Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 363/2018
PDF · 180.6 KB
No categories available
III. ÚS 363/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, Františkánska 5, Košice,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a Krajskej prokuratúry v Košiciach vo veci jeho trestného oznámenia
zo 6. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a Krajskej
prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci jeho trestného oznámenia
zo 6. novembra 2014.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ podal dňa 06.11.2014 podľa § 196 ods. 1 Trestného poriadku trestné
oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 Trestného zákona na ,
a , , ktorí ho bezdôvodne legitimovali
a obmedzovali na osobnej slobode.
Trestné oznámenie bolo podané na Generálnu prokuratúru SR, ktorá uvedené
podanie odstúpila Okresnému súdu Michalovce, pod sp.zn. IV/1GPt922/1000-9 z dôvodu
príslušnosti s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 2 Tr. poriadku, keďže bolo svojvoľne
vyhodnotené za súčasť obhajoby sťažovateľa v jeho trestnej veci.
Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal sťažovateľ na Okresnú
prokuratúru Michalovce, ako aj na Generálnu prokuratúru SR oznámenie o porušovaní
zákonom chránených práv zo dňa 15.11.2017. V uvedenom oznámení poukázal na znenie
právnej úpravy, ako aj namietané porušenie práv sťažovateľa a to podľa ustanovené z.č.
301/2005 Z.z., trestný poriadok,, ako aj ustanovení z.č. 153/2001 Z.z., o prokuratúre.
Sťažovateľ je toho názoru, že trestný poriadok stanovuje procesný postup, ktorý je pre
orgány činné v trestnom konaní a v súlade s ktorým je potrebné postupovať pri riešení
podaného trestného oznámenia a tento nebol dodržaný...
Trestné oznámenie bolo podané v novembri 2014. Napriek uplynutiu vyše troch
rokov od jeho podania, sťažovateľ ako poškodený nebol vyslúchnutý, a zároveň mu nebolo
doručené ani uznesenie podľa ust. § 197 ods. 3 Tr. poriadku, resp. oznámenie podľa ust.
§ 199 ods. 1 Tr. poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že touto nečinnosťou došlo
k porušeniu z.č. 301/2005 Z.z., Trestný poriadok, ako aj z.č. 153/2001 Z.z., o prokuratúre.
V nadväznosti na Oznámenie sťažovateľa zo dňa 15.11.2017, Okresná prokuratúra
Michalovce upovedomením zo dňa 30.11.2017 právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámila,
že jeho podanie odstúpila Generálnej prokuratúre SR, ktorá ho následne zaslala Krajskej
prokuratúre Košice. Vo svojom stanovisku Krajská prokuratúra Košice konštatuje,
že postup orgánov prokuratúry pri odstúpení podania zo dňa 06.11.2014 na Okresný súd
Michalovce bol dôvodný a správny...
Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho konkrétneho práva u orgánov činných
v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03). Z čl. 46 ods. 1 ústavy teda
v rámci práva na inú právnu ochranu vyplýva aj právo sťažovateľa na trestnoprávnu
ochranu. Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho trestným
oznámením, príp. ďalšími podaniami náležíte zaoberali. K porušeniu tohto práva dochádza
napr. vtedy, ak podania sťažovateľa ignorujú, alebo nevenujú im pozornosť zodpovedajúcu
ich povinnostiam. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie
oznamovateľa trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. Sťažovateľovi
zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva právo,
aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali.
Trestný poriadok stanovuje presný postup, ako sú orgány činné v trestnom konaní
povinné prijať a rozhodnúť o podanom trestnom oznámení, pričom tento postup je
obligatórny. Zároveň, zo znenia právnej úpravy je zrejmé, že v konaní musí byť vydané
rozhodnutie, proti ktorému sa v prípade potreby môže dotknutá osoba brániť. Napriek
jednoznačnému zneniu právnej úpravy, v prípade podania trestného oznámenia zo strany
sťažovateľa, tento postup dodržaný nebol. Sťažovateľ je toho názoru, že postúpenie
trestného oznámenia do trestného spisu v už prebiehajúcom trestnom konaní nie je v súlade
s vyššie uvedenou právnou úpravou, keďže samotný súd nerieši podané trestné oznámenia,
ale rozhoduje až o podanej obžalobe. Rozhodnúť o podanom trestnom oznámení prislúcha
len prokuratúre, resp. policajtovi a to postupom podľa § 197 ods. 1 alebo 2. Nevybavením
oznámenia v súlade s vyššie uvedeným dochádza nielen k porušeniu ustanovení trestného
zákona, ale aj samotného zákona o prokuratúre. Zároveň, nevybavením trestného
oznámenia v súlade s právnou úpravou sa sťažovateľovi ako oznamovateľovi odníma
účinná ochrana práv a právom chránených záujmov daných trestným poriadkom.
Sťažovateľ je preto toho názoru, že postupom prokuratúry nie sú chránené jeho záujmy ako
fyzickej osoby, čo priamo odporuje ustanoveniam zákona o prokuratúre.
... sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť smerujúcu proti postupu prokuratúry, ktorým
sa trestné konanie natrvalo skončilo bez akéhokoľvek preverovania trestného oznámenia.
Zodpovedné za tento postup sú Generálna prokuratúra SR a Krajská prokuratúre Košice,
ako orgány dozoru a dohľadu nad ostatnými orgánmi činnými v trestnom konaní.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo , ,
na súdnu a inú právnu ochranu v primeranej dobe podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry SR a Krajskej
prokuratúry Košice porušené bolo.
2. Prikazuje sa, aby Generálna prokuratúra SR vo veci trestného oznámenia
sťažovateľa zo dňa 06.11.2014 konala bez zbytočných prieťahov.
3. , ,
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €, ktoré sú mu
Generálna prokuratúra SR a Krajská prokuratúra Košice povinné spoločne a nerozdielne
vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. , ,
, priznáva náhradu trov tohto konania v sume 325,42 €, sú mu Generálna
prokuratúra SR a Krajská prokuratúra Košice povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť
do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
II. 1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, keďže
jeho trestné oznámenie zo 6. novembra 2014 nebolo vybavené v súlade so zákonom,
ale odstúpené Okresnému súdu Michalovce ako súčasť obhajoby sťažovateľa v jeho trestnej
veci. Ide o trestnú vec, v ktorej bol sťažovateľ právoplatne odsúdený rozsudkom okresného
súdu Michalovce sp. zn. 1 T 123/2014 z 30. apríla 2015 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 8 To 152/2016 z 22. mája 2017. Sťažovateľ sa o odstúpení
predmetného trestného oznámenia dozvedel v rámci uvedeného trestného konania
pred Okresným súdom Michalovce, avšak najneskôr nepochybne 15. novembra 2017,
keď bolo vypracované jeho „Oznámenie o porušovaní zákonom chránených práv“
adresované Okresnej prokuratúre Michalovce, v ktorom popísal rovnaké skutočnosti
a uviedol totožnú argumentáciu ako v podanej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Sťažnosť však bola podaná elektronicky až 7. februára 2018, teda evidentne po uplynutí
lehoty dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažnosť tak bola
podaná v danej časti oneskorene, čo je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné
ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04,
10. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol ako oneskorene podanú.
II. 2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy
11. S poukazom na už uvedené skutočnosti v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
ani k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, keďže jeho trestné oznámenie zo 6. novembra 2014 bolo generálnou
prokuratúrou po jeho posúdení odstúpené príslušnému súdu. Následne teda už generálna
prokuratúra nemohla byť vo vzťahu k uvedenému trestnému oznámeniu nečinná.
12. Ústavný súd navyše poukazuje na to, že už stabilne judikoval, že základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade
konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia
konkrétnej osobe, keď sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako
obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). Z konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) taktiež vplýva,
že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd primeraná lehota na rozhodnutie
v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom
konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968,
séria A, č. 7, s. 26 27, bod 19).
13. V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného
súdu vyjadrený napríklad v jeho uznesení č. k. III. ÚS 121/2012-11 z 28. marca 2012,
z ktorého vyplýva, že «V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov
vo veciach trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom
konaní prípravnom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná
na základe uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný
v prípravnom konaní navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov
dokazovania v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad
zastavenie trestného stíhania (III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).
Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06) týkajúca
sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku
protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci
trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať
vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,
III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva poškodenému
v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi
svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných
prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).».
14. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2018