Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 264/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,

Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

a a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. apríla

2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou okresnému súdu 7. septembra 2011 domáhal, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli

zaviazaní spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1242,16 € s 9,50 % úrokom

z omeškania ročne 7. septembra 2011 do zaplatenia, žalovaný v 3. rade bol zaviazaný

na zaplatenie sumy 1242,16 € s 9,50 % úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011

do zaplatenia, žalovaný v 4. rade na zaplatenie sumy 1272,81 € s 9,50 % úrokom

z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia a žalovaní v 5. a 6. rade boli

zaviazaní spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1272,81 € s 9,50 % úrokom

z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia z titulu náhrady za obmedzenie

vlastníckeho práva.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 27. apríla 2012 žalobu sťažovateľa zamietol a zároveň mu uložil povinnosť nahradiť trovy

konania. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd „mal o. i. za to, že... sťažovateľovi nepatrí

opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného

bremena ust. ..“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 6. mája 2013 tak, že zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania, odvolaním

napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil ako vecne správne

(okrem výroku o trovách konania) a pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné

bremeno podľa

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorazovú.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. mája

2013 dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

zo 14. apríla 2016 ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „zriadením vecného bremena podľa § 23

ods. 5 nedošlo k vysporiadaniu vzťahu medzi vlastníkom neoprávnenej

stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom... Špeciálny právny predpis

citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadávať právny vzťah podľa ust. § 135c ods. 1

odstránením stavby na náklady vlastníka stavby...

Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe

ktorého je obmedzený v užívaní parcely KN-C č. 1510 bytovým domom zo strany

žalovaných v období od 08. 09. 2009 do 07. 09. 2011. Tzn., že sťažovateľ sa nedomáhal v

tomto konaní jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno - tzn. „vyplatenia náhrady

za vecné bremeno“, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, ale domáhal sa náhrady za

nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle ObčZ, SR,

čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 1 Protokolu, a to za vymedzené časové obdobie.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno

uplatniť v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20

ods. 4 , listiny a dodatkového protokolu.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny

a zjavne neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

najvyšším súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a je

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery najvyššieho súdu sú

podľa názoru sťažovateľa v extrémnom nesúlade so zákonom, napadnutý rozsudok je

v rozpore aj s , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom namieta, že

„porušovateľ, ako aj odvolací súd sa mýlia, pokiaľ majú za to, že sťažovateľ má trpieť

bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, a to na základe § 23 ods. 5 BytZ, čo by

znamenalo, že sťažovateľ môže byť obmedzený zo zákona (BytZ), pretože je to v rozpore

s článkom 20 ods. ... a článkom 11 ods. 4 Listiny... keďže sťažovateľ môže byť

obmedzený iba na základe zákona a nie zo zákona...

S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, je preto nesporné, že aj v prípade

zákonného vecného bremena v zmysle patria

vlastníkovi trpiaceho pozemku - sťažovateľovi, opakované platby primeranej náhrady počas

trvania núteného obmedzenia...

Ak nie je nárok na náhradu za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením

vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo vlastníka

obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno

trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho

vlastnícke práva obmedzené.

Je viac ako zrejmé, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť sťažovateľa, stavbou bytového

domu na nej ležiacou, bez poskytnutia primeranej náhrady.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „záver porušovateľa o základnej otázke

nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie, že existuje obmedzenie vlastníckeho práva

a o kompenzácii vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva, nebol napadnutým

rozhodnutím porušovateľa a ani rozhodnutím odvolacieho súdu vyriešený... Jeho

odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľa s odkazom na zriadené vecné

bremeno s tým, že finančná náhrada je jednorazová. Takýto výklad je však ústavne

nekonformný a je v rozpore s inými rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v konaní

poukazoval, ktoré sa týkajú náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným

vecným bremenom, a to podľa “.

Na podporu uvedených tvrdení sťažovateľ poukazuje v sťažnosti aj na právne názory

vyslovené v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave

k náhrade za zriadenie vecného bremena v zmysle o niektorých

opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli

z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[ďalej len „“; (sp. zn. , , ,

, a iné)] a tiež na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia krajského súdu z 10. januára 2013, ktoré sa podľa zistenia

ústavného súdu týkajú najmä výkladu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným

zákonným vecným bremenom, a to podľa uvedeného

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2017 sťažovateľ poukázal

na právny názor pléna ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn.

z 12. októbra 2016, podľa ktorého „jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho

práva nie je v súlade s , a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku

trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na

svojom pozemku“. V tejto súvislosti sťažovateľ zastáva názor, že «ani v predmetnej právnej

veci preto neobstojí argumentácia porušovateľa, že: „finančná náhrada za vznik vecného

bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia, resp., že

„... neprichádza do úvahy náhrada za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva vo

forme opakujúceho sa finančného plnenia...“, ... že ním uplatnený nárok na náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1510, na ktorom

stojí stavba bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 08. 09. 2009 do 07. 09.

2011 (za dva roky spätne odo dňa podania žaloby), vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže

k pozemku č. 1510... premlčaný nie je. Ak teda všeobecné súdy uplatnený nárok sťažovateľa

zamietli, došlo z ich strany k porušeniu základných práv sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1

a a listiny, ako aj práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu zo 6. mája 2013 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho

právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4

a a podľa a listiny a tiež práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2016.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené

základné práva garantované a listinou zaručené dohovorom a dodatkovým

protokolom nesprávnou aplikáciou právnych noriem a nedostatočným odôvodnením.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2016

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil

na posúdenie, či nemožno sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú a v tejto súvislosti

v súlade so svojou ustálenou judikatúrou predovšetkým skúmal, či existuje medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1

a listiny, resp. právom podľa dohovoru taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu mohlo dôjsť. V nadväznosti na to

posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa vo vzťahu k ťažiskovým častiam

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru negarantujú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich

účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku po uvedení dôvodov dovolaním napadnutého rozsudku

krajského súdu, obsahu dovolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu

predovšetkým uviedol:

«... Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými

v .. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci...

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam spravidla vtedy, ak

rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad

ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú

právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie

odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (viď

rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2004).

Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa , je

dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej „dovolacej“

otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému

dovolacím súdom podľa sa uvedené ako principiálny, konštantný

a nemenný prístup dovolacieho súdu jednotne aplikuje všetkými senátmi najvyššieho súdu

v ich doterajšej rozhodovacej praxi - viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, ). Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom

dovolacom konaní nemohol zaoberať žiadnymi skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je

oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami - viď § 243a ods. 2 veta druhá

), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom

vyslovená prípustnosť dovolania.

Pokiaľ žalobca vyjadril nesúhlas s obsahovou stránkou odvolacím súdom

vymedzenej otázky ( ), najvyšší súd pripomína, že oprávnenie založiť

prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by

inak dovolanie nebolo prípustné, zveruje ustanovenie výlučne

odvolaciemu súdu. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu už dávnejšie dospela k záveru, že

ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví,

dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj

tiež R 38/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , a ).

účastníkovi konania nepriznáva „procesné oprávnenie

domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania“. Ak odvolací súd nevyhovie účastníkovi

a nevysloví prípustnosť dovolania, dovolanie podľa prípustné nie je

(porovnaj tiež ). Pokiaľ teda účastník konania nemá procesné právo, aby

dovolanie bolo (vôbec) pripustené, o to viac nemá procesné oprávnenie domáhať sa, aby

prípustnosť dovolania bola vyslovená spôsobom zodpovedajúcim jeho predstavám...

Vady konania vymenované v až e/ a neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.

Dovolateľ namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať...

Pre prípad, že žalobca namieta nesprávnosť postupu súdov v procese zisťovania

skutkových podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že neúplnosť alebo

nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle

ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,

R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

podľa , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred

súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie

je vadou konania v zmysle

K námietke žalobcu, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené, dovolací súd

uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď R 111/1998) považovala

nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania

nezakladá...

Vzhľadom na pretrvávajúcu nejednoznačnosť názorov senátov najvyššieho súdu

v otázke, aké sú procesné dôsledky skutočnosti, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je

nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné), bolo na rokovaní občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, prijaté zjednocujúce stanovisko,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ “. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje

dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva

žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá

predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov,

ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký

prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“

(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak

zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku

2003).

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd v prejednávanej veci nepovažuje za

priliehavý odkaz žalobcu na tie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré uviedol v podaniach

označených v bodoch 4.3. a 4.5.

Plniac povinnosť vyplývajúcu z veta druhá sa dovolací súd

zaoberal aj otázkou, či v konaní nedošlo k niektorej z tzv. iných procesných vád majúcich za

následok nesprávne rozhodnutie veci ( )... Podľa názoru

dovolacieho súdu v preskúmavanej veci nedošlo k dovolateľom namietanej „inej“ vade -

nepreskúmateľnosti.

Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací

súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa

a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Za „inú“ vadu

konania nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv dovolateľa.

K námietke žalobcu, že odvolací súd sa nevyjadril k jeho odvolacej argumentácii

v celom žalobcom očakávanom rozsahu, dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(). Odvolací súd, riadiac sa svojím právnym názorom, považoval za

rozhodujúce to, že na báze žalobcom opísaného skutkového stavu prichádza do úvahy

výlučne náhrada za vznik vecného bremena, a to v jej jednorazovej forme. Z tohto dôvodu

odvolateľom nastolené otázky nemali z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom

„podstatný význam“, preto sa k nim osobitne nevyjadroval. Podľa právneho názoru

najvyššieho súdu nemožno tomuto postupu odvolacieho súdu nič vytýkať...»

V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa najvyšší súd ako dovolací súd zaoberal

námietkou sťažovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci a v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Podľa , vecné bremená vznikajú písomnou

zmluvou, na základe závetu, v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou

dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce

vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134

tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný

vklad do katastra nehnuteľností. Podľa , ak vlastník

domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému

bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Identickú „dovolaciu otázku“, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie pripustené aj

v preskúmavanej veci, už najvyšší súd riešil v konaní sp. zn. , v ktorom

posudzoval opodstatnenosť dovolania podaného proti rozhodnutiu v právnej veci vedenej

na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. (teda vo veci, s poukázaním na ktorú

žalobca v preskúmavanom prípade žiadal prerušiť konanie). V predmetnej veci odvolací súd

pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho

predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona

č. za jednorazovú.

Najvyšší súd v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. konštatoval, že

vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu,

rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je

vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho

vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných

priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia

vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného

záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom

zo strany dotknutého vlastníka.

Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi

predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok.

Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka

veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo

konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný

s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych

predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej

úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú

zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou, Subsidiárne

použitie všeobecných ustanovení vyplýva aj z ustanovenia ods.

1 , podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa

na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov

a osobitné predpisy.“ Preto aj keď v danom prípade neuvádza, že

vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné

v tejto súvislosti vychádzať aj z Listiny a .

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom

osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká

„in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je

nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri

každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú

náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

Právne závery uvedené vyššie... zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

Názor, ku ktorému dospel Krajský súd v Prešove a na ktorom založil svoj rozsudok zo 6.

mája 2013 sp. zn. (že za skutkových okolností, ktoré sú opísané v žalobe a

ktoré žalobca konkretizoval v priebehu konania, neprichádza do úvahy náhrada za

pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa finančného

plnenia), považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

K obmedzeniu vlastníka takého pozemku, na ktorom v čase nadobudnutia účinnosti

(1. septembra 1993) bol bytový dom vo vlastníctve niekoho iného,

došlo jednorazovo - v zmysle

Uvedené ustanovenie sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku

a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na

užívanie pozemku). Zvolená bola koncepcia úpravy ich vzťahu zákonným vecným bremenom

v zmysle s tým, že finančné vyrovnanie práv

a povinností vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu založeného týmto zákonom sa

uskutoční (môže uskutočniť) podľa všeobecných zásad vyrovnania vzťahu medzi vlastníkom

a tým subjektom, ktorý výkonom svojich vlastných práv obmedzil práva vlastníka.

Ak by v súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten istý vlastník, ktorý ním bol v deň

nadobudnutia účinnosti (1. septembra 1993), zrejme by v praxi

nevznikali pochybnosti o tom, že a/ uvedeným dňom došlo ex lege k obmedzeniu jeho

vlastníckeho práva vecným bremenom v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona, b/ uvedeným dňom

mu (aj) v zmysle všeobecných ustanovení vzniklo právo na náhradu

za toto obmedzenie, c/ od uvedeného dňa mal vlastník možnosť uplatniť svoje právo na

náhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv v stanovenej dobe.

Pokiaľ tento (nezmenený) vlastník právo na náhradu za obmedzenie svojho

vlastníctva neuplatnil v stanovenej dobe, došlo k premlčaniu jeho práva a v súčasnosti sa už

nemôže domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva.

Ak tento (nezmenený) vlastník pozemku svoje právo na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva, ku ktorému došlo 1. septembra 1993 ustanovením § 23 ods. 5 zákona

č. úspešne uplatnil a bola mu - či už na základe dohody dotknutých subjektov

alebo rozhodnutia súdu - poskytnutá náhrada, boli jeho práva uspokojené a v súčasnosti mu

už z tohto titulu (obmedzenia jeho vlastníckych práv) nepatrí žiadna ďalšia náhrada za

akési „nové“ alebo „pretrvávajúce obmedzenie vlastníctva“.

Na podstate vyššie uvedeného... nemôže nič zmeniť, ak odo dňa účinnosti zákona

č. došlo k zmene v osobe vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom

v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona.

Aj vtedy, ak došlo k takejto zmene v osobe vlastníka pozemku, treba naďalej

rozlišovať jednak tú skutočnosť, že priamo upravil samotný

vecnoprávny vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby (vecným bremenom obmedzujúcim

vlastníka pozemku), jednak skutočnosť, že - pokiaľ tento zákon osobitne neupravil vzájomné

(finančné) vyrovnanie nositeľov práv a povinností tvoriacich obsah tohto právneho vzťahu -

prichádzala do úvahy možnosť ich vyrovnania podľa všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka (avšak len do doby stanovenej zákonom).

Nadväzujúc na tieto úvahy dovolací súd uzatvára, že bez ohľadu na to, či vlastník

pozemku, ktorému 1. septembra 1993 (dňom účinnosti ) vzniklo

právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5

tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo

nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je)

nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho

práva.

Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že podstatu predmetného názoru...

považoval za ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . Ani

ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť

rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. , ,

, ), na tom nič nezmenili.

Treba tiež dodať, že v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. išlo

o problematiku zaplatenia náhrady titulom obmedzenia vlastníckeho práva k pozemku jeho

zaťažením „zákonným vecným bremenom“ v prospech vlastníka energetického zariadenia.

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že ak by zákony upravujúce tzv. zákonné vecné

bremená neriešili poskytovanie náhrad za takéto bremená, bolo by možné odvodiť ich

poskytnutie priamo z , prípadne z .

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 6. mája 2013 sp. zn. nie je

v rozpore s názorom najvyššieho súdu vyjadreným vo veci sp. zn. :

nepopiera, že za obmedzenie práva vlastníka pozemku v zmysle § 23 ods. 5 zákona

č. patrí vo všeobecnosti náhrada, konštatuje ale, že náhrada patrila len

tomu, kto bol vlastníkom spornej parcely v čase, keď tento zákon nadobudol účinnosť a že -

v okolnostiach prejednávanej veci - žalobca na ňu nemá nárok.

Vzhľadom na to, že dovolateľ neopodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), najvyšší súd

jeho dovolanie zamietol ( ).»

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd v dovolacom konaní vyslovil

v posudzovanej veci, že uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej lehote a že si

ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase účinnosti

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že argumentácia dovolacieho súdu v predmetnej

právnej veci neobstojí, zakladá aj odkazmi na nález ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2016, podľa ktorého jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

nie je v súlade s , a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania

núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom

pozemku. Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1510, na ktorom stojí stavba

bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 8. septembra 2009 do 7. septembra

2011, premlčaný nie je.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016 (s prihliadnutím na obsah

rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. zo 6. mája 2013, ktorý

bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu

týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (či bráni nejaké ustanovenie všeobecného

záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23

ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú) nevyplýva taká

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym

záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku zo 6. mája 2013 (pri

úplnom zistení skutkového stavu a pri použití správneho právneho predpisu, pozn.), že

v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je jednorazovou

náhradou, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by

bránilo tomu záveru, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť

k porušeniu základného práva podľa a listiny a tiež práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa primeraným spôsobom vysporiadal s dovolacou

námietkou sťažovateľa spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba

v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie

všeobecného záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno

podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú.

Závery dovolacieho súdu sú pritom formulované zrozumiteľne a podľa názoru ústavného

súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom najvyššieho súdu (resp. krajského súdu ako

odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného práva

podľa a listiny a tiež práva podľa dohovoru.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad

právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s (

ods. 1 a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej

normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný, resp. či

nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené. Pretože

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že sťažovateľ sa na ústavný súd

v obdobných veciach obrátil už viackrát, pričom napadnuté rozsudky (krajského súdu,

pozn.), proti ktorým sťažnosť smerovala, boli založené v podstate na rovnakom právnom

názore, aký vyslovil najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd tieto sťažnosti

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. ,

sp. zn. , , , ,

a sp. zn. , na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Vo vzťahu k celému radu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu Českej

republiky a ústavného súdu, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, ústavný súd

uvádza, že právne názory v nich vyjadrené nie sú aplikovateľné na v tomto konaní

preskúmavanú vec, pretože nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto

rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.

Vo vzťahu k nálezu sp. zn. z 23. júna 2011, ktorým ústavný súd

rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom zrušenia rozsudku

krajského súdu citovaným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení

nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku

zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však v žiadnom prípade

nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.

Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn.

z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10 ods. 5 druhá,

tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá

a štvrtá veta o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov

v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom

spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s Slovenskej

republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.».

Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu o tepelnej

energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý

upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za

vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

keďže upravuje rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní

nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike

sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti

v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone

práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah

a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak

vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri

jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016 a obsahom sťažovateľom

označeného základného práva podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 11 ods. 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2016 došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa

a čl. 11 ods. 4 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z odôvodnenia

sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

vyplývajúceho z a listiny a tiež práva podľa

dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia.

Ak ústavný súd za týchto okolností dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa

a čl. 11 ods. 4 listiny a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018