Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 49/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava

Duriša (sudca spravodajca) v konaní o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti Bytový

podnik mesta Košice, s. r. o., Južné nábrežie 13, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 988/40, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., Južné

nábrežie 13, Košice, na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. septembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., Južné nábrežie 13, Košice, trovy právneho

zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet

právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kucharčíka, Štefánikova 988/40, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 25. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Bytový podnik mesta

Košice, s. r. o., Južné nábrežie 13, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal zaplatenia peňažnej sumy 6 292,13 € s prísl. proti odporcovi

, (ďalej len „odporca“). Sťažovateľ uviedol, že sa

predmetným návrhom domáhal náhrady škody proti odporcovi podľa § 135a ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“), ktorá mala vzniknúť „... v dôsledku konania... odporcu, ktorým uprednostnil

záujem iných osôb pred záujmom spoločnosti... ktorej bol konateľom.“. Okresný súd svojím

rozsudkom č. k. -92 z 20. januára 2015 žalobný návrh zamietol, keďže dospel

k záveru, že sťažovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednosti za škodu,

teda vznik škody (žalovaná pohľadávka zanikla), a to predovšetkým s ohľadom na závery,

ku ktorým dospel okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. , a s týmto

skutkovým stavom sa súd prvej inštancie v danom prípade stotožnil a nepovažoval

za potrebné v tejto veci vykonávať ďalšie dokazovanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. -125

z 31. januára 2017 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -92 z 20. januára

2015 ako vecne správny a sťažovateľa zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd svojím uznesením č. k. zo 14. septembra 2017 sťažovateľom

podané dovolanie odmietol.

3. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Z obsahu podanej sťažnosti

v spojení s obsahom ním podaného dovolania vyplýva, že hmotnoprávnou podstatou

právnej veci sťažovateľa je postup odporcu, ktorý ako konateľ sťažovateľa v čase výkonu

tejto funkcie po necelých dvoch mesiacoch od ustanovenia do tejto funkcie uzavrel

25. februára 2009 dodatok č. 3 k zmluve o nájme nebytových priestorov č. 11107000988/98

uzavretej 1. decembra 1998 (ďalej len „nájomná zmluva“) medzi sťažovateľom a nájomcom

(ďalej len „nájomca“), ktorým sa za sťažovateľa zaviazal, že investície

vynaložené nájomcom v rokoch 1996 – 1997 v sume 6 292,13 € do zhodnotenia majetku

mesta Košice budú započítané s nájomným. Nájomca, ktorý je zároveň aj otcom odporcu,

teda nemusel na základe tohto dodatku zaplatiť sťažovateľovi ako prenajímateľovi na

nájomnom za obdobie od marca 2009 do augusta 2011 sumu 6 292,13 €, v dôsledku čoho

sťažovateľovi mala vzniknúť/vznikla škoda. Podľa sťažovateľa uzavretím dodatku

č. 3 k nájomnej zmluve odporca zvýhodnil nájomcu, zhodou okolností ešte aj jeho

rodinného príslušníka (otca), na úkor sťažovateľa, ktorého bol konateľom, čím došlo

k porušeniu , v zmysle ktorého je konateľ povinný

vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti

a všetkých jej spoločníkov, pri výkone svojej pôsobnosti nesmie uprednostňovať svoje

záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami

spoločnosti. Podstatou právneho posúdenia predmetnej právnej veci je skutočnosť, že

odporca uzavretím dodatku č. 3 k nájomnej zmluve síce uzavrel platný právny úkon, čo

vyplýva aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. , v ktorom okresný súd,

vychádzajúc z podmienok a nasl. , potvrdil započítanie za

platné, ale jednoznačne konal/mal konať v rozpore s tým, že

takéto konanie bolo v rozpore s oprávnenými záujmami sťažovateľa ako prenajímateľa

(strata budúceho nájmu) a v prospech záujmov tretej osoby nájomcu, ktorý je otcom

odporcu.

4. Vychádzajúc z predostretých právnych a faktických okolností veci, sťažovateľ

napadol potvrdzujúci rozsudok krajského súdu č. k. -125 z 31. januára 2017

dôvodmi dovolania, a to podľa § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný

sporový poriadok“ alebo „CSP“).

4.1 Dovolací dôvod podľa sťažovateľ vymedzil tým, že

«... odvolací súd tak tvrdošijne trval na skutočnosti, že v inom občiansko-právnom konaní

bola vyriešená údajne prejudiciálna otázka týkajúca sa tohto konania (pritom išlo o

konanie týkajúce sa úplne iných účastníkov), že sa ďalej odmietol zaoberať konaním

žalovaného s odbornou starostlivosťou a škodou vzniknutou žalobcovi vychádzajúc z tohto

„prejudiciálneho platného úkonu“, a jeho námietky viac neposudzoval, a tak mu znemožnil,

aby uskutočnil žalobcovi patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.».

Následne zvýraznil to, že «Dané konanie ako celok absolútne nevykazuje znaky

spravodlivosti. Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa názoru žalobcu bez riadneho

zdôvodnenia, nepredvídateľné a s extrémnymi právnymi závermi oproti skutkovým zisteniam

a vidí v ňom prvky svojvoľného postupu, s odňatím práva na súdnu ochranu nezaoberaním

sa namietanými skutočnosťami pre posúdenie prejudiciálnej otázky. Žalobcovi doteraz nie

je zrejmé, prečo na základe platného právneho úkonu nemôže dôjsť k škode, prečo má byť

úplne iná otázka riešená v inom konaní prejudiciálnou v tomto konaní, resp. v čom

spočívalo konanie konateľa „s odbornou starostlivosťou a záujmami spoločnosti“ pri

uzatváraní inak platného úkonu - aj týmito otázkami sa odvolací súd v napadnutom

rozsudku vôbec nezaoberal a rozhodnutie v tomto smere vôbec neodôvodnil, resp. po

posúdení prejudiciálnej otázky sa nimi odmietal zaoberať.». V ďalšom akcentoval, že

«Skutkové zistenie, že žalobca ako konateľ spoločnosti 3 mesiace po ustanovení do tejto

funkcie, umožnil svojmu otcovi neplatenie nájomného, započítaním rekonštrukčných

nákladov vynaložených pred cca 13 - timi rokmi (k čomu došlo uzavretím dodatku č. 3

k zmluve, ktorá inak dovtedy takéto započítanie neumožňovala - a to ani po skončení

nájmu), je v extrémnom nesúlade s právnym záverom súdu! Odôvodenie týchto namietaných

skutočností absentujúcich napádané rozhodnutie a právne závery súdu v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, majú za následok nepredvídateľné súdne

rozhodnutie vykazujúce prvky svojvoľného postupu súdu v konaní; odmietanie súdu

zaoberať sa ďalšími námietkami pre existenciu „prejudiciálnej otázky“ je zase porušením

práva na súdnu ochranu.».

4.2 Dovolací dôvod podľa sťažovateľ vymedzil tým, že

„... rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená (uvedený dôvod je daný aj tým, že súd použil

nevhodnú, inú judikatúru)... V doposiaľ existujúcej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nikdy nebola riešená právna otázka, že právny úkon, ktorým by mala byť spôsobená

škoda konateľom voči spoločnosti postupom v rozpore s § 135a Obch.z., by mal byť

neplatný, resp. že otázka platnosti takéhoto úkonu sa stáva dokonca prejudiciálnou v konaní

o náhradu škody spôsobenej porušením povinností podľa § 135a Obch. zákonníka, ktorou

musí byť súd viazaný.“.

4.3 K dovolaciemu dôvodu podľa sťažovateľ poukázal

na právny názor krajského súdu, ktorý vo svojom rozsudku č. k. -125

z 31. januára 2017 uviedol, že „... pokiaľ už bola v občiansko-právnom konaní právoplatne

vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho charakteru účastníkov, je súd v inom konaní,

v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“,

a v tomto smere aj odkázal „... nielen na judikatúru Najvyššieho súdu SR (citoval uznesenie

NS SR sp. zn. zo dňa 29. apríla 2010 ) ale aj judikatúru Ústavného súdu SR

(citoval nález sp. zn. -36 zo dňa 20. januára 2010).“. S právnym názorom

krajského súdu vysloveným v jeho rozsudku č. k. -125 z 31. januára 2017 sa

sťažovateľ nestotožňuje a v naznačenom smere zdôraznil, že „Nejde u oboch týchto konaní

o rovnaké strany sporu a ani o rovnaký právny nárok“, v dôsledku čoho nie je možné už

citovanú judikatúru aplikovať na okolnosti sťažovateľovej právnej veci.

5. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ proti postupu najvyššieho súdu

namietol predovšetkým to, že dovolanie podal proti rozsudku krajského súdu

č. k. -125 z 31. januára 2017 z dôvodov podľa ,

„t.j. má za to, že rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej

inštancie sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu.“, z dôvodu podľa , „t.j. má za to, že

rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie,

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi ešte nebola vyriešená.“ a napokon podľa , „t.j. má za to, že

rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“. Najvyšší

súd pri prejednaní sťažovateľom podaného dovolania vychádzal z uznesenia veľkého senátu

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017, ktorý judikoval, že

„... a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je

neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní uplatnené

viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/, dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom

mieste.“. Riadiac sa právny názorom veľkého senátu najvyššieho súdu vysloveným v jeho

uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017, najvyšší súd v konaní o dovolaní

vedenom pod sp. zn. prejednal sťažovateľom podané dovolanie len

z jedného ním uplatneného dôvodu, a to podľa . Týmto postupom mal

najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa porušiť jeho práva podľa a podľa

dohovoru, keďže „... zo znenia a 421 nevyplýva, že by nemohla byť

možná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a . Dovolateľ

predsa nevie vopred predpokladať, ktorý z dôvodov prípustnosti dovolania by dovolací súd

považoval za opodstatnený. Dovolateľ by mal teda uviesť iba jeden dovolací dôvod, ak ich

uvedie viac, dovolací súd sa bude zaoberať preskúmaním dôvodnosti iba u jedného z týchto

dôvodov podľa kritérií ktoré uviedol v citovanom rozhodnutí veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia.“.

6. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa

14.9.2017 porušené.

Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 14.9.2017 a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania...“

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania. Za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. KP 3/2018-12 z 27. februára 2018

a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu najvyššieho

súdu listom z 8. marca 2018.

7.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení vyslovila názor

o opodstatnenosti sťažovateľom podanej sťažnosti a porušení jeho práv. Svoj právny názor

takto odôvodnila:

«1. Veľký senát bol zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu

inštitucionálneho zabezpečenia princípu právnej istoty vyjadreného v a za účelom

normatívneho pokrytia prípadov, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť od

konštantnej judikatórnej línie Slovenskej republiky.

2. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal dňa 19.4.2017 pod sp.

zn. rozhodnutie, v ktorom vyslovil (pre danú vec rozhodujúce), že a/

kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná,

b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska .

3. Svoje rozhodnutie odôvodnil zásadnou koncepčnou zmenou, ktorá určila dve

základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť a to: ,,a) nápravu najzávažnejších procesných

pochybení a b) riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry

(bod 22.1)“. Vyslovil, že dovolanie, ktoré vo všeobecnej (nekonkrétnej) rovine predstavuje

procesnoprávny inštitút civilného sporového konania ako takého, je procesný nástroj

zákonodarcom právne zvolený a upravený tak, aby bol spôsobilý plniť obe uvedené úlohy.

To však vylúčil v konkrétnom civilnom sporovom konaní, v ktorom dovolanie môže plniť len

jednu z týchto úloh. Súbežné plnenie oboch funkčných úloh dovolania v jednom (tom istom)

dovolacom konaní vylúčil a zaťažil dovolateľa, aby sa po svojom náležitom zvážení

rozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie plniť.

3.1. Druhý dôvod rozhodnutia veľkého senátu spočíva v prísnejšej formulácii

náležitosti dovolania. Nová právna úprava už nevyžaduje len to, aby bol dovolateľ, ktorý

nemá právnické vzdelanie, zastúpený advokátom, ale aj to, aby už podané dovolanie bolo

spísané advokátom. Zákonodarca tým reagoval na doterajšie poznatky súdnej praxe,

v ktorej sa neustále a opakovane vyskytovali dovolania, v ktorých dovolatelia vyvodzovali

hypotetické dôvody prípustnosti dovolania a súbežne namietali všetky právnou úpravou

predpokladané dôvody prípustnosti dovolania, pričom neraz bolo celkom zrejmé, že

dovolanie nie je podané s istotou, ale len „pre istotu“. Nová práva úprava chce preto

zabrániť tomu, aby boli podávané dovolania, ktoré sledujú ciele nezodpovedajúce povahe

a účelu dovolacieho konania.

3.2. Tretím dôvodom, ktorým odôvodnil veľký senát svoje rozhodnutie je uplatňovať

princíp hospodárnosti konania. Vyslovil názor, že tento princíp je v dovolacom konaní

uprednostnený pred dispozičným princípom. Oslabenie dispozičného princípu je podľa jeho

názoru dané výnimočnou povahou dovolania a účelom tohto mimoriadneho opravného

prostriedku (bod 25)...

4. Rekodifikácia čiastočne zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je

aj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti,

zároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky

prípustnosti dovolania podľa ustanovenia (predtým ) sú nielen

dôvodmi (podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným / dovolacích dôvodov podľa

(predtým ). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr

prípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.

Nová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna

úprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.

Rovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil

a nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Podľa dôvodovej správy k Civilnému

sporovému poriadku „Zmena oproti doterajšej právnej úprave spočíva v tom, že otázka

posúdenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR bude posúdená samotným

dovolacím súdom, nie súdom odvolacím.“ Zásadná koncepčná zmena sa preto netýka

problému kumulatívneho uplatnenie oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod

nesvedčí vylúčeniu kumulácie.

4.2. Ustanovenie uvádza náležitosti dovolania, ale vymedzenie podmienok

prípustnosti nie je náležitosťou dovolania. Pri dôvodoch zmätočnosti, t. j. podmienkach

prípustnosti podľa ich dovolateľ uvádza v rámci dovolacích dôvodov, keďže sú

totožné s podmienkami prípustnosti ( a ). Okrem toho súd je síce dôvodmi

dovolania viazaný ( ), ale aj v dovolacom konaní platí, že súd musí skúmať ex offo

podmienky konania, dovolacieho (§ 438 v spojení s§ 161.t. j. väčšinu vád zmätočnosti). Súd

je viazaný iba dôvodmi dovolania, nie je však viazaný vymedzením prípustnosti dovolania

(pokiaľ to dovolanie nad rámec zákonných požiadaviek obsahuje). Len súd je oprávnený

skúmať prípustnosť dovolania. Rámec prípustnosti dovolania tak určuje ,

a následne až 423 . Zákon stanovuje, proti ktorým rozhodnutiam je dovolanie

prípustné, dovolací súd nemôže také dovolanie odmietnuť len preto, že dovolateľ

prípustnosť odvodzuje z oboch v zákone vymedzených dôvodov.

4.2.1. Ustanovenie týkajúce sa zastúpenia dovolateľa advokátom bolo

nahradené a . Najpodstatnejšia zmena však spočíva v tom, že dovolanie

musí byť spísané advokátom. Dôvodom boli problémy súvisiace s postupom dovolacieho

súdu v prípade, ak strana podala dovolanie bez zastúpenia advokátom. Strana musela byť

poučená a vyzvaná na odstránenie tejto vady, konanie sa zbytočne predlžovalo.

Jednoznačne však zmena nesúvisela (a ani znenie zákona tomu nenasvedčuje) s

povinnosťou dovolateľa už vo fáze písania dovolania zvoliť jeden z dôvodov prípustnosti.

4.3. Veľký senát ako tretí dôvod svojho rozhodnutia uviedol princíp hospodárnosti

dovolacieho konania. Aj tento dôvod (tak ako predošlé dva) predstavuje v konečnom

dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.

4.3.1.Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochraňuje také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (DRGONEC. J.

. Teória a prax Bratislava: C. H. Beck, 2015. s. 855.)

4.3.2. ESĽP vo viacerých rozhodnutiach zaoberal právom na prístup k súdu.

Napr. Rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,

sťažnosť č. 8225/78, bod 58. uvádza: „Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym

procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám, no iba pri zachovaní jeho podstaty a pri

rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do

takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby

konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny ciel; t. j. aby nebolo svojvoľné.“

4.3.3. Proti právnemu formalizmu, presadzujúc súčasne myšlienku materiálnej

ochrany strany sporu sa stavia aj Ústavný súd Slovenskej republiky: „Všeobecný súd musí

vykladať a používať citované ustanovenie v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa

musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie

a rozvíjanie ( ). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov

občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do

procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona

alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

z 26. 9. 2002).

4.3.4. V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu

vyplývajúceho z článku 2 ods. 3 , ak ústavne nekonformným

výkladom , spočívajúcim vo vyvodení zákazu takého

správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý nemožno odôvodniť ani

rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany ako

slobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.

4.3.5. Vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej situácie

dochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ale

aj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality a k porušeniu

základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením. Ak

je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec,

resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio

pro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo

svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých

rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. marca 2015). Pokiaľ Civilný sporový

poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom

rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho

prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená,

že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto

opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby

nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím

dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.

4.3.6. Ak teda kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania

(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre

vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za

ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie

uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia

výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou , ale

naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového

procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná

zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o

možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.“

7.2 Právny zástupca sťažovateľa v liste z 8. marca 2018, ktorým reagoval na

vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 27. februára 2018, skonštatoval:

„Odporca v svojom písomnom vyjadrení v jeho závere vyslovil právny názor, že

sťažovateľove namietané práva boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené. Uznal teda

oprávnenosť podania ústavnej sťažnosti. Zároveň ústavný súd uznesením zo dňa 25.1.2018

prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie. Preto navrhovateľ žiada súd, aby rozhodol

o nej v zmysle petitu a nálezom vyslovil, že základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu

podľa a prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR

č.k. zo dňa 14.9.2017 porušené, zrušil napadnuté Uznesenie Najvyššieho

súdu SR č.k. zo dňa 14.9.2017, vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil

odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania titulom trov právneho

zastúpenia...“

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –

vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia

práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na

zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či

namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa a podľa

ods. 1 dohovoru (, , ).

II.

9. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. zo 14. septembra 2017

v podstatnom uviedol:

«5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana,

v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ) a zastúpená v súlade

so zákonom ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru,

že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie ( veta prvá )

dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť

nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti treba dovolanie považovať za mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového

konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším

odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným

dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné

preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

a (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte

odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej

spisovej značky)].

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril

záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne

a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitými

obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde

nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,

vrátane dovolacieho konania (, , ,

, ). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patri do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za

ktorých sa môže táto výnimku uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (, ,

, , ). Narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť

vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu

na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu

ochranu toho, kto stoji na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. ].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho

prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že

dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také

rozhodnutie (úspešne)napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a 421 .

11. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie konči, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú

subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu. ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

13. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo

k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že

dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci. ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom

je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447

písm. f/ , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje

prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420

alebo v spojení s a ). V dôsledku spomenutej

viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil

v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

16. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z

a zároveň z ustanovenia a .

17. Z ustanovení , ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva

jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle

, ako aj v zmysle .

18. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

týchto ustanovení bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. konštatoval, že:

a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná,

b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej

vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

19. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej

stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3

veta prvé ).

20. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými

v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa

ustanovenia (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania

z hľadiska §421 ods. 1 písm. b/CSP).

21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420

písm. f/ , sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný

postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala

jej patriace procesné oprávnenia.

21.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických

a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred nim

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo

procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , ,

a ).

21.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach

najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu

konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu. teda sama

procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu

jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a , , , ). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

21.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt

prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže

byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na

ktoré súd rozhodol (, ).

21.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu

vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

22. Pokaľ žalobca v dovolaní namieta, že odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v ním podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie,

z obsahu týchto námietok možno vyvodiť, že namieta nedostatok riadneho odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd v tomto smere poukazuje na to, že už dávnejšia

judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola

považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa

navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci

(viď ). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri

rozhodnutia sp. zn. , II. ÚS a ).

22.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania

v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania v zmysle

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho

konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska

nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

22.2. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej

vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne

len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,

keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku

odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa. že odvolací súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420

písm. f/ nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv dovolateľa.

23. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom

znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej

úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,

R 125/1999, R 42/1993 a , , , ,

, , , ). Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá

nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

v zmysle nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

24. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie

žalobcu nie je podľa prípustné.

25. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu podľa

ustanovenia .»

III.

10.1 Zo zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. -22

z 25. apríla 2018 vyplýva:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

10.2 Svoj názor ústavný súd zdôvodnil takto:

«12. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký

senát“) vo svojom uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017 vyslovil právny názor,

podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené

viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f) , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.

Veľký senát pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri

sebe z a z využil interpretačné pravidlo zakotvené v ,

ktorý upravuje, ako má súd postupovať v prípade, ak sa právna vec nedá prejednať

a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia zákona ani na základe analógie. Podľa

tohto článku súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol

sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy,

na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných

vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít.

Pri formulovaní svojho právneho názoru vychádzal najvyšší súd z toho, že právna

úprava dovolania a dovolacieho konania prešla prijatím nového procesného kódexu

zásadnou koncepčnou zmenou. Na základe teoretických

úvah, doterajších skúseností súdnej praxe a na základe rozhodovacej činnosti Európskeho

súdu pre ľudské práva boli určené dve základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť. Prvá úloha

spočíva v náprave najzávažnejších procesných pochybení a druhá v riešení otázok

zásadného právneho významu. Podľa názoru veľkého senátu je dovolanie upravené tak, aby

bolo spôsobilé plniť obe tieto úlohy. To však neplatí v konkrétnom civilnom sporovom

konaní, kde môže dovolanie plniť vždy len jednu z vymedzených úloh. Súbežné plnenie

oboch týchto úloh v jednom dovolacom konaní je podľa názoru veľkého senátu vylúčené

a je preto na dovolateľovi, aby sa rozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie

plniť.

Veľký senát poukázal tiež na sprísnenú úpravu náležitostí dovolania, ktorá okrem

iného vyžaduje, aby bol dovolateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, v dovolacom konaní

zastúpený advokátom, ale aby už samotné dovolanie bolo spísané advokátom (§ 429 ods. 1

). Zákonodarca tým reagoval na poznatky doterajšej súdnej praxe, v ktorej sa neustále

vyskytovali dovolania, v ktorých dovolatelia vyvodzovali hypotetické dôvody prípustnosti

dovolania a súbežne namietali všetky právnou úpravou predpokladané dôvody prípustnosti

dovolania, pričom neraz bolo zrejmé, že dovolanie nie je podávané s istotou, ale len „pre

istotu“. Nová právna úprava chce preto zabrániť tomu, aby boli podávané dovolania, ktoré

sledujú ciele nezodpovedajúce povahe a účelu dovolacieho konania.

Ďalším argumentom, ktorý veľký senát použil v rámci zdôvodnenia svojho právneho

názoru, je princíp hospodárnosti konania, ktorý stavia nad dispozičný princíp, keď uvádza,

že dispozičný princíp sa v dovolacom konaní výrazne oslabuje v prospech princípu

procesnej ekonómie.

13. I. senát ústavného súdu rozhodujúci vo veci sp. zn. sa

s vysloveným právnym názorom veľkého senátu nestotožňuje a konštatuje, že v dovolacom

konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia a ustanovenia .

14. V normatívnych ustanoveniach ( až ) sú uvedené podmienky, za

splnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia až upravujú

prípustný predmet dovolania. Ustanovenie taxatívne vymedzuje prvú skupinu

podmienok prípustnosti dovolania, tzv. dôvody zmätočnosti a v ustanovení je

upravená druhá skupina podmienok prípustnosti, ktoré tvoria prípady, v ktorých ide

o otázky zásadného právneho významu. Z textu zákona vyplýva, že pri vymedzení

podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia je možné dovolanie

odôvodniť iba taxatívne uvedenými vadami zmätočnosti uvedenými v tomto ustanovení

a pri dovolaní prípustnom podľa ustanovenia je možné podľa ako

dovolací dôvod namietať iba nesprávne právne posúdenie veci.

15. Z uvedeného vyplýva, že rekodifikácia síce zmenila koncepciu dovolania, ale

úspešnosť dovolania je aj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí aj naďalej

spĺňať podmienky prípustnosti a zároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov.

Rovnaký postup pri posudzovaní dovolania sa uplatňoval aj za predchádzajúcej právnej

úpravy, a teda v tomto smere nová právna úprava na tejto koncepcii nič nezmenila.

16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo

i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie z dôvodu

podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého dôvodu prípustnosti

dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací dôvod. Možno

konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť dovolania a rovnako samostatne

zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi nimi neupravuje žiadnu

súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je v tomto smere jasná

a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri rozhodovaní postupovať podľa

. Nakoniec, zmyslom tohto ustanovenia je určiť taký postup, aby súd

nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia spravodlivosti) a v prípade

pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia spôsobom, ako to vykonal

veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi povinnosť podať dovolanie

len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže podať

dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (, ). Absenciu

zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej úprave hodnotí

ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť) zákonom, a nie

názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom spočíva

( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy ( ) za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

IV.

11. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

15. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo

na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) len

jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). Uvedené platí mutatis

mutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu ( , , ), z ktorej okrem iného

vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (,

). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že

prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej

spravodlivosti (, , , , ).

17. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

18. K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že

„Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení

základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie

základného práva sťažovateľa garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné

použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“

(), pričom vo vzťahu k aplikácii uviedol, že „V situácii,

keď právnu normu možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade

s a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s (

ods. 4)“ (), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené

v je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov

s právnou silou nižšou ako sama“ (). Článkom 152 ods. 4 sa

vytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou . sa

nevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých výslovne odkazuje

na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (DRGONEC, J. –

komentár. Druhé prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 1143).

Inými slovami, „K prvkom implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká

interpretácia a aplikácia práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy

rešpektuje aj obsah právnej úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať

určením účelu právnej normy.“ (DRGONEC, J. – komentár.

Druhé prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 16).

19. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného

všetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto

ustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných

právnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4... V právnom štáte možno rozumne

očakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,

ale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení

všeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s . Preto príkaz

čl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva... príkaz čl. 152

ods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.

Predpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je

„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,

kto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať

dodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu

, nezíska oprávnenie na postup podľa .»

(DRGONEC, J. – komentár. Druhé prepracované vydanie.

Šamorín : Heuréka, 2007, s. 1144).

20. S poukazom na už uvedené ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedníčky

najvyššieho súdu (bod 7.1) konštatuje, že aplikovanie právneho názoru veľkého senátu

v jeho uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie

dôvodov prípustnosti dovolania so zámerom (cieľom) uskutočniť, či už nápravu

najzávažnejších procesných pochybení, riešenie otázok zásadného právneho významu

a zjednocovanie judikatúry, prísnejšiu formuláciu náležitostí dovolania, uplatňovanie

princípu hospodárnosti konania, teda takého zámeru (cieľa), ktorý bol východiskom

pre vyslovenie neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov veľkým senátom, vedie

k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu jeho nedôvodného

obmedzenia, keďže po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu

() zjavne nebolo v tejto otázke zámerom zákonodarcu (či už

úmyselným alebo neúmyselným vynechaním normy zakazujúcej kumuláciu dovolacích

dôvodov) oslabiť zásadu procesného práva umožňujúcu účinnú ochranu subjektívnych práv

strán sporu, čo znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky

prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý

proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať

sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.

21. Ústavný súd, majúc na zreteli zjednocujúce stanovisko pléna

č. k. PLz. -22 z 25. apríla 2018 (bod 10) a svoje východiská (body 16 až 20),

stotožňuje sa s argumentačnými námietkami sťažovateľa (bod 5), ktoré vo svojom vyjadrení

z 27. februára 2018 (bod 7.1) v zásade akceptovala aj predsedníčka najvyššieho súdu,

a konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o sťažovateľom podanom dovolaní, postupoval

reštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení a ,

keď ho preskúmal len z jedného ním uplatneného dôvodu, a to podľa ,

a nie aj z ďalších sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1

písm. a) a b) , čím porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto nálezu.

22. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,

ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

nálezu.

23. Ústavný súd, postupujúc podľa v spojení s

písm. b) , rozhodol o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2017 a vrátení veci na ďalšie konanie, riadiac sa

princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, , ),

nepovažoval za vhodné ani za účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľom uplatnenými

námietkami (bod 4), keďže o týchto bude opätovne konať a rozhodovať najvyšší súd, ktorý

bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu, t. j. z dôvodu ochrany

subjektívnych práv dovolateľa bude musieť preskúmať aj jeho ďalšie dovolacie dôvody

(bod 4).

24.1 Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

24.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2017, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania sťažnosti ústavnému

súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 šestina z výpočtového základu zo sumy 884 €,

čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 147,33 € a režijný paušál

v sume 8,84 €, v celkovej sume 312,34 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako

to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Písomné vyjadrenie právneho zástupcu

z 8. marca 2018 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné

na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

25. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018