Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 123/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2007

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť P. Z. P., ČR, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru,

Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-

150/93 a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 p o r u š e n é b o l o .

2. P. Z. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície

v Bratislave, p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 konať bez

zbytočných prieťahov.

4. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície

v Bratislave, j e p o v i n n é uhradiť P. Z. trovy konania v sume 5 302 Sk

(slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K.,

Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 15. mája 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. Z., P., ČR (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave

(ďalej len „krajské riaditeľstvo“), v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:VP-150/93.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie, pričom obvinenie mu bolo vznesené v roku 1993 uznesením vyšetrovateľa

bývalého Mestského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava

(ďalej len „mestský úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS:VP-150/93.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania

Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava z 8. apríla 1997 bolo trestné stíhanie

proti sťažovateľovi z dôvodu jeho neprítomnosti prerušené podľa ustanovenia § 173 ods. 1

písm. a) o trestnom konaní súdnom () v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s týmto odôvodnením: „Obv. Z. P. sa

t. č. dlhodobo zdržuje v ČR a oficiálne by mal byť prihlásený v P., kde je však zapojený

odkazovač a pošta sporadicky vyberaná. Na predvolanie k výsluchu obv. Z. nereaguje

a účelovo sa výsluchu vyhýba.“

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol, že „Vyšetrovateľom KÚV PZ Bratislava

však po celú dobu vyšetrovania bola známa adresa sťažovateľa v ČR t. j. P., čo vyplýva

i z uznesenia o prerušení trestného stíhania zo dňa 8. 4. 1997. Je paradoxné, že uznesenie

bolo sťažovateľovi doručované i úspešne doručené na adresu P., ČR“.

V priebehu vedeného trestného konania podľa vyjadrenia sťažovateľa bol na neho

vydaný v roku 1996 príkaz na zatknutie, avšak „Vzhľadom na to, že slovenské justičné

orgány neodstránili vady predmetného zatýkacieho rozkazu v lehotách podľa čl. 16

Európskeho dohovoru o vydávaní zo dňa 13.12.1957, boli české orgány nútené vyvodiť

neúčinnosť zatýkacieho rozkazu v súlade s príslušným Európskym dohovorom o vydávaní

zverejnený ako oznámenie FMZV ČSFR č. Prípisom z leta roku 1999

oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR príslušným orgánom ČR, že nebude žiadať vydanie

osoby sťažovateľa – na podklade predmetného prípisu príslušné orgány ČR vyvodili

neúčinnosť zatykača“. V roku 1999 bol na sťažovateľa vydaný „nový medzinárodný príkaz

na zatknutie“, ktorý bol v roku 2002 „podobne ako zatýkací rozkaz z roku 1996, zrušený

Okresným súdom Bratislava I“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal tiež na to, že uznesením krajského riaditeľstva

z 24. novembra 2004 vyšetrovateľ rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní podľa

ustanovenia s týmto odôvodnením: „Nakoľko právny

zástupca obvineného JUDr. M. K. listom zo dňa 27. 2. 2002, ktorý bol dňa 9. 2. 2004

doručený na KR PZ, oznamuje pobyt obv. Z. P. a žiada v trestnom konaní pokračovať,

odpadli týmto dôvody prerušenia trestného stíhania ...“. Podľa názoru sťažovateľa sa

v trestnom stíhaní proti jeho osobe pokračovalo „po viac ako 9 rokoch nečinnosti“, pričom

orgánom činným v trestnom konaní bola počas celej doby jeho adresa známa, a teda

vyšetrovateľ z tohto dôvodu mal vo veci konať bez prerušenia trestného stíhania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej

veci rozhodol nasledovným nálezom:

„Krajský úrad PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície v Bratislave v trestnom

konaní pod ČVS:VP-150/93 porušil právo P. Z., P., ČR, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov zaručených v SR Slovenskej republiky a jeho

právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zakazuje ďalej pokračovať v porušovaní práva P. Z., P., ČR na

prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd pokračovaním v trestnom konaní vedenom Krajským úradom PZ

Úradom justičnej a kriminálnej polície Bratislava pod ČVS:VP-150/93.

P. Z. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk, ktoré je

povinné mu KR PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície v Bratislave vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

P. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinné KR PZ Úrad

justičnej a kriminálnej polície v Bratislave vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní odo

dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 29. mája 2007 sa k sťažnosti vyjadrilo krajské

riaditeľstvo prostredníctvom jeho riaditeľa. V liste sp. zn. ČVS: VP–150/93 z 22. júna 2007

doručenom 2. júla 2007 oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti

sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania, jeho súčasťou bol aj spisový materiál

týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa .

Krajské riaditeľstvo v uvedenom liste predložilo podrobné vyjadrenie nadväzujúce na

jednotlivé body sťažovateľovej argumentácie. Vo vyjadrení okrem iného uviedlo:

„V priebehu rokov 1995-1996 vyšetrovateľ rozšíril obvinenému Z. obvinenie za ďalšie

skutky a v prípade, že obvinenie vznieslo OO PZ Košice, vyšetrovateľ MÚV spojil veci na

spoločné konanie (za niektoré vznášalo obvinenie OO PZ Košice na základe pokynu

prokurátora – Košický vyšetrovateľ pôvodne TS odmietol no prokurátor zrušil uznesenie

a odmietnutí a dal pokyn vzniesť) – na základe toho sa vyšetrovanie rozrástlo na 20 skutkov,

čo značne sťažovalo rýchle ukončenie veci. Vyšetrovateľ však vec riadne zadokumentoval až

na chýbajúce výsluchy za 3 pošk. firmy kde boli podané len vysvetlenia a obv. Z., ktorý sa

vyhýbal TS pobytom v ČR a nepreberaním zásielok, nedostavovaním sa k výsluchom,

nenahlásením Pražskej adresy, ktorú sa bývalý vyšetrovateľ podľa svojho vyjadrenia (viď

žiadosť o podanie návrhu na vydanie zatýkacieho rozkazu zo dňa 5.6.1996) dozvedel až na

základe iniciatívy poškodených firiem.

8.4.1997 – vyšetrovateľ prerušil TS podľa /1 nakoľko pre neprítomnosť

obvineného nebolo možné vec náležite objasniť. Táto nemožnosť vec náležite objasniť

spočívala v tom, že obvinený sa na výsluchy nedostavoval, nebolo možné sa s ním

skontaktovať a dohodnúť na termíne výsluchu – nakoľko, ako uvádza bývalý vyšetrovateľ

mal na pražskej adrese zapnutý odkazovač. Dožiadaním neskôr realizovala výsluchy Policie

ČR, avšak v spise sú doložené potvrdenia o PN obvineného Z. (v čase keď mal byť

vypočúvaný), tieto PN neustále predlžoval v závislosti od ďalších predvolávaní k výsluchu,

príp. jeho obhajkyňa oznámila českému vyšetrovateľovi, že Z. sa k výsluchu nedostaví, lebo

je pracovne mimo Prahy a pod. Tak napr. dňa 5.9.1996 píše obvinený Z. vyšetrovateľovi, že

nepríde na úkon konaný 13.9.1996 pre neodkladné pracovné záležitosti, dňa 26.9.1996 píše

Z. ospravedlnenie, že predvolanie na výsluch na 27.9.1996 prevzal dňa 25.9.1996, ale sa

nedostaví lebo je PN a pod.

Z uvedeného je zrejme, že vyšetrovateľ vedel o adrese sťažovateľa v ČR, avšak

dôvodom prerušenia TS bola skutočnosť, že obvinený Z. sa nedostavoval na výsluchy

a preto bez jeho výsluchov k predmetným skutkom a následnému prevereniu jeho výpovedi,

nebolo možné vec náležite objasniť. Preto bol na obvineného vydaný dňa 9.5.1995,

21.9.1995 a 19.5.1999 zatykač a pre rýchle objasnenie vyšetrovania bolo žiadúce realizovať

vec väzobne (vtedy by vyšetrovateľ nemal problém vo väzbe obvineného Z. kedykoľvek

vypočuť) avšak sudca prepustil obvineného Z. zo zadržania dňa 6.10.1995 po jeho zadržaní

zo dňa 5.10.1995,a tým znemožnil OČTK vykonávajúcemu vyšetrovanie objasniť vec

v primeranej lehote, nakoľko obvinený Z. sa po prepustení opätovne vyhýbal výsluchom –

napr. –úradný záznam z Policie ČR – obvinený Z. je stále PN, povedala vyšetrovateľovi

obhajkyňa obvineného Z., správa o povesti z ČR – susedka povedala, že obvineného P. Z.

už cez rok nevidela ...“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 19. novembra 2007 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom trestného spisu týkajúceho sa

posudzovaného prípravného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že spisový materiál predložený

krajským riaditeľstvom bol nekompletný, chronologický neusporiadaný, čo sťažovalo jeho

preskúmanie a v niektorých prípadoch vylučovalo možnosť preveriť ústavným súdom

niektoré tvrdenia strán.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní teda vychádzal z dostupného obsahu na vec sa

vzťahujúceho spisu, zo sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj z vyjadrení

účastníkov konania, pričom zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 15. júla 1993 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 160 ods. 1

začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon).

V ďalšom období pokračovalo trestné stíhanie sťažovateľa vedené na mestskom

úrade vyšetrovania plynulým spôsobom až do prerušenia trestného stíhania (8. apríl 1997)

s tým, že

- 10. septembra 1993 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 163 ods. 1

vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin podvodu

spolupáchateľstvom podľa a ,

- 28. januára 1994 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania oboznámil

sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania a súčasne spracoval podľa § 166 ods. 7 Trestného

poriadku „záverečnú správu obsahujúcu návrh na podanie obžaloby podľa § 176 ods. 1

“ proti sťažovateľovi,

- 4. júla 1994 podal prokurátor Mestskej prokuratúry Bratislava na sťažovateľa

obžalobu pre trestný čin podvodu podľa a ,

- 27. septembra 1994 Mestský súd Bratislava uznesením rozhodol o vrátení veci

prokurátorovi na došetrenie podľa ,

- 9. mája 1995 Obvodný súd Bratislava 1 podľa vydal

príkaz na zatknutie sťažovateľa,

- 26. mája 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania vzniesol sťažovateľovi

obvinenie pre pokračujúce trestné činy podvodu podľa a

a sprenevery podľa a uznesením sp. zn. ČVS:VP-

150/93,

- 18. septembra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 23 ods. 3

uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 spojil na spoločné konanie trestnú

vec sťažovateľa stíhaného na základe uznesenia vyšetrovateľa Obvodného úradu

vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Košice II sp. zn. ČVS:VP-2104/94

z 23. marca 1995 pre trestný čin podvodu podľa a

s trestnou vecou sťažovateľa stíhaného na základe uznesenia vyšetrovateľa mestského úradu

vyšetrovania z 10. septembra 1993 sp. zn. ČVS:VP-150/93 pre trestný čin podvodu podľa

a ,

- 19. septembra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 160 ods. 1

uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 vzniesol sťažovateľovi obvinenie

pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa a a trestný

čin podvodu podľa a ,

- 21. septembra 1995 sudca Obvodného súdu Bratislava 1 podľa § 376 Trestného

poriadku vydal zatýkací rozkaz pre vyžiadanie z cudziny,

- 2. októbra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania vzniesol sťažovateľovi

obvinenie podľa a pre trestný čin podvodu podľa

ods. 1 a 4 ,

- 6. októbra 1995 Obvodný súd Bratislava 1 vypočul zadržaného obvineného

(v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa, pozn.) a rozhodol o jeho prepustení

na slobodu,

- 4. novembra 1996 Obvodný súd Bratislava 1 vydal zatýkací rozkaz sp. zn. 3 Nt

393/96,

- 29. novembra 1996 vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru

Bratislava (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) podľa § 160 ods. 1 a 4 Trestného

poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre trestný

čin zvýhodňovania veriteľa podľa a ,

- 8. apríla 1997 vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania podľa § 173 ods. 1

písm. a) trestné stíhanie proti sťažovateľovi prerušil.

V období od prerušenia trestného stíhania až do rozhodnutia vyšetrovateľa krajského

riaditeľstva uznesením podľa z 24. novembra 2004

o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa mestský úrad vyšetrovania nevykonával

vyšetrovacie úkony.

V nasledujúcom období boli vo veci uskutočnené tieto úkony:

- 8. decembra 2004 podal sťažovateľ proti uzneseniu krajského riaditeľstva

z 24. novembra 2004 sťažnosť,

- 27. decembra 2004 Krajská prokuratúra v Bratislave sťažnosť sťažovateľa

z 8. decembra 2004 zamietla ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku,

- 23. mája 2005 Krajská prokuratúra v Bratislave vrátila spisový materiál týkajúci sa

trestnej veci sťažovateľa krajskému riaditeľstvu,

- 17. januára 2007 krajské riaditeľstvo predložilo Krajskej prokuratúre v Bratislave

„žiadosť o poskytnutie právnej pomoci – ČR“, ktorú mu táto 28. februára 2007 vrátila „ako

predčasnú“ s určenými pokynmi na vyšetrovanie,

- 4. mája 2007 krajské riaditeľstvo zaslalo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky

„žiadosť o podanie správy o štátnom občianstve“, na ktorú bola doručená odpoveď

17. mája 2007,

- 22. mája 2007 krajské riaditeľstvo zaslalo Prezídiu Policajného zboru Slovenskej

republiky, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národná ústredňa Interpol „žiadosť

o zistenie trv. pobytu a štát. občianstva“, ktoré mu doručilo odpoveď 3. septembra 2007,

- 27. júla 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej

polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka,

- 2. augusta 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej

polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka,

- 3. augusta 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej

polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania

súdneho, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná

na základe uznesenia o vznesení obvinenia proti nej. Právna neistota sa týka toho, či orgán

činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo

navrhne, v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, iný spôsob

konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (,

).

predpokladá, že v prípravnom konaní môže dochádzať

aj k prieťahom. Preto je v ustanovené, že obvinený a poškodený

majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené

prieťahy vo vyšetrovaní alebo závady v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu.

Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť,

musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ

upovedomený.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia

základného práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru)

ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v trestnej veci

sťažovateľa preskúmal skutkovú a právnu zložitosť veci sťažovateľa (1), správanie

sťažovateľa v priebehu prípravného konania (2) a napokon aj postup krajského riaditeľstva

(3).

1. Posudzovaná trestná vec sa zakladá na trestnom stíhaní sťažovateľa pre dvadsať

skutkov, z ktorých každý má odlišný skutkový základ, prevažná väčšina skutkov má

rovnakú právnu kvalifikáciu (trestné činy podvodu podľa ), okrem

nich sa trestné stíhanie vedie aj pre skutky spadajúce pod právnu kvalifikáciu sprenevery

podľa a zvýhodňovania veriteľa podľa .

Ústavný súd je toho názoru, že vzhľadom na množstvo skutkov, ktoré sú predmetom

trestného stíhania, a s tým súvisiacou potrebou rozsiahleho dokazovania (vypočutie

svedkov, svedkov poškodených, zadováženie písomných podkladov, zabezpečenie

znaleckých posudkov, vypočutie sťažovateľa a pod.) je potrebné vec hodnotiť ako skutkovo

zložitú, spojenú s časovou náročnosťou procesného postupu.

Právnu zložitosť trestnej veci sťažovateľa ústavný súd nezistil, pretože právne

posúdenie skutkov je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti orgánov činných

v trestnom konaní a modality tohto posudzovania sú vysvetlené v rozsiahlej judikatúre.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa

veľmi výraznou, resp. prevažujúcou mierou prispelo k neprimeranej celkovej dĺžke konania.

Možno konštatovať, že sťažovateľ svojím správaním sťažoval postup v prípravnom konaní

(či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov). Sťažovateľ z ôsmich určených

výsluchov sa zúčastnil len na prvých dvoch. Nasledujúcich šiestich výsluchov sa nezúčastnil

(v troch prípadoch ospravedlnil svoju neúčasť objektívnym dôvodom –

práceneschopnosťou, v dvoch prípadoch subjektívnymi dôvodmi – pracovnou

zaneprázdnenosťou a oneskoreným prevzatím predvolania, v jednom prípade svoju neúčasť

vôbec neospravedlnil). Z dostupného spisového materiálu ústavný súd zistil, že viaceré

zásielky doručované sťažovateľovi na adresu jeho trvalého pobytu v ČR boli poštou vrátené

späť adresátovi (krajskému riaditeľstvu). Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že

uznesenie o prerušení trestného stíhania z 8. apríla 1997 mu bolo „úspešne doručené“,

sťažovateľ teda vedel o zákonnej prekážke prerušenia konania, ktorou bola v zmysle

uvedeného uznesenia jeho neprítomnosť. Mal teda možnosť vyvrátiť dôvodnosť prerušenia

trestného stíhania (napr. podaním opravného prostriedku proti uvedenému uzneseniu, ako aj

následnou žiadosťou o výsluch jeho osoby), on však ostal pasívny (až 27. februára 2002

podaním adresovaným Krajskej prokuratúre v Bratislave namietal prostredníctvom obhajcu

nedôvodnosť prerušenia, uvedená písomnosť však bola krajskému riaditeľstvu doručená až

9. februára 2004).

3. Postup krajského riaditeľstva v období rokov 1993 až do 8. apríla 1997 možno

hodnotiť ako plynulý, bez výskytu období nečinnosti alebo neefektívnej činnosti.

Uznesením z 8. apríla 1997 bolo trestné stíhanie prerušené z dôvodu neprítomnosti

obvineného (sťažovateľa) až do 24. novembra 2004, keď vyšetrovateľ krajského riaditeľstva

rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní. Prerušenie konania, kým nedôjde k odpadnutiu

prekážky postupom predvídaným zákonom znamená, že sa nemôžu v prerušenom konaní

vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

(účastníka). Ako bolo uvedené v bode 2, sťažovateľ nevyvracal dôvodnosť prerušenia

trestného stíhania. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku

existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. , , ).

Obdobie od 27. decembra 2004 (keď Krajská prokuratúra v Bratislave zamietla

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o pokračovaní v trestnom stíhaní z 24. novembra

2004) do 17. januára 2007 (keď krajské riaditeľstvo predložilo Krajskej prokuratúre

v Bratislave „žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“) predstavujúce dva roky považuje

ústavný súd za obdobie zavinenej nečinnosti, počas ktorého krajské riaditeľstvo nevykonalo

žiaden relevantný procesný úkon, bez existencie zákonnej prekážky. Kvalifikuje ho teda ako

zbytočné prieťahy znamenajúce porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa dohovoru (1. bod výroku nálezu).

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že prípravné konanie pred krajským riaditeľstvom nebolo ku

dňu rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať krajskému riaditeľstvu

v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 konať bez zbytočných prieťahov (3. bod

výroku nálezu).

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

100 000 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil okolnosť, že v rámci celkovej

dĺžky prípravného konania (ktorá ku dňu podania ústavnej sťažnosti predstavuje takmer 12

rokov) doba zistených zbytočných prieťahov v prípravnom konaní vedenom krajským

riaditeľstvom predstavuje dobu dvoch rokov. Rovnako bral do úvahy aj popísané okolnosti

týkajúce sa správania sťažovateľa, ktorý svojím správaním prispel k celkovej neprimeranej

dĺžke prípravného konania. Tieto východiska viedli ústavný súd k rozhodnutiu o nepriznaní

primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nevyčíslil.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že

predmet konania podľa pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva

a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období

od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 501 Sk a hodnota

režijného paušálu je 150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami ústavný súd vyčíslil trovy konania ako súčet

odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava

zastúpenia, písomné podanie na súde) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk

= 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej

úpravy teda prestavuje celkovú sumu 5 302 Sk.

Na základe uvedeného ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 5 302 Sk (4. bod výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007