Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (38)IV. ÚS 60/09
PDF · 241.91 KB
No categories available
IV. ÚS 60/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 60/09-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti C. K., S.; S. K., Ž.; M. Š., K.; M. K., K., a J. N., Česká
republika, zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 252/1994, za účasti Okresného
súdu Košice I, takto
rozhodol:
1. Základné právo C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 252/1994 p o r u š e n é b o l o .
2. C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému
v sume 3 200 € [slovom tritisícdvesto eur (96 403,20 Sk)], ktoré im j e Okresný súd
Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N.
trovy konania v sume 1 132,36 € [slovom tisícstotridsaťdva eur a tridsaťšesť centov
(34 113,48 Sk)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 60/09 z 19. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 252/1994 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 289/1994 (ďalej aj „namietané
konanie)].
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukázali na to, že konanie, ktoré začalo v roku
1994, nebolo dosiaľ právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127
ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne
žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 500 €
a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr 2364/05 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2009, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného
bremena podala na Obvodnom súde Košice 1 dňa 10. 5. 1994 žalobkyňa M. K.
M. K. 9. 10. 1995 zomrela a do konania vstúpili jej právni nástupcovia C. K., S. K.,
Ing. C. Š., M. K. a J. N.
Sťažovatelia vystupujú v predmetnom konaní na procesnej strane žalobcu.
Pri posudzovaní otázky, či v tomto súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III. ÚS 298/07-
38, IV. ÚS 319/07-25, II. ÚS 107/08-11, II. ÚS 222/07-40 a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd
SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným
prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.
Vec po právnej stránke nie je zložitá. Je však náročná po stránke skutkovej.
Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto
skutočnosti mali za následok predĺženie konania.“
K vyjadreniu okresného súdu zaujali stanovisko sťažovatelia podaním doručeným
ústavnému súdu 1. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedli:
„Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že predseda súdu v súlade s citovanými Nálezmi
Ústavného súdu SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo
k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov. Poukázal
na to, že vec je náročná po skutkovej stránke, keďže na zistenie skutkového stavu bolo
potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, pričom tieto skutočnosti mali za následok
predĺženie konania.
Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore v podstate
nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie ako celok, a preto nepovažujeme
za potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu.
V tejto súvislosti nie je možné akceptovať argumentáciu okresného súdu spočívajúcu
v poukázaní na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania. Táto skutočnosť nemôže
odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz
predstavuje takmer 15 rokov.
Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že doterajším postupom okresného súdu došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z týchto dôvodov považujeme podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa
sťažovatelia (v procesnom postavení žalobcov) domáhali odstránenia neoprávnenej stavby,
resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého
dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti
s právnym nástupníctvom po zomrelej žalobkyni možno napadnuté konanie považovať
po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom
vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 17. marca 2009 aj predseda okresného
súdu, však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu
opísanou v ďalšej časti tohto nálezu. Preskúmavané konanie nemožno podľa názoru
ústavného súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie
právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných
súdov.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho
konania. Sťažovatelia vstúpili do konania v dôsledku procesnoprávneho nástupníctva
na základe univerzálnej sukcesie po pôvodnej žalobkyni M. K., ktorá 9. októbra 1995
zomrela. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej
sukcesie vychádza zo svojej judikatúry (napr. I. ÚS 197/05), podľa ktorej sťažovatelia môžu
uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto
zmene predchádzalo. Ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd
prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v prevažnej časti
konania v podstate nečinný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn.
15 C 252/1994 počas takmer celého jeho priebehu, a preto ústavný súd nepovažuje
za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po viac ako ôsmich
rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako desiatich rokoch atď.). Napadnuté
konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia
a treba prihliadnuť aj na to, že vec je stále na súde I. stupňa.
V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že
je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota účastníkov konania nebola
odstránená ani po uplynutí bezmála 15 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04,
Ústavný súd najmä so zreteľom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 252/1994 došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd síce vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.
15 C 252/1994 konal bez zbytočných prieťahov, pretože už svojimi predchádzajúcimi
nálezmi o uložení tejto povinnosti rozhodol (napr. II. ÚS 95/06, II. ÚS 96/06, II. ÚS 255/06,
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
každý po 6 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne
príkaz na ďalšie konanie bez ďalšieho pokračovania v porušovaní základného práva
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
15 C 252/1994, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť,
že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný
súd považoval priznanie sumy každému zo sťažovateľov po 3 200 € (96 403,20 Sk)
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,
ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátom JUDr. M. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2007, ktorá bola 632,54 €, a pri druhom úkone z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13
ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo
viacerých osôb“.
Úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 predstavuje spolu
s režijným paušálom (6,31 €) u jedného sťažovateľa sumu 90,65 € a úhrada za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2009 spolu s režijným paušálom (6,95 €) predstavuje
u jedného sťažovateľa sumu 99,67 €. Úhrada za tieto úkony právnej služby u piatich
sťažovateľov zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
predstavuje celkovú sumu 1 132,36 € (34 113,48 Sk).
Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 1. apríla 2009
(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho
obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné pre rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009