Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 330/2011
PDF · 276.96 KB
No categories available
I. ÚS 330/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. B., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 295/2008
takto
rozhodol:
1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Skalica vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cb 295/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 295/2008
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Skalica j e p o v i n n ý uhradiť R. B. trovy právneho zastúpenia v
sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu
JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2011 doručená sťažnosť R. B., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
S. J., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28. mája 2001 bola podaná žaloba o zaplatenie
sumy 3 740 Sk s príslušenstvom (pôvodne Okresnému súdu Senica, pozn.). Podľa
sťažovateľky „od tohto dátumu súd vo veci nekonal a až v roku 2008 začal žiadosťami na
rôzne orgány zisťovať okruh dedičov a ich adresy, keďže pôvodný navrhovateľ, p. R. Č. dňa
28. 05. 2002, zomrel. Na základe týchto zistení súd vytýčil pojednávanie vo veci samej na
17. 08. 2011.
Okresný súd Skalica vo veci samej nekonal takmer 11 rokov a do dnešného dňa
nerozhodol. Vec sa stále nachádza vo fáze prvostupňového konania.“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.
K uvedeným kritériám sťažovateľka uviedla:
„1. Právna otázka predložená sťažovateľom Okresnému súdu Skalica nepredstavuje
právne ani fakticky zložitú problematiku, aby si vyžadovala riešenie po dobu takmer 11
rokov. Uplatňované právo nie je zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, pričom rozhodovacia činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach
sa opiera o ustálenú judikatúru. Ide o bežné vymáhanie pohľadávky z obchodnoprávneho
vzťahu založeného kúpnou zmluvou.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania možno, počas celej doby konania,
hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania
a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných
prieťahov v tomto konaní. Nie sú tu prítomné žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by
bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ svojím správaním prispel k doterajšej dĺžke namietaného
konania, aj keď sťažovateľ nemal veľa príležitostí aktívne sa zúčastňovať konania, keďže vo
veci samej sa konalo za takmer 11 rokov jediné pojednávanie.
3. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Skalica v posudzovanom konaní, z analýzy
dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore takmer nečinný.“
Podľa názoru sťažovateľky ani „fakt, že v predmetnej veci Okresný súd Skalica
určité úkony vykonal, nemôže sám o sebe vylúčiť existenciu zbytočných prieťahov v konaní.
Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu alebo iného zodpovedného orgánu,
keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, Ústavný súd posudzuje ako zbytočný
prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00). V predmetnom konaní, navyše súd začal robiť úkony
smerujúce k zisteniu okruhu dedičov po pôvodnom navrhovateľovi až v roku 2008, teda po
7 rokoch od podania návrhu na začatie konania.“.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní
v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného
súdu, pretože vzhľadom na celkovú dĺžku konania v danej veci by náprava už nebola
možná, čo odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky bez vyčerpania
tohto prostriedku nápravy.
Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po
prerokovaní sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Skalici pod sp. zn.
3Cb/295/2008 porušené bolo.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Skalica v konaní sp. zn. 3Cb/295/2008 ďalej
konať bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR priznáva R. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10. 000
EUR (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Skalica povinný sťažovateľovi zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi R. B. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
314,18 EUR, ktorú je Okresný súd Skalica povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J., vedený vo...“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 330/2011-11
zo 14. septembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky
a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od
neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1537/2011 zo 4. novembra
2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 9. novembra 2011, chronologicky opísal priebeh
napadnutého konania takto: „Vec napadla na bývalom Okresnom súde Skalica dňa 29. 5.
2001, zapísaná bola do 6 Rob 121/01. Návrh podal R. Č., nar. 2. 3. 1966, bytom L., proti
odporcovi P. o zaplatenie 3.740,- Sk s úrokom z omeškania...
- dňa 8. 8. 2001 bol daný pokyn na prevedenie veci do reg. C,
- dňa 28. 1. 2002 dala iná sudkyňa pokyn na prevedenie veci do reg. Ro ako
neodôvodnene prevedené, bez bližšieho zdôvodnenia
- dňa 19. 12. 2007 bol daný pokyn na založenie spisu na lehotu 2. 1. 2008 v súvislosti
so sťahovaním súdu, na OS Skalica bola veci vygenerovaná spisová zn. 2Ro/576/2008
- dňa 20. 3. 2008 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého bolo zo spisu OS Skalica
sp. zn. 3Cb 224/2008 zistené, že navrhovateľ zomrel
- dňa 20. 3. 2008 (správne 31. marca 2008, pozn.) bol urobený dopyt na MsÚ L., či
im je známe, že navrhovateľ zomrel, v tomto prípade bola žiadaná aj správa, či je MsÚ
známy okruh dedičov po zomrelom a takýto istý dopyt robený aj MsÚ N., nakoľko
navrhovateľ sa mal zdržiavať aj na adrese v Nitre
- podľa správy z MsÚ N., ktorú zistil z Registra obyvateľov MV Banská Bystrica
navrhovateľ zomrel dňa 24. 11. 2002, miesto úmrtia oznámené nebolo
- dňa 25. 4. 2008 súd urgoval Obec L. o podanie správy, týkajúcej sa úmrtia
navrhovateľa
- správa od Obce L. súdu bolo doručená 9. 5. 2008, navrhovateľ zomrel 24. 11. 2002
v N., zanechal nebohú manželku R. B., rod. B., trvalé bytom L., bývajúcu prechodne N., v
súčasnosti znova vydatá a dve deti, mal. N. B., nar. 14. 4. 1994 a I. B., nar. 10. 4. 1995
- dňa 15. 5. 2008 vec prevedená do reg. Cb ako obchodná vec, bez vydania
platobného rozkazu z dôvodu straty spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, veci
pridelená sp. zn. 3Cb 295/2008
- dňa 8. 8. 2008 bol urobený úradný záznam – zo spisu SI-4C 134/01 bolo zistené, že
po nebohom navrhovateľovi sa vedie naďalej dedičské konanie pre OS Trenčín sp. zn.
26D 874/05, vyhotovené fotokópie z tohto spisu a to uznesenie č. k. 26D/874/2005-426
zo dňa 5. 3. 2006, ktorým súd konanie zastavil, uznesenie je právoplatné 15. 4. 2008 a uzn.
OS Trenčín č. k. 23D 6787/04-195, dedičské konanie po neb. bolo zastavené, uznesenie je
právoplatné 17. 1. 2006. Poručiteľ zomrel ako ženatý, zákonnými dedičmi sú pozostalá
manželka R. B. a deti poručiteľa L. Č., bytom J. a maloleté deti N. B. a I. B.. Poručiteľ
nezanechal žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, preto bolo konanie zastavené. Súdu
bol doručený úmrtný list navrhovateľa do spisu OS Skalica SI-4C 134/01 8. 9. 2008.
- dňa 19. 11. 2009 bolo konštatované, kto sú dedičia po neb. navrhovateľovi, žiadaná
bola od R. Č. správa, či trvá na návrhu ako dedička po neb. navrhovateľovi, súd žiadal
podať správu aj za maloleté deti, správa žiadaná aj od dediča L. Č.
- dňa 22. 12. 2009 sa vrátila súdu nedoručená zásielka pre R. Č. ako neprevzatá v
odbernej lehote z adresy z Nitry, zásielka bola uložená na pošte od 30. 11. 2009
- dňa 6. 5. 2010 opätovne žiadaná rovnaká správa, zásielka sa vrátila ako
nedoručená od sťažovateľky súdu 4. 8. 2010, uložená bola od 15. 7. 2010
- 4. 8. 2010 daná úprava na doručenie zásielky R. Č. prostredníctvom OO PZ Nitra
- dňa 30. 8. 2010 podaná OO PZ Nitra správa o výsledku doručenia zásielky R. Č.,
na adrese polícia vykonalo previerku, menovanú osobu sa nepodarilo vypátrať, zásielka
vrátená ako nedoručená
- dňa 30. 8. 2010 úprava justičnej čakateľky – robený dopyt na REO SR B. Bystrica
za účelom zistenia adresy R. Č., zistený trvalý pobyt na adrese L.,
- 29. 9. 2010 robený bol dopyt na Obec L., súd zistil že R. Č. je vydaná od 27. 5.
2004 za J. B., podľa výpisu zo živnostenského oprávnenia zo dňa 4. 1. 2011 menovaná
podnikala do 12. 11. 2004 pod obchodným meno R., miesto podnikania L.
- dňa 4. 1. 2011 bol urobený dopyt na Obec J., či jej je známe, na akej adrese sa
zdržiava dedič L. Č.
- dňa 4. 3. 2011 bola súdu doručená správa od Obce J. na dediča L. Č., z ktorej súd
zistil, že menovaný bol v obci prihlásený iba na prechodný pobyt do roku 2008, v obci sa
nezdržiava, trvalý pobyt mal hlásený na adrese T., zistené, že matkou menovaného je V. Š.,
J., Pošta J. oznámila, že L. Č. splnomocnil na preberanie zásielok od pošty podľa
pripojeného splnomocnenia J. Š., adresa v splnomocnení uvedená nie je
- dňa 18. 3. 2011 bola žiadaná správa od matky L. Č. ohľadom adresy, miesta, na
ktorom sa L. Č. zdržiava, žiadosť súdu doručená matke 30. 3. 2011
- podľa správy REO zistené, že R. B. má trvalý pobyt na adrese N., na túto adresu
bola doručovaná žiadosť zo dňa 18. 4. 2011, či R. Č. navrhuje ako dedička po neb.
navrhovateľovi v konaní pokračovať, alebo berie návrh späť, súd žiadal vyjadrenie tejto
zákonnej zástupkyne aj za maloleté deti B., žiadosť prevzala sťažovateľka 26. 4. 2011 a
nereagovala na ňu v lehote 10 dní
- odpoveď bola urgovaná súdom dňa 18. 4. 2011 (správne 1. júna 2011, pozn.),
urgenciu prevzala 3. 6. 2011
- dňa 8. 6. 2011 bolo súdu doručené oznámenie JUDr. S. J. o prevzatí právneho
zastúpenia sťažovateľky a mal. detí B., v konaní žiadajú pokračovať, doručené
plnomocenstvo na zastupovanie zo dňa 2. 5. 2011
- pokynom zo dňa 27. 6. 2011 vytýčený termín pojednávania na 17. 8. 2011,
predvolaní riadne a včas R. Č., aj ako zákonná zástupkyňa za mal. deti, ich právny zástupca
dedič L. Č. a odporca
- na pojednávaní dňa 17. 8. 2011 prítomní R. Č., za JUDr. S. J. jeho koncipientka,
účastník L. Č. neprítomný, bez ospravedlnenia, za odporcu prítomní predseda družstva a
podpredsedníčka družstva...
- účastníkom bola na ich žiadosť poskytnutá lehota 15 dní na mimosúdnu pokonávku,
pojednávanie bolo odročené na neurčito
- dňa 17. 8. 2011 nahliadla sťažovateľka do spisu
- odporca dňa 9. 9. 2011 súdu oznámil, že k mimosúdnej pokonávke neprišlo,
nakoľko ho navrhovateľ nekontaktoval na urovnanie sporu
- dňa 23. 9. 2011 súd žiadal od JUDr. S. J., advokáta oznámiť meno, priezvisko,
bydlisko, prípadne zamestnávateľa osoby, ktorá za odporcu podpísala dohodu
s odôvodnením, že údaje sú nutné za účelom výsluchu – predvolania osoby na výsluch,
podpísanej na dohode za spoluorganizátora, z hľadiska procesného postavenia účastníka za
odporcu – lehota na podanie správy bola daná 30 dní
- JUDr. S. J. prevzal písomnosť zhora dňa 29. 9. 2011, ku dnešnému dňu žiadané
neoznámil. Odpoveď na žiadosť bude urgovaná.
Zo sťažnosti vyplýva, že vec mala napadnúť pôvodne OS Senica, čo zo spisu
nevyplýva a nie je ani pravdou, že by súd začal zisťovať okruh dedičov až v roku 2008,
zisťoval ho skôr, a to v iných spisoch, v ktorých navrhovateľ bol R. Č. a majetkové právo
prípadne svedčilo dedičom po ňom.
Podľa nášho názoru nemožno hodnotiť konanie navrhovateľky v súdnom konaní ako
aktívne a súčinné. Od roku 2006, keď bolo už zrejmé aj z dedičského konania, že je
dedičkou a že sú dedičmi aj jej deti po nebohom navrhovateľovi, sa o vec nezaujímala,
zrejme z dôvodu, že nevedela o tom, že je konanie od roku 2001 vedené. Súd má povinnosť
podľa O. s. p. pokračovať v majetkovej veci s dedičmi po nebohom účastníkovi konania.
Keďže sama sťažovateľka ako manželka nebohého navrhovateľa po jeho smrti v roku 2002
neoznámila okruh dedičov, pripadajúcich do úvahy ako možných účastníkov konania, súd
preto vykonával z úradnej povinnosti úkony na zistenie s kým má v konaní pokračovať na
strane navrhovateľa a po zistení osôb dedičov podľa právoplatného uznesenia z roku 2006,
do kedy prebiehalo dedičské konanie po nebohom navrhovateľovi smeroval k postup súdu
tak, ako je opísané vyššie a to k tomu, aby bolo možné vytýčiť termín pojednávania a vec
prejednať.
Súd mohol využiť procesné ustanovenie o prerušení konania a prerušiť konanie vo
veci do vyriešenia otázky okruhu dedičov v dedičskom konaní, čím by neplynuli procesné
lehoty v prejednávanej veci.
Pri úkonoch súdu – prípisoch nebolo možné sťažovateľku a dediča L. Č. zastihnúť pri
doručovaní súdnych písomností na známych adresách, zastihnutí boli až v roku 2011 a aj
keď sa navrhovateľka od súdu dozvedela o konaní o veci 26. 4. 2011, nebola sama aktívna,
súdu neodpovedala na žiadosť v súvislosti s pokračovaním konania, reagovala až na
urgenciu súdu podaním doručeným prostredníctvom jej právneho zástupcu z 8. 6. 2011,
pričom nie je známe, aká dôležitá prekážka jej bránila žiadané súdu oznámiť už po 26. 4.
2011. Na deň 17. 8. 2011 bol vytýčený termín pojednávania ako v najskôr možný termín
pojednávania vzhľadom na množstvo vecí, ktoré zákonnej sudkyni JUDr. B. napadajú podľa
rozvrhu práce dlhodobo, a to nielen vecí z registra Cb, ale aj C a do 31. 8. 2011 aj v
registri P a tiež v bočných agendách.“
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení zo 16. novembra 2011, ktorým
reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu, uviedol: „Nesúhlasíme s tvrdením, že
konanie navrhovateľky nemožno hodnotiť ako súčinné. Súd uvádza, že od roku 2006, keď
bolo zrejmé, že je dedičkou sa o vec nezaujímala, keďže sama neoznámila okruh dedičov
v roku 2002, preto súd vykonával z úradnej povinnosti úkony na zistenie s kým sa má
v konaní pokračovať, až do právoplatného uznesenia z roku 2006. Súd podľa svojho
vyjadrenia mohol využiť procesné ustanovenie o prerušení konania, čím by neplynuli
procesné lehoty v prejednávanej veci.
Súd však uvedené procesné ustanovenia nevyužil a konanie neprerušil, v takom
prípade mal súd povinnosť konať a mohol tiež postupovať v zmysle ustanovenia § 107 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku: Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec
a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne
s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú
v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa
v konaní pokračovalo skôr. Máme za to, že v danom prípade povaha veci pripúšťala, aby
súd v konaní pokračoval s pravdepodobnými dedičmi predchádzajúceho účastníka, ktorých
si súd mohol zistiť v prebiehajúcom dedičskom konaní. Zároveň žiadame, aby súd predložil
Ústavnému súdu SR dôkazy o svojom tvrdení, že zisťoval okruhu dedičov po roku 2002,
keďže zo spisu, do ktorého navrhovateľka nahliadla dňa 17. 08. 2011 žiadne takéto úkony
nevyplývajú.
Čo sa týka tvrdenia, že navrhovatelia nebola aktívna a neodpovedala súdu na dopyt
zo dňa 26. 04. 2011, až na urgenciu súdu zo dňa z 8. 6. 2011 si dovoľujeme uviesť, že
navrhovatelia nemá právnické vzdelanie a nerozumela žiadosti súdu, preto sa skontaktovala
s právnym zástupcom a na následnú urgenciu už odpovedala v stanovenej lehote.
Čo sa týka tvrdenia súdu, že do dňa zaslania predmetného vyjadrenia 4. 11. 2011
nedostal odpoveď na žiadosť o oznámenie údajov, toto je zavádzajúce a nepravdivé. Dňa
31. 10. 2011 zaslala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odpoveď
prostredníctvom elektronickej podateľne a zároveň bola v ten istý deň odpoveď podaná na
poštovú prepravu, ocom ako dôkaz prikladám e-mail zo dňa 31. 10. 2011 a poštovú
doručenku z rovnakého dňa. To znamená, že dňa 4. 11. 2011 súd už musel mať k dispozícii
predmetnú odpoveď aj v papierovej podobe.
Odhliadnuc od vyššie uvedených tvrdení, prieťahy v tomto konaní sú
neospravedlniteľné. Napríklad v období od 28. 01. 2002, kedy bol daný pokyn na
prevedenie veci do registra Ro sa vo veci bez žiadneho dôvodu nekonalo až do 19. 12. 2007,
kedy bol daný pokyn na založenie spisu so sp. zn. 2Ro/576/2008. Minimálne takmer
šesťročné obdobie prieťahov v predmetnom konaní je zanedbateľné v porovnaní s tým, že
navrhovateľka odpovedala na žiadosť súdu s dvojmesačným oneskorením.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu podanom pôvodným navrhovateľom
R. Č. na zaplatenie sumy 3 740 Sk s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi jeho manželkou R. Č. (v súčasnosti B., pozn.), teda sťažovateľkou a P. na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky z 10. mája 2000, ktorou po zrušení bezpodielového
spoluvlastníctva manželov túto pohľadávku postúpila na svojho manžela (pôvodného
navrhovateľa). Predmet tohto súdneho konania nemožno považovať po vecnej stránke za
zložitý, taktiež po právnej stránke je nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú
zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo
k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania
na strane navrhovateľa, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže
univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd
nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Sťažovateľka totiž vstúpila
do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov
konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre
vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti postupu
okresného súdu, pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho
vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu
(m. m. II. ÚS 211/2010, III. ÚS 319/2011). Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd
nemal pochybnosť, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných
prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.
Ústavný súd pri preskúmaní predloženého súdneho spisu zistil niekoľko okolností,
ktorými sťažovateľka čiastočne prispela k prieťahom v konaní okresného súdu, a to
neoznámením úmrtia pôvodného navrhovateľa a právneho predchodcu sťažovateľky
okresnému súdu, ako aj neoznámením okruhu jeho právnych nástupcov v konaní. V tejto
súvislosti však ústavný súd tiež zohľadnil, že skutočnosť, či sťažovateľka mala vedomosť
o vedení posudzovaného konania, nie je možné objektívne zistiť, čo vyplynulo aj
z vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 4. novembra 2011.
Ďalšou okolnosťou v správaní sťažovateľky, ktorou čiastočne prispela k predĺženiu
prerokovania veci, je nereagovanie na výzvu okresného súdu z 18. apríla 2011 (či trvá na
pôvodnom návrhu, pozn.). Túto výzvu učinil okresný súd po zistení okruhu dedičov
a právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa a súčasného zistenia trvalého pobytu
sťažovateľky. Išlo o úkon okresného súdu, z ktorého sa sťažovateľka prvýkrát mohla
dozvedieť o vedení posudzovaného konania, ak o ňom do tohto času nevedela.
Nereagovanie na túto výzvu svedčí o pasivite sťažovateľky vo vzťahu k posudzovanému
konaniu. Sťažovateľka sa na opakovanú výzvu okresného súdu vyjadrila až 8. júna 2011,
v tom čase už kvalifikovane právne zastúpená.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
V konaní okresného súdu možno ustáliť neprimerane dlhé obdobie nečinnosti
trvajúce takmer 7 rokov v čase medzi podaním návrhu 29. mája 2001 pôvodným
navrhovateľom a zistením okresného súdu zaznamenaným v spise úradným záznamom 20.
marca 2008, že pôvodný navrhovateľ zomrel (dátum úmrtia – 24. november 2002). V tomto
období okresný súd opakovane prevádzal spis z registra „Rob“ do registra „C“ a následne
bezdôvodne do registra „Ro“ bez vykonania akéhokoľvek procesného úkonu.
Ústavný súd ďalej vyhodnotil ako neprimerane dlhý postup okresného súdu od
zistenia výsledku dedičského konania po pôvodnom navrhovateľovi 8. augusta 2008
(úradný záznam o právoplatnom skončení dedičských konaní vedených po pôvodnom
navrhovateľovi) do 19. novembra 2009, keď bola zaslaná výzva sťažovateľke a ďalšiemu
dedičovi L. Č., či trvajú na pôvodnom návrhu (obdobie nečinnosti v trvaní 14 mesiacov).
Opakovaná správa bola od sťažovateľky žiadaná až s odstupom ďalších 4 mesiacov od
neúspešného doručenia predchádzajúcej výzvy, t. j. 6. mája 2010.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanom konaní tiež postupoval
neefektívne a nesústredene, keď neaplikoval postup podľa § 107 ods. 3 OSP a konanie
neprerušil na čas potrebný pre zistenie okruhu dedičov, resp. na čas do právoplatného
prejednania dedičstva. Následne mal okresný súd pokračovať v konaní s právnymi
nástupcami zomrelého navrhovateľa, medzi ktorých patrí aj sťažovateľka. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd neakceptoval obranu okresného súdu založenú na procesnom postupe,
ktorý nebol okresným súdom v napadnutom konaní aplikovaný.
Ako neefektívny a nesústredený postup okresného súdu v posudzovanom konaní
ústavný súd považuje aj opakované zisťovanie dátumu úmrtia pôvodného navrhovateľa
a okruhu jeho dedičov výzvou z 29. septembra 2010 adresovanou Obecnému úradu Ladce,
a to vzhľadom na skutočnosť, že identické informácie boli zisťované už výzvou z 31. marca
2008 a odpoveď bola okresnému súdu doručená 9. mája 2008.
Charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti má aj postup okresného súdu pri
zisťovaní adresy, na ktorej sa zdržiava ďalší dedič – syn pôvodného navrhovateľa L. Č. V
tejto súvislosti treba poukázať najmä na to, že okresný súd až 4. januára 2011, t. j. po 13
mesiacoch od neúspešného pokusu doručiť zásielku menovanému, zaslal Obecnému úradu
Jelenec žiadosť o oznámenie jeho adresy, hoci mu žiadne okolnosti nebránili urobiť tak
súčasne so zisťovaním pobytu sťažovateľky.
Konanie okresného súdu v ďalšom období bolo plynulé a nevyznačovalo sa
prieťahmi (žiadosť adresovaná matke L. Č. o oznámenie miesta jeho pobytu z 18. marca
2011, žiadosť sťažovateľke, či navrhuje pokračovať v konaní z 18. apríla 2011, urgovaná 1.
júna 2011, nariadenie pojednávania 27. júna 2011 na 17. august 2011, ktoré bolo odročené z
dôvodu možného uzatvorenia mimosúdnej dohody, výzva právnemu zástupcovi
sťažovateľky z 23. septembra 2011).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v priebehu posudzovaného konania došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným jednak
nečinnosťou okresného súdu v trvaní viac ako 8 rokov, ako aj jeho neefektívnou
a nesústredenou činnosťou pri zisťovaní právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa.
Ústavný pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na celkovú dĺžku posudzovaného
súdneho konania, ktoré ku dňu jeho rozhodovania trvá viac ako desať rokov bez
meritórneho prvostupňového rozhodnutia.
Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom
sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € argumentujúc neospravedlniteľnými a neprimeranými
prieťahmi, v dôsledku ktorých jej nie je umožnené dosiahnuť účinnú nápravu zásahu do jej
základných práv.
Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie
podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje ani
nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje
ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať primerané finančné
zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie
v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné
prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný
potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej
ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom na domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto
dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa
a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení prihliadol na
to, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom aktívne nepričinila o to, aby s ňou okresný súd
ako s účastníčkou mohol ďalej konať po úmrtí pôvodného navrhovateľa. Vzhľadom na
správanie sťažovateľky a jej pasivitu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu podaného ešte jej
právnym predchodcom, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu, ako aj v následnom období okresný súd vo veci plynule konal, za
súčasného zohľadnenia predmetu konania, ktorým je uplatnenie pohľadávky v sume 3 740
Sk s príslušenstvom, ústavný súd považuje za dostatočné konštatovanie porušenie
označených práv sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto jej
primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal
pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je
odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej
služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za
jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva
úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby
v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej
platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €.
Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 21. novembra
2011 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho
obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011