Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 690/2014
PDF · 435.45 KB
No categories available
III. ÚS 690/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka vo veci sťažnosti , , a
, , zastúpených advokátom Mgr. Tomášom Bašticom,
Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 takto
rozhodol:
1. Základné právo a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 p o r u š e n é b o l i .
2. Mgr. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každej v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré j e im Okresný súd
Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy právneho zastúpenia v sume 432,30 € (slovom
štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), na účet ich právneho zástupcu Mgr. Tomáša Bašticu,
Advokátska kancelária, Miletičova 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 690/2014 26 z 25. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, , a ,
(ďalej len „sťažovateľky“), v ktorej namietali porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 486/1992.
Sťažovateľky sú navrhovateľkami v konaní o vydanie nehnuteľnosti, ktoré začalo ich
návrhom doručeným okresnému súdu 23. marca 1992 a už takmer 23 rokov je vedené
pod sp. zn. 13 C 486/1992. Sťažovateľky prostredníctvom sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1
zákona č. 757/2004. Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) doručenej súdu 7. augusta 2007
a následne aj podaním na ústavnom súde namietali neprimeranú dĺžku konania. Ústavný súd
uznesením sp. zn. I. ÚS 301/08 z 18. septembra 2008 odmietol sťažnosť sťažovateliek, keďže
v danom období nemohol okresný súd pre obligatórne prerušenie konania vo veci konať,
a tiež z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti.
Vecou sp. zn. 13 C 486/1992 sa ústavný súd zaoberal aj na základe podania sťažnosti
niektorých odporcov, resp. právnych nástupcov odporcov v konaní. Nálezom
sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a tiež nálezom sp. zn. IV. ÚS 432/2012
zo 14. februára 2013 vyslovil, že v uvedenom konaní dochádza k porušovaniu práv
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu bolo
nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 uložené konať vo veci sp. zn. 13 C 486/1992 bez
zbytočných prieťahov.
Napriek uvedeným nálezom ústavného súdu vec nie je právoplatne ukončená, pričom
od posledného nálezu ústavného súdu uplynul v čase podania ústavnej sťažnosti viac ako 1
rok a osem mesiacov. K stavu konania okresného súdu v tomto období sťažovateľky
uvádzajú:
„Ústavný súd SR ďalším nálezom sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo dňa 14.2.2013 rozhodol
tak, že: základné právo niektorých odporcov I. S., JUDr. J. S., Ľ. V. a V. S. na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 porušené bolo.
Našim podaním zo dňa 20.6.2013 sme na výzvu Okresného súdu zo dňa 3.6.2013
zaujali stanovisko k znaleckému posudku č. 2013 038 zo dňa 15.5.2013. ktorý bol
vypracovaný súdom ustanoveným znalcom .
Ďalší termín pojednávania určený na deň 17.10.2013 bol zrušený z dôvodu úmrtia
odporcu v rade 8a/.
Podaním zo dňa 11.11.2013 sme sa obrátili na predsedu Okresného súdu
so sťažnosťou na postup súdu v konaní podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z., ktorou sme
namietali porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...
Ostatné pojednávanie sa uskutočnilo dňa 11.3.2014. Na tomto pojednávaní boli
vykonané úkony podľa § 118 ods. 1 a 2 O. s. p., bolo oboznámené, ktoré skutočnosti
ostávajú v konaní sporné, tiež boli oboznámené výsledky prípravy samosudcu
na pojednávanie, priebeh doterajšieho konania a právni zástupcovia účastníkov konania,
ako aj odporkyňa v rade 1/ predniesli svoje prednesy. Pojednávanie bolo opäť odročené
na neurčito za účelom pokračovania v konaní v zmysle návrhov na dokazovanie s tým, že
súd zvažuje výsluch súdom ustanoveného znalca a tiež výsluch súdom
ustanoveného znalca Okresnému súdu však nič nebránilo, aby znalcov
predvolal a ich výsluch uskutočnil už na tomto pojednávaní. Uvedeným postupom súdu opäť
vznikli ďalšie prieťahy v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce
sudcu...
Našim podaním zo dňa 16.5.2014 sme na základe výzvy Okresného súdu zo dňa
5.5.2014, nám doručenej dňa 13.5.2014, formulovali otázky, o ktoré je ešte potrebné doplniť
znalecké dokazovanie na zodpovedanie otázky protiprávneho zvýhodnenia osoby
nadobúdateľa v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb. V tomto smere zdôrazňujeme, že my už
od začiatku označeného súdneho konania navrhujeme, aby bolo za uvedeným účelom
nariadené znalecké dokazovanie.
Uznesením č. k. 13C 486/1992 1031 zo dňa 11.9.2014 Okresný súd rozhodol
o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania znaleckým ústavom: Stavebná fakulta
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pritom Okresný súd rozhodol o nariadení
kontrolného znaleckého dokazovania bez toho, aby najskôr na pojednávaní vypočul súdom
ustanoveného znalca a odstránil tak prípadné pochybnosti o správnosti už vypracovaného
znaleckého posudku. Uvedeným postupom Okresného súdu opäť vznikli ďalšie prieťahy
v konaní zo subjektívnych dôvodov, a to pre zlú organizáciu práce sudcu...
Sme presvedčené o tom, že dvadsaťdvaročná dĺžka konania sa už dotkla samotnej
podstaty súdnej ochrany, keďže zbytočnými prieťahmi sa popiera jeho vlastná spravodlivosť
(denegafio iustiliae), nakoľko pretrvávanie stavu právnej neistoty účastníka civilného
konania sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti,
ktorej garantmi sú práve súdy (I. ÚS 63/00).“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci
ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
20.000, EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
20.000, EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľkám uhradiť trovy konania, tak ako budú
vyčíslené, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr S/510/2014 doručeným ústavnému súdu 10. februára 2015. Podpredsedníčka
okresného súdu v ňom žiadala zohľadniť najmä nedostatočné personálne obsadenie súdu,
ako aj zložitosť veci a počet účastníkov konania. Zároveň uviedla, že spis sa toho času
nenachádza na okresnom súde, keďže bol zaslaný znaleckému ústavu na kontrolné znalecké
posúdenie. K vyjadreniu bolo pripojené aj stanovisko sudcu, v ktorom sudkyňa konajúca
vo veci k súčasnému stavu konania uviedla:
„Po návrate spisu z ÚS SR v mesiaci október bolo na deň 17.10.2013 nariadené
ďalšie pojednávanie, avšak zomrel odporca v rade 8a/. Po zistení okruhu dedičov bolo
na deň 11.03.2014 nariadené pojednávanie a na základe jeho výsledkov je vec v štádiu
nariadenia dvoch kontrolných znaleckých dokazovaní. Skorší termín nebolo možné určiť,
nakoľko už boli všetky obsadené, je potrebné si uvedomiť, že pojednávania sa musia
nariaďovať s dostatočným časovým predstihom, minimálne mesiac pred určeným termínom
z dôvodu, aby sa bolo doručenie predvolania riadne vykázané a zachovaná lehota
na prípravu pre účastníkov konania a PZ.
Právni zástupcovia procesných strán na pojednávaní dňa 11.03.2014 žiadali súd,
aby mohli formulovať otázky na znalecké dokazovanie, žiadali lehotu 20 dní. V poskytnutej
lehote ani jeden z právnych zástupcov otázky na znalca súdu nepredložil, preto boli právni
zástupcovia ( ),urgovaní súdom výzvou zo dňa
05.05.2014. Následne odporcovia doručili súdu expertízny posudok
, ktorého závery značne spochybnili závery súdom ustanoveného znalca
v meritórnej otázke a síce v otázke rozostavanosti predmetnej stavby, teda
v otázke či sa predmetná stavba môže považovať za vec v právnom zmysle so zameraním sa
na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované ku dňu 01.01.1948.
Na základe tohto expertízneho posudku, súd teda musel posúdiť, či je potrebné
opätovne vykonať znalecké dokazovanie na uvedenú otázku, resp. či má nariadiť kontrolné
znalecké dokazovanie za účelom preukázania nadobudnutia sporných nehnuteľností
v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, resp. protiprávneho zvýhodnenia
nadobúdateľa v zmysle ust. § 4 ods.2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách alebo je nutné
nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie na otázku stupňa rozostavanosti predmetnej stavby
ku dňu 01.01.1948.
Táto otázka si vyžadovala ďalšie náročné štúdium, zabezpečenie literatúry,
konzultácie a podobne, nakoľko sa nejedná o znalecké dokazovanie napr. na otázku pravosti
podpisu osoby, kde súd formuluje jedinú jednu jednoduchú až primitívnu otázku.
Po náročnom štúdiu som rozhodla, že základnú otázku, od ktorej v plnom rozsahu
závisí rozhodnutie súdu vo veci samej, a síce otázku či sa predmetná stavba môže považovať
za vec v právnom zmysle so zameraním sa na všetky prvky dlhodobej životnosti, realizované
ku dňu 01.01.1948, súdom opakovane ustanovovaní znalci nevyriešili bezpečne resp.
nevyriešili vôbec tak, aby ich závery mohli byť podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci
samej. Preto súd uznesením č. k. 13C 486/1992 1031 zo dňa 11.09.2014 nariadil kontrolné
znalecké dokazovanie na danú otázku, za znalca ustanovil znalecký ústav : Stavebná fakulta
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Následne po PPL označeného uznesenia bol
súdny spis zaslaný ustanovenému znaleckému ústavu, kde sa nachádza aj v súčasnosti.
Od znaleckého záveru sa bude odvíjať ďalší procesný postup súdu, nakoľko dokazovanie
v civilnom procese sa chápe ako ucelený postup súdu a ďalších subjektov, v ktorom
jednotlivé štádia na seba nadväzujú alebo sa aj prelínajú, avšak vždy v logicky
usporiadanom poradí.“
Sťažovateľky sa k vyjadreniu okresného súdu, ako aj k uzneseniu o prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vyjadrili v podaní doručenom ústavnému súdu 3. marca 2015, v ktorom
namietali najmä skutočnosť, že ústavný súd obmedzil obdobie, ktorým sa pri posudzovaní
opodstatnenosti ich sťažnosti zaoberal. Zdôraznili, že v ich prípade nejde o opakovanú
sťažnosť tých istých účastníkov. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedli:
„Z našej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že porušenie nášho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva
na prejednanie našej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
odôvodňujeme 1. celkovou dĺžkou označeného konania, ktoré trvá už viac ako 22 rokov,
2. nečinnosťou súdu v konaní, a 3. nesústredenou a neefektívnou činnosťou súdu v konaní od
počiatku konania, ktorú považujeme za pravú príčinu vzniknutých prieťahov v konaní.
Naopak, z obsahu našej sťažnosti nemožno vyvodiť, že namietame porušenie našich
základných práv postupom Okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 486/1992 len
v období po právoplatnosti nálezu Ústavného SR sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára
2013.“
Podpredsedníčka okresného súdu, ako aj sťažovateľky vyjadrili súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasom
účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich
veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe
(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje
pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd poukazuje
na svoje rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 a sp. zn. IV. ÚS 432/2012
zo 14. februára 2013, v ktorých konštatoval právnu aj faktickú zložitosť konania.
Opakovane však uvádza, že tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť takmer 23 ročnú dĺžku
napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom, podľa
ktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným
prieťahom. Ústavný súd z predchádzajúcich nálezov a vyjadrenia okresného súdu, ako ani
z podania sťažovateliek nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu
sťažovateliek.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 486/1992. Keďže v predchádzajúcich nálezoch ústavného súdu sa nachádza
analýza postupu okresného súdu s konštatovaním jednotlivých období nečinnosti, ako aj
s poukázaním na nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu v uvedenom konaní,
obmedzil sa ústavný súd už len na postup okresného súdu v období po právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013. Ústavný súd
konštatuje, že i napriek tomu, že v predmetnej veci boli vydané už dva nálezy ústavného
súdu a okresný súd mal prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, vykonával
jednotlivé úkony so značným časovým odstupom a pojednávanie vo veci sa uskutočnilo
až 11. marca 2014, viac ako po jednom roku od nálezu ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo 14. februára 2013, napriek tomu, že okresný súd mal
k predmetnej veci pristúpiť so zvýšenou starostlivosťou a mal jej venovať väčšiu pozornosť.
V súčasnom období je vec v štádiu kontrolného znaleckého dokazovania, t. j. skutkový stav
veci nie ustálený ani po viac ako dvadsiatich dvoch rokoch od začatia konania.
Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu, ktorá spočívala
v poukázaní na nedostatočné personálne obsadenie súdu. Podľa podpredsedníčky okresného
súdu táto situácia nespôsobuje ujmu len účastníkom konania, ale je aj na úkor samotných
sudcov, „ktorí na úkor svojho zdravia a voľného času sa snažia konať tak, aby
nedochádzalo k prieťahom v konaní, resp. ich minimalizovať, pričom na túto situáciu už
opakovane poukazujeme na príslušných orgánoch“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že
ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateliek na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo
porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú
vec. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06)
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že
Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov
alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci rozhodol, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 13 C 486/1992 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Napriek tomuto zisteniu ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou (III. ÚS 158/07,
III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť mu
už bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľky výšku požadovanej sumy odôvodnili, že ju požadujú
ako ,,... satisfakciu za to, že súd, ktorý by mal dbať o to, aby ochrana všetkých účastníkov
v konaní bola rýchla a účinná takto nekoná, čím u nás pretrváva pocit právnej neistoty.
Intenzita porušenia namietaného práva spôsobená tak dlhodobými prieťahmi v konaní sa
podľa nášho názoru rovná odmietaniu spravodlivosti.“. Porušenie práva je podľa nich
zvýraznené aj tým, že sa koná o ich reštitučnom návrhu a zdĺhavý spor takto vnímajú ako
„novú osobnú a rodinnú krivdu, z ktorej oprávnene viníme štát“.
Sťažovateľky žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každej z nich
po 20 000 €. Keďže vo vzťahu k sťažovateľkám ústavný súd konštatoval prvýkrát porušenie
ich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zohľadnil ich takmer 23
rokov trvajúci stav právnej neistoty, ako aj ďalšie okolnosti prípadu a priznal im primerané
finančné zadosťučinenie v sume každej po 8 000 € (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil nárok na náhradu
trov v sume 432,30 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (za prevzatie
a prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť v sume 134 € za jeden úkon právnej
služby a režijný paušál 2 x 8,04 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015
(za vyjadrenie z 3. marca 2015 v sume 139, 83 € a režijný paušál 8,39 €).
Ústavný súd priznal sťažovateľkám trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
podľa ktorého je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Za dva úkony vykonané v roku 2014
a režijný paušál prináleží v zmysle uvedenej vyhlášky sťažovateľkám suma 284,08 €
a za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 a režijný paušál suma 148,22 €, celkom
432,30 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015