Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 330/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. B., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Skalica vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Skalica j e p o v i n n ý uhradiť R. B. trovy právneho zastúpenia v

sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2011 doručená sťažnosť R. B., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

S. J., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28. mája 2001 bola podaná žaloba o zaplatenie

sumy 3 740 Sk s príslušenstvom (pôvodne Okresnému súdu Senica, pozn.). Podľa

sťažovateľky „od tohto dátumu súd vo veci nekonal a až v roku 2008 začal žiadosťami na

rôzne orgány zisťovať okruh dedičov a ich adresy, keďže pôvodný navrhovateľ, p. R. Č. dňa

28. 05. 2002, zomrel. Na základe týchto zistení súd vytýčil pojednávanie vo veci samej na

17. 08. 2011.

Okresný súd Skalica vo veci samej nekonal takmer 11 rokov a do dnešného dňa

nerozhodol. Vec sa stále nachádza vo fáze prvostupňového konania.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu,

podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

K uvedeným kritériám sťažovateľka uviedla:

„1. Právna otázka predložená sťažovateľom Okresnému súdu Skalica nepredstavuje

právne ani fakticky zložitú problematiku, aby si vyžadovala riešenie po dobu takmer 11

rokov. Uplatňované právo nie je zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, pričom rozhodovacia činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach

sa opiera o ustálenú judikatúru. Ide o bežné vymáhanie pohľadávky z obchodnoprávneho

vzťahu založeného kúpnou zmluvou.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania možno, počas celej doby konania,

hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania

a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných

prieťahov v tomto konaní. Nie sú tu prítomné žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by

bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ svojím správaním prispel k doterajšej dĺžke namietaného

konania, aj keď sťažovateľ nemal veľa príležitostí aktívne sa zúčastňovať konania, keďže vo

veci samej sa konalo za takmer 11 rokov jediné pojednávanie.

3. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Skalica v posudzovanom konaní, z analýzy

dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore takmer nečinný.“

Podľa názoru sťažovateľky ani „fakt, že v predmetnej veci Okresný súd Skalica

určité úkony vykonal, nemôže sám o sebe vylúčiť existenciu zbytočných prieťahov v konaní.

Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu alebo iného zodpovedného orgánu,

keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, Ústavný súd posudzuje ako zbytočný

prieťah v konaní (napr. ). V predmetnom konaní, navyše súd začal robiť úkony

smerujúce k zisteniu okruhu dedičov po pôvodnom navrhovateľovi až v roku 2008, teda po

7 rokoch od podania návrhu na začatie konania.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní

v zmysle a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného

súdu, pretože vzhľadom na celkovú dĺžku konania v danej veci by náprava už nebola

možná, čo odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky bez vyčerpania

tohto prostriedku nápravy.

Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po

prerokovaní sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Skalici pod sp. zn.

porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Skalica v konaní sp. zn. ďalej

konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva R. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10. 000

EUR (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Skalica povinný sťažovateľovi zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi R. B. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

314,18 EUR, ktorú je Okresný súd Skalica povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J., vedený vo...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -11

zo 14. septembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky

a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od

neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1537/2011 zo 4. novembra

2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 9. novembra 2011, chronologicky opísal priebeh

napadnutého konania takto: „Vec napadla na bývalom Okresnom súde Skalica dňa 29. 5.

2001, zapísaná bola do 6 Rob 121/01. Návrh podal R. Č., nar. 2. 3. 1966, bytom L., proti

odporcovi P. o zaplatenie 3.740,- Sk s úrokom z omeškania...

- dňa 8. 8. 2001 bol daný pokyn na prevedenie veci do reg. C,

- dňa 28. 1. 2002 dala iná sudkyňa pokyn na prevedenie veci do reg. Ro ako

neodôvodnene prevedené, bez bližšieho zdôvodnenia

- dňa 19. 12. 2007 bol daný pokyn na založenie spisu na lehotu 2. 1. 2008 v súvislosti

so sťahovaním súdu, na OS Skalica bola veci vygenerovaná spisová zn.

- dňa 20. 3. 2008 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého bolo zo spisu OS Skalica

sp. zn. zistené, že navrhovateľ zomrel

- dňa 20. 3. 2008 (správne 31. marca 2008, pozn.) bol urobený dopyt na MsÚ L., či

im je známe, že navrhovateľ zomrel, v tomto prípade bola žiadaná aj správa, či je MsÚ

známy okruh dedičov po zomrelom a takýto istý dopyt robený aj MsÚ N., nakoľko

navrhovateľ sa mal zdržiavať aj na adrese v Nitre

- podľa správy z MsÚ N., ktorú zistil z Registra obyvateľov MV Banská Bystrica

navrhovateľ zomrel dňa 24. 11. 2002, miesto úmrtia oznámené nebolo

- dňa 25. 4. 2008 súd urgoval Obec L. o podanie správy, týkajúcej sa úmrtia

navrhovateľa

- správa od Obce L. súdu bolo doručená 9. 5. 2008, navrhovateľ zomrel 24. 11. 2002

v N., zanechal nebohú manželku R. B., rod. B., trvalé bytom L., bývajúcu prechodne N., v

súčasnosti znova vydatá a dve deti, mal. N. B., nar. 14. 4. 1994 a I. B., nar. 10. 4. 1995

- dňa 15. 5. 2008 vec prevedená do reg. Cb ako obchodná vec, bez vydania

platobného rozkazu z dôvodu straty spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, veci

pridelená sp. zn.

- dňa 8. 8. 2008 bol urobený úradný záznam – zo spisu SI-4C 134/01 bolo zistené, že

po nebohom navrhovateľovi sa vedie naďalej dedičské konanie pre OS Trenčín sp. zn.

, vyhotovené fotokópie z tohto spisu a to uznesenie č. k. -426

zo dňa 5. 3. 2006, ktorým súd konanie zastavil, uznesenie je právoplatné 15. 4. 2008 a uzn.

OS Trenčín č. k. -195, dedičské konanie po neb. bolo zastavené, uznesenie je

právoplatné 17. 1. 2006. Poručiteľ zomrel ako ženatý, zákonnými dedičmi sú pozostalá

manželka R. B. a deti poručiteľa L. Č., bytom J. a maloleté deti N. B. a I. B.. Poručiteľ

nezanechal žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, preto bolo konanie zastavené. Súdu

bol doručený úmrtný list navrhovateľa do spisu OS Skalica SI-4C 134/01 8. 9. 2008.

- dňa 19. 11. 2009 bolo konštatované, kto sú dedičia po neb. navrhovateľovi, žiadaná

bola od R. Č. správa, či trvá na návrhu ako dedička po neb. navrhovateľovi, súd žiadal

podať správu aj za maloleté deti, správa žiadaná aj od dediča L. Č.

- dňa 22. 12. 2009 sa vrátila súdu nedoručená zásielka pre R. Č. ako neprevzatá v

odbernej lehote z adresy z Nitry, zásielka bola uložená na pošte od 30. 11. 2009

- dňa 6. 5. 2010 opätovne žiadaná rovnaká správa, zásielka sa vrátila ako

nedoručená od sťažovateľky súdu 4. 8. 2010, uložená bola od 15. 7. 2010

- 4. 8. 2010 daná úprava na doručenie zásielky R. Č. prostredníctvom OO PZ Nitra

- dňa 30. 8. 2010 podaná OO PZ Nitra správa o výsledku doručenia zásielky R. Č.,

na adrese polícia vykonalo previerku, menovanú osobu sa nepodarilo vypátrať, zásielka

vrátená ako nedoručená

- dňa 30. 8. 2010 úprava justičnej čakateľky – robený dopyt na REO SR B. Bystrica

za účelom zistenia adresy R. Č., zistený trvalý pobyt na adrese L.,

- 29. 9. 2010 robený bol dopyt na Obec L., súd zistil že R. Č. je vydaná od 27. 5.

2004 za J. B., podľa výpisu zo živnostenského oprávnenia zo dňa 4. 1. 2011 menovaná

podnikala do 12. 11. 2004 pod obchodným meno R., miesto podnikania L.

- dňa 4. 1. 2011 bol urobený dopyt na Obec J., či jej je známe, na akej adrese sa

zdržiava dedič L. Č.

- dňa 4. 3. 2011 bola súdu doručená správa od Obce J. na dediča L. Č., z ktorej súd

zistil, že menovaný bol v obci prihlásený iba na prechodný pobyt do roku 2008, v obci sa

nezdržiava, trvalý pobyt mal hlásený na adrese T., zistené, že matkou menovaného je V. Š.,

J., Pošta J. oznámila, že L. Č. splnomocnil na preberanie zásielok od pošty podľa

pripojeného splnomocnenia J. Š., adresa v splnomocnení uvedená nie je

- dňa 18. 3. 2011 bola žiadaná správa od matky L. Č. ohľadom adresy, miesta, na

ktorom sa L. Č. zdržiava, žiadosť súdu doručená matke 30. 3. 2011

- podľa správy REO zistené, že R. B. má trvalý pobyt na adrese N., na túto adresu

bola doručovaná žiadosť zo dňa 18. 4. 2011, či R. Č. navrhuje ako dedička po neb.

navrhovateľovi v konaní pokračovať, alebo berie návrh späť, súd žiadal vyjadrenie tejto

zákonnej zástupkyne aj za maloleté deti B., žiadosť prevzala sťažovateľka 26. 4. 2011 a

nereagovala na ňu v lehote 10 dní

- odpoveď bola urgovaná súdom dňa 18. 4. 2011 (správne 1. júna 2011, pozn.),

urgenciu prevzala 3. 6. 2011

- dňa 8. 6. 2011 bolo súdu doručené oznámenie JUDr. S. J. o prevzatí právneho

zastúpenia sťažovateľky a mal. detí B., v konaní žiadajú pokračovať, doručené

plnomocenstvo na zastupovanie zo dňa 2. 5. 2011

- pokynom zo dňa 27. 6. 2011 vytýčený termín pojednávania na 17. 8. 2011,

predvolaní riadne a včas R. Č., aj ako zákonná zástupkyňa za mal. deti, ich právny zástupca

dedič L. Č. a odporca

- na pojednávaní dňa 17. 8. 2011 prítomní R. Č., za JUDr. S. J. jeho koncipientka,

účastník L. Č. neprítomný, bez ospravedlnenia, za odporcu prítomní predseda družstva a

podpredsedníčka družstva...

- účastníkom bola na ich žiadosť poskytnutá lehota 15 dní na mimosúdnu pokonávku,

pojednávanie bolo odročené na neurčito

- dňa 17. 8. 2011 nahliadla sťažovateľka do spisu

- odporca dňa 9. 9. 2011 súdu oznámil, že k mimosúdnej pokonávke neprišlo,

nakoľko ho navrhovateľ nekontaktoval na urovnanie sporu

- dňa 23. 9. 2011 súd žiadal od JUDr. S. J., advokáta oznámiť meno, priezvisko,

bydlisko, prípadne zamestnávateľa osoby, ktorá za odporcu podpísala dohodu

s odôvodnením, že údaje sú nutné za účelom výsluchu – predvolania osoby na výsluch,

podpísanej na dohode za spoluorganizátora, z hľadiska procesného postavenia účastníka za

odporcu – lehota na podanie správy bola daná 30 dní

- JUDr. S. J. prevzal písomnosť zhora dňa 29. 9. 2011, ku dnešnému dňu žiadané

neoznámil. Odpoveď na žiadosť bude urgovaná.

Zo sťažnosti vyplýva, že vec mala napadnúť pôvodne OS Senica, čo zo spisu

nevyplýva a nie je ani pravdou, že by súd začal zisťovať okruh dedičov až v roku 2008,

zisťoval ho skôr, a to v iných spisoch, v ktorých navrhovateľ bol R. Č. a majetkové právo

prípadne svedčilo dedičom po ňom.

Podľa nášho názoru nemožno hodnotiť konanie navrhovateľky v súdnom konaní ako

aktívne a súčinné. Od roku 2006, keď bolo už zrejmé aj z dedičského konania, že je

dedičkou a že sú dedičmi aj jej deti po nebohom navrhovateľovi, sa o vec nezaujímala,

zrejme z dôvodu, že nevedela o tom, že je konanie od roku 2001 vedené. Súd má povinnosť

podľa pokračovať v majetkovej veci s dedičmi po nebohom účastníkovi konania.

Keďže sama sťažovateľka ako manželka nebohého navrhovateľa po jeho smrti v roku 2002

neoznámila okruh dedičov, pripadajúcich do úvahy ako možných účastníkov konania, súd

preto vykonával z úradnej povinnosti úkony na zistenie s kým má v konaní pokračovať na

strane navrhovateľa a po zistení osôb dedičov podľa právoplatného uznesenia z roku 2006,

do kedy prebiehalo dedičské konanie po nebohom navrhovateľovi smeroval k postup súdu

tak, ako je opísané vyššie a to k tomu, aby bolo možné vytýčiť termín pojednávania a vec

prejednať.

Súd mohol využiť procesné ustanovenie o prerušení konania a prerušiť konanie vo

veci do vyriešenia otázky okruhu dedičov v dedičskom konaní, čím by neplynuli procesné

lehoty v prejednávanej veci.

Pri úkonoch súdu – prípisoch nebolo možné sťažovateľku a dediča L. Č. zastihnúť pri

doručovaní súdnych písomností na známych adresách, zastihnutí boli až v roku 2011 a aj

keď sa navrhovateľka od súdu dozvedela o konaní o veci 26. 4. 2011, nebola sama aktívna,

súdu neodpovedala na žiadosť v súvislosti s pokračovaním konania, reagovala až na

urgenciu súdu podaním doručeným prostredníctvom jej právneho zástupcu z 8. 6. 2011,

pričom nie je známe, aká dôležitá prekážka jej bránila žiadané súdu oznámiť už po 26. 4.

2011. Na deň 17. 8. 2011 bol vytýčený termín pojednávania ako v najskôr možný termín

pojednávania vzhľadom na množstvo vecí, ktoré zákonnej sudkyni JUDr. B. napadajú podľa

rozvrhu práce dlhodobo, a to nielen vecí z registra Cb, ale aj C a do 31. 8. 2011 aj v

registri P a tiež v bočných agendách.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení zo 16. novembra 2011, ktorým

reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu, uviedol: „Nesúhlasíme s tvrdením, že

konanie navrhovateľky nemožno hodnotiť ako súčinné. Súd uvádza, že od roku 2006, keď

bolo zrejmé, že je dedičkou sa o vec nezaujímala, keďže sama neoznámila okruh dedičov

v roku 2002, preto súd vykonával z úradnej povinnosti úkony na zistenie s kým sa má

v konaní pokračovať, až do právoplatného uznesenia z roku 2006. Súd podľa svojho

vyjadrenia mohol využiť procesné ustanovenie o prerušení konania, čím by neplynuli

procesné lehoty v prejednávanej veci.

Súd však uvedené procesné ustanovenia nevyužil a konanie neprerušil, v takom

prípade mal súd povinnosť konať a mohol tiež postupovať v zmysle ustanovenia § 107 ods. 3

: Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec

a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne

s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú

v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa

v konaní pokračovalo skôr. Máme za to, že v danom prípade povaha veci pripúšťala, aby

súd v konaní pokračoval s pravdepodobnými dedičmi predchádzajúceho účastníka, ktorých

si súd mohol zistiť v prebiehajúcom dedičskom konaní. Zároveň žiadame, aby súd predložil

Ústavnému súdu SR dôkazy o svojom tvrdení, že zisťoval okruhu dedičov po roku 2002,

keďže zo spisu, do ktorého navrhovateľka nahliadla dňa 17. 08. 2011 žiadne takéto úkony

nevyplývajú.

Čo sa týka tvrdenia, že navrhovatelia nebola aktívna a neodpovedala súdu na dopyt

zo dňa 26. 04. 2011, až na urgenciu súdu zo dňa z 8. 6. 2011 si dovoľujeme uviesť, že

navrhovatelia nemá právnické vzdelanie a nerozumela žiadosti súdu, preto sa skontaktovala

s právnym zástupcom a na následnú urgenciu už odpovedala v stanovenej lehote.

Čo sa týka tvrdenia súdu, že do dňa zaslania predmetného vyjadrenia 4. 11. 2011

nedostal odpoveď na žiadosť o oznámenie údajov, toto je zavádzajúce a nepravdivé. Dňa

31. 10. 2011 zaslala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odpoveď

prostredníctvom elektronickej podateľne a zároveň bola v ten istý deň odpoveď podaná na

poštovú prepravu, ocom ako dôkaz prikladám e-mail zo dňa 31. 10. 2011 a poštovú

doručenku z rovnakého dňa. To znamená, že dňa 4. 11. 2011 súd už musel mať k dispozícii

predmetnú odpoveď aj v papierovej podobe.

Odhliadnuc od vyššie uvedených tvrdení, prieťahy v tomto konaní sú

neospravedlniteľné. Napríklad v období od 28. 01. 2002, kedy bol daný pokyn na

prevedenie veci do registra Ro sa vo veci bez žiadneho dôvodu nekonalo až do 19. 12. 2007,

kedy bol daný pokyn na založenie spisu so sp. zn. . Minimálne takmer

šesťročné obdobie prieťahov v predmetnom konaní je zanedbateľné v porovnaní s tým, že

navrhovateľka odpovedala na žiadosť súdu s dvojmesačným oneskorením.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania

vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu podanom pôvodným navrhovateľom

R. Č. na zaplatenie sumy 3 740 Sk s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej

medzi jeho manželkou R. Č. (v súčasnosti B., pozn.), teda sťažovateľkou a P. na základe

zmluvy o postúpení pohľadávky z 10. mája 2000, ktorou po zrušení bezpodielového

spoluvlastníctva manželov túto pohľadávku postúpila na svojho manžela (pôvodného

navrhovateľa). Predmet tohto súdneho konania nemožno považovať po vecnej stránke za

zložitý, taktiež po právnej stránke je nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú

zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo

k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania

na strane navrhovateľa, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže

univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd

nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Sťažovateľka totiž vstúpila

do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov

konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre

vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti postupu

okresného súdu, pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho

vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu

(m. m. , ). Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd

nemal pochybnosť, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných

prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Ústavný súd pri preskúmaní predloženého súdneho spisu zistil niekoľko okolností,

ktorými sťažovateľka čiastočne prispela k prieťahom v konaní okresného súdu, a to

neoznámením úmrtia pôvodného navrhovateľa a právneho predchodcu sťažovateľky

okresnému súdu, ako aj neoznámením okruhu jeho právnych nástupcov v konaní. V tejto

súvislosti však ústavný súd tiež zohľadnil, že skutočnosť, či sťažovateľka mala vedomosť

o vedení posudzovaného konania, nie je možné objektívne zistiť, čo vyplynulo aj

z vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 4. novembra 2011.

Ďalšou okolnosťou v správaní sťažovateľky, ktorou čiastočne prispela k predĺženiu

prerokovania veci, je nereagovanie na výzvu okresného súdu z 18. apríla 2011 (či trvá na

pôvodnom návrhu, pozn.). Túto výzvu učinil okresný súd po zistení okruhu dedičov

a právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa a súčasného zistenia trvalého pobytu

sťažovateľky. Išlo o úkon okresného súdu, z ktorého sa sťažovateľka prvýkrát mohla

dozvedieť o vedení posudzovaného konania, ak o ňom do tohto času nevedela.

Nereagovanie na túto výzvu svedčí o pasivite sťažovateľky vo vzťahu k posudzovanému

konaniu. Sťažovateľka sa na opakovanú výzvu okresného súdu vyjadrila až 8. júna 2011,

v tom čase už kvalifikovane právne zastúpená.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V konaní okresného súdu možno ustáliť neprimerane dlhé obdobie nečinnosti

trvajúce takmer 7 rokov v čase medzi podaním návrhu 29. mája 2001 pôvodným

navrhovateľom a zistením okresného súdu zaznamenaným v spise úradným záznamom 20.

marca 2008, že pôvodný navrhovateľ zomrel (dátum úmrtia – 24. november 2002). V tomto

období okresný súd opakovane prevádzal spis z registra „Rob“ do registra „C“ a následne

bezdôvodne do registra „Ro“ bez vykonania akéhokoľvek procesného úkonu.

Ústavný súd ďalej vyhodnotil ako neprimerane dlhý postup okresného súdu od

zistenia výsledku dedičského konania po pôvodnom navrhovateľovi 8. augusta 2008

(úradný záznam o právoplatnom skončení dedičských konaní vedených po pôvodnom

navrhovateľovi) do 19. novembra 2009, keď bola zaslaná výzva sťažovateľke a ďalšiemu

dedičovi L. Č., či trvajú na pôvodnom návrhu (obdobie nečinnosti v trvaní 14 mesiacov).

Opakovaná správa bola od sťažovateľky žiadaná až s odstupom ďalších 4 mesiacov od

neúspešného doručenia predchádzajúcej výzvy, t. j. 6. mája 2010.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanom konaní tiež postupoval

neefektívne a nesústredene, keď neaplikoval postup podľa a konanie

neprerušil na čas potrebný pre zistenie okruhu dedičov, resp. na čas do právoplatného

prejednania dedičstva. Následne mal okresný súd pokračovať v konaní s právnymi

nástupcami zomrelého navrhovateľa, medzi ktorých patrí aj sťažovateľka. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd neakceptoval obranu okresného súdu založenú na procesnom postupe,

ktorý nebol okresným súdom v napadnutom konaní aplikovaný.

Ako neefektívny a nesústredený postup okresného súdu v posudzovanom konaní

ústavný súd považuje aj opakované zisťovanie dátumu úmrtia pôvodného navrhovateľa

a okruhu jeho dedičov výzvou z 29. septembra 2010 adresovanou Obecnému úradu Ladce,

a to vzhľadom na skutočnosť, že identické informácie boli zisťované už výzvou z 31. marca

2008 a odpoveď bola okresnému súdu doručená 9. mája 2008.

Charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti má aj postup okresného súdu pri

zisťovaní adresy, na ktorej sa zdržiava ďalší dedič – syn pôvodného navrhovateľa L. Č. V

tejto súvislosti treba poukázať najmä na to, že okresný súd až 4. januára 2011, t. j. po 13

mesiacoch od neúspešného pokusu doručiť zásielku menovanému, zaslal Obecnému úradu

Jelenec žiadosť o oznámenie jeho adresy, hoci mu žiadne okolnosti nebránili urobiť tak

súčasne so zisťovaním pobytu sťažovateľky.

Konanie okresného súdu v ďalšom období bolo plynulé a nevyznačovalo sa

prieťahmi (žiadosť adresovaná matke L. Č. o oznámenie miesta jeho pobytu z 18. marca

2011, žiadosť sťažovateľke, či navrhuje pokračovať v konaní z 18. apríla 2011, urgovaná 1.

júna 2011, nariadenie pojednávania 27. júna 2011 na 17. august 2011, ktoré bolo odročené z

dôvodu možného uzatvorenia mimosúdnej dohody, výzva právnemu zástupcovi

sťažovateľky z 23. septembra 2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v priebehu posudzovaného konania došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným jednak

nečinnosťou okresného súdu v trvaní viac ako 8 rokov, ako aj jeho neefektívnou

a nesústredenou činnosťou pri zisťovaní právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa.

Ústavný pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na celkovú dĺžku posudzovaného

súdneho konania, ktoré ku dňu jeho rozhodovania trvá viac ako desať rokov bez

meritórneho prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom

sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € argumentujúc neospravedlniteľnými a neprimeranými

prieťahmi, v dôsledku ktorých jej nie je umožnené dosiahnuť účinnú nápravu zásahu do jej

základných práv.

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie

podľa v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje ani

nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje

ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať primerané finančné

zadosťučinenie podľa sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie

v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné

prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný

potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej

ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom na domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto

dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa

a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty ().

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení prihliadol na

to, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom aktívne nepričinila o to, aby s ňou okresný súd

ako s účastníčkou mohol ďalej konať po úmrtí pôvodného navrhovateľa. Vzhľadom na

správanie sťažovateľky a jej pasivitu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu podaného ešte jej

právnym predchodcom, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu, ako aj v následnom období okresný súd vo veci plynule konal, za

súčasného zohľadnenia predmetu konania, ktorým je uplatnenie pohľadávky v sume 3 740

Sk s príslušenstvom, ústavný súd považuje za dostatočné konštatovanie porušenie

označených práv sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto jej

primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci

úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011

(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal

pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej

služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za

jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva

úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby

v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej

platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 21. novembra

2011 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho

obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011