Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 659/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom

Kotrbancom, Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 4 a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. júna

2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 31. mája 1994 Obvodnému súdu

Bratislava I návrh, ktorým si voči

(ďalej len „odporca“), uplatnil nárok na náhradu škody. Na strane odporcu

vystupujú aj vedľajší účastníci – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Fond

národného majetku Slovenskej republiky a (ďalej len

„vedľajší účastníci“). Vec bola postúpená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) ako vecne príslušnému súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

Sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti týkajúce sa predmetnej veci – uvádza,

že 30. júna 1999 mu bol doručený oznam registrového súdu č. 1200/99 z 24. júna 1999,

pričom podľa sťažovateľa až z „tejto verejnej listiny sa... preukázateľne dozvedel o tom, kto

za škodu zodpovedá“. Poukazuje tiež na to, že v konaní opakovane menil žalobu (návrh)

prevažne tak, že vyčíslil výšku škody a tiež úrok z omeškania.

Krajský súd rozsudkom č. k. -465 z 29. júla 2005 rozhodol o zmene

návrhu z 29. októbra 2001 a návrh v zmenenom znení zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2011 tak,

že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. z.

z 25. apríla 2013 tak, že rozsudok zo 7. júna 2011 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.

z 19. júna 2014 tak, že zamietol návrh na zmenu návrhu zo 14. októbra 2010

a z 1. augusta 2013 a potvrdil rozsudok krajského súdu z 29. júla 2005.

Proti rozsudku z 19. júna 2014 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 26. septembra 2015

tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol návrh sťažovateľa na zmenu návrhu

z 31. júla 2015.

Sťažovateľ v prvom rade formuluje svoje námietky smerujúce proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým tento odmietol jeho dovolanie. Spochybňuje spôsob,

akým najvyšší súd vymedzil jeho odvolaciu argumentáciu, osobitne poukazuje

na konštatáciu najvyššieho súdu, že škoda mu mala byť spôsobená zrušením blokácie účtu.

Poukazuje tiež na to, že v dovolaní argumentoval, že mu mala byť odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle (ďalej aj „OSP“).

Podľa sťažovateľa sa však dovolací súd „s konkrétnymi a významnými argumentmi

sťažovateľa adresne nezaoberal, preto sa nijako s nimi nevysporiadal, nespochybnil ich ani

nevyvrátil...“. Podľa sťažovateľa odvolací súd poprel zmysel a význam ,

na základe ktorého „účastník súdneho konania určuje rozsah svojho záujmu o súdnu

ochranu, pričom tento rozsah je súdom zásadne neprekročiteľný a platí i pre konanie

na odvolacom súde. Rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu teda závisí

od odvolacieho návrhu účastníka, predovšetkým čo do kvantity. Tento princíp bol

v odvolacom konaní porušený vo svojom jadre. Keďže odvolací súd nepreskúmal konkrétne

skutočnosti, ktorými sťažovateľ vo svojom odvolaní dôvodil..., ale venoval sa takým, ktoré

neboli predmetom odvolania a nemali nijaký význam pre meritum veci, dovolacia námietka

sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom bola opodstatnená. Dovolaniu

preto malo byť vyhovené.“.

Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnutý rozsudok nebol riadne odôvodnený, čím

mal byť daný dovolací dôvod podľa , ako to vyplýva aj

z predchádzajúcich rozhodnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci

rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd protirečivo – uvádza, že v zrušujúcom uznesení

z 25. apríla 2013 považoval najvyšší súd nedostatočné odôvodnenie za dovolací dôvod

podľa s tým, že v napadnutom uznesení z 26. novembra 2015 dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné. V tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd

týmto spôsobom rozhodol ešte predtým, ako občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu

prijalo 3. decembra 2015 zjednocujúce stanovisko č. 2/2016 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f)

. Následne sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu, v ktorej tieto súdne orgány vymedzujú argumenty

účastníka, na ktoré musí konajúci súd dať odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Následne

sťažovateľ uvádza:

«Sťažovateľ svoju žalobu o náhradu škody z 31. mája 1994 v znení jej súdom

pripustenej zmeny zo 14. augusta 2000 formuloval jasne. Zo žaloby ako celku je zrejmé,

čo je žiadané. Žaloba je argumentačne založená na tom, že účet č. 18341-022

vo , štátny peňažný ústav (ďalej aj „banka“) nevznikol, pretože

zmluva o založení bežného účtu je absolútne neplatná. Ďalej uviedol, že práva k pohľadávke

z tohto kvázy účtu patria jemu, lebo peniaze uložené na „účte“ pochádzajú z jeho

podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával na základe riadneho podnikateľského oprávnenia.

K tomu doložil aj listiny. Súčasne preukazoval, že žalobu podal včas, v súlade s § 131b

ods. 2 Hospodárskeho zákonníka (ďalej aj „HZ“), ktorý treba aplikovať. Ide teda o také

okruhy otázok, ktoré sú zásadné, ktoré, ak by boli vnútroštátnym všeobecným súdom

vyhodnotené ako „opodstatnené“ (vecne správne), mali by vplyv na rozhodnutie

vnútroštátneho súdu (súd by žalobe vyhovel).

V každom súdnom konaní platí, že súd pozná zákon (iura novit curia), i to, že

absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd skúma i bez návrhu, musí naň prihliadať

a vyvodzovať z neho dôsledky ex officio. Je to preto, lebo verejný záujem tu prevažuje nad

osobným záujmom účastníkov. Sťažovateľ vo svojom dovolaní predniesol celý rad

zásadných výhrad voči postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu. Namietal najmä,

že odvolací súd nijako nereagoval na ním vytýkané zásadné nedostatky prvostupňového

rozsudku.

Je nepochybné, že argumenty tak silno upnuté na verejný záujem, ktoré poukazujú na

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, a ktorých preskúmania sa navyše na základe

konkrétnych námietok dožaduje účastník konania, možno v súdnom konaní považovať za

„významné, relevantné s podstatné“ pre rozhodnutie súdu. Súdne rozhodnutie, v ktorom

absentuje adekvátna a preskúmateľná reakcia súdu na tieto argumenty trpí nedostatkom,

ktorý zakladá prípustnosť dovolania aj podľa zjednocovacieho stanoviska

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 2/2016.»

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne neudržateľné

aj vo vzťahu k výroku, ktorým najvyšší súd priznal právo na náhradu trov konania

vedľajším účastníkom. Sťažovateľ poukazuje na to, že náhrada trov konania spočívala

v náhrade trov právneho zastúpenia – a to za podanie vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa.

Právny zástupca vo vyjadrení uviedol argumenty, pre ktoré malo byť dovolanie odmietnuté,

resp. zamietnuté, pričom z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento

z veľkej časti prevzal túto argumentáciu právneho zástupcu vedľajších účastníkov.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenie k dovolaniu a neumožnil mu

tak zaujať stanovisko k argumentom uvedeným v tomto vyjadrení.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že uznesením z 13. februára 2004 mu krajský

súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov podľa . Sťažovateľ

poukazuje na to, že vedľajší účastníci vstúpili do konania oznámením z 2. septembra 2005

vzhľadom na to, že majú právny záujem na výsledku konania, keďže s odporcom sú

v zmluvnom vzťahu, pričom predmetná zmluva „má základ v tom, že právny predchodca

odporcu, , štátny peňažný ústav bol subjektom štátu. Bol založený

podľa .. Do zmluvy medzi odporcom a vedľajšími účastníkmi na jeho

strane sa pri privatizácii , štátny peňažný ústav premietli

záväzky a povinnosti štátu, ktoré vyplývali z ustanovení Predmetom

súdneho konania sp. zn. sú finančné prostriedky sťažovateľa (fyzickej osoby)

uložené u právneho predchodcu odporcu v rokoch 1990 až 1991.

... dovolací súd pochybil, keď neprihliadal na povahu vedľajších účastníkov na

strane odporcu, a sťažovateľa napriek tomu, že je oslobodený od platenia súdnych

poplatkov bez ďalšieho zaviazal platiť súdne poplatky účastníkom, ktorí v konaní vystupujú

menom štátu. V dovolacom rozhodnutí chýba akýkoľvek výklad súdu, prečo takto

postupoval.“.

V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazuje sťažovateľ na .

Následne rozvíja svoju argumentáciu a cituje , pričom uvádza, že nemal

možnosť sa vyjadriť k otázke náhrady trov konania, a teda ani k aplikácii ,

keďže najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľ ďalej uvádza:

„V konkrétnych okolnostiach veci, zo strany dovolacieho súdu bolo potrebné

prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania. V jeho rozhodnutí

o trovách však chýba posúdenie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nárokov na súde.

Absentuje váženie vplyvov nesústredeného a zdĺhavého konania súdov všetkých stupňov

na výšku trov konania. Nie je tu žiadna úvaha ani o majetkových, sociálnych, osobných

a ďalších pomeroch všetkých účastníkov konania. Chýba teda zvažovanie súdov nielen

o následkoch vysokých trov pre toho, kto by mal trovy platiť, ale aj právne kvalifikované

hĺbanie o dopadoch takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného žiadateľa trov

konania, v danom prípade štátu. Nedostatočne odôvodneným rozhodnutím dovolacieho

súdu o trovách konania došlo k extrémnemu vybočeniu z pravidiel upravujúcich

rozhodovanie o náhrade trov konania. Bolo tým porušené aj sťažovateľovo právo na súdnu

ochranu (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra

1997)...

Ústavný súd už viackrát judikoval, že ak v súdnom konaní vystupuje štátny orgán,

ktorý má zriadené právne oddelenie, potom náhrada trov konania externému právnemu

zástupcovi (advokátovi) neplní predpoklad účelne vynaložených nákladov...

Z namietaného rozhodnutia dovolacieho súdu sa nepodáva, či dovolací súd riešil

otázku účelnosti vynaložených trov u vedľajších účastníkov na strane odporcu vo svetle

citovanej judikatúry ústavného súdu. Z tohto dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.“

Následne sťažovateľ spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu z 19. júna 2014, ktorým najvyšší súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok

krajského súdu z 29. júla 2005 a zamietol návrhy na zmenu návrhu (žaloby) zo 14. októbra

2010 a 1. augusta 2013. Sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je

založený na dvoch právnych záveroch − a to na závere, že špecifikovaný účet vedený

u odporcu „bol riadne založený a nepatril sťažovateľovi, preto sa ani nemôže domáhať voči

odporcovi náhrady škody, ktorá by mu vznikla v súvislosti s týmto účtom“, a tiež na závere,

že „všetky sťažovateľom požadované nároky boli uplatnené po ich premlčaní“. Podľa

sťažovateľa tieto „závery odvolacieho súdu sú nesprávne“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že konajúce súdy nesprávne

interpretovali jeho argumentáciu v návrhu na začatie konania a v odvolaní. Uvádza,

že 30. júna 1999 sa z listu registrového súdu dozvedel, kto za škodu zodpovedá, ako aj to,

že v tento deň „boli kumulatívne splnené obe zákonné podmienky pre začiatok behu

dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty“. Následne na prvom pojednávaní

14. augusta 2000 zmenil svoj návrh (žalobu). Uvádza tiež, že pojem „kapitalizovaný úrok“,

ktorý použil pri vyčíslení škody, „nie je príslušenstvom pohľadávky, ale slúži iba pri

metodike výpočtu ušlého zisku ako opakovane (denne) sa tvoriacej ujmy...“.

Sťažovateľ považuje za relevantné, že krajský súd na pojednávaní rozhodol tak,

že zmenu návrhu (žaloby) povolil. Takto možno «ustáliť, že 14. augusta 2000 bola

sťažovateľom kvalifikovane zavŕšená žaloba, v ktorej v súlade s aplikovateľným právom

presne označil dôkazy, ktoré považoval za významné pre meritum veci, pomenoval subjekt,

ktorý za škodu zodpovedá, pričom k označenému dňu objektívne v peniazoch a v jednej

sume vyčíslil aj výšku škody. K úprave žaloby došlo v riadnej premlčacej lehote!

... Keďže návrh na zmenu žaloby s vyššie opísaným obsahom bol súdom 1. stupňa

pripustený a v nasledujúcich rokoch sa stal predmetom konania, je neprijateľný a svojvoľný

záver odvolacieho súdu na strane 8 rozsudku o tom, že si sťažovateľ uplatnil kapitalizovaný

úrok „ako príslušenstvo pohľadávky“, čo Hospodársky zákonník nepoznal. Popiera

a cielene sa tým prekrúca obsah a účel procesného úkonu účastníka konania. To je

v rozpore s autonómne vyjadrenou vôľou sťažovateľa.».

Sťažovateľ argumentuje tým, že aj vo svojich ďalších podaniach uviedol,

že kapitalizovaný úrok nie je príslušenstvom pohľadávky, ale ide o formu výpočtu ušlého

zisku, pričom v sťažnosti uvádza:

«Rozsudkom vo veci samej z 29. júla 2005 súd 1. stupňa návrh zamietol. Jeho

odôvodnenie je plné nepresností. Napríklad namiesto 35 percentného kapitalizovaného

úroku uvádza 35 percentný úrok z omeškania. Tým vytvára i základ pre budúcu účelovú

argumentáciu súdov vyššieho stupňa o nesprávnom petite.

... sťažovateľ si návrhmi na zmenu žaloby opakovane, v dvojročných lehotách

uplatnil svoje zákonné právo na spresnenie výšky škody (skutočná škoda a ušlý zisk)

v konkrétnej sume. Pravidelnými dvojročnými návrhmi na zmenu žaloby sťažovateľ iba

rešpektuje periódu určenú v § 131b ods. 2 HZ. Tieto návrhy na zmenu žaloby nevyvolávajú

žiadnu potrebu ďalšieho dokazovania a nevyvíjajú ani inak tlak na hospodárnosť konania.

Vyplýva to z toho, že sa nimi nijako nemení totožnosť predmetu konania, nemení sa ani

základ uplatnených nárokov, či subjekt, voči ktorému žaloba smeruje.

... odvolací súd založil svoje faktické (skutkové) a právne závery na vymyslených, ako

aj na prekrútených odvolacích dôvodoch, či na účelovo zdeformovaných skutkových

okolnostiach...

Jadrom odvolacích námietok sťažovateľa bolo to, že napriek dostatočným dôkazom,

ktoré predložil, súd 1. stupňa prehliadol, že účet č. 18341-022 odporca zriadil v rozpore

so zákonom. Preto tento účet de iure neexistoval. Tak sa stalo, že svoje peniaze získané

podnikateľskou činnosťou ukladal na kvázi účet, pričom tieto financie mu odporca ani

na výzvu dodnes nevydal... Na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať a musí z nej

vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex officio).

... Ani jeden z množstva prednesených argumentov a dôkazov vyvracajúcich

hmotnoprávne závery súdu 1. stupňa nepreskúmal, nijako sa s nimi ani

nevysporiadal. Pritom všetka skutková a právna argumentácia súdu 1. stupňa je v jeho

rozhodnutí v rozpore s kľúčovým listinným dôkazom: „Oznámením o otvorení bežného účtu

čs-občanovi v Kčs“ z 24. júla 1990, ktorým sa završovala dohoda, t. j. zmluva o bežnom

účte č. 18341-022 medzi bankou a žiadateľom. Ide o esenciálny dôkaz preukazujúci

protiprávnosť v konaní odporcu pri otvorení bežného účtu č. 18341-022. Túto listinu

napriek jej významu pre meritum veci v zásade prehliadal tak súd 1. stupňa, ako aj odvolací

súd.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza svoje argumenty, ktorými preukazoval,

že zmluva o bežnom účte je absolútne neplatná:

«Zo súvisiacich listinných dôkazov založených v spise, konkrétne zo spoločenskej

zmluvy konzorcia ... z 9. júla 1990 vyplýva, že na uvedenej

adrese malo sídlo práve toto konzorcium, ale nesídlila tam žiadna z fyzických osôb

vymenovaných v spoločenskej zmluve konzorcia. Žiadna z fyzických osôb uvedených v

spoločenskej zmluve konzorcia sa nevolala . Účet... bol teda

zriadený na meno neexistujúcej fyzickej osoby.

... Sťažovateľ do spisu založil verejnú listinu, podľa ktorej ...

v rozhodujúcom čase nedisponoval živnostenským oprávnením, nebol teda fyzickou osobou

oprávnenou na podnikateľskú činnosť poľa § 1 HZ, z tohto dôvodu ani nemal zákonnú

legitimáciu na podávanie žiadosti banke, aby mu zriadila bežný účet podľa HZ. Nemohol

sa teda nijako stať majiteľom podnikateľského bežného účtu č. 18341-022. Výpismi

zo štátom vedených živnostenských verejných zoznamov sťažovateľ v konaní zdokladoval

i to, že živnostenské oprávnenie nemali ani ďalšie osoby uvedené v spoločenskej zmluve non

subjektu konzorcium ako spoločníci. Takéto oprávnenie mal iba

sťažovateľ sám.

... účet otvorila a viedla právnická osoba, ktorá nemala žiadne oprávnenie

na zriadenie bežných účtov. Na strane banky, ktorá účet otvorila je v „Oznámení o otvorení

bežného účtu“ z 24. júla 1990 namiesto firmy odporcu uvedená

, čiže centrálna banka... Navyše, pobočky mohli

v mene organizácie konať až od 17. júla 1992, kedy boli zapísané do obchodného registra

ako odštepné závody (§ 107, § 111 HZ). Takýto záver vyslovil aj najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. Obdo V 10/97 z 8. októbra 1997.

... Otvorenie bežného účtu č. 18341-022 je neplatné i pre nedostatok dohody

v podstatných náležitostiach... V „Oznámení o otvorení bežného účtu“ z 24. júla 1990

celkom absentuje jedna z podstatných náležitostí, t. j. určenie spôsobu odovzdávania

príkazov na vykonanie platieb...

Fyzická osoba, ktorá konala menom banky a vyhotovila zmluvu o bežnom účte

č. 18341-022 z 24. júla 1990 nedodržala jednu z náležitostí písomnej formy zmluvy (§ 24

HZ). Na tejto listine totiž celkom absentuje riadny podpis... Ani riadny podpis by však

neodstránil nedostatok, že fyzická osoba, ktorá „Oznámenie o otvorení bežného účtu“

z 24. júla 1990 opatrila svojou nečitateľnou šifrou, nekonala menom odporcu, ale celkom

inej právnickej osoby, konkrétne menom (§ 24f a nasl. HZ).

... na „Oznámení o otvorení bežného účtu“ z 24. júla 1990 nie je uvedený žiadny

adresát, nikdy nemohlo byť zákonným spôsobom riadne doručené druhej strane právneho

vzťahu. Ani preto nevyvolalo očakávané právne následky...

... V konaní bolo preukázané, že sťažovateľ osobne podával žiadosť o otvorenie

bežného účtu u odporcu... Právne je však celkom bezvýznamné, ak by túto žiadosť spolu

s ním podávala ďalšia osoba, ktorá nedisponovala živnostenským oprávnením. Takáto

osoba by sa majiteľom účtu stať nemohla (§ 1 ods. 1 HZ). Z uvedených príčin patria práva,

ktoré sú späté s kvázi účtom č. 18341-022 sťažovateľovi... Pretože súd 2. stupňa sa

s argumentmi sťažovateľa nezaoberal a nevysporiadal vôbec, jeho rozsudok

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Pre úplnosť treba uviesť, že závažné pochybenia odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí

vyplývajú aj z nekritického kopírovania nepreskúmateľných, tzv. súhrnných skutkových

zistení z rozhodnutia súdu 1. stupňa... Skutkový záver súdu 1. stupňa, že bežný účet

č. 18341-022 bol riadne otvorený a jeho majiteľom bol , s ktorým sa stotožnil

aj odvolací súd, nemá oporu v tom, čo v konaní vyšlo najavo. Je výsledkom interpretačnej

a aplikačnej ľubovôle. To sa prieči princípom spravodlivého súdneho konania...

Odvolací súd sa ústavne súladnému prieskumu pravých odvolacích námietok vyhol

tak, že rozhodoval o vymyslenom predmete odvolania...»

Sťažovateľ ďalej spochybňuje právny záver konajúcich súdov o premlčaní nároku

na náhradu škody. Právny záver odvolacieho súdu o začiatku plynutia premlčacej lehoty

považuje za nesprávny, pričom uvádza:

«Chybné uvažovanie i nelogickú argumentáciu súdu 2. stupňa dobre odkrýva ničím

nepodložená úvaha v prvej vete citovaného textu, že sťažovateľ zo Šale sa oboznámil

s obsahom listu odporcu z Bratislavy ešte v ten deň, kedy ho odporca napísal,

t. j. 19. 12. 1991. Nepravdivé je tvrdenie, že toto sťažovateľ uviedol v návrhu na začatie

konania.

... Predpokladom začatia behu subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty je teda

okamih preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých

si poškodený môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická

osoba za škodu zodpovedá.

Je nepochybné, že z listu odporcu z 19. 12. 1991, nech už by bol kedykoľvek odoslaný

a doručený, sťažovateľ nijako nemohol vyvodiť rozsah škody tak, aby si ju mohol objektívne

vyčísliť a uplatniť na súde.

Ešte jasnejšia je situácia v tom, kedy sa sťažovateľ preukázateľne dozvedel o tom, kto

za škodu zodpovedá. Ako to vyplýva z listinných dôkazov v spise, odporca sa v zmluve

o zriadení bežného účtu č. 18341-022 z 24. júla 1990 sám označil obchodným menom inej

právnickej osoby, a nie firmou, ktorá by zodpovedala jeho obchodnému názvu (§ 5 HZ).

Rovnako na žiadnej listine v komunikácii so sťažovateľom, teda ani v liste z 19. 12. 1991,

ale ani v účtovnej agende (výpisy z účtu) odporca neuviedol svoj skutočný obchodný

názov... Sťažovateľa nikdy neupozornil ani na to, že zaniká a od 1. apríla 1992 dochádza

k právnemu nástupníctvu... sťažovateľ sa až z listu registrového súdu v roku 1999 dozvedel,

že obchodný názov banky uvedený v zmluve o zriadení bežného účtu v znení „

“

je nezmyselnou skomoleninou... Subjekt uvedený v zmluve z 24. júna 1990, i v liste

z 19. decembra 1991 za škodu nezodpovedal nikdy, žaloba voči nemu by bola zjavne

neúspešná. Až keď sa z listu registrového súdu v roku 1999 sťažovateľ dozvedel presný

obchodný názov banky, ktorá za škodu zodpovedá, na pojednávaní dňa 14. augusta 2000

upravil označenie odporcu a zmenil petit žalobného návrhu.

Rozhodujúcim dňom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej lehoty bol 30. jún 1999, kedy sťažovateľovi pošta doručila oznam z Obchodného

registra Okresného súdu Bratislava I č. 1200/99 z 24. júna 1999 (ďalej aj „oznam

z obchodného registra“). Z tejto verejnej listiny sa juristicky uznávaným spôsobom

preukázateľne dozvedel, kto za škodu zodpovedal pôvodne, a z oznamu z obchodného

registra sa dozvedel aj o právnom nástupcovi pôvodného zodpovedného. Dozvedel sa teda

i tom, kto za škodu zodpovedá po sukcesii od 1. apríla 1992. Je evidentné, že subjektívna

dvojročná premlčacia lehota začala s ohľadom na uvedené plynúť 1. júla 1999, pričom

lehota na uplatnenie práva na náhradu skutočnej škody vypršala 1. júla 2001...

Z dôvodu, že HZ, na rozdiel napríklad od , nepoznal

príslušenstvo pohľadávky, ušlý zisk, ktorý vzniká a denne narastá pokračujúcim

porušovaním tej istej právnej povinnosti treba považovať za rad samostatných nárokov

so samostatným osudom, čiže aj so samostatným behom lehôt premlčania... ak sa sťažovateľ

dozvedel o pravej identite škodcu z oznamu z obchodného registra 30. júna 1999 a žalobu

kvalifikovane upravil v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty 14. augusta 2000,

s ohľadom na 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu uvedenú v § 131b ods. 2 HZ žiadny

jeho nárok, ktorý existoval vo vzťahu ku kvázi účtu č. 18341 -022 od roku 1990 nemôže byť

premlčaný. Hoci zo žaloby sťažovateľa vyplýva, že jeho pohľadávka v časti ušlého zisku

sa vytvárala denne od 12. októbra 1990, pričom značná časť tejto pohľadávky vznikla

až po 31. máji 1994 (kedy bola podaná žaloba), odvolací súd tým, že potvrdil rozsudok súdu

1. stupňa s poukazom na 19. december 1991 ako začiatok plynutia lehoty premlčania,

sťažovateľovu pohľadávku de facto zamietol ako neštruktúrovaný celok. Takýmto spôsobom

odvolací (taktiež prvostupňový) súd s odkazom na premlčanie zamietol aj tie časti

pohľadávky, ktoré ako nároky so samostatným osudom ešte ani neexistovali. Odvolací súd

neodôvodnil, ako mohol v právnej veci, v ktorej aplikuje Hospodársky zákonník vztiahnuť

lehotu premlčania z roku 1991 na nároky, ktoré vznikli a boli uplatnené v súlade

so zákonom o mnoho rokov neskôr. Preto je jeho rozhodnutie nezákonné.»

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

z 19. júna 2014 zamietol návrh na zmenu návrhu (žaloby) zo 14. októbra 2010

a z 1. augusta 2013 z «dôvodu hospodárnosti konania /aj v nadväznosti na premlčanie

nároku/...

Zamietnutím návrhu na zmenu žaloby odvolací súd odňal navrhovateľovi možnosť

realizovať tie procesné práva, ktoré mu vo svojich ustanoveniach

zaručuje a ktoré si v odvolacom konaní uplatnil. Treba vysloviť, že zákonnou podmienkou

(ne)prípustnosti zmeny žaloby nie je ani kritérium hospodárnosti, ani otázka premlčania,

podľa ktorých návrh na zmenu žaloby z 1. augusta 2013 súd 2. stupňa posudzoval...

Podľa súd nepripustí zmenu návrhu iba v prípade, ak by výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, alebo, ak by

na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. Tieto zákonné podmienky

neboli prekážkou prípustnosti zmeny žaloby ani v roku 2000, ani v roku 2001. Odvtedy sa

v merite veci hmotnoprávne v zásade nič nezmenilo. Odvolací súd nijako nevysvetlil,

z akých príčin nemôžu byť výsledky doterajšieho konania podkladom pre konanie

o zmenenom návrhu v tom istom spore, v ktorom je uplatňovaná tá istá náhrada škody

vznikajúca a narastajúca pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti tým istým

subjektom, v roku 2014. Nevyložil, či pripustením zmeny návrhu by hrozila napríklad zmena

vecne príslušného súdu.».

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:

«Pretože HZ nepoznal príslušenstvo pohľadávky, hodnota predmetu sporu narastá

v zásade každým pribúdajúcim dňom. Systematickými aktualizáciami petitu však sťažovateľ

nijako nemení totožnosť predmetu, ktorý si uplatnil v riadnej premlčacej lehote už v konaní

pred krajským súdom a nemení ani základ uplatnených nárokov, či subjekt, voči ktorému

žaloba smeruje. To znamená, že sťažovateľ svojimi aktualizáciami petitu s ohľadom

na hmotné právo zotrváva stále na pohľadávke, ktorej sa domáhal už v konaní pred súdom

1. stupňa, iba ju (pri rešpektovaní špecifík HZ) rozširuje o časť ušlého zisku akumulovanej

v perióde podľa § 131b ods. 2 HZ.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá je koherentná s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, pohľadávka, o ktorej možno s rozumným stupňom istoty

tvrdiť, že je tu prinajmenšom „legitímna nádej“ na jej zhodnotenie predstavuje majetok

podľa a Protokolu č. 1 dohovoru. V danom prípade pohľadávku, ktorá má

jadro vo výnosoch zo zákonne vykonávanej podnikateľskej činnosti sťažovateľa, a ktorá

vyplýva z relevantne preukázaného, rozsiahleho porušenia právnej povinnosti odporcom

už pri zriadení zmluvy o bežnom účte, na ktorej priznanie má sťažovateľ legitímnu nádej

za splnenia zákonných podmienok (v konaní o náhradu škody) možno podradiť pod pojem

majetok, resp. vlastnícke právo.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo (sťažovateľa)... podľa

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...; ako aj jeho

základné právo vlastniť majetok podľa a 4 a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru... bolo postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a uznesením sp. zn.

z 26. novembra 2015... a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní sp. zn. a rozsudkom sp. zn.

z 19. júna 2014... porušené.

... Zrušuje sa uznesenie sp. zn. z 26. novembra 2015. Zrušuje

sa aj rozsudok sp. zn. z 19. júna 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu, aby znovu konal a rozhodol.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania

(sťažovateľovi)... na účet jeho právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) rozhodol o dočasnom opatrení, pričom uvádza:

«S poukazom na to, čo bolo uvedené vyššie žiadame Ústavný súd Slovenskej

republiky, aby predbežným opatrením nariadil, že: „Vykonateľnosť napadnutého

právoplatného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2015, ktorým bola vedľajším účastníkom 1.) 2.) 3.) na strane odporcu

priznaná náhrada trov dovolacieho konania v celkovej výške 13 095,33 eur sa odkladá do

okamihu právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o tejto ústavnej

sťažnosti.»

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadrila v prípise

č. KP 3/2016-49 Nobs 69/2016 zo 4. augusta 2016, v ktorom len zhrnula doterajší priebeh

konania. Uviedla, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa a práva podľa a dohovoru, avšak

tento právny názor nijako neodôvodnila.

Vzhľadom na obsah vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu – na absenciu

akejkoľvek odôvodnenej argumentácie týkajúcej sa sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd toto

vyjadrenie nedoručoval sťažovateľovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a 4 a

dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

rozsudkom z 19. júna 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď

to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací

súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu

nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 19. júna 2014 v spojení s a 4 a dodatkového protokolu z hľadiska

toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd ako odvolací súd v napadnutom rozsudku z 19. júna 2014, ktorým

potvrdil rozsudok krajského súdu z 29. júla 2005 a zamietol návrh na zmenu žaloby,

uviedol:

„Predmetom odvolacieho konania je navrhovateľom právo navrhovateľa na náhradu

škody s príslušenstvom vo výške 3 416 523,93 eur /102 926 200 Sk/, ktorá mu mala vzniknúť

porušením povinnosti zo strany odporcu. Porušenie povinnosti odporcom vidí v tom, že ním

navrhnutú a realizovanú blokádu bežného účtu č. 18341-022 dňa 19. 12. 1991 zrušil. O

tejto skutočnosti bol navrhovateľ písomne informovaný, čo vyplýva i z podaného návrhu.

Odporca v konaní popieral dôvodnosť žaloby a namietal premlčanie nároku.

Predpokladom nároku na náhradu škody podľa § 145 Hosp. Z. je protiprávny úkon

t. j. porušenie záväzku alebo inej právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi

vznikom škody a porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti a zavinenie, pričom

dôkazné bremeno preukázať príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením

povinnosti je na poškodenom. Protiprávnosť sa skúma so zreteľom na rozpor určitého

konania s objektívnym právom, ide teda o porušenie konkrétneho záväzkového vzťahu alebo

inej právnej povinnosti, ktorá je obsahovou zložkou konkrétneho záväzkového právneho

vzťahu alebo inej právnej povinnosti ustanovenej priamo právnym predpisom. Vznik škody

je ďalším predpokladom nároku, ktorá predstavuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú

v peniazoch a v peniazoch nahraditeľnú. Škodou je to, o čo sa majetok poškodeného zmenšil

škodnou udalosťou. Ďalším predpokladom nároku na náhradu škody je príčinná súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie.

V prvostupňovom konaní súd vyslovil, že bežný účet č. 18341-022 bol vedený

na s tým, že navrhovateľ mal k účtu dispozičné právo, teda majiteľom bola

iná osoba než navrhovateľ. Z obsahu spisu bolo zistené, že tento skutkový záver vyslovený

súdom prvého stupňa je správny. Súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu právom

vznesenej námietky premlčania.

Podstata premlčania spočíva v uplynutí zákonnej doby bez toho, že by oprávnený

právo vykonal, hoci tak mohol urobiť. Konkrétnym účinkom premlčania je, že povinnému

vzniklo oprávnenie dovolať sa premlčania a tým spôsobiť zánik možnosti domôcť sa

s úspechom na súde premlčaného práva oprávneným. Ak povinný uplatní na súde námietku

premlčania ako jeho práva vyplývajúceho mu zo zákona, je súd povinný na takúto námietku

prihliadať a nemôže premlčané právo priznať. Predmetom konania je právo na náhradu

škody, ktorú navrhovateľ vyvodzuje z postupu odporcu, ktorý zrušil blokáciu bankového

účtu, ku ktorému mal síce dispozičné právo, ale nebol majiteľom účtu.

Všeobecná premlčacia lehota podľa Hosp. zákonníka je dva roky a plynie odo dňa,

keď sa právo mohlo uplatniť prvý raz, teda podaním na súde. Prvou možnosťou vykonania

takéhoto práva, je okamih, keď oprávnený /veriteľ/ mohol o splnenie požiadať t. j. deň

nasledujúci po dni, keď vzniklo právo na uplatnenie nároku.

Podľa ust. § 131b ods.2 Hosp. Z. je premlčacia lehota práva na náhradu škody dva

roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď

došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Toto ustanovenie kumuluje subjektívnu lehotu /

2 ročná/, ktorá začína plynúť pri splnení dvoch podmienok, a to vedomosť o škode a kto

za ňu zodpovedá a objektívnu lehotu /10 ročná od vzniku škodovej udalosti/, ktorá začína

plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel.

V predmetnej veci nebolo spochybnené, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že ním

uplatnená blokáda sporného účtu č. 18341-022 bola odporcom zrušená, o ktorej skutočnosti

sa dozvedel dňa 19. 12. 1991, čo v konečnom dôsledku vyplýva i z jeho návrhu na začatie

konania, v ktorom navrhovateľ udáva, že týmto dňom mu bolo oznámené, že blokáciu

bežného účtu odporca zrušil. Navrhovateľ návrh uplatnil na súde dňa 31. 05. 1994 /osobne,

ako to vyplýva z prezentačnej pečiatky na prvej strane prvopisu návrhu/, teda nesporne

po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 131b ods.2 Hosp. Z. /lehota uplynula

20. 12. 1993/, ako úspešne namietal odporca.

Navrhovateľ v konaní namietal, že odporca nárok uznal a v odvolaní v súvislosti

s premlčaním poukázal aj na svoje podanie zo dňa 14. 08. 2000 /na č. l. 243/. Vo svojom

stanovisku k vyjadreniu odporcu zo dňa 12. 05. 2011 zotrval na svojom stanovisku,

že žaloba bola podaná v lehote.

V odvolaní poukázal na to, že odporca svoj záväzok podľa § 132 ods. 1

Hosp. Z. uznal listom zo 06. 12. 1991.

Podľa § 131b ods. 6 Hosp. Z. ak právo povinný subjekt uznal, je premlčacia lehota

desaťročná a plynie odo dňa uznania, ak sa však v uznaní uviedla lehota na plnenie, plynie

premlčacia lehota odo dňa, keď uplynula táto lehota.

Odvolací súd po preskúmaní podania odporcu zo 06. 12. 1991 dospel k záveru,

že nemá náležitosti uznania záväzku tak, ako to predpokladá ust. § 132 ods. 1 Hosp. Z.

v nadväznosti na predĺženie premlčacej lehoty v súvislosti s uznávacím úkonom. Toto

podanie je len oznámením o uskutočnení blokácie účtu č. 18341-022 s odporučením

v súvislosti s predmetným účtom.

V predmetnej veci teda k uznaniu nároku na náhradu škody zo strany odporcu

nedošlo. V konaní nebol prezentovaný žiadny iný dôkaz, ktorý by napĺňal znaky uznania

záväzku tak, ako to predpokladá ust. § 132 Hosp. Z.

Navrhovateľ v priebehu konania opakovane rozširoval návrh na začatie konania,

pričom podania zdôvodňoval kapitalizáciou úrokov. Podaním zo dňa 14. 10. 2010 rozšíril

návrh na začatie konania na sumu 55 556,214 eur, ktorému návrhu odvolací súd nevyhovel

uznesením zo dňa 7. júna 2011. Opätovne návrh rozšíril podaním zo dňa 01. 08. 2013

na sumu 150 646 353 eur s kapitalizovaným úrokom 35 %.

Pokiaľ ide o kapitalizovaný úrok, ktorý navrhovateľ uplatňuje spolu s náhradou

škody, odvolací súd vyslovil, že ide o vzťah posudzovaný podľa Hospodárskeho zákonníka,

ktorý pojem kapitalizovaný úrok nepozná, ani úrok z omeškania ako príslušenstvo

pohľadávky.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez tohto, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania /poukázal

na zo dňa 03. 07. 2003/. Obdobným spôsobom pristupuje k rozsahu a obsahu

odôvodnenia aj Európsky súd pre ľudské práva /rozsudok vo veci Garciá Ruitz proti

Španielsku/. Poukázal na odôvodnenia z uvedeného rozsudku, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody na ktorých sa zakladajú. Čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument.

K ustanoveniu zároveň udáva, že jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces je nesporne tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ale prípadná vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe /pri inak

správnom rozhodnutí/ nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnu intenzitou smerujúcou

k porušeniu práv /napr. , , III. ÚS

Vzhľadom na to, že nárok uplatnený v žalobe bol správne posúdený ako oneskorene

podaný, teda po uplynutí zákonnej premlčacej lehote, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími

tvrdeniami v odvolaní.

Podľa , navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť

návrh na začatie konania. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho

konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Zmena žaloby ako dispozičný úkon účastníka je viazaná na súhlas súdu, ktorý zmenu

žaloby vždy posudzuje so zreteľom na hospodárnosť konania. Zásada hospodárnosti

konania je jedna z vedúcich zásad sporového konania a prejavuje sa v konkrétnej

rozhodovacej činnosti súdu. Odvolací súd návrh na zmenu žaloby zamietol z dôvodu

hospodárnosti konania /aj v nadväznosti na premlčanie nároku/.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím krajského súdu) preskúmal aj

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2005, ktorým tento zamietol

návrh sťažovateľa. V rozsudku krajský súd v prvom rade poukázal na skutkové zistenia,

ktoré vyplynuli z podaní účastníkov a z vykonaného dokazovania:

«Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31. 5. 1994 domáhal voči odporcovi

zaplatenia náhrady škody vo výške 1.182.493,98 Sk s úrokom z omeškania vo výške 21,04 %

p. a. od 20. 1. 1992 až do zaplatenia. Podaním zo dňa 14. 8. 2000 upravil navrhovateľ

výšku náhrady škody na 102.926.200,- Sk s úrokom z omeškania 35 % p. a. od 1. 1. 2001 až

do zaplatenia. Súd zmenu návrhu pripustil.

Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že bežný účet č. 18341-022 bol otvorený

vo , na meno

, s dodatkom „ Prostredníctvom tohoto účtu sa mal vykonávať

platobný styk konzorcia a majiteľom účtu bol a oprávnene disponovať

s účtom mali podľa podpisových vzorov a .

ako majiteľ účtu dňa 12. 12. 1991 požiadal pobočku o zmenu

podpisových vzorov k bežnému účtu a to na základe Kolégia spoločníkov dňa 21. 11. 1991,

podľa ktorej bol navrhovateľ vylúčený z konzorcia a rozhodnutím spoločníkov mu bolo

odňaté aj právo disponovať s bežným účtom. Na základe tejto žiadosti odporca neumožnil

disponovať s účtom navrhovateľovi. Nakoľko odporca neporušil žiadnu svoju povinnosť

a jeho povinnosťou bolo akceptovať žiadosť ako majiteľa účtu na zmenu

podpisových vzorov, odporca preto neporušil žiadnu právnu povinnosť a preto neexistuje

žiadna príčinná súvislosť medzi konaním odporcu s údajnou škodou navrhovateľa, t. j. nie

sú dané základné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti banky za škodu. Odporca

vo svojom písomnom podaní ďalej vznáša námietku premlčania podľa § 131b

Hospodárskeho zákonníka, a preto žiada návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.

Súd z predložených písomných dokladov a z prednesov účastníkov na pojednávaní

zistil, že dňa 9. 7. 1990 bola prijatá spoločenská zmluva konzorcia − Konzorcia

, ktorého spoločníkmi boli , ,

, , a .

Účelom tohto konzorcia bola príprava, propagácia a samotná realizácia filmársko-

jachtárskej medzinárodnej expedície spočívajúcej v plavbe cez Atlantik vrátane

zabezpečenia hospodárskych aktivít zameraných na získanie finančných prostriedkov

potrebných na realizáciu plavby. Na základe žiadosti a navrhovateľa

bol založený u odporcu účet č. 18341-022 s podpisovým právom

a navrhovateľa.

Navrhovateľ písomne dňa 1. 1. 1991 požiadal odporcu o zablokovanie uvedeného

účtu. Odporca realizoval zablokovanie tohoto účtu avšak podľa oznámenia

, ktorý bol majiteľ účtu odporca oznámil navrhovateľovi, že došlo k zablokovaniu

uvedeného účtu na základe žiadosti majiteľa účtu, pretože došlo k vylúčeniu navrhovateľa

z konzorcia.

Navrhovateľ v priebehu konania podaním zo dňa 14. 8. 2000 upravil výšku škody

na čiastku 102.926.200,- Sk. Odôvodňuje výšku tejto škody, tým, že navrhovateľovi odporca

neumožnil disponovať s finančnými prostriedkami na uvedenom účte a zmaril

navrhovateľovi jeho podnikanie. Súd na pojednávaní konanom dňa 14. 8. 2000 pripustil

zmenu návrhu.

Súd konštatuje, že v danom prípade posudzuje navrhovateľov návrh na náhradu

škody podľa Hospodárskeho zákonníka platného od 1. 5. 1990.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza, že dňa 1. 11. 1991 požiadal písomne

o zablokovanie účtu č. 18341-022, pretože zo strany

dochádza i k neoprávnenému čerpaniu z tohoto účtu. Súd zistil, že bol založený bežný účte

č. 18341-022 s názvom - „ .“ s právom dispozície

s účtom navrhovateľom a . Odporca dňa 6. 12. 1991 oznámil

navrhovateľovi, že uskutočnil požadovanú blokáciu účtu. Listom odporcu zo dňa

19. 12. 1991 oznámil odporca navrhovateľovi že neakceptuje zablokovanie účtu a právo

nakladať s ním priznáva na základe ním predloženej zápisnice

zo zasadnutia konzorcia zo dňa 21. 11. 1991.»

Následne krajský súd v rozsudku uviedol tieto právne závery:

«V danom prípade je potrebné uviesť, že konzorcium je združenie osôb

na vykonávanie jedného alebo viacerých prípadov na spoločný účet. Konzorcium

sa nezapisuje do podnikového registra (§ 106za Hospodárskeho zákonníka). Z uvedeného

vyplýva, že konzorcium nie je právnickou osobou, teda subjektom práv a povinností.

Z uvedeného vyplýva, že majiteľom účtu bol , a zároveň právo dispozície

s účtom má navrhovateľ a . Zo žiadneho z dokladov založených

navrhovateľom do spisu nevyplýva, že by finančné prostriedky, ktoré boli zaslané

na uvedený účte boli jeho finančnými prostriedkami, i keď on ako jediný spoločník

„ mal podnikateľské oprávnenie.

Podľa § 145 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, organizácia, ktorá inej organizácii

spôsobila škodu porušením záväzku, alebo inej právnej povinnosti je povinná škodu

nahradiť.

V danom prípade navrhovateľ nepreukázal, že by došlo ku škode spôsobenej mu

odporcom, pretože úprava § 145 ods. 1 nadväzuje na § 145 ods. b/ a tu sa uvádza, že škodu

spôsobila organizácia, ak ju v rámci plnenia úloh spôsobili tí, ktorí plnili jej úlohy.

Sú to predovšetkým pracovníci. V danom prípade navrhovateľ ďalej tvrdí, že zmluva

o bežnom účte, ktorá vznikla prijatím žiadosti o otvorení účtu je neplatná

z dôvodu nedostatku právnej subjektivity banky, ktorý vyplýva z jej označenia v oznámení

o otvorení bežného účtu dňa 24. 7. 1990, pretože na záhlaví tlačiva bolo označenie „

“, toto je však opravené pečiatkou s textom „

“.

Ako vyplynulo z výpisu obchodného registra dňa 19. 2. 1990 na základe Uznesenia

Obvodného súdu Bratislava I., boli v podnikovom registri zapísané pobočky odporcu, medzi

nimi aj

V tomto prípade bola daná spôsobilosť uzavrieť odporcom zmluvu o bežnom

účte.

Podľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka premlčacia lehota práva na náhradu

škody je dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto

za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa,

keď došlo k udalosti, keď škoda vznikla.

Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody dňa 31. 5. 1994 a subjektívna

premlčacia lehota podľa názoru súdu začala navrhovateľovi plynúť dňa 19. 12. 1991, t. j.

dňom doručenia listu pobočky banky, ktorým mu odporca oznámil, že z účtom je oprávnený

disponovať . Týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel, kto za škodu

zodpovedá.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že došlo k premlčaniu nároku navrhovateľa, pretože

o výške škody a o osobe, ktorá mu ju mohla spôsobiť sa dozvedel dňa 19. 12. 1991, súd

návrh navrhovateľa zamietol.»

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v spojení s a 4

a čl. 1 dodatkového protokolu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 19. júna 2014.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti predovšetkým vyjadruje svoj nesúhlas s tým, ako krajský

súd a najvyšší súd ako odvolací súd právne posúdili vec samu. V sťažnosti uvádza rozsiahlu

argumentáciu, ktorou prezentuje svoje právne posúdenie rozhodujúcich skutočností.

V tomto smere uvádza, že zmluva o bežnom účte je neplatná, a považuje za relevantné, že

v rámci konzorcia – mal jedine on podnikateľské oprávnenie.

Spochybňuje tiež spôsobilosť odporcu, tak ako bol vymedzený napr. v oznámení o otvorení

bežného účtu z 24. júla 1990 uzatvoriť zmluvu o bežnom účte. Rovnako tak spochybňuje

právny záver konajúcich súdov o premlčaní nároku na náhradu škody. Uvádza,

že premlčacia doba nemohla začať plynúť od 19. decembra 1991 – oznámením o zrušení

blokácie účtu, pričom uvádza, že začala plynúť až doručením oznámenia registrového súdu.

Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy ním pravidelne kapitalizovaný úrok považovali

za príslušenstvo pohľadávky (úrok z omeškania), hoci on týmto spôsobom vyčísľoval ušlý

zisk.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu vyplýva predovšetkým záver o začiatku plynutia premlčacej lehoty – t. j.

od 19. decembra 1991. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vysvetlil, z akého dôvodu

považoval tento okamih za moment začatia plynutia premlčacej doby. Vysporiadal

sa s odvolacou argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej premlčacia doba mala byť 10-ročná

vzhľadom na uznanie nároku odporcom, ku ktorému malo dôjsť v podaní zo 6. decembra

1991, kedy odporca sťažovateľovi oznámil, že zablokoval špecifikovaný účet na jeho

žiadosť. Najvyšší súd vysvetlil, z akých dôvodov toto podanie nepovažoval za uznanie

nároku, na základe čoho následne nemožno od uvedeného okamihu odvodzovať začiatok

plynutia premlčacej lehoty a tiež jej trvanie. Konajúce súdy sa vo svojich rozsudkoch

vysporiadali s otázkou majiteľa špecifikovaného účtu, relevancie výlučného živnostenského

oprávnenia u sťažovateľa.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že najvyšší súd odôvodnil svoj

rozsudok primeraným spôsobom, jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných

dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných

spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie

je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení zákona

č. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov. Predmetný výklad

citovaných ustanovení je logický, najvyšší súd svoje závery primerane odôvodnil, nemožno

ich teda považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd,

ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov

rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla

v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m. ).

Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom

výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané

skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali

priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa

a dohovoru.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa zamietnutia návrhu na zmenu návrhu,

prípadne právnej kvalifikácie kapitalizovaného úroku ako príslušenstva pohľadávky

konajúcimi súdmi, tieto ústavný súd neposudzoval vzhľadom na ústavnú udržateľnosť

záveru konajúcich súdov o premlčaní nároku sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení

základného práva podľa a 4 a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru v spojení s a 4 a dodatkového protokolu (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s a 4 a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu z 19. júna 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Hospodárskeho zákonníka

najvyšším súdom ako odvolacím súdom v spojení s krajským súdom ako súdom prvého

stupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a 4 a

dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením z 26. novembra 2015

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. novembra 2015 odmietol dovolanie

sťažovateľa. V uznesení poukázal na doterajší priebeh konania, na jednotlivé rozhodnutia

konajúcich súdov, na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie vedľajších

účastníkov. Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania podľa , pričom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 25. apríla 2013

č. k. -598 zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo 07. júna 2011 č. k.

-465 a č. k. -385, keďže odvolací súd rozhodol o inom

predmete konania, čím sa napadnutý rozsudok stal nepreskúmateľný. Teda dovolací senát

vyslovil svoj právny názor týkajúci sa výšky predmetu konania (náhrady škody), ktorý

odvolací súd vo svojom novom rozhodnutí akceptoval. Dovolací súd dospel k názoru,

že prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa

... prípustnosť dovolania nie je daná podľa ust. , a “

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a skúmal,

či je naplnený dovolací dôvod podľa , pričom uviedol:

„Navrhovateľ v dovolaní namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

nedostatočne napĺňa náležitosti vyžadované podľa ust. , napadnutý

rozsudok je zmätočný. arbitrárny a nepresvedčivý. Tiež mal zato, že odvolací súd

sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré vzniesol navrhovateľ vo svojom

odvolaní...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.

).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd nie je povinný sa v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkom konania. Rozhodnutie

súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať

parametre zákonného rozhodnutia ( ) a účastníkovi konania musí dať

odpoveď na zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. Ú S 115/03 č. 313/2004).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. ,

toto ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie ( ).Toto

ustanovenie sa primerane uplatňuje aj v odvolacom konaní (, ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

().

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutí v zmysle uvedených zákonných ustanovení.“

Najvyšší súd preskúmal aj ďalšiu dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, pričom

uviedol:

„Navrhovateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd nepreskúmal dôkazy vyvracajúce

hmotnoprávne závery súdu prvého stupňa ako aj skutočnosť, že dovolateľ disponujúc

v rozhodnom čase živnostenským oprávnením spĺňal všetky zákonné predpoklady na to, aby

sa stal majiteľom bežného účtu v banke zriadenom podľa Hospodárskeho zákonníka,

rovnako namietal, že oporu nemá skutkový záver súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil

aj odvolací súd, že bežný účet č. 18341-022 bol riadne otvorený a jeho majiteľom bol

. V dovolaní namietol dovolateľ aj spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal

s otázkou premlčania a nesúhlasí ani s rozhodnutím odvolacieho súdu, pokiaľ ide

o zamietnutie návrhu na zmenu žaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k uvedeným námietkam navrhovateľa uvádza, že

v tomto prípade sa námietky navrhovateľa týkajú právneho posúdenia. Ustanovenie § 237

ods. 1 písm. f) dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne

s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f) , pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú

povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či konanie nie je postihnuté inou vadou,

ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

keďže iná vada je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237

ods. 1 nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a je právne relevantná, ak mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu

opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je

dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad v prejednávanej veci však

nejde.

K námietke dovolateľa ohľadne nepreskúmania dôkazov a následne nesprávneho

právneho posúdenia veci... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,

samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by

tvrdenia navrhovateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, ak by dovolanie

bolo procesné prípustné, ale o takýto prípad v danej veci nejde.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa zamietnutia návrhu na zmenu návrhu

odvolacím súdom, najvyšší súd uviedol:

„Navrhovateľ v dovolaní namietal, že nebol dôvod pre postup odvolacieho súdu,

ktorým zamietol jeho návrh na zmenu petitu, keďže výsledky doterajšieho konania mohli byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu

týkajúcom sa rozširovania návrhu na začatie konania, ktorý odvolateľ zdôvodňoval, že ide

o kapitalizáciu úroku. Odvolací súd správne vyhodnotil a posúdil návrh odvolateľa na

rozšírenie návrhu podľa Hospodárskeho zákonníka, ktorý pojem kapitalizovaný úrok

nepozná, rovnako ani úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky. Dovolací súd

poukazuje na skutočnosť, že ak by odvolací súd rozhodol o niečom, o čom nebolo

rozhodnuté súdom prvého stupňa, došlo by k porušeniu vecnej príslušnosti súdu. Takýto

postup by bol v rozpore aj s koncentračnou zásadou čoraz významnejšie presadzovanou

v občianskom súdnom konaní.

Dovolací súd preto dovolanie dovolateľa vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na

rozšírenie návrhu odmietol, keďže v predmetnej veci voči tomuto výroku odvolanie nie je

prípustné ( ), resp. dovolací súd nie je funkčne príslušným, aby

rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( ).“

Najvyšší súd ako dovolací súd sa vysporiadal aj s návrhom sťažovateľa na zmenu

návrhu, pričom uviedol:

„Dovolateľ podaním došlým na dovolací súd 31. júla 2015 aktualizoval návrh výroku

rozhodnutia tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi škodu 274 553 256 eur

s kapitalizovaným úrokom 35 % p. a. od 31. júla 2015 do zaplatenia.

Dovolací súd návrh na zmenu petitu zamietol z týchto dôvodov:

1.) Podľa ust. pre konanie na dovolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné,

ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

2.) Podľa ust. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolací súd pri svojom rozhodnutí o zmene návrhu vychádzal z vyššie uvedených

ustanovení , keďže predmetom dovolania môže byť len

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa, dovolací súd

konštatoval, že predmetom odvolacieho konania vedeného na odvolacom súde pod

sp. zn. medzi označenými účastníkmi konania bola náhrada škody

3 416 523,93 eur. O tomto predmete bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom odvolacieho

súdu zo dňa 19. júna 2014 pod sp. zn. . Preto dovolací súd môže rozhodovať

o dovolaní dovolateľa len v intenciách rozhodnutia právoplatného rozsudku odvolacieho

súdu, teda o výške škody, ktorá bola predmetom odvolacieho konania.

Návrh dovolateľa na zmenu návrhu týkajúcu sa výšky škody dovolací súd musel

zamietnuť, keďže v ustanovení možnosť pripustiť zmenu

návrhu v dovolacom konaní dovolaciemu súdu neumožňuje a pripustenie takejto zmeny

by znamenalo porušenie zákona.“

K náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd uviedol:

„O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust. § 243b ods. 5

v spojení s ust. a tak, že právo na ich náhradu vzniklo

odporcovi a vedľajším účastníkom na strane odporcu. Keďže odporcovi trovy dovolacieho

konania nevznikli, dovolací súd mu ich nepriznal. Vedľajším účastníkom na strane odporcu

trovy dovolacieho konania vznikli titulom trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky

č. Tarifná odmena za 1 úkon právnej pomoci − vyjadrenie sa

k dovolaniu navrhovateľa vo výške 7 259,09 eur je znížená v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky

č. o 50 %, keďže právny zástupca zastupoval troch vedľajších účastníkov,

čo predstavuje čiastku 3 629,55 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20 % DPH podľa § 18

ods. 3 vyhlášky č. , čo je 727,52 eur. Odmena advokáta a režijný paušál spolu

s DPH za zastupovanie 1 osoby predstavuje 4 365,11 eur a za zastupovanie troch osôb

trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú výšku 13 095,33 eur.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa dohovoru v spojení s a 4 a dodatkového

protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 26. novembra 2015. Vo svojej argumentácii poukazuje na to, že v dovolaní namietal

dovolací dôvod podľa na tom základe, že odvolací súd v spojení

so súdom prvého stupňa nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Namieta, že najvyšší

súd ako dovolací súd v uznesení z 25. apríla 2013 považoval nedostatočné odôvodnenie

za dovolací dôvod podľa , pričom v tomto prípade posúdil túto

skutočnosť odlišne. Sťažovateľ namieta rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

o zamietnutí návrhu na zmenu návrhu, a to skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol z iných ako

zákonných dôvodov, rovnako aj to, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenie vedľajších

účastníkov k dovolaniu, a tiež namieta rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania –

v rámci toho namieta nesprávnu aplikáciu, resp. neaplikovanie § 148 ods. 1 a § 150 ods. 1

.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v predmetnej veci nebol

daný dovolací dôvod podľa – poukázal na odôvodnenie najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu,

poukázal na jednotlivé aspekty týkajúce sa prípadnej zodpovednosti odporcu za škodu,

ktorú si uplatnil sťažovateľ – majiteľ špecifikovaného bežného účtu, a tiež začiatok plynutia

premlčacej lehoty. Dospel k záveru, že predmetné rozsudky súdov nižšieho stupňa sú riadne

odôvodnené, preto nemožno akceptovať námietku sťažovateľa o odňatí možnosti konať

podľa . Z tohto pohľadu neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd

ako dovolací súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho uznesenia z 25. apríla 2013, keď

zrušil rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pre nedostatočné odôvodnenie,

čo považoval za vadu podľa . Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nevyplýva záver, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nepovažuje za vadu podľa

, ale záver, že rozsudky konajúcich súdov považuje za riadne

odôvodnené, preto nemožno uvažovať o vade podľa .

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedoručení vyjadrenia vedľajších účastníkov

k dovolaniu, je potrebné uviesť, že ústavný súd vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že

nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav

nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. ,

, , ), a možno ho kvalifikovať ako odňatie

možnosti konať pred súdom ().

Zároveň však ústavný súd pripustil (), že v niektorej veci môže byť

absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania

právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku

nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď

vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom

prostriedku). Napríklad v uznesení sp. zn. z 20. decembra 2010 ústavný

súd akcentoval, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne

ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má

povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu

z ( a ani z iných jeho ustanovení)

nevyplýva. Z nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu

predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie

uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému

prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu

druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi

vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania

sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru

ústavného súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného (prehnaného) právneho

formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným

formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych

stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel

právnej úpravy). Z týchto dôvodov ústavný súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie

možnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť,

že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu

(). Tieto právne závery možno primerane aplikovať aj pri doručovaní

vyjadrenia účastníka konania v dovolacom konaní.

Aj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov

širšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do

podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci

Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23).

Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu

v sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti

Švajčiarsku, bod 24).

Vo svojej judikatúre však ESĽP tiež pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie

je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností prejednávanej

veci (porovnaj napr. rozsudky vo veciach Čičmanec proti Slovenskej republike

z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).

V niektorých výnimočných prípadoch dospel ESĽP v minulosti k záveru,

že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť

sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.

Urobil tak napríklad v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ

v skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený

právny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok vo veci Čičmanec proti

Slovenskej republike, bod 60). Podľa ESĽP ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo

nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to

znamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie

(porovnaj rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, bod 25).

V prerokúvanom prípade podali vedľajší účastníci vyjadrenie k dovolaniu

sťažovateľa, v ktorom sa vyjadrili k námietke sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom z dôvodu, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nebol dostatočne

odôvodnený. Následne vedľajší účastníci uviedli svoju argumentáciu týkajúcu sa právneho

posúdenia veci samej – k absencii právnej kvalifikácie nároku uplatneného sťažovateľom

a tiež k otázke plynutia premlčacej lehoty a pod.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za relevantné, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa nezaoberal námietkami sťažovateľa

podľa a , keďže tieto nezakladajú samy osebe prípustnosť

dovolania. Preto je zrejmé, že najvyšší súd neprihliadol a ani sa nijako vecne nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa ako dovolateľa a taktiež ani s argumentáciou vedľajších

účastníkov v ich vyjadrení, ktorými títo účastníci vyjadrili svoju právnu kvalifikáciu veci

samej.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal s existenciou dovolacích

dôvodov podľa s tým, že osobitne skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa

vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal, že mu nedostatočným

odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za relevantné, že dovolací súd existenciu

dovolacích dôvodov podľa skúma vždy, t. j. aj v prípade, ak ich dovolateľ

neuplatnil v dovolaní, v tomto smere teda najvyšší súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi

dovolania ( ). Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd pri

skúmaní existencie dovolacích dôvodov podľa uplatňuje plnú jurisdikciu,

nie je viazaný petitom dovolania a konkrétnou argumentáciou účastníkov konania. Je

potrebné prihliadnuť aj na to, že kvalita odôvodnenia súdneho rozhodnutia je daná

zákonnými kritériami ( ) a taktiež konkrétny obsah dovolacieho dôvodu

podľa bol vymedzený početnou judikatúrou najvyššieho súdu

a podporne aj judikatúrou ústavného súdu a ESĽP. Z tohto pohľadu možno uzavrieť, že ani

dovolacia argumentácia sťažovateľa a ani argumentácia vedľajších účastníkov v ich

vyjadrení nepredstavovala pre najvyšší súd záväzné vymedzenie predmetu dovolacieho

konania.

Sťažovateľ navyše v sťažnosti nijako neuvádza, ako mu nedoručenie vyjadrenia

vedľajších účastníkov znemožnilo účinne brániť svoj nárok, t. j. účinne uplatniť všetky

dôvody, ktorými preukazoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. Taktiež neuvádza, ako mohlo doručenie vyjadrenia vedľajších účastníkov docieliť iný

výsledok dovolacieho konania. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza také konkrétne a zásadné

skutočnosti, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť z dôvodu nedoručenia vyjadrenia

vedľajších účastníkov, v zásade namieta len samotný fakt nedoručenia tohto vyjadrenia.

Vychádzajúc z týchto skutočností a s poukazom na citovanú judikatúru, ústavný súd dospel

k záveru, že toto pochybenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu –

nedoručenie vyjadrenia vedľajších účastníkov – nemalo takú intenzitu, aby bolo možné

uvažovať o porušení základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil aj dôvod, prečo zamietol

návrh sťažovateľa na zmenu návrhu. Z tohto pohľadu ústavný súd nepovažuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, prípadne zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by umožňovali záver o porušení

základného práva podľa a 4 a práva podľa dodatkového protokolu

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 26. novembra 2015.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa smerujúcu k výroku napadnutého uznesenia,

ktorým najvyšší súd priznal vedľajším účastníkom právo na náhradu trov dovolacieho

konania, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že

pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe takú

intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania

sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (,

, , , , ,

).

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na to, že nezistil opodstatnenosť námietok

sťažovateľa v sťažnosti smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

z 26. novembra 2015 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Nezistil ani porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru v súvislosti

s rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania extrémnym spôsobom, preto dospel

ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa napadnutého uznesenia v časti

náhrady trov konania nemajú samy osebe takú závažnosť, aby viedli k záveru o porušení

sťažovateľom označených práv.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016