Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 315/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ; , ,

a maloletej , , zastúpenej matkou

ako zákonnou zástupkyňou, , právne zastúpených

advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práv podľa , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Nitra v konaniach vedených pod ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016,

ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018 a ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 a postupom Okresnej

prokuratúry Nitra v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a maloletej

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), a maloletej ,

(ďalej aj „maloletá“; spolu so sťažovateľmi v 1. rade a 2. rade aj „sťažovatelia“),

, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Nitra (ďalej aj „okresné riaditeľstvo

PZ“ alebo „vyšetrovateľ“) v konaniach vedených pod ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016

(ďalej len „prvé konanie okresného riaditeľstva PZ“), ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018

a ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 a postupom Okresnej prokuratúry Nitra

(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn.

(ďalej len „prvé konanie okresnej prokuratúry“) a sp. zn. .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade podala

24. marca 2016 na svojho bývalého manžela trestné oznámenie pre trestný čin zanedbania

povinnej výživy podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu neplatenia výživného na vtedy

maloletého sťažovateľa v 2. rade a maloletú.

Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti predkladajú súpis jednotlivých procesných úkonov,

z ktorých vyplýva, že obvinenie proti bývalému manželovi sťažovateľky v 1. rade

pre uvedený trestný čin vzniesol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva PZ uznesením

ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016 z 9. mája 2016. Toto uznesenie bolo zrušené okresnou

prokuratúrou. Vyšetrovateľ vzniesol obvinenie opätovne 19. júla 2016. Aj druhé uznesenie

o vznesení obvinenia bolo okresnou prokuratúrou zrušené, pričom následne vyšetrovateľ

uznesením z 29. novembra 2016 trestné stíhanie zastavil. Na základe podanej sťažnosti

sťažovateľky v 1. rade proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania rozhodla okresná

prokuratúra tak, že jej sťažnosť uznesením sp. zn. z 9. januára 2017

zamietla.

Uvedené uznesenie okresnej prokuratúry napadla sťažovateľka v 1. rade podnetom

a opakovaným podnetom, o ktorých rozhodovali Krajská prokuratúra v Nitre

(ďalej len „krajská prokuratúra“) a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“).

3. Sťažovateľka v 1. rade ďalej uviedla, že z prípisu generálnej prokuratúry

z 13. februára 2017 jednoznačne vyplývalo, že sa má pokračovať v pôvodnom trestnom

stíhaní, ale okresná prokuratúra tento pokyn generálnej prokuratúry nedodržala,

podnet sťažovateľky v 1. rade (podanie z 24. mája 2018, pozn.) vyhodnotila ako nové

trestné oznámenie a vydala „pokyn na začatie nového trestného konania, v dôsledku

čoho bolo znovu opakované všetky procesné úkony, vrátane výsluchu sťažovateľky v 1. rade

a vec bola vedená pod novým ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018.“.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že od podania

trestného oznámenia sťažovateľkou v 1. rade uplynuli skoro 4 roky, pričom dodnes nebolo

ukončené ani len prípravné konanie. Ide pritom o trestnú vec právne aj skutkov jednoduchú.

Vyšetrovateľ spočiatku konal bez prieťahov, dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry

„však jeho činnosť doslova sabotoval neustálym zrušovaním uznesení o vznesení obvinenia.

Sabotovanie riadneho priebehu trestného konania zo strany dozorujúceho prokurátora

pokračovala aj po tom, ako Generálna prokuratúra SR dala pokyn na ďalšie vyšetrovanie,

pričom dozorujúci prokurátor nezabezpečil pokračovanie v pôvodnom trestnom konaní,

ale spôsobil ďalšie prieťahy tým, že vydal pokyn na začatie úplne nového trestného

konania...

Prokurátor tak úplne zlyhal pri výkone svojich dozorových povinností (§ 230

ods. 1 ), keďže nielenže nedohliadal na bezprieťahové vyšetrovanie,

ale naopak, aktívne vyšetrovanie brzdil.

Sťažovatelia svojím konaním k prieťahom nijako neprispeli, vyšetrovanie nemarili,

nezdržiavali, všetky povinnosti si riadne plnili.

... Keďže sťažovateľka v 1. rade sa nedomohla zaplatenia zameškaného výživného...

ani prostredníctvom exekúcie, iniciovala svojim trestným oznámením trestné konanie,

s cieľom dosiahnuť zaplatenie výživného. V prípade tohto trestného činu teda

nie je potrebné formálne uplatňovanie náhrady škody, keďže samo trestné stíhanie

ma donucovací charakter po tom, čo občianskoprávne prostriedky zlyhali.

Nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní došlo primárne k porušeniu práva

sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného SR

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

5. Podľa sťažovateľov „orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo

sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

SR, keďže zabezpečenie výživy maloletých deti je základným predpokladom ich zdravého

a harmonického vývoja.

Orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo sťažovateľov

na majetok podľa SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže pohľadávka na zaplatenie zročného

výživného má majetkový charakter.

Orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo sťažovateľov na súdnu

a inú právnu ochranu podľa SR a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže sťažovatelia

sa podaním trestného oznámenia snažili domôcť ochrany pred dlhodobým neplnením

vyživovacej povinnosti.

... Sťažovatelia sa domáhali odstránenia nečinností opakovanými podnetmi

adresovanými nadriadeným stupňom prokuratúry.

S účinnosťou od 01.01.2016 však už žiaden účinný prostriedok nápravy sťažovatelia

nemali, keďže zákonodarca s veľmi nekorektným a hrubo zavádzajúcim zdôvodnením

novelou č. výslovne vylúčil možnosť obracať sa s podnetom

na nadriadeného prokurátora vo veciach týkajúcich sa trestného konania

( v aktuálnom znení).“.

6. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľov:

- na konanie bez zbytočných prieťahov podľa48 ods. 2 SR a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa SR

a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- na majetok podľa SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a

- na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

postupom Okresného riaditeľstva PZ Nitra a Okresnej prokuratúry Nitra

v trestnom konaní ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 (predtým ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016

a ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018), sp. zn. (predtým

sp. zn. ) porušené boli.

Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- €

pre každého zo sťažovateľov, ktoré sú Okresné riaditeľstvo PZ Nitra a Okresná prokuratúra

Nitra povinní vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému riaditeľstva PZ Nitra a Okresnej prokuratúre Nitra prikazuje v trestnom

konaní vedenom pod ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 a sp. zn. konať

bez prieťahov.

Okresné riaditeľstvo PZ Nitra a Okresná prokuratúra Nitra sú povinní nahradiť

sťažovateľom trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

13. Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť podľa v spojení s a

a nasl. , pričom sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným

právnym zástupcom v zmysle .

21. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

22. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu

sťažovateľov smerujúcom proti postupu okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry

v prípravnom konaní, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť

k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru a v súvislosti

s tým aj k porušeniu ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa , práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu, ako aj základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na účinný právny prostriedok podľa dohovoru.

23. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv

podľa dohovoru napadnutým postupom v prvom konaní okresného riaditeľstva PZ

a prvom konaní okresnej prokuratúry

25. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno vyvodiť, že kľúčová námietka

sťažovateľov je založená na názore, že orgány činné v trestnom konaní svojím

postupom spôsobili prieťahy v trestnom konaní, a to okresné riaditeľstvo PZ v konaní

vedenom pod „ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 (predtým ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016

a ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018)“ a okresná prokuratúra v konaní vedenom

pod sp. zn. „1 Pv 514/18/4403 (predtým sp. zn. )“.

26. Sťažovatelia teda napadli postup orgánov činných v trestnom konaní v období

od podania trestného oznámenia sťažovateľkou v 1. rade 24. marca 2016 až do podania

ústavnej sťažnosti, zastávajúc názor, že ide o spoločné trestné konanie. Ústavný súd

si pre potreby predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti zabezpečil dotknuté spisy

okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry, z ktorých je zjavné, že v danom prípade

ide o dve samostatné trestné/prípravné konania.

27. Prvé konanie okresného riaditeľstva PZ a na to nadväzujúce prvé konanie

okresnej prokuratúry (bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia) začalo 24. marca 2016 podaním

trestného oznámenia sťažovateľkou v 1. rade na bývalého manžela pre trestný čin

zanedbania povinnej výživy podľa . V uvedenej veci

vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a uznesením z 9. mája vzniesol obvinenie bývalému

manželovi. Na základe podanej sťažnosti okresná prokuratúra unesenie o obvinení zrušila

a vydala vyšetrovateľovi pokyn vo veci znovu konať a rozhodnúť. Vyšetrovateľ vzniesol

obvinenie opätovne uznesením z 19. júla 2016, pričom aj toto uznesenie bolo na základe

sťažnosti bývalého manžela okresnou prokuratúrou zrušené s vydaním pokynu

pre vyšetrovateľa. Následne uznesením vyšetrovateľa z 29. novembra 2016 bolo trestné

stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie

veci. Uznesenie o zastavení trestného stíhania vyšetrovateľ odôvodnil tým, že zistené

skutočnosti nasvedčovali tomu, že bývalý manžel si vyživovaciu povinnosť plnil

podľa svojich schopností a možností, platil minimálne výživné, keďže bol nezamestnaný,

nepoberal dávku v nezamestnanosti, spolupracoval s úradom práce sociálnych vecí a rodiny

a nebolo preukázané, že by o predchádzajúce zamestnanie prišiel svojím zavinením.

Uznesenie napadla sťažovateľka v 1. rade sťažnosťou, o ktorej rozhodla okresná

prokuratúra uznesením z 9. januára 2017 tak, že sťažnosť zamietla ako nedôvodnú.

Podľa záveru okresnej prokuratúry v danom prípade bolo preukázané, že skutok

nie je prečinom zanedbania povinnej výživy podľa ,

pretože neboli naplnené obligatórne znaky tohto prečinu.

Sťažovateľka v 1. rade podala proti uzneseniu okresnej prokuratúry aj podnety,

ktoré boli preskúmané krajskou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou, pričom

však k zrušeniu právoplatného uznesenia o zastavení trestného stíhania nedošlo. Prípisom

generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 9/17/1000-13 z 13. februára 2017 bol právny zástupca

sťažovateľky v 1. rade upovedomený, že trestná vec bola generálnou prokuratúrou

preskúmaná, pričom nezákonnosť nebola zistená. Na základe ďalších podnetov právneho

zástupcu sťažovateľky v 1. rade z 25. mája 2017 a 10. júla 2017 boli okresnou prokuratúrou

a okresným riaditeľstvom PZ preverené tvrdenia o falošnom predložení potvrdenia

o hľadaní práce bývalého manžela, ktoré však neviedli k začatiu nového trestného konania.

28. Až na základe podnetu sťažovateľky v 1. rade z 24. mája 2018 doručenému

generálnej prokuratúre okresná prokuratúra prípisom z 21. júna 2018 upovedomila právneho

zástupcu sťažovateľky v 1. rade, že toto podanie bolo vyhodnotené ako nové trestné

oznámenie, ktoré prijala a odovzdala na ďalšie konanie vyšetrovateľovi. Vyšetrovateľ začal

trestné stíhanie vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1

uznesením z 23. augusta 2018, pričom vo veci konal najprv

pod ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018, neskôr pod ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020

(ďalej aj „druhé konanie okresného riaditeľstva PZ“). Táto vec je vedená na okresnej

prokuratúre pod sp. zn. (ďalej len „druhé konanie okresnej prokuratúry“).

Druhé konanie orgánov činných v trestnom konaní je ďalej preskúmavané v časti III.2 tohto

uznesenia.

29. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. , ,

, ) vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa subjektom

majúcim v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený

v trestnom konaní, ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe,

nedisponuje možnosťou domáhať sa vyslovenia porušenia označeného základného práva

(napr. , , ). Až vznesenie obvinenia

je tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať

si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí

„vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48

ods. 2 (aj v zmysle dohovoru). Aj z konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) taktiež vplýva, že v súvislosti s ochranou práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota

na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza

v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff c. Spolková republika Nemecko

z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, bod 19).

30. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

, ). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k porušeniu, sú vo vzťahu k označených právam

identické.

31. Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (a teda aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(, , , ). Právna neistota v trestnom

konaní prípravnom na rozdiel od trestného konania súdneho sa týka toho, či orgán činný

v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby, alebo v závislosti

od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného

rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania. K odstráneniu právnej neistoty

v trestnom konaní prípravnom preto dochádza až takým rozhodnutím, ktorým sa toto

konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom konaní súdnom, alebo sa vydá

rozhodnutie, na základe ktorého trestné konanie prípravné právoplatne končí bez podania

návrhu na obžalobu trestne stíhanej osoby (, , ,

, ).

Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa

len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade pred okresným

riaditeľstvom PZ a okresnou prokuratúrou) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný

súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie (, , , )

32. Z doteraz uvedeného vyplýva, že napadnuté prvé konania okresného riaditeľstva

PZ a okresnej prokuratúry boli právoplatne skončené 16. januára 2017, t. j. dňom

nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá

sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Predmetné prvé

konania okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry boli teda právoplatne skončené

už pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu. V čase podania ústavnej sťažnosti

už teda porušenie označených práv sťažovateľov netrvalo a konanie o ich ústavnej sťažnosti

pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k označeným právam sťažovateľov. Z uvedeného je zrejmé, že vydaním

uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktoré je rozhodnutím vo veci samej,

a jeho potvrdením zo strany okresnej prokuratúry boli vykonané všetky zákonom

predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov.

33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom v prvom konaní okresného riaditeľstva PZ a v prvom konaní

okresnej prokuratúry odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

34. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

35. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota

je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene [ ]. V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť (napr. , , , ,

).

36. Napadnuté prvé konanie orgánov činných v trestnom konaní bolo právoplatne

skončené 16. januára 2017. Ústavná sťažnosť sťažovateľov bola doručená ústavnému súdu

až 15. marca 2020. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že ústavná sťažnosť

v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru postupom okresného riaditeľstva

PZ a okresnej prokuratúry v prvom konaní bola podaná oneskorene, t. j. zjavne po uplynutí

dvojmesačnej lehoty, ktorú ustanovuje na jej podanie. Vzhľadom

na tieto zistenia ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56

ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom v druhom konaní okresného

riaditeľstva PZ a v druhom konaní okresnej prokuratúry

37. Z chronológie úkonov okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry,

ako to vyplýva zo zadovážených trestných spisov, ale aj obsahu ústavnej sťažnosti

a jej príloh, vyplýva, že vyšetrovateľ začal uznesením z 23. augusta 2018 opätovne trestné

stíhanie vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy. Dňa 12. októbra 2018 vzniesol

bývalému manželovi obvinenie pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Podstatnou

skutočnosťou opätovného vznesenia obvinenia bolo zistenie, že bývalý manžel bol vyradený

z evidencie uchádzačov o zamestnanie rozhodnutím úrade práce sociálnych vecí a rodiny

zo 17. januára 2018 (vyšetrovateľovi oznámenie bolo doručené 6. septembra 2018).

Po vykonaní prokurátorskej previerky spisu vyšetrovateľ 12. decembra 2018 vykonal

výsluch bývalého manžela, sťažovateľky v 1. rade a jej právneho zástupcu a následne

3. januára 2019 postúpil Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žiadosť

bývalého manžela o ustanovenie obhajcu v trestnom stíhaní. Okresný súd opatrením

zo 7. januára 2019 ustanovil bývalému manželovi obhajcu z dôvodu, že nemá dostatočné

prostriedky na úhradu trov obhajoby. Toto opatrenie bolo následne 10. mája 2019 okresným

súdom zrušené z dôvodu, že bývalý manžel nepreukázal svoje majetkové pomery.

Dňa 14. mája 2019 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal podnet na preskúmanie

postupu policajta podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom tento podnet bol prerokovaný okresnou

prokuratúrou (prípis z 10. júna 2019) a následne aj krajskou prokuratúrou a generálnou

prokuratúrou. Na výsluchu vykonanom policajtom 3. septembra 2019 bývalý manžel

predložil dohodu o pracovnej činnosti na dobu určitú a uplatnil si právo na bezplatnú

obhajobu, pričom bez obhajcu odmietol vypovedať. Okresný súd bývalému manželovi

opatrením z 3. októbra 2019 opätovne ustanovil obhajcu. V novembri 2019 okresná

prokuratúra určila lehotu na skončenie prípravného konania do konca roka 2019, ktorá však

dodržaná nebola. Dňa 16. decembra 2019 bola okresnému riaditeľstvu PZ doručená

sťažnosť obhajcu bývalého manžela proti uzneseniu o vznesení obvinenia, o ktorej rozhodla

okresná prokuratúra uznesením z 15. januára 2020 jej zamietnutím z dôvodu oneskorenosti

a súčasne vydala záväzný pokyn pre okresné riaditeľstvo PZ. Na základe záväzného

pokynu bol 23. januára 2020 spis v rámci okresného riaditeľstva PZ postúpený

z Obvodného oddelenia Policajného zboru Zlaté Moravce Odboru kriminálnej polície Nitra

(odvtedy vedený pod ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020, pozn.). Dňa 18. februára 2020

bol okresnému riaditeľstvu PZ doručený návrh obhajcu bývalého manžela na vykonanie

dôkazov a 24. februára 2020 vyšetrovateľ vykonal výsluch bývalého manžela

ako obvineného a výsluch sťažovateľky v 1. rade a oznámil aj zmenu právnej kvalifikácie

na prečin podľa a a . Výsluch predvolaného

právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade sa 16. marca 2020 neuskutočnil pre celoštátne

opatrenia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 s tým, že nový termín výsluchu

bol naplánovaný na mesiac máj, resp. jún 2020.

38. Z už uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom prípade možno primeranosť dĺžky

konania v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým konaním okresného riaditeľstva PZ posudzovať

od 12. októbra 2018, keď vyšetrovateľ vzniesol obvinenie bývalému manželovi. Od tohto

momentu až do podania ústavnej sťažnosti 15. marca 2020 uplynulo 17 mesiacov.

39. Z prehľadu vykonaných úkonov je zrejmé, že vo veci sťažovateľov vykonalo

okresné riaditeľstvo PZ viacero procesných úkonov s cieľom dosiahnuť taký stav objasnenia

prípadu, aby proti obvinenému bývalému manželovi bolo možné podať obžalobu

alebo, naopak, rozhodnúť o zastavení trestného stíhania. Okresné riaditeľstvo PZ

v uvedenom úseku predmetného prípravného konania priebežne konalo, pričom ústavný súd

zaznamenal len krátky úsek nečinnosti v jeho postupe, a to období od marca do mája 2019.

Spis bol v pravidelných intervaloch zasielaný na previerku dozorujúcej okresnej

prokuratúre, ktorá nekonštatovala prieťahy zo strany vo veci realizujúceho vyšetrovateľa.

Zo spisov taktiež vyplýva, že prípravné konanie v predmetnej veci bolo objektívne

predĺžené aj z dôvodu, že postup vyšetrovateľa bol viackrát preskúmavaný nielen

pri vykonávaní dozoru okresnou prokuratúrou i krajskou prokuratúrou, ale i na základe

podnetu právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade podľa ,

keď spis preskúmala aj generálna prokuratúra. Vo vzťahu k preskúmaniu podnetu bol spis

predložený krajskej prokuratúre, kde sa nachádzal v období od 10. júna 2019

do 24. júla 2019. Prokurátor okresnej prokuratúry pri preskúmavaní zákonnosti postupu

vyšetrovateľa v predmetnej veci nezistil bezdôvodnú nečinnosť, resp. iné nedostatky v jeho

postupe, ktoré by mohli byť pričítané na jeho ťarchu. Taktiež krajská prokuratúra

ani generálna prokuratúra v predmetnom konaní žiadne porušenie zákonnosti v postupe

okresnej prokuratúry v uvedenej veci nezistili a z ich strany neboli prijaté žiadne opatrenia.

40. Čo sa týka postupu samotnej okresnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje,

že okresná prokuratúra v posudzovanom období vykonávala dozor nad prípravným konaním

riadne, aktívne a opakovane využívala svoje dozorové opatrenia, kontrolovala

a usmerňovala priebeh vyšetrovania s cieľom objektívneho posúdenia skutkových okolností

prípadu a dávala vyšetrovateľovi záväzné pokyny.

Okresná prokuratúra až pri previerke spisu 4. novembra 2019 prvýkrát konštatovala

prieťahy zo strany vo veci realizujúceho povereného príslušníka okresného riaditeľstva

PZ a aj z tohto dôvodu následne 15. januára 2020 vydala záväzný pokyn, v zmysle

ktorého bol spis postúpený vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva PZ.

41. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní či inom konaní

pred orgánom verejnej moci má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na kratšie

obdobia nečinnosti orgánu verejnej moci ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,

keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku

konania (, , , , ).

Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že ako to z jeho doterajšej

rozhodovacej činnosti vo veciach sťažovateľky v 1. rade vyplýva, na priebeh a plynulosť

napadnutého prípravného konania mali vplyv aj iné súvisiace konania, a to trestné prípravné

konanie vedené na okresnom riaditeľstve PZ, ako aj civilné procesy vedené na okresnom

súde.

42. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na postup

namietaných orgánov činných v trestnom konaní vo svojom súhrne konanie

nie je poznačené zbytočnými prieťahmi takej intenzity, aby bolo možné po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených práv; doterajší priebeh

prípravného konania je zlučiteľný s obsahom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v druhom konaní okresného riaditeľstva PZ

a v druhom konaní okresnej prokuratúry

43. V petite ústavnej sťažnosti sťažovatelia namietali aj porušenie práva

na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa a

ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , čo odôvodnili tým, že „orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili

aj právo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 SR, keďže zabezpečenie výživy maloletých deti je základným predpokladom

ich zdravého a harmonického vývoja.

Orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo sťažovateľov na súdnu

a inú právnu ochranu podľa SR.“.

44. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Ústavný súd tiež vyslovil, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby

na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde

prokurátorom nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

(napr. , , , , ,

). Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom

poriadku (, , , ). Inak povedané,

právo podľa nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech

v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.

45. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený

trestným činom, nemá preto zaručené základné právo, aby na podklade

jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené

obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania

alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci

orgánov činných v trestnom konaní (napr. , ).

46. Ústavný súd si je vedomý tradičnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie

predstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom a negarantuje právo tretej osobe,

aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Ústavný súd už viackrát uviedol, že orgány činné

v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa trestného činu riadne

prešetriť a rozhodnúť o ňom. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo

domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán

riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave

(, ).

47. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)

sa nestáva trestným činom len preto, lebo ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený

má právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom

a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť

o nich, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu

( ), resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť

ako jedného z definičných znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce

zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia

zodpovedal jeho predstave ().

48. Ústavný súd poznamenáva, že sa v minulosti v niektorých prípadoch odklonil

od štandardnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie predstavuje vzťah medzi páchateľom

a štátom a negarantuje právo tretej osoby, aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená.

Avšak treba zároveň povedať, že k dôslednému preskúmaniu výsledkov realizovanej

trestnoprávnej ochrany pristúpil vo výnimočných prípadoch vzťahujúcich sa na akty

dotýkajúce sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt

a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. ), predovšetkým

v prípadoch najzávažnejších trestných činov, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť

do práva na ľudskú dôstojnosť a do osobnostných práv jednotlivcov, napr. trestný čin

obchodovania s ľuďmi (napr. ).

49. Európsky súd pre ľudské práva viackrát uviedol, že zlyhanie štátu pri vyšetrovaní

niektorých trestných činov môže výnimočne viesť k porušeniu práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné

vyšetrovanie sa vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty tohto práva.

Takými sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad

prípady domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,

č. 59968/07, body 58 a 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie,

pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27)

či fyzického násilia proti skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti

(rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, bod 91; podobne

, ).

50. Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľov nejde o takýto závažný prípad.

V napadnutom prípravnom konaní išlo o vyšetrovanie podozrenia zo spáchania prečinu

zanedbania povinnej výživy. V tomto prípade je nutné podotknúť, že aj keď sťažovatelia

nenamietajú výsledok trestného stíhania obvineného, ale namietajú, že vyšetrovanie

trestného oznámenia nebolo efektívne a trvalo neprimerane dlho, v ústavnej sťažnosti

žiadnym spôsobom neodôvodnili a o to viac nepreukázali, v akom rozsahu mali namietané

prieťahy v prípravnom konaní zasiahnuť do ich rodinného a súkromného života.

51. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom orgánov činných trestnom konaní

a obsahom základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a obsahom označených práv podľa a podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru,

že sťažovateľmi označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v druhom konaní okresného riaditeľstva

PZ a v druhom konaní okresnej prokuratúry

52. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie

sťažovatelia namietajú v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

53. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného riaditeľstva PZ

a okresnej prokuratúry v druhom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa a ani práva podľa dohovoru,

tak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu

ich základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.5 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

54. Absencia účinného vyšetrovania má podľa mienky sťažovateľov dôsledok

aj na porušenie ich práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. V súvislosti

s tým ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru

vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných

ľudských práv chránených dohovorom (, , ).

55. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na judikatúru ESĽP,

podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať

na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo

z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (rozhodnutie ESĽP vo veci Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131; ale aj ,

, ).

56. Ústavný súd pri prieskume postupu okresného riaditeľstva PZ a okresnej

prokuratúry nedospel k takému záveru, keďže napadnutý postup orgánov činných

v trestnom konaní nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

57. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia práva podľa čl. 13

dohovoru, odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

58. Nad rámec uvedeného v súvislosti s námietkou sťažovateľov,

že od 1. januára 2016 nemali žiaden účinný prostriedok nápravy podľa ,

ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na príkaz generálneho prokurátora

Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov

pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní

(ďalej len „príkaz generálneho prokurátora“) vydaný na základe § 10 ods. 2 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“), ktorý v zmysle svojho čl. 1 upravuje postup prokurátora pri vybavovaní

podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného

v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v predsúdnom

konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu

vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa alebo odstránenia

prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní a ktoré nie je možné považovať za opravný

prostriedok alebo iné podanie podľa . V zmysle príkazu

generálneho prokurátora sa podľa tohto príkazu postupuje, ak je žiadosť podaná obvineným,

jeho obhajcom, poškodeným, jeho splnomocnencom, oznamovateľom, zúčastnenou osobou

alebo osobou, ktorá môže podať opravný prostriedok v trestnom konaní.

Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov orgánov činných v trestnom konaní

je zrejmé, že sťažovatelia uplatňovali prostriedky nápravy podľa a

zákona o prokuratúre, o ktorých bolo vždy príslušnou prokuratúrou rozhodnuté.

59. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov obsiahnutých

v petite ústavnej sťažnosti.

60. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu