Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 383/2017
PDF · 264.05 KB
No categories available
III. ÚS 383/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1, Piešťany, pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 37 Cpr 2/2012-184 z 3. septembra 2014,
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 25 CoPr 6/2014-223 z 1. apríla 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 494/2015 z 28. septembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 9. februára
2017 sa , (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv
a slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 Cpr 2/2012-
184 z 3. septembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 25 CoPr 6/2014-223 z 1. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 494/2015 z 28. septembra 2016 a ktorým
by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 37 Cpr 2/2012 bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorým sa proti
svojmu zamestnávateľovi – – domáhala určenia neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru formou dohody uzavretej 4. januára 2012. Sťažovateľka,
ktorá pracovala ako hlavná referentka elektronickej podateľne s pracovnou náplňou (okrem
iného aj) pre vedenie protokolu utajovaných skutočností, sa v konaní bránila tým, že dohodu
neuzavrela slobodne, ale pod nátlakom , ktorý si ju v tento deň
neavizovane predvolal na pohovor, na ktorom ju obvinil, že poskytla nepovolaným osobám
informácie o odpočúvaniach vykonávaných políciou, čím závažne porušila služobnú
disciplínu, v dôsledku čoho s ňou môže byť nielen okamžite skončený pracovný pomer, ale
môže byť aj trestne stíhaná. Za prítomnosti zamestnancov
(ďalej len „svedkovia“), ktorých po výsluchu
sťažovateľky privolal, ponúkol sťažovateľke vzhľadom na trvanie
jej štátnozamestnaneckého pomeru a na dovtedajšie kvalitné plnenie služobných úloh
možnosť skončiť štátnozamestnanecký pomer dohodou, ak ju okamžite podpíše, na čo
uviedla: „Ak si môžem vybrať, tak si vyberám skončenie dohodou.“. Dohodu po jej
predložení bez výhrad aj podpísala.
3. Okresný súd v zmysle v tom čase účinného § 101 ods. 2 a § 119 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pojednával vo veci v neprítomnosti
sťažovateľky, keďže mu nepredložila vyjadrenie svojej ošetrujúcej lekárky, že zdravotný
stav jej neumožňuje zúčastniť sa pojednávania, a po vykonaní dokazovania výsluchmi
právneho zástupcu sťažovateľky, odporcu a svedkov, ako aj viacerými listinnými dôkazmi
tvoriacimi obsah súdneho spisu napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľky ako nedôvodný
zamietol. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že vzhľadom na námietku
sťažovateľky o nedostatku slobody vôle pri podpise dohody sa okresný súd so zreteľom
na charakter a účel tohto dvojstranného právneho úkonu osobitne zaoberal otázkou, či
zo strany mohlo ísť o psychické donútenie formou bezprávnej
vyhrážky. Vychádzajúc z relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákona č. 400/2009 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj z relevantnej judikatúry najvyššieho súdu dospel okresný súd k záveru, že nejde
o bezprávnu vyhrážku v prípade, ak zamestnávateľ svoj návrh na rozviazanie pracovného
pomeru dohodou odôvodní tým, že podľa jeho názoru sú tu dôvody, pre ktoré by mohol
so zamestnanom pracovný pomer skončiť. Ak aj mala sťažovateľka strach, je potrebné
odlišovať, či tento bol vyvolaný nátlakom hroziacej osoby, alebo išlo o prirodzený strach
z jej ďalšej budúcnosti ako nezamestnanej osoby. V konaní nepreukázala, že bola pri
podpise dohody obmedzená jej slobodná vôľa, resp. že k uzavretiu dohody bola donútená.
A keďže predmetom tohto konania nebol spor o to, či existovali dôvody na okamžité
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so sťažovateľkou, okresný súd pre neúčelnosť
a nadbytočnosť zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania zabezpečením originálu
osobného spisu, spisu , výsluchom
ako svedka, resp. výsluchom jeho sekretárky (s. 8 rozsudku).
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol, že v danom prípade «nebol preukázaný a ani tvrdený fyzický nátlak
na navrhovateľku a preto prvostupňový súd správne v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku teoreticky rozobral možnosť tzv. bezprávnej vyhrážky, na ktorý rozbor odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje. Prvostupňový súd potom správne, opierajúc sa pritom
o citovanú konštantnú súdnu judikatúru uzavrel, že v danom prípade sa nejednalo
o bezprávnu vyhrážku, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca, ak
zamestnávateľ svoj návrh na rozviazanie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou
odôvodnil tým, že podľa jeho názoru boli splnené dôvody, pre ktoré by mohol
s navrhovateľkou štátnozamestnanecký pomer ukončiť okamžite, keďže hrozil iba tým,
čo bol za účelom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru okamžitým skončením v zmysle
§ 46 ods. 1 písm. c) v spojení s § 51 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe oprávnený
urobiť... Pri porovnaní oboch možností skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
ponúknutých navrhovateľke pritom ani nie je možné uzavrieť, že by pri uzavretí dohody
konala v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 121 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z.
o štátnej službe v spojení s § 49 Občianskeho zákonníka), keďže navrhovateľka sa v danom
prípade rozhodla predísť jednostrannému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
okamžitým skončením a zvolila si možnosť skončiť štátnozamestnanecký pomer dohodou,
teda spôsobom pre ňu za daných okolností nesporne výhodnejším... Nemožno pritom vytýkať
odporcovi, že navrhovateľke neposkytol žiadny čas na rozmyslenie vzhľadom na preukázanú
skutočnosť, že o čas na rozmyslenie nepožiadala a sama sa hneď vyslovila, že
z ponúknutých alternatív si vyberá dohodu, ktorú vzápätí podpísala. Nie ani je namieste
hovoriť o obchádzaní zákona, ak zamestnávateľ, ktorý má podľa vlastného presvedčenia
možnosť skončiť štátnozamestnanecký pomer okamžite, jednostranne ponúkne
zamestnancovi v takomto prípade možnosť ukončenia pracovného pomeru dvojstrannou
dohodou, keďže ani v prípade závažného porušenia služobnej disciplíny
nemá zákonnú povinnosť okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer, ale zákon mu
poskytuje iba takú možnosť (viď napr. ust. § 51 ods. 1 alebo ods. 2: „ môže
okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer...“). Je teda na zamestnávateľovi, resp.
či, a ak áno, akou formou, pristúpi k skončeniu predmetného
štátnozamestnaneckého pomeru. Preto skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou,
keď boli splnené podmienky pre jeho ukončenie okamžitým skončením, nemôže byť v
rozpore so zákonom alebo obchádzaním zákona v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 121 ods. 1 zákona o štátnej službe. Prvostupňový súd správne tiež poukázal na
to, že vzhľadom na skutočnosť, že odporca mal pre pohovor s navrhovateľkou pripravené
(čím boli preňho akceptovateľné) zároveň obe verzie skončenia pracovného pomeru, či už
dohodou alebo okamžitým skončením, absentuje i motív, prečo by mala byť navrhovateľka k
skončeniu pracovného pomeru dohodou odporcom nútená... Prípadná dodatočná zmena
stanoviska navrhovateľky po realizácii právneho úkonu by bola právne irelevantná.».
5. Dovolanie sťažovateľky podľa § 237 písm. f) a g) OSP, v ktorom vzniesla výhrady
proti hmotnoprávnemu posúdeniu danej veci okresným súdom a krajským súdom, ako aj
proti nedostatočne vykonanému dokazovaniu, ktoré vyústilo do vydania nezákonných
a náležite neodôvodnených rozhodnutí týchto súdov, vydaných v rozpore s Dohovorom
Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158
z roku 1982 uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako oznámenie
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z. z. (ďalej len „dohovor
o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa“), najvyšší súd vychádzajúc z právnej
úpravy prípustnosti tohto opravného prostriedku účinnej do 30. júna 2016 odmietol ako
procesne neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu.
6. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
identické argumenty, ktoré uplatnila v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti
namieta, že krajský súd podnietil skončenie služobného pomeru „na základe
vyfabulovaného (reálne neexistujúceho) porušenia pracovnej disciplíny zo strany...
zamestnankyne“, pričom „odmietnutie dokazovania súdom znemožnilo spravodlivé,
objektívne a nestranné preskúmanie a zistenie objektívneho skutkového stavu
o vyfabulovanom (reálne neexistujúcom) porušení pracovnej disciplíny sťažovateľkou“.
Podľa jej názoru si okresný súd a krajský súd pri svojom rozhodovaní na jej úkor osvojili
tvrdenia produkované výlučne jej zamestnávateľom a jeho dvomi zamestnancami, ktorí sa
aktívne podieľali na jeho nezákonnom postupe, bez toho, aby na daný prípad aplikovali
dohovor o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa, ktorý im ukladal vydať
rozhodnutie „s prihliadnutím na dôkazy označené účastníkmi“. Túto povinnosť si
sťažovateľka vysvetľuje tak, že „respektíve na zamestnávateľovi má spočívať bremeno
dokazovania existencie platného dôvodu na skočenia zamestnania z podnetu
zamestnávateľa, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka, alebo vyplýva
z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby“, čo podľa jej názoru konštantná
judikatúra všeobecných súdov aj zohľadňuje, keďže zmyslom „pracovnoprávnych
predpisov je ochrana zamestnanca a vyrovnanie slabšej pozície zamestnanca
v pracovnoprávnom vzťahu“. S uvedenou argumentáciou sťažovateľky sa však nevyrovnal
ani najvyšší súd pri rozhodovaní o jej dovolaní. S poukazom na obsah jej návrhov
na vykonanie dokazovania sťažovateľka opakuje, že dokazovanie vykonané všeobecnými
súdmi považuje za nepresvedčivé, klamlivé, zavádzajúce a rozporné aj s judikatúrou
(samotného) krajského súdu, ktorý vo vzťahu k „rýchlosti vybavenia odvolacej veci...
za 5 mesiacov... priznal, že na krajskom súde sa normálne veci dostanú na prejednávanie
približne jeden rok od nápadu veci na krajský súd“, avšak „vo svojom vyjadrení
(Spr. 852/11) tvrdil, že štátnozamestnanecká vec navrhovateľky... patrila a patrí medzi tzv.
prednostné pracovné veci súvisiace s vážnym ohrozením živobytia občana“. V súvislosti
s týmto vyjadrením krajského súdu z 30. septembra 2015 sťažovateľka poukazuje na to,
že z neho vyplýva aj to, že z dôvodu vylúčenia dvoch členov rozhodujúceho senátu
krajského súdu (uznesením krajského súdu z 27. novembra 2012 a uznesením najvyššieho
súdu z 5. augusta 2013) boli do neho náhodne vygenerovaní iní sudcovia, čo je „iba za
divadielko, ktorým si zabezpečil, aby spor
s navrhovateľkou... rozhodoval práve senát s dvomi stálymi
zastupujúcimi členmi tohto senátu“. Z uvedených dôvodov sú napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov „celkom zjavne nedostatočne odôvodnené, dôkazne nepodložené,
spisové podklady nezohľadňujúce, formalistické, nepreskúmateľné a zároveň
extraordinárne arbitrárne, nezákonné a ústavne neakceptovateľné“, porušujúce zásady
materiálneho právneho štátu, ktoré zohľadňuje aj konštantná judikatúra ústavného súdu pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a v konečnom dôsledku aj základné
práva a slobody sťažovateľky označené v záhlaví tohto uznesenia.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
10. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd
druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne
preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09
a iné).
11. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 7 Cdo 494/2015 z 28. septembra 2016, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v jej prípade za zachovanú.
12. V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti však ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu (bod 6) dospel k názoru, že nie je
opodstatnená.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
14. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 4)
ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (bod 3), pričom nezistil, že by
tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom
konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,
že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
15. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa dokazovania vykonaného
všeobecnými súdmi ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že pri preskúmavaní ústavnosti
rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje
skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva,
a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha
hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, výsluchy strán,
výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich
dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného
súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale popieral by
základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie
predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ
všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú,
ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi,
a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
16. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa
zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom
otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať
(§ 123 a § 129 ods. OSP; m. m. III. ÚS 60/04). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo
účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,
že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní (II. ÚS 77/06). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010,
II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
17. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), pričom na základe
argumentácie sťažovateľky z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním
mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do jej práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016),
resp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj „CSP“), ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva
na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší
súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec
boli naplnené.
19. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok odvolacieho súdu,
jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného
prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu v súčasnosti účinný procesný kódex
(Civilný sporový poriadok) prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bod 5),
rešpektujúc pritom nielen stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, ale aj relevantnú judikatúru ústavného súdu,
na ktorú v podrobnostiach odkázal.
20. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti, v ktorej
sťažovateľka napádala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu, a tiež práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru týmto uznesením.
21. Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva sťažovateľky
„na súdnu ochranu“ zaručeného čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38
ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením ústavného
súdu ústavný súd kvôli absencii právne relevantného odôvodnenia ako všeobecnej
náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavnom súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitosti (podobne IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010,
IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010,
III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015). Vychádzajúc
z odôvodnenia sťažnosti, možno sa sa len domnievať, že porušenie označených práv
sťažovateľka spája s oznámením krajského súdu sp. zn. Spr. 852/11 z 30. septembra 2015
(bod 6), ktoré je pre rozhodnutie ústavného súdu v danej veci právne irelevantné vzhľadom
na skutočnosť, že námietka sťažovateľky nezohľadňuje obsah práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, keďže konanie o určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru formou dohody uzavretej 4. januára 2012 bolo právoplatne
skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ústavného prieskumu uznesenia
krajského súdu z 27. novembra 2012 a uznesenia najvyššieho súdu z 5. augusta 2013
o vylúčení dvoch členov rozhodujúceho senátu krajského súdu v lehote vyplývajúcej z § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde sa ani nedomáhala. Zároveň sa žiada pripomenúť,
že rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania, ako aj
iného civilného procesu) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia
za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka,
nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je
žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09).
Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní,
nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka
takéhoto konania. Na tom nič nemení ani Civilným sporovým poriadkom zakotvená zásada
ochrany tzv. „slabšej strany sporu“ a sporov o ochranou slabšej strany sporu, medzi ktoré
patria s účinnosťou od 1. júla 2016 aj individuálne pracovnoprávne spory (§ 316 až § 323
CSP) vrátane tých, ktoré ku dňu nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku
neboli ešte skončené (§ 470 CSP), čo však nie je sťažovateľkin prípad.
22. „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ (m. m. II. ÚS 117/05).
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2017