Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom L., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,

K., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na konanie pred súdom podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu v Poprade, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2002 doručená sťažnosť D. P., bytom L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

I. R., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“),

práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na konanie

pred súdom podľa postupom Okresného súdu v Poprade (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné práva tým, že nerozhodol

o návrhu na vydanie predbežného opatrenia otca maloletých detí z 29. apríla 2002 „ani

neodkladne, ani v lehote 30 dní“, ale až 24. júna 2002, t. j. po 55 dňoch. Okresný súd teda

vo vzťahu k lehotám, v ktorých (ďalej len „OSP“) ukladá

rozhodovať o návrhoch na vydanie predbežných opatrení, nielenže nekonal bez prieťahov,

ale priamo svojou nečinnosťou porušil zákon. Okresný súd uznesením o predbežnom

opatrení doručeným právnej zástupkyni sťažovateľky 3. júla 2002 uložil sťažovateľke

povinnosti a upravil pomery maloletých detí počínajúc 21. júlom 2002 do 31. augusta 2002.

Pre sťažovateľku bolo teda reálne takmer nemožné využiť opravný prostriedok – odvolanie,

čím jej okresný súd mal odňať právo, aby odvolací súd rozhodol o jej odvolaní v takej

lehote, že by jeho rozhodnutie mohlo ovplyvniť styk otca s deťmi nariadený jeho

uznesením. Podľa názoru sťažovateľky sú uvedené argumenty o to závažnejšie

a presvedčivejšie, že za predpokladu, že by okresný súd rozhodol v zákonnej lehote

(najneskôr do 29. júna 2002), bolo by možné s prihliadnutím na , aby do dňa,

keď by sa mal realizovať styk medzi otcom a deťmi, bolo rozhodnutie okresného súdu

preskúmané na základe jej odvolania odvolacím súdom a bez možnosti napadnutia riadnym

opravným prostriedkom potvrdené alebo zmenené. Podľa názoru sťažovateľky právo na

spravodlivý súdny proces sa vzťahuje tak na prvostupňové, ako aj odvolacie konanie

a v konkrétnom prípade znamená aj jej právo na to, aby odvolací súd mohol preskúmať

sporné rozhodnutie v čase, keď ešte z takéhoto preskúmania mohli plynúť aj konkrétne

dôsledky pre styk otca s deťmi. Odporca svojou nečinnosťou mal porušiť jej právo na

prejednanie veci v primeranej lehote a bez prieťahov, ako aj právo na to, aby sa mohla

domáhať ochrany svojich práv na súde, v tomto konkrétnom prípade na odvolacom súde.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené

v článku 48 ods. 2 SR, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6

ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

protokolov č. 3, 5 a 8, a práva konať pred súdom podľa článku 46 ods. 1 SR bolo

postupom Okresného súdu v Poprade vo veci sp. zn. NC 685/99 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Poprade konal vo

veci vedenej na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. NC 685/99 bez prieťahov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti

sťažovateľa v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zisťuje, či

návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a práva na konanie pred súdom podľa čl. 46

ods. 1 . Namieta postup okresného súdu vo veci vydania uznesenia o predbežnom

opatrení, ktorým okresný súd upravil styk otca s maloletými deťmi na pojednávaní bez jej

účasti a účasti jej právnej zástupkyne, čím sa malo porušiť jej právo podľa čl. 48 ods. 2

, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom“; poukazuje na porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, podľa

ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu“; a porušenie práva na konanie pred súdom podľa .

Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení podala 12. júla

2002 odvolanie a proti konajúcej sudkyni vzniesla námietku zaujatosti.

Sudkyňa okresného súdu JUDr. D. S. sa k vznesenej námietke zaujatosti 10. júla

2002 vyjadrila, že „v predmetnej veci účastníkov konania vôbec nepoznám a teda nemám

vzťah ani k účastníkom, ani k prejednávanej veci. Vo veci sa necítim byť zaujatá, naopak

konanie vediem v súlade so zákonom, ako aj podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia“.

Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 3 Co 422/02–109 z 30. septembra 2002

odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. -85 z 24. júna 2002

odmietol z dôvodu jeho bezpredmetnosti, pretože k nej došlo po podaní odvolania.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky hodnotil tak, že sťažovateľka namietané

porušenie svojho práva spája s nečinnosťou okresného súdu a so zbytočnými prieťahmi

v konaní pri nariaďovaní predbežného opatrenia. Podľa obsahu sťažnosti ju posúdil ako

sťažnosť, v ktorej namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

prvej vety dohovoru a práva na konanie pred súdom podľa .

K základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom

(podľa prvej vety , ale aj podľa dohovoru) je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom)

domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní.

Podstatou základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 je preto odstránenie právnej neistoty účastníka, v ktorej sa nachádza dovtedy,

kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti alebo s procesne rovnakými

účinkami, ako je právoplatnosť súdneho rozhodnutia. Takéto účinky má vykonateľnosť

súdneho rozhodnutia, ktorá nastáva v zákonom ustanovených veciach, bez ohľadu na

právoplatnosť takého rozhodnutia (podobne ). K týmto rozhodnutiam patrí aj

uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na jeho

právoplatnosť. Tieto účinky vykonateľného uznesenia o predbežnom opatrení nastoľujú

medzi účastníkmi konania právnu istotu, ktorá trvá, kým trvajú tieto účinky (do

právoplatnosti takého uznesenia alebo do jeho zrušenia prvostupňovým súdom, prípadne

odvolacím súdom).

Vychádzajúc z uvedeného záveru a skutkových okolností opísaných v sťažnosti

ústavný súd uzaviera, že k nastoleniu právnej istoty medzi účastníkmi konania vedeného

pod sp. zn. došlo 6. júla 2002, keď uznesenie okresného súdu z 24. júna 2002 vo

vzťahu k sťažovateľke nadobudlo vykonateľnosť. Sťažnosť však bola podaná na ústavný

súd až 3. septembra 2002.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa

sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď došla

sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Opierajúc sa o tieto závery a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu ústavný súd

odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie ako zjavne

neopodstatnenú.

Tieto závery, rozhodnutie a jeho odôvodnenie sa vzťahujú aj na namietané porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K základnému právu na súdnu ochranu podľa

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ktorú

poskytujú všeobecné súdy v súlade s . Základné právo na súdnu

ochranu umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania v akomkoľvek jeho štádiu. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia plynú. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo účastníka

občianskeho súdneho konania na súdnu ochranu pred opravnými súdmi. Tieto súdy

nemožno pri zabezpečovaní a poskytovaní súdnej ochrany ľubovoľne zamieňať a súčasne sa

nedá vyvodzovať zodpovednosť za splnenie tohto pozitívneho záväzku štátu toho

všeobecného súdu, ktorý nie je miestne, vecne alebo funkčne príslušný na poskytnutie

súdnej ochrany.

Sťažovateľka tvrdí, že základné právo na súdnu ochranu v odvolacom konaní jej bolo

odopreté z nasledovných dôvodov. Prvostupňový súd nerozhodol o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia v zákonom ustanovenej lehote podľa . V dôsledku

oneskoreného rozhodnutia okresného súdu o návrhu na predbežné opatrenie bolo odvolanie

podané sťažovateľkou 30. septembra 2002 uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

odmietnuté. Odvolací súd o odvolaní v merite nerozhodoval kvôli časovému

obmedzeniu nariadeného predbežného opatrenia (účinky predbežného opatrenia boli

obmedzené na dobu do 31. augusta 2002).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k odmietnutiu odvolania došlo len preto, že zanikli

účinky nariadeného predbežného opatrenia, ktoré v súlade so zákonom bolo obmedzené na

určitý čas ( posledná veta ). Odmietnutie odvolania teda nebolo v príčinnej

súvislosti s tým, že by riadne podané odvolanie bolo odmietnuté z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje zákon ( ) a ktorých nedostatok by mohol viesť aj k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu v odvolacom konaní. Takýto postup odvolacieho súdu

neporušuje základné právo na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu nie je

porušením tohto základného práva procesná situácia, v ktorej sa odvolací súd odmieta vecne

zaoberať odvolaním iba preto, že akékoľvek jeho rozhodnutie by už nemalo žiaden význam

so zreteľom na predmet súdnej ochrany - výrok predbežného opatrenia, ktoré bolo

obmedzené na určitý čas a táto doba už v čase rozhodovania odovlacieho súdu uplynula

(, ).

Okresný súd však žiadnym spôsobom neovplyvnil tento postup a rozhodnutie

odvolacieho súdu. Odvolací súd neovplyvnilo ani to, že o návrhu na predbežné opatrenie

okresný súd rozhodol až po 55 dňoch od jeho podania, pretože uplynutie tejto lehoty nemá

žiaden priamy súvis s postupom a spôsobom rozhodovania odvolacieho súdu a obmedzenie

trvania účinkov predbežného opatrenia, ako to už bolo uvedené, bolo okresným súdom

rozhodnuté v súlade so zákonom ( ). Akýkoľvek súvis postupu okresného

súdu a odvolacieho súdu je vylúčený už aj preto, že odvolací súd poskytuje súdnu ochranu

v odvolacom konaní úplne nezávisle a bez ohľadu na to, aký bol predchádzajúci postup

prvostupňového súdu. Táto ústavná aj procesná pozícia odvolacieho súdu teda predpokladá,

že ak je tu súd spôsobilý porušiť základné právo na súdnu ochranu v odvolacom konaní,

musí to byť súd, ktorý je oprávnený a povinný takú ochranu poskytovať. A takým súdom je

iba odvolací súd.

Okrem toho treba uviesť, že sťažovateľka napriek tomu, že vedela o podaní návrhu

na predbežné opatrenie a rovnako vedela aj o tom, že nie je o ňom rozhodnuté v lehote

ustanovenej v , neurobila žiaden účinný úkon smerujúci k tomu, aby sa

o návrhu rozhodlo najneskôr do 30 dní od jeho podania. Za takýto úkon ústavný súd

považuje v prípadoch dočasnej úpravy pomerov účastníkov podanie podľa § 17 ods. 1

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon

o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov a podľa

Zb. a o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Nevyčerpanie takého prostriedku nápravy stavu konania, v ktorom sa rozhoduje

o návrhu na predbežné opatrenie, ústavný súd považuje za postup rozporný s § 53 ods. 1

už aj preto, že jeho účinné uplatnenie by zreálnilo základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu v odvolacom konaní.

Dôvod, pre ktorý tak sťažovateľka nepostupovala, nebol v konaní pred ústavným

súdom objasnený a sťažovateľka ani neuvažovala o takejto možnosti nápravy pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, čo však treba pričítať na jej ťarchu.

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu súvislosť medzi postupom okresného

súdu, proti ktorému smeruje sťažnosť, a tvrdeným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu v odvolacom konaní podľa . Súčasne

ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nepostupovala pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu podľa , a to dovoľuje záver

o neprípustnosti sťažnosti.

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu súvislosť medzi postupom okresného

súdu, proti ktorému smeruje sťažnosť, a tvrdeným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu v odvolacom konaní podľa . Tento záver

viedol ústavný súd k tomu, že aj v tejto časti sťažnosť odmietol už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. nebolo porušené právo

sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, nebolo porušené jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

prvej vety dohovoru a nebolo porušené ani jej právo na konanie pred súdom podľa čl. 46

ods. 1 . Preto podľa bola sťažnosť sťažovateľky

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2002