Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 143/2015
PDF · 445.69 KB
No categories available
I. ÚS 143/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca
2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
vedené pod sp. zn. Rvp 12900/2014, sp. zn. Rvp 13399/2014, sp. zn. Rvp 14187/2014 –
sp. zn. Rvp 14192/2014, sp. zn. Rvp 14196/2014 – sp. zn. Rvp 14198/2014, sp. zn.
Rvp 14935/2014 – sp. zn. Rvp 14936/2014, sp. zn. Rvp 14960/2014, sp. zn.
Rvp 15228/2014 – sp. zn. Rvp 15229/2014, sp. zn. Rvp 16307/2014, sp. zn.
Rvp 16319/2014 – sp. zn. Rvp 16321/2014, sp. zn. Rvp 17377/2014 – sp. zn.
Rvp 17378/2014, sp. zn. Rvp 17381/2014 – sp. zn. Rvp 17382/2014 a sp. zn.
Rvp 17476/2014 – sp. zn. Rvp 17483/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného
porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu
v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 26 CoE 41/2013 z 31. marca 2014, sp. zn. 11 CoE
65/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 472/2012 z 28. februára 2014, sp. zn. 3 CoE
99/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 54/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. 3 CoE
94/2014 z 11. septembra 2014, sp. zn. 3 CoE 103/2014 z 9. októbra 2014 a sp. zn. 3 CoE
52/2014 z 11. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn.
29 Er 1514/2007 z 8. októbra 2012, sp. zn. 14 Er 651/2006 z 23. mája 2012, sp. zn.
17 Er 767/2011 z 15. februára 2012, sp. zn. 9 Er 622/2010 z 3. septembra 2013, sp. zn.
17 Er 558/2010 z 12. septembra 2013, sp. zn. 18 Er 736/2006 z 9. novembra 2012, sp.
zn. 14 Er 1087/2007 z 9. októbra 2012 a sp. zn. 17 Er 982/2010 zo 7. februára 2013, ako
aj postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 81/2014
zo 6. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 860/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 5 CoE 250/2013
z 26. júna 2014, sp. zn. 11 CoE 148/2013 z 22. januára 2014, sp. zn. 11 CoE 423/2013
z 23. júla 2014, sp. zn. 5 CoE 252/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 1/2014
z 2. septembra 2014, sp. zn. 24 CoE 424/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 9 CoE 293/2013
z 29. júla 2014, sp. zn. 21 CoE 249/2013 z 25. júla 2014, sp. zn. 3 CoE 138/2014
z 9. septembra 2014, sp. zn. 6 CoE 373/2013 z 25. septembra 2014, sp. zn.
10 CoE 840/2013 zo 4. septembra 2014, sp. zn. 24 CoE 147/2013 z 2. apríla 2014
v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7 Er 949/2009 z 25.
októbra 2013, sp. zn. 8 Er 256/2003 z 9. decembra 2011, sp. zn. 8 Er 723/2005 z 3.
apríla 2012, sp. zn. 11 Er 232/2003 z 26. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 492/2004 z 3. apríla
2012, sp. zn. 8 Er 573/2004 z 3. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 226/2005 zo 17. mája 2012, sp.
zn. 9 Er 744/2010 z 13. septembra 2012, sp. zn. 5 Er 188/2009 z 11. apríla 2013, sp. zn.
5 Er 358/2008 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 952/2009 z 10. septembra 2013, sp. zn. 5
Er 164/2009 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 153/2009 z 12. novembra 2012, sp. zn. 11 Er
1221/2008 zo 7. septembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave a jeho
uzneseniami sp. zn. 5 CoE 246/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 50/2014 z 22. apríla
2014, sp. zn. 6 CoE 303/2013 z 12. augusta 2014, sp. zn. 9 CoE 241/2013 z 29. júla 2014,
sp. zn. 3 CoE 144/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 107/2013 z 2. septembra
2014 a sp. zn. 6 CoE 118/2014 z 25. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného
súdu Skalica sp. zn. 1 Er 2689/2008 z 11. júna 2013, sp. zn. 2 Er 1200/2009 z 5.
decembra 2013, sp. zn. 1 Er 1305/2008 z 13. mája 2013, sp. zn. 1 Er 880/2009 z 13.
augusta 2012, sp. zn. 1 Er 973/2009 z 21. novembra 2013, sp. zn. 2 Er 1275/2008 z 11.
októbra 2011 a sp. zn. 1 Er 597/2009 z 13. augusta 2012, ako aj postupom Krajského
súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 12/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 5
CoE 180/2013 z 26. júna 2014 a sp. zn. 7 Er 404/2009 z 25. apríla 2012 v spojení
s uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 Er 3553/2008 zo 17. septembra 2013,
sp. zn. 6 Er 3806/2008 z 27. marca 2012 a sp. zn. 7 Er 404/20009 z 25. apríla 2012
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 12900/2014, sp. zn. Rvp 13399/2014, sp. zn. Rvp 14187/2014 – sp. zn.
Rvp 14192/2014, sp. zn. Rvp 14196/2014 – sp. zn. Rvp 14198/2014, sp. zn.
Rvp 14935/2014 – sp. zn. Rvp 14936/2014, sp. zn. Rvp 14960/2014, sp. zn.
Rvp 15228/2014 – sp. zn. Rvp 15229/2014, sp. zn. Rvp 16307/2014, sp. zn.
Rvp 16319/2014 – sp. zn. Rvp 16321/2014, sp. zn. Rvp 17377/2014 – sp. zn.
Rvp 17378/2014, sp. zn. Rvp 17381/2014 – sp. zn. Rvp 17382/2014 a sp. zn.
Rvp 17476/2014 – sp. zn. Rvp 17483/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12900/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
od 3. októbra 2014 do 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 26 CoE 41/2013 z 31. marca 2014, sp. zn. 11 CoE 65/2014 z 28.
augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 472/2012 z 28. februára 2014, sp. zn. 3 CoE 99/2014 z 9.
septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 54/2014 zo 6. októbra 2014, sp. zn. 3 CoE 94/2014 z 11.
septembra 2014, sp. zn. 3 CoE 103/2014 z 9. októbra 2014 a sp. zn. 3 CoE 52/2014 z 11.
septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení
s uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 29 Er 1514/2007 z 8. októbra 2012, sp.
zn. 14 Er 651/2006 z 23. mája 2012, sp. zn. 17 Er 767/2011 z 15. februára 2012, sp. zn. 9
Er 622/2010 z 3. septembra 2013, sp. zn. 17 Er 558/2010 z 12. septembra 2013, sp. zn.
18 Er 736/2006 z 9. novembra 2012, sp. zn. 14 Er 1087/2007 z 9. októbra 2012 a sp. zn.
17 Er 982/2010 zo 7. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného
súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 81/2014 zo
6. augusta 2014, sp. zn. 10 CoE 860/2013 z 30. júna 2014, sp. zn. 5 CoE 250/2013 z 26.
júna 2014, sp. zn. 11 CoE 148/2013 z 22. januára 2014, sp. zn. 11 CoE 423/2013 z 23.
júla 2014, sp. zn. 5 CoE 252/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 1/2014 z 2. septembra
2014, sp. zn. 24 CoE 424/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 9 CoE 293/2013 z 29. júla 2014,
sp. zn. 21 CoE 249/2013 z 25. júla 2014, sp. zn. 3 CoE 138/2014 z 9. septembra 2014, sp.
zn. 6 CoE 373/2013 z 25. septembra 2014, sp. zn. 10 CoE 840/2013 zo 4. septembra
2014, sp. zn. 24 CoE 147/2013 z 2. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia
krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7
Er 949/2009 z 25. októbra 2013, sp. zn. 8 Er 256/2003 z 9. decembra 2011, sp. zn. 8 Er
723/2005 z 3. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 232/2003 z 26. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 492/2004
z 3. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 573/2004 z 3. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 226/2005
zo 17. mája 2012, sp. zn. 9 Er 744/2010 z 13. septembra 2012, sp. zn. 5 Er 188/2009
z 11. apríla 2013, sp. zn. 5 Er 358/2008 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 952/2009
z 10. septembra 2013, sp. zn. 5 Er 164/2009 z 11. apríla 2013, sp. zn. 10 Er 153/2009
z 12. novembra 2012 a sp. zn. 11 Er 1221/2008 zo 7. septembra 2011 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho
uzneseniami sp. zn. 5 CoE 246/2013 z 10. júla 2014, sp. zn. 25 CoE 50/2014 z 22. apríla
2014, sp. zn. 6 CoE 303/2013 z 12. augusta 2014, sp. zn. 9 CoE 241/2013 z 29. júla 2014,
sp. zn. 3 CoE 144/2014 z 9. septembra 2014, sp. zn. 25 CoE 107/2013 z 2. septembra
2014 a sp. zn. 6 CoE 118/2014 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia
krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 Er
2689/2008 z 11. júna 2013, sp. zn. 2 Er 1200/2009 z 5. decembra 2013, sp. zn. 1 Er
1305/2008 z 13. mája 2013, sp. zn. 1 Er 880/2009 z 13. augusta 2012, sp. zn. 1 Er
973/2009 z 21. novembra 2013, sp. zn. 2 Er 1275/2008 z 11. októbra 2011 a sp. zn. 1 Er
597/2009 z 13. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako
aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 12/2014 zo 14. mája
2014, sp. zn. 5 CoE 180/2013 z 26. júna 2014 a sp. zn. 7 Er 404/2009 z 25. apríla 2012
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 Er 3553/2008 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 6 Er
3806/2008 z 27. marca 2012 a sp. zn. 7 Er 404/20009 z 25. apríla 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa
opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných
súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv
postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré
ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa
čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a
o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení
vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 12900/2014, sp. zn. Rvp 13399/2014, sp. zn. Rvp 14187/2014 – sp. zn.
Rvp 14192/2014, sp. zn. Rvp 14196/2014 – sp. zn. Rvp 14198/2014, sp. zn.
Rvp 14935/2014 – sp. zn. Rvp 14936/2014, sp. zn. Rvp 14960/2014, sp. zn.
Rvp 15228/2014 – sp. zn. Rvp 15229/2014, sp. zn. Rvp 16307/2014, sp. zn.
Rvp 16319/2014 – sp. zn. Rvp 16321/2014, sp. zn. Rvp 17377/2014 – sp. zn.
Rvp 17378/2014, sp. zn. Rvp 17381/2014 – sp. zn. Rvp 17382/2014 a sp. zn.
Rvp 17476/2014 – sp. zn. Rvp 17483/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku
tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred
iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z
dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I.
ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o
ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané
sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj
svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných
sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách
predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období
a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu
posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj rozsudkov rozhodcovského súdu ako
exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok
v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou
formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené
vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len ,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C
472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214
ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom
na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej
argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že
vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v
úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a
ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté
dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa
preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16.
mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013
zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11.
decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca
2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012,
sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013,
sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011,
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011,
sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,
sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca
2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca
2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla
2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra
2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára
2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca
2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca
2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca
2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj
na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C 76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci
iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr.
C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 40/08, C 227/08 a C 76/10)
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj
sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho
dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bode 41 (v rámci sporu, ktorého
účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že
„možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný
prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda
zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na
dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže
mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách
uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky
z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro,
C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava
formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom
č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia
pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného
konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len
v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému
postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do
31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol
zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie
označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do
ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie
(napr. I. ÚS 367/2014).
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.
ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z
noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.
124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani
nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne
zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je
oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza
k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou
spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti
konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§
25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté,
ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí
si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z
hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré
si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie
ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez
ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo
etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015