Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 211/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť H. V., Č., M. V., Č., J. M., Č., M. B., Č., M. E., Č., J. V., Č.,

H. F., Č., I. J., K., P. J., K., P. J., K., A. R., K., J. Š., K., J. P., K., H. P., K., J. P., K., N. T.,

K., H. L., V., F. J., K., K. B., K., M. J., K., M. S., K., A. B., G., H. E., V., R. Z., Česká

republika, O. Z., Česká republika, O. Z., Česká republika, M. J., Česká republika, J. J., I.,

a A. P., Č., zastúpených advokátom JUDr. J. Š., K., vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., H. L.,

F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J. a A. P. na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručené v a právo

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. H. V., M. V., M. E., H. F., I. J., P. J., P. J., F. J., M. J., M. S., A. B., H. E., J. J.

a A. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. R. a H. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po

1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. M., M. B. a J. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému

v sume po 666 € (slovom šesťstošesťdesiatšesť eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie

p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. R. Z., O. Z., O. Z. a M. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie

každému v sume po 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie

p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T. a K. B. p r i z n á v a primerané finančné

zadosťučinenie každému v sume po 333 € (slovom tristotridsaťtri eur), ktoré j e Okresný

súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

8. H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P.,

H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J.

a A. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 5 857,13 € (slovom

päťtisícosemstopäťdesiatsedem eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice-okolie

p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. Š., K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-38 z 29. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V.,

H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S.,

A. B. a H. E. (ďalej aj „sťažovatelia), ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Uznesením č. k. -21 z 29. apríla 2010 ústavný súd tiež prijal podľa

na ďalšie konanie sťažnosť R. Z., O. Z., O. Z., M. J.,

J. J. a A. P. (ďalej aj „sťažovatelia), ktorou rovnako namietali porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu

Košice-okolie taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. .

3. Ústavný súd uznesením č. k. -21 z 29. apríla 2010 veci vedené na

ústavnom súde pod sp. zn. a pod sp. zn. spojil na spoločné

konanie s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn. .

4. Z obsahovo identických sťažností a ich príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktoré sa začalo na okresnom súde návrhom podaným 11. októbra 1989,

sa sťažovatelia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovatelia

okrem podrobného chronologického popisu priebehu konania a právnej analýzy vo svojich

sťažnostiach akcentovali, že „... Od podania návrhu na Okresnom súde Košice - okolie

uplynula doba viac ako 20 rokov a vec doposiaľ nie je právoplatne skončená ...“, pričom

podľa ich názoru žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť takúto dĺžku konania. Postup

okresného súdu v napadnutom konaní považujú za neefektívny, neprimerane dlhý,

spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní a následkom toho aj dlhodobú právnu neistotu.

Sťažovatelia sa vzhľadom na neobyčajne dlhodobé konanie v danej veci domáhajú aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému po 10 000 €, keďže „nadobudli

presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť ich právam zákonnú

ochranu“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

článku 48 ods. 2 ... a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice - okolie

v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie

každému vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť

sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania..., ktoré je

povinný odporca sťažovateľom nahradiť na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Š.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr.V 289/2010 z 10. júna

2010 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu

z 8. júla 2010.

2.1 Predseda okresného súdu uviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom

v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„... Vec napadla na tunajší súd dňa 11. 10. 1989 a predmetom konania je určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Dňa 31. 10. 1089 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň

bol zaslaný opis návrhu odporcom.

Od 13. 11. 1989 do 20. 12. 1989 sa odporcovia písomne vyjadrovali k návrhu.

Dňa 3. 1. 1990 bol vytýčený termín pojednávania na deň 23. 1. 1990.

Na pojednávaní dňa 23. 1. 1990 súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov

konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sa uložila účastníkov konania

povinnosť označiť mená a adresy svedkov, ktorých navrhujú v konaní vypočuť.

Dňa 1. 2. 1990 a dňa 15. 2. 1990 právna zástupkyňa navrhovateľa označila svedkov

a zároveň žiadala rozšírenie návrhu na strane navrhovateľov a pribratie do konania ako

navrhovateľku 2) manželku navrhovateľa.

Zároveň bola podaná správa Š. K. o vlastníctve spornej nehnuteľnosti.

Dňa 14. 5. 1990 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí označení

svedkovia a pojednávanie bolo odročené na deň 25. 6. 1990 s tým, že budú volaní ďalší

svedkovia.

Dňa 16. 2. 1990 bolo požiadané S. K. o zaslanie dokladov k nehnuteľnostiam,

týkajúce sa predmetu sporu.

Dňa 25. 2. 1991 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí ďalší

účastníci konanie a pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1991.

Na pojednávaní dňa 18. 3. 1991 boli vypočutí ďalší svedkovia a pojednávanie bolo

odročené na deň 2. 4. 1991.

Na pojednávaní dňa 2. 4. 1991 boli dopočutí účastníci konania, ako aj ďalší

navrhnutí svedkovia stým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vznesenej

námietky zaujatosti voči prejednávajúcej sudkyni, zároveň bola odporcom 2) a 6) uložená

poriadková pokuta.

Dňa 5. 4. 1991 sa prejednávajúca sudkyňa vyjadrila k námietke zaujatosti a dňa

29. 4. 1991 jej vyjadrenie bolo predložené na KS Košice.

Uznesením zo dňa 7. 5. 1991 bolo rozhodnuté, že sudkyňa nie je vylúčená.

Dňa 7. 5. 1991 odporcovia 2) a 6) podali odvolanie proti uloženej pokute.

Dňa 29. 10. 1991 na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok vo veci samej.

Dňa 16. 3. 1992 odporcovia podali odvolanie proti rozsudku.

Dňa 12. 6. 1992 bol spis predložený na KS Košice na rozhodnutie o odvolaní.

Na pojednávaní dňa 10. 12. 1992 bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Po doručení uznesenia KS Košice dňa 18. 9. 1993 bol vytýčený termín pojednávania

na deň 27. 9. 1993, zároveň bol požiadaný archív o pripojenie dedičských spisov, týkajúcich

sa právnych predchodcov účastníkov konania.

Na pojednávaní dňa 27. 9. 1993 bolo zistené, že odporca 1) umrel, z tohto dôvodu

bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že bude vyžiadaný úmrtný list odporcu,

dedičské spisy, doklady zo strediska geodézie.

Dňa 30. 11. 1993 právny zástupca navrhovateľa žiadal o predĺženie lehoty na

predloženie dokladov.

Dňa 21. 3. 1993 bola urgovaná právna zástupkyňa navrhovateľov.

Dňa 30. 3. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľov upravila pasívnu legitimáciu.

Dňa 7. 7. 1994 boli urgované žiadané doklady a to od právnej zástupkyne

navrhovateľov ako aj odporkyne.

Dňa 15. 7. 1994 odporkyňa žiadala predĺžiť lehotu z dôvodu čerpania dovolenky.

Dňa 10. 11. 1994 úradným záznamom bolo zistené, že požadované dedičské spisy

nemôžu byť pripojené z dôvodu, že dedičské konania po právnych predchodcoch nie sú

ukončené.

Dňa 15. 11. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila súdu výpisy

z pozemkovej knihy.

Dňa 25. 5. 1995 boli urgované dedičské spisy.

Dňa 17. 7. 1997 bol vytýčený termín pojednávania na 25. 7. 1997 a zároveň boli

žiadané dedičské spisy, bola vyzvaná právna zástupkyňa navrhovateľov na upresnenie

pasívnej legitimácie.

Dňa 24. 7. 1997 navrhovatelia požiadali o odročenie vytýčeného pojednávania

z dôvodu čerpania dovolenky právnej zástupkyne.

Vytýčené pojednávanie na deň 25. 7. 1997 bolo odročené na neurčito.

Dňa 26. 11. 1997 bola urgovaná právna zástupkyňa navrhovateľov na upresnenie

pasívnej legitimácie.

Dňa 11. 12. 1997 právna zástupkyňa navrhovateľov požiadala o predĺženie lehoty.

Dňa 8. 1. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov upresnila pasívnu legitimáciu, ako

aj žalobný petit.

Dňa 16. 4. 1998 boli žiadané dedičské spisy, zároveň bola vyzvaná právna

zástupkyňa navrhovateľov o aktualizáciu geometrického plánu, ako aj doručenie

potrebného počtu zmeneného návrhu.

Dňa 6. 5. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov pripojila súdu aktuálny

geometrický plán, ako aj listy vlastníctva.

Dňa 19. 5. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila požadovaný počet

rovnopisov na zmenu žalobného petitu.

Dňa 26. 5. 1998 katastrálny odbor zaslal súdu požadované listy vlastníctva.

Dňa 9. 6. 1998 boli urgované dedičské spisy.

Dňa 8. 3. 1999 bolo vytýčené pojednávanie na deň 13. 4. 1999.

Dňa 18. 3. 1999 právna zástupkyňa navrhovateľov rozšírila okruh účastníkov na

strane odporcov.

Na pojednávaní dňa 14. 4. 1999, ktoré polo preročené na tento termín z 13. 4. 1999

bolo konštatované, že prejednávajúca sudkyňa bola dočasne pridelená na výkon sudkyne

Krajského súdu v Košiciach a preto pojednávanie bolo odročené.

Dňa 28. 1. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 10. 3. 2000.

Dňa 8. 2. 2000 právna zástupkyňa navrhovateľov navrhovala, aby boli vypočuté

svedecké výpovede.

Pojednávanie vytýčené na deň 10. 3. 2000 bolo odročené na 14. 4. 2000 s tým, že

bolo konštatované, že zomrel odporca 2).

Na pojednávaní dňa 14. 4. 2000 účastníci konania sa vyjadrovali k doteraz

vykonanému dokazovaniu a zároveň bolo vyhlásené uznesenie o zastavení konania

u odporcov 23), 24), pojednávanie bolo odročené na deň 26. 5. 2000.

Zároveň boli vyžiadané z archívu doklady potrebné k vykonaniu dokazovania.

Na pojednávaní dňa 26. 5. 2000 sa účastníci konania vyjadrovali k doteraz

vykonanému dokazovaniu a pojednávanie bolo odročené na deň 29. 6. 2000 za účelom

vykonania ohliadky na mieste samom.

Dňa 29. 6. 2000 bola vykonaná ohliadka.

Dňa 6. 12. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 16. 1. 2001.

Na pojednávaní dňa 16. 1. 2001 bola uznesením pripustená zmena návrhu s tým, že

pojednávanie bolo odročené na 6. 2. 2001, zároveň bude vyžiadaný spis ČD 903/51.

Pojednávanie vytýčené na deň 6. 2. 2001 bolo odročené na neurčito z dôvodu

práceneschopnosti prejednávajúcej sudkyne, účastníkom bola uložená povinnosť predložiť

návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 14. 2. 2001 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila súdu návrhy na

doplnenie dokazovania.

Dňa 26. 10. 2001 bol vytýčený termín pojednávania na deň 6. 11. 2001.

Na pojednávaní dňa 6. 11. 2001 sa zistilo, že žalovaný 22) zomrel, pojednávanie bolo

odročené na 11. 12. 2001.

Na pojednávaní dňa 11. 12. 2001 sa účastníci konania vyjadrovali k predmetu sporu,

zároveň bola uznesením súdu pripustená zmena návrhu a pojednávanie bolo odročené na

14. 12. 2001 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Na pojednávaní dňa 14. 12. 2001 bol vo veci vyhlásený rozsudok.

Dňa 19. 2. 2002 podali navrhovatelia odvolanie proti rozsudku.

Dňa 11. 3. 2002 bolo vydané opravné uznesenie.

Dňa 2. 4. 2002 podali odporcovia odvolanie.

Dňa 13. 5. 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie

o odvolaní účastníkov konania.

Dňa 10. 12. 2002 bolo odvolacie konanie odročené na neurčito.

Dňa 17. 12. 2002 KS Košice uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec

vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 13. 2. 2003 bol vytýčený termín pojednávania na deň 11. 3. 2003.

Pojednávanie bolo preročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne na deň

15. 4. 2003.

Na pojednávaní dňa 15. 4. 2003 sa účastníci konania vyjadrovali k doteraz

vykonanému dokazovaniu, zároveň boli žiadané ďalšie dôkazy.

Dňa 24. 4. 2003 právna zástupkyňa navrhovateľov predložila mená a adresy

svedkov, ktorých navrhla vypočuť v konaní.

Zároveň zo strany súdu bol požiadaný OÚ K., P. ú. K., A. M. o zaslanie žiadaných

dokladov.

Dňa 8. 9. 2003 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí navrhnutí

svedkovia s tým, že pojednávanie bolo odročené na deň 27. 10. 2003 a budú volaní

neprítomní svedkovia, ako budú požadované aj ďalšie doklady a to zo štátneho archívu.

Na pojednávaní dňa 27. 10. 2003 boli vypočutí svedkovia a vzhľadom na svedecké

výpovede účastníci navrhli pojednávanie odročiť, ktoré bolo odročené na deň 25. 11. 2003.

Na pojednávaní dňa 25. 11. 2003 bolo zistené, že sa nedostali žalovaní, taktiež došlo

k zmene pobytu u žalovaného 6).

Dňa 2. 1. 2004 bol vytýčený termín pojednávania na deň 9. 2. 2004.

Na pojednávaní dňa 9. 2. 2004 bol oboznámený priebeh doterajších pojednávaní,

ako aj vyžiadaných dokladov a pojednávanie bolo odročené na deň 13. 2. 2004 za účelom

vyhlásenia rozsudku.

Dňa 13. 2. 2004 bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 4. 5. 2004 podali odporcovia odvolanie proti rozsudku.

Dňa 6. 5. 2004 podal odvolanie navrhovateľ.

Dňa 9. 8. 2004 bolo doručené vyjadrenie odporcov k odvolaniu navrhovateľov.

Dňa 27. 10. 2004 bola vec predložená KS Košice na rozhodnutie o odvolaní.

Uznesením zo dňa 29. 11. 2004 bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený.

Dňa 4. 3. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 25. 4. 2005.

Na pojednávaní dňa 25. 4. 2005 bolo zistené, že sa nedostavili odporcovia, pričom

u niektorých odporcov došlo k zmene adresy, pojednávanie bolo určené na neurčito za

účelom zisťovania pobytu odporcov.

Dňa 11. 10. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. 11. 2005.

Na pojednávaní dňa 15. 11. 2005 sa zistilo, že sa nedostavili právni zástupcovia

účastníkov konania, nedostavili sa žalobcovia, taktiež sa nedostavili všetci žalovaní,

pojednávanie bolo odročené na deň 10. 1. 2006.

Na pojednávaní dňa 10. 1. 2006 sa účastníci konania vyjadrovali k doterajším

pojednávaniam, ako aj vykonaným dôkazom a pojednávanie bolo odročené na 13. 1. 2006

za účelom vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní dňa 13. 1. 2006 bol vo veci vyhlásený rozsudok.

Dňa 22. 3. 2006 navrhovatelia podali odvolanie proti rozsudku.

Dňa 25. 4. 2006 bola vec postúpená na KS Košice na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 19. 6. 2007 bol uznesením KS Košice zrušený rozsudok a vec bola vrátená na

ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Dňa 9. 8. 2007 bolo účastníkom doručované vyššie uvedené uznesenie, s tým, aby

označili svoje návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 8. 10. 2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 10. 12. 2007.

Dňa 10. 12. 2007 bolo zistené, že zomreli odporcovia 18) a 21), pojednávanie bolo

odročené na neurčito s tým, že boli požiadaní: O. K., právna zástupkyňa navrhovateľov

o označenie právnych nástupcov.

Dňa 3. 4. 2008 bol vytýčený termín pojednávania na deň 13. 5. 2008.

Na pojednávaní dňa 13. 8. 2008 bolo zistené, že zomrela odporkyňa J. V., taktiež bol

upresnený okruh právnych nástupcov po odporkyni M. Z., vzhľadom na tieto skutočnosti

bolo pojednávanie odročené na deň 17. 6. 2008.

17. 6. 2008 - zisťuje sa že zomrela ďalšia žalovaná.

Dňa 7. 1. 2009 - nariadené znalecké dokazovanie.

Odvolanie žalobcov voči uzneseniu.

3. 6. 2009 - nariadená ohliadka na mieste samom za prítomnosti znalca.

Znalec znalecký posudok v stanovenej lehote nepodal, bol niekoľkokrát urgovaný,

znalecký posudok podal 3. 3. 2010.

Znalecký posudok bol doručený účastníkom na vyjadrenie a vo veci bol vytýčený

termín pojednávania na deň 18. 6. 2010.

Sťažovatelia 1) H. V., 2) M. V., 5) M. E. boli pôvodne žalované a H. V. žalovaná 5),

M. V. žalovaná 3) a M. E. žalovaná 4) tieto žalované boli právnymi nástupcami po nebohom

M. V., ktorí s podanou žalobou nesúhlasili už na začiatku.

Sťažovateľka H. F. je právna nástupkyňa po pôvodne žalovanom 2), ktorý zomrel

počas konania 3. 5. 1993 a taktiež so žalobou nesúhlasila.

Sťažovatelia J. V., M. B. a J. M. sú právnymi nástupcami po J. V. pôvodne

žalovanej 1) nesúhlasili so žalobou.

Sťažovatelia F. J., I. J., P. J., P. J., J. J., právna predchodkyňa sťažovateľov H. P.,

J. P., N. T., K. B., sťažovateľov M. J., A. B., H. E. s podanou žalobou súhlasili, potvrdili

skutočnosti uvádzané žalobcom a uznali vlastnícke právo žalobcov a preto súd

nepochyboval o týchto tvrdeniach a vo veci rozhodol až potom čo bol prvý rozsudok, ktorým

bolo vo veci rozhodnuté zrušený až vtedy začali títo účastníci meniť svoj názor a svoje

tvrdenia a začali navrhovať nové dôkazy do podstatne prispelo k predĺženiu konania.

Sťažovatelia R. Z., O. Z., O. Z. ml., M. J. sú právni nástupcovia po M. Z. pôvodne

žalovanej 21. Títo sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa sa pojednávania nezúčastnili

ani sa vo veci nevyjadrili. Splnomocnili na zastupovanie jedného zo žalovaných.

Ak by Ústavný súd SR dospel k záveru, že vo veci boli prieťahy v konaní, je potrebné

uviesť, že v predmetnej veci pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť 7 sudcovia

(JUDr. P., JUDr. S., JUDr. H., JUDr. V., JUDr. I., JUDr. Č., JUDr. M.), a vo veci bolo

rozhodnuté 4x rozsudkom, pričom prvostupňové rozhodnutia boli uzneseniami Krajského

súdu v Košiciach zrušené (1 rozsudok zo dňa 29. 10. 1991 - zrušený uznesením KS Košice

zo dňa 10. 12. 1992, 2 rozsudok zo dňa 14. 12. 2001 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa

17. 12. 2002, 3 rozsudok zo dňa 13. 2. 2004 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa

29. 11. 2004, 4 rozsudok zo dňa 13. 1. 2006 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa

19. 6. 2007).

(...) Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu

okresného súdu zaujal takéto relevantné stanovisko:

„... Vyjadrenie Okresného súdu Košice-okoíie obsahuje v úvodnej časti len rozpis

jednotlivých úkonov vykonaných súdom bez uvedenia svojho stanoviska alebo záveru.

V ďalšej časti rozdelil súd sťažovateľov do piatich skupín s uvedením ich postoja

k žalobe a konaniu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej

veci.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného

okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so

zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym

nástupníctvom po zomrelých žalovaných, možno napadnuté konanie považovať po vecnej

stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti

s dlhotrvajúcou neefektívnou činnosťou resp. nečinnosťou okresného súdu. Po právnej

stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a teda sa nevymyká

bežnej rozhodovacej činnosti. Výklad a používanie predmetnej právnej úpravy sú

stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku

postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Chceme poukázať aj na skutočnosť, že vo

svojom vyjadrení Okresný súd Košice-okolie právnu a faktickú zložitosť veci ani

nenamietal.

Ak by súd vo veci konal plynule a bez prieťahov, mohol vec skončiť len s pôvodnými

žalovanými, resp. len s minimálnym navýšením počtu účastníkov. Keďže súdny spor trvá už

viac ako 20 rokov, je logicky nevyhnutné, že v priebehu tak dlhého časového úseku časť

účastníkov zomrie, čo spravidla spôsobuje navýšenie počtu účastníkov konania. Preto

sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd neprihliadal na komplikovanosť sporu v tej jej časti,

ktorá bola spôsobená zdĺhavosťou konania samotného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Aj keď pri štvrtej skupine sťažovateľov Okresný súd Košice-okolie uvádza, že títo

sťažovatelia začali po prvom zrušení rozsudku meniť názor a svoje tvrdenia a začali

navrhovať nové dôkazy a to podstatne prispelo k predĺženiu konania, neexistuje žiadna

okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Okresný súd Košice-okolie pri piatej skupine sťažovateľov konštatuje, že títo

sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa sa pojednávania nezúčastnili ani sa vo veci

nevyjadrili. Splnomocnili na zastupovanie jedného zo žalovaných.

Všetci sťažovatelia vystupujú v konaní pred okresným súdom na strane žalovaných.

Preto nebolo ich povinnosťou zisťovať okruh účastníkov, ani identifikovať predmet sporu

alebo akokoľvek inak prejavovať aktívne záujem o spor. Skutočnosť, že niektorí sťažovatelia

nevyvíjali aktivitu namiesto žalobcu resp. súdu nemôže byť posudzovaná na ich ťarchu.

Správanie sťažovateľov je absolútne legitímne a nijakým spôsobom nezabraňuje súdu

skončiť voči nim konanie.

Tretím hodnotiacim kritériom je postup samotného okresného súdu. Z dosiaľ

vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore činný neefektívne, pričom

neefektívna činnosť okresného súdu charakterizuje konanie ako celok.

Okresný súd uvádza na svoju obhajobu, že je potrebné uviesť, že v danej veci

pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť v danej veci 7 sudcovia a vo veci bolo

rozhodnuté 4x rozsudkom pričom prvostupňové rozhodnutia boli uzneseniami Krajského

súdu zrušené.

Tu poukazujeme na to, že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane

zaujal stanovisko, z ktorého vyplýva, že vychádzajúc z rímskej zásady iura novit curia

nemôže 20 - ročné trvanie súdneho sporu ospravedlniť ani náročnosť veci, ani zložitosť

právnej úpravy, ani správanie účastníkov konania.

Pocity účastníkov konania v priebehu súdneho konania sú vo všeobecnosti zhodné

bez ohľadu na ich stanovisko k žalobe. Každý z účastníkov konania chce predovšetkým, aby

sa súdne konanie skončilo čo najskôr spravodlivým rozhodnutím vo veci. Pocity úzkosti,

stresu, neistoty a v konečnom dôsledku aj krivdy u sťažovateľov sú nespochybniteľné a boli

zvýraznené práve ako dôsledok neprimeranej dĺžky súdneho konania. Nie je pritom

podstatné, aké stanovisko zaujal ten ktorý sťažovateľ k prejednávanej vecí. Súhlasné alebo

neutrálne stanovisko žalovaných so žalobou nemôže predsa zbaviť súd povinnosti

prerokovať takúto žalobu bez prieťahov. V opačnom prípade by tým bola súdom daná

možnosť uprednostňovať konania, v ktorých sú stanoviská strán rozporné pred konaniami,

v ktorých žalovaná strana nemá námietky voči žalobe. Viacerí zo sťažovateľov nezaujali

k žalobe zamietavé stanovisko len preto, lebo nemajú chuť sa súdiť a samotné súdne

konanie im je nepríjemné a obťažuje ich. Dokonca možno konštatovať, že práve u týchto

sťažovateľov je pocit frustrácie a krivdy z dĺžky konania väčší, keďže vzhľadom na svoje

stanovisko oprávnene očakávali rýchle rozhodnutie súdu a tým aj odstránenie stavu právnej

neistoty.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát uviedol, že účelom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza účastník konania. Samotným prerokovaním veci sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie

ústavného práva zaručeného nepostačuje, aby štátny orgán vec

prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadne svojich práv.

Sťažovatelia sa rozhodli podať ústavnú sťažnosť napriek odpovedi predsedu súdu,

nakoľko z tejto nevyplývajú žiadne konkrétne opatrenia brániace ďalším zbytočným

prieťahom v konaní. V odpovediach predsedu súdu sú rozpísané jednotlivé úkony vykonané

súdom v období posledných dvoch rokov so záverom predsedu súdu, že vo veci sa plynulo

koná. S týmto záverom predsedu súdu sťažovatelia nesúhlasili. Samotné konanie súdu ešte

nemusí znamenať, že ide o konanie bez zbytočných prieťahov. Konaniu bez zbytočných

prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek hoci aktívny postup súdu, ale len ten, do ktorého sa

premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania. Aj keď za posledné dva roky súd

vykonal množstvo úkonov, väčšina z nich bola neúčelná a neefektívna. Odpoveď predsedu

súdu nepresvedčila sťažovateľov o tom, že po podaní sťažnosti na postup súdu dôjde

k náprave a vo veci sa bude ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Práve naopak takéto

vyjadrenie len zvýšila ich nedôveru a neistotu v schopnosť súdu zabezpečiť plynulosť

priebehu konania. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by

viedol k odstráneniu ich právnej neistoty vo veci, v ktorej boli označení za odporcov. Keďže

ani doteraz o celej veci nerozhodol, sťažovatelia sú toho názoru, že zbytočnými prieťahmi

v označenom konaní došlo k porušeniu ich základného práva podľa článku 48 ods. 2

SR.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že doterajším postupom okresného súdu došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Z týchto dôvodov považujeme podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň

oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasíme s

tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.

V právnej veci sťažovateľov v 1. až 29. rade proti Okresnému súdu Košice - okolie

vedenej pred Ústavným súdom SR č. k. v konaní o porušení základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čí. 48 ods. 2 SR a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd si uplatňujeme trovy konania pozostávajúce z trov

právneho zastúpenia...“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania, ústavný súd po nahliadnutí do

spisu Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. konštatuje, že chronologický popis

úkonov vykonaných v danej veci sa zhoduje s popisom predsedu okresného súdu z 10. júna

2010, preto v okolnostiach danej veci ústavný súd upustil od opakovania popisu týchto

úkonov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádza k porušovaniu základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých

kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade niektorých sťažovateľov

došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka

konania na strane odporcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže

univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd

nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Sťažovatelia totiž vstúpili do

predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania.

Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie

obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu, pretože

v uvedenom prípade v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo

ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale ku procesnoprávnemu nástupníctvu do už

existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia

môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

predchádzalo tejto zmene.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

v napadnutom konaní môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s úmrtím

viacerých účastníkov konania, avšak doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého

konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

Napokon, ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo

právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil významné okolnosti, ktoré by mali byť

osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním

k zbytočným prieťahom v konaní, pričom skutočnosť, že so žalobným návrhom nesúhlasili,

resp. že niektorí sťažovatelia v tomto smere menili svoj názor, výrazne nemohlo ovplyvniť

napadnuté konanie, ktoré má od začiatku sporový charakter.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 21-ročné trvanie preskúmavaného konania je

už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (aj keď sa spis

nachádzal asi dva roky aj na odvolacom súde, za ktoré obdobia okresný súd nezodpovedá).

Okrem toho ústavný súd už v súvislosti s napadnutým konaním vyslovil porušenie čl. 48

ods. 2 okresným súdom nálezom č. k. -29 z 12. augusta 2008

a prikázal súdu konať bez zbytočných prieťahov, pričom tento príkaz nebol rešpektovaný.

Ústavný súd rovnako ako vo svojom rozhodnutí sp. zn. poukazuje na to, že

predmetom posúdenia je konanie o spore, ktorý začal 11. októbra 1989, avšak vzhľadom na

to, že nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje

ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo,

alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa , sa začína od

15. februára 1993 (mutatis mutandis ). V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného

práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,

ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle , nemôže tiež

zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (). Na základe prehľadu úkonov

okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený

neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu

viac ako 19-ročného konania bolo zistené iba jedno väčšie obdobie nečinnosti v trvaní

50 mesiacov, od 27. septembra 1993, keď bolo odročené pojednávanie, až do 26. novembra

1997, keď okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov na upresnenie okruhu

účastníkov (v tomto období okresný súd iba vyzýval neefektívne právnu zástupkyňu na

upresnenie pasívne legitimovaných účastníkov a zisťoval stav dedičských konaní po

účastníkoch, ktorí zomreli), a okresnému súdu nemožno vytknúť inú dlhodobejšiu

nečinnosť ako 9 mesiacov (napr. v roku 2001), ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne

konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej

veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné

s imperatívom ustanoveným v . V priebehu celého konania okresný súd

nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe

zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď

vo veci rozhodol rozsudkom ešte v roku 1991, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom

pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené. Neefektívnosť postupu okresného súdu

vyplýva aj zo skutočnosti, že i keď nariadil spolu viac ako 31 termínov pojednávaní a vo

veci rozhodol neskôr aj ďalšími tromi rozsudkami (14. novembra 2001, 13. februára 2004

a 13. januára 2006), tieto rozsudky boli odvolacím súdom v napadnutej zamietajúcej časti

zrušené a do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je celé konanie o predmete sporu

právoplatne skončené. Uvedený postup okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľný,

pretože dlhodobo nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa účastníci konania v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali,

čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr.

). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných

dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho

aspektu netolerovateľné, pretože už hraničia s odmietnutím spravodlivosti (denegatio

iustitie). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti

veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Skutočnosť, „že

v predmetnej veci pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť 7 sudcovia“ ako objektívne

„priťažujúce“ okolnosti, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd

opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo

bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho

danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že v zaväzuje

predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie

všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére

vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu

spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva

zaručeného v oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných

súdov (pozri napr. ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru tak, ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

podľa a konať vo veci

bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každý

vo výške 10 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na celkovo nesmierne dlhé trvanie

napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané každému z pôvodných

účastníkov napadnutého konania v sume po 2 000 €. V prípade, ak pôvodní účastníci

konania počas napadnutého konania zomreli, ústavný súd uvedené zadosťučinenie podelil

medzi ich dedičmi rovnakým pomerom.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3, 4, 5, 6 a 7.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R.,

J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z.,

M. J., J. J. a A. P. vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti

a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2010

patrí odmena v sume trikrát po 120,23 €, teda 360,69 € a trikrát režijný paušál v sume

po 7,21€, teda 21,63 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa

predstavujú sumu 382,32 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože

išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu

180,345 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha odmena

v sume 201, 97 €. V prípade 29 sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom

celkovú sumu 5 857,13 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľmi

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 8 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011