Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 155/2015
PDF · 518.88 KB
No categories available
I. ÚS 155/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 34/1998 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia spolu v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur
a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 10, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 155/2015 15 z 1. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popísal chronologicky priebeh uvedeného konania
takto:
«Dňa 12. 1. 1998 podal sťažovateľ na Okresnom súde Košice I návrh
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM) po zániku
manželstva.
Od toho času sťažovateľ viacerými vyjadreniami aktívne a bezodkladne reagoval
na výzvy súdu a iniciatívne navrhoval dôkazy aj samotný postup dokazovania.
Dňa 25. 4. 2003 sťažovateľ upozornil na potrebu doplnenia dokazovania vyžiadaním
originálov dokladov o vkladoch a výberoch z devízovej vkladnej knižky a na potrebu
vyžiadania znaleckého posudku z odboru písmoznalectva potrebného na posúdenie
totožnosti osoby, ktorá uskutočnila výber z účtu.
Dňa 17. 7. 2003 sťažovateľ opäť navrhol doplnenie dokazovania za účelom
odstránenia nejasností v posúdení dokladov o realizovaných výberoch z vkladnej knižky.
Dňa 21. 4. 2004 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru
písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, . Súd určil znalcovi
na podanie posudku lehotu 60 dní od doručenia spisu.
Dňa 15. 4. 2005 bol znalecký posudok doručený sťažovateľovi. Bezodkladne
po doručení posudku, dňa 18. 4. 2005, sťažovateľ žiadal o vypracovanie nového znaleckého
posudku iným znalcom.
Dňa 1. 3. 2006 sťažovateľ opäť iniciatívne predložil ďalší „dovysvetľujúci materiál
a stanovisko ku konaniu“ a opätovne upozornil na potrebu odstránenia nedostatkov
súvisiacich s dokazovaním výberov z vkladnej knižky. Toto podanie adresoval priamo
predsedovi senátu.
Dňa 9. 5. 2006 súd vypracovaním kontrolného znaleckého posudku poveril
. Znalecký posudok mal byť vypracovaný v lehote 60 dní
od doručenia spisu.
Dňa 16. 5. 2006 sťažovateľ podal námietky proti osobe znalca a navrhol súdu, aby
vypracovaním znaleckého posudku poveril niektorú odbornú inštitúciu.
Dňa 23. 5. 2006 podala bývalá manželka sťažovateľa vyjadrenie k stanovisku
sťažovateľa zo dňa 18. 10. 1999, doručeného jej právnej zástupkyni dňa 6. 4. 2006.
Dňa 16. 4. 2008 oznámil znalec , že: „znalecký posudok je pred
ukončením, ale nemohol sa mu venovať sústavne a bez prerušenia... vynasnaží sa znalecký
posudok dokončiť v náhradnom termíne do konca mája 2008.“
Dňa 7. 5. 2008 (dva roky po ustanovení znalca) súd predĺžil lehotu na podanie
znaleckého posudku do 10. 6. 2008.
Dňa 16. 4. 2009 sťažovateľ vyjadril úmysel sa s bývalou manželkou dohodnúť
na vyporiadaní majetku, ak súčasťou vyporiadania bude aj nárok zo sumy výberov
realizovaných z vkladnej knižky.
Dňa 9. 11. 2009 nariadil súd kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, znaleckou organizáciou z odboru Písomníctvo,
odvetvie Ručné písmo. Znalecký posudok mal byť podaný v lehote 6 mesiacov od doručenia
súdneho spisu.
Dňa 29. 9. 2011 rozhodol okresný súd uznesením 17 C 34/1998 477 o tarifnej
odmene, náhrade hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty znaleckému ústavu spolu
vo výške 2497,24 eur. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
v Košiciach uznesením 11 Co/354/2011 500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie okresného
súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 31. 5. 2012 okresný súd uznesením 17 C/34/1998 508 opäť rozhodol
o znalečnom a priznal znaleckému ústavu sumu 2497,21 eur.
Dňa 13. 6. 2012 podala bývalá manželka sťažovateľa proti uzneseniu
17 C/34/1998 508 odvolanie. S dôvodmi odvolania sa stotožnil aj sťažovateľ ako to vyplýva
z jeho vyjadrenia z dňa 24. 7. 2012.
Dňa 16. 9. 2014 Krajský súd v Košiciach potvrdil uznesenie okresného súdu
17 C/34/1998 zo dňa 31. 5. 2012
Doposiaľ toto konanie nie je skončené.»
Na základe uvedeného sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie v predmetnej
veci trvá už viac ako 17 rokov a dosiaľ v ňom nebolo vydané ani jedno meritórne
rozhodnutie. V priebehu uvedeného konania bolo vykonávané dokazovanie zamerané
na znalecké skúmanie dokladov, na podklade ktorých boli urobené výbery z devízovej
vkladnej knižky, avšak potreba realizácie tohto znaleckého dokazovania bola podľa
sťažovateľa zjavná už z obsahu prvých podaní oboch účastníkov konania. Sťažovateľ
v konaní vystupoval aktívne a snažil sa prispieť k objasneniu rozhodujúcich skutočností
a efektívnemu priebehu konania. Hoci sťažovateľ na potrebu znaleckého dokazovania
upozorňoval a žiadal oň už v roku 2003, prvé znalecké dokazovanie bolo nariadené až
21. apríla 2004, t. j. 6 rokov po podaní návrhu na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“).
Sťažovateľ 18. apríla 2005 požiadal o vypracovanie nového znaleckého posudku
iným znalcom, pretože v konaní predložený prvý znalecký posudok podľa neho neprispel
k odstráneniu nejasností. Okresný súd tomuto jeho návrhu vyhovel 9. mája 2006, t. j. až
o rok neskôr nariadením kontrolného znaleckého dokazovania znalcom
. Po ustanovení uvedeného znalca bola podľa sťažovateľa až s neprimerane dlhým
odstupom dvoch rokov 7. mája 2008 okresným súdom predĺžená lehota na podanie
znaleckého posudku do 10. júna 2008.
Predmetom konania v tejto veci je vyporiadanie BSM a extrémnu dĺžku tohto
konania nemožno podľa sťažovateľa odôvodniť potrebou vykonania znaleckého
dokazovania. Predmetná vec podľa sťažovateľa nie je navyše skutkovo ani právne zložitá
a správanie účastníkov konania k predĺženiu tohto konania neprispelo.
Nečinnosť okresného súdu, ktorý v uvedenom konaní ani po 17 rokoch nevydal
meritórne rozhodnutie, ktorým by upravil vlastnícke vzťahy už 18 rokov rozvedených
manželov k ich spoločnému majetku, podstatným spôsobom zasiahla do možností výkonu
ich vlastníckeho práva chráneného v čl. 20 ústavy. Sťažovateľ sa tak nachádza v dlhodobom
stave právnej neistoty a nedôvery v možnosť súdnej ochrany jeho práva, ktorý sa obaja
účastníci konania „snažili aktívne odstrániť, dokonca prejavili úmysel sa na vyporiadaní
dohodnúť“. Napriek aktívnemu prístupu sťažovateľa v prebiehajúcom konaní nedošlo
k vydaniu žiadneho meritórneho rozhodnutia a samotnú dĺžku konania podľa neho nemožno
ospravedlniť. Neprimerane dlhé časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu
nemožno podľa sťažovateľa považovať za efektívny spôsob konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998
porušené, prikáže okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov
a zakáže mu pokračovať v porušovaní ním označených práv, sťažovateľovi prizná primerané
finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu vyjadrením sp. zn. 1 SprV 156/2015 z 13. apríla 2015.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení priebeh konania v predmetnej veci popísal
takto:
„Konanie vo veci sp. zn. 17C 34/1998 sa začalo 13. 1. 1998. Sťažovateľ v ňom
vystupuje na procesnej strane žalobcu. Predmetom konania je žaloba na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov (ďalej len BSM).
Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi .
Po zabezpečení prípravy pojednávania a ustálení rozsahu BSM, súd nariadil prvé
pojednávanie na 7. 11. 2001. Toto pojednávanie bolo bez prejednania veci
pre neprítomnosť žalobcu (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu odročené na 16. 1. 2002.
Pojednávanie nariadené na 16. 1. 2002 bolo bez prejednania veci odročené na 20. 2.
2002 pre ospravedlnenú neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne.
Dňa 20. 2. 2002 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom
doplnenia dokazovania.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 11. 12. 2002. Toto pojednávanie bolo
odročené bez prejednania veci na neurčito, z dôvodu práceneschopnosti sudcu.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 16. 4. 2003. Na pojednávaní súd
oboznámil účastníkov a ich zástupcov s obsahom zabezpečených listinných dôkazov.
Pojednávanie bolo odročené na neurčito na žiadosť právneho zástupcu žalobcu,
ktorý si vyžiadal čas na oboznámenie sa s týmito dokladmi.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 23. 1. 2004. Na pojednávanie sa
nedostavila žalovaná. Pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na 5. 3. 2004.
Na pojednávaní 5. 3. 2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito
za účelom zisťovania adresy pobytu žalovanej.
Pojednávanie nariadené na 14. 4. 2004 bolo po prejednaní veci odročené na
neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.
Uznesením č. k. 17C/34/1998 150 zo dňa 21. 4. 2004 súd ustanovil znalca z odboru
písmoznalectvo . Znalec doručil posudok 31. 3. 2005.
Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 21. 6. 2005. Pojednávanie bolo
bez prejednania veci odročené na 29. 9. 2005 pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej
zástupkyne. Na žiadosť právneho zástupcu žalobcu bol termín pojednávania preročený
na 15. 11. 2005.
Dňa 15. 11. 2005 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že
žalobca do 10 dní navrhne ďalšie dokazovanie vo veci.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 4. 2006. Po prejednaní veci bolo
pojednávanie odročené na neurčito za účelom nariadenia kontrolného znaleckého
dokazovania. Na podanie kontrolného znaleckého posudku bol určený znalec
.
Dňa 5. 6. 2007 vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni .
Uznesením č. k. 17C/34/1998 283 zo dňa 7. 5. 2008 súd predĺžil znalcovi lehotu
na podanie znaleckého posudku do 10. 6. 2008.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 11. 2008. Toto pojednávanie bolo na
žiadosť právneho zástupcu žalobcu odročené na 11. 12. 2008. Aj toto pojednávanie bolo
odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu na 3. 2. 2009.
Na pojednávaní 3. 2. 2008 súd po prejednaní veci pojednávanie odročil
na 12. 3. 2008.
Na pojednávaní 12. 3. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 23. 4. 2009
za účelom doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní 23. 4. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito
za účelom rozhodnutia o ďalšom procesnom postupe.
Uznesením č. k. 17C/34/1998 336 zo dňa 9. 11. 2009 súd nariadil kontrolné znalecké
dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline.
Znalecký posudok bol doručený súdu 26. 9. 2011.
Uznesením č. k. 17C/34/1998 477 zo dňa 29. 9. 2011 súd priznal odmenu
znaleckému ústavu za vypracovaný posudok. Proti uzneseniu podali odvolanie obaja
účastníci konania.
Dňa 27. 10. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd uznesením č. k. 11Co 354/2011 500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 17 C/34/1998 508 zo dňa
31. 5. 2012 súd opätovne rozhodol o odmene za podaný znalecký posudok. Proti uzneseniu
podala odvolanie žalovaná. Spis bol 16. 8. 2012 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu
v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 254/2012 526 zo dňa 28. 9. 2012
opakovane zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesením č. k. 17C/34/1998 538 zo dňa 31. 3. 2014 súd po tretíkrát rozhodol o odmene za
podaný znalecký posudok. Proti uzneseniu podal odvolanie žalobca. Dňa 9. 6. 2014 bol spis
predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11
Co/622/2014 559 zo dňa 16. 9. 2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
Toho časuje vo veci nariadený termín pojednávania na 19. 5. 2015.
Spory o vyporiadanie BSM nie sú právne zložité a tvoria súčasť štandardnej agendy
prvostupňových súdov. V danom prípade však je vec skutkovo zložitejšia. Súd musel
nariadiť znalecké dokazovanie a tiež kontrolné znalecké dokazovanie. Aj napriek tomu sa
celková dĺžka konania javí ako neprimerane dlhá. Konanie sa začalo ešte 13. 1. 1998
a doposiaľ súd vo veci meritórne ani raz nerozhodol. V priebehu konania sa vyskytli aj
obdobia absolútnej nečinnosti súdu. Do určitej miery k dĺžke konania prispeli aj účastníci
konania, keďže viackrát bolo na základe ich žiadosti pojednávanie odročené.
Na základe vyššie uvedeného hodnotím sťažnosť ako
čiastočne dôvodnú.“
Sťažovateľ na vyjadrenie okresného súdu reagoval prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne podaním zo 4. apríla 2015, v ktorom uviedol:
«Vo vyjadrení predsedu súdu nemožno nájsť žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili
dospieť k inému záveru ako k takému, že postup Okresného súdu Košice I vo veci
sp. zn. 7C/34/98 bol postupom porušujúcim základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Tak ako je to uvedené aj vo vyjadrení predsedu súdu, konanie začalo v januári 1998.
Napriek tomu, že predseda súdu obdobie medzi podaním návrhu a termínom prvého
nariadeného pojednávania (7. 11. 2003) zdôvodňuje „zabezpečením prípravy pojednávania
a ustálením rozsahu BSM“, nie je možné zistiť aké konkrétne úkony v uvedenom období
3 rokov a takmer 10 mesiacov súd vykonal. Je pravdou, že súd doručil návrh na začatie
konania žalovanej už krátko po jeho podaní a žalovaná sa k tomuto návrhu vyjadrila, nie je
však zrejmé, akú ďalšiu efektívnu aktivitu smerujúcu k prejednaniu veci a rozhodnutiu v nej,
súd za 3 roky a takmer 10 mesiacov vykonával. V súvislosti s tým, sťažovateľ poukazuje
na ust. § 114 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase podania návrhu na začatie konania,
podľa ktorého pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci
spravidla na jedinom pojednávaní. ...
Doba 3 rokov a 10 mesiacov, v ktorej súd okrem doručenia návrhu, vyjadrenia
k návrhu, ďalšieho vyjadrenia odporkyne, účastníkom navzájom, je neospravedlniteľná a je
potrebné skonštatovať, že už na samotnom začiatku konania bolo konanie súdu poznačené
prieťahmi a vyznačovalo sa aj absolútnou nečinnosťou súdu.
Od 20. 9. 1999, kedy vyjadrenie sťažovateľa k v poradí druhému vyjadreniu
odporkyne došlo súdu až do pojednávania nariadeného na deň 7. 11. 2001 bol súd nečinný.
Zo samotného vyjadrenia predsedu súdu zároveň vyplýva, že ak aj pojednávanie nariadené
na deň 7. 11. 2001 bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu
a neskôr pojednávanie nariadené na 16. 1. 2002 bolo odročené na 20. 2. 2002
pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne, k neprimeranej dĺžke konania tieto
prekážky postupu na strane účastníkov neprispeli žiadnym spôsobom, ktorý by mal byť
braný do úvahy, keďže celková dĺžka konania sa z tohto dôvodu predĺžila o 3 a pol mesiaca.
V tom čase (20. 2. 2002) konanie trvalo už viac než 4 roky.
Podstatne väčší časový odstup bol medzi pojednávaním nariadeným na deň 20. 2.
2002 a ďalším termínom pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 11. 12. 2002, teda
doba medzi týmito dvoma pojednávaniami bola 10 mesiacov, čo možno považovať
pri konaní trvajúcom už vtom čase takmer 5 rokov za celkom zjavne neprimerane dlhý čas.
Ďalší časový úsek, ktorý nemožno považovať za primeraný je doba od 16. 4. 2003
do 20. 3. 2004, keď časový odstup medzi pojednávaniami predstavuje 9 mesiacov. V tom
čase konanie prebiehalo už 6 rokov.
Napriek tomu, že pojednávanie nariadené na deň 14. 4. 2004 bolo odročené z
dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania a toto znalecké dokazovanie bolo aj uznesením
zo dňa 21. 4. 2004 nariadené a znalcovi bola stanovená lehota na podanie znaleckého
posudku do 60 dní od doručenia spisu a znalecký posudok bol znalcom doručený až 31. 3.
2005, nemožno nájsť vo vyjadrení predsedu súdu žiadne vysvetlenie z akého dôvodu, súd si
vedomý nepodania znaleckého posudku znalcom v stanovenej lehote, znalca neurgoval,
nezisťoval dôvody, pre ktoré tento nepodal znalecký posudok v stanovenej lehote, ani
nevyužil žiadne z poriadkových opatrení podľa § 53 O. s. p. na zabezpečenie znaleckého
posudku a tým aj plynulého priebehu konania.
Od 6. 4. 2006, kedy bolo pojednávanie opätovne odročené kvôli nariadeniu
znaleckého (kontrolného) dokazovania, do 7. 5. 2008 súd nevykonal žiaden úkon smerujúci
k tomu, aby bol znalcom predložený kontrolný znalecký posudok v lehote 60 dní stanovenej
mu uznesením zo dňa 9. 5. 2006. Tak ako na to bolo poukázané už v sťažnosti, znalec až
16. 4. 2008, teda rok a 11 mesiacov po nariadení znaleckého dokazovania, požiadal
o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku. Táto mu bola súdom predĺžená
do 10. 6. 2008.
Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 6. 11. 2008 a odročené na opakovanú
žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa na 3. 2. 2009, ktoré súd aj vykonal, odročil na 12. 3.
2009 a na 23. 4. 2009. Za ďalšie obdobie prieťahov spôsobených súdom je potrebné
považovať čas od 23. 4. 2009 do 9. 11. 2009, kedy súd „rozhodoval o ďalšom procesnom
postupe“. Dňa 9. 11. 2009 súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým
ústavom, ktorému stanovil lehotu na podanie znaleckého posudku 6 mesiacov (konanie v
tomto období prebiehalo už 9 rokov a 10 mesiacov bez jediného meritórneho rozhodnutia
vo veci). Napriek takto veľkoryso stanovenej lehote na podanie znaleckého posudku bol
tento doručený súdu až 26. 9. 2011, teda rok a 4 mesiace po uplynutí lehoty stanovenej
súdom na jeho podanie. Predseda súdu sa ani v tomto prípade nezmieňuje o žiadnych
úkonoch zo strany súdu smerom k znaleckému ústavu, ktorých účelom by bolo zabezpečiť
podanie znaleckého posudku, ani o žiadnych úkonoch zo strany znaleckého ústavu, ktorými
by sa tento domáhal predĺženia lehoty na jeho podanie.
Od 29. 9. 2011 až do 6. 9. 2014 súd rozhodoval o odmene za podaný znalecký
posudok (3 roky).
Bez ohľadu na skutočnosť, že tento procesný úkon si vyžiadal 3 roky a samotná táto
skutočnosť apriórne spochybňuje, že by zo strany súdu išlo o sústredený postup v konaní.
Efektívnosť postupu súdu prvého stupňa nemôže byť priznaná ani s prihliadnutím
na ust. § 209 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým
súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred
rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého
stupňa nemohol pokračovať v konaní.
Pokiaľ predseda súdu konštatuje určitú zložitosť veci spôsobenej potrebou nariadiť
znalecké dokazovania, nemožno tomuto argumentu priznať váhu, ktorá by súd zbavovala čo
i len čiastočne zodpovednosti za 17 rokov a 4 mesiace trvajúce konanie bez jediného
meritórneho rozhodnutia vo veci.
Potreba nariadiť znalecké dokazovanie sa v konaniach o vyporiadaní BSM vyskytuje
pravidelne a je skôr súčasťou takýchto konaní ako výnimkou. Ako však bolo uvedené
v doterajšom obsahu tohto vyjadrenia, k extrémne neprimeranej dĺžke konania prispel súd
svojim nesústredeným postupom a predovšetkým obdobiami tak úplnej nečinnosti, ako aj
obdobiami, v ktorých bolo nariadené znalecké dokazovanie, znalecký posudok nebol podaný
v lehote stanovenej súdom a súd napriek tomu zostal pasívny bez toho, aby sa právnymi
prostriedkami, ktoré má k dispozícii, snažil o zabezpečenie efektívneho priebehu konania, či
už urgenciami znalcov, využitím poriadkových opatrení, či podnetom na ministerstvo
spravodlivosti v súvislosti s jeho dohľadom nad činnosťou znalcov.
Súd nemôže v žiadnej časti občianskeho súdneho konania rezignovať na svoje
povinnosti vyplývajúce z ust. § 6 a § 100 O. s. p., ktoré zabezpečujú v občianskom súdnom
konaní právo ich účastníkom zakotvené v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v č1.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ trvá na tom, že k porušeniu práv namietaných sťažnosťou došlo postupom,
za ktorý zodpovedá súd. So zreteľom na extrémnu dĺžku konania v právne a skutkovo nie
zložitej veci, považuje sťažnosťou žiadané primerané finančné zadosťučinenie za primerané
okolnostiam namietaným v sťažnosti.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti
účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk
účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá
zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“
(III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03)].
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje,
že hoci predmetom sporu je návrh na vyporiadanie BSM, ide o vec, ktorá patrí po právnej
stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou
judikatúrou v tejto oblasti. Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd posudzuje ako
zložitú s prihliadnutím na predmet konania, pretože pri vyporiadaní BSM je potrebné
zohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov konania predovšetkým vo vzťahu
k ustáleniu masy vecí patriacich do BSM, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Ústavný súd
ale zastáva názor, že aj napriek uvedeným konkrétnym okolnostiam je dĺžka trvania
predmetného konania trvajúceho viac ako 17 rokov aj pri zohľadnení jeho skutkovej
náročnosti ústavne neakceptovateľná.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa v predmetnom
konaní – ústavný súd zistil, že k spomaľovaniu postupu okresného súdu v predmetnom
konaní prispelo aj správanie sťažovateľa ako žalobcu a jeho právneho zástupcu. O tejto
skutočnosti svedčí fakt, že z dôvodov na strane sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu
bolo spolu v predmetnom konaní odročených sedem okresným súdom riadne nariadených
pojednávaní (7. novembra 2001, 16. januára 2002, 29. októbra 2003, 29. septembra 2005,
9. februára 2006, 6. novembra 2008 a 11. decembra 2008). Jedným z ďalších dôvodov
predĺženia uvedeného konania bolo podľa zistenia ústavného súdu aj sťažovateľom v ňom
navrhnuté znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré bolo potrebné
realizovať na účely preukázania, resp. ustálenia masy vecí patriacich do BSM. S ohľadom na
uvedené sa dokazovanie v predmetnom konaní predĺžilo aj preto, že sťažovateľ nebol
schopný sám poskytnúť dostatočný podkladový materiál, resp. porovnávací materiál na jeho
vykonanie, a z tohto dôvodu bol okresný súd nútený vykonať viacero procesných úkonov
na účely získania uvedeného materiálu prostredníctvom súčinnosti s ďalšími orgánmi
verejnej správy.
Sťažovateľ taktiež v predmetnom konaní využil svoje procesné práva, keď proti
uzneseniu okresného súdu z 29. septembra 2011, ako aj uzneseniu okresného súdu
z 31. marca 2014 podal odvolania. Čas potrebný na rozhodnutie o týchto ním podaných
opravných prostriedkoch ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na ťarchu
okresného súdu nezapočítal.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené okolnosti pripomína, že k právu účastníka
konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť
účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na
pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností [§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)].
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov okresného súdu, podaní sťažovateľa, ako
aj zo spisu okresného súdu v predmetnej veci zistil, že okresný súd v predmetnom konaní
nevykonával relevantnú procesnú činnosť v období od 11. marca 1998 (okresnému súdu
bolo doručené vyžiadané stanovisko sťažovateľa) do 9. septembra 1999 (pokyn súdnej
kancelárii vyzvať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k podaniu odporkyne), t. j. jeden rok
a päť mesiacov, v období od 21. októbra 1999 (okresnému súdu bolo doručené vyžiadané
stanovisko sťažovateľa) do 12. októbra 2001 (pokyn súdnej kancelárie vykonať úkony
súvisiace s nariadením pojednávania), t. j. takmer dva roky, ako aj v období
od 19. decembra 2012 (okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie právnej zástupkyne
odporkyne k vyjadreniu znaleckej organizácie) do 31. marca 2014 (okresný súd uznesením
priznal znalečné znaleckej organizácii), t. j. jeden rok a tri mesiace. Z uvedeného je zrejmé,
že celkovo bol okresný súd v tejto veci nečinný v období trvajúcom spolu štyri roky a osem
mesiacov, počas ktorého v tejto veci nevykonával žiadne úkony, ktoré by smerovali
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Ústavný súd zdôrazňuje, že
súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je
v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 211/2010).
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že celková doba predmetného konania pred okresným
súdom bola taktiež podstatne ovplyvnená dĺžkou a spôsobom realizácie znaleckého
dokazovania. Prvé znalecké dokazovanie ustanoveným znalcom trvalo takmer jeden rok,
a to od 21. apríla 2004 (okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca)
do 31. marca 2005 (okresnému súdu bol doručený vypracovaný znalecký posudok).
Sťažovateľ vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania v predmetnej veci
navrhol už v podaní svojho právneho zástupcu doručenom okresnému súdu 18. novembra
2005. K ustanoveniu znalca na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania okresný súd
pristúpil až 9. mája 2006, a to ustanovením znalca, ktorého napokon 4. júna 2008 musel
požiadať o vrátenie spisu bez vypracovaného znaleckého posudku, pretože uvedený znalec
bol medzičasom vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a tlmočníkov. K vykonaniu kontrolného
znaleckého dokazovania pristúpil okresný súd až ustanovením znaleckej organizácie
9. novembra 2009, pričom vypracovaný znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až
26. septembra 2011.
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, že
všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní
tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba
obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje, a to aj v rámci znaleckého dokazovania,
pokiaľ ide o vytvorenie predpokladov na jeho úspešný priebeh (vrátane objasnenia
a ustálenia skutkového stavu, z ktorého má znalec vychádzať, správneho, vecného
a zrozumiteľného vymedzenia úlohy znalca, ako aj efektívneho využitia poriadkových
opatrení podľa § 53 OSP, ak nerešpektovanie povinností uložených súdom zo strany znalca
alebo účastníkov konania sťažuje postup konania). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež
uviedol, že doba jedného roka (pokiaľ nejde o okolnosti hodné osobitného zreteľa) značne
presahuje dobu potrebnú na vypracovanie znaleckého posudku pri riadnom plnení si
povinností súdom a tiež znalcom (III. ÚS 111/01).
V danom prípade zastáva ústavný súd názor, že pri sústredenom postupe okresného
súdu vo veci (vopred prerokované úlohy i materiály potrebné na vypracovanie znaleckého
posudku, metodické usmerňovanie činnosti znalcov a riadenie činnosti znalcov, využívanie
poriadkových opatrení) mohlo byť napriek časovej zaneprázdnenosti znalcov znalecké
dokazovanie v tomto konaní vykonané a skončené aspoň v lehote do jedného roka.
Zostávajúcu časť celkovej doby znaleckého dokazovania (takmer dva roky) posúdil preto
ústavný súd ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom
konaní, počas ktorého okresný súd neurobil nič pre odstránenie právnej neistoty sťažovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky
procesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené
(obdobne napr. IV. ÚS 239/03).
Podľa zistenia ústavného súdu sa spis v predmetnej veci spolu trikrát nachádzal
na Krajskom súde v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaniach podaných účastníkmi
konania i znaleckou organizáciou proti uzneseniam vydaným okresným súdom
(od 27. októbra 2011 do 2. apríla 2012, t. j. viac ako päť mesiacov, od 13. augusta 2012
do 23. októbra 2012, t. j. takmer dva mesiace, a od 9. júna 2014 do 22. októbra 2014,
t. j. viac ako štyri mesiace), pričom čas potrebný na rozhodnutie o týchto opravných
prostriedkoch nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na ťarchu okresného súdu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v predmetnom
konaní nepostupoval v súlade s účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
III.
Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal
tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa
ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
15 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým postup okresného súdu v predmetnej veci a predmet
uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, správanie
sťažovateľa, ktorý taktiež výraznou mierou prispel k predĺženiu uvedeného konania
a so svojou sťažnosťou sa na ústavný súd obrátil v čase po vyhotovení kontrolného
znaleckého posudku, t. j. v čase, keď je zrejmé, že sú splnené predpoklady na rozhodnutie
okresného súdu vo veci samej, pričom účelom priznaného finančného zadosťučinenia nie je
uspokojenie v konaní uplatnených nárokov, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 €
sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10, Košice.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €. Úhradu
priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej
podanie a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14
ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov v celkovej sume 444,66 €, t. j. 419,49 € (za tri úkony právnej
služby 3 x 139,83 €) a 25,17 € (režijný paušál 3 x 8,39 €).
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet advokátky sťažovateľa (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015