Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
670/399426.27e558.pdf
PDF · 158.5 KB
No categories available
5Cdo/228/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 228/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. R. R., bývajúceho v B.,
zastúpeného FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, proti ţalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave,
Imricha Karvaša č. 1, IČO: 30844789, o náhradu škody vo výške 98 896,42 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 15 C 187/2011,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra 2014, sp.zn.
5 Co 595/2014, sp.zn. 5 Co 596/2014 takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra 2014, sp.zn. 5 Co 595/2014,
sp.zn. 5 Co 596/2014 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie ţalobcu v zostávajúcej časti o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa v konaní domáhal, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu
98 896,42 € s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone
bankového dohľadu nad Podielovým druţstvom slovenské investície (ďalej len „Druţstvo“).
Poukázal na to, ţe bol členom Druţstva, ktoré od svojich členov zhromaţďovalo peňaţné
prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných sluţbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 566/2001 Z.z.). Druţstvo pri tom vyuţívalo sluţby obchodníka s cennými
papiermi – spoločnosti Capital Invest, o.c.p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona
č. 566/2001 Z.z. a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 747/2004 Z.z.“) vykonávať dohľad
nad Druţstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS nekonala v súlade so zákonom
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“) a napriek
tomu, ţe vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala včas účinné opatrenia na ich
odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani Druţstvo ani jeho členov. Pokiaľ
by riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky ţalobcu nielen chránené,
ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náleţitého bankového dohľadu vznikla ţalobcovi
škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)
zodpovedá štát.
Ţalovaná popierala opodstatnenosť ţaloby. Namietala, ţe nezanedbala bankový
dohľad a ţalobca sa svojich práv mal domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom
na Druţstvo uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp.zn. 3 K 95/2010.
Ţalobca ako investor musel vedieť, ţe s investíciou peňaţných prostriedkov do činnosti
Druţstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom
vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola aţ s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená
dohliadať aj na to, či sa dodrţiava schválený prospekt investície. Druţstvo samo dlho
nesignalizovalo ţiadne obavy z činnosti OCP; aţ 15. apríla 2010 poţiadalo o preskúmanie
postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbeţnom
opatrení uloţila OCP povinnosť zdrţať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov
a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných sluţieb (§ 156 ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001). Napokon rozhodnutím
z 30. mája 2011 zakázala Druţstvu predaj majetkových hodnôt. Z týchto dôvodov ţiadala
ţalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. mája 2014, č.k. 15 C 187/2011-226
ţalobcov návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tieţ návrh vo veci samej zamietol.
Ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe ţalobca bol členom Druţstva
a v zmysle dohody o úprave niektorých práv a povinností uzavretej s Druţstvom mu vznikol
nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktorý mu však dosiaľ vyplatený nebol a nebola
mu poskytnutá ani náhrada zaň. Ţalobca neopodstatnene namieta, ţe štát nedohliadol
nad činnosťou Druţstva postupom zodpovedajúcim zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001
Z.z. a č. 747/2004 Z.z. Otázku, či ţalobcovi vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd
prvého stupňa podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, ţe ţalobca bol v konaní povinný
preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu škody,
nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom), ktoré musia byť splnené kumulatívne, ţalobca ale nepreukázal, ţe NBS zanedbala
bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na to, ţe ţalobca nepreukázal jednu
z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu (nesprávny úradný postup NBS), súd
prvého stupňa sa uţ nezaoberal tým, či ţalobcovi vznikla škoda v ním vyčíslenej výške.
Pri zamietnutí ţaloby vzal na zreteľ tieţ to, ţe ţalobca sa domáhal uspokojenia svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I voči
úpadcovi – Druţstvu. V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môţe byť jeho
pohľadávka uznaná. Ţaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Navyše, ţalobca
si nárok na náhradu škody môţe uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka.
Svoj vplyv na riadenie a hospodárenie Druţstva mal ţalobca ako jeho člen vykonávať
prostredníctvom členskej schôdze, ţalobca ale počas svojho členstva v Druţstve takto svoje
oprávnenia nerealizoval. Na odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania uviedol,
ţe rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o ţalobcom nastolených otázkach nie
je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej; navyše, prvostupňový súd nie
je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1
Okresný súd Bratislava I uznesením zo 16. júla 2014, č.k. 15 C 187/2011-249 uloţil
ţalobcovi povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok
za podané odvolanie v sume 20 € podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. decembra 2014,
sp.zn. 5 Co 595/2014, sp.zn. 5 Co 596/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti ţalobcu zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení konštatoval, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na vecne správnych
skutkových a právnych záveroch. Po opísaní podstaty obsahu ţaloby, vyjadrení ţalovanej,
priebehu a výsledkov konania na súde prvého stupňa uviedol obsah odvolania a vyjadrenia
ţalovanej k odvolaniu. Uviedol, ţe predpokladmi zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil
so záverom súdu prvého stupňa, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by NBS nesprávne úradne
postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkal ţalobca. Aţ od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či
Druţstvo dodrţiava schválený prospekt investície. Ţalobca si musel byť vedomý, ţe s jeho
investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale napriek tomu investoval, nemôţe byť jeho finančná
ujmy pričítaná na ťarchu ţalovanej. Všetky ţalobcom namietané okolnosti o údajnom
nesprávnom úradnom postupe NBS sa týkali takých nesprávností, ku ktorým malo dôjsť
v procese rozhodovania NBS; nesprávnosti tejto povahy ale nemoţno povaţovať za dôvod,
ktorý zakladá zodpovednosť štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu nebol teda v konaní preukázaný nesprávny úradný postup NBS
pri vykonávaní bankového dohľadu. Správny je tieţ právny záver súdu prvého stupňa, ţe
nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním NBS a škodou ţalobcu. Odvolací
súd sa stotoţnil s názorom ţalovanej, ţe ţalobcovi dosiaľ nevznikla ţiadna škoda, v dôsledku
čoho chýba aj tento predpoklad zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
V súvislosti s tým poukázal na vyhlásenie konkurzu na majetok Druţstva a konštatoval, ţe
ţalobcovi by škoda mohla vzniknúť aţ v prípade, ţe jeho pohľadávka nebude uspokojená
v rámci konkurzu Druţstva. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani námietka ţalobcu,
ţe listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne vykonané spôsobom upraveným
v § 129 ods. 1 O.s.p. Na odôvodnenie potvrdenia prvostupňového rozhodnutia o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok uviedol, ţe ţalobcovi podaním odvolania vznikla poplatková
povinnosť; súd prvého stupňa mu v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) uloţil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 €. O trovách odvolacieho konania rozhodol
odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s tým, ţe mu súdmi
bola odňatá moţnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Podľa jeho názoru súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne
a ich rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu
konania (R 111/1998) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, ţe
zohľadnili iba judikatúru, ktorú povaţovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôleţitú judikatúru
nespomenuli. Rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnych skutkových
a právnych zisteniach a nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, ţe NBS
neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. ţe
riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované uţ skôr, ţalobca vyslovil
presvedčenie, ţe finančná ujma, ktorá mu vznikla, je výsledkom zanedbania povinností
orgánu bankového dohľadu a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát.
Ţalobca v konaní dostatočne preukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu
v zmysle uvedeného zákona, preto jeho ţalobe malo byť vyhovené. Priebeh súbeţne
prebiehajúceho konkurzného konania nasvedčuje tomu, ţe pohľadávka ţalobcu nebude môcť
byť uspokojená. V súvislosti s tým tieţ zopakoval, ţe samo prebiehajúce konkurzné konanie
nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou ţalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom
súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní.
Súdny poplatok za odvolanie mu nemal byť vyrubený, lebo išlo o konanie, ktoré začalo
podaním ţaloby za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení, ktoré takéto konanie vecne
oslobodzovalo od platenia súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej
argumentácie uvedenej uţ v priebehu konania na prvostupňovom a odvolacom súde. Podľa jej
názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktoré po právnej stránke vec
správne posúdili. Ţiadala nedôvodné dovolanie ţalobcu zamietnuť. Toto vyjadrenie bolo
doručené právnemu zástupcovi ţalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom od 1. januára 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné
dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. prípustné nie je.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe
k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe súdmi mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá to procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
2.2. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
2.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia sp.zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
2.4. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237
ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 266/2009).
3. K dovolateľom tvrdenému odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť
v dôsledku toho, ţe – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náleţitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, v dôsledku
čoho je nepreskúmateľné.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, ţe „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj
z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj
právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto
povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Prihliadajúc na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho
moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho
sa ţalobca domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké
relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový
stav bol súdom ustálený (zistený), 5/aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy
vyloţil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké
právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá
určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením
rozhodnutia prvostupňového súdu, pre zdôraznenie jeho správnosti poukázal na uvedené
skutočnosti. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalobcu, ktoré vyhodnotil
ako nedôvodné.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu (viď
v podrobnostiach dovolací súd odkazuje na písomné odôvodnenia rozsudkov), nie je
nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces
(pozri III. ÚS 115/2003).
Obsah rozhodnutí nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila (ako
výnimka) druhá veta Stanoviska prijatého Občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 3. decembra 2015.
4. Ţalobca zastáva názor, ţe odvolací súd dospel v danom prípade k právnym
záverom, ktoré nezodpovedajú ústave a zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z. Z hľadiska obsahového namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe
ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.
5. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., je dovolací súd povinný
prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242
ods. 1 O.s.p.).
Zo spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalobcu (č.l. 251 aţ 253 spisu) sa vyjadrila ţalovaná
(č.l. 254-258 spisu). Zo spisu ale nevyplýva, ţe by toto vyjadrenie ţalovanej, ktorého
súčasťou bola skutková a právna argumentácia, bolo doručené ţalobcovi.
5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp.zn. 3 Cdo 24/2011,
3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane
konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp.zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
5.2. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť
sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP
k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5.3. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu – ako tomu nasvedčuje obsah spisu –
došlo v preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti, na procesné dopady ktorej sa vzťahujú
právne závery ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike. Na tom nič nemení, ţe
v preskúmavanej veci ide iba jeden z viacerých (mnohých ďalších) prípadov, v ktorých
je ţalujúca strana zastúpená rovnakou advokátskou kanceláriou a ţe procesné úkony oboch
sporiacich sa strán (napríklad ţaloba, vyjadrenie k ţalobe, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu,
dovolanie, vyjadrenie k dovolaniu) bývajú podobné alebo aţ identické. Niet pochýb o tom, ţe
ţalobcovi mala byť daná moţnosť oboznámiť sa s vyjadrením ţalovanej k odvolaniu
a ţe faktickým procesným postupom odvolacieho súdu bola ţalobcovi táto moţnosť upretá.
V okolnostiach preskúmavanej veci preto dospel dovolací súd k záveru, ţe postup
odvolacieho súdu mal znaky relevantné z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom
na to napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej a súvisiaci výrok
o trovách odvolacieho konania zrušil a v zrušenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie
6. Ţalobca napadol dovolaním aj potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu
o poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie, ktorý tým nestráca formu (uznesenia),
ktorú pre neho stanovuje zákon (§ 167 O.s.p.).
Dovolanie je v tejto časti odôvodnené nesprávnosťou právnych záverov zaujatých
súdmi niţších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). V súvislosti s touto námietkou dovolateľa je potrebné uviesť, ţe nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1
O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci je totiţ
realizáciou vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi konania neodnímajú
ţiadne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010,
z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z 24. mája
2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201, z 23. júna 2011 sp.zn.
6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
V tejto súvislosti dáva dovolací súd ţalobcovi do pozornosti stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté 3. decembra 2015
a uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republike
č. 1/2016 (dostupné na http://www.supcourt.gov.sk/data/files/1198_zbierka_1_2016.pdf)
k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a dovolacom konaní, ak v čase podania
ţaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktorého právna
veta znie: “Ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri 2012, vzťahuje sa
na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná
od 1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred
30. septembrom 2012.“
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 239 (dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu o náhrade trov konania je v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p.
neprípustné) a § 237 ods. 1 O.s.p. pre túto časť konania nemoţno vyvodiť, dospel najvyšší súd
k záveru, ţe jeho mimoriadny opravný prostriedok v tejto (zostávajúcej) časti je procesne
neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie ţalobcu v zostávajúcej časti odmietol podľa §243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. apríla 2016
JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová