Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 413/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &

Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná jej advokát JUDr. Daniel

Futej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &

Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná jej advokát JUDr. Daniel

Futej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktoré odôvodňuje tým, že „Krajský súd v Bratislave neprípustným

spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú,

citoval, ale ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul. Rozsudok

Odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich

skutočností a je založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto

zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné. ...

rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva

navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a teda k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať

pred súdom podľa V zmysle uvedeného máme za to, že dovolanie

podané na Najvyšší súd bolo prípustné a dôvodné.“.

Zo sťažnosti a z priloženej fotokópie napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že

sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti

žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“)]

domáhala náhrady škody a z tohto titulu zaplatenia sumy 3 981,29 € s príslušenstvom

v súlade so o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 14. februára 2014 (ďalej len „rozsudok zo 14. februára 2014“)

žalobu a návrh sťažovateľky na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred

Súdnym dvorom Európskej únie zamietol. Uznesením okresného súdu

2

. k. -346 z 8. júla 2014 (ďalej len „uznesenie z 8. júla 2014“) bola

sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku

okresného súdu zo 14. februára 2014. Proti rozsudku okresného súdu zo 14. februára 2014

a uzneseniu okresného súdu z 8. júla 2014 podala sťažovateľka odvolania, o ktorých

rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co

845/2014 a sp. zn. z 27. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 27. januára

2015“), ktorým bol rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2014 a uznesenie okresného

súdu z 8. júla 2014 potvrdené ako vecne správne. Proti rozsudku krajského súdu z 27.

januára 2015 podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka „vidí zreteľný zásah do... práva na spravodlivý proces aj v tom, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý napriek skutočnosti, že

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod dovolania podľa ust.

, dovolanie odmietol, za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého sa pridržiava vo svojom uznesení vyplýva,

že podaný mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie odmietol s poukazom na to, že

dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle § 237

písm. f/ ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je

možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať.“.

Ku skutkovým a právnym okolnostiam veci, ktorá bola predmetom preskúmavania

v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, sťažovateľka uvádza, že ako členka

vložila do družstva (ďalej len

„družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo v zmysle zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“).

Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt

podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného prospektu investície,

ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím

Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu

investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov a na

nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),

ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných

papieroch na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného NBS do

1. marca 2011, kedy mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb.

Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe

verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva

o správe portfólia cenných papierov podľa o cenných papieroch

v znení neskorších predpisov a podľa v znení

neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými

papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená,

naposledy v znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej

dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len „zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke

Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS

vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 3 981,29 €

s príslušenstvom, ktorá jej podľa jej tvrdení vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

4

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom. Sťažovateľka

v konaní pred okresným súdom argumentovala, že peňažné prostriedky do družstva vkladala

„výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú

subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou Bankou Slovenska a tak, že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,

ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. ... Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že

nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na jeho majetku, pretože ako uvádzalo

Družstvo, obchodník s CP počas trvania zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré mali byť

v rozpore so skutočným stavom o plnení svojich záväzkov zo Zmluvy, s obsahom vyúčtovaní

Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu zverili členovia

u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške; takéto ubezpečenie vyplývalo okrem iného

aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa zmluvy odmenu vo výške

zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne dohodnuté 8 %-né zvýšenie

hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku vyššie uvedeného konania subjektu

finančného trhu – Obchodníka s CP v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo tak vznikla

žalobcovi škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok žalobcu, pretože túto

sumu mu Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal

predloženými dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľky NBS postupovala vo veci dohľadu nad povinne dohliadanými

subjektmi finančného trhu „v rozpore s a zákonom. Ich zavinenie na spôsobnej

škode spočíva v tom, že v čase kedy im boli verejne známe skutočnosti preukazujúce, že

činnosťou dohliadaných subjektov vzniká akútne nebezpečenstvo vzniku škody, napriek

tomu za daného stavu nekonali tak, ako mali konať a včas nevykonali v rámci svojich

kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody, aj keď im to zákon

prikazoval. Odvolací súd a tiež prvostupňový súd preto nesprávne dospeli k záveru, že nie je

daná zodpovednosť orgánov štátu za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla investovaním

peňažných prostriedkov do odporcom dohliadaného subjektu.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že tým, že okresný súd a krajský súd vec „nesprávne

právne posúdili, umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor

občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov

zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných Národnou bankou Slovenska“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a ods. 3 SR a právo na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. zo

dňa 7. 10. 2015 porušené bolo.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 7. 10. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 10 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade poukazuje na

skutočnosť, že podľa je viazaný návrhom sťažovateľky,

ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka

domáha v petite svojej sťažnosti, preto sťažnosť predbežne prerokoval len v rozsahu

namietaného porušenia sťažovateľkou v petite sťažnosti označených práv (základných práv

zaručených v a 3 a práva podľa dohovoru) napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 47 ods. 3

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte

sťažnosti mimo petitu, podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. ,

, ) ústavný súd preto považoval len za súčasť jej argumentácie.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

Sťažovateľkina argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 (ďalej aj „OSP“) v spojení s

, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu

z 27. januára 2015 namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa

, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na

„nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú

8

z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné. ... rozsudok

odvolacieho súdu nepreskúmateľný v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na spravodlivý súdny proces.“.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s kľúčovými dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala

prípustnosť dovolania v súlade s .

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 podľa až 3 ,

pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne

preskúmal dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 s prihliadnutím na

druhú vetu aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým

z dôvodu existencie prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľka

dovolávala. Najvyšší súd následne uviedol definíciu toho, čo možno považovať za odňatie

možnosti konať pred súdom, a v konkrétnostiach ku kľúčovým námietkam sťažovateľky

o tom, že rozsudok krajského súdu z 27. januára 2015 je nepreskúmateľný a je založený na

nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného

dokazovania okresného súdu, ktoré je neúplné, uviedol:

«Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie za procesnú

vadu konania uvedenú v Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je

názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj

z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , resp. ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho

súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. , , , ...)

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu

konania podľa “. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS

196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. , , IV. ÚS

161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

“. Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania žalobkyne.»

K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov najvyšší súd zdôraznil, že

„... nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ). Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v

neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

10

písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).“

Osobitne k dovolacej námietke smerujúcej k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia vo veci konajúcich všeobecných súdov najvyšší súd uviedol:

„Žalobkyňa zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym

záverom, ktoré nezodpovedajú a ,

č. a č. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce ukoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. , , , , 5

Cdo 44/2011, , a ). Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by

bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Napokon sa najvyšší súd zaoberal aj námietkou neúplne a nesprávne zisteného

skutkového stavu vo veci, ku ktorej zdôraznil:

„Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ). Ak k tejto

nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú

v Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv.

inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesné

prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť

dovolania nezakladá.“

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 odmietol ako procesne neprípustné

v súlade s a bez toho, aby preskúmal vecnú

správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti rozsudku

krajského súdu z 27. januára 2015, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú

primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré

najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na to, že súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

12

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

zároveň k porušeniu jej základného práva garantovaného v .

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom v zmysle patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

). Túto právomoc všeobecných súdov v súlade s

konkretizuje, resp. vymedzuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci účinný od 1. júla 2004.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že „zmyslom a účelom zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je...

stanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť

všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu

verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“ ().

Sťažovateľka si svoje základné právo garantované v uplatnila na

všeobecnom súde žalobou, ktorou sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

domáhala náhrady škody, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom

NBS, o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom zo 14. februára 2014 tak, že ju zamietol,

pričom krajský súd rozsudkom z 27. januára 2015 označený rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správny. Pokiaľ napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo

dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 27. januára 2015 odmietnuté ako procesne

neprípustné, tak táto skutočnosť sama osebe nemôže zakladať dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva podľa (obdobne ).

Z argumentácie sťažovateľky zároveň zjavne vyplýva, že k porušeniu jej základného práva

podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť v zásade

z rovnakých dôvodov, ako k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za týchto okolností v prípade, ak ústavný súd dospel

k záveru o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, tak

nemožno reálne uvažovať ani o porušení základného práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá bolo ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

14

V Košiciach 12. mája 2016