Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 60/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti C. K., S.; S. K., Ž.; M. Š., K.; M. K., K., a J. N., Česká

republika, zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Košice I, takto

rozhodol:

1. Základné právo C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému

v sume 3 200 € [slovom tritisícdvesto eur (96 403,20 Sk)], ktoré im j e Okresný súd

Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N.

trovy konania v sume 1 132,36 € [slovom tisícstotridsaťdva eur a tridsaťšesť centov

(34 113,48 Sk)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 19. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

[pôvodne vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie)].

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukázali na to, že konanie, ktoré začalo v roku

1994, nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127

rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne

žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 500 €

a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 2364/05 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2009, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného

bremena podala na Obvodnom súde Košice 1 dňa 10. 5. 1994 žalobkyňa M. K.

M. K. 9. 10. 1995 zomrela a do konania vstúpili jej právni nástupcovia C. K., S. K.,

Ing. C. Š., M. K. a J. N.

Sťažovatelia vystupujú v predmetnom konaní na procesnej strane žalobcu.

Pri posudzovaní otázky, či v tomto súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (

38, -25, -11, -40 a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd

SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným

prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.

Vec po právnej stránke nie je zložitá. Je však náročná po stránke skutkovej.

Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto

skutočnosti mali za následok predĺženie konania.“

K vyjadreniu okresného súdu zaujali stanovisko sťažovatelia podaním doručeným

ústavnému súdu 1. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedli:

„Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že predseda súdu v súlade s citovanými Nálezmi

Ústavného súdu SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo

k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov. Poukázal

na to, že vec je náročná po skutkovej stránke, keďže na zistenie skutkového stavu bolo

potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, pričom tieto skutočnosti mali za následok

predĺženie konania.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore v podstate

nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie ako celok, a preto nepovažujeme

za potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti nie je možné akceptovať argumentáciu okresného súdu spočívajúcu

v poukázaní na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania. Táto skutočnosť nemôže

odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz

predstavuje takmer 15 rokov.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že doterajším postupom okresného súdu došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Z týchto dôvodov považujeme podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa

sťažovatelia (v procesnom postavení žalobcov) domáhali odstránenia neoprávnenej stavby,

resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého

dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti

s právnym nástupníctvom po zomrelej žalobkyni možno napadnuté konanie považovať

po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom

vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 17. marca 2009 aj predseda okresného

súdu, však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu

opísanou v ďalšej časti tohto nálezu. Preskúmavané konanie nemožno podľa názoru

ústavného súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie

právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných

súdov.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho

konania. Sťažovatelia vstúpili do konania v dôsledku procesnoprávneho nástupníctva

na základe univerzálnej sukcesie po pôvodnej žalobkyni M. K., ktorá 9. októbra 1995

zomrela. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej

sukcesie vychádza zo svojej judikatúry (napr. ), podľa ktorej sťažovatelia môžu

uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto

zmene predchádzalo. Ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť

osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov

došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd

prihliadal na , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v prevažnej časti

konania v podstate nečinný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn.

počas takmer celého jeho priebehu, a preto ústavný súd nepovažuje

za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po viac ako ôsmich

rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako desiatich rokoch atď.). Napadnuté

konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia

a treba prihliadnuť aj na to, že vec je stále na súde I. stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že

je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota účastníkov konania nebola

odstránená ani po uplynutí bezmála 15 rokov od jeho začatia (m. m. napr. ,

).

Ústavný súd najmä so zreteľom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu dospel

k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd síce vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 , ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov, pretože už svojimi predchádzajúcimi

nálezmi o uložení tejto povinnosti rozhodol (napr. , , ,

).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

každý po 6 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne

príkaz na ďalšie konanie bez ďalšieho pokračovania v porušovaní základného práva

().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť,

že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný

súd považoval priznanie sumy každému zo sťažovateľov po 3 200 € (96 403,20 Sk)

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,

ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

advokátom JUDr. M. S. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2007, ktorá bola 632,54 €, a pri druhom úkone z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13

ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo

viacerých osôb“.

Úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 predstavuje spolu

s režijným paušálom (6,31 €) u jedného sťažovateľa sumu 90,65 € a úhrada za jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2009 spolu s režijným paušálom (6,95 €) predstavuje

u jedného sťažovateľa sumu 99,67 €. Úhrada za tieto úkony právnej služby u piatich

sťažovateľov zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

predstavuje celkovú sumu 1 132,36 € (34 113,48 Sk).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 1. apríla 2009

(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho

obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné pre rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009