Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 315/2020
PDF · 617.03 KB
No categories available
II. ÚS 315/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ; , ,
a maloletej , , zastúpenej matkou
ako zákonnou zástupkyňou, , právne zastúpených
advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Nitra v konaniach vedených pod ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016,
ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018 a ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 a postupom Okresnej
prokuratúry Nitra v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Pv 282/16/4403
a sp. zn. 1 Pv 514/18/4403 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a maloletej
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), a maloletej ,
(ďalej aj „maloletá“; spolu so sťažovateľmi v 1. rade a 2. rade aj „sťažovatelia“),
, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Nitra (ďalej aj „okresné riaditeľstvo
PZ“ alebo „vyšetrovateľ“) v konaniach vedených pod ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016
(ďalej len „prvé konanie okresného riaditeľstva PZ“), ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018
a ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 a postupom Okresnej prokuratúry Nitra
(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Pv 282/16/4403
(ďalej len „prvé konanie okresnej prokuratúry“) a sp. zn. 1 Pv 514/18/4403.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade podala
24. marca 2016 na svojho bývalého manžela trestné oznámenie pre trestný čin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) z dôvodu neplatenia výživného na vtedy
maloletého sťažovateľa v 2. rade a maloletú.
Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti predkladajú súpis jednotlivých procesných úkonov,
z ktorých vyplýva, že obvinenie proti bývalému manželovi sťažovateľky v 1. rade
pre uvedený trestný čin vzniesol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva PZ uznesením
ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016 z 9. mája 2016. Toto uznesenie bolo zrušené okresnou
prokuratúrou. Vyšetrovateľ vzniesol obvinenie opätovne 19. júla 2016. Aj druhé uznesenie
o vznesení obvinenia bolo okresnou prokuratúrou zrušené, pričom následne vyšetrovateľ
uznesením z 29. novembra 2016 trestné stíhanie zastavil. Na základe podanej sťažnosti
sťažovateľky v 1. rade proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania rozhodla okresná
prokuratúra tak, že jej sťažnosť uznesením sp. zn. 2 Pv 282/16/4403 z 9. januára 2017
zamietla.
Uvedené uznesenie okresnej prokuratúry napadla sťažovateľka v 1. rade podnetom
a opakovaným podnetom, o ktorých rozhodovali Krajská prokuratúra v Nitre
(ďalej len „krajská prokuratúra“) a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“).
3. Sťažovateľka v 1. rade ďalej uviedla, že z prípisu generálnej prokuratúry
z 13. februára 2017 jednoznačne vyplývalo, že sa má pokračovať v pôvodnom trestnom
stíhaní, ale okresná prokuratúra tento pokyn generálnej prokuratúry nedodržala,
podnet sťažovateľky v 1. rade (podanie z 24. mája 2018, pozn.) vyhodnotila ako nové
trestné oznámenie a vydala „pokyn na začatie nového trestného konania, v dôsledku
čoho bolo znovu opakované všetky procesné úkony, vrátane výsluchu sťažovateľky v 1. rade
a vec bola vedená pod novým ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018.“.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že od podania
trestného oznámenia sťažovateľkou v 1. rade uplynuli skoro 4 roky, pričom dodnes nebolo
ukončené ani len prípravné konanie. Ide pritom o trestnú vec právne aj skutkov jednoduchú.
Vyšetrovateľ spočiatku konal bez prieťahov, dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry
„však jeho činnosť doslova sabotoval neustálym zrušovaním uznesení o vznesení obvinenia.
Sabotovanie riadneho priebehu trestného konania zo strany dozorujúceho prokurátora
pokračovala aj po tom, ako Generálna prokuratúra SR dala pokyn na ďalšie vyšetrovanie,
pričom dozorujúci prokurátor nezabezpečil pokračovanie v pôvodnom trestnom konaní,
ale spôsobil ďalšie prieťahy tým, že vydal pokyn na začatie úplne nového trestného
konania...
Prokurátor tak úplne zlyhal pri výkone svojich dozorových povinností (§ 230
ods. 1 Trestného poriadku), keďže nielenže nedohliadal na bezprieťahové vyšetrovanie,
ale naopak, aktívne vyšetrovanie brzdil.
Sťažovatelia svojím konaním k prieťahom nijako neprispeli, vyšetrovanie nemarili,
nezdržiavali, všetky povinnosti si riadne plnili.
... Keďže sťažovateľka v 1. rade sa nedomohla zaplatenia zameškaného výživného...
ani prostredníctvom exekúcie, iniciovala svojim trestným oznámením trestné konanie,
s cieľom dosiahnuť zaplatenie výživného. V prípade tohto trestného činu teda
nie je potrebné formálne uplatňovanie náhrady škody, keďže samo trestné stíhanie
ma donucovací charakter po tom, čo občianskoprávne prostriedky zlyhali.
Nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní došlo primárne k porušeniu práva
sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
5. Podľa sťažovateľov „orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo
sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy
SR, keďže zabezpečenie výživy maloletých deti je základným predpokladom ich zdravého
a harmonického vývoja.
Orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo sťažovateľov
na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže pohľadávka na zaplatenie zročného
výživného má majetkový charakter.
Orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo sťažovateľov na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže sťažovatelia
sa podaním trestného oznámenia snažili domôcť ochrany pred dlhodobým neplnením
vyživovacej povinnosti.
... Sťažovatelia sa domáhali odstránenia nečinností opakovanými podnetmi
adresovanými nadriadeným stupňom prokuratúry.
S účinnosťou od 01.01.2016 však už žiaden účinný prostriedok nápravy sťažovatelia
nemali, keďže zákonodarca s veľmi nekorektným a hrubo zavádzajúcim zdôvodnením
novelou č. 401/2015 Z.z. výslovne vylúčil možnosť obracať sa s podnetom
na nadriadeného prokurátora vo veciach týkajúcich sa trestného konania
(§ 31 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. v aktuálnom znení).“.
6. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Práva sťažovateľov:
- na konanie bez zbytočných prieťahov podľa48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
- na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
postupom Okresného riaditeľstva PZ Nitra a Okresnej prokuratúry Nitra
v trestnom konaní ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 (predtým ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016
a ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018), sp. zn. 1 Pv 514/18/4403 (predtým
sp. zn. 2 Pv 282/16/4403) porušené boli.
Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- €
pre každého zo sťažovateľov, ktoré sú Okresné riaditeľstvo PZ Nitra a Okresná prokuratúra
Nitra povinní vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresnému riaditeľstva PZ Nitra a Okresnej prokuratúre Nitra prikazuje v trestnom
konaní vedenom pod ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 a sp. zn. 1 Pv 514/18/4403 konať
bez prieťahov.
Okresné riaditeľstvo PZ Nitra a Okresná prokuratúra Nitra sú povinní nahradiť
sťažovateľom trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122
a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným
právnym zástupcom v zmysle § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
21. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
22. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu
sťažovateľov smerujúcom proti postupu okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry
v prípravnom konaní, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť
k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súvislosti
s tým aj k porušeniu ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný právny prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
23. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011, II. 59/2019, II. ÚS 193/2020).
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru napadnutým postupom v prvom konaní okresného riaditeľstva PZ
a prvom konaní okresnej prokuratúry
25. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno vyvodiť, že kľúčová námietka
sťažovateľov je založená na názore, že orgány činné v trestnom konaní svojím
postupom spôsobili prieťahy v trestnom konaní, a to okresné riaditeľstvo PZ v konaní
vedenom pod „ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020 (predtým ČVS: ORP-576/ZM-NR-2016
a ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018)“ a okresná prokuratúra v konaní vedenom
pod sp. zn. „1 Pv 514/18/4403 (predtým sp. zn. 2 Pv 282/16/4403)“.
26. Sťažovatelia teda napadli postup orgánov činných v trestnom konaní v období
od podania trestného oznámenia sťažovateľkou v 1. rade 24. marca 2016 až do podania
ústavnej sťažnosti, zastávajúc názor, že ide o spoločné trestné konanie. Ústavný súd
si pre potreby predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti zabezpečil dotknuté spisy
okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry, z ktorých je zjavné, že v danom prípade
ide o dve samostatné trestné/prípravné konania.
27. Prvé konanie okresného riaditeľstva PZ a na to nadväzujúce prvé konanie
okresnej prokuratúry (bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia) začalo 24. marca 2016 podaním
trestného oznámenia sťažovateľkou v 1. rade na bývalého manžela pre trestný čin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona. V uvedenej veci
vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a uznesením z 9. mája vzniesol obvinenie bývalému
manželovi. Na základe podanej sťažnosti okresná prokuratúra unesenie o obvinení zrušila
a vydala vyšetrovateľovi pokyn vo veci znovu konať a rozhodnúť. Vyšetrovateľ vzniesol
obvinenie opätovne uznesením z 19. júla 2016, pričom aj toto uznesenie bolo na základe
sťažnosti bývalého manžela okresnou prokuratúrou zrušené s vydaním pokynu
pre vyšetrovateľa. Následne uznesením vyšetrovateľa z 29. novembra 2016 bolo trestné
stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. Uznesenie o zastavení trestného stíhania vyšetrovateľ odôvodnil tým, že zistené
skutočnosti nasvedčovali tomu, že bývalý manžel si vyživovaciu povinnosť plnil
podľa svojich schopností a možností, platil minimálne výživné, keďže bol nezamestnaný,
nepoberal dávku v nezamestnanosti, spolupracoval s úradom práce sociálnych vecí a rodiny
a nebolo preukázané, že by o predchádzajúce zamestnanie prišiel svojím zavinením.
Uznesenie napadla sťažovateľka v 1. rade sťažnosťou, o ktorej rozhodla okresná
prokuratúra uznesením z 9. januára 2017 tak, že sťažnosť zamietla ako nedôvodnú.
Podľa záveru okresnej prokuratúry v danom prípade bolo preukázané, že skutok
nie je prečinom zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona,
pretože neboli naplnené obligatórne znaky tohto prečinu.
Sťažovateľka v 1. rade podala proti uzneseniu okresnej prokuratúry aj podnety,
ktoré boli preskúmané krajskou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou, pričom
však k zrušeniu právoplatného uznesenia o zastavení trestného stíhania nedošlo. Prípisom
generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 9/17/1000-13 z 13. februára 2017 bol právny zástupca
sťažovateľky v 1. rade upovedomený, že trestná vec bola generálnou prokuratúrou
preskúmaná, pričom nezákonnosť nebola zistená. Na základe ďalších podnetov právneho
zástupcu sťažovateľky v 1. rade z 25. mája 2017 a 10. júla 2017 boli okresnou prokuratúrou
a okresným riaditeľstvom PZ preverené tvrdenia o falošnom predložení potvrdenia
o hľadaní práce bývalého manžela, ktoré však neviedli k začatiu nového trestného konania.
28. Až na základe podnetu sťažovateľky v 1. rade z 24. mája 2018 doručenému
generálnej prokuratúre okresná prokuratúra prípisom z 21. júna 2018 upovedomila právneho
zástupcu sťažovateľky v 1. rade, že toto podanie bolo vyhodnotené ako nové trestné
oznámenie, ktoré prijala a odovzdala na ďalšie konanie vyšetrovateľovi. Vyšetrovateľ začal
trestné stíhanie vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1
Trestného zákona uznesením z 23. augusta 2018, pričom vo veci konal najprv
pod ČVS: ORP-1310/ZM-NR-2018, neskôr pod ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020
(ďalej aj „druhé konanie okresného riaditeľstva PZ“). Táto vec je vedená na okresnej
prokuratúre pod sp. zn. 1 Pv 514/18/4403 (ďalej len „druhé konanie okresnej prokuratúry“).
Druhé konanie orgánov činných v trestnom konaní je ďalej preskúmavané v časti III.2 tohto
uznesenia.
29. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 212/07,
III. ÚS 254/2010, I. ÚS 545/2019) vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy subjektom
majúcim v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený
v trestnom konaní, ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe,
nedisponuje možnosťou domáhať sa vyslovenia porušenia označeného základného práva
(napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia
je tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať
si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí
„vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru). Aj z konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) taktiež vplýva, že v súvislosti s ochranou práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota
na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza
v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff c. Spolková republika Nemecko
z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, bod 19).
30. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,
IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k porušeniu, sú vo vzťahu k označených právam
identické.
31. Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03, II. ÚS 438/2017, II. ÚS 118/2019). Právna neistota v trestnom
konaní prípravnom na rozdiel od trestného konania súdneho sa týka toho, či orgán činný
v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby, alebo v závislosti
od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného
rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania. K odstráneniu právnej neistoty
v trestnom konaní prípravnom preto dochádza až takým rozhodnutím, ktorým sa toto
konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom konaní súdnom, alebo sa vydá
rozhodnutie, na základe ktorého trestné konanie prípravné právoplatne končí bez podania
návrhu na obžalobu trestne stíhanej osoby (II. ÚS 85/05, II. ÚS 325/06, III. ÚS 354/08,
I. ÚS 316/2014, III. ÚS 363/2018).
Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade pred okresným
riaditeľstvom PZ a okresnou prokuratúrou) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť
ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný
súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 237/09, II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010)
32. Z doteraz uvedeného vyplýva, že napadnuté prvé konania okresného riaditeľstva
PZ a okresnej prokuratúry boli právoplatne skončené 16. januára 2017, t. j. dňom
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Predmetné prvé
konania okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry boli teda právoplatne skončené
už pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu. V čase podania ústavnej sťažnosti
už teda porušenie označených práv sťažovateľov netrvalo a konanie o ich ústavnej sťažnosti
pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k označeným právam sťažovateľov. Z uvedeného je zrejmé, že vydaním
uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktoré je rozhodnutím vo veci samej,
a jeho potvrdením zo strany okresnej prokuratúry boli vykonané všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov.
33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom v prvom konaní okresného riaditeľstva PZ a v prvom konaní
okresnej prokuratúry odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
34. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
35. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Táto lehota
je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde]. V prípade podania sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie
tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, III. ÚS 589/2017, I. ÚS 122/2019,
36. Napadnuté prvé konanie orgánov činných v trestnom konaní bolo právoplatne
skončené 16. januára 2017. Ústavná sťažnosť sťažovateľov bola doručená ústavnému súdu
až 15. marca 2020. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že ústavná sťažnosť
v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného riaditeľstva
PZ a okresnej prokuratúry v prvom konaní bola podaná oneskorene, t. j. zjavne po uplynutí
dvojmesačnej lehoty, ktorú ustanovuje zákon o ústavnom súde na jej podanie. Vzhľadom
na tieto zistenia ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56
ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom v druhom konaní okresného
riaditeľstva PZ a v druhom konaní okresnej prokuratúry
37. Z chronológie úkonov okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry,
ako to vyplýva zo zadovážených trestných spisov, ale aj obsahu ústavnej sťažnosti
a jej príloh, vyplýva, že vyšetrovateľ začal uznesením z 23. augusta 2018 opätovne trestné
stíhanie vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy. Dňa 12. októbra 2018 vzniesol
bývalému manželovi obvinenie pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Podstatnou
skutočnosťou opätovného vznesenia obvinenia bolo zistenie, že bývalý manžel bol vyradený
z evidencie uchádzačov o zamestnanie rozhodnutím úrade práce sociálnych vecí a rodiny
zo 17. januára 2018 (vyšetrovateľovi oznámenie bolo doručené 6. septembra 2018).
Po vykonaní prokurátorskej previerky spisu vyšetrovateľ 12. decembra 2018 vykonal
výsluch bývalého manžela, sťažovateľky v 1. rade a jej právneho zástupcu a následne
3. januára 2019 postúpil Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žiadosť
bývalého manžela o ustanovenie obhajcu v trestnom stíhaní. Okresný súd opatrením
zo 7. januára 2019 ustanovil bývalému manželovi obhajcu z dôvodu, že nemá dostatočné
prostriedky na úhradu trov obhajoby. Toto opatrenie bolo následne 10. mája 2019 okresným
súdom zrušené z dôvodu, že bývalý manžel nepreukázal svoje majetkové pomery.
Dňa 14. mája 2019 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal podnet na preskúmanie
postupu policajta podľa § 210 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom tento podnet bol prerokovaný okresnou
prokuratúrou (prípis z 10. júna 2019) a následne aj krajskou prokuratúrou a generálnou
prokuratúrou. Na výsluchu vykonanom policajtom 3. septembra 2019 bývalý manžel
predložil dohodu o pracovnej činnosti na dobu určitú a uplatnil si právo na bezplatnú
obhajobu, pričom bez obhajcu odmietol vypovedať. Okresný súd bývalému manželovi
opatrením z 3. októbra 2019 opätovne ustanovil obhajcu. V novembri 2019 okresná
prokuratúra určila lehotu na skončenie prípravného konania do konca roka 2019, ktorá však
dodržaná nebola. Dňa 16. decembra 2019 bola okresnému riaditeľstvu PZ doručená
sťažnosť obhajcu bývalého manžela proti uzneseniu o vznesení obvinenia, o ktorej rozhodla
okresná prokuratúra uznesením z 15. januára 2020 jej zamietnutím z dôvodu oneskorenosti
a súčasne vydala záväzný pokyn pre okresné riaditeľstvo PZ. Na základe záväzného
pokynu bol 23. januára 2020 spis v rámci okresného riaditeľstva PZ postúpený
z Obvodného oddelenia Policajného zboru Zlaté Moravce Odboru kriminálnej polície Nitra
(odvtedy vedený pod ČVS: ORP-162/VYS-NR-2020, pozn.). Dňa 18. februára 2020
bol okresnému riaditeľstvu PZ doručený návrh obhajcu bývalého manžela na vykonanie
dôkazov a 24. februára 2020 vyšetrovateľ vykonal výsluch bývalého manžela
ako obvineného a výsluch sťažovateľky v 1. rade a oznámil aj zmenu právnej kvalifikácie
na prečin podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Trestného zákona. Výsluch predvolaného
právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade sa 16. marca 2020 neuskutočnil pre celoštátne
opatrenia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 s tým, že nový termín výsluchu
bol naplánovaný na mesiac máj, resp. jún 2020.
38. Z už uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom prípade možno primeranosť dĺžky
konania v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým konaním okresného riaditeľstva PZ posudzovať
od 12. októbra 2018, keď vyšetrovateľ vzniesol obvinenie bývalému manželovi. Od tohto
momentu až do podania ústavnej sťažnosti 15. marca 2020 uplynulo 17 mesiacov.
39. Z prehľadu vykonaných úkonov je zrejmé, že vo veci sťažovateľov vykonalo
okresné riaditeľstvo PZ viacero procesných úkonov s cieľom dosiahnuť taký stav objasnenia
prípadu, aby proti obvinenému bývalému manželovi bolo možné podať obžalobu
alebo, naopak, rozhodnúť o zastavení trestného stíhania. Okresné riaditeľstvo PZ
v uvedenom úseku predmetného prípravného konania priebežne konalo, pričom ústavný súd
zaznamenal len krátky úsek nečinnosti v jeho postupe, a to období od marca do mája 2019.
Spis bol v pravidelných intervaloch zasielaný na previerku dozorujúcej okresnej
prokuratúre, ktorá nekonštatovala prieťahy zo strany vo veci realizujúceho vyšetrovateľa.
Zo spisov taktiež vyplýva, že prípravné konanie v predmetnej veci bolo objektívne
predĺžené aj z dôvodu, že postup vyšetrovateľa bol viackrát preskúmavaný nielen
pri vykonávaní dozoru okresnou prokuratúrou i krajskou prokuratúrou, ale i na základe
podnetu právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade podľa § 210 Trestného poriadku,
keď spis preskúmala aj generálna prokuratúra. Vo vzťahu k preskúmaniu podnetu bol spis
predložený krajskej prokuratúre, kde sa nachádzal v období od 10. júna 2019
do 24. júla 2019. Prokurátor okresnej prokuratúry pri preskúmavaní zákonnosti postupu
vyšetrovateľa v predmetnej veci nezistil bezdôvodnú nečinnosť, resp. iné nedostatky v jeho
postupe, ktoré by mohli byť pričítané na jeho ťarchu. Taktiež krajská prokuratúra
ani generálna prokuratúra v predmetnom konaní žiadne porušenie zákonnosti v postupe
okresnej prokuratúry v uvedenej veci nezistili a z ich strany neboli prijaté žiadne opatrenia.
40. Čo sa týka postupu samotnej okresnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje,
že okresná prokuratúra v posudzovanom období vykonávala dozor nad prípravným konaním
riadne, aktívne a opakovane využívala svoje dozorové opatrenia, kontrolovala
a usmerňovala priebeh vyšetrovania s cieľom objektívneho posúdenia skutkových okolností
prípadu a dávala vyšetrovateľovi záväzné pokyny.
Okresná prokuratúra až pri previerke spisu 4. novembra 2019 prvýkrát konštatovala
prieťahy zo strany vo veci realizujúceho povereného príslušníka okresného riaditeľstva
PZ a aj z tohto dôvodu následne 15. januára 2020 vydala záväzný pokyn, v zmysle
ktorého bol spis postúpený vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva PZ.
41. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní či inom konaní
pred orgánom verejnej moci má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na kratšie
obdobia nečinnosti orgánu verejnej moci ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,
keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku
konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, II. ÚS 129/06, I. ÚS 287/2017).
Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že ako to z jeho doterajšej
rozhodovacej činnosti vo veciach sťažovateľky v 1. rade vyplýva, na priebeh a plynulosť
napadnutého prípravného konania mali vplyv aj iné súvisiace konania, a to trestné prípravné
konanie vedené na okresnom riaditeľstve PZ, ako aj civilné procesy vedené na okresnom
súde.
42. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na postup
namietaných orgánov činných v trestnom konaní vo svojom súhrne konanie
nie je poznačené zbytočnými prieťahmi takej intenzity, aby bolo možné po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených práv; doterajší priebeh
prípravného konania je zlučiteľný s obsahom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v druhom konaní okresného riaditeľstva PZ
a v druhom konaní okresnej prokuratúry
43. V petite ústavnej sťažnosti sťažovatelia namietali aj porušenie práva
na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8
ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čo odôvodnili tým, že „orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili
aj právo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 Ústavy SR, keďže zabezpečenie výživy maloletých deti je základným predpokladom
ich zdravého a harmonického vývoja.
Orgány činné v trestnom konaní sekundárne porušili aj právo sťažovateľov na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
44. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Ústavný súd tiež vyslovil, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby
na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde
prokurátorom nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 28/06, III. ÚS 526/2016, I. ÚS 539/2017,
II. ÚS 120/2018). Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom
poriadku (I. ÚS 126/06, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09, II. ÚS 526/2013). Inak povedané,
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech
v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.
45. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený
trestným činom, nemá preto ústavou zaručené základné právo, aby na podklade
jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené
obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania
alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci
orgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).
46. Ústavný súd si je vedomý tradičnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie
predstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom a ústava negarantuje právo tretej osobe,
aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Ústavný súd už viackrát uviedol, že orgány činné
v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa trestného činu riadne
prešetriť a rozhodnúť o ňom. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo
domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán
riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave
(II. ÚS 428/2017, I. ÚS 431/2019).
47. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)
sa nestáva trestným činom len preto, lebo ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený
má právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom Trestným poriadkom
a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť
o nich, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu
(§ 8 Trestného zákona), resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť
ako jedného z definičných znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce
zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány
zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia
zodpovedal jeho predstave (III. ÚS 173/2018).
48. Ústavný súd poznamenáva, že sa v minulosti v niektorých prípadoch odklonil
od štandardnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie predstavuje vzťah medzi páchateľom
a štátom a ústava negarantuje právo tretej osoby, aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená.
Avšak treba zároveň povedať, že k dôslednému preskúmaniu výsledkov realizovanej
trestnoprávnej ochrany pristúpil vo výnimočných prípadoch vzťahujúcich sa na akty
dotýkajúce sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt
a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. III. ÚS 194/06), predovšetkým
v prípadoch najzávažnejších trestných činov, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť
do práva na ľudskú dôstojnosť a do osobnostných práv jednotlivcov, napr. trestný čin
obchodovania s ľuďmi (napr. III. ÚS 759/2017).
49. Európsky súd pre ľudské práva viackrát uviedol, že zlyhanie štátu pri vyšetrovaní
niektorých trestných činov môže výnimočne viesť k porušeniu práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné
vyšetrovanie sa vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty tohto práva.
Takými sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad
prípady domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,
č. 59968/07, body 58 a 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie,
pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27)
či fyzického násilia proti skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti
(rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, bod 91; podobne
II. ÚS 182/2017, III. ÚS 173/2018).
50. Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľov nejde o takýto závažný prípad.
V napadnutom prípravnom konaní išlo o vyšetrovanie podozrenia zo spáchania prečinu
zanedbania povinnej výživy. V tomto prípade je nutné podotknúť, že aj keď sťažovatelia
nenamietajú výsledok trestného stíhania obvineného, ale namietajú, že vyšetrovanie
trestného oznámenia nebolo efektívne a trvalo neprimerane dlho, v ústavnej sťažnosti
žiadnym spôsobom neodôvodnili a o to viac nepreukázali, v akom rozsahu mali namietané
prieťahy v prípravnom konaní zasiahnuť do ich rodinného a súkromného života.
51. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom orgánov činných trestnom konaní
a obsahom základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a obsahom označených práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru,
že sťažovateľmi označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v druhom konaní okresného riaditeľstva
PZ a v druhom konaní okresnej prokuratúry
52. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie
sťažovatelia namietajú v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
53. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného riaditeľstva PZ
a okresnej prokuratúry v druhom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
tak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu
ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.5 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru
54. Absencia účinného vyšetrovania má podľa mienky sťažovateľov dôsledok
aj na porušenie ich práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. V súvislosti
s tým ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru
vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných
ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011, I. ÚS 61/2014).
55. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na judikatúru ESĽP,
podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať
na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného
dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo
z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (rozhodnutie ESĽP vo veci Boyle a Rice proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131; ale aj III. ÚS 24/2010,
IV. ÚS 325/2011, II. ÚS 26/2019).
56. Ústavný súd pri prieskume postupu okresného riaditeľstva PZ a okresnej
prokuratúry nedospel k takému záveru, keďže napadnutý postup orgánov činných
v trestnom konaní nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným
porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
57. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia práva podľa čl. 13
dohovoru, odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
58. Nad rámec uvedeného v súvislosti s námietkou sťažovateľov,
že od 1. januára 2016 nemali žiaden účinný prostriedok nápravy podľa Trestného poriadku,
ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na príkaz generálneho prokurátora
Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov
pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní
(ďalej len „príkaz generálneho prokurátora“) vydaný na základe § 10 ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), ktorý v zmysle svojho čl. 1 upravuje postup prokurátora pri vybavovaní
podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného
v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v predsúdnom
konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku alebo odstránenia
prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní a ktoré nie je možné považovať za opravný
prostriedok alebo iné podanie podľa Trestného poriadku. V zmysle čl. 3 ods. 3 príkazu
generálneho prokurátora sa podľa tohto príkazu postupuje, ak je žiadosť podaná obvineným,
jeho obhajcom, poškodeným, jeho splnomocnencom, oznamovateľom, zúčastnenou osobou
alebo osobou, ktorá môže podať opravný prostriedok v trestnom konaní.
Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov orgánov činných v trestnom konaní
je zrejmé, že sťažovatelia uplatňovali prostriedky nápravy podľa Trestného poriadku a
zákona o prokuratúre, o ktorých bolo vždy príslušnou prokuratúrou rozhodnuté.
59. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov obsiahnutých
v petite ústavnej sťažnosti.
60. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu