Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 263/2020
PDF · 170.76 KB
No categories available
II. ÚS 263/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Štefekom,
Škultétyho 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 222/2019 a jeho
uznesením sp. zn. 5 Co 222/2019 z 29. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Štefekom, Škultétyho 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 222/2019 a jeho uznesením sp. zn. 5 Co 222/2019 z 29. októbra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ v procesnom
postavení žalobcu v 1. rade sa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 8 Csp 13/2016 domáhal určenia neplatnosti zmluvy o úvere
a vydania bezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom. Preskúmanie platnosti
uvedenej zmluvy o úvere bolo prejudiciálne riešené vo veci vedenej Okresným súdom
Bratislava III pod sp. zn. 23 C 221/03, v ktorej si žalobca voči sťažovateľovi (ako jednému
zo žalovaných) úspešne uplatňoval dlh z namietanej zmluvy. Z toho dôvodu vzal sťažovateľ
žalobu v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 8 Csp 13/2016 späť, čím
zapríčinil zastavenie konania ešte pred začatím prvého pojednávania. Uznesením sp. zn.
8 Csp 13/2016 z 12. júla 2019 okresný súd z dôvodu späťvzatia žaloby konanie zastavil
a žalovanému nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie vo vzťahu k výroku o náhrade trov
konania, v ktorom uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Csp 13/2016 mu vznikli
trovy právneho zastúpenia za podanie vyjadrenia k žalobe, ktorých náhradu žiada priznať.
Sťažovateľ podaním z 26. augusta 2019 navrhol nepriznať žalovanému náhradu trov
konania z dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorý mal spočívať v jeho sociálnych
pomeroch. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil výrok okresného súdu o trovách
konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %
a zároveň mu priznal i náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Napadnuté
uznesenie krajského súdu prevzal sťažovateľ 21. decembra 2019.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa 27. decembra 2019 obrátil
na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
s podnetom, aby generálny prokurátor podal v jeho právnej veci dovolanie. Dňa
11. januára 2020 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie generálnej prokuratúry
č. k. VI/1 Pz 189/19/1000-2 z 9. januára 2020, v ktorom sa uvádza, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje v doterajšej judikatúre dovolanie generálneho prokurátora
proti výroku o náhrade trov konania za neprípustné.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že k porušeniu jeho základných práv
a práva označených v bode 1 došlo nesprávnym procesným postupom okresného súdu,
ktorý „nevykonal procesný úkon podľa § 374 ods. 1 CSP, tým žalovanému nebola daná
možnosť sa vyjadriť k novým skutočnostiam vyplývajúcich zo stanoviska sťažovateľa
o náhrade trov konania, pre špecifikované a konkretizované sociálne, majetkové a iné
pomery sťažovateľa, resp. k prípadným dopadom nerešpektovania aplikácie § 257 CSP...
následne okresný súd nevykonal procesný úkon v zmysle § 374 ods. 3 CSP, preto
sťažovateľovi bolo odmietnuté reagovať na stanovisko odvolateľa k dôvodom hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP“.
5. Podľa názoru sťažovateľa sú tri dôvody, ktorými odôvodňuje porušenie svojich
základných práv a práva označeného v bode 1 postupom, ako i napadnutým uznesením
krajského súdu, konkrétne je to „extrémna ignorancia výkladu aplikácie § 257 Civilného
sporového poriadku krajským súdom spôsobom, ktorý popiera účel a zmysel tohto
ustanovenia, druhým dôvodom je, že napadnuté uznesenie krajského súdu je zjavne
nedostatočne odôvodnené voči aplikácii § 257 CSP, ako i výrok uznesenia krajského súdu
o náhradu trov je zjavne nedostatočný voči aplikácii § 257 CSP, a tretím dôvodom je, že
krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil totožné skutkové zistenie celkom
odlišne, čím bez odôvodnenia ignoroval aj ustanovenie § 193 CSP“.
6. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa (ne)aplikácie ustanovenia § 257 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v jeho právnej
veci sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa „nezaoberal tým, či v danej veci (ne)existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia § 257 CSP.
Pokiaľ neboli aplikované, resp. posudzované na daný skutkový stav namietané
sťažovateľom relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, bez toho,
aby krajský súd sa nimi vôbec zaoberal, resp. prejednal v odvolacom konaní, ide o postup
svojvoľný, a tak z ústavného hľadiska nekonformný, neospravedlniteľný a neudržateľný.“.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej argumentuje, že „formulácia výroku
napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku,
napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP zákonne
odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť ním
vydaného rozhodnutia“.
8. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na vybrané „skutkovo
identické rozhodnutia krajského súdu“, pričom uvádza, že „krajský súd v konaní pod
5 Co/222/2019 v obdobnej veci, právne posúdil totožné skutkové zistenia celkom odlišne,
preto napadnuté uznesenie je zjavne arbitrárne, nakoľko sťažovateľ legitímne očakával
vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa odvolací súd od stabilného, doteraz zastávaného
právneho názoru odchýlil“.
9. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, procesným postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 5 Co/222/2019-148 z 29. 10. 2019, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/222/2019-148 z 29. 10. 2019
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I, na nové konanie a rozhodnutie
o náhrade trov konania.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi z titulu nemajetkovej
ujmy 2.500 Eur, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 222/2019 a jeho uznesením z 29. októbra 2019.
18. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
19. V nadväznosti na citované zákonné ustanovenie ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom
súde. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej
sťažnosti ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde]. V prípade
podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
20. Z ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom odvíja zachovanie zákonnej dvojmesačnej lehoty pre podanie ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu od doručenia vyjadrenia generálnej prokuratúry (11. januára
2020) č. k. VI/1 Pz 189/19/1000-2 z 9. januára 2020, ktorým bol odložený jeho podnet
z 27. decembra 2019.
21. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne
prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. K takýmto mimoriadnym opravným
prostriedkom patrí aj dovolanie generálneho prokurátora. Príslušné právne predpisy totiž
neukladajú generálnemu prokurátorovi povinnosť (a podnecovateľovi nevzniká právny
nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či
podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné
podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie dovolania generálnym
prokurátorom preto nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana
(napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
22. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol vychádzať pri posudzovaní, či
sťažnosť bola podaná v rámci dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom
súde zo skutočnosti, že sťažovateľ podal podnet na podanie dovolania generálneho
prokurátora. Za daných okolností bol pre posúdenie tejto otázky relevantný deň
nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
23. Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. decembra
2019. Z toho vyplýva, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom súde. V nadväznosti
na uvedené ústavnému súdu pri predbežnom prerokovaní nezostala iná možnosť, len
odmietnuť ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde
ako podanú oneskorene.
24. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu