Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 99/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-98

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ; obchodnej

spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED, 47 Esplanade, JE1 OBD, St. Helier,

Jersey, a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED, Agias Fylaxeos

& Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082 Limasol, Cyprus, zastúpených advokátom

Mgr. Martinom Škublom, Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, a , základných práv podľa

ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnom stíhaní vedenom

pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012, ako aj vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a , základných

práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním oznámenia

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky pri prešetrovaní opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia

z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

č. k. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS

LIMITED, Esplanade, JE1 OBD, St. Helier, Jersey, a obchodnej spoločnosti PENTA

INVESTMENTS LIMITED, Agias Fylaxeos & Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082

Limasol, Cyprus, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2015

doručená a následne 16. decembra 2015 doplnená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“); obchodnej spoločnosti PENTA

INVESTMENTS LIMITED, 47 Esplanade, JE1 OBD, St. Helier, Jersey (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“), a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED,

Agias Fylaxeos & Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082 Limasol, Cyprus (ďalej len

„sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1,

čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru (ďalej

len „NAKA“) a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) v trestnom stíhaní vedenom pod ČVS: PPZ-

499/NKA-FP-BA-2012 (ďalej len „trestné stíhanie“), ako aj vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa a , základných práv podľa

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vydaním oznámenia úradu

špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri prešetrovaní

opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydaním

oznámenia generálnej prokuratúry č. k. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. novembra 2015 (ďalej

len „oznámenie generálnej prokuratúry“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že napádajú nezákonnosť, ako aj zbytočné prieťahy

v prípravnom trestnom konaní vedenom v tzv. kauze Gorila postupom NAKA, úradu

špeciálnej prokuratúry a generálnej prokuratúry.

Sťažovatelia ku skutkovému stavu uviedli, že 20. decembra 2011 boli na viacerých

internetových stránkach zverejnené dokumenty – analytické prepisy odposluchov z bytu

uskutočnených na základe súhlasu Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) pod krycím názvom „Gorila“. Z týchto dokumentov vyplývalo

podozrenie zo spáchania niekoľkých desiatok trestných činov prevažne korupčného

charakteru, ku ktorým malo dôjsť v rokoch 2005 a 2006 v súvislosti s privatizáciou.

Na základe uvedeného podali traja poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„národná rada“) trestné oznámenie, ktorým žiadali prešetriť tieto skutočnosti.

Rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)

z 9. januára 2012 bol na prešetrenie tejto kauzy zriadený špeciálny vyšetrovací tím

a v ten istý deň bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: PPZ-

499/NKA-FP-BA-2012 (v tom čase vedené pod sp. zn. PPZ-5/BOK-CA-2012). Sťažovateľ

v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 19. januára 2012 podnet

podľa a nasl. o prokuratúre v znení neskorších predpisov

účinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorým žiadal uznesenie

o začatí trestného stíhania ako nezákonné zrušiť.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 20. novembra 2012 konštatoval,

že základné práva boli postupom krajského súdu a vydaním súhlasu

na odposluch porušené a oba súhlasy zrušil. Keďže tento nález sa týkal aj sťažovateľa

v 1. rade, tento 22. mája 2013 svoj podnet doplnil. O spôsobe vybavenia podnetu, ako aj

doplnenia podnetu sťažovateľ v 1. rade nebol dosiaľ informovaný.

Dňa 17. marca 2015 podali sťažovatelia v 1. a 2. rade špeciálnemu prokurátorovi

úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálny prokurátor“) ďalší podnet, resp. žiadosť

o preskúmanie postupu policajta, v ktorom uviedli, že predchádzajúci podnet nebol nijako

vybavený, a súčasne poukázali na zbytočné prieťahy v trestnom konaní. V ten istý deň

sťažovatelia požiadali vedúceho vyšetrovacieho tímu o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu

podľa . V odpovedi vedúceho vyšetrovacieho tímu im bolo

oznámené, že u nich nie sú splnené zákonné predpoklady pre nahliadnutie

do vyšetrovacieho spisu, pretože nemajú potrebné procesné postavenie. Sťažovatelia sa

18. mája 2015 obrátili na dozorujúceho prokurátora so žiadosťou o preskúmanie

odmietnutia nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu.

Keďže podnet sťažovateľov zo 17. marca 2015 nebol vybavený v lehote dvoch

mesiacov, podali sťažovatelia 26. mája 2015 generálnej prokuratúre opakovaný podnet,

v ktorom žiadali, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) preskúmal nečinnosť špeciálneho prokurátora. List dozorujúceho prokurátora

označený ako „Oznámenie“ sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 bol sťažovateľom

doručený 24. júna 2015. Z jeho obsahu vyplýva, že podnet sťažovateľov vyhodnotil

ako nedôvodný. Keďže sťažovatelia s takýmto vybavením podnetu nesúhlasili, doručili

generálnemu prokurátorovi 30. júna 2015 doplnenie opakovaného podnetu, v ktorom ho

upozornili, že nimi podaný opakovaný podnet nebol riadne vybavený, a súčasne ho

požiadali o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu a ich žiadosti o preskúmanie

odpovede, teda tzv. oznámenia. O urýchlené vybavenie opakovaného podnetu v znení jeho

doplnenia sťažovatelia požiadali generálneho prokurátora 4. septembra 2015. Opakovaný

podnet sťažovateľov do dňa podania tejto sťažnosti vybavený nebol. Sťažovatelia

argumentovali, že trestné stíhanie dosiaľ nie je vedené proti konkrétnej osobe, ale „vo veci“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že z uznesenia o začatí trestného stíhania v danej veci

vyplýva, že hoci trestné oznámenie bolo podané pre podozrenie z takmer sedemdesiatich

prevažne korupčných trestných činov, vyšetrovateľ vydal uznesenie o začatí trestného

stíhania len pre skutok založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a pre niekoľko trestných činov, ktorými sa táto zločinecká skupina mala prejavovať.

Sťažovatelia zdôraznili, že napriek tomu, že v danom trestnom stíhaní nebolo

vznesené obvinenie žiadnej osobe, sťažovatelia majú de facto postavenie subjektov

trestného konania; sťažovateľ v 1. rade ako obvinený a sťažovatelia v 2. a 3. rade

ako zúčastnené osoby. Z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) rozhodné pre posúdenie, či má osoba postavenie obvineného, nie je to, či jej bolo

vznesené obvinenie, teda či bola oficiálne uzrozumená o tom, že sa považuje za obvinenú

(formálne hľadisko), ale aj to, či jej tento status nevyplýva z iných okolností (materiálne

hľadisko). K rovnakému záveru možno podľa sťažovateľov dospieť aj na základe výkladu

, ktorá v termín „obvinený“ ani nepoužíva, ale rovnako ako listina v

ods. 2 zakazuje vedenie trestného stíhania bez zákonných dôvodov voči komukoľvek.

Podľa názoru sťažovateľov z uvedeného vyplýva aj ich oprávnenie na podanie

sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti podrobne rozoberali jednotlivé okolnosti, na základe

ktorých sa považujú za osoby „obvinené z trestného činu“, a to

- existenciu oficiálnej výčitky vo vzťahu ku všetkým trom sťažovateľom, za ktorú

možno považovať rôzne mediálne vyjadrenia vedúceho vyšetrovacieho tímu, dozorujúceho

prokurátora, jednotlivých ministrov vnútra Slovenskej republiky, najmä ju však možno

vyvodiť z výsledku dožiadania o právnu pomoc, v ktorom sa generálna prokuratúra

expressis verbis vyjadrila k identite podozrivého

- podstatný dopad na ich situáciu, ktorý možno vyvodiť z porušovania práva

sťažovateľov na prezumpciu neviny, množstva trestno-procesných úkonov uskutočnených

proti nim, opakovaných výsluchov sťažovateľa v 1. rade a zamestnancov sťažovateľov

v 2. a 3. rade (formálne v postavení svedkov), ako aj z ostatných nepriamych dopadov

(naštrbenie dôvery zo strany zamestnancov, sťaženie podnikateľských aktivít, zhoršenie

reputácie...).

K postaveniu sťažovateľov v 2. a 3. rade sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že je

potrebné považovať ich za zúčastnené osoby, pretože prípadným uložením ochranného

opatrenia by mohlo byť zasiahnuté do ich vlastníckeho práva.

Sťažovatelia tiež argumentovali, že trestné stíhanie v danej veci je od počiatku

nezákonné, pričom uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predčasne a nespĺňa

náležitosti v zmysle . V tejto súvislosti sťažovatelia

poukázali na skutočnosť, že k začatiu trestného stíhania došlo v čase, keď na to neexistoval

relevantný podklad, keďže spis vo veci „Gorila“ mal a stále má charakter anonymného

dokumentu zverejneného na internete, a preto orgány činné v trestnom konaní by podľa

sťažovateľov nemali začínať trestné stíhanie len na základe vymyslených konštrukcií, ktoré

môžu mať silné politické pozadie. Uznesenie o začatí trestného stíhania bolo napriek

obsiahlosti samotného spisu vydané len 9 pracovných dní po podaní trestného oznámenia

a v rovnaký deň, keď bol rozkazom ministra vnútra vytvorený špeciálny vyšetrovací tím.

Z rozboru náležitostí uznesenia o začatí trestného stíhania v danej veci podľa sťažovateľov

vyplýva, že tieto splnené nie sú. V uvedenom uznesení nedošlo k žiadnemu opisu „miesta

spáchania skutku“, nedostatočné je časové vymedzenie skutkov, neboli naplnené definičné

znaky zločineckej skupiny (najmä jej štruktúrovanosť, koordinovanosť, účel zločineckej

skupiny). V uznesení absentuje vymedzenie, ako malo dôjsť k spáchaniu korupcie, nie je

bližšie špecifikované, v akej podobe boli prijaté úplatky, či išlo o materiálne výhody alebo

protislužby, akým spôsobom k ich prijatiu došlo.

Sťažovatelia ďalej poukázali, že okrem nedostatkov v tzv. predprípravnom konaní,

ako aj pri vydaní samotného uznesenia o začatí trestného stíhania, závažné nedostatky

vykazuje aj vedenie trestného stíhania. Podľa sťažovateľov mala byť minimálne časť spisu,

ktorý je vyšetrovacím tímom považovaný za výsledok odpočúvania Slovenskej informačnej

služby (ďalej len „SIS“), vyradená z vyšetrovacieho spisu, keďže ústavný súd nálezom

z 20. novembra 2012 vyhlásil oba súhlasy krajského súdu na použitie informačno-

technických prostriedkov za protiústavné, čím takto získaný obsah spisu nie je možné

použiť ako dôkaz v trestnom konaní a tiež nemôže byť ani operatívnou informáciou, z ktorej

by mohli orgány činné v trestnom konaní čerpať pri podozrení z trestnej činnosti.

Sťažovatelia sú toho názoru, že existenciu zločineckej skupiny a už vôbec jej založenie,

zosnovanie alebo podporovanie sa orgánom činným v trestnom konaní doteraz nepodarilo

preukázať dostupnými dôkaznými prostriedkami, a preto malo byť trestné stíhanie podľa

zastavené.

Podľa sťažovateľov k porušeniu , listiny a

dohovoru dochádza nezákonným vedením trestného stíhania, ale aj v príčinnej súvislosti

so zbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia poukázali najmä na skutočnosť, že ich práva

na stíhanie len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom boli porušené tým, že sú

vystavení trestnému stíhaniu bez toho, aby im bolo vznesené trestné obvinenie (sťažovateľ

v 1. rade), resp. oznámené postavenie zúčastnenej osoby (sťažovatelia v 2. a 3. rade).

Orgány činné v trestnom konaní postupujú nezákonne, keďže vedenie

trestného stíhania voči konkrétnej osobe bez uznesenia podľa § 206 ods. 1 alebo 2 nepozná.

K porušovaniu týchto práv sťažovateľov v postavení materiálne obvinených (sťažovateľ

v 1. rade), resp. zúčastnených osôb (sťažovatelia v 2. a 3. rade) dochádza v dôsledku

samotného vedenia trestného stíhania na základe predčasne vydaného uznesenia o začatí

trestného stíhania, ktoré neobsahuje zákonné náležitosti. Základom pre vedenie trestného

stíhania je podľa sťažovateľov preverovanie nezákonne získaných informácií z tzv. spisu

Gorila, ktorý mal byť z vyšetrovacieho spisu vyradený, na základe ktorého bola vytvorená

téza zločineckej skupiny. V tejto súvislosti dochádza v trestnom stíhaní k zbytočným

prieťahom, keďže trestné stíhanie nebolo dosiaľ zastavené, hoci dôvody na takéto

rozhodnutie existujú.

K namietanému porušeniu , listiny a

dohovoru dochádza podľa sťažovateľov ignorovaním ich právneho postavenia, ako aj

v dôsledku zbytočných prieťahov. Keďže sťažovatelia nemajú oficiálne priznaný status

obvinených, resp. zúčastnenej osoby, dochádza v postupe orgánov činných v trestnom

konaní k pochybeniam pri realizácii práva na obhajobu (sťažovateľom neboli oznámené

dôvody ich obvinenia, na základe čoho sa nemôžu náležite vyjadriť k obvineniam, nemajú

právo nazerať do vyšetrovacieho spisu). Sťažovateľom nie sú priznané práva, ktoré

zodpovedajú ich postaveniu.

Porušenie , listiny a dohovoru, teda

zbytočné prieťahy v konaní nastali podľa sťažovateľov v samotnej trestnej veci – v trestnom

stíhaní, ale aj v súvislosti s vybavovaním ich opakovaného podnetu. Keďže orgány činné

v trestnom konaní dosiaľ nerozhodli ani o podaní obžaloby ani o zastavení trestného

stíhania, stav právnej neistoty sťažovateľov stále trvá. Sťažovatelia poukázali na štyri

kritériá, ktoré v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru ESĽP skúma pri hodnotení primeranosti

lehoty na rozhodnutie veci. Ide o zložitosť veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych

orgánov a význam konania pre sťažovateľa. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci,

sťažovatelia sú toho názoru, že právne posúdenie skutku bolo ustálené už pri vydaní

uznesenia o začatí trestného stíhania, pričom k zmene právnej kvalifikácie dosiaľ nedošlo.

V uvedenej veci ku skutkovej zložitosti trestného činu sťažovatelia uviedli, že ho nemožno

považovať za skutkovo tak náročný, aby ho nebolo možné ani po štyroch rokoch uzavrieť.

Vo vzťahu ku správaniu sťažovateľov títo poukázali na to, že sťažovateľ v 1. rade sa

zúčastnil všetkých výsluchov, na ktoré bol predvolaný, rovnako sa výsluchov zúčastňovali

aj zamestnanci sťažovateľov v 2. a 3. rade. Ku kritériu postupu štátnych orgánov

sťažovatelia zdôraznili, že napriek množstvu obstaraných dôkazov tieto nesmerujú

k preukázaniu existencie zločineckej skupiny a len čiastočne smerujú k niekoľkým trestným

činom uvedeným v skutkovej vete. Pokiaľ ide o význam konania pre sťažovateľov, tento má

pre nich zvýšený význam, ktorý umocňuje skutočnosť, že tzv. kauza Gorila je pravidelne

predmetom politického boja.

Vo vzťahu k vybavovaniu opakovaného podnetu sťažovatelia poukázali

na skutočnosť, že hoci bol adresovaný generálnemu prokurátorovi, tento ho bez vedomia

sťažovateľov odstúpil na vybavenie špeciálnemu prokurátorovi, proti ktorému bol podaný.

Po odstránení nečinnosti špeciálneho prokurátora pri vybavovaní podnetu (vydaním

oznámenia z 18. júna 2015) sťažovatelia podaný opakovaný podnet rozšírili o doplnenie,

ktorým žiadali, aby generálny prokurátor prešetril správnosť postupu špeciálneho

prokurátora v trestnom stíhaní. Napriek urgencii sťažovateľov zo 4. septembra 2015

generálny prokurátor nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k vybaveniu opakovaného

podnetu.

K namietanému porušeniu , listiny a

dohovoru došlo podľa sťažovateľov pri prešetrovaní opakovaného podnetu zo strany

generálnej prokuratúry, ako aj v súvislosti s konaním úradu špeciálnej prokuratúry

pri vydaní oznámenia o vybavení podnetu sťažovateľov. Generálna prokuratúra sa

opakovaným podnetom sťažovateľov v znení doplnenia nezaoberala vôbec a úrad špeciálnej

prokuratúry odmietol podnet sťažovateľov bez toho, aby sa zaoberal ich argumentáciou.

V doplnení sťažnosti zo 14. decembra 2015 sťažovatelia poukázali na tri významné

okolnosti, ktoré majú podľa ich názoru podstatný význam pre konanie o tejto sťažnosti.

Prvá okolnosť spočíva vo vydaní uznesenia ústavného súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2015 vo veci sťažovateľa v 1. rade a , z ktorého vyplýva

povinnosť NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry vyradiť informácie, ktoré majú svoj pôvod

v nelegálnom odpočúvaní SIS, z vyšetrovacieho spisu k trestnému stíhaniu. Ústavný súd

v predmetnom uznesení rozhodol o čiastočnom prijatí viacerých spojených sťažností. Podľa

názoru sťažovateľov z predmetného rozhodnutia ústavného súdu vyplývajú dôležité právne

závery, najmä skutočnosť, že z tzv. akcie Gorila už dlhé roky neexistujú žiadne originálne

zvukové nahrávky, a preto aj dosiaľ existujúce sekundárne záznamy nemôžu byť orgánmi

činnými v trestnom konaní použité. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ vyšetrovací tím skúma

informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov, tieto nebude možné

overiť originálnymi nahrávkami, keďže sú zničené, a teda vyšetrovací tím nekoná

bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v danom uznesení tiež vyslovil, že spracované

výsledky odpočúvania v kauze Gorila musia byť uložené v archíve SIS, čo predstavuje

jedinú legálnu možnosť ich uchovania. Do archívu SIS nemá okrem súdu prístup nikto.

Na základe uvedeného sťažovatelia doplnili aj petit sťažnosti o príkaz adresovaný NAKA

a úradu špeciálnej prokuratúry, aby akékoľvek tzv. sekundárne záznamy z informačno-

technických prostriedkov vyradili a vrátili SIS, ktorá ich bude archivovať. Sťažovateľom sú

známe tieto informácie, ktoré orgány činné v trestnom konaní považujú za záznamy získané

z informačno-technických prostriedkov:

a) spis, ktorý odporcovia považujú za tzv. analytický prepis odpočúvania, o ktorom

sa ústavný súd vyjadril, že bolo protiústavné,

b) operatívny spis inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vytvorený

na účely disciplinárneho/trestného konania vedeného proti

pre podozrenie z obchodovania s informáciami v prospech sťažovateľov,

c) tzv. „premiérkina zvodka“ – spravodajská informácia odovzdaná 18. januára 2012

vtedajšej predsedníčke vlády Slovenskej republiky, ktorá sa mala týkať spojitosti finančnej

skupiny Penta so Slovenskými elektrárňami a elektroenergetikou,

d) súdne spisy krajského súdu k odpočúvaniu.

Druhou významnou okolnosťou je podľa sťažovateľov zverejnenie spisu Gorila II

20. novembra 2015 na internete. Podľa sťažovateľov s veľkou pravdepodobnosťou ide

o prepis súkromných rozhovorov bývalého riaditeľa kontrarozviedky SIS

, ktorý si pravdepodobne nahrával svoje stretnutia s viacerými osobami

zo spravodajského, biznisového, ako aj politického prostredia. Tieto nahrávky boli políciou

zaistené a odovzdané vyšetrovaciemu tímu, ktorému muselo byť už od začiatku jasné,

že tieto nahrávky boli vyhotovené nezákonne a nijako nesúviseli s namietaným trestným

stíhaním. Pokiaľ teda boli stovky hodín členmi vyšetrovacieho tímu „prepočúvané,

analyzované a spracovávané“, uvedené svedčí o dôvodnosti námietky sťažovateľov

o zbytočných prieťahoch v namietanom trestnom stíhaní.

Poslednou okolnosťou, ktorá je významná v tejto veci, je podľa sťažovateľov

oznámenie generálneho prokurátora doručené sťažovateľom 25. novembra 2015, ktorým

generálny prokurátor vybavil opakovaný podnet sťažovateľov. V uvedenom oznámení

generálny prokurátor uviedol, že zistil pochybenie pri vybavovaní prvého podnetu

sťažovateľov a jeho prvého doplnenia zo strany špeciálneho prokurátora, avšak dôvody

na zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, resp. na zastavenie trestného stíhania

podľa jeho názoru nie sú dané. Súčasne podľa sťažovateľov generálny prokurátor

„neuviedol žiaden konkrétny dôvod, prečo podanému Opakovanému podnetu v znení

Doplnenia nevyhovel“. Oznámenie generálneho prokurátora považujú sťažovatelia

za nezákonné a porušujúce ich práva na inú právnu ochranu. Sťažovatelia naďalej trvajú

na tom, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ku ktorému došlo v súvislosti s oneskoreným vybavením ich

opakovaného podnetu, k čomu došlo až po štyroch mesiacoch od uplynutia zákonnej lehoty.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Práva , obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS

LIMITED (so sídlom na Jersey) a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED

(so sídlom na Cypre) podľa , , 48 ods. 2,

Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru

a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnom

stíhaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012, boli porušené.

II. Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa do troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu prikazuje vyradiť a na účely uloženia podľa ustanovenia § 17

ods. 6 o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov

vrátiť Slovenskej informačnej službe akékoľvek listiny alebo záznamy, ktorých obsahom sú

údaje získané použitím informačno-technických prostriedkov schválených rozhodnutiami

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. 11. 2005 a sp. zn. Ntt-3-D-

482/2006 z 18. 5. 2006 a ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise vedenom Národnou

kriminálnou agentúrou Prezídia Policajného zboru pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-

2012 a dozorovom spise vedenom Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky pod sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000.

III. Trestné stíhanie vedené Národnou kriminálnou agentúrou Prezídia Policajného

zboru a Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 sa zrušuje.

Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v trestnom stíhaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 zakazuje pokračovať v porušovaní práv

sťažovateľov spočívajúcom v ďalšom vedení tohto trestného stíhania.

Eventuálne:

Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v trestnom stíhaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

IV. Práva a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS

LIMITED (so sídlom na Jersey) a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED

(so sídlom na Cypre) podľa , 48 ods. 2 ,

ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním oznámenia Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv -152

z 18. 6. 2015 o vybavení podnetu sťažovateľov z 17. 3. 2015 a postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky pri prešetrovaní opakovaného podnetu sťažovateľov

z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015, ako aj vydaním oznámenia Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. 11. 2015 o vybavení

opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015, boli

porušené.

V. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI Gn

36/15/1000-4 z 18. 11. 2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015

v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015 sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie.

VI. Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, Úrad špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania v plnom rozsahu podľa ich

vyčíslenia do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 24. novembra 2015 doručené

vyjadrenie generálnej prokuratúry, v ktorom zaujala k námietkam sťažovateľov toto

stanovisko:

«Vo vzťahu ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sťažovatelia v sťažnosti

uviedli, že v súvislosti s nevybavením opakovaného podnetu ako efektívneho prostriedku

nápravy došlo (okrem zbytočných prieťahov) aj k porušeniu práva sťažovateľov na inú

právnu ochranu.

A/ Je pravdou, že sťažovatelia prostredníctvom advokátskej kancelárie Škubla

& Partneri, s. r. o. adresovali dňa 25. mája 2015 Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky - generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podanie označené ako

„opakovaný podnet“, ktorého obsahom bolo konštatovanie, že špeciálny prokurátor

nevybavil ich podnet zo 17. marca 2015. Súčasne k podaniu bola pripojená i žiadosť

o preskúmanie postupu policajta podľa v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012. Sťažovatelia v podaní spochybňovali

zákonnosť vedeného trestného konania a domáhali sa odstránenia prieťahov v konaní.

Podanie bolo postúpené na ďalšie konanie Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom špeciálny

prokurátor ho vybavil listom pod sp. zn. VII/2 Gv -152 z 18. júna 2015 tým, že

nezistil dôvod na prijatie opatrení.

B/ Sťažovatelia následne adresovali Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

ďalšie podanie z 29. júna 2015, ktoré označili ako doplnenie opakovaného podnetu

z 25. mája 2015, v ktorom spochybňovali vybavenie predchádzajúceho podnetu špeciálnym

prokurátorom listom pod sp. zn. VII/2 Gv -152 z 18. júna 2015. Súčasne uviedli,

že žiadajú generálneho prokurátora Slovenskej republiky o vybavenie svojho opakovaného

podnetu z 25. mája 2015. Súčasne uviedli, že ich podanie (z 29. júna 2015) má iba

charakter doplnenia opakovaného podnetu.

C/ Sťažovatelia adresovali Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky -

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky 4. septembra 2015 urgenciu vybavenia

opakovaného podnetu z 25. mája 2015, v ktorej opakovane prezentovali svoje tvrdenia, že

trestné stíhanie vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 je nezákonné

a dochádza v ňom k prieťahom.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky vyhodnotil podania z 29. júna 2015

a 4. septembra 2015 ako opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu

podriadeného prokurátora (špeciálnej prokuratúry) a vec vybavil listom pod sp. zn.

XVI Gn 35/15/1000 z 18. novembra 2015.

II. Teoretické východiská pri vybavovaní podnetov

o prokuratúre v znení neskorších predpisov

Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou

aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe

poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov verejnej

správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, iných policajných orgánov a súdov v zákonom

vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými i právnickými

osobami.

V uvedených intenciách ustanovenie

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vymedzuje

okruh subjektov, ktorých zákonnosť postupu a rozhodnutí je prokurátor oprávnený

preskúmavať. Ide o orgány verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajné orgány

a súdy. Zákonnosť postupu a rozhodnutí týchto subjektov však prokurátor môže

preskúmavať len v rozsahu vymedzenom v tomto zákone. Výsledkom preskúmavacej činnosti

prokurátora je prijatie opatrení na odstránenie zistených porušení zákonnosti. Takýmito

opatreniami sú najmä podanie návrhu na začatie konania pred súdom, vstup prokurátora

do už začatého súdneho konania, podanie opravného prostriedku, podanie protestu

prokurátora, podanie upozornenia prokurátora či vykonanie iného opatrenia

na odstránenie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov,

na vykonanie ktorého oprávňuje prokurátora zákon o prokuratúre.

Preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí vyššie uvedených subjektov

vykonáva prokurátor aj na základe podnetov. Podnetom sa v zmysle § 31 ods. 2 zákona

o prokuratúre rozumie podanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby

prokurátor vykonal opatrenia, ktoré zákon zveruje do jeho pôsobnosti. Za podnet sa

na účely tohto zákona však nepovažuje podanie, vybavenie ktorého upravujú osobitný zákon

(§ 31 ods. 3 zákona o prokuratúre). Podľa tohto zákona tak nemožno vybavovať oznámenia

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Prijímanie

a vybavovanie týchto oznámení upravuje . Rovnako, podľa tohto

zákona nemožno postupovať pri vybavovaní sťažností na prieťahy v súdnom konaní

a na nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami,

ktorých vybavovanie upravuje štvrtá hlava o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Aj na vybavenie opakovaných podnetov sa vzťahuje

lehota uvedená v § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre. Nakoľko lehota na vybavenie podnetu je

lehotou poriadkovou, zákon o prokuratúre umožňuje jej predĺženie. Predĺženie lehoty je

závislé od rozličných okolností, a preto nie je určená jej maximálna dĺžka. O predĺžení

lehoty rozhoduje nadriadený prokurátor (§ 33 ods. 1 zákona o prokuratúre).

III. K porušeniu práva

Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte mohlo trvať (napr. , , ).

Primárnou skutočnosťou pre rozhodnutie o porušení základného ľudského práva

alebo slobody v konaní je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním orgánu, ktoré

má za následok porušenie, resp. obmedzenie práv a slobôd.

Čl. 48 ods. 2 ustanovuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k prejednaniu veci bez zbytočných prieťahov

je nevyhnutné stanoviť primeranosť trvania konania. V tejto súvislosti musím poukázať

na skutočnosť, že všetky podania sťažovateľov v podstate smerujú voči uzneseniu o začatí

trestného stíhania sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA z 9. januára 2012. Sťažovatelia

od začatia trestného stíhania vo veci adresovali orgánom činným v trestnom konaní

prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomnosti označené ako: „Stanovisko k trestno-

procesnému využitiu informácií získaných údajným použitím informačno-technických

prostriedkov v tzv. Kauze Gorila; Podnet na preskúmanie zákonnosti uznesenia o začatí

trestného stíhania a na jeho zrušenie podľa ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Trestného

poriadku; Podnet na zabezpečenie zdržania sa vykonávania nezákonných dôkazov

v prebiehajúcom trestnom konaní“. Na podklade takýchto podaní následne podali žiadosť

podľa , podnet, doplnenie podnetu, opakovaný podnet.

Významnou skutočnosťou je, že sťažovatelia doposiaľ nemajú v konaní procesné postavenie

obvineného, poškodeného, resp. zúčastnenej osoby a všetky ich podania smerujú k jednému

cieľu, ktorým je dosiahnutie zrušenia uznesenia o začatí trestného konania, resp.

dosiahnutie zastavenia trestného konania, pričom v konaní majú postavenie svedka.

Ako vyplýva z vyššie uvedenej zákonnej úpravy, inštitút podnetu môže byť účinným

prostriedkom nápravy. Avšak, jeho využitie v trestnom konaní v priebehu prípravného

konania nemá oporu v zákone ( zákona o prokuratúre).

upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov - a to tak, aby trestné činy boli

náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba

rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb (§ 1 Trestného

poriadku). Z toho vyplýva, že v trestnom konaní treba uplatňovať inštitúty ustanovené

, teda odvolania, sťažnosti, návrhy na postup podľa a nasl.,

žiadosť podaná podľa , žiadosť podaná podľa atď.

Každý tento inštitút spĺňa požiadavku garantovaných práv osoby, do práv ktorých

štátny orgán vstupuje, resp. ich určitým spôsobom obmedzuje. Takto je zabezpečená

kontradiktórnosť pri vykonávaní dôkazov v rámci prípravného konania. Dotknutá osoba má

teda zákonnú možnosť vyjadriť sa k zásahu do konkrétneho práva alebo slobody a orgán,

ktorý rozhoduje vyhodnotí zákonnosť a dôvodnosť zásahu, pričom za svoje rozhodnutie

nesie zodpovednosť ( o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Navyše, s uvedeným korešponduje aj tá skutočnosť, že prípravné konanie je

vzhľadom na vykonávanie dôkazov dynamický proces, v rámci ktorého po každom vykonaní

dôkazu môže nastať odlišná dôkazná situácia, s ktorou sa môže vysporiadať iba orgán činný

v trestnom konaní alebo súd.

Procesná nezávislosť prokurátora je zvýraznená tým, že zákon zamedzuje ukladaniu

tzv. negatívnych pokynov v trestných veciach v rozsahu uvedenom v § 6 ods. 8 zákona

o prokuratúre. Podľa tohto ustanovenia nadriadený prokurátor nemôže vydať

podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie,

nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu,

zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný

prostriedok v neprospech obvineného.

Vo vzťahu k Úradu špeciálnej prokuratúry je relevantné ustanovenie § 55d ods. 2

písm. a) zákona o prokuratúre, podľa ktorého: „Špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon

svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu

špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený uložiť špeciálnemu

prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn, aby sa nezačalo

trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec

postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo

riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného.“.

Počas prípravného konania je možné akceptovať uplatňovanie podnetov len ako

subsidiárny prostriedok nápravy doplňujúci procesné inštitúty upravené v Trestnom

poriadku. V tomto prípade sa sťažovatelia rôznymi podaniami podľa zákona o prokuratúre

a domáhali ukončenia trestného konania, resp. jeho zastavenia, pričom

takýto postup nie je možné z procesného hľadiska dosiahnuť podnetom, resp. opakovaným

podnetom.

IV. Záver

Vyhodnotiac zásah do práv sťažovateľov spočívajúci v tom, že o opakovanom

podnete bolo rozhodnuté v lehote presahujúcej zákonnú poriadkovú lehotu (vo vzťahu

ku generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ako jedinému nadriadenému

prokurátorovi špeciálneho prokurátora zákon o prokuratúre neupravuje subjekt,

ani procesný postup predĺženia lehoty pri vybavovaní podnetov alebo opakovaných

podnetov), ako i s prihliadnutím na to, že sťažovatelia doplnili svoj opakovaný podnet

dňa 4. septembra 2015, pričom obsah ich opakovaného podnetu smeroval k dosiahnutiu

zastavenia trestného konania, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor,

že zásah do práv sťažovateľov nedosiahol intenzitu, ktorá sa predpokladá na vyslovenie

zásahu do základných ľudských práv a slobôd.

Generálna prokuratúra ďalej vychádza i z rozhodovacej činnosti ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie , z ktorej jednoznačne

vyplýva, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia (). Sťažovatelia ani vybavením opakovaného podnetu nemohli

dosiahnuť nimi požadované zrušenie, resp. zastavenie trestného stíhania, nakoľko tomu

bráni nielen pozitívny záväzok štátu vyplývajúci z čl. 3 Dohovoru riadne vyšetrovať trestné

činy, ale i ustanovenie § 6 ods. 8 a § 55d ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, ktoré

upravujú problematiku týkajúcu sa zákazu vydávať tzv. negatívne pokyny. V liste o vybavení

opakovaného podnetu pod sp. zn. XVI Gn 35/15/1000 z 18. novembra 2015 sa generálny

prokurátor Slovenskej republiky za vzniknuté pochybenie spočívajúce v predĺžení lehoty

na vybavenie opakovaného podnetu ospravedlnil. Toto ospravedlnenie považuje Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky za dostatočnú satisfakciu.

Z týchto dôvodov navrhujem sťažnosť v časti týkajúcej sa postupu Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky - generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov odmietnuť ako neopodstatnený.»

Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 27. novembra 2015 doručené

vyjadrenie špeciálneho prokurátora, v ktorom uviedol:

«1. K postate sťažnosti

Podstatou sťažnosti podanej dňa 26. 10. 2015 v zmysle článku 127 Slovenskej

republiky je porušenie základného práva , obchodnej spoločnosti

PENTA INVESTMENTS LIMITENDS Jersej, obchodnej spoločnosti PENTA

INVESTMENTS LIMITENDS Cyprus na porušenie základných práv a slobôd podľa

článku 17 odsek 2, článku 48 odsek 2 a článku 50 odsek 3 ,

článku 8 odsek 2, článku 36 odsek 1, článku 38 odsek 2 a článku 40 odsek 3 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 odsek 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nezákonnými zásahmi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky.

Sťažovatelia napádajú nezákonnosť, ako aj zbytočné prieťahy v prípravnom konaní

vedenom v tzv. kauze Gorila zo strany orgánov činných v trestnom konaní. V sťažnosti sa

domáhajú zrušenia trestného konania vedeného na Národnej kriminálnej agentúre Prezídia

Policajného zboru pod spisovou značkou ČVS:PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 a Úrade

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/12/1000.

Taktiež sa domáhajú zákazu pokračovania v porušovaní práv spočívajúcom v ďalšom

vedení trestného stíhania.

Súčasne sťažovatelia podali i návrh vyslovenia druhého eventuálneho rozhodnutia

spočívajúceho v tom, že Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v konaní

vedenom pod spisovou značkou ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 sa prikazuje konať bez

zbytočných prieťahov.

2. Ku skutkovému stavu

Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru vedie rozsiahle trestné stíhanie pre zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1

písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na písmeno h) ),

odsek 4 písmeno b) , zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h)

), zločin prijímania úplatku podľa , Trestného

zákona, obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2, odsek 3

, prečin nepriamej korupcie podľa , prečin

podplácania podľa , obzvlášť závažný zločin podplácania

podľa , písmeno b), a prečin nepriamej

korupcie podľa .

Vo vzťahu k predmetu vyšetrovania je nevyhnutné uviesť, že časové obdobie zahŕňa

rok 2005 až rok 2006. Vyšetrovací spis doposiaľ obsahuje 88 zväzkov + prílohy, čo je cca

60 000 strán.

3. Teoretické východiská pri posudzovaní sťažnosti

A/ Zákon číslo 153/2001 Zbierky zákonov o prokuratúre

Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou

aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe

poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí jednak orgánov

verejnej správy, ale aj prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov či súdov

v zákonom vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými

i právnickými osobami.

Preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí subjektov vymedzených v § 31

odsek 1 citovaného zákona vykonáva prokurátor aj na základe podnetov. Podnetom sa

rozumie podanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor

vykonal opatrenia, ktoré zákon zveruje do jeho pôsobnosti (§ 31 odsek 2 citovaného

zákona). Za podnet sa na účely tohto zákona však nepovažuje podanie, vybavenie ktorého

upravujú osobitné zákony (§ 31 odsek 3 citovaného zákona). Podľa tohto zákona tak

nemožno vybavovať oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný

trestný čin. Prijímanie a vybavovanie týchto oznámení upravuje .

Rovnako, podľa tohto zákona nemožno postupovať pri vybavovaní sťažností na prieťahy

v súdnom konaní a na nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania

súdnymi osobami, ktorých vybavovanie upravuje štvrtá hlava zákona číslo 757/2004

Zbierky zákonov o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

V uvedených intenciách ustanovenie § 31 odsek 1 zákona o prokuratúre vymedzuje

okruh subjektov, ktorých zákonnosti postupu a rozhodnutí je prokurátor oprávnený

preskúmavať. Ide o orgány verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajné orgány

a súdy. Zákonnosť postupu a rozhodnutí týchto subjektov však prokurátor môže

preskúmavať len v rozsahu vymedzenom v zákone. Výsledkom preskúmavacej činnosti

prokurátora je prijatie opatrení na odstránenie zistených porušení. Takýmito opatreniami

sú najmä podanie návrhu na začatie konania pred súdom, vstup prokurátora do už začatého

súdneho konania, podanie opravného prostriedku, podanie protestu, podanie upozornenia

či vykonanie iného opatrenia na odstránenie porušovania zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorého oprávňuje prokurátora zákon.

B/

Špeciálnym prostriedkom nápravy v trestnom konaní mimo riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov je oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia .

Avšak v tejto súvislosti je dôležité uviesť, že k tomuto oprávneniu je viazané procesné

postavenie obvineného, poškodeného alebo zúčastnenej osoby. Týmto ustanovením na

základe žiadosti v krátkom časovom úseku môže dozorujúci prokurátor zjednať

prostriedkami uvedenými v ustanovení okamžitú nápravu

v chybnom postupe policajta, respektíve pri jeho nečinnosti.

C/ Vzťah zákona o prokuratúre k

Ako vyplýva z vyššie uvedenej zákonnej úpravy, inštitút podnetu je účinným

prostriedkom nápravy v trestnom konaní. Jeho využitie však v priebehu prípravného

konania vzhľadom na zákonnú úpravu (§ 31 odsek 3 citovaného zákona) nie je v súlade

so zákonom. V konaní podľa majú prioritu inštitúty uvedené v tomto

zákone, teda odvolania, sťažnosti, návrhy na postup podľa

a nasledovné, žiadosť podaná podľa , žiadosť podaná

podľa a tak ďalej. Každý tento inštitút spĺňa požiadavku

garantovaných práv osoby, do práv ktorých štátny orgán vstupuje, resp. ich určitým

spôsobom obmedzuje. Tak je zabezpečená kontradiktórnosť vykonávania dôkazu v rámci

prípravného konania. Dotknutá osoba má teda zákonnú možnosť vyjadriť sa k zásahu

do konkrétneho práva a orgán, ktorý rozhoduje o vstupe do práv vyhodnotí zákonnosť

a dôvodnosť zásahu, pričom za svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť (zákon číslo 514/2003

Zbierky zákonov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Na viac tomuto korešponduje i tá

skutočnosť, že prípravné konanie je vzhľadom na vykonávanie dôkazov dynamický proces,

pri ktorom po každom vykonaní dôkazu môže nastať odlišná dôkazná situácia, s ktorou sa

môže vysporiadať iba orgán činný v trestnom konaní.

Využívanie podnetov podľa zákona číslo 153/2001 Zbierky zákonov je možné preto

akceptovať (mimo výnimočných situácií) po skončení prípravného konania.

Na rámec vyššie uvedenej zákonnej úpravy je však nevyhnutné uviesť, že každé

podanie doručené orgánu činnému v trestnom konaní i napriek tomu, že nie je možné ho

vybaviť v intenciách (hoci sa javí ako nevybavené) sa stáva súčasťou

vyšetrovacieho spisu a prihliada sa k nemu vo fáze rozhodovacej činnosti, resp. je súčasťou

obhajoby obvineného.

4. K porušeniu práva sťažovateľa

4.1. Zložitosť veci

Dňa 9. 1. 2012 pod spisovou značkou ČVS: PPZ-5/BOK-CA-2012 vydal vyšetrovateľ

Prezídia Policajného zboru uznesenie podľa , ktorým

začal trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa , obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138

písmeno h) ), odsek 4 písmeno b) , zločin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a)

(s poukázaním na písmeno h) ) , zločin prijímania

úplatku podľa , , obzvlášť závažný zločin prijímania

úplatku podľa , , , prečin nepriamej korupcie

podľa , prečin podplácania podľa Trestného

zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b),

odsek 3 a prečin nepriamej korupcie podľa Trestného

zákona, zhruba na tom skutkovom základe, že doposiaľ neznámi páchatelia v období

najneskôr od roku 2005, do presne nezisteného času, minimálne však v priebehu roka 2006

si z iniciatívy osôb činných v spoločnostiach jednej z finančných skupín, s cieľom

nezákonného obohatenia a získania finančného prospechu veľkého rozsahu založili

zločineckú skupinu, ktorá vykonávala protizákonnú činnosť tým, že sa zaoberala korupciou

verejných činiteľov pôsobiacich vo vláde Slovenskej republiky vo Fonde národného majetku

Slovenskej republiky a v Policajnom zbore Slovenskej republiky a korupciou členov

dozorných a výkonných orgánov viacerých štátnych podnikov, v súvislosti s privatizáciou

týchto štátnych podnikov, na základe čoho zločinecká skupina a jej členovia získali finančný

prospech veľkého rozsahu.

Vo vzťahu k predmetu vyšetrovania je nevyhnutné uviesť, že časové obdobie zahŕňa

rok 2005 až rok 2006. Vyšetrovací spis doposiaľ obsahuje 88 zväzkov prílohy, čo je

cca 60 000 strán.

4.2. Správanie sťažovateľa

A. K aktívnej legitimácii sťažovateľov na podanie sťažnosti podľa článku 127

Slovenskej republiky

Sťažovateľ 1 doposiaľ má v predmetnom trestnom konaní procesné postavenie

svedka. V intenciách bol i poučený o význame svedeckej výpovede, ako

i o následkoch uvádzania nepravdivých skutočností. Oboznamujúc sa s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa „trestného obvinenia“, napriek tomu, že

súd ho vykladá autonómne, som dospel k záveru, že doposiaľ orgány činné v trestnom

konaní nevykonali taký úkon, ktorý by podstatným spôsobom ovplyvnil postavenie

sťažovateľov. V tomto smere som vzal do úvahy i tvrdenia sťažovateľov týkajúce sa

mediálnej kampane v tzv. kauze Gorila, pričom slovenská právna úprava poskytuje dostatok

vnútroštátnych prostriedkov nápravy - žaloba na ochranu osobnosti, ktoré sťažovatelia

môžu využiť. Práve žaloba na ochranu osobnosti zabezpečuje triádu právnych prostriedkov

ochrany spočívajúcej nielen v požiadavke upustenia od neoprávneného zásahu

a odstránenia nepriaznivých dôsledkov, ale i v poskytnutí primeraného finančného

zadosťučinenia. Preto i napriek tvrdeniu sťažovateľov som dospel k záveru, že procesné

postavenie v predmetnom trestnom konaní sa nezmenilo a naďalej zodpovedá postaveniu

svedka. Naviac tak, ako vyplýva z uznesenia spisová značka ČVS: PPZ-5/BOK-CA-2012 -

pôvodné trestné konanie z 9. 1. 2012 vo výrokovej časti je uvedená spoločnosť Penta

Investments, akciová spoločnosť, neskôr Penta Investments, spoločnosť s ručením

obmedzeným, identifikácia sťažovateľov z pozície verejnosti - teda občanov je sťažená tým,

že by museli konkrétne informácie o uvedených spoločnostiach hľadať z obchodných

registrov vo viacerých krajinách. V tomto smere i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva vo vzťahu k trestnému obvineniu, hoci preferuje materiálnu koncepciu tohto pojmu

(Deweer vs. Belgicko), vzhľadom na uvedené skutočnosti je v tomto prípade

neaplikovateľná. Corigliano proti Itálii. Na rozdiel od veci Gerdzhikov proti Bulharsku

Georgiev a ďalší proti Bulharsku sťažovatelia neboli vypočúvaní pred začatím trestného

konania. V predmetnom trestnom konaní po vyhodnotení všetkých okolností, ktoré by mohli

mať za následok ujmu na základných právach a slobodách sťažovateľov, som dospel

k záveru, že začatie trestného stíhania vo veci trestného činu nemalo podstatný dopad na

ich situáciu (Bačák proti Českej republike).

B. Podania sťažovateľov

1) Už dňa 19. 1. 2012 sťažovatelia podali na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky prvý podnet, konkrétne išlo o podanie

o obsahu 19 strán, a to nasledovne:

„Stanovisko k trestno-procesnému využitiu informácií získaných údajným použitím

informačno-technických prostriedkov v tzv. kauze Gorila.“

„Podnet na preskúmanie zákonnosti uznesenia o začatí trestného stíhania a na jeho

zrušenie podľa ustanovenia .“

„Podnet na zabezpečenie zdržania sa vykonávania nezákonných dôkazov

v prebiehajúcom trestnom konaní.“

2) Dňa 1. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky podanie o obsahu 17 strán + prílohy. Jedná sa o dva podnety:

„Podnet na vyradenie nezákonného dôkazného prostriedku z vyšetrovacieho spisu

podľa ustanovenia o prokuratúre dodaného vyšetrovaciemu

tímu (údajne) dňa 18. 1. 2012.“

„Podnet na preskúmanie nakladania s informáciami o obsahu tohto dôkazu

v súvislosti s vyšetrovaním tzv. kauzy Gorila.“

3) Dňa 6. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky podanie o obsahu troch listov + prílohy. Jedná sa:

„Oznámenie v súvislosti s trestným stíhaním v tzv. kauze Gorila.“

4) Dňa 21. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky podanie o obsahu 6 strán + prílohy. Jedná sa o tieto podania:

„Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov a na zabezpečenie

nápravy podľa ustanovenia .“

„Oznámenie skutočností nasvedčujúcich zaujatosť vyšetrovateľov - podnet

na vylúčenie vyšetrovateľov z trestného konania.“

„Oznámenie skutočností nasvedčujúcich pomer svedka k možnej strane trestného

konania a k veci.“

5) Dňa 21. 2. 2012 bolo z Prezídia Policajného zboru odstúpené podanie

adresované Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru,

a to riaditeľovi . Podanie malo názov:

„Oznámenie - podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov a ďalšie

oznámenia.“

6) Dňa 5. 3. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s názvom:

„Doplnenie Podnetu zo dňa 21. 2. 2012.“

7) Dňa 8. 3. 2012 bolo doručené na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky ďalšie podanie s prílohami s názvom: „Oznámenie

v súvislosti s vystúpením dňa 5. 3. 2012.“

8) Dňa 8. 3. 2012 bolo sťažovateľmi doručené na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalšie podanie spoločne s prílohami

pod názvom:

„Informácia o zabezpečení závažného vládneho materiálu k problematike

„privatizácie PPC“ a o jeho založení do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-5/BOK-CA-

2012.“

9) Dňa 14. 3. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami, tentoraz s názvom:

„Podnet - oznámenie skutočností nasvedčujúcich neoprávnený únik informácií

z trestného konania.“

10) Dňa 7. 6. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami v názvom:

„Podnet na preskúmanie postupu policajtov v rámci dozoru podľa ustanovenia § 230

daný podľa ustanovenia zákona číslo

o prokuratúre.“

11) Dňa 20. 7. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami, a to s názvom:

„Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa pri vybavení dožiadania

a žiadosť o poskytnutie informácie o vybavení podnetu zo dňa 19. 1. 2012.“

12) Dňa 22. 5. 2013 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom:

„Doplnenie podnetu na zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa

19. 1. 2012.“

13) Dňa 18. 2. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom: „Podnet

na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-

2012.“

14) Dňa 17. 3. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:

„Podnet podaný podľa ustanovenia §31 a nasl. zákona o prokuratúre.“

„Žiadosť o preskúmanie postupu policajta podaná podľa ustanovenia § 210

.“

15) Dňa 18. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom:

„Žiadosť o preskúmanie odmietnutia nazretia do spisu podaná podľa ustanovenia

a nasl. .“

„Žiadosť o preskúmanie postupu policajta podaná podľa § 210 Trestného

poriadku.“

16) Dňa 25. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:

„Opakovaný podnet podaný podľa ustanovenia § 34 a nasl. zákona o prokuratúre.“

17) Dňa 27. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:

„Urgencia na vybavenie podnetu na preskúmanie dodržiavania zákonnosti

v trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012.“

18) Dňa 12. 6. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:

„Upozornenie na možnú protiústavnosť a nezákonnosť rokovania a uznesenia

Národnej rady Slovenskej republiky.“

19) Dňa 29. 6. 215 sťažovatelia doručili na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky podanie, ktoré bolo dňa 1. 7. 2015 odstúpené na vybavenie na Úrad špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Podanie s prílohami má názov:

„Doplnenie opakovaného podnetu z 25. 5. 2015.“

20) Dňa 4. 9. 2015 sťažovatelia doručili na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky podanie, ktoré bolo dňa 8. 9. 2015 odstúpené na vybavenie na ÚŠP GP SR.

Podanie s prílohami ma názov:

„Urgencia vybavenia opakovaného podnetu z 25. 5. 2015.“

4.3. Postup prokuratúry

Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zastáva

názor, že v predmetnom trestnom stíhaní ide o objasňovanie rozsiahlej trestnej činnosti.

Jedná sa o náročné dokazovanie trestnej činnosti za obdobie rokov 2005 a 2006, preto vec

realizuje špecializovaný tím. Od začiatku vyšetrovania bol zadovážený listinný materiál viac

ako cca 60 000 strán, pričom v počiatočnej fáze vyšetrovania bolo nevyhnutné tento

materiál naštudovať a analyzovať. Následne bolo vykonané množstvo dôkazov

spočívajúcich vo výsluchu svedkov (doposiaľ bolo uskutočnených 300 výsluchov),

vypracované žiadosti o právnu pomoc (Veľká Británia, Cyprus, Rakúsko, Česká republika),

znalecké dokazovanie, množstvo žiadostí o zbavenie mlčanlivosti, zaisťovacie úkony.

Nakoľko na základe výpovedí svedkov vyplývali nové skutočnosti, ktoré nie sú predmetom

dokazovania v tejto trestnej veci, bolo potrebné vydať ďalšie uznesenia o začatí trestného

stíhania. Doposiaľ bolo vydaných 9 uznesení o začatí trestného stíhania, pričom i tieto

trestné stíhania úzko súvisia s predmetnou trestnou vecou. Prokuratúra všetky podania

sťažovateľov vyhodnotila v prvom rade v intenciách procesného postavenia sťažovateľov

a následne s prihliadnutím na ich obsah (nie petit podaní). Naposledy prokuratúra vybavila

podania sťažovateľov pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/1000-152 z 18. 6. 2015.

5. Záver

Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa článku 6 odsek 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd

Slovenskej republiky preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu ten vtedy, ak bola

na Ústavnom súde Slovenskej republiky uplatnená v čase, keď namietané porušenie

označeného práva ešte mohlo trvať (napríklad , , ).

Primárnou skutočnosťou pre rozhodnutie o porušení základného ľudského práva

alebo slobody v konaní je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním orgánu, ktoré

má za následok porušenie, resp. obmedzenie práv a slobôd.

Z článku 48 odsek 2 vyplýva, že každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k prejednaniu veci bez zbytočných

prieťahov je nevyhnutné stanoviť primeranosť trvania konania. V tejto súvislosti je

nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že všetky podania navrhovateľov v podstate smerujú

voči uzneseniu o začatí trestného stíhania spisová značka ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA

z 9. 1. 2012 a k dosiahnutiu jeho zrušenia, resp. zastavenia trestného stíhania.

Sťažovateľ 1 má v konaní procesné postavenie svedka. Vzhľadom na toto procesné

postavenie v konaní absentuje príčinná súvislosť medzi v sťažnosti označenými základnými

právami (článok 27 odsek 2, článok 46 odsek 1, článok 48 odsek 2 a článok 50 odsek 3

) na jednej strane a namietaným konaním alebo inými zásahmi

do takéhoto práva alebo slobody na druhej strane orgánmi činnými v trestnom konaní

vedenom na Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru

pod ČVS: 499/NKA-FP-BA-2012 a Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/12/1000 (absencia pasívnej

legitimity).

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti navrhujem sťažnosť podľa § 25

odsek 2 ako podanú zjavne neoprávnenou

osobou odmietnuť.»

II.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1,

a , základných práv podľa , ,

čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru

postupom NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry v trestnom stíhaní vedenom

pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012

Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv postupom NAKA, ako aj úradu

špeciálnej prokuratúry v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012

v trestnej veci známej pod názvom „Gorila“, v ktorom sťažovateľ v 1. rade vystupuje

v postavení svedka. Súčasne ako svedkovia boli vypočúvaní aj zamestnanci sťažovateľov

v 2. a 3. rade. Z argumentácie sťažovateľov, ako aj príloh sťažnosti je tiež zrejmé,

že v danej veci je trestné stíhanie vedené na základe uznesenia o začatí trestného stíhania

ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 z 9. januára 2012 proti neznámemu páchateľovi, t. j.

trestné stíhanie prebieha tzv. „vo veci“. Sťažovatelia namietajú nezákonnosť tohto trestného

stíhania, ako aj zbytočné prieťahy v prípravnom konaní.

Oprávnenie na podanie sťažnosti sťažovatelia odvodzujú zo svojho postavenia

materiálne obvineného (sťažovateľ v 1. rade), resp. de facto zúčastnených osôb

(sťažovatelia v 2. a 3. rade), poukazujúc pritom na relevantnú judikatúru ESĽP. Ústavný

súd v tejto súvislosti konštatuje, že z judikatúry ESĽP skutočne vyplýva, že pri definovaní

pojmu „trestné obvinenie“ ESĽP preferuje materiálnu stránku pred formálnou, hoci

za základnú formu obvinenia naďalej považuje písomné oznámenie osobe, že je dôvodne

podozrivá zo spáchania trestného činu. Vo veci Eckle v. Nemecko z 15. júla 1982 (sťažnosť

č. 8130/78) ESĽP vyhlásil, že trestné obvinenie možno definovať ako oficiálne oznámenie,

ktoré príslušný orgán adresuje jednotlivcovi, obsahujúce tvrdenie, že spáchal trestný čin.

V judikatúre ESĽP sa za trestné obvinenie považuje aj zatknutie (rozhodnutie vo veci

Wemhoff c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968), oznámenie príkazu na domovú

prehliadku (rozhodnutie vo veci Eckle c. Nemecko z 15. 7. 1981), ako aj žiadosť

o pozbavenie imunity (rozhodnutie vo veci Frau c. Taliansko z 19. 2. 1991). Vo veci Foti

a iní v. Taliansko ESĽP za obvinenie uznal aj iné opatrenia, ktoré takéto tvrdenie obsahujú

nepriamo a ktoré majú tiež podstatný vplyv na situáciu podozrivého. K obdobným záverom

ESĽP dospel aj vo veci Corigliano proti Taliansku (rozhodnutie z 10. 12. 1982).

Z predloženej sťažnosti, jej doplnenia, ako aj z vyjadrení generálnej prokuratúry

a úradu špeciálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade nebol ani zatknutý,

ani vzatý do väzby, ani vypočúvaný ako podozrivý a v namietanom trestnom konaní si plnil

svoju zákonnú povinnosť vypovedať ako svedok v zmysle a nasl. .

V súvislosti s tvrdením sťažovateľov v 2. a 3. rade, že v danom trestnom konaní majú

de facto postavenie zúčastnených osôb, pretože prípadným uložením ochranného opatrenia

by mohlo byť zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, ústavný súd dodáva, že len samotné

hypotetické tvrdenie o možnosti zasiahnutia do vlastníckeho práva označených

sťažovateľov nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod, pre ktorý by mali mať

v danom trestnom konaní postavenie zúčastnených osôb, tak ako to predpokladá § 45

. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v doterajšom priebehu trestného

konania boli zamestnanci sťažovateľov v 2. a 3. rade vypočúvaní ako svedkovia, žiadne

ďalšie procesné úkony proti nim vykonané neboli. Sťažovateľov v 2. a 3. rade preto

nemožno považovať za zúčastnené osoby v zmysle , keďže žiadna

vec im zhabaná nebola ani im podľa návrhu dosiaľ zhabaná nemala byť.

Z právnej teórie vyplýva, že viaceré definície pri vymedzení pojmu svedok

zdôrazňujú, že ide o osobu odlišnú od obvineného, proti ktorému je trestné konanie vedené,

ktorý je jeho ústrednou postavou. Ak bol niekto vypočutý ako svedok vo veci iného

obvineného a neskôr bolo v tejto veci proti nemu vznesené obvinenie, stráca predchádzajúca

svedecká výpoveď význam dôkazu, keďže vylučuje, aby obvinený bol

vo vlastnej veci svedkom. Obvinený je subjektom trestného konania aj procesnou stranou,

svedok je subjektom trestného konania, len pokiaľ si uplatňuje svedočné. Výsluch svedka

možno uskutočniť už od začatia trestného stíhania a výsluch obvineného možno vykonať

až od okamihu vznesenia obvinenia. Výsluch svedka je najčastejším dôkazným

prostriedkom, ktorého význam vzhľadom na to, že vypovedá o skutočnostiach, ktoré

bezprostredne vnímal svojimi zmyslami, je mimoriadny.

Ako zásadnú námietku sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil namietané porušenie ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v samotnej

trestnej veci – v namietanom trestnom stíhaní.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP k dohovoru,

pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Ťažiskovým pojmom a komponentom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru je to, že jeho ochrana sa

uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru,

že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka

konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie

je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci

pri prejednaní veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde

môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných

práv (, , , ). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1

vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v spojitosti s trestným

konaním v štádiu konania prípravného len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu účastníkom (presnejšie stranou v trestnom konaní podľa § 10 ods. 11

) tohto konania (, ).

Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa sa v prípade konania pred orgánmi

činnými v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď

sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený

(, , ). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vplýva,

že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia,

ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff

c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 ̶27, § 19).

V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného súdu

vyjadrený napríklad v jeho uznesení č. k. -11 z 28. marca 2012, z ktorého

vyplýva: „V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach trestného

obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa v trestnom konaní prípravnom

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe

uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom

konaní navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovania

v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie

trestného stíhania (, , ).“

Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. , ) týkajúca sa

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku

protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci

trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať

vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. , ,

).

Z obsahu argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že orgán činný v trestnom konaní,

teda vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru svojím uznesením ČVS: PPZ-5/BOK-CA-

2012 podľa začal trestné stíhanie pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa , obzvlášť

závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. a) [s poukázaním na ] a ods. 4 písm. b)

, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

písm. a) a ods. 2 písm. a) [s poukázaním na ] Trestného

zákona, zločin prijímania úplatku podľa a , obzvlášť

závažný zločin prijímania úplatku podľa , a , prečin

nepriamej korupcie podľa , prečin podplácania podľa

ods. 1 , obzvlášť závažný zločin podplácania podľa

a 2 písm. b) a ods. 3 a prečin nepriamej korupcie podľa

. Sťažovateľ v 1. rade bol v tejto trestnej veci viackrát vypočutý

ako svedok, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (ako aj v čase rozhodovania

ústavného súdu, pozn.) nebolo proti sťažovateľovi v 1. rade vznesené žiadne obvinenie

a taktiež nevystupoval v predmetnej veci ako poškodený, ale ako svedok, a teda

sa nachádzal v takom procesnom postavení v tomto konaní, v ktorom primárne

nevystupoval na ochranu svojich práv, ale plnil zákonom uloženú povinnosť vypovedať ako

svedok s možnosťou využitia práva nevypovedať. Rovnako zamestnanci sťažovateľov

v 2. a 3. rade vystupovali v trestnom konaní ako svedkovia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je možné

s istotou hovoriť, že v dôsledku postupu orgánov činných v namietanom trestnom konaní

voči sťažovateľovi v 1. rade došlo k takému podstatnému ovplyvneniu jeho postavenia,

na základe ktorého by mal byť považovaný za materiálne obvineného v zmysle judikatúry

ESĽP a ktoré by tak bolo spôsobilé zasiahnuť do ním označených práv v ústavne významnej

intenzite.

V súvislosti so sťažovateľmi namietanou nezákonnosťou v prípravnom konaní, ktorá

je podľa nich dôvodom na rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, resp. zrušenie

trestného stíhania, čo sa vzhľadom na ich argumentáciu javí byť ich primárnym cieľom,

ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že sťažovatelia nemajú v trestnom konaní postavenie

subjektu trestného konania, nie sú stranou v trestnom konaní, teda

im priznáva len niektoré procesné práva a povinnosti, realizáciou ktorých nemôžu podstatne

ovplyvniť priebeh samotného trestného konania. Na základe uvedeného ústavný súd

konštatuje, že uvedené procesné postavenie sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že

v namietanom trestnom konaní sa dosiaľ nerozhodovalo o ich osobnej slobode, stíhaní alebo

zadržaní, im neumožňuje namietať nezákonnosť trestného stíhania a dosiahnuť jeho

zrušenie, resp. zastavenie v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ani v konaní

pred ústavným súdom. Svedok má možnosť namietať porušenie svojich práv v trestnom

konaní len v súvislosti so svojím výsluchom (napr. základné právo na právnu pomoc

v konaní podľa ).

V dôsledku uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľmi podanú sťažnosť v tejto

jej časti podľa ako podanú zjavne neoprávnenými

osobami.

Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov o medializácii kauzy

Gorila a jej zneužívaní v politickom boji, čo má nezanedbateľný vplyv na postavenie

sťažovateľov, ústavný súd sa stotožňuje s názorom úradu špeciálnej prokuratúry uvedeným

v jeho vyjadrení z 19. novembra 2015, že právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje

sťažovateľom využiť na ochranu svojich práv účinný právny prostriedok, ktorým je žaloba

o ochranu osobnosti podľa , pričom zákon v konaní o takej

žalobe pripúšťa aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a , základných práv podľa a listiny a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vydaním oznámenia úradu špeciálnej prokuratúry

sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom generálnej prokuratúry

pri prešetrovaní opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia

z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia generálnej prokuratúry

Podstatou tejto časti sťažnosti sťažovateľov z obsahového a materiálneho hľadiska

je námietka, že úrad špeciálnej prokuratúry postupoval nezákonne pri prešetrovaní

ich podnetu, ktorý vybavil oznámením sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015, pričom

jeho postup bol poznačený aj zbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia súčasne namietajú postup

generálnej prokuratúry pri vybavovaní ich opakovaného podnetu z 25. mája 2015 v znení

jeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia generálnej prokuratúry, ktorým

bol ich opakovaný podnet vybavený. Podľa sťažovateľov bola generálna prokuratúra

nečinná, resp. nekonala pri vybavovaní ich opakovaného podnetu a jeho doplnenia

bez zbytočných prieťahov. Oznámenie generálnej prokuratúry bolo sťažovateľom doručené

až po podaní sťažnosti ústavnému súdu, pričom s jeho obsahom a právnymi závermi v ňom

uvedenými vzhľadom na absenciu stanoviska k zásadným námietkam sťažovateľov

vyjadrili nespokojnosť.

Ako zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh, ako aj vyjadrenia úradu špeciálnej

prokuratúry a generálnej prokuratúry vyplýva, sťažovatelia v rámci namietaného trestného

konania aktívne využívajú všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv,

a to už od začatia trestného stíhania (9. januára 2012) až dosiaľ. Sťažovatelia doručili úradu

špeciálnej prokuratúry 18. februára 2015 podnet na preskúmanie dodržiavania zákonnosti

v trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012; 17. marca 2015 ďalší podnet

podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre spolu so žiadosťou o preskúmanie postupu policajta

podanou podľa ; 18. mája 2015 podali sťažovatelia žiadosť

o preskúmanie odmietnutia nahliadnutia do spisu podanú podľa § 69 ods. 2 a nasl.

spolu so žiadosťou o preskúmanie postupu policajta podľa

; 25. mája 2015 bol úradu špeciálnej prokuratúry doručený

ich opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre a 27. mája 2015 urgencia

na vybavenie podnetu na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v namietanom trestnom

konaní; 12. júna 2015 bolo úradu špeciálnej prokuratúry doručené upozornenie na možnú

protiústavnosť a nezákonnosť rokovania a uznesenia národnej rady.

Špeciálny prokurátor vybavil podnety sťažovateľov oznámením z 18. júna 2015,

v ktorom zaujal stanovisko k zásadným námietkam sťažovateľov, keď uviedol, že „vytkol

vedúcemu špecializovaného tímu jeho neprofesionalitu a spôsob jeho

komunikácie, a to najmä v dňoch 2. 2. a 3. 2. 2015 v denníku SME. Na základe toho mu

bolo oznámené, že špeciálny prokurátor si vyhradzuje právo na poskytovanie informácií

v trestnom konaní v tejto veci oznamovacím prostriedkom. Tieto opatrenia zo strany

dozorujúceho prokurátora považujeme za postačujúce, aby do budúcna nedochádzalo

k obdobným pochybeniam.“.

K neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu podľa

špeciálny prokurátor nezistil žiadne pochybenie v postupe vyšetrovateľa Policajného zboru

(vyšetrovateľ neumožnil nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu z dôvodu nesplnenia

predpokladov v zmysle , keďže sťažovatelia nemajú

požadované procesné postavenie v trestnom konaní, pozn.). Súčasne špeciálny prokurátor

ubezpečil sťažovateľov, že vyšetrovanie v danej veci prebieha zákonne a bez zbytočných

prieťahov, a tiež sa ospravedlnil za oneskorené vybavenie ich podnetov. Sťažovateľmi

namietanú možnú nezákonnosť rokovania a uznesenia národnej rady špeciálny prokurátor

neposudzoval vzhľadom na absentujúcu právomoc.

Vybavenie svojich podnetov špeciálnym prokurátorom oznámením z 18. júna 2015

sťažovatelia spochybnili v podaní z 29. júna 2015, ktoré označili ako doplnenie

opakovaného podnetu z 25. mája 2015. Následne 4. septembra 2015 sťažovatelia doručili

generálnej prokuratúre urgenciu vybavenia opakovaného podnetu z 25. mája 2015.

Základom argumentácie všetkých podnetov a opakovaných podnetov sťažovateľov bola

nezákonnosť vedeného trestného stíhania, v ktorom podľa ich názoru dochádza

k zbytočným prieťahom.

Generálny prokurátor vybavil podnety z 25. mája 2015, 29. júna 2015

a zo 4. septembra 2015 oznámením z 18. novembra 2015, v ktorom tieto podania

sťažovateľov vyhodnotil ako opakovaný podnet na preskúmanie postupu špeciálneho

prokurátora a súčasne konštatoval, poukazujúc na zodpovednosť orgánov činných

v trestnom konaní za objasnenie trestných činov, že v „v tomto štádiu trestného konania

nie sú dôvody na zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania prípadne na zastavenie

trestného stíhania“, a tiež uviedol, že v súvislosti s pochybením pri vybavovaní podnetov

sťažovateľov špeciálnym prokurátorom prijme proti nemu opatrenie. Za vzniknuté prieťahy

pri vybavovaní podnetov sa sťažovateľom ospravedlnil.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet

do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto

lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1). Podľa odseku 2 tohto ustanovenia

prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe

vybavenia podnetu. V rovnakej lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty

na jeho vybavenie.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu

na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť

do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie

je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona

o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený

v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa

rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť

s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 55d ods. 2 zákona o prokuratúre špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon

svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci úradu

špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený

a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi úradu špeciálnej prokuratúry

pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie

obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie,

nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech

obvineného,

b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Sťažovatelia sa domáhajú v prerokúvanom prípade ochrany základného práva

podľa a listiny, ako aj práva podľa dohovoru,

keďže namietajú nezákonný postup úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj generálnej

prokuratúry pri vybavovaní ich podnetov, resp. opakovaného podnetu, a tiež porušenie

svojho základného práva podľa a listiny, keďže

argumentujú zdĺhavosťou pri vybavovaní ich podnetov a opakovaného podnetu.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu úradu špeciálnej prokuratúry

pri vybavovaní podnetov sťažovateľov považoval za potrebné pripomenúť, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (m. m. ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že sťažovatelia boli

oprávnení domáhať sa preskúmania postupu úradu špeciálnej prokuratúry opakovaným

podnetom podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (čo aj urobili), ktorý bola oprávnená a aj

povinná preskúmať príslušná prokuratúra, ktorá tak aj urobila (generálna prokuratúra,

pozn.) a o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľov informovala oznámením

z 18. novembra 2015. Napriek skutočnosti, že oznámenie generálnej prokuratúry bolo

vydané a sťažovateľom doručené až po podaní sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd bol

povinný na jeho obsah prihliadnuť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že sťažnosť je v tejto časti vo vzťahu k postupu úradu špeciálnej prokuratúry pri vybavovaní

podnetov neprípustná, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

V súvislosti s namietaným základným právom na inú právnu ochranu oznámením

generálnej prokuratúry (ktorým bol vybavený opakovaný podnet sťažovateľov) ústavný súd

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (porov. , , ,

).

Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je

suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym

poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby

požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom

podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre,

zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa

takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť,

avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány

prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov.

, , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna prokuratúra

reagovala na opakovaný podnet sťažovateľov zákonným spôsobom, a teda si riadne plnila

svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričom oznámenie o vybavení

opakovaného podnetu spĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Skutočnosť,

že právne závery generálnej prokuratúry nie sú totožné s právnymi závermi sťažovateľov,

nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia opakovaného

podnetu sťažovateľov. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry

v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľov domáhať

sa ochrany svojich práv, pričom právne závery vyslovené v napadnutom oznámení nie sú

arbitrárne, extrémne nelogické a ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné ich považovať

za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je

oprávnený v tomto prípade zasahovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

aj na vzájomný vzťah úradu špeciálnej prokuratúry a generálnej prokuratúry vyplývajúci

z citovaného § 55d ods. 2 zákona o prokuratúre, v zmysle ktorého sú oprávnenia

generálneho prokurátora proti špeciálnemu prokurátorovi vo veciach patriacich

do právomoci úradu špeciálnej prokuratúry podľa § 55b zákona o prokuratúre oklieštené,

keďže nie je oprávnený uložiť špeciálnemu prokurátorovi pokyn, aby sa trestné stíhanie

nezačalo, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec

postúpila na prerokovanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo

riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného.

Podľa názoru ústavného súdu tak sťažovatelia, ktorí sú dosiaľ v procesnom postavení

svedka, využívaním podnetov, resp. opakovaného podnetu ako právnych prostriedkov

nápravy podľa zákona o prokuratúre, nemohli dosiahnuť nimi sledovaný primárny cieľ,

ktorým je zastavenie trestného stíhania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom

generálnej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľov vo veci vedenej

pod sp. zn. XVI Gn 36/15/1000 a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj ich právom podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by mohli byť tieto sťažovateľmi označené

práva postupom generálnej prokuratúry porušené. Na základe toho ústavný súd

po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v postupe generálnej prokuratúry

ústavný súd konštatuje, že pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

, resp. dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú, ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania

sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie“ (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Rovnako ústavný súd už uviedol, že za nečinnosť, resp. zbytočný prieťah

v konkrétnom konaní príslušného orgánu verejnej moci, možno považovať dobu nečinnosti

alebo zjavne neefektívnej činnosti príslušného orgánu pri napĺňaní účelu aplikovaného

zákona (porov. mutatis mutandis ).

Ústavný súd v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej nie každý

zistený prieťah má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr. ,

), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad. Nedodržanie

dvojmesačnej zákonnej poriadkovej lehoty na vybavenie podnetu v zmysle zákona

o prokuratúre nie je podľa názoru ústavného súdu natoľko ústavne významné, aby ho bolo

možné za každých okolností považovať za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva podľa dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti akceptoval aj

stanovisko generálneho prokurátora v jeho vyjadrení k sťažnosti z 19. novembra 2015,

v ktorom uviedol, že v danom prípade vybavil opakovaný podnet sťažovateľov po uplynutí

zákonnej lehoty, keďže zákon o prokuratúre vo vzťahu k nemu ako jedinému nadriadenému

prokurátorovi špeciálneho prokurátora neupravuje žiadny subjekt ani procesný postup,

na základ ktorého by bolo možné lehotu na vybavenie podnetu predĺžiť, a to napriek

jej poriadkovému charakteru, a skutočnosť, že u ostatných podriadených prokurátorov taká

možnosť v zmysle § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre existuje.

Zohľadňujúc uvedené ústavný súd nepovažoval doterajší postup generálnej

prokuratúry za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti

sťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016