Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)II. ÚS 3/09
PDF · 217.81 KB
No categories available
II. ÚS 3/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 3/09-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. S., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v dedičských
konaniach vedených pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina v dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 376/92
a sp. zn. D 1356/95 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom
štyritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia
v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 3/09-10 z 15. januára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
D 376/92 a sp. zn. D 1356/1995 (ďalej aj „napadnuté dedičské konania“).
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „v roku 1992 bolo začaté dedičské konanie
po neb. R. Š... vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. D 376/1992. V roku 1995
začalo dedičské konanie po neb. Š. Š... vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn.
D 1356/1995. Sťažovateľ je dedičom v obidvoch konaniach. Uvedené konania do dňa
podania ústavnej sťažnosti vo veci nie sú skončené, a to napriek tomu, že podal niekoľko
sťažností predsedovi okresného súdu. Uvádza, že aj keď vo veci boli podané opravné
prostriedky o ktorých rozhodoval krajský súd, nebol dôvod, aby veci po tak dlhú dobu
neboli ukončené, keď sám prieťahy v konaní ničím nespôsobil. Za týchto okolností je preto
dôvodné, aby ústavný súd vo veci vyslovil, že došlo k prieťahom v konaniach a súčasne, aby
mu priznal finančné zadosťučinenie za obidve veci. Žiada, aby vo veci po prijatí sťažnosti
bol vydaný tento nález:
Základné právo J. Š... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. D 376/1992 porušené bolo.
Základné právo J. Š... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. D 1356/1995 porušené bolo.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 725.000,- Sk...,
ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť J. Š. trovy konania vo výške 6732,- Sk... do
15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. J. S., Ž.“
2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného
súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30
ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprS/421/08 doručenom
ústavnému súdu 25. februára 2009 uviedol tieto relevantné skutočnosti:
„... Podľa vyjadrenia JUDr. J. E. zo dňa 18. 2. 2009 bol spis sp. zn. D 376/92 zaslaný
ústavnému súdu, a preto sa k sťažnosti nemôže detailne vyjadriť. Dedičské konanie vedené
po Š. Š., vedené pod sp. zn. D 1356/1995, nie je ukončené, nakoľko závisí od rozhodnutia
v dedičskom konaní po neb. R. Š. Skončeniu oboch dedičských vecí bránia svojim konaním
sami účastníci.
Z vyjadrení notára, ktoré boli súdu zasielané v predchádzajúcom období ako
vyjadrenia k sťažnostiam na prieťahy v konaní, vyplýva, že k zdržaniu pri vybavovaní týchto
dedičských vecí do značnej miery prispievajú samotní účastníci, ktorí neposkytujú notárovi,
ako súdnemu komisárovi potrebnú súčinnosť. Z tohto dôvodu o. i. bol spis predkladaný
Okresnému súdu Žilina aj na uloženie poriadkovej pokuty účastníkom. Až v priebehu
súdneho konania sa súdny komisár dozvedel, že do dedičstva by mal patriť aj ďalší
nehnuteľný majetok, a preto bolo v priebehu tohto konania potrebné dopĺňať dokazovanie
ohľadne rozsahu majetku poručiteľov. V priebehu konania sa rozširoval aj okruh dedičov.
Prieťahy v konaní boli spôsobené tiež úkonmi účastníkov, ktorí vznášali námietky zaujatosti
a rôznymi prípismi spomaľovali priebeh konania. Vzhľadom k tomu, že účastníkmi konania
sa stali aj mal. deti, bolo potrebné vo veci v osobitnom súdnom konaní schvaľovať právne
úkony. ...
Okresný súd Žilina týmto zároveň oznamuje, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v súvisiacich dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn.
D 1356/95 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že napadnuté dedičské konania sp. zn.
D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 už boli predmetom preskúmavania ústavným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 158/07 a III. ÚS 240/08, pri ktorých ústavný súd zistil priebeh
a stav napadnutých dedičských konaní, preto pri ustálení skutkových zistení v danom
prípade ústavný súd vychádzal predovšetkým z uvedených konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej činnosti judikoval, že úkony notára
ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť
zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (napr. II. ÚS 223/08).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaných dedičských konaní nebola závislá od právnej zložitosti veci. Ústavný súd už
vo svojom náleze č. k. I. ÚS 158/07-30 vyslovil, že napadnuté dedičské konania sa osobitne
nelíšia „od obdobných konaní tohto druhu“, pričom na tomto zistení nič nemení ani
skutočnosť, že okruh dedičov sa počas konania rozšíril, pretože ani to nie je výnimočné pri
dedičských konaniach. Aj keď z vyjadrení konajúceho notára vyplýva, že ide o určité
skutkovo náročnejšie veci, ústavný súd zo súvisiaceho spisu „nezistil žiadnu zásadnú
okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti vecí“.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavaných dedičských konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by
mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ neprispel svojím
správaním k prieťahom v konaní; zúčastnil sa na všetkých nariadených pojednávaniach
a bol súčinnostný. Sťažovateľovi nebola uložená poriadková pokuta. Pokiaľ „účastníci
konania nesúhlasili so znaleckým posudkom“, alebo „vznášali námietky zaujatosti“, treba
poukázať na to, že využitie možností daných účastníkom konania procesnými predpismi
(napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie ich práv
v konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako
postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom súdneho komisára-notára v dedičskom
konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 a predovšetkým poukazuje na to,
že trvanie napadnutých konaní v prvom prípade viac ako 16 rokov a v druhom prípade viac
ako 12 rokov je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného
súdu dedičské konania, ktoré trvajú tak neobyčajne dlho ako to bolo v daných veciach,
možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.
3.1 Okrem uvedeného sa ústavný súd stotožňuje so zisteniami zakotvenými
vo svojom náleze č. k. I. ÚS 158/07-30 z 29. novembra 2007, v ktorom predovšetkým
vo vzťahu k dedičskému konaniu sp. zn. D 1356/95 bolo vyslovené, že:
„Dedičské konanie v uvedenej veci začalo 14. júla 1995. Konanie trvá už viac ako
12 rokov (z uvedeného obdobia predstavuje konanie na krajskom súde, v dôsledku
podaného odvolania 1 rok), uskutočnilo sa v ňom 9 pojednávaní u súdneho komisára
(8. augusta 1995, 10. apríla 1997, 2. októbra 1998, 13. októbra 1998, 3. mája 2002,
24. marca 2005, 5. apríla 2005, 19. apríla 2005 a 10. mája 2005), ale nebolo do dňa podania
ústavnej sťažnosti právoplatne ukončené. Konanie bolo zamerané na zabezpečovanie
podkladov potrebných na zistenie rozsahu majetku poručiteľky (žiadosti adresované Správe
katastra Žilina - 31. augusta 1995, 11. júna 1996, 13. septembra 1996, 16. apríla 1997
a 10. septembra 2007, Urbariátu S. - 28. augusta 2007) aj okruhu dedičov (zisťovanie
dedičov po neb. Ing. M. Š. - deti pochádzajúce z manželstva i narodené mimo manželstva),
od ktorých závisí konečné rozhodnutie o dedičstve po poručiteľke.
Súdny komisár nezabezpečil podklady na dedičské konanie tak, aby o dedičstve
mohlo byť rozhodnuté v celom rozsahu. Vo veci vydal dve odlišné osvedčenia o dedičskej
dohode. Pochybenia boli zistené aj v konaní okresného súdu, ktorý na základe návrhov
podaných na schválenie právnych úkonov vykonaných za maloleté deti uznesením
sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 schválil dedičskú dohodu o vyporiadaní dedičstva bez toho,
aby boli súdom právoplatne schválené úkony vykonané za maloletú A. a S. B.
Proti rozhodnutiu o schválení dedičskej dohody podala sťažovateľka 28. septembra
2005 odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. CoD/111/2005 z 12. decembra 2006
uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že okresný súd (súdny komisár) v prerokúvanej veci nepostupoval
s náležitou dôslednosťou, v dôsledku čoho v aktuálnom štádiu nie je prípustné vo veci
meritórne rozhodnúť. Poukázal tiež na skutočnosť, že sa nevysporiadal so závetom
poručiteľky, ktorý zanechala, a vo veci rozhodol bez toho, aby boli schválené úkony
za v tom čase maloleté dedičky A. a S. B.
V postupe notára povereného okresným súdom vykonaním potrebných úkonov
v uvedenej dedičskej veci možno zistiť obdobia, keď sa v konaní riadne nepokračovalo bez
toho, aby tomu bránila zákonná prekážka. Obdobia úplnej nečinnosti boli zistené v období
od 31. augusta 1995 do 16. apríla 1996, od 16. apríla 1997 do 20. mája 1998, od 13. októbra
1998 do 4. októbra 1999 a od 7. 12. 1999 do 3. mája 2002, takže obdobie nečinnosti tvorí
z celkovej 12-ročnej dĺžky konania viac ako päť rokov.“
3.2 Rovnako sa ústavný súd stotožňuje so zisteniami zakotvenými vo svojom náleze
č. k. III. ÚS 240/08-27 z 27. januára 2009, v ktorom vo vzťahu k dedičskému konaniu
sp. zn. D 376/92 bol postup súdneho komisára-notára posúdený takto:
„Ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci sa začalo ešte v roku 1992
a od roku 1993 vo veci koná okresný súd prostredníctvom povereného súdneho komisára, to
znamená, že konanie v sťažovateľkou namietanej dedičskej veci dosiaľ trvá 16 rokov. Preto
ústavný súd neakceptoval stanovisko okresného súdu, že vo veci konal a zbytočné prieťahy
v konaní spôsobovali dedičia ako účastníci konania, resp. že značná časť prieťahov
a zdržania bola v tomto konaní zavinená samotnými účastníkmi konania. Rovnako ústavný
súd nemohol akceptovať ani argumentáciu okresného súdu, že pojednávania boli často
odročované z dôvodu absencie právnych nástupcov, resp. že niektorí účastníci dedičského
konania sa nezúčastňovali nariadených pojednávaní a neposkytli súdnemu komisárovi
potrebnú súčinnosť, keďže okresný súd pristúpil k uloženiu sankcie (poriadkovej pokuty) až
svojím uznesením z 9. apríla 2008, teda takmer po 16 rokoch od začatia dedičského
konania. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať
celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného dedičského konania. ...
V rámci skúmania postupu konajúceho okresného súdu ústavný súd zistil aj dlhšie
obdobia jeho nečinnosti, napr. od 7. júla 1994, keď súdny komisár žiadal jedného
z účastníkov konania o zabezpečenie znaleckého posudku, do 27. marca 1996, keď súdny
komisár žiadal príslušnú správu katastra o identifikáciu parciel (nečinnosť v trvaní jedného
roka a takmer deväť mesiacov), resp. od 13. októbra 1998, keď bolo pojednávanie odročené
na neurčito, do 3. mája 2002, keď sa vo veci uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom
bola uzavretá dedičská dohoda (nečinnosť tri roky a viac ako šesť mesiacov). Takáto
zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej
právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis
mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03).“
Súdny komisár okresného súdu teda v napadnutých konaniach opakovane, a aj dlhšie
obdobia vo veci nevykonal žiadny úkon, alebo efektívny úkon smerujúci k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutých dedičských konaní nachádza, čo
je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.
I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku
zložitosti veci, ale najmä v dôsledku postupov súdneho komisára. V tejto súvislosti ústavný
súd už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako
garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (pozri napr. I. ÚS 119/03). I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov
súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť
poukázaním napr. na objektívne dôvody vzniknutých prieťahov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92
a sp. zn. D 1356/95 bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to
je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 725 000 Sk,
teda 24 895,44 €, pretože „nebol dôvod, aby veci po tak dlhú dobu neboli ukončené, keď
sám prieťahy v konaní ničím nespôsobil“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práva sťažovateľa považuje za odôvodnené v sume 4 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti
z 26. novembra 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát
po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 223,46 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2009