Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 98/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť ,

; , ,

a , , v zastúpení advokátom

JUDr. Ladislavom Kurucom, 29. augusta 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich

základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

, , , 3 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. VII/Gv 243/14/1000-15 a postupom Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,

Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry Západ v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-1019/NKA-PK-ZA-2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosti ,

, a , n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový dej a obsah napadnutých rozhodnutí

1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) 29. júla 2016 sa spoločnosti

, a (ďalej len

„sťažovatelia“), domáhali ochrany pred Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“),

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídiom Policajného zboru, Národnou

kriminálnou agentúrou, Národnou protikorupčnou jednotkou, expozitúrou Západ v Nitre

(ďalej len „ministerstvo vnútra“, spolu aj „orgány činné v trestnom konaní“ alebo „príslušný

policajný orgán“), ktorými malo byť zasiahnuté do ich v záhlaví označených základných

práv a slobôd garantovaných (ďalej len „“),

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Listinou

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pri prehliadke iných priestorov a pozemkov

podľa .

Ústavný súd zo spisu ministerstva vnútra sp. zn. ČVS: PPZ 1019/NKA-PK-ZA-2014

zistil, že 13. februára 2014, 14. februára 2014 a 26. februára 2014 bolo orgánom činným

v trestnom konaní doručené od „znechuteného “ písomné oznámenie o jeho

podozrení zo spáchania trestného činu korupcie, ktorého sa mali dopustiť

, ako generálny riaditeľ distribučnej firmy , jeho

a ,

tým, že navštevovali a presviedčali riaditeľov nemocníc a vedúcich

nemocničných lekární, aby čo najviac odoberali lieky a špeciálny zdravotnícky materiál

od ich firmy a zaň čím skôr uhrádzali fakturované finančné prostriedky, za čo im boli ako

„benefity“ poskytované zimné či letné dovolenky v rôznych častiach sveta alebo bezplatne

poskytované apartmány na .

2. Ministerstvo vnútra na základe uvedeného anonymného oznámenia, teda

po 10 mesiacoch, uznesením č. k. ČVS: PPZ 1019/NKA-PK-ZA-2014 z 2. decembra 2014

začalo podľa a trestné stíhanie v bode 1 – za prečin

podplácania podľa a s poukazom na písm.

b) a v bode 2 – za prečin prijímania úplatku podľa Trestného

zákona na tom skutkovom základe, že v období od roku 2008 do súčasnosti na základe

pokynu osoby vystupujúcej v pozícii konateľa spoločnosti , oslovovala

dosiaľ nestotožnené osoby vystupujúce v pozícii riaditeľov nemocníc a vedúcich

nemocničných lekární na území Slovenskej republiky v súvislosti s obstaraním veci

všeobecného záujmu a prednostných úhrad faktúr za zabezpečenie odberu liekov

a špeciálneho zdravotníckeho materiálu od spoločnosti , za čo si dali sľúbiť

osobou vystupujúcou v pozícii obchodnej manažérky pre nemocnice inú neoprávnenú

výhodu vo forme financovania dovolenkových pobytov, lyžiarskych pobytov, prípadne

nákupu vybraných služieb a predmetov.

3. Uzneseniami príslušného policajného orgánu z 2. decembra 2014 bol nariadený

ako neodkladný a neopakovateľný úkon – príkaz na prehliadku iných priestorov

a pozemkov so súhlasom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v spoločnostiach

a ,

ktorá sa vykonala 12. decembra 2014 s cieľom zaistenia dôkazov; úrad špeciálnej

prokuratúry vydal 13. decembra 2014 pod č. k. VII/Gv 243/14/1000-15 príkaz na vydanie

a uchovanie počítačových údajov a iných listín od uvedených právnických osôb a fyzických

osôb pre ďalšie účely trestného konania. Uznesením príslušného policajného orgánu

č. k. ČVS: PPZ 1019/NKA-PK-ZA-2014 zo 14. septembra 2015 a 12. mája 2016 bola časť

vecí (aj výslovne súkromného charakteru) vrátená vlastníkom. V priebehu vykonávania

znaleckého dokazovania došlo však k poškodeniu zaistených pevných

diskov, preto opatrením z 21. januára 2016 bol do konania prizvaný Ústav súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity a uznesením z 25. novembra 2016 aj ďalší znalec

na ich prípadnú rekonštrukciu.

4. Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že nie všetky veci zaistené pri prehliadke

iných priestorov boli uvedeným osobám vrátené, pretože sa stále zisťuje obsah súborov

v zaistených počítačoch, ktorý bol medzičasom znehodnotený.

II.

Argumentácia sťažovateľov a ostatných účastníkov konania

5. Sťažovatelia podali v období od 24. februára 2015 do 8. júna 2016 viacero

opakovaných podnetov a žiadostí (sťažností) na prešetrenie postupu orgánov činných

v trestnom konaní.

6. Sťažovatelia v sťažnosti spochybňovali postup orgánov činných v trestnom

konaní, ktoré sa uberali iba jedným smerom bez toho, že by objektívne skúmali

a prešetrovali všetky skutočnosti nasvedčujúce tomu, či bol (nebol) spáchaný oznámený

trestný čin. Hlavné pochybenie sťažovatelia vidia v tom, že k vykonaniu prehliadky iných

priestorov a pozemkov došlo skôr, než by sa vyjadrili k anonymnému trestnému oznámeniu,

od ktorého uplynula doba takmer 10 mesiacov, a bez toho, že by im bolo riadne

zdôvodnené, prečo išlo o úkon neodkladný a neopakovateľný. Keďže podľa sťažovateľov

v danom prípade neexistoval legitímny dôvod na vykonanie prehliadky, neexistoval ani

dôvod na zaistenie vecí, ktoré patrili sťažovateľom, a tým aj zásah do ich súkromia.

7. Sťažovatelia ďalej uvádzali, že v doterajšej fáze trestného stíhania vo veci nebolo

stále vymedzené, kto je osobou podozrivou či obvinenou, takže nebolo vyjasnené ich

procesné postavenie v trestnom konaní, a tiež namietali neprimeranú dĺžku tohto procesu aj

s poukazom na to, že v príkazoch na vykonanie prehliadky absentuje uvedenie lehoty,

dokedy majú byť úkony vykonané, a rovnako chýba konkretizácia osôb podozrivých z toho,

že by hypoteticky mohli veci dôležité pre trestné konanie odstrániť či znehodnotiť, čo sa

práve orgánom činným v trestnom konaní „podarilo“.

8. Pochybenie na strane orgánov činných v trestnom konaní vidia sťažovatelia

rovnako v skutočnosti, že k prešetreniu trestného oznámenia a ďalších skutočností, ktoré by

mohli už vopred vylúčiť, či sa skutok vôbec mohol stať, došlo až po realizácii príkazu

na vykonanie prehliadky, teda až po citeľnom zásahu do ústavne garantovaných základných

práv sťažovateľov, ktorým orgány činné v trestnom konaní nepriznali žiaden „štatút“

účastníka trestného konania, ktorý by im umožnil v rámci neho účinne sa brániť proti ich

svojvôli procesnými prostriedkami, ktoré pozná .

9. Ministerstvo vnútra listom z 25. apríla 2017 k veci uviedlo, že všetky úkony

vo veci boli vykonané v súlade s a k samotnému sťažovateľmi

tvrdenému poškodeniu diskov zdôraznilo, že

«Nakoľko na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie boli potrebné

odborné znalosti z vyššie uvedenej oblasti „Obnova dát a údajov - Data Rescue“ , pričom

ide o vysoko špecializovanú činnosť, bolo nutné z dôvodu závažnosti a technologickej

náročnosti v zmysle ) pribrať do konania

, . .

vypracoval odborný posudok k dátumu 03.05.2016. Zo záverov

odborného posudku bolo o .i. zistené, že disky nie sú poškodené, pravdepodobne došlo

k logickému poškodeniu štruktúr)- RAID 0.Získať obnovu dát nie je možné zo sólo disku

vybratého z RAID 0/RAID 5. Uvedené RAID polia pracujú min. s 2 resp. 3 diskami.

ďalej v posudku uviedol, že je potrebné nájsť pôvodnú konfiguráciu RAID

poľa a nasimulovať pôvodné pole, získať dáta a zistiť typ radiča. Čo však je potrebné

uviesť, pokiaľ boli disky funkčné, bolo potrebné dáta skopírovať po sieti na záložný disk a

vykonať kontrolu dát...

... Dňa 25.11.2016 vydal vyšetrovateľ uznesenie v zmysle ,

v zmysle ktorého pribral na doplnenie odborného posudku zo dňa 03.05.2016

, , .

Do dnešného dňa doplnenie odborného posudku nebolo vyhotovené a to z objektívnych

dôvodov , ktorý mal vážne zdravotné problémy.

Ďalší postup vo veci je možné stanoviť až po obdržaní predmetného doplnenia

odborného posudku , ktorý by mal vyhotovený v mesiaci apríl 2017.

Je potrebné uviesť, že následne potom, ako bolo zistené, že nastali problémy

ohľadom obnovy zaistených dát v elektronickej podobe, musel vyšetrovateľ v spolupráci

s operatívnym pracovníkom opätovne vykonať podrobnú analýzu zaistených listinných

dôkazov a vyhotoviť fotokópie faktúr v elektronickej podobe, ktoré boli zahrnuté do celkovej

analýzy.

Vyšetrovateľ si uvedomuje, že vyšetrovanie v danej veci je zdĺhavé, avšak je potrebné

podotknúť, že v danej veci ide o rozsiahlu spisovú agendu, vec bola prakticky vyšetrovaná

a spracovávaná dvoma osobami, ktoré okrem vyšetrovania v danej veci pracujú aj

na ďalších pridelených spisoch.

To, že sa sťažovatelia cítia vyššie uvedeným postupom OČTK ukrivdení na svojich

osobných právach a slobodách považujem za vykonštruovaný a ničím nepodložený výmysel.

Vyšetrovateľ nemá vedomosť o tom, že by bola predmetná vec nejakým spôsobom zo strany

NAKA P PZ PKJ akýmkoľvek spôsobom medializovaná, vyšetrovateľ neposkytol médiám

žiadne informácie. Taktiež sa nezakladá na pravde tá skutočnosť, že by mali byť

sťažovatelia „podrobovaní rôznym úkonom.“ Samotný . Do dnešného

dňa nebol k veci vypočutý, vypočutí boli len pracovníci managementu dotknutých

spoločností a to v procesnom postavení svedka. Úkonov sa zúčastňoval ako splnomocnený

zástupca .

Keďže samotní sťažovatelia nemajú v danom trestnom konaní postavenie subjektov

trestného konania, nemôžu sa cítiť poškodenými. Z uvedeného dôvodu nemá vyšetrovateľ

žiadnu zákonnú povinnosť vyrozumievať ich o vykonaných úkonoch, prípadne

o zistených skutočnostiach.».

Vo vyjadrení bolo tiež uvedené, že táto trestná vec z ich strany nebola nikdy

medializovaná.

10. Úrad špeciálnej prokuratúry v liste z 18. apríla 2017 uviedol, že ako

jediný dozorový orgán nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania

a v prípravnom konaní reagoval na všetky podnety sťažovateľov zákonným spôsobom

a tento jeho postup nemôže byť preskúmavaný ústavným súdom. K námietke sťažovateľov,

že ako osoby nezameniteľne určiteľné svojím pracovným zaradením a funkciou, ktorú

vykonávajú, mali by vystupovať aj ako subjekty trestného konania, dodal, že z podstaty

skutku tak, ako mal byť spáchaný, vyplýva, že trestný čin mala spáchať osoba v určitom

pracovnom postavení (konateľ, obchodný riaditeľ či obchodný manažér), pričom však

v skutku nie je uvedené žiadne konkrétne meno podozrivej osoby, preto je štandardom

orgánov činných v trestnom konaní, že pri formulovaní skutku v uznesení o začatí trestného

stíhania sú podozrivé osoby definované iba všeobecne uvedením ich funkcie či postavenia,

v dôsledku čoho sa v tomto štádiu konania nezasahuje do práv a oprávnených záujmov

žiadnej konkrétnej osoby. K takému zákonnému zásahu dochádza procesne až po vydaní

uznesenia o vznesení obvinenia konkrétnej osobe. Na rozdiel od začatia trestného stíhania

sa vyžaduje pri vznesení obvinenia záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, ktorý musí

byť dostatočne odôvodnený. To znamená, že tomuto záveru musia predchádzať

presvedčivejšie zistenia (zistenie väčšej pravdepodobnosti) než tie, ktoré postačovali

na začatie trestného stíhania vo veci. Aj keď niektoré osoby môžu mať subjektívny pocit, že

už začatím trestného stíhania je na nich hľadené okolím ako na podozrivých obvinených,

avšak z hľadiska zákona nie je tento subjektívny pocit sťažovateľov ničím podložený.

Mediálne vyjadrenia hovorcu ministerstva vnútra a ani skutočnosť, že vo veci boli

vykonávané výsluchy osôb v procesnom postavení svedkov, v žiadnom prípade

neznamenajú, že by konkrétne osoby mali mať právne postavenie obvineného bez vydania

uznesenia o vznesení obvinenia.

Ani doterajšiu dĺžku trestného konania v danej veci nie je možné podľa úradu

špeciálnej prokuratúry označiť za neodôvodnené prieťahy v konaní, najmä keď je

ovplyvnená zložitosťou veci; v rámci dozoru prokurátora nebola zistená nečinnosť

vyšetrovateľa, len určitá komplikácia v súvislosti s poškodením pevných diskov a na nich

uvedených dát pri znaleckom dokazovaní, čo sa muselo následne cez ďalšie znalecké

dokazovanie rekonštruovať, a tým sa celý proces dokazovania oddialil.

Vedením trestného stíhania „vo veci“ sa len zadovažujú dôkazy na to, aby mohlo byť

dôvodne vznesené obvinenie konkrétnej osobe, ktoré je už spojené s podstatnými zásahmi

do jej základných práv a slobôd. Napokon dodal, že ústavná sťažnosť sťažovateľov nie je

opodstatnená, preto by jej ústavný súd nemal vyhovieť; súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania.

11. Ústavný súd následne vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby využil svojho

práva na repliku, čo aj urobil listom z 15. februára 2017. Konštatoval, že neustále dochádza

práve zneužitím inštitútu trestného stíhania vo veci k porušovaniu práv sťažovateľov a k ich

kriminalizovaniu. V ďalšom liste z 23. mája 2017 poukázal na rozhodnutie uverejnené

pod č. 2/2016 tr., podľa ktorého nie je možné viesť trestné stíhanie vo veci, ak bola bez

akýchkoľvek pochybností identifikovaná osoba, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania

trestného činu, lebo takého konanie orgánov činných v trestnom konaní je porušením práva

na obhajobu, a teda dosiaľ vykonané úkony sú nezákonné a nemožno na ne prihliadať.

V ostatnom podaní z 20. decembra 2017 sťažovatelia zotrvali na svojich všetkých

podaniach s poukazom na to, že už vyše troch rokov sú orgánmi činnými v trestnom konaní

kriminalizovaní, a tým aj poškodzovaní na svojich základných právach tak, ako to uviedli

v sťažnosti, ktorej žiadali vyhovieť bez nariadenia ústneho pojednávania.

III.

Predpoklady na prejednanie sťažnosti a vlastné posúdenie

12. Stíhanie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov je ústavne

aprobovateľným verejným záujmom, ktorého podstatou je prenesenie zodpovednosti

za postihovanie najzávažnejších porušovaní základných práv a slobôd fyzickými

a právnickými osobami na štát. Ak umožňuje trestné právo realizáciu verejného záujmu

na stíhaní trestnej činnosti pomocou nástrojov obmedzujúcich súkromie jednotlivca, potom

ich použitie musí rešpektovať ústavnoprávne limity, lebo invazívne prostriedky so sebou

nesú vážne obmedzenie základných práv a slobôd jednotlivca. K obmedzeniu súkromia tak

môže zo strany verejnej moci dôjsť len celkom výnimočne a len vtedy, ak je to

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, a účel sledovaný verejným záujmom nemožno

dosiahnuť inak a zásah je primeraný.

13. Uvedené závery možno použiť aj na vykonanie prehliadky iných priestorov

a pozemkov v zmysle , ako aj vydanie a uchovanie

počítačových údajov podľa , lebo pred nesprávnymi zásahmi

zo strany verejnej moci sú v zmysle dohovoru či chránené tiež priestory

súkromného sídla spoločnosti slúžiace na výkon pracovnej či podnikateľskej činnosti

[pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci

, v. Česká republika z 2. 10. 2014, č. 97/2011, alebo vo veci

v. Francúzsko zo 16. 4. 2002 ap]. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať

tak, aby do práva na súkromie osôb nezasahovali viac a neprimerane dlhšie, ako to je

nevyhnutné v právnom štáte. Proporcionalitu zásahu treba hodnotiť s ohľadom na okolnosti

každého prípadu a hodnotiace kritérium zahŕňa napr. povahu a závažnosť trestného činu,

v súvislosti s objasňovaním ktorého bola vykonaná prehliadka, okolnosti, za ktorých bol

príkaz na prehliadku vydaný, existenciu dôvodného podozrenia, že čin bol spáchaný,

dostupnosť iných prostriedkov a dôkazov či rozsah možných dopadov na povesť osoby

dotknutej príkazom na vykonanie prehliadky.

14. Prehliadka iných priestorov môže byť ako neodkladný alebo neopakovateľný

úkon vykonaná aj pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe, pokiaľ existuje dôvodné

podozrenie, že sa v týchto priestoroch nachádza vec alebo osoba dôležitá pre trestné

konanie. Aj tu však treba mať na pamäti, že ide o úkon smerujúci na objasnenie a preverenie

skutočností, dôvodne nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin.

15. Skutočnosť, že sa podozrenie zo spáchania trestného činu neskôr nepotvrdí, resp.

že sa cez prehliadku nepodarí zaistiť veci dôležité pre trestné konanie, sama osebe ešte

neznamená neústavnosť vykonaného zásahu. Skutkové zistenia sa totiž v počiatočných

fázach trestného konania vždy pohybujú iba v rovine pravdepodobnosti. V tejto situácii

však treba hodnotiť, či sa prehliadka mohla javiť dôvodnou s ohľadom na informácie, ktoré

orgány činné v trestnom konaní mali a mohli mať od trestného oznámenia k dispozícií

v čase jej nariadenia.

16. V prerokovávanom prípade bolo viacerým zložkám polície doručené trestné

oznámenie anonymného „znechuteného “ z 13. februára 2014, takže mohli začať

overovať informácie uvedené v oznámení týkajúce sa totožnosti údajného páchateľa či

predmetného skutku podľa . Uznesením z 2. decembra 2014 začali

príslušné orgány činné v trestnom konaní trestné stíhanie spolu s vykonaním prehliadky

iných priestorov a pozemkov sťažovateľov, počas ktorej došlo k vydaniu a uchovaniu

počítačových údajov. V tejto podobe sa nachádza trestné konanie aj v súčasnosti, čiže bez

vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe zo spáchania konkrétneho skutku.

17. Ustanovenie zaručuje základné procesné právo každého

na „stanovený postup“ (alebo tiež na spravodlivý proces) vo všetkých prípadoch, kedy

nejaký orgán verejnej moci, či už nezávislý alebo nestranný súd, alebo „iný orgán“

rozhoduje o jeho subjektívnom práve. V súlade s ústavnou výhradou zákona podľa čl. 46

ods. 4 , ako i ústavným princípom zákonnosti podľa potom musí

tento postup v podrobnostiach upraviť „zákon“. Možno tak uzavrieť, že čl. 46 ods. 1 a 4

zaručuje základné procesné právo na konanie, lebo zákonom ustanovený postup

pri rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach osôb je práve konanie v príslušnej

inštitucionalizovanej podobe.

18. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného

porušenia čl. 8 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného

článku, ESĽP, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne pri svojej rozhodovacej činnosti

zohľadňuje, presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu

z pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria

legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo

pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 8 ods. 2 dohovoru) a napokon

proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

sledovaného cieľa nevyhnutný.

19. V posudzovanom prípade zákonný podklad pre zásah do práv sťažovateľov mali

predstavovať ustanovenia a nasledujúcich , ako aj ustanovenia

a nasledujúcich , pričom zásah do práv sťažovateľov sledoval,

ako už bolo povedané, legitímny cieľ – verejný záujem na objasnení trestnej činnosti.

20. V súlade s citovanou právnou úpravou bol v súlade s § 90 ods. 1 Trestného

poriadku vydaný zo strany kompetentného subjektu, prokurátora, odôvodnený príkaz

na uchovanie a vydanie počítačových údajov a súčasne vyšetrovateľom

Národnej kriminálnej agentúry vydaný príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov

odôvodený v súlade s ustanovením .

21. V prípade sťažovateľov došlo na základe vydaných príkazov k realizácii úkonu

zaistenia vecí, a to časti účtovníctva v listinnej podobe, ako aj USB diskov, autorizačných

tokenov, pevných diskov, pamäťových kariet, CD nosičov, notebookov, a to za prítomnosti

právnych zástupcov sťažovateľov. Zákonom predpokladané podmienky boli u oboch

realizovaných úkonov splnené, a realizovaný zásah možno preto hodnotiť ako legálny.

22. Zmysel zákonnej požiadavky príkazu prokurátora na použitie inštitútu uchovania

a vydania počítačových údajov podľa je potrebné vidieť v tom, že

jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku je posúdiť, či jeho použitie, ktoré

požaduje zložka výkonnej moci, je v medziach a je zároveň konformné

s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu

v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.

23. Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do súkromia

vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov, v konkrétnom

prípade sťažovateľov, na jednej strane ich práva na „súkromie“ a na druhej strane verejného

záujmu na odhalení trestnej činnosti.

24. Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov

do práva na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa 4. hlavy 1. časti Trestného

poriadku musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu do tohto práva. Znamená

to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je súčasne spôsobilý

zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa. Samotná právna úprava obsiahnutá v Trestnom

poriadku na túto požiadavku reflektuje a určuje pre dosiahnutie špecifického cieľa (získanie

počítačových údajov dôležitých pre objasnenie trestnej činnosti) prostriedok zaručujúci

požadovanú proporcionalitu, ktorým je úkon uchovania a vydania počítačových

údajov zakotvený v . Je nepochybné, že ide o prostriedok,

ktorého realizácia predstavuje zásah menšej intenzity v porovnaní so situáciou, keby sa

na dosiahnutie cieľa zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon to potvrdzuje aj

rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov (m. m. ).

25. Vzhľadom na skutočnosť, že sa predmet vyšetrovanej trestnej činnosti dotýkal

podnikateľskej činnosti sťažovateľov a poznatky k jej objasneniu poskytovala ich účtovná

evidencia, ktorá mala listinnú podobu, ako aj podobu počítačových dát, bolo získanie

označených dát jediným prostriedkom k dosiahnutiu sledovaného cieľa. Uvedené okolnosti

podľa názoru ústavného súdu svedčia v prospech záveru o primeranosti vykonaného zásahu.

26. Na základe komplexného posúdenia všetkých relevantných kritérií v okolnostiach

prípadu sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že zásah do ich práv bol legálny,

legitímny a primeraný sledovanému cieľu, a teda ústavne akceptovateľný a konformný

s limitmi vyplývajúcimi z , a , ,

čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 2 listiny, ktorých porušenie namietajú.

27. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v si

ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo

na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (, ).

28. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Ťažiskovým pojmom a komponentom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru je to, že jeho ochrana sa

uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že

uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka

konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie

je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci

pri prejednaní veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde

môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných

práv (, , , ). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1

vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojitosti s trestným konaním

v štádiu konania prípravného len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

účastníkom (presnejšie stranou v trestnom konaní podľa )

tohto konania (, ).

29. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa sa v prípade konania pred orgánmi činnými

v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa

dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený

(, , ). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vyplýva,

že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia,

ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff

c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 ̶27, § 19).

30. V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného

súdu vyjadrený napríklad v jeho uznesení č. k. -11 z 28. marca 2012,

z ktorého vyplýva: „V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach

trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa v trestnom konaní prípravnom je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia

o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní

navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom

konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania

(, , ).“

31. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. , )

týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku

protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci

trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať

vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. , ,

, ). Uvedené už judikované právne názory ústavného súdu sú

plne aplikovateľné aj v prípade sťažovateľov.

32. V súvislosti so sťažovateľmi požadovaným rozhodnutím o zastavení trestného

stíhania ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že sťažovatelia nemajú v trestnom konaní

postavenie subjektu trestného konania, nie sú stranou v trestnom konaní, teda Trestný

poriadok im priznáva len niektoré procesné práva a povinnosti, realizáciou ktorých nemôžu

podstatne ovplyvniť priebeh samotného trestného konania. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že uvedené procesné postavenie sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že

v namietanom trestnom konaní sa dosiaľ nerozhodovalo o ich osobnej slobode, stíhaní alebo

zadržaní, im neumožňuje namietať nezákonnosť trestného stíhania a dosiahnuť jeho

zrušenie, resp. zastavenie v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ani v konaní

pred ústavným súdom.

33. Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosti

sťažovateľov nevyhovel.

34. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2018