Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 194/2020
PDF · 504.42 KB
No categories available
III. ÚS 194/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana
a Petra Straku (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 148/2007 (pôvodne
sp. zn. 11 Nc 1519/93, pozn.), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre
v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 135/2010, 8 Co 340/2012, 8 Co 312/2013
a sp. zn. 8 Co 290/2016 (t. č. sp. zn. 8 Co 264/2019, pozn.), a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 148/2007 v časti o náhrade trov konania, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre
v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 312/2013, 8 Co 290/2016 a sp. zn. 8 Co 264/2019
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý jej vyplatiť vo výške
2 000 € (slovom dvetisíc eur) a Krajský súd v Nitre vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre s ú p o v i n n é spoločne a nerozdielne
nahradiť trovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť
eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Šangalovej, PhD.,
Hurbanova 81, Hlohovec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 194/2020-32 (Rvp 1511/2019) z 27. mája 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , (ďalej len
,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 148/2007 (pôvodne
sp. zn. 11 Nc 1519/93, pozn.) (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“),
ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 8 Co 135/2010, 8 Co 340/2012, 8 Co 312/2013 a sp. zn. 8 Co 290/2016
(t. č. sp. zn. 8 Co 264/2019, pozn.) (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti podanej na ústavnom súde 24. augusta 2019 a jej
príloh je zrejmé, že sťažovateľka je účastníkom konania o vydanie náhrady za živý a mŕtvy
inventár vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 148/2007 (pôvodne sp. zn.
11 Nc 1519/93, pozn.) v procesnom postavení žalobkyne v 1. rade. Žaloba bola okresnému
súdu podaná 28. decembra 1992 a konanie vo veci samej bolo právoplatne ukončené
19. júla 2013. Následne okresný súd a krajský súd konali o trovách konania.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza: „... Sťažovateľka ako žalobkyňa
v 1. rade dňa 28.12.1992 podala na Okresný súd Nitra žalobu o vydanie náhrady za živý
a mŕtvy inventár. Konanie vo veci samej bolo právoplatne ukončené dňa 19.07.2013, teda
po viac ako 21 rokoch, pričom prvostupňový súd za celé dve desaťročia vydal len dve
rozhodnutia vo veci samej, o ktorých následne rozhodoval súd druhého stupňa.
Od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súdy (Okresný súd Nitra, Krajský súd
v Nitre) konajú o trovách konania. V súčasnosti konanie prebieha už 27. rok.
Celé konanie od samotného začiatku je sprevádzané veľkou nesústredenosťou, ktorá
sa prejavovala buď veľkým časovým odstupom medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu,
resp. súd vykonával úkony pomerne často, avšak išlo o úkony nadbytočné a neefektívne,
čo prispelo k zbytočnému predlžovaniu konania...
Nálezom zo dňa 02.07.2019, č.k. IV ÚS 413/2018/78 Ústavný súd SR zrušil uznesenie
Krajského súdu v Nitre, zo dňa 29. septembra 2017, č.k. 8Co/290/2016-1251
(t. č. sp. zn. 8 Co 264/2019, pozn.). Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval porušenie
viacerých ústavných práv sťažovateľky v zmysle čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a to predmetným uznesením a postupom krajského súdu predchádzajúci jeho vydaniu.
V súčasnosti teda naďalej prebieha konanie o trovách konania.
V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej sa pri posudzovaní dĺžky konania berie do úvahy celková
dĺžka konania a to aj v čase, keď v merite veci súd už rozhodol rozhodnutím, ktoré
nadobudlo právoplatnosť a nie jeho jednotlivé štádiá (Macková proti Slovenskej republike,
Frigo proti Slovenskej republike, Robins proti Veľkej Británii a ďalší). Dĺžka konania
je predmetom preskúmania až do skončenia celého konania právoplatným rozhodnutím.
Článok 6 ods. 1 Dohovoru vyžaduje, aby boli skončené všetky štádia konania v primeranej
lehote, nevylučujúc štádiá nasledujúce po rozhodnutí vo veci samej a teda toto zahŕňa
aj štádium konania o trovách konania. Pri posudzovaní dĺžky konania nemá dochádzať
k odlišovaniu konania o merite veci od konania o trovách. Ako uviedol ESĽP, takéto
rozlišovanie (na ktoré poukazovala v rámci svojej argumentácie vláda SR) nevyplýva ani
zo žiadneho právneho predpisu ani z ustálenej praxe Ústavného súdu (pozri Čičmanec proti
Slovenskej republike, §49-50). Vzhľadom k tomu, že aj v štádiu konania o trovách ide
o konanie týkajúce sa občianskych práv a povinností, požíva sťažovateľka (aj po rozhodnutí
v merite veci) ochranu svojich práv v zmysle čl. 6 Dohovoru. Vzhľadom na ustálenú prax
ESĽP (well established case law) v oblasti preskúmavania dĺžky konania mám za to,
že pri posudzovaní dĺžky konania, je potrebné brať do úvahy konanie od podania žaloby
až do právoplatného skončenia celého konania...“
4. Sťažovateľka žiada priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 €,
k čomu uvádza: „Sťažovateľka si dovolí poukázať na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu
(nález II. ÚS 67/02 z 2. Októbra 2002), podľa ktorej ak spor súvisí s uplatňovaním nároku
podľa jedného z reštitučných zákonov, zbytočné prieťahy odôvodňujú aj priznanie vyššieho
primeraného finančného zadosťučinenia.“
5. Napokon sťažovateľka žiada ústavný súd o vydanie nálezu v znení:
„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa č. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 11Nc 1519/93, 10C/148/2007 a v konaní vedenom na Krajskom súde
v Nitre pod sp. zn. 8Co/135/2010, 8Co/340/2012, 8Co/312/2013, 8Co/290/2016
(t. č. sp. zn. 8 Co 264/2019, pozn.) porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8Co/290/2016 (t. č. sp. zn. 8 Co 264/2019, pozn.) konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 eur, ktoré je jej
Okresný súd Nitra povinný vyplatiť v sume 24.000 eur a Krajský súd v Nitre v sume
6000 eur do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 1,50 eur (náklady na elektronickú konverziu
plnej moci) a 346,26 eur (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
činí sumu 163,33 eur, 2 úkony á 163,33 eur – príprava a prevzatie, podanie sťažnosti,
2 x režijný paušál á 9,80 eur,) k rukám advokátky JUDr. Kataríny Šangalovej, PhD.,
a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky
6. Okresný súd vo vyjadrení (sp. zn. Spr 699/20 zo 17. júna 2020; ďalej aj
„vyjadrenie okresného súdu“) podotýka, že síce sa konanie začalo v roku 1992, ale kvôli
nečinnosti žalobcov začal súd konať až v roku 1996. Vec sa opakovane ocitla pred krajským
súdom (kvôli odvolaniam proti procesným rozhodnutiam) a dokonca aj pred ústavným
súdom. Predmet konania sa vyznačoval právnou a skutkovou zložitosťou. Vo veci samej
bolo právoplatne rozhodnuté v roku 2013. Následne rozhodoval okresný súd o trovách
konania. Spis sa opakovane počas doby niekoľkých rokov posúval medzi okresným súdom
a krajským súdom, ktorý rozhodnutia okresného súdu o trovách konania rušil. Opakovane sa
dostal aj pred ústavný súd. Konečné rozhodnutie o trovách konania napokon potvrdil
odvolací súd 28. februára 2020. Vychádzajúc z vyjadrenia okresného súdu, sťažovateľka
napadla vec pred ústavným súdom a Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
v týchto časových intervaloch:
- 15. decembra 2004 – ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva sťažovateľky
na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a priznal jej
finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, t. j. približne 3 300 eur (IV. ÚS 267/04-32),
- 3. novembra 2009 – rozsudok ESĽP vo veci prieťahov v reštitučnom konaní,
priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 380 eur,
- 28. októbra 2014 – ústavný súd nálezom rozhodol, že sťažovateľkine práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy porušené neboli (I. ÚS 169/2014),
- 2. júla 2019 – ústavný súd rozhodol, že postupom a uznesením krajského súdu boli
porušené práva sťažovateľky a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur
7. Vo vyjadrení okresného súdu je ďalej poznamenané, že lehota sťažovateľky
na uplatnenie si finančného zadosťučinenia za prieťahy v reštitučnom konaní (právoplatne
ukončenom v roku 2013) už dávno uplynula, a preto by sa mal ústavný súd zaoberať iba
prieťahmi v rámci konania o trovách konania. Civilný sporový poriadok odlišuje konanie
vo veci samej a konanie o trovách konania. Taktiež by mal ústavný súd vziať do úvahy
skutočnosť, že sťažovateľke už bolo na základe predmetného sporu opakovane priznané
finančné zadosťučinenie, a to nielen od ústavného súdu, ale aj ESĽP. Sťažovateľke nemôže
byť priznané finančné zadosťučinenie za rovnaké obdobie dvakrát. Finančného
zadosťučinenia za dĺžku konania 25 rokov sa sťažovateľke už dostalo od krajského súdu.
Teraz si totožný nárok uplatňuje voči inému (prvoinštančnému) súdu. Už v náleze
č. k. IV. ÚS 431/2018-78 ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľky
aj postupom okresného súdu (síce práva podľa čl. 46, nie čl. 48 ústavy, ako si ho uplatňuje
teraz). Okresný súd uvádza, že išlo o skutkovo a právne zložitú vec. Účastníci konanie
spomaľovali spochybňovaním takmer všetkých (aj procesných) rozhodnutí, zmenami
v petite a nedostatočnou komunikáciou. Ostatné podobné reštitučné veci mal okresný súd
skončené omnoho skôr. Na základe uvedeného považuje okresný súd ústavnú sťažnosť
za neopodstatnenú a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
8. Krajský súd vo vyjadrení (sp. zn. Spr 630/2020 z 25. júna 2020, ďalej aj
„vyjadrenie krajského súdu“) uvádza, že žaloba sťažovateľky podaná v roku 1992
neobsahovala potrebné náležitosti, a preto bola zapísaná do registra neúplných podaní.
Spor sa vyznačoval náramnou právnou a skutkovou zložitosťou. V deň, kedy bola
ústavnému súdu doručená sťažnosť, bolo už o trovách konania právoplatne rozhodnuté.
Krajský súd trvá na tom, že jeho postupom neboli porušené sťažovateľkine práva a súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
9. Sťažovateľka vo svojej replike upozorňuje na skutočnosť, že okresný súd
po 19 rokoch od začatia sporu zamietol žalobu proti žalovanému v prvom rade z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie. Krajský súd žalobu zamietol proti ostatným žalovaným,
a to po 21 rokoch z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie
reštitučného nároku. Dôkazy, ktoré boli pre spomínané zamietnutie kruciálne, sťažovateľka
predložila ešte v roku 1997. Okresný súd sa nevysporiadal s mnohými dôkazmi, ktoré mu
sťažovateľka predložila, a ani o nich neoprel svoje rozhodnutie. Taktiež nesúhlasí
s tvrdením okresného súdu, že vykazovala nečinnosť v rámci konania o trovách.
Okresný súd ju žiadal o predloženie daňového priznania, hoci žiadne nepodávala, pretože
na to nebola povinná. Okresný súd vytkol sťažovateľke, že sa jej právnej zástupkyni
(na adresu do Francúzska) nepodarilo doručiť odvolanie protistrany proti rozhodnutiu
o trovách konania. Jej právna zástupkyňa však od francúzskej pošty nedostala informáciu
o zásielke a nemala povolený dištančný prístup ku svojej pracovnej mailovej adrese, ktorú,
navyše, súdu na komunikáciu s ňou ani neposkytla. Súd mohol v konaní pokračovať
v zmysle uplatnenia inštitútu fikcie doručenia, a preto toto zdržanie nemôže dávať na ťarchu
sťažovateľke. Sťažovateľka ďalej podotýka, že okresnému súdu trvalo 16 mesiacov,
kým podal dovolanie na dovolacom súde, pričom ide len o administratívny úkon.
Taktiež okresný súd doručil konečné rozhodnutie krajského súdu o trovách konania právnej
zástupkyni sťažovateľky splnomocnenej výlučne na zastupovanie pred dovolacím
a ústavným súdom, a teda doteraz nebolo riadne doručené. Okresný súd vo svojom
vyjadrení poukazuje na opakované uplatnenie si finančného zadosťučinenia za prieťahy
v predmetnom spore. Sťažovateľka na to reaguje poukázaním na nerešpektovanie
a nesplnenie si povinnosti okresného súdu konať bez zbytočných prieťahov, keďže
od prvého nálezu potvrdzujúceho, že k prieťahom v konaní došlo, ubehlo ešte ďalších
16 rokov. To, že okresný súd aj krajský súd plynulo vykonávali procesné úkony,
neznamená, že dĺžka konania v trvaní 28 rokov môže byť ospravedlnená, pretože bolo ich
konanie zjavne neefektívne. Sťažovateľka zastáva názor, že nenesie zodpovednosť za prvé
tri roky nečinnosti okresného súdu, pretože ten bez akéhokoľvek úkonu uložil vec
do archívu. Za pravdu dal v tomto sťažovateľke aj ESĽP.
10. Vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka uvádza, že obdobie
prieťahov v konaní o trovách konania od 2. mája 2016 až do vydania právoplatného
rozhodnutia treba priznať na ťarchu krajského súdu. Krajský súd totiž zrušil rozhodnutie
o trovách konania okresného súdu tak, že to ústavný súd v náleze vyhodnotil ako arbitrárne
a nesplňujúce požiadavku nezávislosti a nestrannosti súdu. O trovách v predmetnom konaní
rozhodovali aj sudcovia, ktorí o nich rozhodovali už na prvom stupni. Sťažovateľka taktiež
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa
osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (pozri napr. II. ÚS 26/95,
I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97
a I. ÚS 10/98). Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci. ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok
ESĽP vo veci H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche
de la Grange proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti
Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov,
ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
16. Podľa stabilizovanej judikatúry sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
skúma s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu
(I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04).
Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná, možno formulovať vždy s ohľadom
na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené, pričom pri posudzovaní
dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,
či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu.
Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka,
prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch
trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je
daná. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká
komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej
republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07)].
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že prieťahy boli judikatúrou vyhodnotené
ako iný zásah do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote). Ak zmyslom a cieľom ústavnej sťažnosti proti zbytočným prieťahom
je odstrániť stav právne neistoty tým, že vec nie je právoplatne rozhodnutá, tak vo veci
samej táto neistota bola odstránená rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 340/2012
z 25. apríla 2013 . Dvojmesačná lehota na uplatnenie predmetných práv na ústavnom súde
(§ 124 zákona o ústavnom súde) vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, ktoré bolo
právoplatne skončené v roku 2013, sťažovateľke uplynula, keďže ústavná sťažnosť bola
podaná približne po piatich rokoch (24. augusta 2019). Pokiaľ však ide o posúdenie
prieťahov pri rozhodovaní o trovách konania, ústavný súd bral do úvahy celkovú dobu
trvania konania, ktoré začalo ešte v roku 1992, keďže kým nie je rozhodnuté aj o trovách
konania ako integrálnej súčasti (II. ÚS 735/2014, III. ÚS 207/2016), tak nie je konanie
skončené (porov. prípady pred ESĽP proti Slovenskej republike Macková, Frigo,
Čičmanec).
18. Zložitosť preskúmavanej veci môže závisieť od viacerých okolností,
a to tak v rovine skutkovej ako i právnej. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje vyšší
počet účastníkov (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987)
alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen
proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999]. Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť
s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku
z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je
také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje
ustanovenie znalca s osobitnými odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými
odborníkmi – konzultantmi (IV. ÚS 28/05).
19. Konanie o trovách konania sa radí medzi najjednoduchšie typy konaní
(subkonaní) a v žiadnom prípade sa nevyznačuje právnou ani skutkovou zložitosťou.
Jeho trvanie po dobu 7 rokov je ústavne neprípustné. Ústavný súd zároveň zastáva názor,
že krajský súd pri rozhodovaní o trovách vážne pochybil aj tým, že niektorí zo sudcov
rozhodovali v predmetnom konaní na úrovni prvej aj druhej inštancie. Rozhodnutie
krajského súdu o trovách konania bolo napokon zrušené nálezom ústavného súdu
(IV. ÚS 431/2018-78), čo svedčí o nezákonnom (neefektívnom) postupe krajského súdu,
ktorý týmto predĺžil celkovú dobu predmetného konania.
20. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil na strane sťažovateľky žiadne
významné skutočnosti, ktoré mohli prispieť k prieťahom v napadnutom konaní.
Konštatovanie okresného súdu, že sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní tým, že sa jej
právnej zástupkyni nepodarilo doručiť podania súdu na adresu vo Francúzsku, ústavný súd
považuje za irelevantné, pretože mohol byť aplikovaný inštitút fikcie doručenia.
21.Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je samotný postup súdu.
22. Ústavný súd posúdil celkovú dĺžku predmetného konania o trovách (7 rokov) ako
ústavne neprípustnú. Ak nečinnosť súdu charakterizuje konanie ako celok, nemá význam
hodnotiť sporadické úkony súdu (II. ÚS 200/05, I. ÚS 398/08, IV. ÚS 60/09, I. ÚS 76/09,
I. ÚS 289/2010). Pre komplexnejšie posúdenie veci ústavný súd poukazuje na chronológiu
úkonov:
- 31. decembra 1992 – sťažovateľka podala návrh na začatie konania,
- rok 1996 – okresný súd začal konať (dovtedy boli žalobcovia nečinní),
- 15. decembra 2004 – ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva sťažovateľky
na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a priznal jej
finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, t. j. približne 3 300 eur (IV. ÚS 267/04-32),
- 3. novembra 2009 – rozsudok ESĽP vo veci prieťahov v reštitučnom konaní,
priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 380 eur,
- 25. apríla 2013 – krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom
č. k. 8 Co 340/2012-1066,
- 28. októbra 2014 – ústavný súd nálezom rozhodol, že sťažovateľkine práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy porušené neboli (I. ÚS 169/2014),
- 2. júla 2019 – ústavný súd rozhodol, že postupom a uznesením krajského súdu boli
porušené práva sťažovateľky a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur
- 28. februára 2020 – krajský súd rozhodol o trovách konania (č. k. 8 Co264/2019-
1393).
23. Ústavný súd z obsahu podanej ústavnej sťažnosti zistil, že rozhodovanie
o trovách konania trvalo 7 rokov. Ústavný súd je toho názoru, že dané prieťahy by mali byť
z väčšej časti pripísané na ťarchu krajskému súdu, ktorý v konaní o prieťahoch konal
arbitrárne a nezákonne (IV. ÚS 431/2018-78), čo predĺžilo celkovú dĺžku tohto konania.
24. V kontexte okolností veci ústavný súd dôrazne akcentuje, že otázka množstva
vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné
pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 55/02, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, III. ÚS 399/2011).
Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06, rovnako tak aj Ústavný súd Českej republiky
IV. ÚS 392/2005, IV. ÚS 358/1998).
V.
Záver
25. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že 7-ročným konaním o trovách (od vydania meritórneho rozhodnutia krajského
súdu č. k. 8 Co 340/2012-1066 z 25. apríla 2013) postupom okresného súdu a krajského
súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
26. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie je právoplatne skončené, ústavný súd
neprikázal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012,
29. Sťažovateľka si uplatnila finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 eur.
Vzhľadom na dĺžku konania o trovách napadnutého konania a vychádzajúc zo svojej
judikatúry (IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016,
I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018,
III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020), berúc zreteľ na odstránenie právnej neistoty vo veci
samej ešte v roku 2013, priznal ústavný súd v popísanej situácii sťažovateľke primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur, a to dielom 2 000 voči okresnému súdu a 3 000
voči krajskému súdu, ktorý sa (ako je už uvedené) o prieťahy v predmetnom konaní
zapríčinil vo väčšej miere (body 2 a 4 výroku nálezu).
30. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
31. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania za právne zastúpenie
advokátkou, pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby pozostávajúce
z prevzatia a prípravy zastupovania vrátane prvej porady a z písomného podania sťažnosti
ústavnému súdu. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke trovy za zvyšné dva úkony právnej
služby (oznámenie a stanovisko), pretože ich obsah bol implicitne zahrnutý už v ústavnej
sťažnosti. Ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení
s § 3 ods. 1 vyhlášky ústavný súd priznal odmenu advokáta (základná tarifa) v konaní pred
ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu v žiadanej výške
za jeden úkon právnej služby v sume 163,33 € a režijný paušál (9,80 €) konzumujúci
aj náklady na zaručenú konverziu plnej moci 1,50 €, za dva úkony v celkovej súhrnnej
sume 346,26 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu, a vo zvyšnej časti návrh zamietol (bod 4 výroku nálezu).
32. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu