Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 151/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej spoločnosťou

, , v mene ktorej koná

advokát , vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a tiež práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 13. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 13. decembra 2019

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 1. , ,

a 2. , (ďalej len „žalobcovia“), sa svojou žalobou na Okresnom

súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) proti Bytovému družstvu Vlčie Hrdlo,

Vlčie hrdlo 63, Bratislava (ďalej aj „žalovaný“ alebo „družstvo“), domáhali určenia,

že uznesenia č. 1 až 8 prijaté na neverejnej členskej schôdzi žalovaného 7. januára 2013,

ktorými bola sťažovateľka zvolená do funkcie predsedníčky predstavenstva družstva,

, (ďalej aj „ “), bol zvolený do funkcie

podpredsedu predstavenstva a , (ďalej aj „

“), bol zvolený za člena predstavenstva, sú neplatné. V právnej veci žaloby sa

na okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. .

3. Sťažovateľka, a (spolu ďalej aj „intervenienti“)

písomným podaním z 12. decembra 2016, tvrdiac, že sú oprávnenými členmi predstavenstva

družstva [napriek tomu, že k ich odvolaniu z funkcie členov predstavenstva žalovaného

malo dôjsť uznesením členskej schôdze družstva 14. júna 2016 (pozri bod 1 uznesenia

najvyššieho súdu), pozn.], pričom táto skutočnosť bola už aj preukázaná v inej právnej veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. a chcú ju preukázať aj v konaní o tejto

žalobe, a teda, že na výsledku tohto konania majú právny záujem, okresnému súdu

z vlastného podnetu oznámili, že vstupujú do tohto konania ako intervenienti na strane

žalovaného.

4. Keďže žalobcovia ani žalovaný so vstupom intervenientov do konania nesúhlasili,

rozhodol o tom okresný súd uznesením sp. zn. z 22. februára 2017, a to tak,

že pripúšťa ich vstup do konania na stranu žalovaného.

5. Okresný súd rozsudkom pre uznanie nároku sp. zn. z 24. apríla

2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel.

6. Intervenienti podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie – riadny opravný

prostriedok, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z l. februára 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

rozhodol tak, že toto odvolanie intervenientov odmietol ako podané neoprávnenými

osobami.

7. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie – mimoriadny

opravný prostriedok, v ktorom okrem iného najmä namietala, že uznesenie krajského súdu

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ okresný súd a následne aj krajský súd

procesné spoločenstvo žalovaného a intervenientov nesprávne posúdili ako samostatné

spoločenstvo, a nie ako nerozlučné spoločenstvo. Uznesením najvyššieho súdu bolo

dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľke podľa jej vlastného uvedenia doručené 13. januára

2020.

8. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

«... Sťažovateľka je členkou a bola predsedom predstavenstva žalovaného.

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že družstvo je právnickou osobou, ktorá je

združením osôb a majetku... Čo je pre družstvo záväzné, je záväzné pre všetkých členov

a každé rozhodnutie o družstve sa ich nerozlučne týka.

Sťažovateľka preto zakladá svoje oprávnenie podať dovolanie z ust.

s poukazom na ust. 77 ods. 1 a ...

Najvyšší súd ako dovolací súd nespochybnil postavenie sťažovateľky ako

intervenientky. Najvyšší súd však usúdil, že sťažovateľka netvorí so žalovaným nerozlučné

spoločenstvo podľa ...

S týmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľka nemôže stotožniť. Bolo by

absurdné prijať záver, že uznesenie členskej schôdze družstva nie je záväzné pre každého

člena družstva, resp. že uznesenie členskej schôdze týkajúce sa výkonného orgánu družstva

môže byť zároveň záväzné pre určitú časť členov družstva a pre inú zasa nezáväzné, teda

členovia družstva by si neboli ani len rovní v právach a povinnostiach. Takýto záver

najvyššieho súdu je prísne formalistický a neudržateľný.

Hoci záväznosť uznesenia členskej schôdze ako aj záväznosť rozhodnutia súdu o jeho

zrušení pre všetkých členov nie je v zákone výslovne ustanovená, neznamená to, že takáto

záväznosť neexistuje. Záväznosť uznesenia členskej schôdze pre každého a záväznosť

rozhodnutia súdu o jeho zrušení vyplýva zo zákona implicitne...

Z Veľkého komentára k od Števčeka M. a kol. sa

rozšírená záväznosť rozsudku podľa viaže aj na rozhodnutia o určení

neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva pre každého (Števček M. a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, 2016, str. 281).

Rozhodnutie súdu je záväzné pre žalovaného - družstvo, a teda je záväzné aj

pre všetkých členov družstva, pretože v družstve majú svoj majetkový podiel a iné práva,

a to s akcentom, že sa jedná o bytové družstvo, kde je vkladom byt, de facto „strecha

nad hlavou“. V tomto prípade sa jedná aj o odvodenú záväznosť z podielu na majetku

družstva a rozhodovaní v družstve ako aj záväznosť z právneho nástupníctva, kde člen

družstva je aj právnym nástupcom družstva, pretože má nárok na vyrovnací podiel.

Právnická osoba je totiž fiktívna osoba, ktorá predstavuje všetkých členov a ich vložený

majetok, a preto ich zaväzuje aj každé rozhodnutie záväzné pre družstvo. To znamená, že

intervenientka tvorí nerozlučné spoločenstvo s družstvom podľa . Ak môže voči

takémuto uzneseniu členskej schôdze podať návrh na neplatnosť podľa každý

člen družstva, má každý iný člen právo zúčastniť sa tohto konania, hájiť svoje záujmy,

predkladať dôkazy a robiť vyjadrenia. V prípade, že by sme akceptovali právne závery

najvyššieho súdu, tak ostatní členovia by nemali možnosť sa takéhoto konania zúčastniť,

a to najmä v prípade ak by s uznesením členskej schôdze súhlasili a chceli by ho hájiť,

pretože pri takomto druhu sporu je vždy žalovaným družstvo a nie členovia, ktorý

s uznesením členskej schôdze súhlasia. Dokonca o to viac, keď žalobcovia sú členmi

predstavenstva - zastupujú družstvo aj na strane žalovaných. Takýmto zásahom a právnym

názorom najvyššieho súdu je zjavne a vážne porušené právo na spravodlivý proces

a na zákonný súd, týchto ostatných členov, ktorí nemajú možnosť zúčastniť sa na konaní

družstva, ktorého sú členmi, najmä keď družstvo zastupuje žalobca alebo jemu blízka osoba.

Najvyšší súd sa zaoberal len explicitnými ustanoveniami osobitného právneho

predpisu a nezohľadnil logiku a účel zákona. Najvyšší súd sa tiež nezaoberal tým, či je

uznesenie členskej schôdze záväzné aj pre sťažovateľku a aký dopad by pre ňu malo

zneplatnenie tohto uznesenia. V prípade, že by sa tým najvyšší súd zaoberal, musel by

dospieť k tomu, že toto rozhodnutie bolo záväzné aj pre ňu ako členku družstva.

Najvyšší súd tiež dôvodil ust. , ktoré má podľa neho znamenať, že iné

ustanovenia ako ustanovenia prvej hlavy prvého dielu druhej časti

sa na družstvo neviažu. V tejto súvislosti je nutné upozorniť

na výkladovú metódu analógie legis, ktorá hovorí o tom, že pokiaľ zákon nejakú

problematiku neupravuje, môže sa odkázať na podobné (analogické) použitie inej normy

na daný prípad, v tomto prípade na ust. a . Hoci zákonodarca v ust.

o družstve neodkazuje na toto ustanovenie ako v ustanovení pre akciovú

spoločnosť, neznamená to, že by odmietal analógiu použitia tohto ustanovenia pre družstvo.

Je evidentné, že explicitné ustanovenie pre daný prípad neexistuje, avšak výkladovými

metódami sa dá takéto ustanovenie nájsť. Bolo by nelogické a nespravodlivé, aby spoločníci

v spoločnosti s ručením obmedzeným a akcionári v akciovej spoločnosti mali právo podať

ako intervenienti dovolanie, ale v prípade družstva by členovia toto právo nemali. Nie je

žiadny dôvod na robenie takýchto rozdielov.

Sťažovateľka v súvislosti s interpretačným pravidlom analógie legis poukazuje

na nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.12.2004, sp. zn. , z ktorého vyplýva:

„Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení

základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie

základného práva.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004

- II. polrok, s. 833, ako aj v -32).

Sťažovateľka sa nemôže uspokojiť s konštatovaním najvyššieho súdu, že zákonodarca

niečo výslovne neupravil, a tak nemôže hájiť svoje práva pred súdom hoci sa rozhodnutie

súdu bude týkať aj jej samej prostredníctvom členstva v družstve...

Sťažovateľkine dovolanie najvyšší súd odmietol z čisto formalistických dôvodov,

pričom nevzal do úvahy viaceré podstatné faktory majúce zásadný význam pre posúdenie

naplnenia procesných podmienok na oprávnenie podať dovolanie, a to najmä:

- členstvo sťažovateľky v družstve a jej inú nemožnosť hájiť jej práva ako

prostredníctvom inštitútu intervenienta,

- využitie analógie legis podľa a pre zachovanie a zaručenie práv

sťažovateľky,

- možnú diskrimináciu, resp. nerovnosť voči žalobcom,

odmietnutie spravodlivosti a práva, aby jej vec bola spravodlivo prejednaná

nezávislým a nestranným súdom...»

9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... 1. Základné právo , ,

na súdnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

13.12.2019, sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2019, sp. zn.

zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý ,

, , uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 450,28 EUR (slovom: štyristopäťdesiat euro dvadsaťosem eurocentov)

na účet právneho zástupcu ., so sídlom...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu.

16. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesenie najvyššieho súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ najvyšší súd rovnako ako krajský

súd procesné spoločenstvo žalovaného (družstva) a intervenientov (členov družstva)

posúdili ako samostatné procesné spoločenstvo podľa Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), a nie ako nerozlučné

procesné spoločenstvo podľa v spojení s , dôsledkom čoho najvyšší súd

dospel k nesprávnemu záveru, že dovolanie proti uzneseniu krajského súdu bolo podané

neoprávnenou osobou.

17. Podľa právneho názoru sťažovateľky totiž napriek tomu, že § 242 zákona

č. v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len

„“) na rozdiel od aj v spojení s Obchodného

zákonníka explicitne ustanovujúcich, že právoplatné rozhodnutie súdu vo veci určenia

neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, ako aj

vo veci určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej spoločnosti je

záväzné pre každého, vo veci určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva

takúto záväznosť pre každého expressis verbis neustanovuje, nepriznanie práva podať

dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľke (ako členke družstva

a intervenientke) proti uzneseniu krajského (odvolacieho) súdu oproti spoločníkom

spoločnosti s ručením obmedzeným a akcionárom akciovej spoločnosti

(iným porovnateľným skupinám subjektov práva, pozn.) predstavuje neprípustnú

diskrimináciu a odmietnutie spravodlivosti.

18. Z uvedených dôvodov sťažovateľka namieta, že uznesenie najvyššieho súdu je

príliš formalistické a ústavne neudržateľné.

19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

20. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

21. Ústavný súd preto považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:

«... 11. Podľa ust. , dovolanie môže podať intervenient, ak spolu

so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77.

12. Podľa ust. , ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je

pre intervenienta záväzný, tvoria intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje,

nerozlučné spoločenstvo podľa § 77.

13. Z citovaných ustanovení vyplýva, že intervenient je oprávnený podať dovolanie

len v lom prípade, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo,

Vychádzajúc z ustanovenia intervenient tvorí so stranou nerozlučné spoločenstvo

vtedy, ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je pre intervenienta záväzný.

Záväznosť rozsudku upravuje v ustanovení ,

podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorý sa stali

právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Citované

ustanovenie teda odkazuje na určite výnimky, kedy sa záväznosť rozsudku nevzťahuje len

na sporové strany, ale aj na iné subjekty, ktorými môžu byť tiež intervenienti. Jedná sa

napríklad o situáciu uvedenú v ust. , podľa ktorého je výrok právoplatného

rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej

dražby nehnuteľnosti záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie v kladu

vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností

bola zapísaná poznámka o súdnom konaní. Ďalšie takéto situácie vyplývajú z osobitných

predpisov, napríklad zo zákona č. 77005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého rozsudok o určení popretej pohľadávky je záväzný voči

všetkým účastníkom konkurzného konania (§ 32 ods. 15) alebo (ako uvádza aj dovolateľka)

z , podľa ktorého rozsudok o určení neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným je záväzný pre každého(§ 131 ods. 5),

pričom uvedené platí obdobne aj pre akciovú spoločnosť (§ 183).

14. Podľa názoru dovolateľky (podporeného komentárom k Civilnému sporovému

poriadku z Nakladatelství C. H. Beck) sa aj v prípade rozsudku vydaného v konaní o

určenie neplatnosti členskej schôdze družstva, jedna o rozsudok s tzv. rozšírenou

záväznosťou, teda taký, ktorý okrem sporových síran (a ich právnych nástupcov) zaväzuje aj

ďalšie subjekty, pričom v posudzovanom v prípade sa má jednať o záväznosť rozsudku voči

všetkým osobám, resp. voči každému. Uvedené má vyplývať z ustanovení Obchodného

zákonníka, konkrétne z § 242 v spojení s § 260. Ako však správne poznamenal žalovaný, z

ustanovenia (Použitie predpisov o obchodných

spoločnostiach) vyplýva len potreba podporne a primerane aplikovať na družstvo

ustanovenia prvej hlavy prvého dielu druhej časti , čo sú všeobecné

ustanovenia o obchodných spoločnostiach, čiže § 56 až § 75, kým v prípade spoločnosti s

ručením obmedzeným takáto rozšírená záväznosť rozsudku vydaného v spore o určenie

neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia explicitne vyplýva z ustanovenia § 131 ods. 5

(„právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je záväzné pre každého“) a v prípade

akciovej spoločnosti z ustanovenia („o vyhlásení rozhodnutia

valného zhromaždenia za neplatné platia obdobne ustanovenia § 131“), v prípade družstva

(upravujúci podmienky, za ktorých môže súd vysloviť

neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva) nepredstavuje ustanovenie, ktoré by bolo

obdobou ustanovenia . Zároveň ustanovenie ods.

5 nemožno na družstvo aplikovať ani s odkazom na ustanovenie § 260 Obchodného

zákonníka (keďže nejde o ustanovenie prvej hlavy prvého dielu druhej časti Obchodného

zákonníka). Podľa názoru dovolacieho súdu z ustanovení nevyplýva

záver, že právoplatné rozhodnutie súdu, vydané v spore o určenie neplatnosti uznesenia

členskej schôdze družstva, je záväzné pre každého, leda nielen pre sporové strany, t. j. tých,

ktorí v spore vystupujú ako žalobca a žalovaný 60 (SP), pripadne tých, ktorí sa stali

právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku.

15. Keďže dovolaním súdom neboli zistené skutočnosti, ktoré by na základe

osobitného predpisu zakladali záväznosť rozsudku pre intervenientku, a teda ktoré by medzi

ňou a žalovaným, na strane ktorého vystupovala (avšak s protichodným právnym záujmom

ako mal žalovaný) zakladali nerozlučné spoločenstvo, dospel dovolací súd k záveru, že

v posudzovanom prípade je dovolanie podané niekým, kto na jeho podanie nie je

oprávnený. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dovolanie intervenientky

odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa ustanovenia § 447 písm. b/

.

16. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že nemohol prihliadať na námietky

dovolateľky, že je jedinou osobou oprávnenou konať za žalované družstvo, preto by

prípadný súhlas s podaním odvolania udeľovala sama sebe, čo je nadbytočné, a zároveň, že

s ňou nemalo byť konanie ako s intervenientkou, ale ako so štatutárnym zástupcom

žalovaného. Dovolací sud predovšetkým poukazuje na to, že ustanovenie

priznáva právo podať dovolanie iba takému intervenientovi, ktorý je v postavení

nerozlučného spoločníka. Intervenient, ktorý nemá postavenie nerozlučného spoločníka,

toto právo nemá a to ani v prípade, ak by strana, na ktorej vystupuje, s podaním dovolania

súhlasila. Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že kým na začiatku sporu

, a skutočne vystupovali ako členovia štatutárneho

orgánu žalovaného, po 12. decembri 2016, kedy bolo súdu prvej inštancie doručené ich

podanie označené ako “Návrh na vstup do konania na strane žalovaného“ (č. l. 296 a nasl.

spisu), už tieto osoby vystupovali vo vlastnom mene, a to ako intervenienti na strane

žalovaného. Žiadne z neskorších podaní podpísaných uvedenými osobami, t. j. ani

odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. -364 z 24. apríla

2017 nebolo urobené v mene Bytového družstva Vlčie hrdlo. Za žalované družstvo v tom

čase konali jeho noví štatutárni zástupcovia ako predseda predstavenstva

a ako člen predstavenstva, ktorí boli do týchto funkcií zvolení členskou

schôdzou žalovaného družstva dňa 14.06.2016, pričom ako vyplýva z judikátu R 58/2017,

právo voliť a odvolávať členov predstavenstva je vo výlučnej kompetencii členskej schôdze

družstva a súd svojim rozhodnutím nie je oprávnený meniť podmienky kreovania

štatutárneho orgánu právnickej osoby (v danom prípade predstavenstva družstva), nakoľko

tieto sú stanovené zákonom. Súčasne platí, že na uznesenia prijaté na členskej schôdzi

družstva je potrebné hľadieť ako na platná až do vyslovenia rozhodnutia o ich neplatnosti

súdom. Súdy zúčastnené na rozhodovaní teda nemali žiadny dôvod spochybňovať

oprávnenie , a na konanie v mene

žalovaného družstva.

17. Keďže dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd sa ďalšími dovolacími

námietkami nezaoberal, neskúmal ani dôvodnosť podaného dovolania a nerozhodoval ani

o návrhu dovolateľky na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého uznesenia...»

22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručujú len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

26. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka ako intervenientka

nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania proti uzneseniu krajského súdu, je

v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu

odpoveď na všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

keď okrem iného najmä s poukazom na , ktorý síce upravuje

podmienky, za ktorých môže súd vysloviť neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva,

avšak bez toho, že by explicitne ustanovoval záväznosť právoplatného rozhodnutia

(rozsudku) vo veci neplatnosti rozhodnutia členskej schôdze družstva pre všetkých, a tiež aj

s poukazom na , podľa ktorého, ak sa v tejto hlave

neustanovuje inak, použijú sa na družstvo primerane ustanovenia prvej hlavy prvého dielu

tejto časti zákona, t. j. všeobecné ustanovenia o obchodných spoločnostiach v rozsahu

ustanovení až , medzi ktoré Obchodného

zákonníka, ako ani , ktorých uplatnenia sa na základe

analogie legis sťažovateľka dovoláva, nepochybne nepatria, uzavrel, že z ustanovení

, ako ani z iného osobitného predpisu pre sťažovateľku

(intervenientku) záväznosť rozsudku nevyplýva a z tohto dôvodu medzi žalovaným a

sťažovateľkou (intervenientkou) nejde o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 v spojení s §

84 zakladajúce jej podľa právo podať proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.

27. V okolnostiach preskúmavanej veci možno závery najvyššieho súdu považovať

za ústavne konformné o to viac, že, ako to najvyšší súd uviedol, na uznesenia prijaté

na členskej schôdzi družstva je potrebné hľadieť ako na platné až do vyslovenia rozhodnutia

o ich neplatnosti súdom (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. októbra 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 58/2017). Ak sťažovateľka bola za predsedníčku

predstavenstva družstva zvolená žalobou napadnutým uznesením členskej schôdze družstva

7. januára 2013 a uznesením členskej schôdze družstva 14. júna 2016 tak, ako to uviedol

najvyšší súd, bol na miesto nej za predsedu predstavenstva družstva zvolený ,

pričom z ústavnej sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by bola sťažovateľka v zmysle § 242

uplatnila svoje právo domáhať sa vyslovenia neplatnosti aj

uznesenia zo 14. júna 2016 samostatnou žalobou, t. j. zákonom predpísaným spôsobom,

počas celého (rozhodujúceho) obdobia v trvaní od 7. januára 2013 do 14. júna 2016 sa

na žalobou napadnuté uznesenie členskej schôdze družstva hľadelo ako na platné

so všetkými právnymi dôsledkami z toho plynúcimi. Totiž neplatnosť tohto uznesenia bola

vyslovená až rozsudkom okresného súdu 22. februára 2017.

28. Navyše k naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba

alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva

sa však možno domáhať v súlade s len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia

vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje

právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú

povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal

účastníkom súdneho konania (). Ak osoba splní predpoklady ustanovené

zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia

vyplývajú ().

29. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa teda

nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu. Zákon môže ustanoviť postup, ktorým sa toto

základné právo obmedzí, zúži alebo iným spôsobom modifikuje. I pri takomto obmedzení

však musí zostať zachovaná podstata práva na prístup k súdu, ktoré je jedným zo závažných

aspektov spravodlivého konania pred súdom. Zákonodarca pri obmedzovaní efektívneho

prístupu k súdu u porovnateľnej skupiny subjektov práva musí sledovať legitímny cieľ

a musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú k sledovanému cieľu

v primeranom vzťahu proporcionality s osobitným zreteľom na podstatu ústavne zaručeného

práva na súdnu ochranu, čo ale nie je a ani nemôže byť predmetom prieskumu konania

o tejto ústavnej sťažnosti podľa , ale je vyhradené konaniu o súlade zákonov

s a ústavnými zákonmi podľa . Článok 2 ods. 2

totiž zaväzuje aj ústavný súd, a preto si senát ústavného súdu nemôže v konaní o sťažnosti

podľa v rozpore s ústavnou úpravou ( ) atrahovať

právomoc pléna ústavného súdu. Ústavný súd je v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy vrátane v preskúmavanej veci

relevantných ustanovení a .

30. Vzhľadom na to, že v preskúmavanej veci relevantné zákonné ustanovenia

sťažovateľke (intervenientke) netvoriacej so žalovaným,

na strane ktorého vystupovala, nerozlučné procesné spoločenstvo právo na podanie

dovolania proti uzneseniu krajského súdu nepriznávajú, jeho odmietnutím ako dovolania

podaného neoprávnenou osobou nemohlo dôjsť voči jej osobe ani k odmietnutiu

spravodlivosti.

31. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

32. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, a preto ju podľa odmietol.

33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu