Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 383/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

FREE ZONE SIPOX, a. s., Kopčianska 92, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , a a 3

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2017,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a. s., Kopčianska 92,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a 3 (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

V právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), rozhodol Okresný súd

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -359 z 18. mája 2011

tak, že odporcu zaviazal na náhradu škody v sume 78 664,14 € s 8,35 % úrokom

z omeškania ročne od 1. mája 2004 do zaplatenia a na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -377

zo 17. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti,

týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky – úrokov z omeškania – rozsudok zmenil a návrh

zamietol.

Na podnet odporcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu

a rozsudku krajského súdu v rozsahu výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť

sťažovateľovi sumu 78 664,14 €.

O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

z 31. júla 2017 tak, že rozsudok okresného súdu z 18. mája 2011 vo výroku, ktorým

zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 78 664,14 € spolu s rozsudkom krajského

súdu zo 17. júna 2014 v potvrdzujúcej časti výroku týkajúcej sa veci samej zrušil

a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ poukazuje na to, že náhrady škody v sume 321 067,45 € s príslušenstvom

sa domáhal z titulu nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu štátnych

orgánov – Colného úradu a Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky. Sťažovateľ argumentuje, že škoda mu vznikla, keď „pod hrozbou exekúcie

zaplatil dňa 04-07-1996 neexistujúci colný dlh v sume 177.908,18 € (5.359.662,00 Sk)

na základe rozhodnutí, ktoré boli ako nezákonné zrušené.

Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -35 zo dňa 26-01-

2004, Colný úrad neoprávnene zadržiavaný colný dlh v sume 177.908,18 €

(5.359.662,00 Sk) vrátil.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy týkajúcej sa spôsobu vyčíslenia náhrady

škody vo forme ušlého zisku, je namieste aplikácia ust. § 853 ods. (1) Občianskeho

zákonníka a využitie analógie legis. Konajúce súdy postupovali správne, keď sa pri

rozhodovaní o nároku navrhovateľa stotožnili s vyčíslením ušlého zisku analogickým

použitím ust. ods. (2) v spojení s ust. , keďže v danom

prípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako formy náhrady škody, ku ktorému obsahom

aj účelom najbližšie sú ustanovenia upravujúce následky omeškania

dlžníka so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania možno považovať dobu,

po ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky

sťažovateľa.

... Sťažovateľ svoj nárok vyčíslil ako priemernú úrokovú mieru z úverov obchodných

bánk, ktorá v rozhodujúcom čase zadržania finančných prostriedkov navrhovateľa

(rok 1996) bola cca 13,23 %. Na základe uvedenej skutočnosti sa tvrdenie súdu javí ako

nanajvýš absurdné. V prípade ak sťažovateľ finančnými prostriedkami nedisponoval,

nemožno preukázať, že by bol býval mal z týchto výnos! Takéto očakávanie nie sú absolútne

dôvodné a porušujú ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu štátnej správy.

... sťažovateľ rovnako nemohol tieto finančné prostriedky uložiť na žiadny

termínovaný vklad prípadne iný bankový produkt, v dôsledku čoho nie je v možnostiach

sťažovateľa preukázať, aký výnos by zo zadržiavaných finančných prostriedkov sťažovateľ

dosiahol. Nespochybniteľným faktom ale je, že finančné prostriedky sťažovateľa boli štátom

zadržiavané protizákonne, bez akéhokoľvek právneho dôvodu, kedy najjednoduchším

spôsobom, akým sťažovateľ mohol ušlý zisk vyčísliť, bolo práve využite analógie legis.

... rozhodnutím Najvyššieho súdu... boli okrem vyššie uvedených porušené aj... právo

podnikať podľa ods. (1) aj z dôvodu, že priznaná suma rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave, právoplatne priznaná dňa 19-08-2014 by bola v podnikateľských

zámeroch žalobkyne/sťažovateľa použitá na ďalšiu podnikateľskú činnosť, kedy vydaním

uvedeného rozhodnutia po viac ako troch rokoch od vydania rozsudku Krajského súdu SR

je narušený princíp právneho štátu, ktorým je vytvorenie právnej istoty.

Najvyšší súd tak bez existencie relevantných dôvodov podmieňuje ústavné právo

na náhradu škody podľa článku 46 ods. (3) splnením hypotetických podmienok pre

priznanie výšky tohto nároku, ktorá pri nedostatočnom preukázaní podľa predstáv a úvah

súdu tak môže byť nulová.

Sťažovateľka ako vlastníčka zadržiavaných finančných prostriedkov mala podľa

ods. (1) a nasl. zaručené právo držať ich, užívať a požívať z nich plody

(úroky) a nakladať s nimi podľa vlastného uváženia.

... Platná právna úprava ani rozhodovacia činnosť súdov nikde neuvádza,

že na výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať existenciu bankového účtu

v čase vzniku škody. Ušlý zisk v podnikateľskej oblasti má viacero podôb, to, že si zvolil pre

výpočet ušlého zisku uloženie peňažných prostriedkov v banke, nezakladá jeho povinnosť

preukazovať existenciu tohto bankového účtu v čase vzniku škody. Sťažovateľ mohol

preukazovať ušlý zisk napr. nedodržaním obchodných zmlúv, z ktorých by mohla byť strata

očakávaného prínosu oveľa vyššia, keďže nemohol disponovať so značnou sumou niekoľko

rokov. Existuje niekoľko metód pre rôzne výpočty ušlého zisku...

Dovolací súd tak postupoval v rozpore so základnými zásadami právnej istoty, keď

sa náhle a absolútne nelogicky zásadne odchýlil podstatným spôsobom od doposiaľ

prezentovaného záväzného právneho názoru súdov.

Žalobca ako sťažovateľ zastáva názor, že Najvyšší súd pochybil, nakoľko pri svojom

postupe... sa dopustil zjavnej svojvôle bez toho, aby svoju (odlišnú) interpretáciu právnych

noriem založil na racionálnej argumentácii.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1

a a 3 napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2017

a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje

súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. júla 2017 rozhodol o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým

tento zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 78 664,14 €, a tiež rozsudok krajského súdu

v potvrdzujúcom výroku vo veci samej a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. V odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:

«12. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že generálny prokurátor

dôvodne namieta právne pochybenie súdov pri určení výšky ušlého zisku priznaného

žalobkyni. Rozhodnutia súdov nižších stupňov vychádzajú zhodne z názoru, že v zmysle

ušlý zisk vlastníka finančných prostriedkov, ktorý na základe

nezákonného rozhodnutia orgánu štátu s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu

disponovať, predstavuje sumu rovnajúcu sa nároku veriteľa pri omeškaní dlžníka s plnením

peňažného dlhu v podobe úrokov z omeškania, aplikujúc na výpočet výšky ušlého zisku

analogicky ustanovenia v spojení s .

13. Aj v prejednávanej veci pre správne posúdenie žalobného nároku treba mať

na zreteli, že pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona

č. musia byť súčasne splnené tri základné zákonné podmienky 1/ zrušené

nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup, 2/ existencia škody

(skutočnej škody a ušlého zisku), 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným

rozhodnutím. Pojem škody nebol v definovaný, preto sa v zmysle

ustanovenia § 20 citovaného zákona pre výklad použili spoločné ustanovenia Občianskeho

zákonníka o škode a to konkrétne ustanovenie , v zmysle ktorého sa uhrádza

skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

14. Škodu je možné vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej

sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná

poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk sa v súlade

s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného

nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to

s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením

majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou

očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí

byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu

alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku,

ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).

15. V rozhodnutí sp. zn. senát rozhodujúci v tejto veci uviedol:

„Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského

zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku

a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon

č. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom

jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom

výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku

a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku)

a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov

štátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená

na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať

jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti

(tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by

skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia

ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je

potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj

reálnym.“ Na týchto záveroch zotrváva dovolací súd aj v prejednávanej veci a dodáva

nasledovné.

16. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde

ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie

bez reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim

z ustanovení hmotného práva a jeho výkladom právnou teóriou i súdnou praxou možno

považovať len takú majetkovú ujmu, ktorej vznik je podložený už existujúcimi prípadne

reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej

udalosti očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť naisto preukázaný

„predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku

by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý

zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,

avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného

je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko

pravdepodobná až blížiaca sa k istote (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

, , ). Bremeno tvrdenia a preukázania týchto

okolností leží výlučne na poškodenom. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových

okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní

domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie

o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. ).

17. I keď sa môže javiť, že pre určenie výšky žalovaného nároku v danej veci

postačovalo využiť analógiu legis vzťahu veriteľa a dlžníka v omeškaní s plnením

peňažného záväzku, je tento záver rozporný so samotnou konštrukciou zodpovednostného

vzťahu, ktorá je postavená na odlišných predpokladoch svojho vzniku, než je tomu v prípade

úrokov z omeškania a predovšetkým by to odporovalo samotnej podstate pojmu ušlého

zisku. Je dôležité si uvedomiť, že nárok na náhradu škody sa vzťahuje len ku škode, ušlý zisk

nevynímajúc, ktorá musí byť skutočná, existujúca, v prípade ušlého zisku reálne

predpokladaná a nie hypotetická, či fiktívna. Pričom platí, že zistenie výšky ušlého zisku nie

je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj základ v zistenom skutkovom

stave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť založený

na konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že

poškodený by žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť

škodovej udalosti. Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého

zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Zákon č.

nie je založený na princípe vzniku zodpovednostného vzťahu vždy a bez

ďalšieho pokiaľ sa aj preukáže existencia nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho

úradného postupu orgánov štátu, k tomuto predpokladu nevyhnutne musí pristúpiť aj ďalší

predpoklad a tým je existencia skutočnej škody (ušlého zisku), ktorej výšku musí poškodený

preukázať konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu

sankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade

nesplnenia jeho záväzku a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda

vznikla alebo nie, t. j. bez toho, aby k tomu bol potrebný akýkoľvek ďalší právny úkon, či iná

právna skutočnosť. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na preukázanie

vzniku škody a v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku.

Nie je vylúčené, aby sa vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov

domáhal voči štátu aj náhrady ušlého zisku v podobe výnosov, ktoré by priniesli pri

obvyklom spôsobe hospodárenia, avšak len za predpokladu, ak tvrdí a preukáže, že v

dôsledku nezákonného rozhodnutia nielenže nemohol s peniazmi nakladať, ale zároveň

preukáže aj to, že mu ušiel zisk, ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými

prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať napríklad tým, že

tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku

nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe

bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Len

v takomto prípade by bola jeho finančná strata aj reálnym ušlým ziskom. Poškodený musí

teda v konaní preukázať to, akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami naložené,

ak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou

bez reálneho základu, ktorá nie je a nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto

uplatneného ušlého zisku. Inými slovami samotná skutočnosť, že žalobca s finančnými

prostriedkami nemohol po určitú dobu nakladať, i keď z dôvodu nezákonného rozhodnutia,

nie je rozhodujúca, pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné to, či žalobca

preukáže ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti)

a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Výšku

ušlého zisku preto nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch

z omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto

uplatneného nároku.

18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že súdy vec nesprávne

právne posúdili, keď sa v prejednávanej veci pokiaľ ide o výšku škody uspokojili

s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa

ustanovení bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil

a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. Samotný odkaz odvolacieho

súdu na zaručené právo vlastníka podľa nie je dostačujúcou bázou pre

jeho právne závery, keď ani samotná nezaručuje priamy

hmotnoprávny nárok poškodeného na náhradu škody bez ďalšieho, ale odkazuje na splnenie

predpokladov, ktoré vyžaduje osobitný zákon pre priznanie odškodnenia (čl. 46 ods. 1

). V zmysle sa teda poškodený ako

vlastník finančných prostriedkov, ktorý s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu

disponovať z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, nemôže domáhať náhrady

ušlého zisku vyčísleného za pomoci analógie legis, ale len na poklade ním tvrdených

a preukázaných konkrétnych skutkových okolností umožňujúcich prijatie záveru, že pri

pravidelnom chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol.

19. So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa , a v

spojení s rozsudky oboch súdov v napadnutej časti pre nesprávne právne

posúdenie veci a dôsledku toho aj nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil a vec vrátil

v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie.»

Z argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dostatočne vyplýva záver,

z akých dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne

právne posúdili, keď pri určení výšky škody spočívajúcej v ušlom zisku analogicky

vychádzali z ustanovení upravujúcich úrok z omeškania ako následok omeškania dlžníka

so zaplatením peňažného záväzku. Najvyšší súd v rámci svojich úvah poukázal na rozdielny

charakter úroku z omeškania a tiež na zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody (spočívajúcej aj v ušlom zisku). Poukázal tiež na relevantnú judikatúru, v ktorej

je inštitút ušlého zisku podrobnejšie vymedzený a definovaný. Tento právny záver –

o nesprávnom právnom posúdení veci ‒ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne

neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným

podkladom pre výrok o zrušení rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu

v špecifikovanom rozsahu a o vrátení veci okresnému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie

konanie.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné a vyčerpávajúce, najvyšší súd

formuloval svoje právne závery vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd podrobne objasnil,

z akých dôvodov dospel k záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili

analogickou aplikáciou ustanovení o úroku z omeškania. Tento právny záver najvyššieho

súdu je s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa jedným z ústavne udržateľných

právnych názorov.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výrazom odlišného

právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu a odlišného právneho názoru predmetného

sporu. Odlišné právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového

konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania (strany), ktorí majú odlišný

a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov

konania (strán sporu), pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj

v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym

názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m. , ).

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe

najvyššieho súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by

vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa

.

Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by umožňovali záver o porušení základných

práv hmotného charakteru podľa a , resp. základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018