Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 211/2010
PDF · 369.57 KB
No categories available
II. ÚS 211/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť H. V., Č., M. V., Č., J. M., Č., M. B., Č., M. E., Č., J. V., Č.,
H. F., Č., I. J., K., P. J., K., P. J., K., A. R., K., J. Š., K., J. P., K., H. P., K., J. P., K., N. T.,
K., H. L., V., F. J., K., K. B., K., M. J., K., M. S., K., A. B., G., H. E., V., R. Z., Česká
republika, O. Z., Česká republika, O. Z., Česká republika, M. J., Česká republika, J. J., I.,
a A. P., Č., zastúpených advokátom JUDr. J. Š., K., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 p o r u š i l
základné právo H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., H. L.,
F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J. a A. P. na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. H. V., M. V., M. E., H. F., I. J., P. J., P. J., F. J., M. J., M. S., A. B., H. E., J. J.
a A. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. A. R. a H. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. J. M., M. B. a J. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému
v sume po 666 € (slovom šesťstošesťdesiatšesť eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie
p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. R. Z., O. Z., O. Z. a M. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
každému v sume po 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie
p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7. J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T. a K. B. p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie každému v sume po 333 € (slovom tristotridsaťtri eur), ktoré j e Okresný
súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
8. H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P.,
H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J.
a A. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 5 857,13 € (slovom
päťtisícosemstopäťdesiatsedem eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice-okolie
p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. Š., K., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 211/2010-38 z 29. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V.,
H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S.,
A. B. a H. E. (ďalej aj „sťažovatelia), ktorou namietali porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Uznesením č. k. II. ÚS 212/2010-21 z 29. apríla 2010 ústavný súd tiež prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie sťažnosť R. Z., O. Z., O. Z., M. J.,
J. J. a A. P. (ďalej aj „sťažovatelia), ktorou rovnako namietali porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu
Košice-okolie taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89.
3. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 212/2010-21 z 29. apríla 2010 veci vedené na
ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 211/2010 a pod sp. zn. II. ÚS 212/2010 spojil na spoločné
konanie s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn. II. ÚS 211/2010.
4. Z obsahovo identických sťažností a ich príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 994/89, ktoré sa začalo na okresnom súde návrhom podaným 11. októbra 1989,
sa sťažovatelia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovatelia
okrem podrobného chronologického popisu priebehu konania a právnej analýzy vo svojich
sťažnostiach akcentovali, že „... Od podania návrhu na Okresnom súde Košice - okolie
uplynula doba viac ako 20 rokov a vec doposiaľ nie je právoplatne skončená ...“, pričom
podľa ich názoru žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť takúto dĺžku konania. Postup
okresného súdu v napadnutom konaní považujú za neefektívny, neprimerane dlhý,
spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní a následkom toho aj dlhodobú právnu neistotu.
Sťažovatelia sa vzhľadom na neobyčajne dlhodobé konanie v danej veci domáhajú aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému po 10 000 €, keďže „nadobudli
presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť ich právam zákonnú
ochranu“.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 8C 994/89 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice - okolie
v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 994/89 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie
každému vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť
sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania..., ktoré je
povinný odporca sťažovateľom nahradiť na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Š.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr.V 289/2010 z 10. júna
2010 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
z 8. júla 2010.
2.1 Predseda okresného súdu uviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom
v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„... Vec napadla na tunajší súd dňa 11. 10. 1989 a predmetom konania je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Dňa 31. 10. 1089 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň
bol zaslaný opis návrhu odporcom.
Od 13. 11. 1989 do 20. 12. 1989 sa odporcovia písomne vyjadrovali k návrhu.
Dňa 3. 1. 1990 bol vytýčený termín pojednávania na deň 23. 1. 1990.
Na pojednávaní dňa 23. 1. 1990 súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov
konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sa uložila účastníkov konania
povinnosť označiť mená a adresy svedkov, ktorých navrhujú v konaní vypočuť.
Dňa 1. 2. 1990 a dňa 15. 2. 1990 právna zástupkyňa navrhovateľa označila svedkov
a zároveň žiadala rozšírenie návrhu na strane navrhovateľov a pribratie do konania ako
navrhovateľku 2) manželku navrhovateľa.
Zároveň bola podaná správa Š. K. o vlastníctve spornej nehnuteľnosti.
Dňa 14. 5. 1990 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí označení
svedkovia a pojednávanie bolo odročené na deň 25. 6. 1990 s tým, že budú volaní ďalší
svedkovia.
Dňa 16. 2. 1990 bolo požiadané S. K. o zaslanie dokladov k nehnuteľnostiam,
týkajúce sa predmetu sporu.
Dňa 25. 2. 1991 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí ďalší
účastníci konanie a pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1991.
Na pojednávaní dňa 18. 3. 1991 boli vypočutí ďalší svedkovia a pojednávanie bolo
odročené na deň 2. 4. 1991.
Na pojednávaní dňa 2. 4. 1991 boli dopočutí účastníci konania, ako aj ďalší
navrhnutí svedkovia stým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vznesenej
námietky zaujatosti voči prejednávajúcej sudkyni, zároveň bola odporcom 2) a 6) uložená
poriadková pokuta.
Dňa 5. 4. 1991 sa prejednávajúca sudkyňa vyjadrila k námietke zaujatosti a dňa
29. 4. 1991 jej vyjadrenie bolo predložené na KS Košice.
Uznesením zo dňa 7. 5. 1991 bolo rozhodnuté, že sudkyňa nie je vylúčená.
Dňa 7. 5. 1991 odporcovia 2) a 6) podali odvolanie proti uloženej pokute.
Dňa 29. 10. 1991 na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok vo veci samej.
Dňa 16. 3. 1992 odporcovia podali odvolanie proti rozsudku.
Dňa 12. 6. 1992 bol spis predložený na KS Košice na rozhodnutie o odvolaní.
Na pojednávaní dňa 10. 12. 1992 bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Po doručení uznesenia KS Košice dňa 18. 9. 1993 bol vytýčený termín pojednávania
na deň 27. 9. 1993, zároveň bol požiadaný archív o pripojenie dedičských spisov, týkajúcich
sa právnych predchodcov účastníkov konania.
Na pojednávaní dňa 27. 9. 1993 bolo zistené, že odporca 1) umrel, z tohto dôvodu
bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že bude vyžiadaný úmrtný list odporcu,
dedičské spisy, doklady zo strediska geodézie.
Dňa 30. 11. 1993 právny zástupca navrhovateľa žiadal o predĺženie lehoty na
predloženie dokladov.
Dňa 21. 3. 1993 bola urgovaná právna zástupkyňa navrhovateľov.
Dňa 30. 3. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľov upravila pasívnu legitimáciu.
Dňa 7. 7. 1994 boli urgované žiadané doklady a to od právnej zástupkyne
navrhovateľov ako aj odporkyne.
Dňa 15. 7. 1994 odporkyňa žiadala predĺžiť lehotu z dôvodu čerpania dovolenky.
Dňa 10. 11. 1994 úradným záznamom bolo zistené, že požadované dedičské spisy
nemôžu byť pripojené z dôvodu, že dedičské konania po právnych predchodcoch nie sú
ukončené.
Dňa 15. 11. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila súdu výpisy
z pozemkovej knihy.
Dňa 25. 5. 1995 boli urgované dedičské spisy.
Dňa 17. 7. 1997 bol vytýčený termín pojednávania na 25. 7. 1997 a zároveň boli
žiadané dedičské spisy, bola vyzvaná právna zástupkyňa navrhovateľov na upresnenie
pasívnej legitimácie.
Dňa 24. 7. 1997 navrhovatelia požiadali o odročenie vytýčeného pojednávania
z dôvodu čerpania dovolenky právnej zástupkyne.
Vytýčené pojednávanie na deň 25. 7. 1997 bolo odročené na neurčito.
Dňa 26. 11. 1997 bola urgovaná právna zástupkyňa navrhovateľov na upresnenie
pasívnej legitimácie.
Dňa 11. 12. 1997 právna zástupkyňa navrhovateľov požiadala o predĺženie lehoty.
Dňa 8. 1. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov upresnila pasívnu legitimáciu, ako
aj žalobný petit.
Dňa 16. 4. 1998 boli žiadané dedičské spisy, zároveň bola vyzvaná právna
zástupkyňa navrhovateľov o aktualizáciu geometrického plánu, ako aj doručenie
potrebného počtu zmeneného návrhu.
Dňa 6. 5. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov pripojila súdu aktuálny
geometrický plán, ako aj listy vlastníctva.
Dňa 19. 5. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila požadovaný počet
rovnopisov na zmenu žalobného petitu.
Dňa 26. 5. 1998 katastrálny odbor zaslal súdu požadované listy vlastníctva.
Dňa 9. 6. 1998 boli urgované dedičské spisy.
Dňa 8. 3. 1999 bolo vytýčené pojednávanie na deň 13. 4. 1999.
Dňa 18. 3. 1999 právna zástupkyňa navrhovateľov rozšírila okruh účastníkov na
strane odporcov.
Na pojednávaní dňa 14. 4. 1999, ktoré polo preročené na tento termín z 13. 4. 1999
bolo konštatované, že prejednávajúca sudkyňa bola dočasne pridelená na výkon sudkyne
Krajského súdu v Košiciach a preto pojednávanie bolo odročené.
Dňa 28. 1. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 10. 3. 2000.
Dňa 8. 2. 2000 právna zástupkyňa navrhovateľov navrhovala, aby boli vypočuté
svedecké výpovede.
Pojednávanie vytýčené na deň 10. 3. 2000 bolo odročené na 14. 4. 2000 s tým, že
bolo konštatované, že zomrel odporca 2).
Na pojednávaní dňa 14. 4. 2000 účastníci konania sa vyjadrovali k doteraz
vykonanému dokazovaniu a zároveň bolo vyhlásené uznesenie o zastavení konania
u odporcov 23), 24), pojednávanie bolo odročené na deň 26. 5. 2000.
Zároveň boli vyžiadané z archívu doklady potrebné k vykonaniu dokazovania.
Na pojednávaní dňa 26. 5. 2000 sa účastníci konania vyjadrovali k doteraz
vykonanému dokazovaniu a pojednávanie bolo odročené na deň 29. 6. 2000 za účelom
vykonania ohliadky na mieste samom.
Dňa 29. 6. 2000 bola vykonaná ohliadka.
Dňa 6. 12. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 16. 1. 2001.
Na pojednávaní dňa 16. 1. 2001 bola uznesením pripustená zmena návrhu s tým, že
pojednávanie bolo odročené na 6. 2. 2001, zároveň bude vyžiadaný spis ČD 903/51.
Pojednávanie vytýčené na deň 6. 2. 2001 bolo odročené na neurčito z dôvodu
práceneschopnosti prejednávajúcej sudkyne, účastníkom bola uložená povinnosť predložiť
návrhy na doplnenie dokazovania.
Dňa 14. 2. 2001 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila súdu návrhy na
doplnenie dokazovania.
Dňa 26. 10. 2001 bol vytýčený termín pojednávania na deň 6. 11. 2001.
Na pojednávaní dňa 6. 11. 2001 sa zistilo, že žalovaný 22) zomrel, pojednávanie bolo
odročené na 11. 12. 2001.
Na pojednávaní dňa 11. 12. 2001 sa účastníci konania vyjadrovali k predmetu sporu,
zároveň bola uznesením súdu pripustená zmena návrhu a pojednávanie bolo odročené na
14. 12. 2001 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.
Na pojednávaní dňa 14. 12. 2001 bol vo veci vyhlásený rozsudok.
Dňa 19. 2. 2002 podali navrhovatelia odvolanie proti rozsudku.
Dňa 11. 3. 2002 bolo vydané opravné uznesenie.
Dňa 2. 4. 2002 podali odporcovia odvolanie.
Dňa 13. 5. 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie
o odvolaní účastníkov konania.
Dňa 10. 12. 2002 bolo odvolacie konanie odročené na neurčito.
Dňa 17. 12. 2002 KS Košice uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 13. 2. 2003 bol vytýčený termín pojednávania na deň 11. 3. 2003.
Pojednávanie bolo preročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne na deň
15. 4. 2003.
Na pojednávaní dňa 15. 4. 2003 sa účastníci konania vyjadrovali k doteraz
vykonanému dokazovaniu, zároveň boli žiadané ďalšie dôkazy.
Dňa 24. 4. 2003 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila mená a adresy
svedkov, ktorých navrhla vypočuť v konaní.
Zároveň zo strany súdu bol požiadaný OÚ K., P. ú. K., A. M. o zaslanie žiadaných
dokladov.
Dňa 8. 9. 2003 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí navrhnutí
svedkovia s tým, že pojednávanie bolo odročené na deň 27. 10. 2003 a budú volaní
neprítomní svedkovia, ako budú požadované aj ďalšie doklady a to zo štátneho archívu.
Na pojednávaní dňa 27. 10. 2003 boli vypočutí svedkovia a vzhľadom na svedecké
výpovede účastníci navrhli pojednávanie odročiť, ktoré bolo odročené na deň 25. 11. 2003.
Na pojednávaní dňa 25. 11. 2003 bolo zistené, že sa nedostali žalovaní, taktiež došlo
k zmene pobytu u žalovaného 6).
Dňa 2. 1. 2004 bol vytýčený termín pojednávania na deň 9. 2. 2004.
Na pojednávaní dňa 9. 2. 2004 bol oboznámený priebeh doterajších pojednávaní,
ako aj vyžiadaných dokladov a pojednávanie bolo odročené na deň 13. 2. 2004 za účelom
vyhlásenia rozsudku.
Dňa 13. 2. 2004 bol vyhlásený rozsudok.
Dňa 4. 5. 2004 podali odporcovia odvolanie proti rozsudku.
Dňa 6. 5. 2004 podal odvolanie navrhovateľ.
Dňa 9. 8. 2004 bolo doručené vyjadrenie odporcov k odvolaniu navrhovateľov.
Dňa 27. 10. 2004 bola vec predložená KS Košice na rozhodnutie o odvolaní.
Uznesením zo dňa 29. 11. 2004 bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený.
Dňa 4. 3. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 25. 4. 2005.
Na pojednávaní dňa 25. 4. 2005 bolo zistené, že sa nedostavili odporcovia, pričom
u niektorých odporcov došlo k zmene adresy, pojednávanie bolo určené na neurčito za
účelom zisťovania pobytu odporcov.
Dňa 11. 10. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. 11. 2005.
Na pojednávaní dňa 15. 11. 2005 sa zistilo, že sa nedostavili právni zástupcovia
účastníkov konania, nedostavili sa žalobcovia, taktiež sa nedostavili všetci žalovaní,
pojednávanie bolo odročené na deň 10. 1. 2006.
Na pojednávaní dňa 10. 1. 2006 sa účastníci konania vyjadrovali k doterajším
pojednávaniam, ako aj vykonaným dôkazom a pojednávanie bolo odročené na 13. 1. 2006
za účelom vyhlásenia rozsudku.
Na pojednávaní dňa 13. 1. 2006 bol vo veci vyhlásený rozsudok.
Dňa 22. 3. 2006 navrhovatelia podali odvolanie proti rozsudku.
Dňa 25. 4. 2006 bola vec postúpená na KS Košice na rozhodnutie o odvolaní.
Dňa 19. 6. 2007 bol uznesením KS Košice zrušený rozsudok a vec bola vrátená na
ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
Dňa 9. 8. 2007 bolo účastníkom doručované vyššie uvedené uznesenie, s tým, aby
označili svoje návrhy na doplnenie dokazovania.
Dňa 8. 10. 2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 10. 12. 2007.
Dňa 10. 12. 2007 bolo zistené, že zomreli odporcovia 18) a 21), pojednávanie bolo
odročené na neurčito s tým, že boli požiadaní: O. K., právna zástupkyňa navrhovateľov
o označenie právnych nástupcov.
Dňa 3. 4. 2008 bol vytýčený termín pojednávania na deň 13. 5. 2008.
Na pojednávaní dňa 13. 8. 2008 bolo zistené, že zomrela odporkyňa J. V., taktiež bol
upresnený okruh právnych nástupcov po odporkyni M. Z., vzhľadom na tieto skutočnosti
bolo pojednávanie odročené na deň 17. 6. 2008.
17. 6. 2008 - zisťuje sa že zomrela ďalšia žalovaná.
Dňa 7. 1. 2009 - nariadené znalecké dokazovanie.
Odvolanie žalobcov voči uzneseniu.
3. 6. 2009 - nariadená ohliadka na mieste samom za prítomnosti znalca.
Znalec znalecký posudok v stanovenej lehote nepodal, bol niekoľkokrát urgovaný,
znalecký posudok podal 3. 3. 2010.
Znalecký posudok bol doručený účastníkom na vyjadrenie a vo veci bol vytýčený
termín pojednávania na deň 18. 6. 2010.
Sťažovatelia 1) H. V., 2) M. V., 5) M. E. boli pôvodne žalované a H. V. žalovaná 5),
M. V. žalovaná 3) a M. E. žalovaná 4) tieto žalované boli právnymi nástupcami po nebohom
M. V., ktorí s podanou žalobou nesúhlasili už na začiatku.
Sťažovateľka H. F. je právna nástupkyňa po pôvodne žalovanom 2), ktorý zomrel
počas konania 3. 5. 1993 a taktiež so žalobou nesúhlasila.
Sťažovatelia J. V., M. B. a J. M. sú právnymi nástupcami po J. V. pôvodne
žalovanej 1) nesúhlasili so žalobou.
Sťažovatelia F. J., I. J., P. J., P. J., J. J., právna predchodkyňa sťažovateľov H. P.,
J. P., N. T., K. B., sťažovateľov M. J., A. B., H. E. s podanou žalobou súhlasili, potvrdili
skutočnosti uvádzané žalobcom a uznali vlastnícke právo žalobcov a preto súd
nepochyboval o týchto tvrdeniach a vo veci rozhodol až potom čo bol prvý rozsudok, ktorým
bolo vo veci rozhodnuté zrušený až vtedy začali títo účastníci meniť svoj názor a svoje
tvrdenia a začali navrhovať nové dôkazy do podstatne prispelo k predĺženiu konania.
Sťažovatelia R. Z., O. Z., O. Z. ml., M. J. sú právni nástupcovia po M. Z. pôvodne
žalovanej 21. Títo sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa sa pojednávania nezúčastnili
ani sa vo veci nevyjadrili. Splnomocnili na zastupovanie jedného zo žalovaných.
Ak by Ústavný súd SR dospel k záveru, že vo veci boli prieťahy v konaní, je potrebné
uviesť, že v predmetnej veci pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť 7 sudcovia
(JUDr. P., JUDr. S., JUDr. H., JUDr. V., JUDr. I., JUDr. Č., JUDr. M.), a vo veci bolo
rozhodnuté 4x rozsudkom, pričom prvostupňové rozhodnutia boli uzneseniami Krajského
súdu v Košiciach zrušené (1 rozsudok zo dňa 29. 10. 1991 - zrušený uznesením KS Košice
zo dňa 10. 12. 1992, 2 rozsudok zo dňa 14. 12. 2001 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa
17. 12. 2002, 3 rozsudok zo dňa 13. 2. 2004 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa
29. 11. 2004, 4 rozsudok zo dňa 13. 1. 2006 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa
19. 6. 2007).
(...) Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu zaujal takéto relevantné stanovisko:
„... Vyjadrenie Okresného súdu Košice-okoíie obsahuje v úvodnej časti len rozpis
jednotlivých úkonov vykonaných súdom bez uvedenia svojho stanoviska alebo záveru.
V ďalšej časti rozdelil súd sťažovateľov do piatich skupín s uvedením ich postoja
k žalobe a konaniu.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného
okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so
zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym
nástupníctvom po zomrelých žalovaných, možno napadnuté konanie považovať po vecnej
stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti
s dlhotrvajúcou neefektívnou činnosťou resp. nečinnosťou okresného súdu. Po právnej
stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a teda sa nevymyká
bežnej rozhodovacej činnosti. Výklad a používanie predmetnej právnej úpravy sú
stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku
postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Chceme poukázať aj na skutočnosť, že vo
svojom vyjadrení Okresný súd Košice-okolie právnu a faktickú zložitosť veci ani
nenamietal.
Ak by súd vo veci konal plynule a bez prieťahov, mohol vec skončiť len s pôvodnými
žalovanými, resp. len s minimálnym navýšením počtu účastníkov. Keďže súdny spor trvá už
viac ako 20 rokov, je logicky nevyhnutné, že v priebehu tak dlhého časového úseku časť
účastníkov zomrie, čo spravidla spôsobuje navýšenie počtu účastníkov konania. Preto
sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd neprihliadal na komplikovanosť sporu v tej jej časti,
ktorá bola spôsobená zdĺhavosťou konania samotného súdu.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Aj keď pri štvrtej skupine sťažovateľov Okresný súd Košice-okolie uvádza, že títo
sťažovatelia začali po prvom zrušení rozsudku meniť názor a svoje tvrdenia a začali
navrhovať nové dôkazy a to podstatne prispelo k predĺženiu konania, neexistuje žiadna
okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.
Okresný súd Košice-okolie pri piatej skupine sťažovateľov konštatuje, že títo
sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa sa pojednávania nezúčastnili ani sa vo veci
nevyjadrili. Splnomocnili na zastupovanie jedného zo žalovaných.
Všetci sťažovatelia vystupujú v konaní pred okresným súdom na strane žalovaných.
Preto nebolo ich povinnosťou zisťovať okruh účastníkov, ani identifikovať predmet sporu
alebo akokoľvek inak prejavovať aktívne záujem o spor. Skutočnosť, že niektorí sťažovatelia
nevyvíjali aktivitu namiesto žalobcu resp. súdu nemôže byť posudzovaná na ich ťarchu.
Správanie sťažovateľov je absolútne legitímne a nijakým spôsobom nezabraňuje súdu
skončiť voči nim konanie.
Tretím hodnotiacim kritériom je postup samotného okresného súdu. Z dosiaľ
vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore činný neefektívne, pričom
neefektívna činnosť okresného súdu charakterizuje konanie ako celok.
Okresný súd uvádza na svoju obhajobu, že je potrebné uviesť, že v danej veci
pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť v danej veci 7 sudcovia a vo veci bolo
rozhodnuté 4x rozsudkom pričom prvostupňové rozhodnutia boli uzneseniami Krajského
súdu zrušené.
Tu poukazujeme na to, že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane
zaujal stanovisko, z ktorého vyplýva, že vychádzajúc z rímskej zásady iura novit curia
nemôže 20 - ročné trvanie súdneho sporu ospravedlniť ani náročnosť veci, ani zložitosť
právnej úpravy, ani správanie účastníkov konania.
Pocity účastníkov konania v priebehu súdneho konania sú vo všeobecnosti zhodné
bez ohľadu na ich stanovisko k žalobe. Každý z účastníkov konania chce predovšetkým, aby
sa súdne konanie skončilo čo najskôr spravodlivým rozhodnutím vo veci. Pocity úzkosti,
stresu, neistoty a v konečnom dôsledku aj krivdy u sťažovateľov sú nespochybniteľné a boli
zvýraznené práve ako dôsledok neprimeranej dĺžky súdneho konania. Nie je pritom
podstatné, aké stanovisko zaujal ten ktorý sťažovateľ k prejednávanej vecí. Súhlasné alebo
neutrálne stanovisko žalovaných so žalobou nemôže predsa zbaviť súd povinnosti
prerokovať takúto žalobu bez prieťahov. V opačnom prípade by tým bola súdom daná
možnosť uprednostňovať konania, v ktorých sú stanoviská strán rozporné pred konaniami,
v ktorých žalovaná strana nemá námietky voči žalobe. Viacerí zo sťažovateľov nezaujali
k žalobe zamietavé stanovisko len preto, lebo nemajú chuť sa súdiť a samotné súdne
konanie im je nepríjemné a obťažuje ich. Dokonca možno konštatovať, že práve u týchto
sťažovateľov je pocit frustrácie a krivdy z dĺžky konania väčší, keďže vzhľadom na svoje
stanovisko oprávnene očakávali rýchle rozhodnutie súdu a tým aj odstránenie stavu právnej
neistoty.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát uviedol, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza účastník konania. Samotným prerokovaním veci sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie
ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nepostačuje, aby štátny orgán vec
prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadne svojich práv.
Sťažovatelia sa rozhodli podať ústavnú sťažnosť napriek odpovedi predsedu súdu,
nakoľko z tejto nevyplývajú žiadne konkrétne opatrenia brániace ďalším zbytočným
prieťahom v konaní. V odpovediach predsedu súdu sú rozpísané jednotlivé úkony vykonané
súdom v období posledných dvoch rokov so záverom predsedu súdu, že vo veci sa plynulo
koná. S týmto záverom predsedu súdu sťažovatelia nesúhlasili. Samotné konanie súdu ešte
nemusí znamenať, že ide o konanie bez zbytočných prieťahov. Konaniu bez zbytočných
prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek hoci aktívny postup súdu, ale len ten, do ktorého sa
premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania. Aj keď za posledné dva roky súd
vykonal množstvo úkonov, väčšina z nich bola neúčelná a neefektívna. Odpoveď predsedu
súdu nepresvedčila sťažovateľov o tom, že po podaní sťažnosti na postup súdu dôjde
k náprave a vo veci sa bude ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Práve naopak takéto
vyjadrenie len zvýšila ich nedôveru a neistotu v schopnosť súdu zabezpečiť plynulosť
priebehu konania. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by
viedol k odstráneniu ich právnej neistoty vo veci, v ktorej boli označení za odporcov. Keďže
ani doteraz o celej veci nerozhodol, sťažovatelia sú toho názoru, že zbytočnými prieťahmi
v označenom konaní došlo k porušeniu ich základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
SR.
Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že doterajším postupom okresného súdu došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z týchto dôvodov považujeme podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň
oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasíme s
tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.
V právnej veci sťažovateľov v 1. až 29. rade proti Okresnému súdu Košice - okolie
vedenej pred Ústavným súdom SR č. k. II. ÚS 211/2010 v konaní o porušení základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čí. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd si uplatňujeme trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia...“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania, ústavný súd po nahliadnutí do
spisu Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 8 C 994/89 konštatuje, že chronologický popis
úkonov vykonaných v danej veci sa zhoduje s popisom predsedu okresného súdu z 10. júna
2010, preto v okolnostiach danej veci ústavný súd upustil od opakovania popisu týchto
úkonov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade niektorých sťažovateľov
došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka
konania na strane odporcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže
univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd
nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Sťažovatelia totiž vstúpili do
predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania.
Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie
obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu, pretože
v uvedenom prípade v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo
ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale ku procesnoprávnemu nástupníctvu do už
existujúceho procesnoprávneho vzťahu.
Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia
môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré
predchádzalo tejto zmene.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s úmrtím
viacerých účastníkov konania, avšak doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého
konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.
Napokon, ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo
právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil významné okolnosti, ktoré by mali byť
osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním
k zbytočným prieťahom v konaní, pričom skutočnosť, že so žalobným návrhom nesúhlasili,
resp. že niektorí sťažovatelia v tomto smere menili svoj názor, výrazne nemohlo ovplyvniť
napadnuté konanie, ktoré má od začiatku sporový charakter.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 21-ročné trvanie preskúmavaného konania je
už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (aj keď sa spis
nachádzal asi dva roky aj na odvolacom súde, za ktoré obdobia okresný súd nezodpovedá).
Okrem toho ústavný súd už v súvislosti s napadnutým konaním vyslovil porušenie čl. 48
ods. 2 ústavy okresným súdom nálezom č. k. III. ÚS 152/08-29 z 12. augusta 2008
a prikázal súdu konať bez zbytočných prieťahov, pričom tento príkaz nebol rešpektovaný.
Ústavný súd rovnako ako vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 152/08 poukazuje na to, že
predmetom posúdenia je konanie o spore, ktorý začal 11. októbra 1989, avšak vzhľadom na
to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje
ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo,
alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začína od
15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 52/01). V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného
práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,
ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež
zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04). Na základe prehľadu úkonov
okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený
neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu
viac ako 19-ročného konania bolo zistené iba jedno väčšie obdobie nečinnosti v trvaní
50 mesiacov, od 27. septembra 1993, keď bolo odročené pojednávanie, až do 26. novembra
1997, keď okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov na upresnenie okruhu
účastníkov (v tomto období okresný súd iba vyzýval neefektívne právnu zástupkyňu na
upresnenie pasívne legitimovaných účastníkov a zisťoval stav dedičských konaní po
účastníkoch, ktorí zomreli), a okresnému súdu nemožno vytknúť inú dlhodobejšiu
nečinnosť ako 9 mesiacov (napr. v roku 2001), ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne
konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej
veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. V priebehu celého konania okresný súd
nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe
zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď
vo veci rozhodol rozsudkom ešte v roku 1991, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom
pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené. Neefektívnosť postupu okresného súdu
vyplýva aj zo skutočnosti, že i keď nariadil spolu viac ako 31 termínov pojednávaní a vo
veci rozhodol neskôr aj ďalšími tromi rozsudkami (14. novembra 2001, 13. februára 2004
a 13. januára 2006), tieto rozsudky boli odvolacím súdom v napadnutej zamietajúcej časti
zrušené a do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je celé konanie o predmete sporu
právoplatne skončené. Uvedený postup okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľný,
pretože dlhodobo nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa účastníci konania v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali,
čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.
I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho
aspektu netolerovateľné, pretože už hraničia s odmietnutím spravodlivosti (denegatio
iustitie). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti
veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Skutočnosť, „že
v predmetnej veci pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť 7 sudcovia“ ako objektívne
„priťažujúce“ okolnosti, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd
opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo
bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho
danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie
všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére
vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných
súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každý
vo výške 10 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na celkovo nesmierne dlhé trvanie
napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané každému z pôvodných
účastníkov napadnutého konania v sume po 2 000 €. V prípade, ak pôvodní účastníci
konania počas napadnutého konania zomreli, ústavný súd uvedené zadosťučinenie podelil
medzi ich dedičmi rovnakým pomerom.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3, 4, 5, 6 a 7.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľom H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R.,
J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z.,
M. J., J. J. a A. P. vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti
a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2010
patrí odmena v sume trikrát po 120,23 €, teda 360,69 € a trikrát režijný paušál v sume
po 7,21€, teda 21,63 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa
predstavujú sumu 382,32 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože
išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu
180,345 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha odmena
v sume 201, 97 €. V prípade 29 sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom
celkovú sumu 5 857,13 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľmi
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 8 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2011