Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 369/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť J. M., P., E. M., R., E. M., R., I. M., R., zastúpených advokátom

JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. M., E. M., E. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M., E. M., E. M. a I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume

2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť im

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý J. M., E. M., E. M. a I. M. uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 797,36 € (slovom sedemstodeväťdesiatsedem eur a tridsaťšesť

centov) na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T.,

do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 26. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. M., E. M., E. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) a v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú v predmetných konaniach ako

žalobcovia.

Sťažovatelia sú toho názoru, že im okresný súd v konaní neposkytol riadnu súdnu

ochranu, pretože dosiaľ vo veci meritórne nerozhodol, a svojou nečinnosťou im spôsobuje

stav právnej neistoty.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

a v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

porušil ich základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal primerané

finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € každému sťažovateľovi, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu z 9. decembra 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný

súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Vyjadrenie sp. zn. Spr. 682/2009 zo 7. januára

2009 doručené ústavnému súdu 15. januára 2009 obsahovalo chronológiu vykonaných

procesných úkonov od začiatku konania, a to vo vzťahu k obom sťažnosťou napadnutým

konaniam:

„Z obsahu spisu vedeného Okresným súdom Piešťany pod sp. zn.

(pôvodne PN-I1C59/00) vyplýva, že návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy bol podaný dňa

27.03.2000. Dňa 02.06.2000 vyzval súd právneho zástupcu navrhovateľov, aby predložil

listinné dôkazy a súčasne dal doručiť návrh odporcom na písomné vyjadrenie. Odporkyňa

v prvom rade sa k návrhu vyjadrila podaním zo dňa 07.07.2000, súdu doručeným dňa

12.07.2000. Podaním zo dňa 10.08.2000 právny zástupca navrhovateľom oznámil, nie je

možné predložiť žiadané listinné dôkazy. Uznesením zo dňa 17.10.2000, právoplatným

19.12.2000 súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn.

. Podaním zo dňa 22.08.2007 navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu navrhli pokračovať v prerušenom konaní a súčasne žiadali o čo najskoršie

vytýčenie termínu pojednávania. Dňa 12.02.2008 bola na tunajšom súde podaná zo strany

navrhovateľov žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní a sťažnosť na postup súdu v zmysle

zákona číslo o súdoch, na ktorú predsedníčka okresného súdu

odpovedala upovedomením o spôsobe vybavenia sťažnosti, v ktorom konštatovala

odôvodnenosť sťažnosti. Uznesením zo dňa 09.04.2009 právoplatným súd rozhodol

o pokračovaní v prerušenom konaní. Zákonný sudca Mgr. V. Z. vo svojom písomnom

vyjadrení uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. opakovane zisťoval dopytom

na notárku či je dedičské konanie vedené pod sp. zn. právoplatne skončené.

Notárka vo svojej odpovedi uviedla, že spis sa nachádza na Okresnom súde Trenčín za

účelom ustanovenia znalca na oceňovanie hnuteľných veci a súčasne uviedla, že o

dedičskom konaní bude súd informovať. Napriek uvedenému súd neinformovala a dňa

04.01.2010 bolo telefonicky zistené na notárskom úrade, že predmetné dedičské konanie

bolo Uznesením zo dňa 19.02.2009 zastavené pre nemajetnosť. Bude preto potrebné

zapožičať predmetný dedičský spis za účelom zistenia okruhu dedičov po poručiteľke J. M. a

tým aj zistenia, ktoré osoby majú byť účastníkmi konania.

Z obsahu spisu vedeného tunajším súdom pod sp. zn. (pôvodne PN-4C

65/1998) vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia podali dňa 19.05.1998 návrh

o neplatnosť právneho úkonu a dňa 03.06.1998 návrh na nariadenie predbežného

opatrenia. Úpravou zo dňa 08.06.1998 boli navrhovatelia vyzvaní na predloženie listinných

dôkazov k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a odpoveď právneho zástupcu

navrhovateľov bola súdu doručená dňa 18.06.1998. Dňa 22.06.1998 doručil súdu právny

zástupca navrhovateľov list vlastníctva a dňa 18.08.1998 vydal súd Uznesenie o nariadení

predbežného opatrenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.09.1998. Prvé pojednávanie

bolo nariadené na termín 03.11.1998, ktoré bolo odročené na 03.12.1998 z dôvodu neúčasti

právneho zástupcu navrhovateľov, ktorý sa súčasne ospravedlnil z dôvodu kolízie. Ďalšie

pojednávanie bolo odročené na 02.02.1999, ktoré bolo napokon odročené na neurčito

za účelom znaleckého dokazovanie zdravotného stavu J. M. Uznesením zo dňa 24.02.1999

hol do konania pribratý znalec psychiater, ktorý dňa 24.08.1999 doručil súdu písomný

znalecký posudok. Uznesením zo dňa 25.08.1999 súd priznal znalcovi znalečné a dal

doručiť znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie. Dňa 30.05.2000 bol vypracovaný ďalší

znalecký posudok a uznesením zo dňa 13.08.2001 bolo priznané znalečné. Proti tomuto

uzneseniu bolo podané odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 15.01.2002

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Spis bol vrátený prvostupňovému súdu

dňa 01.02.2002. Pojednávanie konané dňa 10.10.2002 bolo odročené za účelom znaleckého

dokazovania písma znaleckým . Na pojednávaní dňa 22.03.2004 súd vyhlásil

rozsudok, proti ktorému podali navrhovatelia dňa 01.06.2004 odvolanie. Krajský' súd v

Trnave uznesením zo dňa 07.09.2004 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa

na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania, na pojednávaní dňa 17.02.2006 súd vyhlásil

rozsudok proti ktorému podali navrhovatelia odvolanie dňa 03.04.2006. Krajský súd v

Trnave uznesením zo dňa 14.12.2006 napadnutý rozsudok opäť zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Uznesením zo dňa 21.02.2007 Okresný súd Trnava konanie prerušil do

právoplatného skončenia veci vedenej pod spisovom značkou PN-11C59/2000. Proti tomuto

uzneseniu bolo podané odvolanie a Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil, uznesením zo dňa 30.07.2007. Navrhovatelia podaním zo dňa 28.08.2008

navrhli pokračovať v prerušenom konaní. Právny zástupca navrhovateľov podal na

tunajšom súde dňa 21.08.2008 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú predsedníčka súdu

vyhodnotila ako opodstatnenú.“

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení

účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke, zistil rovnaké

skutočnosti týkajúce sa prehľadu úkonov okresného súdu a účastníkov konania.

Navyše, ústavný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že v dôsledku prijatia zákona

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona

č. v znení neskorších predpisov s účinnosťou

od 1. januára 2005 došlo k zmene príslušnosti všeobecného súdu, čo malo dopad na obe

posudzované konania. Obe konania prešli na Okresný súd Trnava, ktorý konanie vedené

na okresnom súde pod sp. zn. viedol pod sp. zn. PN-11 C 59/2000 a konanie

vedené na okresnom súde pod sp. zn. viedol pod sp. zn. PN-4 C 165/1998.

Následne sa v dôsledku reorganizácie sústavy súdov na základe ,

ktorým sa mení a dopĺňa o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky a o zmene v znení neskorších

predpisov a dopĺňa o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou

od 1. januára 2008 príslušným stal opätovne okresný súd, na ktorom obe konania

v súčasnosti prebiehajú pod spisovými značkami uvedenými v záhlaví tohto nálezu.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej konštatovala zložitosť veci

spočívajúcu v skutočnosti, že „bude potrebné s prihliadnutím na výsledok sporu pod sp. zn.

zvážiť naliehavosť právneho záujmu na podaní určovacej žaloby, súd prvého

stupňa si bude musieť v tomto konaní vyriešiť otázku, či prípadné samotné určenie

neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu spôsobí prevod členských práv a povinností

na nebohú J. M. alebo zostanú na žalovaných alebo iba na základe výsledku sporového

konania pred súdom Piešťanské stavebné bytové družstvo obnoví stav pred uzavretím

zmluvy zo dňa 22.09.1998, teda zmluvy ktorej neplatnosti sa v tomto spore domáhajú

žalobcovia.“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu konštatovala, že „Z obsahu

spisu vedeného pod sp. zn. vyplýva, že prieťahy v konaní zo strany

sťažovateľov ani súdu spôsobené neboli - zhodne to skonštatoval i Ústavný súd v Uznesení

-14 z 26.11.2009 - strana 10 posledná veta. Rovnako ani v konaní vedenom

pod sp.zn. neboli zo strany účastníkov ani zo strany súdu spôsobené prieťahy,

nakoľko v období od prerušenia konania súd pravidelne preveroval stav konania sp. zn.

a zisťoval tak či naďalej pretrváva prekážka v konaní.“.

Predsedníčka okresného súdu tiež oznámila, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez

nariadenia ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľov na výzvu ústavného súdu z 19. januára 2010 doručil

podanie, v ktorom zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu. Vo svojom

vyjadrení poukázal na skutočnosť, že vyjadrenie predsedníčky súdu, podľa ktorého

v napadnutých konaniach nedochádza k prieťahom, je „v diametrálnom rozpore s tým, čo tá

istá predsedníčka súdu uviedla vo svojich prípisoch zo dňa 19.9.2008 a 12.3.2008 na naše

sťažnosti adresované jej, ako predsedkyni súdu. V oboch predmetných podaniach táto

konštatuje, že naše sťažnosti považuje za dôvodné, pričom prieťahy vysvetľuje najmä

objektívnymi okolnosťami (vysokým počtom spisov a prechodom výkonu súdnictva z OS

Trnava na OS Piešťany).“. Právny zástupca sťažovateľov tiež vyslovil nesúhlas

s vysvetlením „vzniku prieťahov tým, že notárka ako súdna komisárka vraj neinformovala

včas zákonného sudcu Mgr. Z. o tom, že dedičské konanie po neb. J. M. je právoplatne

skončené. Je zrejmé, že zákonný sudca nemal vôbec dôvod vyčkávať na právoplatné

skončenie dedičského konania po J. M., keďže postačovalo, aby si u notárky pre posúdenie

našej aktívnej legitimácie iba zistil okruh zákonných dedičov. I táto okolnosť nasvedčuje

na neefektívnu činnosť súdu v oboch spomínaných veciach, ktorá činnosť nesmerovala

k tomu najdôležitejšiemu, čomu má súdne konanie smerovať, t.j. k právoplatnému

rozhodnutiu o našich žalobách.“.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom podaní vyslovil súhlas s upustením

od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo podľa dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch

základných kritérií: (1) zložitosť veci, (2) správanie účastníkov konania a (3) postup

okresného súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa

rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd sa skúmaním naplnenia už uvedených kritérií zaoberal vo vzťahu

k obom sťažnosťou napadnutým konaniam.

1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci

a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predmetom

civilného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. je vyslovenie

neplatnosti dohody o prevode členských práv k družstevnému bytu. Toto konanie je

v súčasnosti na základe uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. -511

z 21. februára 2007 prerušené z dôvodu podľa

(ďalej aj „OSP“). Napriek tomu, že výsledok tohto konania

závisí od výsledku súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ,

ako aj napriek tomu, že okresný súd sa bude musieť v konaní, vysporiadať s otázkou

existencie naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby vo vzťahu

k sťažovateľom ako navrhovateľom v predmetnom konaní, ústavný súd konštatoval,

že zložitosť tohto konania rozhodne nevykazuje znaky skutkovej alebo právnej zložitosti

takej intenzity, ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania v trvaní 12 rokov.

Vo vzťahu k druhému napadnutému konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.

ústavný súd z obsahu sťažnosti, z priložených listín a zo súvisiaceho súdneho

spisu zistil, že okresný súd uznesením č. k. -15 zo 17. októbra 2000 rozhodol

podľa o prerušení tohto konania. Konanie bolo prerušené až

do 9. apríla 2009, keď okresný súd uznesením č. k. -61 rozhodol o pokračovaní

v konaní. Okresný súd sa teda vecou v období pred podaním sťažnosti meritórne

nezaoberal, preto nie je možné v dosiaľ vykonaných úkonoch okresného súdu identifikovať

skutkovú či právnu zložitosť veci ako dôvod vzniku prieťahov v konaní.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov

neprispelo k doterajšej dĺžke oboch posudzovaných konaní. Zo spisového materiálu vyplýva

skutočnosť, že sťažovatelia v rámci konania vedeného pod sp. zn. reagovali

na výzvy v určených lehotách a poskytovali okresnému súdu súčinnosť v miere potrebnej

pre plynulý priebeh súdneho konania. Sťažovatelia tiež opakovane namietali zdĺhavosť

konania okresného súdu (napr. podaním z 22. novembra 2000) a domáhali sa nariadenia

pojednávaní (napr. podaniami zo 7. júna 2002 a z 9. decembra 2003) v snahe urýchliť

priebeh konania.

V prípade druhého zo sťažnosťou napadnutých konaní vedeného pod sp. zn.

je vo vzťahu k správaniu sťažovateľov potrebné uviesť, že títo v konaní prejavili

snahu o jeho urýchlenie (resp. o pokračovanie v prerušenom konaní) bezprostredne

po právoplatnom prerušení konania vedeného pod sp. zn. , keď sťažovatelia

svojimi podaniami zo 14. augusta 2007 a 26. novembra 2007 opakovane žiadali okresný

súd, aby vo veci konal. Aj v tomto prípade ústavný súd nezistil také správanie sťažovateľov,

ktoré by malo za následok vznik prieťahov v konaní.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa na vzniku prieťahov v napadnutých konaniach

nepodieľali, konštatuje napokon aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení

sp. zn. Spr. 682/2009 zo 7. januára 2010.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu

oboch konaní. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,

teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania v primeranom čase (m. m. napr. , , ).

S poukázaním na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej prerušenie konania,

ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto

nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky v konaní neposudzuje

ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. , , ,

atď.), ústavný súd vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn.

(pôvodne vedenému pod sp. zn. ) zameral pri skúmaní existencie prieťahov

v konaní svoju pozornosť na obdobie od začatia konania (18. mája 1998) do jeho prerušenia

uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -511 z 21. februára 2007.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise

konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní vedenom pod sp. zn.

nevykazoval dlhšie obdobia nečinnosti. Na druhej strane ústavný súd

konštatoval, že doterajší priebeh namietaného konania až do momentu jeho prerušenia

sa vyznačoval nesústredenou činnosťou okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv

na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku.

Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovať procesný postup v súdnom

konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila

na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6

, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali

tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v , podľa ktorého akonáhle

sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v , podľa ktorého

predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní. Nerešpektovanie týchto ustanovení môže

v okolnostiach konkrétneho súdneho konania znamenať neefektívny a nesústredený postup

konajúceho súdu, a tým aj porušenie , ako aj dohovoru.

Ústavný súd vo vzťahu k neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu

poukazuje najmä na zdĺhavosť znaleckého dokazovania, keď doba vypracovania znaleckého

posudku súdom ustanovenými znalcami bola v jednom prípade 5 mesiacov (od 24. februára

1999 do 24. augusta 1999) a v druhom 6 mesiacov (od 24. novembra 1999 do 30. mája

2000), čo svedčí o nedostatočne efektívnom využívaní procesných nástrojov, ktoré majú

všeobecné súdy k dispozícii na účely urýchlenia súdneho konania, a teda aj na zabezpečenie

rýchlosti znaleckého dokazovania. Okresný súd taktiež vo veci dvakrát vyhlásil rozsudok,

ktorý však bol v oboch prípadoch zrušený Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) na základe podaného odvolania. Napriek tomu, že okresný súd vo veci uskutočnil

10 pojednávaní a do konania pribral viacero znalcov, ani tento rozsah dokazovania

nepostačoval okresnému súdu v okolnostiach prípadu na dôkladné zistenie skutkového stavu

a vyvodenie správnych právnych záverov vo veci, pretože tak jeho rozsudok z 22. marca

2004, ako aj v poradí druhý rozsudok vo veci samej zo 17. februára 2006 boli krajským

súdom ako odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

V prvom prípade krajský súd v zrušujúcom uznesení č. k. -403 zo 7. septembra

2004 konštatoval, že záver okresného súdu vyjadrený v jeho rozsudku je „nelogický,

neodôvodnený a nepreskúmateľný“, pretože z rozsudku podľa názoru krajského súdu

nevyplývalo, akými úvahami sa okresný súd riadil. Krajský súd tiež v odôvodnení svojho

uznesenia uviedol, že okresný súd mal v prvom rade „vyriešiť (ešte pred vecným

zaoberaním sa návrhom), či je tu daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení

ako základný procesný predpoklad určovacej žaloby (bez ktorého práve vecné zaoberanie

sa návrhom je vylúčené).“.

V druhom prípade krajský súd v uznesení č. k. -493 zo 14. decembra

2006 konštatoval nesprávnosť postupu okresného súdu, pokiaľ tento „vo veci konal a

rozhodol“. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné prerušiť konanie vedené pod sp. zn.

(v tom čase vedené pod sp. zn. ) „a vyčkať na výsledok konania

sp. zn. za účelom zistenia, či práve vlastníctvo žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré

bráni určeniu platnosti či neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností

k predmetnému bytu bolo nadobudnuté žalovanými v 1. a 2. rade v súlade so zákonom (...),

ktorú otázku si musí v danom konaní musí súd vyriešiť ako otázku predbežnú, pokiaľ

prípadne sa obe konania nespoja na spoločné konanie (i keď v danom prípade zrejme nie je

rovnaký okruh účastníkov konania). V danom prípade sa javí ako predčasný záver o tom, že

na určení uplatneného práva nemajú žalobcovia naliehavý právny záujem. (...) za daných

okolností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci nepostupoval správne,

pokiaľ vo veci konal a rozhodol, i keď existuje prekážka postupu konania, ktorá je

odstrániteľná – t.j. prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka dôležitá pre toto

rozhodnutie a napriek tomu vo veci konal a rozhodol.“ .

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd postup okresného súdu v namietanom

konaní (do doby prerušenia konania) v trvaní 9 rokov hodnotí ako neefektívny

a nesústredený, čo aj vo vzťahu k doterajšej dĺžke konania, ktoré sa vedie na okresnom súde

už takmer 12 rokov, jednoznačne zakladá právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd

z obsahu sťažnosti, priložených listín a zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresný súd

uznesením č. k. -15 zo 17. októbra 2000 rozhodol podľa § 109 ods. 2 písm. c)

o prerušení tohto konania. Dôvodom prerušenia konania bolo prebiehajúce konanie

pod sp. zn. (v tom čase pod sp. zn. ), v ktorom sa podľa názoru

okresného súdu riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil, že podaním z 22. augusta

2007 sťažovatelia navrhli v tom čase príslušnému Okresnému súdu Trnava pokračovanie

v prerušenom konaní, pričom zároveň oznámili, že uznesením Okresného súdu Trnava č. k.

-511 z 21. februára 2007 bolo prerušené aj konanie, ktorého právoplatné

skončenie bolo podmienkou pokračovania v skôr prerušenom konaní, čím vznikla situácia,

keď boli právoplatne prerušené obe vzájomne sa podmieňujúce konania.

Na základe uvedených skutočností okresný súd uznesením č. k. -61

z 9. apríla 2009 rozhodol o pokračovaní v predmetnom konaní.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že Okresnému súdu Trnava bola najneskôr

od 22. augusta 2007 známa skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn. (v tom

čase vedenom pod sp. zn. ) došlo k prerušeniu konania s poukázaním na potrebu

primárneho rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn (toho času vedenom pod

sp. zn. ), a to v zmysle právneho názoru vysloveného krajským súdom v jeho

zrušujúcom uznesení č. k. -493 zo 14. decembra 2006. Napriek tejto

vedomosti Okresný súd Trnava vo veci nekonal. Po vrátení spisu okresnému súdu jedinými

zdokumentovanými úkonmi okresného súdu v uvedenom období sú pokyn zákonného sudcu

na pripojenie spisu sp. zn. z 13. februára 2008 (teda 6 mesiacov potom, ako bola

okresnému súdu sťažovateľmi oznámená skutočnosť odôvodňujúca pokračovanie

v prerušenom konaní) a následne rovnaký pokyn zákonného sudcu z 26. marca 2009 (teda

obdobie 1 roka).

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania

a neplynú lehoty podľa tohto zákona...

Podľa ak je konanie prerušené podľa , súd urobí všetky

potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré

prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd

v konaní i bez návrhu.

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že aj počas procesného prerušenia

konania je súd povinný vykonávať potrebné opatrenia nevyhnutné pre možnosť čo najskôr

v konaní pokračovať, pričom zároveň je povinný efektívne reagovať na odpadnutie

prekážky, pre ktorú bolo konanie prerušené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj názor vyslovený v inej veci vedenej

pod sp. zn. , kde uviedol, že aj ustanovenie , tak ako

napokon každé zákonné ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s

( ). Keďže zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že

prerušením konania jeho účastník stráca právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v , musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní

procesného postupu podľa ustanovenia riadiť i požiadavkou,

ktorá je zakotvená v tomto článku a ktorá... ukladá povinnosť prijať príslušné

opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým

vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote ().

Keďže dôvodom prerušenia konania vedeného pod sp. zn. (v tom čase

vedeného pod sp. zn. ) bola skutočnosť, že na okresnom súde už prebiehalo

konanie pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ), je prerušenie tohto

podmieňujúceho konania potrebné považovať za odpadnutie prekážky v konaní, ako to

vyplýva z . Okresný súd bol teda po oboznámení sa s touto skutočnosťou

povinný vykonať všetky potrebné úkony, ktoré by viedli k pokračovaniu v prerušenom

konaní sp. zn. (v tom čase sp. zn. ). Procesné úkony spočívajúce

v dvoch žiadostiach o pripojenie spisu, ktoré boli uskutočnené v priebehu obdobia 1 roka

a 6 mesiacov, nie je v žiadnom prípade možné klasifikovať ako úkony bezprostredne

smerujúce k rozhodnutiu vo veci, a teda k navodeniu stavu právnej istoty sťažovateľov.

Uvedený postup ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry (napr.

, ) posudzuje ako činnosť, ktorá môže zapríčiniť porušenie

zaručeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, keďže nevedie k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa osoba obrátila na súd, aby o jej veci rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou

okresného súdu v oboch namietaných konaniach došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa , ako aj ich práva podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Pokiaľ ide o opakovaný prechod výkonu súdnictva v oboch posudzovaných

konaniach, táto okolnosť nie je pre ústavný súd relevantná na posúdenie, či došlo v konaní

k zbytočným prieťahom, keďže organizačné zmeny týkajúce sa súdov nemôžu byť

v žiadnom prípade pričítané na ťarchu práv účastníka konania (napr. ,

, ).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Keďže namietané konania neboli ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne

skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v oboch sťažnosťou napadnutých

konaniach v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Z povahy veci vyplýva, že tento príkaz sa vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn.

vzťahuje na obdobie po právoplatnom skončení konania vedeného pod sp. zn.

(ak nenastanú iné okolnosti, ktoré by umožnili pokračovať v namietanom konaní

skôr).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo

sťažovateľov podľa , ako aj ich právo podľa dohovoru,

zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

príkaz, aby okresný súd v namietaných konaniach konal bez zbytočných prieťahov

v konaní, ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočný na to, aby

sa dosiahla spravodlivá a účinná ochrana práv sťažovateľov, dospel k názoru, že treba

rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva

v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €

pre každého z nich. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy už

uvedené kritériá považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov sumu 2 000 €

(bod 3 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre

ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného

na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €.

Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2009 patrí podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) odmena 115,90 €, v danom prípade znížená v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky

o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j.

na sumu 92,72 €. Spolu s režijným paušálom 6,95 € činí odmena za jeden úkon 99,67 €.

Ústavný súd priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie

veci, písomné vyhotovenie sťažnosti). Za tretí úkon – písomné podanie právneho zástupcu

z 26. januára 2010 – ústavný súd náhradu nepriznal, keďže neprispelo k objasneniu veci.

Odmena za právne služby poskytnuté jednému sťažovateľovi je 199,34 € (2 x 99,67 €).

Spolu teda ústavný súd priznal štyrom sťažovateľom náhradu trov konania v sume 797,36 €

( ). Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu

uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010