Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 194/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana

a Petra Straku (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Katarínou Šangalovou, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

sp. zn. , pozn.), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre

v konaniach vedených pod sp. zn. , ,

a sp. zn. (t. č. sp. zn. , pozn.), a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a jej právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.

v časti o náhrade trov konania, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre

v konaniach vedených pod sp. zn. , a sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý jej vyplatiť vo výške

2 000 € (slovom dvetisíc eur) a Krajský súd v Nitre vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre s ú p o v i n n é spoločne a nerozdielne

nahradiť trovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť

eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Šangalovej, PhD.,

Hurbanova 81, Hlohovec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľa

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -32 () z 27. mája 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

sp. zn. , pozn.) (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“),

ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. , , a sp. zn.

(t. č. sp. zn. , pozn.) (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti podanej na ústavnom súde 24. augusta 2019 a jej

príloh je zrejmé, že sťažovateľka je účastníkom konania o vydanie náhrady za živý a mŕtvy

inventár vedeného okresným súdom pod sp. zn. (pôvodne sp. zn.

, pozn.) v procesnom postavení žalobkyne v 1. rade. Žaloba bola okresnému

súdu podaná 28. decembra 1992 a konanie vo veci samej bolo právoplatne ukončené

19. júla 2013. Následne okresný súd a krajský súd konali o trovách konania.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza: „... Sťažovateľka ako žalobkyňa

v 1. rade dňa 28.12.1992 podala na Okresný súd Nitra žalobu o vydanie náhrady za živý

a mŕtvy inventár. Konanie vo veci samej bolo právoplatne ukončené dňa 19.07.2013, teda

po viac ako 21 rokoch, pričom prvostupňový súd za celé dve desaťročia vydal len dve

rozhodnutia vo veci samej, o ktorých následne rozhodoval súd druhého stupňa.

Od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súdy (Okresný súd Nitra, Krajský súd

v Nitre) konajú o trovách konania. V súčasnosti konanie prebieha už 27. rok.

Celé konanie od samotného začiatku je sprevádzané veľkou nesústredenosťou, ktorá

sa prejavovala buď veľkým časovým odstupom medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu,

resp. súd vykonával úkony pomerne často, avšak išlo o úkony nadbytočné a neefektívne,

čo prispelo k zbytočnému predlžovaniu konania...

Nálezom zo dňa 02.07.2019, č.k. IV ÚS 413/2018/78 Ústavný súd SR zrušil uznesenie

Krajského súdu v Nitre, zo dňa 29. septembra 2017, č.k. -1251

(t. č. sp. zn. , pozn.). Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval porušenie

viacerých ústavných práv sťažovateľky v zmysle a SR

a to predmetným uznesením a postupom krajského súdu predchádzajúci jeho vydaniu.

V súčasnosti teda naďalej prebieha konanie o trovách konania.

V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej sa pri posudzovaní dĺžky konania berie do úvahy celková

dĺžka konania a to aj v čase, keď v merite veci súd už rozhodol rozhodnutím, ktoré

nadobudlo právoplatnosť a nie jeho jednotlivé štádiá (Macková proti Slovenskej republike,

Frigo proti Slovenskej republike, Robins proti Veľkej Británii a ďalší). Dĺžka konania

je predmetom preskúmania až do skončenia celého konania právoplatným rozhodnutím.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru vyžaduje, aby boli skončené všetky štádia konania v primeranej

lehote, nevylučujúc štádiá nasledujúce po rozhodnutí vo veci samej a teda toto zahŕňa

aj štádium konania o trovách konania. Pri posudzovaní dĺžky konania nemá dochádzať

k odlišovaniu konania o merite veci od konania o trovách. Ako uviedol ESĽP, takéto

rozlišovanie (na ktoré poukazovala v rámci svojej argumentácie vláda SR) nevyplýva ani

zo žiadneho právneho predpisu ani z ustálenej praxe Ústavného súdu (pozri Čičmanec proti

Slovenskej republike, §49-50). Vzhľadom k tomu, že aj v štádiu konania o trovách ide

o konanie týkajúce sa občianskych práv a povinností, požíva sťažovateľka (aj po rozhodnutí

v merite veci) ochranu svojich práv v zmysle čl. 6 Dohovoru. Vzhľadom na ustálenú prax

ESĽP (well established case law) v oblasti preskúmavania dĺžky konania mám za to,

že pri posudzovaní dĺžky konania, je potrebné brať do úvahy konanie od podania žaloby

až do právoplatného skončenia celého konania...“

4. Sťažovateľka žiada priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 €,

k čomu uvádza: „Sťažovateľka si dovolí poukázať na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu

(nález z 2. Októbra 2002), podľa ktorej ak spor súvisí s uplatňovaním nároku

podľa jedného z reštitučných zákonov, zbytočné prieťahy odôvodňujú aj priznanie vyššieho

primeraného finančného zadosťučinenia.“

5. Napokon sťažovateľka žiada ústavný súd o vydanie nálezu v znení:

„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa č. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom

súde Nitra pod sp. zn. , a v konaní vedenom na Krajskom súde

v Nitre pod sp. zn. , , ,

(t. č. sp. zn. , pozn.) porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

(t. č. sp. zn. , pozn.) konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 eur, ktoré je jej

Okresný súd Nitra povinný vyplatiť v sume 24.000 eur a Krajský súd v Nitre v sume

6000 eur do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 1,50 eur (náklady na elektronickú konverziu

plnej moci) a 346,26 eur (1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č.

činí sumu 163,33 eur, 2 úkony á 163,33 eur – príprava a prevzatie, podanie sťažnosti,

2 x režijný paušál á 9,80 eur,) k rukám advokátky JUDr. Kataríny Šangalovej, PhD.,

a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky

6. Okresný súd vo vyjadrení (sp. zn. Spr 699/20 zo 17. júna 2020; ďalej aj

„vyjadrenie okresného súdu“) podotýka, že síce sa konanie začalo v roku 1992, ale kvôli

nečinnosti žalobcov začal súd konať až v roku 1996. Vec sa opakovane ocitla pred krajským

súdom (kvôli odvolaniam proti procesným rozhodnutiam) a dokonca aj pred ústavným

súdom. Predmet konania sa vyznačoval právnou a skutkovou zložitosťou. Vo veci samej

bolo právoplatne rozhodnuté v roku 2013. Následne rozhodoval okresný súd o trovách

konania. Spis sa opakovane počas doby niekoľkých rokov posúval medzi okresným súdom

a krajským súdom, ktorý rozhodnutia okresného súdu o trovách konania rušil. Opakovane sa

dostal aj pred ústavný súd. Konečné rozhodnutie o trovách konania napokon potvrdil

odvolací súd 28. februára 2020. Vychádzajúc z vyjadrenia okresného súdu, sťažovateľka

napadla vec pred ústavným súdom a Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

v týchto časových intervaloch:

- 15. decembra 2004 – ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva sťažovateľky

na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a priznal jej

finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, t. j. približne 3 300 eur (-32),

- 3. novembra 2009 – rozsudok ESĽP vo veci prieťahov v reštitučnom konaní,

priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 380 eur,

- 28. októbra 2014 – ústavný súd nálezom rozhodol, že sťažovateľkine práva podľa

a porušené neboli (),

- 2. júla 2019 – ústavný súd rozhodol, že postupom a uznesením krajského súdu boli

porušené práva sťažovateľky a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur

().

7. Vo vyjadrení okresného súdu je ďalej poznamenané, že lehota sťažovateľky

na uplatnenie si finančného zadosťučinenia za prieťahy v reštitučnom konaní (právoplatne

ukončenom v roku 2013) už dávno uplynula, a preto by sa mal ústavný súd zaoberať iba

prieťahmi v rámci konania o trovách konania. odlišuje konanie

vo veci samej a konanie o trovách konania. Taktiež by mal ústavný súd vziať do úvahy

skutočnosť, že sťažovateľke už bolo na základe predmetného sporu opakovane priznané

finančné zadosťučinenie, a to nielen od ústavného súdu, ale aj ESĽP. Sťažovateľke nemôže

byť priznané finančné zadosťučinenie za rovnaké obdobie dvakrát. Finančného

zadosťučinenia za dĺžku konania 25 rokov sa sťažovateľke už dostalo od krajského súdu.

Teraz si totožný nárok uplatňuje voči inému (prvoinštančnému) súdu. Už v náleze

č. k. -78 ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľky

aj postupom okresného súdu (síce práva podľa , nie , ako si ho uplatňuje

teraz). Okresný súd uvádza, že išlo o skutkovo a právne zložitú vec. Účastníci konanie

spomaľovali spochybňovaním takmer všetkých (aj procesných) rozhodnutí, zmenami

v petite a nedostatočnou komunikáciou. Ostatné podobné reštitučné veci mal okresný súd

skončené omnoho skôr. Na základe uvedeného považuje okresný súd ústavnú sťažnosť

za neopodstatnenú a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

8. Krajský súd vo vyjadrení (sp. zn. Spr 630/2020 z 25. júna 2020, ďalej aj

„vyjadrenie krajského súdu“) uvádza, že žaloba sťažovateľky podaná v roku 1992

neobsahovala potrebné náležitosti, a preto bola zapísaná do registra neúplných podaní.

Spor sa vyznačoval náramnou právnou a skutkovou zložitosťou. V deň, kedy bola

ústavnému súdu doručená sťažnosť, bolo už o trovách konania právoplatne rozhodnuté.

Krajský súd trvá na tom, že jeho postupom neboli porušené sťažovateľkine práva a súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

9. Sťažovateľka vo svojej replike upozorňuje na skutočnosť, že okresný súd

po 19 rokoch od začatia sporu zamietol žalobu proti žalovanému v prvom rade z dôvodu

nedostatku pasívnej legitimácie. Krajský súd žalobu zamietol proti ostatným žalovaným,

a to po 21 rokoch z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie

reštitučného nároku. Dôkazy, ktoré boli pre spomínané zamietnutie kruciálne, sťažovateľka

predložila ešte v roku 1997. Okresný súd sa nevysporiadal s mnohými dôkazmi, ktoré mu

sťažovateľka predložila, a ani o nich neoprel svoje rozhodnutie. Taktiež nesúhlasí

s tvrdením okresného súdu, že vykazovala nečinnosť v rámci konania o trovách.

Okresný súd ju žiadal o predloženie daňového priznania, hoci žiadne nepodávala, pretože

na to nebola povinná. Okresný súd vytkol sťažovateľke, že sa jej právnej zástupkyni

(na adresu do Francúzska) nepodarilo doručiť odvolanie protistrany proti rozhodnutiu

o trovách konania. Jej právna zástupkyňa však od francúzskej pošty nedostala informáciu

o zásielke a nemala povolený dištančný prístup ku svojej pracovnej mailovej adrese, ktorú,

navyše, súdu na komunikáciu s ňou ani neposkytla. Súd mohol v konaní pokračovať

v zmysle uplatnenia inštitútu fikcie doručenia, a preto toto zdržanie nemôže dávať na ťarchu

sťažovateľke. Sťažovateľka ďalej podotýka, že okresnému súdu trvalo 16 mesiacov,

kým podal dovolanie na dovolacom súde, pričom ide len o administratívny úkon.

Taktiež okresný súd doručil konečné rozhodnutie krajského súdu o trovách konania právnej

zástupkyni sťažovateľky splnomocnenej výlučne na zastupovanie pred dovolacím

a ústavným súdom, a teda doteraz nebolo riadne doručené. Okresný súd vo svojom

vyjadrení poukazuje na opakované uplatnenie si finančného zadosťučinenia za prieťahy

v predmetnom spore. Sťažovateľka na to reaguje poukázaním na nerešpektovanie

a nesplnenie si povinnosti okresného súdu konať bez zbytočných prieťahov, keďže

od prvého nálezu potvrdzujúceho, že k prieťahom v konaní došlo, ubehlo ešte ďalších

16 rokov. To, že okresný súd aj krajský súd plynulo vykonávali procesné úkony,

neznamená, že dĺžka konania v trvaní 28 rokov môže byť ospravedlnená, pretože bolo ich

konanie zjavne neefektívne. Sťažovateľka zastáva názor, že nenesie zodpovednosť za prvé

tri roky nečinnosti okresného súdu, pretože ten bez akéhokoľvek úkonu uložil vec

do archívu. Za pravdu dal v tomto sťažovateľke aj ESĽP.

10. Vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka uvádza, že obdobie

prieťahov v konaní o trovách konania od 2. mája 2016 až do vydania právoplatného

rozhodnutia treba priznať na ťarchu krajského súdu. Krajský súd totiž zrušil rozhodnutie

o trovách konania okresného súdu tak, že to ústavný súd v náleze vyhodnotil ako arbitrárne

a nesplňujúce požiadavku nezávislosti a nestrannosti súdu. O trovách v predmetnom konaní

rozhodovali aj sudcovia, ktorí o nich rozhodovali už na prvom stupni. Sťažovateľka taktiež

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa

osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (pozri napr. ,

, , , , ,

a ). Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom

hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci. ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok

ESĽP vo veci H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche

de la Grange proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti

Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov,

ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

16. Podľa stabilizovanej judikatúry sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

skúma s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu

troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu

(, , , , , ).

Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná, možno formulovať vždy s ohľadom

na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené, pričom pri posudzovaní

dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(rovnako tak aj pri práve na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,

či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu.

Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka,

prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch

trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je

daná. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká

komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej

republike, rovnako tak aj , , , )].

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že prieťahy boli judikatúrou vyhodnotené

ako iný zásah do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote). Ak zmyslom a cieľom ústavnej sťažnosti proti zbytočným prieťahom

je odstrániť stav právne neistoty tým, že vec nie je právoplatne rozhodnutá, tak vo veci

samej táto neistota bola odstránená rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. apríla 2013 . Dvojmesačná lehota na uplatnenie predmetných práv na ústavnom súde

( ) vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, ktoré bolo

právoplatne skončené v roku 2013, sťažovateľke uplynula, keďže ústavná sťažnosť bola

podaná približne po piatich rokoch (24. augusta 2019). Pokiaľ však ide o posúdenie

prieťahov pri rozhodovaní o trovách konania, ústavný súd bral do úvahy celkovú dobu

trvania konania, ktoré začalo ešte v roku 1992, keďže kým nie je rozhodnuté aj o trovách

konania ako integrálnej súčasti (, ), tak nie je konanie

skončené (porov. prípady pred ESĽP proti Slovenskej republike Macková, Frigo,

Čičmanec).

18. Zložitosť preskúmavanej veci môže závisieť od viacerých okolností,

a to tak v rovine skutkovej ako i právnej. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje vyšší

počet účastníkov (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987)

alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen

proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999]. Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť

s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku

z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je

také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje

ustanovenie znalca s osobitnými odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými

odborníkmi – konzultantmi ().

19. Konanie o trovách konania sa radí medzi najjednoduchšie typy konaní

(subkonaní) a v žiadnom prípade sa nevyznačuje právnou ani skutkovou zložitosťou.

Jeho trvanie po dobu 7 rokov je ústavne neprípustné. Ústavný súd zároveň zastáva názor,

že krajský súd pri rozhodovaní o trovách vážne pochybil aj tým, že niektorí zo sudcov

rozhodovali v predmetnom konaní na úrovni prvej aj druhej inštancie. Rozhodnutie

krajského súdu o trovách konania bolo napokon zrušené nálezom ústavného súdu

(-78), čo svedčí o nezákonnom (neefektívnom) postupe krajského súdu,

ktorý týmto predĺžil celkovú dobu predmetného konania.

20. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil na strane sťažovateľky žiadne

významné skutočnosti, ktoré mohli prispieť k prieťahom v napadnutom konaní.

Konštatovanie okresného súdu, že sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní tým, že sa jej

právnej zástupkyni nepodarilo doručiť podania súdu na adresu vo Francúzsku, ústavný súd

považuje za irelevantné, pretože mohol byť aplikovaný inštitút fikcie doručenia.

21.Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

je samotný postup súdu.

22. Ústavný súd posúdil celkovú dĺžku predmetného konania o trovách (7 rokov) ako

ústavne neprípustnú. Ak nečinnosť súdu charakterizuje konanie ako celok, nemá význam

hodnotiť sporadické úkony súdu (, , , ,

). Pre komplexnejšie posúdenie veci ústavný súd poukazuje na chronológiu

úkonov:

- 31. decembra 1992 – sťažovateľka podala návrh na začatie konania,

- rok 1996 – okresný súd začal konať (dovtedy boli žalobcovia nečinní),

- 15. decembra 2004 – ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva sťažovateľky

na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a priznal jej

finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, t. j. približne 3 300 eur (-32),

- 3. novembra 2009 – rozsudok ESĽP vo veci prieťahov v reštitučnom konaní,

priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 380 eur,

- 25. apríla 2013 – krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom

č. k. -1066,

- 28. októbra 2014 – ústavný súd nálezom rozhodol, že sťažovateľkine práva podľa

a porušené neboli (),

- 2. júla 2019 – ústavný súd rozhodol, že postupom a uznesením krajského súdu boli

porušené práva sťažovateľky a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur

(),

- 28. februára 2020 – krajský súd rozhodol o trovách konania (č. k.

1393).

23. Ústavný súd z obsahu podanej ústavnej sťažnosti zistil, že rozhodovanie

o trovách konania trvalo 7 rokov. Ústavný súd je toho názoru, že dané prieťahy by mali byť

z väčšej časti pripísané na ťarchu krajskému súdu, ktorý v konaní o prieťahoch konal

arbitrárne a nezákonne (-78), čo predĺžilo celkovú dĺžku tohto konania.

24. V kontexte okolností veci ústavný súd dôrazne akcentuje, že otázka množstva

vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné

pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (, ,

, , , , , ).

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,

že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet

sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie

svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát

zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní

(, , rovnako tak aj Ústavný súd Českej republiky

, ).

V.

Záver

25. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel

k záveru, že 7-ročným konaním o trovách (od vydania meritórneho rozhodnutia krajského

súdu č. k. -1066 z 25. apríla 2013) postupom okresného súdu a krajského

súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa a jej práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

26. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie je právoplatne skončené, ústavný súd

neprikázal podľa v spojení s zákona o ústavnom

súde krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

27. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

28. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(, , , , , ,

).

29. Sťažovateľka si uplatnila finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 eur.

Vzhľadom na dĺžku konania o trovách napadnutého konania a vychádzajúc zo svojej

judikatúry (, , , ,

, , , , ,

, ), berúc zreteľ na odstránenie právnej neistoty vo veci

samej ešte v roku 2013, priznal ústavný súd v popísanej situácii sťažovateľke primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur, a to dielom 2 000 voči okresnému súdu a 3 000

voči krajskému súdu, ktorý sa (ako je už uvedené) o prieťahy v predmetnom konaní

zapríčinil vo väčšej miere (body 2 a 4 výroku nálezu).

30. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

31. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania za právne zastúpenie

advokátkou, pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby pozostávajúce

z prevzatia a prípravy zastupovania vrátane prvej porady a z písomného podania sťažnosti

ústavnému súdu. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke trovy za zvyšné dva úkony právnej

služby (oznámenie a stanovisko), pretože ich obsah bol implicitne zahrnutý už v ústavnej

sťažnosti. Ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení

s § 3 ods. 1 vyhlášky ústavný súd priznal odmenu advokáta (základná tarifa) v konaní pred

ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu v žiadanej výške

za jeden úkon právnej služby v sume 163,33 € a režijný paušál (9,80 €) konzumujúci

aj náklady na zaručenú konverziu plnej moci 1,50 €, za dva úkony v celkovej súhrnnej

sume 346,26 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu, a vo zvyšnej časti návrh zamietol (bod 4 výroku nálezu).

32. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu