Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 383/2018
PDF · 249.19 KB
No categories available
IV. ÚS 383/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
FREE ZONE SIPOX, a. s., Kopčianska 92, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 2/2015 z 31. júla 2017,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a. s., Kopčianska 92,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 M Cdo 2/2015 z 31. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
V právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), rozhodol Okresný súd
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 50 C 221/2005-359 z 18. mája 2011
tak, že odporcu zaviazal na náhradu škody v sume 78 664,14 € s 8,35 % úrokom
z omeškania ročne od 1. mája 2004 do zaplatenia a na náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8 Co 255/2011-377
zo 17. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti,
týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky – úrokov z omeškania – rozsudok zmenil a návrh
zamietol.
Na podnet odporcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu
a rozsudku krajského súdu v rozsahu výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť
sťažovateľovi sumu 78 664,14 €.
O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom
z 31. júla 2017 tak, že rozsudok okresného súdu z 18. mája 2011 vo výroku, ktorým
zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 78 664,14 € spolu s rozsudkom krajského
súdu zo 17. júna 2014 v potvrdzujúcej časti výroku týkajúcej sa veci samej zrušil
a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ poukazuje na to, že náhrady škody v sume 321 067,45 € s príslušenstvom
sa domáhal z titulu nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu štátnych
orgánov – Colného úradu a Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky. Sťažovateľ argumentuje, že škoda mu vznikla, keď „pod hrozbou exekúcie
zaplatil dňa 04-07-1996 neexistujúci colný dlh v sume 177.908,18 € (5.359.662,00 Sk)
na základe rozhodnutí, ktoré boli ako nezákonné zrušené.
Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 72/03-35 zo dňa 26-01-
2004, Colný úrad neoprávnene zadržiavaný colný dlh v sume 177.908,18 €
(5.359.662,00 Sk) vrátil.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy týkajúcej sa spôsobu vyčíslenia náhrady
škody vo forme ušlého zisku, je namieste aplikácia ust. § 853 ods. (1) Občianskeho
zákonníka a využitie analógie legis. Konajúce súdy postupovali správne, keď sa pri
rozhodovaní o nároku navrhovateľa stotožnili s vyčíslením ušlého zisku analogickým
použitím ust. § 369 ods. (2) v spojení s ust. § 502 Obchodného zákonníka, keďže v danom
prípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako formy náhrady škody, ku ktorému obsahom
aj účelom najbližšie sú ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce následky omeškania
dlžníka so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania možno považovať dobu,
po ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky
sťažovateľa.
... Sťažovateľ svoj nárok vyčíslil ako priemernú úrokovú mieru z úverov obchodných
bánk, ktorá v rozhodujúcom čase zadržania finančných prostriedkov navrhovateľa
(rok 1996) bola cca 13,23 %. Na základe uvedenej skutočnosti sa tvrdenie súdu javí ako
nanajvýš absurdné. V prípade ak sťažovateľ finančnými prostriedkami nedisponoval,
nemožno preukázať, že by bol býval mal z týchto výnos! Takéto očakávanie nie sú absolútne
dôvodné a porušujú ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu štátnej správy.
... sťažovateľ rovnako nemohol tieto finančné prostriedky uložiť na žiadny
termínovaný vklad prípadne iný bankový produkt, v dôsledku čoho nie je v možnostiach
sťažovateľa preukázať, aký výnos by zo zadržiavaných finančných prostriedkov sťažovateľ
dosiahol. Nespochybniteľným faktom ale je, že finančné prostriedky sťažovateľa boli štátom
zadržiavané protizákonne, bez akéhokoľvek právneho dôvodu, kedy najjednoduchším
spôsobom, akým sťažovateľ mohol ušlý zisk vyčísliť, bolo práve využite analógie legis.
... rozhodnutím Najvyššieho súdu... boli okrem vyššie uvedených porušené aj... právo
podnikať podľa čl. 35 ods. (1) Ústavy aj z dôvodu, že priznaná suma rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave, právoplatne priznaná dňa 19-08-2014 by bola v podnikateľských
zámeroch žalobkyne/sťažovateľa použitá na ďalšiu podnikateľskú činnosť, kedy vydaním
uvedeného rozhodnutia po viac ako troch rokoch od vydania rozsudku Krajského súdu SR
je narušený princíp právneho štátu, ktorým je vytvorenie právnej istoty.
Najvyšší súd tak bez existencie relevantných dôvodov podmieňuje ústavné právo
na náhradu škody podľa článku 46 ods. (3) Ústavy splnením hypotetických podmienok pre
priznanie výšky tohto nároku, ktorá pri nedostatočnom preukázaní podľa predstáv a úvah
súdu tak môže byť nulová.
Sťažovateľka ako vlastníčka zadržiavaných finančných prostriedkov mala podľa
čl. 20 ods. (1) a nasl. Ústavy zaručené právo držať ich, užívať a požívať z nich plody
(úroky) a nakladať s nimi podľa vlastného uváženia.
... Platná právna úprava ani rozhodovacia činnosť súdov nikde neuvádza,
že na výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať existenciu bankového účtu
v čase vzniku škody. Ušlý zisk v podnikateľskej oblasti má viacero podôb, to, že si zvolil pre
výpočet ušlého zisku uloženie peňažných prostriedkov v banke, nezakladá jeho povinnosť
preukazovať existenciu tohto bankového účtu v čase vzniku škody. Sťažovateľ mohol
preukazovať ušlý zisk napr. nedodržaním obchodných zmlúv, z ktorých by mohla byť strata
očakávaného prínosu oveľa vyššia, keďže nemohol disponovať so značnou sumou niekoľko
rokov. Existuje niekoľko metód pre rôzne výpočty ušlého zisku...
Dovolací súd tak postupoval v rozpore so základnými zásadami právnej istoty, keď
sa náhle a absolútne nelogicky zásadne odchýlil podstatným spôsobom od doposiaľ
prezentovaného záväzného právneho názoru súdov.
Žalobca ako sťažovateľ zastáva názor, že Najvyšší súd pochybil, nakoľko pri svojom
postupe... sa dopustil zjavnej svojvôle bez toho, aby svoju (odlišnú) interpretáciu právnych
noriem založil na racionálnej argumentácii.“
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2017
a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu
totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria
A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. júla 2017 rozhodol o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
tento zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 78 664,14 €, a tiež rozsudok krajského súdu
v potvrdzujúcom výroku vo veci samej a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. V odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:
«12. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že generálny prokurátor
dôvodne namieta právne pochybenie súdov pri určení výšky ušlého zisku priznaného
žalobkyni. Rozhodnutia súdov nižších stupňov vychádzajú zhodne z názoru, že v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. ušlý zisk vlastníka finančných prostriedkov, ktorý na základe
nezákonného rozhodnutia orgánu štátu s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu
disponovať, predstavuje sumu rovnajúcu sa nároku veriteľa pri omeškaní dlžníka s plnením
peňažného dlhu v podobe úrokov z omeškania, aplikujúc na výpočet výšky ušlého zisku
analogicky ustanovenia § 369 ods. 1 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka.
13. Aj v prejednávanej veci pre správne posúdenie žalobného nároku treba mať
na zreteli, že pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. musia byť súčasne splnené tri základné zákonné podmienky 1/ zrušené
nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup, 2/ existencia škody
(skutočnej škody a ušlého zisku), 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím. Pojem škody nebol v zákone č. 58/1969 Zb. definovaný, preto sa v zmysle
ustanovenia § 20 citovaného zákona pre výklad použili spoločné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o škode a to konkrétne ustanovenie § 442 OZ, v zmysle ktorého sa uhrádza
skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
14. Škodu je možné vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej
sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk sa v súlade
s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného
nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to
s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením
majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou
očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí
byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu
alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku,
ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).
15. V rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 195/2015 senát rozhodujúci v tejto veci uviedol:
„Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského
zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku
a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon
č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom
jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom
výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku
a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku)
a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov
štátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená
na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať
jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti
(tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by
skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia
ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je
potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj
reálnym.“ Na týchto záveroch zotrváva dovolací súd aj v prejednávanej veci a dodáva
nasledovné.
16. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde
ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie
bez reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim
z ustanovení hmotného práva a jeho výkladom právnou teóriou i súdnou praxou možno
považovať len takú majetkovú ujmu, ktorej vznik je podložený už existujúcimi prípadne
reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej
udalosti očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť naisto preukázaný
„predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku
by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý
zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,
avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného
je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko
pravdepodobná až blížiaca sa k istote (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 195/2015, 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Bremeno tvrdenia a preukázania týchto
okolností leží výlučne na poškodenom. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových
okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní
domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie
o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (z uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 MCdo 23/2008).
17. I keď sa môže javiť, že pre určenie výšky žalovaného nároku v danej veci
postačovalo využiť analógiu legis vzťahu veriteľa a dlžníka v omeškaní s plnením
peňažného záväzku, je tento záver rozporný so samotnou konštrukciou zodpovednostného
vzťahu, ktorá je postavená na odlišných predpokladoch svojho vzniku, než je tomu v prípade
úrokov z omeškania a predovšetkým by to odporovalo samotnej podstate pojmu ušlého
zisku. Je dôležité si uvedomiť, že nárok na náhradu škody sa vzťahuje len ku škode, ušlý zisk
nevynímajúc, ktorá musí byť skutočná, existujúca, v prípade ušlého zisku reálne
predpokladaná a nie hypotetická, či fiktívna. Pričom platí, že zistenie výšky ušlého zisku nie
je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj základ v zistenom skutkovom
stave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť založený
na konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že
poškodený by žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť
škodovej udalosti. Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého
zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Zákon č.
58/1969 Zb. nie je založený na princípe vzniku zodpovednostného vzťahu vždy a bez
ďalšieho pokiaľ sa aj preukáže existencia nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho
úradného postupu orgánov štátu, k tomuto predpokladu nevyhnutne musí pristúpiť aj ďalší
predpoklad a tým je existencia skutočnej škody (ušlého zisku), ktorej výšku musí poškodený
preukázať konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu
sankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade
nesplnenia jeho záväzku a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda
vznikla alebo nie, t. j. bez toho, aby k tomu bol potrebný akýkoľvek ďalší právny úkon, či iná
právna skutočnosť. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na preukázanie
vzniku škody a v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku.
Nie je vylúčené, aby sa vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov
domáhal voči štátu aj náhrady ušlého zisku v podobe výnosov, ktoré by priniesli pri
obvyklom spôsobe hospodárenia, avšak len za predpokladu, ak tvrdí a preukáže, že v
dôsledku nezákonného rozhodnutia nielenže nemohol s peniazmi nakladať, ale zároveň
preukáže aj to, že mu ušiel zisk, ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými
prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať napríklad tým, že
tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku
nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe
bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Len
v takomto prípade by bola jeho finančná strata aj reálnym ušlým ziskom. Poškodený musí
teda v konaní preukázať to, akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami naložené,
ak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou
bez reálneho základu, ktorá nie je a nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto
uplatneného ušlého zisku. Inými slovami samotná skutočnosť, že žalobca s finančnými
prostriedkami nemohol po určitú dobu nakladať, i keď z dôvodu nezákonného rozhodnutia,
nie je rozhodujúca, pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné to, či žalobca
preukáže ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti)
a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Výšku
ušlého zisku preto nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch
z omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto
uplatneného nároku.
18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že súdy vec nesprávne
právne posúdili, keď sa v prejednávanej veci pokiaľ ide o výšku škody uspokojili
s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa
ustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil
a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. Samotný odkaz odvolacieho
súdu na ústavou zaručené právo vlastníka podľa čl. 20 ods. 1 nie je dostačujúcou bázou pre
jeho právne závery, keď ani samotná Ústava Slovenskej republiky nezaručuje priamy
hmotnoprávny nárok poškodeného na náhradu škody bez ďalšieho, ale odkazuje na splnenie
predpokladov, ktoré vyžaduje osobitný zákon pre priznanie odškodnenia (čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. sa teda poškodený ako
vlastník finančných prostriedkov, ktorý s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu
disponovať z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, nemôže domáhať náhrady
ušlého zisku vyčísleného za pomoci analógie legis, ale len na poklade ním tvrdených
a preukázaných konkrétnych skutkových okolností umožňujúcich prijatie záveru, že pri
pravidelnom chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol.
19. So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 449 ods. 1, 2 a § 450 CSP v
spojení s § 464 CSP rozsudky oboch súdov v napadnutej časti pre nesprávne právne
posúdenie veci a dôsledku toho aj nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil a vec vrátil
v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie.»
Z argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dostatočne vyplýva záver,
z akých dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne
právne posúdili, keď pri určení výšky škody spočívajúcej v ušlom zisku analogicky
vychádzali z ustanovení upravujúcich úrok z omeškania ako následok omeškania dlžníka
so zaplatením peňažného záväzku. Najvyšší súd v rámci svojich úvah poukázal na rozdielny
charakter úroku z omeškania a tiež na zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody (spočívajúcej aj v ušlom zisku). Poukázal tiež na relevantnú judikatúru, v ktorej
je inštitút ušlého zisku podrobnejšie vymedzený a definovaný. Tento právny záver –
o nesprávnom právnom posúdení veci ‒ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne
neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným
podkladom pre výrok o zrušení rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu
v špecifikovanom rozsahu a o vrátení veci okresnému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie
konanie.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné a vyčerpávajúce, najvyšší súd
formuloval svoje právne závery vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd podrobne objasnil,
z akých dôvodov dospel k záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili
analogickou aplikáciou ustanovení o úroku z omeškania. Tento právny záver najvyššieho
súdu je s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa jedným z ústavne udržateľných
právnych názorov.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výrazom odlišného
právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu a odlišného právneho názoru predmetného
sporu. Odlišné právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového
konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania (strany), ktorí majú odlišný
a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov
konania (strán sporu), pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj
v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym
názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016).
Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe
najvyššieho súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa
Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by umožňovali záver o porušení základných
práv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, resp. základného práva
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018