Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 123/07
PDF · 264.05 KB
No categories available
III. ÚS 123/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2007
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť P. Z. P., ČR, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru,
Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-
150/93 a takto
rozhodol:
1. Základné právo P. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 p o r u š e n é b o l o .
2. P. Z. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície
v Bratislave, p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 konať bez
zbytočných prieťahov.
4. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície
v Bratislave, j e p o v i n n é uhradiť P. Z. trovy konania v sume 5 302 Sk
(slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K.,
Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 123/07-16 z 15. mája 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. Z., P., ČR (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave
(ďalej len „krajské riaditeľstvo“), v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:VP-150/93.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné
stíhanie, pričom obvinenie mu bolo vznesené v roku 1993 uznesením vyšetrovateľa
bývalého Mestského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava
(ďalej len „mestský úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS:VP-150/93.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania
Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava z 8. apríla 1997 bolo trestné stíhanie
proti sťažovateľovi z dôvodu jeho neprítomnosti prerušené podľa ustanovenia § 173 ods. 1
písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s týmto odôvodnením: „Obv. Z. P. sa
t. č. dlhodobo zdržuje v ČR a oficiálne by mal byť prihlásený v P., kde je však zapojený
odkazovač a pošta sporadicky vyberaná. Na predvolanie k výsluchu obv. Z. nereaguje
a účelovo sa výsluchu vyhýba.“
V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol, že „Vyšetrovateľom KÚV PZ Bratislava
však po celú dobu vyšetrovania bola známa adresa sťažovateľa v ČR t. j. P., čo vyplýva
i z uznesenia o prerušení trestného stíhania zo dňa 8. 4. 1997. Je paradoxné, že uznesenie
bolo sťažovateľovi doručované i úspešne doručené na adresu P., ČR“.
V priebehu vedeného trestného konania podľa vyjadrenia sťažovateľa bol na neho
vydaný v roku 1996 príkaz na zatknutie, avšak „Vzhľadom na to, že slovenské justičné
orgány neodstránili vady predmetného zatýkacieho rozkazu v lehotách podľa čl. 16
Európskeho dohovoru o vydávaní zo dňa 13.12.1957, boli české orgány nútené vyvodiť
neúčinnosť zatýkacieho rozkazu v súlade s príslušným Európskym dohovorom o vydávaní
zverejnený ako oznámenie FMZV ČSFR č. 549/1992 Zb. Prípisom z leta roku 1999
oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR príslušným orgánom ČR, že nebude žiadať vydanie
osoby sťažovateľa – na podklade predmetného prípisu príslušné orgány ČR vyvodili
neúčinnosť zatykača“. V roku 1999 bol na sťažovateľa vydaný „nový medzinárodný príkaz
na zatknutie“, ktorý bol v roku 2002 „podobne ako zatýkací rozkaz z roku 1996, zrušený
Okresným súdom Bratislava I“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal tiež na to, že uznesením krajského riaditeľstva
z 24. novembra 2004 vyšetrovateľ rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní podľa
ustanovenia § 173 ods. 3 Trestného poriadku s týmto odôvodnením: „Nakoľko právny
zástupca obvineného JUDr. M. K. listom zo dňa 27. 2. 2002, ktorý bol dňa 9. 2. 2004
doručený na KR PZ, oznamuje pobyt obv. Z. P. a žiada v trestnom konaní pokračovať,
odpadli týmto dôvody prerušenia trestného stíhania ...“. Podľa názoru sťažovateľa sa
v trestnom stíhaní proti jeho osobe pokračovalo „po viac ako 9 rokoch nečinnosti“, pričom
orgánom činným v trestnom konaní bola počas celej doby jeho adresa známa, a teda
vyšetrovateľ z tohto dôvodu mal vo veci konať bez prerušenia trestného stíhania.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej
veci rozhodol nasledovným nálezom:
„Krajský úrad PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície v Bratislave v trestnom
konaní pod ČVS:VP-150/93 porušil právo P. Z., P., ČR, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR Slovenskej republiky a jeho
právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd zakazuje ďalej pokračovať v porušovaní práva P. Z., P., ČR na
prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd pokračovaním v trestnom konaní vedenom Krajským úradom PZ
Úradom justičnej a kriminálnej polície Bratislava pod ČVS:VP-150/93.
P. Z. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk, ktoré je
povinné mu KR PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície v Bratislave vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.
P. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinné KR PZ Úrad
justičnej a kriminálnej polície v Bratislave vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní odo
dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 29. mája 2007 sa k sťažnosti vyjadrilo krajské
riaditeľstvo prostredníctvom jeho riaditeľa. V liste sp. zn. ČVS: VP–150/93 z 22. júna 2007
doručenom 2. júla 2007 oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti
sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania, jeho súčasťou bol aj spisový materiál
týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa .
Krajské riaditeľstvo v uvedenom liste predložilo podrobné vyjadrenie nadväzujúce na
jednotlivé body sťažovateľovej argumentácie. Vo vyjadrení okrem iného uviedlo:
„V priebehu rokov 1995-1996 vyšetrovateľ rozšíril obvinenému Z. obvinenie za ďalšie
skutky a v prípade, že obvinenie vznieslo OO PZ Košice, vyšetrovateľ MÚV spojil veci na
spoločné konanie (za niektoré vznášalo obvinenie OO PZ Košice na základe pokynu
prokurátora – Košický vyšetrovateľ pôvodne TS odmietol no prokurátor zrušil uznesenie
a odmietnutí a dal pokyn vzniesť) – na základe toho sa vyšetrovanie rozrástlo na 20 skutkov,
čo značne sťažovalo rýchle ukončenie veci. Vyšetrovateľ však vec riadne zadokumentoval až
na chýbajúce výsluchy za 3 pošk. firmy kde boli podané len vysvetlenia a obv. Z., ktorý sa
vyhýbal TS pobytom v ČR a nepreberaním zásielok, nedostavovaním sa k výsluchom,
nenahlásením Pražskej adresy, ktorú sa bývalý vyšetrovateľ podľa svojho vyjadrenia (viď
žiadosť o podanie návrhu na vydanie zatýkacieho rozkazu zo dňa 5.6.1996) dozvedel až na
základe iniciatívy poškodených firiem.
8.4.1997 – vyšetrovateľ prerušil TS podľa § 173/1 TP nakoľko pre neprítomnosť
obvineného nebolo možné vec náležite objasniť. Táto nemožnosť vec náležite objasniť
spočívala v tom, že obvinený sa na výsluchy nedostavoval, nebolo možné sa s ním
skontaktovať a dohodnúť na termíne výsluchu – nakoľko, ako uvádza bývalý vyšetrovateľ
mal na pražskej adrese zapnutý odkazovač. Dožiadaním neskôr realizovala výsluchy Policie
ČR, avšak v spise sú doložené potvrdenia o PN obvineného Z. (v čase keď mal byť
vypočúvaný), tieto PN neustále predlžoval v závislosti od ďalších predvolávaní k výsluchu,
príp. jeho obhajkyňa oznámila českému vyšetrovateľovi, že Z. sa k výsluchu nedostaví, lebo
je pracovne mimo Prahy a pod. Tak napr. dňa 5.9.1996 píše obvinený Z. vyšetrovateľovi, že
nepríde na úkon konaný 13.9.1996 pre neodkladné pracovné záležitosti, dňa 26.9.1996 píše
Z. ospravedlnenie, že predvolanie na výsluch na 27.9.1996 prevzal dňa 25.9.1996, ale sa
nedostaví lebo je PN a pod.
Z uvedeného je zrejme, že vyšetrovateľ vedel o adrese sťažovateľa v ČR, avšak
dôvodom prerušenia TS bola skutočnosť, že obvinený Z. sa nedostavoval na výsluchy
a preto bez jeho výsluchov k predmetným skutkom a následnému prevereniu jeho výpovedi,
nebolo možné vec náležite objasniť. Preto bol na obvineného vydaný dňa 9.5.1995,
21.9.1995 a 19.5.1999 zatykač a pre rýchle objasnenie vyšetrovania bolo žiadúce realizovať
vec väzobne (vtedy by vyšetrovateľ nemal problém vo väzbe obvineného Z. kedykoľvek
vypočuť) avšak sudca prepustil obvineného Z. zo zadržania dňa 6.10.1995 po jeho zadržaní
zo dňa 5.10.1995,a tým znemožnil OČTK vykonávajúcemu vyšetrovanie objasniť vec
v primeranej lehote, nakoľko obvinený Z. sa po prepustení opätovne vyhýbal výsluchom –
napr. –úradný záznam z Policie ČR – obvinený Z. je stále PN, povedala vyšetrovateľovi
obhajkyňa obvineného Z., správa o povesti z ČR – susedka povedala, že obvineného P. Z.
už cez rok nevidela ...“.
V podaní doručenom ústavnému súdu 19. novembra 2007 súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom trestného spisu týkajúceho sa
posudzovaného prípravného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že spisový materiál predložený
krajským riaditeľstvom bol nekompletný, chronologický neusporiadaný, čo sťažovalo jeho
preskúmanie a v niektorých prípadoch vylučovalo možnosť preveriť ústavným súdom
niektoré tvrdenia strán.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní teda vychádzal z dostupného obsahu na vec sa
vzťahujúceho spisu, zo sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj z vyjadrení
účastníkov konania, pričom zistil nasledovný priebeh a stav konania:
Dňa 15. júla 1993 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 160 ods. 1
Trestného poriadku začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon).
V ďalšom období pokračovalo trestné stíhanie sťažovateľa vedené na mestskom
úrade vyšetrovania plynulým spôsobom až do prerušenia trestného stíhania (8. apríl 1997)
s tým, že
- 10. septembra 1993 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 163 ods. 1
Trestného poriadku vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,
- 28. januára 1994 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania oboznámil
sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania a súčasne spracoval podľa § 166 ods. 7 Trestného
poriadku „záverečnú správu obsahujúcu návrh na podanie obžaloby podľa § 176 ods. 1
Trestného poriadku“ proti sťažovateľovi,
- 4. júla 1994 podal prokurátor Mestskej prokuratúry Bratislava na sťažovateľa
obžalobu pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,
- 27. septembra 1994 Mestský súd Bratislava uznesením rozhodol o vrátení veci
prokurátorovi na došetrenie podľa § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,
- 9. mája 1995 Obvodný súd Bratislava 1 podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku vydal
príkaz na zatknutie sťažovateľa,
- 26. mája 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania vzniesol sťažovateľovi
obvinenie pre pokračujúce trestné činy podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona
a sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona uznesením sp. zn. ČVS:VP-
150/93,
- 18. septembra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 23 ods. 3
Trestného poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 spojil na spoločné konanie trestnú
vec sťažovateľa stíhaného na základe uznesenia vyšetrovateľa Obvodného úradu
vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Košice II sp. zn. ČVS:VP-2104/94
z 23. marca 1995 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona
s trestnou vecou sťažovateľa stíhaného na základe uznesenia vyšetrovateľa mestského úradu
vyšetrovania z 10. septembra 1993 sp. zn. ČVS:VP-150/93 pre trestný čin podvodu podľa
§ 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona ,
- 19. septembra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 160 ods. 1
Trestného poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 vzniesol sťažovateľovi obvinenie
pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 a 3 Trestného zákona a trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,
- 21. septembra 1995 sudca Obvodného súdu Bratislava 1 podľa § 376 Trestného
poriadku vydal zatýkací rozkaz pre vyžiadanie z cudziny,
- 2. októbra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania vzniesol sťažovateľovi
obvinenie podľa § 160 ods. 1 a 4 Trestného poriadku pre trestný čin podvodu podľa § 250
ods. 1 a 4 Trestného zákona,
- 6. októbra 1995 Obvodný súd Bratislava 1 vypočul zadržaného obvineného
(v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa, pozn.) a rozhodol o jeho prepustení
na slobodu,
- 4. novembra 1996 Obvodný súd Bratislava 1 vydal zatýkací rozkaz sp. zn. 3 Nt
393/96,
- 29. novembra 1996 vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru
Bratislava (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) podľa § 160 ods. 1 a 4 Trestného
poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre trestný
čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 a 3 Trestného zákona,
- 8. apríla 1997 vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania podľa § 173 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie proti sťažovateľovi prerušil.
V období od prerušenia trestného stíhania až do rozhodnutia vyšetrovateľa krajského
riaditeľstva uznesením podľa § 173 ods. 3 Trestného poriadku z 24. novembra 2004
o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa mestský úrad vyšetrovania nevykonával
vyšetrovacie úkony.
V nasledujúcom období boli vo veci uskutočnené tieto úkony:
- 8. decembra 2004 podal sťažovateľ proti uzneseniu krajského riaditeľstva
z 24. novembra 2004 sťažnosť,
- 27. decembra 2004 Krajská prokuratúra v Bratislave sťažnosť sťažovateľa
z 8. decembra 2004 zamietla ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku,
- 23. mája 2005 Krajská prokuratúra v Bratislave vrátila spisový materiál týkajúci sa
trestnej veci sťažovateľa krajskému riaditeľstvu,
- 17. januára 2007 krajské riaditeľstvo predložilo Krajskej prokuratúre v Bratislave
„žiadosť o poskytnutie právnej pomoci – ČR“, ktorú mu táto 28. februára 2007 vrátila „ako
predčasnú“ s určenými pokynmi na vyšetrovanie,
- 4. mája 2007 krajské riaditeľstvo zaslalo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
„žiadosť o podanie správy o štátnom občianstve“, na ktorú bola doručená odpoveď
17. mája 2007,
- 22. mája 2007 krajské riaditeľstvo zaslalo Prezídiu Policajného zboru Slovenskej
republiky, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národná ústredňa Interpol „žiadosť
o zistenie trv. pobytu a štát. občianstva“, ktoré mu doručilo odpoveď 3. septembra 2007,
- 27. júla 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej
polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka,
- 2. augusta 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej
polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka,
- 3. augusta 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej
polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania
súdneho, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná
na základe uznesenia o vznesení obvinenia proti nej. Právna neistota sa týka toho, či orgán
činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo
navrhne, v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, iný spôsob
konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (IV. ÚS 210/04,
Trestný poriadok predpokladá, že v prípravnom konaní môže dochádzať
aj k prieťahom. Preto je v § 167 Trestného poriadku ustanovené, že obvinený a poškodený
majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené
prieťahy vo vyšetrovaní alebo závady v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu.
Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť,
musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ
upovedomený.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v trestnej veci
sťažovateľa preskúmal skutkovú a právnu zložitosť veci sťažovateľa (1), správanie
sťažovateľa v priebehu prípravného konania (2) a napokon aj postup krajského riaditeľstva
(3).
1. Posudzovaná trestná vec sa zakladá na trestnom stíhaní sťažovateľa pre dvadsať
skutkov, z ktorých každý má odlišný skutkový základ, prevažná väčšina skutkov má
rovnakú právnu kvalifikáciu (trestné činy podvodu podľa § 250 Trestného zákona), okrem
nich sa trestné stíhanie vedie aj pre skutky spadajúce pod právnu kvalifikáciu sprenevery
podľa § 248 Trestného zákona a zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Trestného zákona.
Ústavný súd je toho názoru, že vzhľadom na množstvo skutkov, ktoré sú predmetom
trestného stíhania, a s tým súvisiacou potrebou rozsiahleho dokazovania (vypočutie
svedkov, svedkov poškodených, zadováženie písomných podkladov, zabezpečenie
znaleckých posudkov, vypočutie sťažovateľa a pod.) je potrebné vec hodnotiť ako skutkovo
zložitú, spojenú s časovou náročnosťou procesného postupu.
Právnu zložitosť trestnej veci sťažovateľa ústavný súd nezistil, pretože právne
posúdenie skutkov je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti orgánov činných
v trestnom konaní a modality tohto posudzovania sú vysvetlené v rozsiahlej judikatúre.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa
veľmi výraznou, resp. prevažujúcou mierou prispelo k neprimeranej celkovej dĺžke konania.
Možno konštatovať, že sťažovateľ svojím správaním sťažoval postup v prípravnom konaní
(či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov). Sťažovateľ z ôsmich určených
výsluchov sa zúčastnil len na prvých dvoch. Nasledujúcich šiestich výsluchov sa nezúčastnil
(v troch prípadoch ospravedlnil svoju neúčasť objektívnym dôvodom –
práceneschopnosťou, v dvoch prípadoch subjektívnymi dôvodmi – pracovnou
zaneprázdnenosťou a oneskoreným prevzatím predvolania, v jednom prípade svoju neúčasť
vôbec neospravedlnil). Z dostupného spisového materiálu ústavný súd zistil, že viaceré
zásielky doručované sťažovateľovi na adresu jeho trvalého pobytu v ČR boli poštou vrátené
späť adresátovi (krajskému riaditeľstvu). Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že
uznesenie o prerušení trestného stíhania z 8. apríla 1997 mu bolo „úspešne doručené“,
sťažovateľ teda vedel o zákonnej prekážke prerušenia konania, ktorou bola v zmysle
uvedeného uznesenia jeho neprítomnosť. Mal teda možnosť vyvrátiť dôvodnosť prerušenia
trestného stíhania (napr. podaním opravného prostriedku proti uvedenému uzneseniu, ako aj
následnou žiadosťou o výsluch jeho osoby), on však ostal pasívny (až 27. februára 2002
podaním adresovaným Krajskej prokuratúre v Bratislave namietal prostredníctvom obhajcu
nedôvodnosť prerušenia, uvedená písomnosť však bola krajskému riaditeľstvu doručená až
9. februára 2004).
3. Postup krajského riaditeľstva v období rokov 1993 až do 8. apríla 1997 možno
hodnotiť ako plynulý, bez výskytu období nečinnosti alebo neefektívnej činnosti.
Uznesením z 8. apríla 1997 bolo trestné stíhanie prerušené z dôvodu neprítomnosti
obvineného (sťažovateľa) až do 24. novembra 2004, keď vyšetrovateľ krajského riaditeľstva
rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní. Prerušenie konania, kým nedôjde k odpadnutiu
prekážky postupom predvídaným zákonom znamená, že sa nemôžu v prerušenom konaní
vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
(účastníka). Ako bolo uvedené v bode 2, sťažovateľ nevyvracal dôvodnosť prerušenia
trestného stíhania. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku
existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).
Obdobie od 27. decembra 2004 (keď Krajská prokuratúra v Bratislave zamietla
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o pokračovaní v trestnom stíhaní z 24. novembra
2004) do 17. januára 2007 (keď krajské riaditeľstvo predložilo Krajskej prokuratúre
v Bratislave „žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“) predstavujúce dva roky považuje
ústavný súd za obdobie zavinenej nečinnosti, počas ktorého krajské riaditeľstvo nevykonalo
žiaden relevantný procesný úkon, bez existencie zákonnej prekážky. Kvalifikuje ho teda ako
zbytočné prieťahy znamenajúce porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. bod výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že prípravné konanie pred krajským riaditeľstvom nebolo ku
dňu rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať krajskému riaditeľstvu
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 konať bez zbytočných prieťahov (3. bod
výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
100 000 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil okolnosť, že v rámci celkovej
dĺžky prípravného konania (ktorá ku dňu podania ústavnej sťažnosti predstavuje takmer 12
rokov) doba zistených zbytočných prieťahov v prípravnom konaní vedenom krajským
riaditeľstvom predstavuje dobu dvoch rokov. Rovnako bral do úvahy aj popísané okolnosti
týkajúce sa správania sťažovateľa, ktorý svojím správaním prispel k celkovej neprimeranej
dĺžke prípravného konania. Tieto východiska viedli ústavný súd k rozhodnutiu o nepriznaní
primeraného finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nevyčíslil.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že
predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva
a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období
od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 501 Sk a hodnota
režijného paušálu je 150 Sk.
V súlade s týmito ustanoveniami ústavný súd vyčíslil trovy konania ako súčet
odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava
zastúpenia, písomné podanie na súde) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk
= 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej
úpravy teda prestavuje celkovú sumu 5 302 Sk.
Na základe uvedeného ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 5 302 Sk (4. bod výroku tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2007