Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 264/2018
PDF · 372 KB
No categories available
IV. ÚS 264/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,
Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla
2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 49/2014
zo 14. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou okresnému súdu 7. septembra 2011 domáhal, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli
zaviazaní spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1242,16 € s 9,50 % úrokom
z omeškania ročne 7. septembra 2011 do zaplatenia, žalovaný v 3. rade bol zaviazaný
na zaplatenie sumy 1242,16 € s 9,50 % úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011
do zaplatenia, žalovaný v 4. rade na zaplatenie sumy 1272,81 € s 9,50 % úrokom
z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia a žalovaní v 5. a 6. rade boli
zaviazaní spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1272,81 € s 9,50 % úrokom
z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia z titulu náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva.
Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 29 C 208/2011
z 27. apríla 2012 žalobu sťažovateľa zamietol a zároveň mu uložil povinnosť nahradiť trovy
konania. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd „mal o. i. za to, že... sťažovateľovi nepatrí
opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného
bremena ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z...“.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Co 79/2012
zo 6. mája 2013 tak, že zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania, odvolaním
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil ako vecne správne
(okrem výroku o trovách konania) a pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné
bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorazovú.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 79/2012 zo 6. mája
2013 dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 49/2014
zo 14. apríla 2016 ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „zriadením vecného bremena podľa § 23
ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. nedošlo k vysporiadaniu vzťahu medzi vlastníkom neoprávnenej
stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom... Špeciálny právny predpis
citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadávať právny vzťah podľa ust. § 135c ods. 1
Občianskeho zákonníka odstránením stavby na náklady vlastníka stavby...
Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe
ktorého je obmedzený v užívaní parcely KN-C č. 1510 bytovým domom zo strany
žalovaných v období od 08. 09. 2009 do 07. 09. 2011. Tzn., že sťažovateľ sa nedomáhal v
tomto konaní jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno - tzn. „vyplatenia náhrady
za vecné bremeno“, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, ale domáhal sa náhrady za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 128 ods. 2 ObčZ, čl. 20 ods. 4 Ústavy SR,
čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 1 Protokolu, a to za vymedzené časové obdobie.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno
uplatniť v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20
ods. 4 ústavy, čl. 11 ods. 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny
a zjavne neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem
najvyšším súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a je
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery najvyššieho súdu sú
podľa názoru sťažovateľa v extrémnom nesúlade so zákonom, napadnutý rozsudok je
v rozpore aj s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom namieta, že
„porušovateľ, ako aj odvolací súd sa mýlia, pokiaľ majú za to, že sťažovateľ má trpieť
bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, a to na základe § 23 ods. 5 BytZ, čo by
znamenalo, že sťažovateľ môže byť obmedzený zo zákona (BytZ), pretože je to v rozpore
s článkom 20 ods. Ústavy... a článkom 11 ods. 4 Listiny... keďže sťažovateľ môže byť
obmedzený iba na základe zákona a nie zo zákona...
S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, je preto nesporné, že aj v prípade
zákonného vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. patria
vlastníkovi trpiaceho pozemku - sťažovateľovi, opakované platby primeranej náhrady počas
trvania núteného obmedzenia...
Ak nie je nárok na náhradu za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením
vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo vlastníka
obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno
trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho
vlastnícke práva obmedzené.
Je viac ako zrejmé, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť sťažovateľa, stavbou bytového
domu na nej ležiacou, bez poskytnutia primeranej náhrady.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „záver porušovateľa o základnej otázke
nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie, že existuje obmedzenie vlastníckeho práva
a o kompenzácii vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva, nebol napadnutým
rozhodnutím porušovateľa a ani rozhodnutím odvolacieho súdu vyriešený... Jeho
odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľa s odkazom na zriadené vecné
bremeno s tým, že finančná náhrada je jednorazová. Takýto výklad je však ústavne
nekonformný a je v rozpore s inými rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v konaní
poukazoval, ktoré sa týkajú náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným
vecným bremenom, a to podľa zákona č. 66/2009 Z. z.“.
Na podporu uvedených tvrdení sťažovateľ poukazuje v sťažnosti aj na právne názory
vyslovené v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave
k náhrade za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“; (sp. zn. 6 Co 154/2012, 6 Co 117/2012, 7 C 172/2011,
25 C 47/2011, 16 C 2/2011 a iné)] a tiež na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia krajského súdu z 10. januára 2013, ktoré sa podľa zistenia
ústavného súdu týkajú najmä výkladu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným
zákonným vecným bremenom, a to podľa uvedeného zákona č. 66/2009 Z. z.
Podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2017 sťažovateľ poukázal
na právny názor pléna ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, podľa ktorého „jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku
trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na
svojom pozemku“. V tejto súvislosti sťažovateľ zastáva názor, že «ani v predmetnej právnej
veci preto neobstojí argumentácia porušovateľa, že: „finančná náhrada za vznik vecného
bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia, resp., že
„... neprichádza do úvahy náhrada za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva vo
forme opakujúceho sa finančného plnenia...“, ... že ním uplatnený nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1510, na ktorom
stojí stavba bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 08. 09. 2009 do 07. 09.
2011 (za dva roky spätne odo dňa podania žaloby), vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže
k pozemku č. 1510... premlčaný nie je. Ak teda všeobecné súdy uplatnený nárok sťažovateľa
zamietli, došlo z ich strany k porušeniu základných práv sťažovateľa.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu zo 6. mája 2013 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho
právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili
sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014
zo 14. apríla 2016.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené
základné práva garantované ústavou a listinou zaručené dohovorom a dodatkovým
protokolom nesprávnou aplikáciou právnych noriem a nedostatočným odôvodnením.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil
na posúdenie, či nemožno sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú a v tejto súvislosti
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou predovšetkým skúmal, či existuje medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu mohlo dôjsť. V nadväznosti na to
posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa vo vzťahu k ťažiskovým častiam
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru negarantujú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich
účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku po uvedení dôvodov dovolaním napadnutého rozsudku
krajského súdu, obsahu dovolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu
predovšetkým uviedol:
«... Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O. s. p... a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci...
V ustanovení § 238 ods. 3 O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam spravidla vtedy, ak
rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad
ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú
právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie
odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (viď
rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2004).
Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., je
dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej „dovolacej“
otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému
dovolacím súdom podľa § 238 ods. 3 O. s. p. sa uvedené ako principiálny, konštantný
a nemenný prístup dovolacieho súdu jednotne aplikuje všetkými senátmi najvyššieho súdu
v ich doterajšej rozhodovacej praxi - viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 216/2009, 2 Cdo 173/2012, 3 Cdo 219/2011, 4 Cdo 28/2011, 5 Cdo 171/2009,
6 Cdo 115/2011, 7 Cdo 117/2011). Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom
dovolacom konaní nemohol zaoberať žiadnymi skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je
oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami - viď § 243a ods. 2 veta druhá
O. s. p.), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom
vyslovená prípustnosť dovolania.
Pokiaľ žalobca vyjadril nesúhlas s obsahovou stránkou odvolacím súdom
vymedzenej otázky (§ 238 ods. 3 O. s. p.), najvyšší súd pripomína, že oprávnenie založiť
prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by
inak dovolanie nebolo prípustné, zveruje ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. výlučne
odvolaciemu súdu. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu už dávnejšie dospela k záveru, že
ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví,
dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj
tiež R 38/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 16/2001, 3 Cdo 215/2007,
3 Cdo 254/2007, 3 Cdo 225/2009, 3 Cdo 20/2011 a 3 Cdo 146/2013).
Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania nepriznáva „procesné oprávnenie
domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania“. Ak odvolací súd nevyhovie účastníkovi
a nevysloví prípustnosť dovolania, dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p. prípustné nie je
(porovnaj tiež II. ÚS 348/08). Pokiaľ teda účastník konania nemá procesné právo, aby
dovolanie bolo (vôbec) pripustené, o to viac nemá procesné oprávnenie domáhať sa, aby
prípustnosť dovolania bola vyslovená spôsobom zodpovedajúcim jeho predstavám...
Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.
Dovolateľ namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať...
Pre prípad, že žalobca namieta nesprávnosť postupu súdov v procese zisťovania
skutkových podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že neúplnosť alebo
nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred
súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K námietke žalobcu, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené, dovolací súd
uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď R 111/1998) považovala
nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania
nezakladá...
Vzhľadom na pretrvávajúcu nejednoznačnosť názorov senátov najvyššieho súdu
v otázke, aké sú procesné dôsledky skutočnosti, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je
nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné), bolo na rokovaní občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, prijaté zjednocujúce stanovisko,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje
dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva
žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá
predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov,
ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký
prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“
(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak
zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku
2003).
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd v prejednávanej veci nepovažuje za
priliehavý odkaz žalobcu na tie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré uviedol v podaniach
označených v bodoch 4.3. a 4.5.
Plniac povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. sa dovolací súd
zaoberal aj otázkou, či v konaní nedošlo k niektorej z tzv. iných procesných vád majúcich za
následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)... Podľa názoru
dovolacieho súdu v preskúmavanej veci nedošlo k dovolateľom namietanej „inej“ vade -
nepreskúmateľnosti.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací
súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa
a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Za „inú“ vadu
konania nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa.
K námietke žalobcu, že odvolací súd sa nevyjadril k jeho odvolacej argumentácii
v celom žalobcom očakávanom rozsahu, dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(I. ÚS 241/07). Odvolací súd, riadiac sa svojím právnym názorom, považoval za
rozhodujúce to, že na báze žalobcom opísaného skutkového stavu prichádza do úvahy
výlučne náhrada za vznik vecného bremena, a to v jej jednorazovej forme. Z tohto dôvodu
odvolateľom nastolené otázky nemali z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom
„podstatný význam“, preto sa k nim osobitne nevyjadroval. Podľa právneho názoru
najvyššieho súdu nemožno tomuto postupu odvolacieho súdu nič vytýkať...»
V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa najvyšší súd ako dovolací súd zaoberal
námietkou sťažovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci a v tejto súvislosti najmä uviedol:
«Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu, v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou
dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce
vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134
tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný
vklad do katastra nehnuteľností. Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.
Identickú „dovolaciu otázku“, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie pripustené aj
v preskúmavanej veci, už najvyšší súd riešil v konaní sp. zn. 7 Cdo 26/2014, v ktorom
posudzoval opodstatnenosť dovolania podaného proti rozhodnutiu v právnej veci vedenej
na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 20 Co 1/2011 (teda vo veci, s poukázaním na ktorú
žalobca v preskúmavanom prípade žiadal prerušiť konanie). V predmetnej veci odvolací súd
pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. za jednorazovú.
Najvyšší súd v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014 konštatoval, že
vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu,
rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je
vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho
vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných
priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného
záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom
zo strany dotknutého vlastníka.
Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok.
Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka
veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný
s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych
predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej
úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú
zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou, Subsidiárne
použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva aj z ustanovenia § 3 ods.
1 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa
na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonník
a osobitné predpisy.“ Preto aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že
vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné
v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy.
Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom
osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká
„in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri
každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú
náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Právne závery uvedené vyššie... zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.
Názor, ku ktorému dospel Krajský súd v Prešove a na ktorom založil svoj rozsudok zo 6.
mája 2013 sp. zn. 1 Co 79/2012 (že za skutkových okolností, ktoré sú opísané v žalobe a
ktoré žalobca konkretizoval v priebehu konania, neprichádza do úvahy náhrada za
pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa finančného
plnenia), považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
K obmedzeniu vlastníka takého pozemku, na ktorom v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 182/1993 Z. z. (1. septembra 1993) bol bytový dom vo vlastníctve niekoho iného,
došlo jednorazovo - v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.
Uvedené ustanovenie sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku
a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na
užívanie pozemku). Zvolená bola koncepcia úpravy ich vzťahu zákonným vecným bremenom
v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s tým, že finančné vyrovnanie práv
a povinností vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu založeného týmto zákonom sa
uskutoční (môže uskutočniť) podľa všeobecných zásad vyrovnania vzťahu medzi vlastníkom
a tým subjektom, ktorý výkonom svojich vlastných práv obmedzil práva vlastníka.
Ak by v súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten istý vlastník, ktorý ním bol v deň
nadobudnutia účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. (1. septembra 1993), zrejme by v praxi
nevznikali pochybnosti o tom, že a/ uvedeným dňom došlo ex lege k obmedzeniu jeho
vlastníckeho práva vecným bremenom v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona, b/ uvedeným dňom
mu (aj) v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vzniklo právo na náhradu
za toto obmedzenie, c/ od uvedeného dňa mal vlastník možnosť uplatniť svoje právo na
náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv v Občianskym zákonníkom stanovenej dobe.
Pokiaľ tento (nezmenený) vlastník právo na náhradu za obmedzenie svojho
vlastníctva neuplatnil v stanovenej dobe, došlo k premlčaniu jeho práva a v súčasnosti sa už
nemôže domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva.
Ak tento (nezmenený) vlastník pozemku svoje právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva, ku ktorému došlo 1. septembra 1993 ustanovením § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. úspešne uplatnil a bola mu - či už na základe dohody dotknutých subjektov
alebo rozhodnutia súdu - poskytnutá náhrada, boli jeho práva uspokojené a v súčasnosti mu
už z tohto titulu (obmedzenia jeho vlastníckych práv) nepatrí žiadna ďalšia náhrada za
akési „nové“ alebo „pretrvávajúce obmedzenie vlastníctva“.
Na podstate vyššie uvedeného... nemôže nič zmeniť, ak odo dňa účinnosti zákona
č. 182/1993 Z. z. došlo k zmene v osobe vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom
v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona.
Aj vtedy, ak došlo k takejto zmene v osobe vlastníka pozemku, treba naďalej
rozlišovať jednak tú skutočnosť, že priamo zákon č. 182/1993 Z. z. upravil samotný
vecnoprávny vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby (vecným bremenom obmedzujúcim
vlastníka pozemku), jednak skutočnosť, že - pokiaľ tento zákon osobitne neupravil vzájomné
(finančné) vyrovnanie nositeľov práv a povinností tvoriacich obsah tohto právneho vzťahu -
prichádzala do úvahy možnosť ich vyrovnania podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka (avšak len do doby stanovenej zákonom).
Nadväzujúc na tieto úvahy dovolací súd uzatvára, že bez ohľadu na to, či vlastník
pozemku, ktorému 1. septembra 1993 (dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.) vzniklo
právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5
tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo
nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je)
nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho
práva.
Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že podstatu predmetného názoru...
považoval za ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani
ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť
rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012,
I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.
Treba tiež dodať, že v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 89/2008 išlo
o problematiku zaplatenia náhrady titulom obmedzenia vlastníckeho práva k pozemku jeho
zaťažením „zákonným vecným bremenom“ v prospech vlastníka energetického zariadenia.
Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že ak by zákony upravujúce tzv. zákonné vecné
bremená neriešili poskytovanie náhrad za takéto bremená, bolo by možné odvodiť ich
poskytnutie priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy, prípadne z § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 6. mája 2013 sp. zn. 1 Co 79/2012 nie je
v rozpore s názorom najvyššieho súdu vyjadreným vo veci sp. zn. 4 Cdo 89/2008:
nepopiera, že za obmedzenie práva vlastníka pozemku v zmysle § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. patrí vo všeobecnosti náhrada, konštatuje ale, že náhrada patrila len
tomu, kto bol vlastníkom spornej parcely v čase, keď tento zákon nadobudol účinnosť a že -
v okolnostiach prejednávanej veci - žalobca na ňu nemá nárok.
Vzhľadom na to, že dovolateľ neopodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), najvyšší súd
jeho dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).»
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd v dovolacom konaní vyslovil
v posudzovanej veci, že uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej lehote a že si
ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase účinnosti
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že argumentácia dovolacieho súdu v predmetnej
právnej veci neobstojí, zakladá aj odkazmi na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, podľa ktorého jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania
núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom
pozemku. Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1510, na ktorom stojí stavba
bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 8. septembra 2009 do 7. septembra
2011, premlčaný nie je.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016 (s prihliadnutím na obsah
rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Co 79/2012 zo 6. mája 2013, ktorý
bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu
týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (či bráni nejaké ustanovenie všeobecného
záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23
ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú) nevyplýva taká
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym
záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku zo 6. mája 2013 (pri
úplnom zistení skutkového stavu a pri použití správneho právneho predpisu, pozn.), že
v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je jednorazovou
náhradou, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by
bránilo tomu záveru, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa primeraným spôsobom vysporiadal s dovolacou
námietkou sťažovateľa spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba
v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie
všeobecného záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno
podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú.
Závery dovolacieho súdu sú pritom formulované zrozumiteľne a podľa názoru ústavného
súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom najvyššieho súdu (resp. krajského súdu ako
odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd
v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad
právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej
normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný, resp. či
nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené. Pretože
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho
súdu.
Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že sťažovateľ sa na ústavný súd
v obdobných veciach obrátil už viackrát, pričom napadnuté rozsudky (krajského súdu,
pozn.), proti ktorým sťažnosť smerovala, boli založené v podstate na rovnakom právnom
názore, aký vyslovil najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd tieto sťažnosti
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012,
sp. zn. II. ÚS 501/2011, II. ÚS 506/2011, III. ÚS 13/2010, IV. ÚS 227/2012,
I. ÚS 474/2013 a sp. zn. II. ÚS 323/2017, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
Vo vzťahu k celému radu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu Českej
republiky a ústavného súdu, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, ústavný súd
uvádza, že právne názory v nich vyjadrené nie sú aplikovateľné na v tomto konaní
preskúmavanú vec, pretože nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto
rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.
Vo vzťahu k nálezu sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011, ktorým ústavný súd
rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom zrušenia rozsudku
krajského súdu citovaným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení
nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku
zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však v žiadnom prípade
nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.
Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10 ods. 5 druhá,
tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá
a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov
v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom
spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.».
Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý
upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za
vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
keďže upravuje rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní
nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike
sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti
v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone
práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah
a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak
vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri
jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016 a obsahom sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 11 ods. 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014
zo 14. apríla 2016 došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 11 ods. 4 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z odôvodnenia
sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva
vyplývajúceho z čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 11 ods. 4 listiny a tiež práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia.
Ak ústavný súd za týchto okolností dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 11 ods. 4 listiny a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018