Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 151/2020
PDF · 299.06 KB
No categories available
II. ÚS 151/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej spoločnosťou
, , v mene ktorej koná
advokát , vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 73/2018 a jeho uznesením
sp. zn. 1 Obdo 73/2018 z 13. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 73/2018 a jeho uznesením sp. zn. 1 Obdo 73/2018 z 13. decembra 2019
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 1. , ,
a 2. , (ďalej len „žalobcovia“), sa svojou žalobou na Okresnom
súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) proti Bytovému družstvu Vlčie Hrdlo,
Vlčie hrdlo 63, Bratislava (ďalej aj „žalovaný“ alebo „družstvo“), domáhali určenia,
že uznesenia č. 1 až 8 prijaté na neverejnej členskej schôdzi žalovaného 7. januára 2013,
ktorými bola sťažovateľka zvolená do funkcie predsedníčky predstavenstva družstva,
, (ďalej aj „ “), bol zvolený do funkcie
podpredsedu predstavenstva a , (ďalej aj „
“), bol zvolený za člena predstavenstva, sú neplatné. V právnej veci žaloby sa
na okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. 22 Cb 70/2013.
3. Sťažovateľka, a (spolu ďalej aj „intervenienti“)
písomným podaním z 12. decembra 2016, tvrdiac, že sú oprávnenými členmi predstavenstva
družstva [napriek tomu, že k ich odvolaniu z funkcie členov predstavenstva žalovaného
malo dôjsť uznesením členskej schôdze družstva 14. júna 2016 (pozri bod 1 uznesenia
najvyššieho súdu), pozn.], pričom táto skutočnosť bola už aj preukázaná v inej právnej veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 22 Cb 71/2013 a chcú ju preukázať aj v konaní o tejto
žalobe, a teda, že na výsledku tohto konania majú právny záujem, okresnému súdu
z vlastného podnetu oznámili, že vstupujú do tohto konania ako intervenienti na strane
žalovaného.
4. Keďže žalobcovia ani žalovaný so vstupom intervenientov do konania nesúhlasili,
rozhodol o tom okresný súd uznesením sp. zn. 22 Cb 70/2013 z 22. februára 2017, a to tak,
že pripúšťa ich vstup do konania na stranu žalovaného.
5. Okresný súd rozsudkom pre uznanie nároku sp. zn. 22 Cb 70/2013 z 24. apríla
2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel.
6. Intervenienti podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie – riadny opravný
prostriedok, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 4 Cob 228/2017 z l. februára 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
rozhodol tak, že toto odvolanie intervenientov odmietol ako podané neoprávnenými
osobami.
7. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie – mimoriadny
opravný prostriedok, v ktorom okrem iného najmä namietala, že uznesenie krajského súdu
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ okresný súd a následne aj krajský súd
procesné spoločenstvo žalovaného a intervenientov nesprávne posúdili ako samostatné
spoločenstvo, a nie ako nerozlučné spoločenstvo. Uznesením najvyššieho súdu bolo
dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľke podľa jej vlastného uvedenia doručené 13. januára
2020.
8. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:
«... Sťažovateľka je členkou a bola predsedom predstavenstva žalovaného.
V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že družstvo je právnickou osobou, ktorá je
združením osôb a majetku... Čo je pre družstvo záväzné, je záväzné pre všetkých členov
a každé rozhodnutie o družstve sa ich nerozlučne týka.
Sťažovateľka preto zakladá svoje oprávnenie podať dovolanie z ust. § 452 CSP
s poukazom na ust. 77 ods. 1 CSP a § 84 CSP...
Najvyšší súd ako dovolací súd nespochybnil postavenie sťažovateľky ako
intervenientky. Najvyšší súd však usúdil, že sťažovateľka netvorí so žalovaným nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ods. 1 CSP...
S týmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľka nemôže stotožniť. Bolo by
absurdné prijať záver, že uznesenie členskej schôdze družstva nie je záväzné pre každého
člena družstva, resp. že uznesenie členskej schôdze týkajúce sa výkonného orgánu družstva
môže byť zároveň záväzné pre určitú časť členov družstva a pre inú zasa nezáväzné, teda
členovia družstva by si neboli ani len rovní v právach a povinnostiach. Takýto záver
najvyššieho súdu je prísne formalistický a neudržateľný.
Hoci záväznosť uznesenia členskej schôdze ako aj záväznosť rozhodnutia súdu o jeho
zrušení pre všetkých členov nie je v zákone výslovne ustanovená, neznamená to, že takáto
záväznosť neexistuje. Záväznosť uznesenia členskej schôdze pre každého a záväznosť
rozhodnutia súdu o jeho zrušení vyplýva zo zákona implicitne...
Z Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku od Števčeka M. a kol. sa
rozšírená záväznosť rozsudku podľa § 228 ods. 1 CSP viaže aj na rozhodnutia o určení
neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva pre každého (Števček M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, 2016, str. 281).
Rozhodnutie súdu je záväzné pre žalovaného - družstvo, a teda je záväzné aj
pre všetkých členov družstva, pretože v družstve majú svoj majetkový podiel a iné práva,
a to s akcentom, že sa jedná o bytové družstvo, kde je vkladom byt, de facto „strecha
nad hlavou“. V tomto prípade sa jedná aj o odvodenú záväznosť z podielu na majetku
družstva a rozhodovaní v družstve ako aj záväznosť z právneho nástupníctva, kde člen
družstva je aj právnym nástupcom družstva, pretože má nárok na vyrovnací podiel.
Právnická osoba je totiž fiktívna osoba, ktorá predstavuje všetkých členov a ich vložený
majetok, a preto ich zaväzuje aj každé rozhodnutie záväzné pre družstvo. To znamená, že
intervenientka tvorí nerozlučné spoločenstvo s družstvom podľa § 84 CSP. Ak môže voči
takémuto uzneseniu členskej schôdze podať návrh na neplatnosť podľa § 242 ObZ každý
člen družstva, má každý iný člen právo zúčastniť sa tohto konania, hájiť svoje záujmy,
predkladať dôkazy a robiť vyjadrenia. V prípade, že by sme akceptovali právne závery
najvyššieho súdu, tak ostatní členovia by nemali možnosť sa takéhoto konania zúčastniť,
a to najmä v prípade ak by s uznesením členskej schôdze súhlasili a chceli by ho hájiť,
pretože pri takomto druhu sporu je vždy žalovaným družstvo a nie členovia, ktorý
s uznesením členskej schôdze súhlasia. Dokonca o to viac, keď žalobcovia sú členmi
predstavenstva - zastupujú družstvo aj na strane žalovaných. Takýmto zásahom a právnym
názorom najvyššieho súdu je zjavne a vážne porušené právo na spravodlivý proces
a na zákonný súd, týchto ostatných členov, ktorí nemajú možnosť zúčastniť sa na konaní
družstva, ktorého sú členmi, najmä keď družstvo zastupuje žalobca alebo jemu blízka osoba.
Najvyšší súd sa zaoberal len explicitnými ustanoveniami osobitného právneho
predpisu a nezohľadnil logiku a účel zákona. Najvyšší súd sa tiež nezaoberal tým, či je
uznesenie členskej schôdze záväzné aj pre sťažovateľku a aký dopad by pre ňu malo
zneplatnenie tohto uznesenia. V prípade, že by sa tým najvyšší súd zaoberal, musel by
dospieť k tomu, že toto rozhodnutie bolo záväzné aj pre ňu ako členku družstva.
Najvyšší súd tiež dôvodil ust. § 260 ObZ, ktoré má podľa neho znamenať, že iné
ustanovenia Obchodného zákonníka ako ustanovenia prvej hlavy prvého dielu druhej časti
Obchodného zákonníka sa na družstvo neviažu. V tejto súvislosti je nutné upozorniť
na výkladovú metódu analógie legis, ktorá hovorí o tom, že pokiaľ zákon nejakú
problematiku neupravuje, môže sa odkázať na podobné (analogické) použitie inej normy
na daný prípad, v tomto prípade na ust. § 131 ods. 1 a 5 ObZ. Hoci zákonodarca v ust.
o družstve neodkazuje na toto ustanovenie ako v ustanovení § 183 ObZ pre akciovú
spoločnosť, neznamená to, že by odmietal analógiu použitia tohto ustanovenia pre družstvo.
Je evidentné, že explicitné ustanovenie pre daný prípad neexistuje, avšak výkladovými
metódami sa dá takéto ustanovenie nájsť. Bolo by nelogické a nespravodlivé, aby spoločníci
v spoločnosti s ručením obmedzeným a akcionári v akciovej spoločnosti mali právo podať
ako intervenienti dovolanie, ale v prípade družstva by členovia toto právo nemali. Nie je
žiadny dôvod na robenie takýchto rozdielov.
Sťažovateľka v súvislosti s interpretačným pravidlom analógie legis poukazuje
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04, z ktorého vyplýva:
„Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení
základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie
základného práva.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004
- II. polrok, s. 833, ako aj v IV. ÚS 49/2018-32).
Sťažovateľka sa nemôže uspokojiť s konštatovaním najvyššieho súdu, že zákonodarca
niečo výslovne neupravil, a tak nemôže hájiť svoje práva pred súdom hoci sa rozhodnutie
súdu bude týkať aj jej samej prostredníctvom členstva v družstve...
Sťažovateľkine dovolanie najvyšší súd odmietol z čisto formalistických dôvodov,
pričom nevzal do úvahy viaceré podstatné faktory majúce zásadný význam pre posúdenie
naplnenia procesných podmienok na oprávnenie podať dovolanie, a to najmä:
- členstvo sťažovateľky v družstve a jej inú nemožnosť hájiť jej práva ako
prostredníctvom inštitútu intervenienta,
- využitie analógie legis podľa § 131 ods. 1 a 5 ObZ pre zachovanie a zaručenie práv
sťažovateľky,
- možnú diskrimináciu, resp. nerovnosť voči žalobcom,
odmietnutie spravodlivosti a práva, aby jej vec bola spravodlivo prejednaná
nezávislým a nestranným súdom...»
9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... 1. Základné právo , ,
na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
13.12.2019, sp. zn. 1Obdo/73/2018 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2019, sp. zn.
1Obdo/73/2018 zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý ,
, , uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 450,28 EUR (slovom: štyristopäťdesiat euro dvadsaťosem eurocentov)
na účet právneho zástupcu ., so sídlom...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením
najvyššieho súdu.
16. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesenie najvyššieho súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ najvyšší súd rovnako ako krajský
súd procesné spoločenstvo žalovaného (družstva) a intervenientov (členov družstva)
posúdili ako samostatné procesné spoločenstvo podľa § 76 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), a nie ako nerozlučné
procesné spoločenstvo podľa § 77 CSP v spojení s § 84 CSP, dôsledkom čoho najvyšší súd
dospel k nesprávnemu záveru, že dovolanie proti uzneseniu krajského súdu bolo podané
neoprávnenou osobou.
17. Podľa právneho názoru sťažovateľky totiž napriek tomu, že § 242 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len
„Obchodný zákonník“) na rozdiel od § 131 ods. 5 aj v spojení s § 183 Obchodného
zákonníka explicitne ustanovujúcich, že právoplatné rozhodnutie súdu vo veci určenia
neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, ako aj
vo veci určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej spoločnosti je
záväzné pre každého, vo veci určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva
takúto záväznosť pre každého expressis verbis neustanovuje, nepriznanie práva podať
dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľke (ako členke družstva
a intervenientke) proti uzneseniu krajského (odvolacieho) súdu oproti spoločníkom
spoločnosti s ručením obmedzeným a akcionárom akciovej spoločnosti
(iným porovnateľným skupinám subjektov práva, pozn.) predstavuje neprípustnú
diskrimináciu a odmietnutie spravodlivosti.
18. Z uvedených dôvodov sťažovateľka namieta, že uznesenie najvyššieho súdu je
príliš formalistické a ústavne neudržateľné.
19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
20. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
21. Ústavný súd preto považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť
odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:
«... 11. Podľa ust. § 425 CSP, dovolanie môže podať intervenient, ak spolu
so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77.
12. Podľa ust. § 84 CSP, ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je
pre intervenienta záväzný, tvoria intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje,
nerozlučné spoločenstvo podľa § 77.
13. Z citovaných ustanovení vyplýva, že intervenient je oprávnený podať dovolanie
len v lom prípade, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo,
Vychádzajúc z ustanovenia § 84 CSP intervenient tvorí so stranou nerozlučné spoločenstvo
vtedy, ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je pre intervenienta záväzný.
Záväznosť rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v ustanovení § 228 ods. 1,
podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorý sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Citované
ustanovenie teda odkazuje na určite výnimky, kedy sa záväznosť rozsudku nevzťahuje len
na sporové strany, ale aj na iné subjekty, ktorými môžu byť tiež intervenienti. Jedná sa
napríklad o situáciu uvedenú v ust. § 228 ods. 2 CSP, podľa ktorého je výrok právoplatného
rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej
dražby nehnuteľnosti záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie v kladu
vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností
bola zapísaná poznámka o súdnom konaní. Ďalšie takéto situácie vyplývajú z osobitných
predpisov, napríklad zo zákona č. 77005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého rozsudok o určení popretej pohľadávky je záväzný voči
všetkým účastníkom konkurzného konania (§ 32 ods. 15) alebo (ako uvádza aj dovolateľka)
z Obchodného zákonníka, podľa ktorého rozsudok o určení neplatnosti uznesenia valného
zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným je záväzný pre každého(§ 131 ods. 5),
pričom uvedené platí obdobne aj pre akciovú spoločnosť (§ 183).
14. Podľa názoru dovolateľky (podporeného komentárom k Civilnému sporovému
poriadku z Nakladatelství C. H. Beck) sa aj v prípade rozsudku vydaného v konaní o
určenie neplatnosti členskej schôdze družstva, jedna o rozsudok s tzv. rozšírenou
záväznosťou, teda taký, ktorý okrem sporových síran (a ich právnych nástupcov) zaväzuje aj
ďalšie subjekty, pričom v posudzovanom v prípade sa má jednať o záväznosť rozsudku voči
všetkým osobám, resp. voči každému. Uvedené má vyplývať z ustanovení Obchodného
zákonníka, konkrétne z § 242 v spojení s § 260. Ako však správne poznamenal žalovaný, z
ustanovenia § 260 Obchodného zákonníka (Použitie predpisov o obchodných
spoločnostiach) vyplýva len potreba podporne a primerane aplikovať na družstvo
ustanovenia prvej hlavy prvého dielu druhej časti Obchodného zákonníka, čo sú všeobecné
ustanovenia o obchodných spoločnostiach, čiže § 56 až § 75, kým v prípade spoločnosti s
ručením obmedzeným takáto rozšírená záväznosť rozsudku vydaného v spore o určenie
neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia explicitne vyplýva z ustanovenia § 131 ods. 5
(„právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je záväzné pre každého“) a v prípade
akciovej spoločnosti z ustanovenia § 183 Obchodného zákonníka („o vyhlásení rozhodnutia
valného zhromaždenia za neplatné platia obdobne ustanovenia § 131“), v prípade družstva
§ 242 Obchodného zákonníka (upravujúci podmienky, za ktorých môže súd vysloviť
neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva) nepredstavuje ustanovenie, ktoré by bolo
obdobou ustanovenia § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka. Zároveň ustanovenie § 131 ods.
5 nemožno na družstvo aplikovať ani s odkazom na ustanovenie § 260 Obchodného
zákonníka (keďže nejde o ustanovenie prvej hlavy prvého dielu druhej časti Obchodného
zákonníka). Podľa názoru dovolacieho súdu z ustanovení Obchodného zákonníka nevyplýva
záver, že právoplatné rozhodnutie súdu, vydané v spore o určenie neplatnosti uznesenia
členskej schôdze družstva, je záväzné pre každého, leda nielen pre sporové strany, t. j. tých,
ktorí v spore vystupujú ako žalobca a žalovaný 60 (SP), pripadne tých, ktorí sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku.
15. Keďže dovolaním súdom neboli zistené skutočnosti, ktoré by na základe
osobitného predpisu zakladali záväznosť rozsudku pre intervenientku, a teda ktoré by medzi
ňou a žalovaným, na strane ktorého vystupovala (avšak s protichodným právnym záujmom
ako mal žalovaný) zakladali nerozlučné spoločenstvo, dospel dovolací súd k záveru, že
v posudzovanom prípade je dovolanie podané niekým, kto na jeho podanie nie je
oprávnený. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dovolanie intervenientky
odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa ustanovenia § 447 písm. b/
CSP.
16. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že nemohol prihliadať na námietky
dovolateľky, že je jedinou osobou oprávnenou konať za žalované družstvo, preto by
prípadný súhlas s podaním odvolania udeľovala sama sebe, čo je nadbytočné, a zároveň, že
s ňou nemalo byť konanie ako s intervenientkou, ale ako so štatutárnym zástupcom
žalovaného. Dovolací sud predovšetkým poukazuje na to, že ustanovenie § 425 CSP
priznáva právo podať dovolanie iba takému intervenientovi, ktorý je v postavení
nerozlučného spoločníka. Intervenient, ktorý nemá postavenie nerozlučného spoločníka,
toto právo nemá a to ani v prípade, ak by strana, na ktorej vystupuje, s podaním dovolania
súhlasila. Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že kým na začiatku sporu
, a skutočne vystupovali ako členovia štatutárneho
orgánu žalovaného, po 12. decembri 2016, kedy bolo súdu prvej inštancie doručené ich
podanie označené ako “Návrh na vstup do konania na strane žalovaného“ (č. l. 296 a nasl.
spisu), už tieto osoby vystupovali vo vlastnom mene, a to ako intervenienti na strane
žalovaného. Žiadne z neskorších podaní podpísaných uvedenými osobami, t. j. ani
odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 22 Cb/70/2013-364 z 24. apríla
2017 nebolo urobené v mene Bytového družstva Vlčie hrdlo. Za žalované družstvo v tom
čase konali jeho noví štatutárni zástupcovia ako predseda predstavenstva
a ako člen predstavenstva, ktorí boli do týchto funkcií zvolení členskou
schôdzou žalovaného družstva dňa 14.06.2016, pričom ako vyplýva z judikátu R 58/2017,
právo voliť a odvolávať členov predstavenstva je vo výlučnej kompetencii členskej schôdze
družstva a súd svojim rozhodnutím nie je oprávnený meniť podmienky kreovania
štatutárneho orgánu právnickej osoby (v danom prípade predstavenstva družstva), nakoľko
tieto sú stanovené zákonom. Súčasne platí, že na uznesenia prijaté na členskej schôdzi
družstva je potrebné hľadieť ako na platná až do vyslovenia rozhodnutia o ich neplatnosti
súdom. Súdy zúčastnené na rozhodovaní teda nemali žiadny dôvod spochybňovať
oprávnenie , a na konanie v mene
žalovaného družstva.
17. Keďže dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd sa ďalšími dovolacími
námietkami nezaoberal, neskúmal ani dôvodnosť podaného dovolania a nerozhodoval ani
o návrhu dovolateľky na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého uznesenia...»
22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručujú len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
26. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka ako intervenientka
nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania proti uzneseniu krajského súdu, je
v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu
odpoveď na všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
keď okrem iného najmä s poukazom na § 242 Obchodného zákonníka, ktorý síce upravuje
podmienky, za ktorých môže súd vysloviť neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva,
avšak bez toho, že by explicitne ustanovoval záväznosť právoplatného rozhodnutia
(rozsudku) vo veci neplatnosti rozhodnutia členskej schôdze družstva pre všetkých, a tiež aj
s poukazom na § 260 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak sa v tejto hlave
neustanovuje inak, použijú sa na družstvo primerane ustanovenia prvej hlavy prvého dielu
tejto časti zákona, t. j. všeobecné ustanovenia o obchodných spoločnostiach v rozsahu
ustanovení § 56 až §75a Obchodného zákonníka, medzi ktoré § 131 ods. 5 Obchodného
zákonníka, ako ani § 183 Obchodného zákonníka, ktorých uplatnenia sa na základe
analogie legis sťažovateľka dovoláva, nepochybne nepatria, uzavrel, že z ustanovení
Obchodného zákonníka, ako ani z iného osobitného predpisu pre sťažovateľku
(intervenientku) záväznosť rozsudku nevyplýva a z tohto dôvodu medzi žalovaným a
sťažovateľkou (intervenientkou) nejde o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 v spojení s §
84 CSP zakladajúce jej podľa § 425 CSP právo podať proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.
27. V okolnostiach preskúmavanej veci možno závery najvyššieho súdu považovať
za ústavne konformné o to viac, že, ako to najvyšší súd uviedol, na uznesenia prijaté
na členskej schôdzi družstva je potrebné hľadieť ako na platné až do vyslovenia rozhodnutia
o ich neplatnosti súdom (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 47/2015
z 27. októbra 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 58/2017). Ak sťažovateľka bola za predsedníčku
predstavenstva družstva zvolená žalobou napadnutým uznesením členskej schôdze družstva
7. januára 2013 a uznesením členskej schôdze družstva 14. júna 2016 tak, ako to uviedol
najvyšší súd, bol na miesto nej za predsedu predstavenstva družstva zvolený ,
pričom z ústavnej sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by bola sťažovateľka v zmysle § 242
Obchodného zákonníka uplatnila svoje právo domáhať sa vyslovenia neplatnosti aj
uznesenia zo 14. júna 2016 samostatnou žalobou, t. j. zákonom predpísaným spôsobom,
počas celého (rozhodujúceho) obdobia v trvaní od 7. januára 2013 do 14. júna 2016 sa
na žalobou napadnuté uznesenie členskej schôdze družstva hľadelo ako na platné
so všetkými právnymi dôsledkami z toho plynúcimi. Totiž neplatnosť tohto uznesenia bola
vyslovená až rozsudkom okresného súdu 22. februára 2017.
28. Navyše k naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba
alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva
sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia
čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje
právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú
povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal
účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené
zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia
vyplývajú (II. ÚS 132/02).
29. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy teda
nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu. Zákon môže ustanoviť postup, ktorým sa toto
základné právo obmedzí, zúži alebo iným spôsobom modifikuje. I pri takomto obmedzení
však musí zostať zachovaná podstata práva na prístup k súdu, ktoré je jedným zo závažných
aspektov spravodlivého konania pred súdom. Zákonodarca pri obmedzovaní efektívneho
prístupu k súdu u porovnateľnej skupiny subjektov práva musí sledovať legitímny cieľ
a musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú k sledovanému cieľu
v primeranom vzťahu proporcionality s osobitným zreteľom na podstatu ústavne zaručeného
práva na súdnu ochranu, čo ale nie je a ani nemôže byť predmetom prieskumu konania
o tejto ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ale je vyhradené konaniu o súlade zákonov
s ústavou a ústavnými zákonmi podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Článok 2 ods. 2 ústavy
totiž zaväzuje aj ústavný súd, a preto si senát ústavného súdu nemôže v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v rozpore s ústavnou úpravou (čl. 131 ods. 1 ústavy) atrahovať
právomoc pléna ústavného súdu. Ústavný súd je v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy vrátane v preskúmavanej veci
relevantných ustanovení Civilného sporového poriadku a Obchodného zákonníka.
30. Vzhľadom na to, že v preskúmavanej veci relevantné zákonné ustanovenia
Civilného sporového poriadku sťažovateľke (intervenientke) netvoriacej so žalovaným,
na strane ktorého vystupovala, nerozlučné procesné spoločenstvo právo na podanie
dovolania proti uzneseniu krajského súdu nepriznávajú, jeho odmietnutím ako dovolania
podaného neoprávnenou osobou nemohlo dôjsť voči jej osobe ani k odmietnutiu
spravodlivosti.
31. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
32. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, a preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu