Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 413/2016
PDF · 283.41 KB
No categories available
II. ÚS 413/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &
Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná jej advokát JUDr. Daniel
Futej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 688/2015 zo 7. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &
Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná jej advokát JUDr. Daniel
Futej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 688/2015 zo 7. októbra 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktoré odôvodňuje tým, že „Krajský súd v Bratislave neprípustným
spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú,
citoval, ale ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul. Rozsudok
Odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností a je založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto
zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné. ...
rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a teda k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. V zmysle uvedeného máme za to, že dovolanie
podané na Najvyšší súd bolo prípustné a dôvodné.“.
Zo sťažnosti a z priloženej fotokópie napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že
sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti
žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“)]
domáhala náhrady škody a z tohto titulu zaplatenia sumy 3 981,29 € s príslušenstvom
v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 18 C 198/2011 zo 14. februára 2014 (ďalej len „rozsudok zo 14. februára 2014“)
žalobu a návrh sťažovateľky na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie zamietol. Uznesením okresného súdu
2
. k. 18 C 198/2011-346 z 8. júla 2014 (ďalej len „uznesenie z 8. júla 2014“) bola
sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku
okresného súdu zo 14. februára 2014. Proti rozsudku okresného súdu zo 14. februára 2014
a uzneseniu okresného súdu z 8. júla 2014 podala sťažovateľka odvolania, o ktorých
rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co
845/2014 a sp. zn. 5 Co 846/2014 z 27. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 27. januára
2015“), ktorým bol rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2014 a uznesenie okresného
súdu z 8. júla 2014 potvrdené ako vecne správne. Proti rozsudku krajského súdu z 27.
januára 2015 podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že ho odmietol.
Sťažovateľka „vidí zreteľný zásah do... práva na spravodlivý proces aj v tom, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý napriek skutočnosti, že
Sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod dovolania podľa ust.
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP, dovolanie odmietol, za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého sa pridržiava vo svojom uznesení vyplýva,
že podaný mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie odmietol s poukazom na to, že
dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je
možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať.“.
Ku skutkovým a právnym okolnostiam veci, ktorá bola predmetom preskúmavania
v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, sťažovateľka uvádza, že ako členka
vložila do družstva (ďalej len
„družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo v zmysle zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“).
Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného prospektu investície,
ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím
Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu
investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov a na
nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi
(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),
ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných
papieroch na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného NBS do
1. marca 2011, kedy mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb.
Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe
verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva
o správe portfólia cenných papierov podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch
v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými
papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená,
naposledy v znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej
dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len „zmluva“).
Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva
mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými
papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala
dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu
vyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS
vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti
žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 3 981,29 €
s príslušenstvom, ktorá jej podľa jej tvrdení vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
4
úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom. Sťažovateľka
v konaní pred okresným súdom argumentovala, že peňažné prostriedky do družstva vkladala
„výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú
subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou Bankou Slovenska a tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,
ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. ... Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že
nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na jeho majetku, pretože ako uvádzalo
Družstvo, obchodník s CP počas trvania zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré mali byť
v rozpore so skutočným stavom o plnení svojich záväzkov zo Zmluvy, s obsahom vyúčtovaní
Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu zverili členovia
u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške; takéto ubezpečenie vyplývalo okrem iného
aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa zmluvy odmenu vo výške
zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne dohodnuté 8 %-né zvýšenie
hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku vyššie uvedeného konania subjektu
finančného trhu – Obchodníka s CP v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo tak vznikla
žalobcovi škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok žalobcu, pretože túto
sumu mu Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal
predloženými dôkazmi.“.
Podľa sťažovateľky NBS postupovala vo veci dohľadu nad povinne dohliadanými
subjektmi finančného trhu „v rozpore s ústavou a zákonom. Ich zavinenie na spôsobnej
škode spočíva v tom, že v čase kedy im boli verejne známe skutočnosti preukazujúce, že
činnosťou dohliadaných subjektov vzniká akútne nebezpečenstvo vzniku škody, napriek
tomu za daného stavu nekonali tak, ako mali konať a včas nevykonali v rámci svojich
kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody, aj keď im to zákon
prikazoval. Odvolací súd a tiež prvostupňový súd preto nesprávne dospeli k záveru, že nie je
daná zodpovednosť orgánov štátu za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla investovaním
peňažných prostriedkov do odporcom dohliadaného subjektu.“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že tým, že okresný súd a krajský súd vec „nesprávne
právne posúdili, umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor
občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov
zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných Národnou bankou Slovenska“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR a právo na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 3 Cdo/688/2015 zo
dňa 7. 10. 2015 porušené bolo.
2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo/688/2015
zo dňa 7. 10. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 10 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade poukazuje na
skutočnosť, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky,
ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka
domáha v petite svojej sťažnosti, preto sťažnosť predbežne prerokoval len v rozsahu
namietaného porušenia sťažovateľkou v petite sťažnosti označených práv (základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte
sťažnosti mimo petitu, podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. III. ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07) ústavný súd preto považoval len za súčasť jej argumentácie.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
Sťažovateľkina argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)
OSP, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu
z 27. januára 2015 namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na
„nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú
8
z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné. ... rozsudok
odvolacieho súdu nepreskúmateľný v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na spravodlivý súdny proces.“.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s kľúčovými dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala
prípustnosť dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP,
pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne
preskúmal dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 s prihliadnutím na
§ 242 ods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým
z dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľka
dovolávala. Najvyšší súd následne uviedol definíciu toho, čo možno považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom, a v konkrétnostiach ku kľúčovým námietkam sťažovateľky
o tom, že rozsudok krajského súdu z 27. januára 2015 je nepreskúmateľný a je založený na
nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného
dokazovania okresného súdu, ktoré je neúplné, uviedol:
«Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), teda nie za procesnú
vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je
názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod
odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj
z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho
súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011...)
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS
196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS
161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p.“. Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto
otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania žalobkyne.»
K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov najvyšší súd zdôraznil, že
„... nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011). Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s. p.
neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
10
písm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).“
Osobitne k dovolacej námietke smerujúcej k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia vo veci konajúcich všeobecných súdov najvyšší súd uviedol:
„Žalobkyňa zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym
záverom, ktoré nezodpovedajú Ústave Slovenskej republiky a zákonom č. 566/1992 Zb.,
č. 566/2001 Z. z. a č. 747/2004 Z. z. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce ukoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5
Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by
bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“
Napokon sa najvyšší súd zaoberal aj námietkou neúplne a nesprávne zisteného
skutkového stavu vo veci, ku ktorej zdôraznil:
„Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto
nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú
v § 237 O. s. p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv.
inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesné
prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť
dovolania nezakladá.“
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 odmietol ako procesne neprípustné
v súlade s § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) OSP bez toho, aby preskúmal vecnú
správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti rozsudku
krajského súdu z 27. januára 2015, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú
primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré
najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými
právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na to, že súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
12
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
zároveň k porušeniu jej základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy patrí v zmysle doterajšej
judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 71/04,
IV. ÚS 1/2012). Túto právomoc všeobecných súdov v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy
konkretizuje, resp. vymedzuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že „zmyslom a účelom zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je...
stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť
všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“ (II. ÚS 25/2011).
Sťažovateľka si svoje základné právo garantované v čl. 46 ods. 3 ústavy uplatnila na
všeobecnom súde žalobou, ktorou sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
18 C 198/2011 domáhala náhrady škody, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom
NBS, o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom zo 14. februára 2014 tak, že ju zamietol,
pričom krajský súd rozsudkom z 27. januára 2015 označený rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny. Pokiaľ napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo
dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 odmietnuté ako procesne
neprípustné, tak táto skutočnosť sama osebe nemôže zakladať dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy (obdobne IV. ÚS 1/2012).
Z argumentácie sťažovateľky zároveň zjavne vyplýva, že k porušeniu jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť v zásade
z rovnakých dôvodov, ako k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za týchto okolností v prípade, ak ústavný súd dospel
k záveru o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak
nemožno reálne uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá bolo ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
14
V Košiciach 12. mája 2016