Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 98/2017
PDF · 279.67 KB
No categories available
I. ÚS 98/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval sťažnosť ,
; , ,
a , , v zastúpení advokátom
JUDr. Ladislavom Kurucom, 29. augusta 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich
základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. VII/Gv 243/14/1000-15 a postupom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,
Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry Západ v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. ČVS: PPZ-1019/NKA-PK-ZA-2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosti ,
, a , n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový dej a obsah napadnutých rozhodnutí
1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 29. júla 2016 sa spoločnosti
, a (ďalej len
„sťažovatelia“), domáhali ochrany pred Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“),
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídiom Policajného zboru, Národnou
kriminálnou agentúrou, Národnou protikorupčnou jednotkou, expozitúrou Západ v Nitre
(ďalej len „ministerstvo vnútra“, spolu aj „orgány činné v trestnom konaní“ alebo „príslušný
policajný orgán“), ktorými malo byť zasiahnuté do ich v záhlaví označených základných
práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Listinou
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pri prehliadke iných priestorov a pozemkov
podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku.
Ústavný súd zo spisu ministerstva vnútra sp. zn. ČVS: PPZ 1019/NKA-PK-ZA-2014
zistil, že 13. februára 2014, 14. februára 2014 a 26. februára 2014 bolo orgánom činným
v trestnom konaní doručené od „znechuteného “ písomné oznámenie o jeho
podozrení zo spáchania trestného činu korupcie, ktorého sa mali dopustiť
, ako generálny riaditeľ distribučnej firmy , jeho
a ,
tým, že navštevovali a presviedčali riaditeľov nemocníc a vedúcich
nemocničných lekární, aby čo najviac odoberali lieky a špeciálny zdravotnícky materiál
od ich firmy a zaň čím skôr uhrádzali fakturované finančné prostriedky, za čo im boli ako
„benefity“ poskytované zimné či letné dovolenky v rôznych častiach sveta alebo bezplatne
poskytované apartmány na .
2. Ministerstvo vnútra na základe uvedeného anonymného oznámenia, teda
po 10 mesiacoch, uznesením č. k. ČVS: PPZ 1019/NKA-PK-ZA-2014 z 2. decembra 2014
začalo podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku trestné stíhanie v bode 1 – za prečin
podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
b) Trestného zákona a v bode 2 – za prečin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že v období od roku 2008 do súčasnosti na základe
pokynu osoby vystupujúcej v pozícii konateľa spoločnosti , oslovovala
dosiaľ nestotožnené osoby vystupujúce v pozícii riaditeľov nemocníc a vedúcich
nemocničných lekární na území Slovenskej republiky v súvislosti s obstaraním veci
všeobecného záujmu a prednostných úhrad faktúr za zabezpečenie odberu liekov
a špeciálneho zdravotníckeho materiálu od spoločnosti , za čo si dali sľúbiť
osobou vystupujúcou v pozícii obchodnej manažérky pre nemocnice inú neoprávnenú
výhodu vo forme financovania dovolenkových pobytov, lyžiarskych pobytov, prípadne
nákupu vybraných služieb a predmetov.
3. Uzneseniami príslušného policajného orgánu z 2. decembra 2014 bol nariadený
ako neodkladný a neopakovateľný úkon – príkaz na prehliadku iných priestorov
a pozemkov so súhlasom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v spoločnostiach
a ,
ktorá sa vykonala 12. decembra 2014 s cieľom zaistenia dôkazov; úrad špeciálnej
prokuratúry vydal 13. decembra 2014 pod č. k. VII/Gv 243/14/1000-15 príkaz na vydanie
a uchovanie počítačových údajov a iných listín od uvedených právnických osôb a fyzických
osôb pre ďalšie účely trestného konania. Uznesením príslušného policajného orgánu
č. k. ČVS: PPZ 1019/NKA-PK-ZA-2014 zo 14. septembra 2015 a 12. mája 2016 bola časť
vecí (aj výslovne súkromného charakteru) vrátená vlastníkom. V priebehu vykonávania
znaleckého dokazovania došlo však k poškodeniu zaistených pevných
diskov, preto opatrením z 21. januára 2016 bol do konania prizvaný Ústav súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity a uznesením z 25. novembra 2016 aj ďalší znalec
na ich prípadnú rekonštrukciu.
4. Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že nie všetky veci zaistené pri prehliadke
iných priestorov boli uvedeným osobám vrátené, pretože sa stále zisťuje obsah súborov
v zaistených počítačoch, ktorý bol medzičasom znehodnotený.
II.
Argumentácia sťažovateľov a ostatných účastníkov konania
5. Sťažovatelia podali v období od 24. februára 2015 do 8. júna 2016 viacero
opakovaných podnetov a žiadostí (sťažností) na prešetrenie postupu orgánov činných
v trestnom konaní.
6. Sťažovatelia v sťažnosti spochybňovali postup orgánov činných v trestnom
konaní, ktoré sa uberali iba jedným smerom bez toho, že by objektívne skúmali
a prešetrovali všetky skutočnosti nasvedčujúce tomu, či bol (nebol) spáchaný oznámený
trestný čin. Hlavné pochybenie sťažovatelia vidia v tom, že k vykonaniu prehliadky iných
priestorov a pozemkov došlo skôr, než by sa vyjadrili k anonymnému trestnému oznámeniu,
od ktorého uplynula doba takmer 10 mesiacov, a bez toho, že by im bolo riadne
zdôvodnené, prečo išlo o úkon neodkladný a neopakovateľný. Keďže podľa sťažovateľov
v danom prípade neexistoval legitímny dôvod na vykonanie prehliadky, neexistoval ani
dôvod na zaistenie vecí, ktoré patrili sťažovateľom, a tým aj zásah do ich súkromia.
7. Sťažovatelia ďalej uvádzali, že v doterajšej fáze trestného stíhania vo veci nebolo
stále vymedzené, kto je osobou podozrivou či obvinenou, takže nebolo vyjasnené ich
procesné postavenie v trestnom konaní, a tiež namietali neprimeranú dĺžku tohto procesu aj
s poukazom na to, že v príkazoch na vykonanie prehliadky absentuje uvedenie lehoty,
dokedy majú byť úkony vykonané, a rovnako chýba konkretizácia osôb podozrivých z toho,
že by hypoteticky mohli veci dôležité pre trestné konanie odstrániť či znehodnotiť, čo sa
práve orgánom činným v trestnom konaní „podarilo“.
8. Pochybenie na strane orgánov činných v trestnom konaní vidia sťažovatelia
rovnako v skutočnosti, že k prešetreniu trestného oznámenia a ďalších skutočností, ktoré by
mohli už vopred vylúčiť, či sa skutok vôbec mohol stať, došlo až po realizácii príkazu
na vykonanie prehliadky, teda až po citeľnom zásahu do ústavne garantovaných základných
práv sťažovateľov, ktorým orgány činné v trestnom konaní nepriznali žiaden „štatút“
účastníka trestného konania, ktorý by im umožnil v rámci neho účinne sa brániť proti ich
svojvôli procesnými prostriedkami, ktoré pozná Trestný poriadok.
9. Ministerstvo vnútra listom z 25. apríla 2017 k veci uviedlo, že všetky úkony
vo veci boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom a k samotnému sťažovateľmi
tvrdenému poškodeniu diskov zdôraznilo, že
«Nakoľko na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie boli potrebné
odborné znalosti z vyššie uvedenej oblasti „Obnova dát a údajov - Data Rescue“ , pričom
ide o vysoko špecializovanú činnosť, bolo nutné z dôvodu závažnosti a technologickej
náročnosti v zmysle § 143 ods.2) Trestného poriadku pribrať do konania
, . .
vypracoval odborný posudok k dátumu 03.05.2016. Zo záverov
odborného posudku bolo o .i. zistené, že disky nie sú poškodené, pravdepodobne došlo
k logickému poškodeniu štruktúr)- RAID 0.Získať obnovu dát nie je možné zo sólo disku
vybratého z RAID 0/RAID 5. Uvedené RAID polia pracujú min. s 2 resp. 3 diskami.
ďalej v posudku uviedol, že je potrebné nájsť pôvodnú konfiguráciu RAID
poľa a nasimulovať pôvodné pole, získať dáta a zistiť typ radiča. Čo však je potrebné
uviesť, pokiaľ boli disky funkčné, bolo potrebné dáta skopírovať po sieti na záložný disk a
vykonať kontrolu dát...
... Dňa 25.11.2016 vydal vyšetrovateľ uznesenie v zmysle § 146 Trestného poriadku,
v zmysle ktorého pribral na doplnenie odborného posudku zo dňa 03.05.2016
, , .
Do dnešného dňa doplnenie odborného posudku nebolo vyhotovené a to z objektívnych
dôvodov , ktorý mal vážne zdravotné problémy.
Ďalší postup vo veci je možné stanoviť až po obdržaní predmetného doplnenia
odborného posudku , ktorý by mal vyhotovený v mesiaci apríl 2017.
Je potrebné uviesť, že následne potom, ako bolo zistené, že nastali problémy
ohľadom obnovy zaistených dát v elektronickej podobe, musel vyšetrovateľ v spolupráci
s operatívnym pracovníkom opätovne vykonať podrobnú analýzu zaistených listinných
dôkazov a vyhotoviť fotokópie faktúr v elektronickej podobe, ktoré boli zahrnuté do celkovej
analýzy.
Vyšetrovateľ si uvedomuje, že vyšetrovanie v danej veci je zdĺhavé, avšak je potrebné
podotknúť, že v danej veci ide o rozsiahlu spisovú agendu, vec bola prakticky vyšetrovaná
a spracovávaná dvoma osobami, ktoré okrem vyšetrovania v danej veci pracujú aj
na ďalších pridelených spisoch.
To, že sa sťažovatelia cítia vyššie uvedeným postupom OČTK ukrivdení na svojich
osobných právach a slobodách považujem za vykonštruovaný a ničím nepodložený výmysel.
Vyšetrovateľ nemá vedomosť o tom, že by bola predmetná vec nejakým spôsobom zo strany
NAKA P PZ PKJ akýmkoľvek spôsobom medializovaná, vyšetrovateľ neposkytol médiám
žiadne informácie. Taktiež sa nezakladá na pravde tá skutočnosť, že by mali byť
sťažovatelia „podrobovaní rôznym úkonom.“ Samotný . Do dnešného
dňa nebol k veci vypočutý, vypočutí boli len pracovníci managementu dotknutých
spoločností a to v procesnom postavení svedka. Úkonov sa zúčastňoval ako splnomocnený
zástupca .
Keďže samotní sťažovatelia nemajú v danom trestnom konaní postavenie subjektov
trestného konania, nemôžu sa cítiť poškodenými. Z uvedeného dôvodu nemá vyšetrovateľ
žiadnu zákonnú povinnosť vyrozumievať ich o vykonaných úkonoch, prípadne
o zistených skutočnostiach.».
Vo vyjadrení bolo tiež uvedené, že táto trestná vec z ich strany nebola nikdy
medializovaná.
10. Úrad špeciálnej prokuratúry v liste z 18. apríla 2017 uviedol, že ako
jediný dozorový orgán nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní reagoval na všetky podnety sťažovateľov zákonným spôsobom
a tento jeho postup nemôže byť preskúmavaný ústavným súdom. K námietke sťažovateľov,
že ako osoby nezameniteľne určiteľné svojím pracovným zaradením a funkciou, ktorú
vykonávajú, mali by vystupovať aj ako subjekty trestného konania, dodal, že z podstaty
skutku tak, ako mal byť spáchaný, vyplýva, že trestný čin mala spáchať osoba v určitom
pracovnom postavení (konateľ, obchodný riaditeľ či obchodný manažér), pričom však
v skutku nie je uvedené žiadne konkrétne meno podozrivej osoby, preto je štandardom
orgánov činných v trestnom konaní, že pri formulovaní skutku v uznesení o začatí trestného
stíhania sú podozrivé osoby definované iba všeobecne uvedením ich funkcie či postavenia,
v dôsledku čoho sa v tomto štádiu konania nezasahuje do práv a oprávnených záujmov
žiadnej konkrétnej osoby. K takému zákonnému zásahu dochádza procesne až po vydaní
uznesenia o vznesení obvinenia konkrétnej osobe. Na rozdiel od začatia trestného stíhania
sa vyžaduje pri vznesení obvinenia záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, ktorý musí
byť dostatočne odôvodnený. To znamená, že tomuto záveru musia predchádzať
presvedčivejšie zistenia (zistenie väčšej pravdepodobnosti) než tie, ktoré postačovali
na začatie trestného stíhania vo veci. Aj keď niektoré osoby môžu mať subjektívny pocit, že
už začatím trestného stíhania je na nich hľadené okolím ako na podozrivých obvinených,
avšak z hľadiska zákona nie je tento subjektívny pocit sťažovateľov ničím podložený.
Mediálne vyjadrenia hovorcu ministerstva vnútra a ani skutočnosť, že vo veci boli
vykonávané výsluchy osôb v procesnom postavení svedkov, v žiadnom prípade
neznamenajú, že by konkrétne osoby mali mať právne postavenie obvineného bez vydania
uznesenia o vznesení obvinenia.
Ani doterajšiu dĺžku trestného konania v danej veci nie je možné podľa úradu
špeciálnej prokuratúry označiť za neodôvodnené prieťahy v konaní, najmä keď je
ovplyvnená zložitosťou veci; v rámci dozoru prokurátora nebola zistená nečinnosť
vyšetrovateľa, len určitá komplikácia v súvislosti s poškodením pevných diskov a na nich
uvedených dát pri znaleckom dokazovaní, čo sa muselo následne cez ďalšie znalecké
dokazovanie rekonštruovať, a tým sa celý proces dokazovania oddialil.
Vedením trestného stíhania „vo veci“ sa len zadovažujú dôkazy na to, aby mohlo byť
dôvodne vznesené obvinenie konkrétnej osobe, ktoré je už spojené s podstatnými zásahmi
do jej základných práv a slobôd. Napokon dodal, že ústavná sťažnosť sťažovateľov nie je
opodstatnená, preto by jej ústavný súd nemal vyhovieť; súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania.
11. Ústavný súd následne vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby využil svojho
práva na repliku, čo aj urobil listom z 15. februára 2017. Konštatoval, že neustále dochádza
práve zneužitím inštitútu trestného stíhania vo veci k porušovaniu práv sťažovateľov a k ich
kriminalizovaniu. V ďalšom liste z 23. mája 2017 poukázal na rozhodnutie uverejnené
pod č. 2/2016 tr., podľa ktorého nie je možné viesť trestné stíhanie vo veci, ak bola bez
akýchkoľvek pochybností identifikovaná osoba, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania
trestného činu, lebo takého konanie orgánov činných v trestnom konaní je porušením práva
na obhajobu, a teda dosiaľ vykonané úkony sú nezákonné a nemožno na ne prihliadať.
V ostatnom podaní z 20. decembra 2017 sťažovatelia zotrvali na svojich všetkých
podaniach s poukazom na to, že už vyše troch rokov sú orgánmi činnými v trestnom konaní
kriminalizovaní, a tým aj poškodzovaní na svojich základných právach tak, ako to uviedli
v sťažnosti, ktorej žiadali vyhovieť bez nariadenia ústneho pojednávania.
III.
Predpoklady na prejednanie sťažnosti a vlastné posúdenie
12. Stíhanie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov je ústavne
aprobovateľným verejným záujmom, ktorého podstatou je prenesenie zodpovednosti
za postihovanie najzávažnejších porušovaní základných práv a slobôd fyzickými
a právnickými osobami na štát. Ak umožňuje trestné právo realizáciu verejného záujmu
na stíhaní trestnej činnosti pomocou nástrojov obmedzujúcich súkromie jednotlivca, potom
ich použitie musí rešpektovať ústavnoprávne limity, lebo invazívne prostriedky so sebou
nesú vážne obmedzenie základných práv a slobôd jednotlivca. K obmedzeniu súkromia tak
môže zo strany verejnej moci dôjsť len celkom výnimočne a len vtedy, ak je to
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, a účel sledovaný verejným záujmom nemožno
dosiahnuť inak a zásah je primeraný.
13. Uvedené závery možno použiť aj na vykonanie prehliadky iných priestorov
a pozemkov v zmysle § 101 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj vydanie a uchovanie
počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku, lebo pred nesprávnymi zásahmi
zo strany verejnej moci sú v zmysle čl. 8 dohovoru či čl. 19 ústavy chránené tiež priestory
súkromného sídla spoločnosti slúžiace na výkon pracovnej či podnikateľskej činnosti
[pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci
, v. Česká republika z 2. 10. 2014, č. 97/2011, alebo vo veci
v. Francúzsko zo 16. 4. 2002 ap]. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať
tak, aby do práva na súkromie osôb nezasahovali viac a neprimerane dlhšie, ako to je
nevyhnutné v právnom štáte. Proporcionalitu zásahu treba hodnotiť s ohľadom na okolnosti
každého prípadu a hodnotiace kritérium zahŕňa napr. povahu a závažnosť trestného činu,
v súvislosti s objasňovaním ktorého bola vykonaná prehliadka, okolnosti, za ktorých bol
príkaz na prehliadku vydaný, existenciu dôvodného podozrenia, že čin bol spáchaný,
dostupnosť iných prostriedkov a dôkazov či rozsah možných dopadov na povesť osoby
dotknutej príkazom na vykonanie prehliadky.
14. Prehliadka iných priestorov môže byť ako neodkladný alebo neopakovateľný
úkon vykonaná aj pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe, pokiaľ existuje dôvodné
podozrenie, že sa v týchto priestoroch nachádza vec alebo osoba dôležitá pre trestné
konanie. Aj tu však treba mať na pamäti, že ide o úkon smerujúci na objasnenie a preverenie
skutočností, dôvodne nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin.
15. Skutočnosť, že sa podozrenie zo spáchania trestného činu neskôr nepotvrdí, resp.
že sa cez prehliadku nepodarí zaistiť veci dôležité pre trestné konanie, sama osebe ešte
neznamená neústavnosť vykonaného zásahu. Skutkové zistenia sa totiž v počiatočných
fázach trestného konania vždy pohybujú iba v rovine pravdepodobnosti. V tejto situácii
však treba hodnotiť, či sa prehliadka mohla javiť dôvodnou s ohľadom na informácie, ktoré
orgány činné v trestnom konaní mali a mohli mať od trestného oznámenia k dispozícií
v čase jej nariadenia.
16. V prerokovávanom prípade bolo viacerým zložkám polície doručené trestné
oznámenie anonymného „znechuteného “ z 13. februára 2014, takže mohli začať
overovať informácie uvedené v oznámení týkajúce sa totožnosti údajného páchateľa či
predmetného skutku podľa § 196 Trestného poriadku. Uznesením z 2. decembra 2014 začali
príslušné orgány činné v trestnom konaní trestné stíhanie spolu s vykonaním prehliadky
iných priestorov a pozemkov sťažovateľov, počas ktorej došlo k vydaniu a uchovaniu
počítačových údajov. V tejto podobe sa nachádza trestné konanie aj v súčasnosti, čiže bez
vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe zo spáchania konkrétneho skutku.
17. Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné procesné právo každého
na „stanovený postup“ (alebo tiež na spravodlivý proces) vo všetkých prípadoch, kedy
nejaký orgán verejnej moci, či už nezávislý alebo nestranný súd, alebo „iný orgán“
rozhoduje o jeho subjektívnom práve. V súlade s ústavnou výhradou zákona podľa čl. 46
ods. 4 ústavy, ako i ústavným princípom zákonnosti podľa čl. 2 ods. 2 ústavy potom musí
tento postup v podrobnostiach upraviť „zákon“. Možno tak uzavrieť, že čl. 46 ods. 1 a 4
ústavy zaručuje základné procesné právo na konanie, lebo zákonom ustanovený postup
pri rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach osôb je práve konanie v príslušnej
inštitucionalizovanej podobe.
18. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného
porušenia čl. 8 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného
článku, ESĽP, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne pri svojej rozhodovacej činnosti
zohľadňuje, presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu
z pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria
legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo
pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 8 ods. 2 dohovoru) a napokon
proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie
sledovaného cieľa nevyhnutný.
19. V posudzovanom prípade zákonný podklad pre zásah do práv sťažovateľov mali
predstavovať ustanovenia § 90 a nasledujúcich Trestného poriadku, ako aj ustanovenia
§ 99 a nasledujúcich Trestného poriadku, pričom zásah do práv sťažovateľov sledoval,
ako už bolo povedané, legitímny cieľ – verejný záujem na objasnení trestnej činnosti.
20. V súlade s citovanou právnou úpravou bol v súlade s § 90 ods. 1 Trestného
poriadku vydaný zo strany kompetentného subjektu, prokurátora, odôvodnený príkaz
na uchovanie a vydanie počítačových údajov a súčasne vyšetrovateľom
Národnej kriminálnej agentúry vydaný príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov
odôvodený v súlade s ustanovením § 101 ods. 1 Trestného poriadku.
21. V prípade sťažovateľov došlo na základe vydaných príkazov k realizácii úkonu
zaistenia vecí, a to časti účtovníctva v listinnej podobe, ako aj USB diskov, autorizačných
tokenov, pevných diskov, pamäťových kariet, CD nosičov, notebookov, a to za prítomnosti
právnych zástupcov sťažovateľov. Zákonom predpokladané podmienky boli u oboch
realizovaných úkonov splnené, a realizovaný zásah možno preto hodnotiť ako legálny.
22. Zmysel zákonnej požiadavky príkazu prokurátora na použitie inštitútu uchovania
a vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku je potrebné vidieť v tom, že
jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku je posúdiť, či jeho použitie, ktoré
požaduje zložka výkonnej moci, je v medziach ústavy a je zároveň konformné
s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu
v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.
23. Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do súkromia
vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov, v konkrétnom
prípade sťažovateľov, na jednej strane ich práva na „súkromie“ a na druhej strane verejného
záujmu na odhalení trestnej činnosti.
24. Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov
do práva na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa 4. hlavy 1. časti Trestného
poriadku musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu do tohto práva. Znamená
to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je súčasne spôsobilý
zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa. Samotná právna úprava obsiahnutá v Trestnom
poriadku na túto požiadavku reflektuje a určuje pre dosiahnutie špecifického cieľa (získanie
počítačových údajov dôležitých pre objasnenie trestnej činnosti) prostriedok zaručujúci
požadovanú proporcionalitu, ktorým je úkon uchovania a vydania počítačových
údajov zakotvený v § 90 Trestného poriadku. Je nepochybné, že ide o prostriedok,
ktorého realizácia predstavuje zásah menšej intenzity v porovnaní so situáciou, keby sa
na dosiahnutie cieľa zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon to potvrdzuje aj
rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov (m. m. II. ÚS 96/2010).
25. Vzhľadom na skutočnosť, že sa predmet vyšetrovanej trestnej činnosti dotýkal
podnikateľskej činnosti sťažovateľov a poznatky k jej objasneniu poskytovala ich účtovná
evidencia, ktorá mala listinnú podobu, ako aj podobu počítačových dát, bolo získanie
označených dát jediným prostriedkom k dosiahnutiu sledovaného cieľa. Uvedené okolnosti
podľa názoru ústavného súdu svedčia v prospech záveru o primeranosti vykonaného zásahu.
26. Na základe komplexného posúdenia všetkých relevantných kritérií v okolnostiach
prípadu sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že zásah do ich práv bol legálny,
legitímny a primeraný sledovanému cieľu, a teda ústavne akceptovateľný a konformný
s limitmi vyplývajúcimi z čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 1,
čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 2 listiny, ktorých porušenie namietajú.
27. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si
ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo
na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
28. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ťažiskovým pojmom a komponentom základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je to, že jeho ochrana sa
uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že
uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka
konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie
je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci
pri prejednaní veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde
môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných
práv (II. ÚS 4/96, II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1
ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním
v štádiu konania prípravného len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
účastníkom (presnejšie stranou v trestnom konaní podľa § 10 ods. 11 Trestného poriadku)
tohto konania (II. ÚS 3/05, II. ÚS 628/2014).
29. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými
v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa
dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený
(II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vyplýva,
že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia,
ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff
c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 ̶27, § 19).
30. V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného
súdu vyjadrený napríklad v jeho uznesení č. k. III. ÚS 121/2012-11 z 28. marca 2012,
z ktorého vyplýva: „V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach
trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní prípravnom je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia
o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní
navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom
konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania
(III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).“
31. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06)
týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku
protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci
trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať
vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,
III. ÚS 109/06, I. ÚS 99/2016). Uvedené už judikované právne názory ústavného súdu sú
plne aplikovateľné aj v prípade sťažovateľov.
32. V súvislosti so sťažovateľmi požadovaným rozhodnutím o zastavení trestného
stíhania ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že sťažovatelia nemajú v trestnom konaní
postavenie subjektu trestného konania, nie sú stranou v trestnom konaní, teda Trestný
poriadok im priznáva len niektoré procesné práva a povinnosti, realizáciou ktorých nemôžu
podstatne ovplyvniť priebeh samotného trestného konania. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že uvedené procesné postavenie sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že
v namietanom trestnom konaní sa dosiaľ nerozhodovalo o ich osobnej slobode, stíhaní alebo
zadržaní, im neumožňuje namietať nezákonnosť trestného stíhania a dosiahnuť jeho
zrušenie, resp. zastavenie v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ani v konaní
pred ústavným súdom.
33. Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosti
sťažovateľov nevyhovel.
34. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2018