Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 473/2015
PDF · 427.8 KB
No categories available
I. ÚS 473/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 227/2015 – sp. zn. Rvp 228/2015, sp. zn.
Rvp 680/2015, sp. zn. Rvp 984/2015 – sp. zn. Rvp 985/2015, sp. zn. Rvp 1685/2015 –
sp. zn. Rvp 1689/2015 a sp. zn. Rvp 3248/2015 vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Žiline
a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 90/2014 z 19. júna 2014 (sp. zn. Rvp 227/2015), sp. zn.
7 CoE 87/2014 z 3. novembra 2014 (sp. zn. Rvp 228/2015), sp. zn. 9 CoE 99/2014
z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 680/2015), sp. zn. 9 CoE 85/2014 z 30. septembra 2014
(sp. zn. Rvp 984/2015), sp. zn. 6 CoE 55/2014 z 30. septembra 2014
(sp. zn. Rvp 985/2015), sp. zn. 9 CoE 101/2014 z 30. septembra 2014
(sp. zn. Rvp 1685/2015), sp. zn. 1 CoE 86/2014 z 26. augusta 2014 (sp. zn. Rvp 1686/2015),
sp. zn. 9 CoE 106/2014 z 30. októbra 2014 (sp. zn. Rvp 1687/2015), sp. zn. 5 CoE 75/2014
z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 1688/2015), sp. zn. 5 CoE 92/2014 z 28. októbra 2014
(sp. zn. Rvp 1689/2015) a sp. zn. 21 CoE 47/2014 z 3. septembra 2014 (sp. zn.
Rvp 3248/2015), ako aj postupom Okresného súdu Žilina a jeho uzneseniami sp. zn.
18 Er 3638/2009 z 9. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 985/2015) a sp. zn. 20 Er 404/2005
z 1. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 1685/2015), postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš
a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 424/2010 z 3. júna 2014 (sp. zn. Rvp 680/2015), sp. zn.
8 Er 2/2007 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 984/2015), sp. zn. 10 Er 68/2010 zo 17. marca
2014 (sp. zn. Rvp 1688/2015) a sp. zn. 3 Er 557/2008 z 26. septembra 2013 (sp. zn.
Rvp 1689/2015), postupom Okresného súdu Námestovo a jeho uznesením sp. zn.
5 Er 2394/2008 z 30. júna 2010 (sp. zn. Rvp 228/2015), postupom Okresného súdu Čadca
a jeho uzneseniami sp. zn. 12 Er 822/2006 z 18. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 227/2015),
sp. zn. 13 Er 87/2005 z 27. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 1686/2015) a sp. zn.
11 Er 577/2005 zo 6. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 3248/2015) a postupom Okresného súdu
Dolný Kubín a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 148/2009 z 24. marca 2014 (sp. zn.
Rvp 1687/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 227/2015 – sp. zn. Rvp 228/2015, sp. zn. Rvp 680/2015, sp. zn. Rvp 984/2015 – sp. zn.
Rvp 985/2015, sp. zn. Rvp 1685/2015 – sp. zn. Rvp 1689/2015 a sp. zn. Rvp 3248/2015
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 227/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od
13. januára 2015 do 4. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
2
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 3 CoE 90/2014 z 19. júna 2014 (sp. zn. Rvp 227/2015), sp. zn.
7 CoE 87/2014 z 3. novembra 2014 (sp. zn. Rvp 228/2015), sp. zn. 9 CoE 99/2014
z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 680/2015), sp. zn. 9 CoE 85/2014 z 30. septembra 2014
(sp. zn. Rvp 984/2015), sp. zn. 6 CoE 55/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn.
Rvp 985/2015), sp. zn. 9 CoE 101/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 1685/2015),
sp. zn. 1 CoE 86/2014 z 26. augusta 2014 (sp. zn. Rvp 1686/2015), sp. zn. 9 CoE 106/2014
z 30. októbra 2014 (sp. zn. Rvp 1687/2015), sp. zn. 5 CoE 75/2014 z 30. septembra 2014
(sp. zn. Rvp 1688/2015), sp. zn. 5 CoE 92/2014 z 28. októbra 2014 (sp. zn. Rvp 1689/2015)
a sp. zn. 21 CoE 47/2014 z 3. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 3248/2015) (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Žilina a jeho
uzneseniami sp. zn. 18 Er 3638/2009 z 9. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 985/2015) a sp. zn.
20 Er 404/2005 z 1. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 1685/2015), postupom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 424/2010 z 3. júna 2014 (sp. zn.
Rvp 680/2015), sp. zn. 8 Er 2/2007 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 984/2015), sp. zn.
10 Er 68/2010 zo 17. marca 2014 (sp. zn. Rvp 1688/2015) a sp. zn. 3 Er 557/2008
z 26. septembra 2013 (sp. zn. Rvp 1689/2015), postupom Okresného súdu Námestovo
a jeho uznesením sp. zn. 5 Er 2394/2008 z 30. júna 2010 (sp. zn. Rvp 228/2015), postupom
Okresného súdu Čadca a jeho uzneseniami sp. zn. 12 Er 822/2006 z 18. decembra 2013
(sp. zn. Rvp 227/2015), sp. zn. 13 Er 87/2005 z 27. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 1686/2015)
a sp. zn. 11 Er 577/2005 zo 6. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 3248/2015) a postupom
Okresného súdu Dolný Kubín a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 148/2009 z 24. marca 2014
(sp. zn. Rvp 1687/2015) (ďalej len „okresné súdy“ a „napadnuté uznesenia okresných
súdov“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa
opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov,
ako aj krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia
relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú
právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu
právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj krajského súdu
došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore, dodatkovom protokole a charte, ako aj označených ustanovení ústavy
a dohovoru, aby napadnuté uznesenia krajského súdu a napadnuté uznesenia okresných
súdov zrušil a veci vrátil okresným súdom na ďalšie konanie, aby sťažovateľke priznal
primerané finančné zadosťučinenie a napokon aj úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
4
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 227/2015 – sp. zn. Rvp 228/2015, sp. zn. Rvp 680/2015, sp. zn. Rvp 984/2015 – sp. zn.
Rvp 985/2015, sp. zn. Rvp 1685/2015 – sp. zn. Rvp 1689/2015 a sp. zn. Rvp 3248/2015
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o postup okresných súdov a napadnuté uznesenia okresných súdov,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné
podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou
podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Pozornosti ústavného súdu nad rámec uvedeného neušlo, že sťažovateľka
prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti podané
ústavnému súdu, s návrhmi nedoručila i napadnuté uznesenia okresných súdov. Predloženie
6
rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2
zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.
Vzhľadom na konštantnú prax ústavného súdu pri posudzovaní opakujúcich sa
neúplných a neakceptovateľných podaní sťažovateľky, právne zastúpenej kvalifikovaným
právnym zástupcom, ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutých uznesení
okresných súdov by tu bol dôvod i pre ich odmietnutie z dôvodu nedostatku náležitostí
predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
krajského súdu
11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými
sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj
rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade
neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na
podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP
a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak
v osobe sťažovateľky, ako aj v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,
ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v predošlých prípadoch,
dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe
dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.
I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.
I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.
I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.
I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011,
II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn.
II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn.
II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn.
II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.
III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.
III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn.
IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.
IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.
IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014 atď.), ktoré
8
skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia.
12. Na podporu svojej argumentácie ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky
aj na rozhodnutie Súdneho dvora C 76/10 zo 16. 11. 2010 vydané vo veci iniciovanej
sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C 240/98 až C
244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 40/08, C 227/08 a C 76/10) dotýkajúcu sa
problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom
predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.
V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci sp. zn. C 470/12 z 27. 2. 2014,
bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníčkou je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor
výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu
predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice
93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou,
a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov
(rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro,
C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.
13. Ústavný súd už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava
formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012
Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred
rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1
písm. a) až j) Exekučného poriadku len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade,
že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu
všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 5
Exekučného poriadku (právna úprava účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra
2012, pozn.) ústavný súd konštatuje, že aj v prípade ak by tento postup nebol zo strany
všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením exekúcie za
neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv
sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou označených práv
v tom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
14. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.
ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).
Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného
zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych
konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť
k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej
úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy), z čoho vyplýva, že nie je súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto nie je ani
inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne
zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je
oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza
k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou
spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
15. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a napadnutých uznesení krajského súdu z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10
Ústavný súd, prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľkou
podané sťažnosti v tejto časti odmietol bez ich podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2
posledná veta zákona o ústavnom súde).
16. V prípade sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.
21 CoE 47/2014 z 3. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 3248/2015) pozornosti ústavného súdu
rovnako, ako to bolo v prípade napadnutých uznesení okresných súdov (bod 10), neunikla
absencia napadnutého uznesenia krajského súdu v predmetnej veci, čo by zakladalo dôvod
odmietnutia sťažnosti sp. zn. Rvp 3248/2015 v tejto časti i z dôvodu nedostatku náležitostí
predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu
a okresných súdov, vrátenie vecí okresným súdom na ďalšie konanie a priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ako i úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015