Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 587/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ

& Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel

Futej, CSc., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. augusta 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júla 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“, v texte sťažnosti aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. augusta 2015 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého

rozsudku – vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou

Slovenska (ďalej aj „NBS“)], domáhal náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 9. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľky

na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej

únie zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 12. augusta 2015 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu

z 12. augusta 2015 podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením z 12. júla 2017 tak, že ho odmietol.

K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom

rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,

sťažovateľka uvádza, že ako členka vložila do družstva

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo

zhodnocovalo v zmysle o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej

ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe

zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt

investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie

peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne

obchodníka s cennými papiermi (ďalej

len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými

papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie

investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie

na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných

prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci

prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona

č. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako

zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti

zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení

uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len

„zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke

Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS

vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 10 096,70 €

s príslušenstvom a tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom argumentovala tým, že peňažné

prostriedky do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo

a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,

ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť

ku škode na jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania

zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy,

s obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu

zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie

vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa

Zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne

dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy.

V dôsledku... konania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla

Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa,

pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom

konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu z 12. augusta 2015

založený na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol

„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.

Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a SR

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze Družstva.

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt,

ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nie je podľa názoru sťažovateľky, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania

pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje

uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti

za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani

nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné

konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by

zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval . Zákon

o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľka prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietala

porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

jej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností

a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa sťažovateľky

je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto

odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne odôvodnil svoj záver

a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol

s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná

vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,

že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah

sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 12. augusta 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 12. júla 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť

().

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 12. augusta 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 12. augusta 2015 potvrdil rozsudok okresného

súdu z 9. decembra 2013. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne

na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.

Stotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní neboli

preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to predovšetkým nesprávny

úradný postup NBS. V tejto súvislosti uviedol:

„... až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt

investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení

s bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák.

č. .. Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt

zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny

zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§128 ods. 1 písm. h/ zák.

č. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia. zák. č neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne

povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.

správcovských spoločnosti pre kolektívne investovanie...

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky

Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566 2001 Z.

z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala

povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala...“

Krajský súd následne poukázal na povahu zmluvy medzi družstvom a obchodníkom

s cennými papiermi, z ktorej vyplýva, že primárne družstvo znášalo riziko spojené

s finančnými operáciami obchodníka s cennými papiermi. Za relevantné považoval tiež to,

že sťažovateľka bol členkou družstva, t. j. právnickej osoby, ktorá podnikala a mala

možnosť a aj povinnosť kontrolovať jeho aktivity. V tejto súvislosti tiež uviedol, že

„zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni“.

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa aplikácie

právnych záverov Najvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku sp. zn. ,

na ktorý poukázala. Krajský súd poukázal na závery, ktoré vyplývajú z predmetného

rozsudku, a uviedol:

„Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že: 1/ predpokladom vzniku

zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je

zrejme, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla

veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného

rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci

v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku

z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu

o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému

rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je

celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno

ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola

podaná predčasne.“

Krajský súd poukázal aj na jednotlivé opatrenia NBS voči obchodníkovi s cennými

papiermi a družstvu – ukladanie pokút a následne aj odobratie povolenia na poskytovanie

investičných služieb obchodníkovi s cennými papiermi, pričom tieto opatrenia nepovažoval

za nedostatočné.

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o spôsobe vykonania

dokazovania okresným súdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu

nesprávnosť rozhodnutia.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu vymedzené.

Okresný súd rozsudkom z 9. decembra 2013 zamietol žalobu sťažovateľky z dôvodu,

že „nepreukázala nesprávny úradný postup, ani vznik škody a teda ani príčinnú súvislosť

medzi uplatnenou škodou a vytýkaným nesprávnym úradným postupom“.

Okresný súd poukázal na postup NBS s tým, že sťažovateľka nepreukázala,

že z jej strany išlo o nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti uviedol:

„... dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný , pričom dohľad

vykonávala v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností

uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým

povinnostiam patrila od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust.

v spojení s ust. a od 1. 6. 2010 povinnosť

dodržiavania Prospektu investície podľa ust. . Dospel

preto k záveru, že v prípade vzniku novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo

nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla

ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku

Prospektu investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne

na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície

a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť

až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej

informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán

Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v

Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj

schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka

Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že

Družstvo až do 15. 4. 2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho

finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri

výkone dohľadu na mieste samom v dňoch od 20. 4. do 6. 5. 2010 Národná banka Slovenska

zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie

majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho

neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení nevyplýva neplatnosť

Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná

banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu

investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č.

, pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle

s tým, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení

stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil namietaný nesprávny

úradný postup.“

Pokiaľ ide o tvrdenie o nesprávnom úradnom postupe NBS spočívajúcom

v nedostatočných opatreniach voči obchodníkovi s cennými papiermi, okresný súd uviedol,

že týmto postupom NBS mohla prípadne vzniknúť škoda družstvu, nie však priamo

sťažovateľke. Okresný súd po vyhodnotení jednotlivých opatrení NBS voči obchodníkovi

s cennými papiermi dospel k záveru, že ani v tomto smere nemožno identifikovať nesprávny

úradný postup NBS.

Okresný súd považoval za relevantné, že sťažovateľka bola členkou družstva, preto

sa mala „aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom“

a zamedziť ,,tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv

súvisiacich s Družstvom“.

Okresný súd tiež poukázal na to, že na majetok družstva bol vyhlásený konkurz,

v ktorom si sťažovateľka svoju pohľadávku prihlásila a následne podala aj incidenčnú

žalobu, pričom uvedené konania – konkurzné konanie a konanie o incidenčnej žalobe –

neboli v čase rozhodovania okresného súdu právoplatne skončené. V tomto smere okresný

súd tiež uviedol, že sťažovateľka „nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv

voči Družstvu“.

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,

že sťažovateľka nepreukázala predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu – nesprávny

úradný postup NBS, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou

a vytýkaným nesprávnym úradným postupom NBS. Tento právny záver ústavný súd

nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený

právny záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí

návrhu sťažovateľky na náhradu škody.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného

z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda

spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj

m. m. , ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza

v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru

sťažovateľky na predmet sporu. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také

pochybenia v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľky podľa a dohovoru.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 12. júla 2017

Argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase

platného a účinného (ďalej aj „OSP“)

v spojení s , sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné

odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka

v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom podľa , keďže toto rozhodnutie je založené

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré

je neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.

Sťažovateľka rovnako namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa ,

resp. argumentovala tzv. inou vadou podľa .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania

v súlade s a , a , sledujúc pritom

skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.

).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolaciu argumentáciu

sťažovateľky a uviedol:

„8. Žalobkyňa vyvodzovala procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237

ods. 1 písm. f/ z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko,

ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2016, nakoľko dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , .

10. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, neúplný, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/

(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. , ,

, a ).

11. Žalobkyňa tiež namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ).

12. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež

R 54/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad

sp. zn. , , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola

uvedená v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v alebo ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

13. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovení , ani z ustanovenia

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa ako

procesne neprípustné odmietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,

sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2017