Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/33/2011

Najvyšší súd 1ObdoV/33/2011 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v právnej veci navrhovateľa:

PhDr. V. K., K., Š., právne zastúpenému JUDr. I. K., advokátom so sídlom F., X. B., proti

odporcovi: V. Ú. B., a. s., M., B. a vedľajších účastníkov: M.. F. S. R., Š., B., F. N. M. S. R.,

T., B. a S. K., a. s., C., B., vedľajší účastníci právne zastúpení JUDr. A. B., advokátom so

sídlom J., X. B., o zaplatenie 55 556 214,- eur, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn.: , na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 07. júna 2011, č. k.: -385, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 07. júna 2011,č. k.: -385 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. júla 2005, č. k. -465 návrh

zamietol a odporcovi trovy odvolacieho konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe navrhovateľ si uplatnil proti odporcovi

náhradu škody vo výške 1 182 493,98 Sk s úrokom z omeškania vo výške 21,04 % p. a. od

20. januára 1992 do zaplatenia. Podaním zo 14. augusta 2000 upravil výšku nároku na

102 926 200,- Sk s 35 % úrokom z omeškania od 01. januára 2001. Súd zmenu návrhu

pripustil.

2

Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, ţe beţný účet č. X. bol otvorený vo V. Ú. B.

š. p. ú., pobočka B. mesto na meno Ing. P. H. s dodatkom „K. E.G.R“. prostredníctvom tohto

účtu sa mal vykonávať platobný styk konzorcia. Majiteľom účtu bol Ing. P. H., ktorý dňa 12.

decembra 1991 poţiadal o zmenu podpisových vzorov k beţnému účtu na základe jeho

vylúčenia z konzorcia. Predchodca odporcu ţiadosti vyhovel a neporušil ţiadnu svoju

povinnosť. Zmenou podpisových vzorov navrhovateľ stratil dispozície s účtom. Odporca

v konaní vzniesol námietku premlčania.

Súd prvého stupňa z predloţených písomných dokladov a z prednesov účastníkov

zistil, ţe dňa 9. júla 1990 bola prijatá spoločenská zmluva konzorcia – K. E. N. R., ktorého

spoločníkmi boli Ing. P. H., Dr. V. K., Ing. Arch. J. Č., Ing. Arch. V. F., Ing. B. K. a M. H..

Účelom K. bola príprava, propagácia a samotná realizácia filmársko-jachtárskej

medzinárodnej E. spočívajúcej v plavbe cez Atlantik, vrátane zabezpečenia hospodárskych

aktivít zameraných na získanie finančných prostriedkov potrebných na realizáciu plavby. Na

ţiadosť Ing. P. H. a navrhovateľa bol u odporcu zriadený beţný účet č. X. s podpisovým

právom Ing. H. a navrhovateľa. Navrhovateľ poţiadal odporcu o blokáciu účtu, ktorý odporca

zrealizoval, avšak na základe oznámenia Ing. H., ktorý bol majiteľom účtu.

Súd nárok navrhovateľa posudzoval podľa Hospodárskeho zákonníka účinného

od 1. mája 1990.

Navrhovateľ v návrhu uviedol, ţe dňa 01. novembra 1991 poţiadal odporcu o blokáciu

beţného účtu, pretoţe zo strany Ing. H. dochádzalo k nesprávnemu čerpaniu z účtu. Súd zistil,

ţe beţný účet č. X. bol zaloţený s názvom Ing. P. H. – „K. E. G. R.“ s tým, ţe právo

dispozície /okrem majiteľa/ mal aj navrhovateľ.

Odporca dňa 06. decembra 1991 oznámil navrhovateľovi, ţe zablokoval predmetný

účet na jeho ţiadosť, avšak listom z 19. decembra 1991 oznámil odporca navrhovateľovi, ţe

blokáciu účtu neakceptuje a právo s ním nakladať priznáva Ing. P. H., na základe predloţenej

zápisnice zo zasadnutia konzorcia zo dňa 21. novembra 1991.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa vyslovil, ţe konzorcium podľa § 106 za

Hospodárskeho zákonníka nie je právnickou osobou, teda subjektom práv a povinností

3

a majiteľom účtu bol Ing. P. H.. Taktieţ zo ţiadneho dôkazu nevyplynulo, ţe finančné

prostriedky na uvedenom účte patrili navrhovateľovi.

Súd prvého stupňa uplatnený nárok posudzoval podľa § 145 ods. 1 Hospodárskeho

zákonníka v spojení s ust. § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka a dospel k záveru, ţe

nárok je premlčaný.

Na základe uvedeného návrh zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 tak, ţe ich odporcovi nepriznal, pretoţe si ţiadne neuplatnil.

Na odvolanie navrhovateľa prejednal vec Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací () podľa a , a dospel k záveru, ţe

odvolaniu nie je moţné vyhovieť.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom odvolacieho konania

bolo uplatnené právo navrhovateľa na náhradu škody s príslušenstvom, ktorá mu mala

vzniknúť porušením povinnosti zo strany odporcu. Porušenie povinnosti videl v tom, ţe ním

navrhnutú a realizovanú blokádu beţného účtu X. dňa 19. decembra 1991 zrušil. O tejto

skutočnosti bol navrhovateľ písomne informovaný, čo vyplýva i z podaného návrhu.

Odporca v konaní popieral dôvodnosť ţaloby a namietal premlčanie nároku.

Odvolací súd mal za to, ţe predpokladom nároku na náhradu škody podľa § 145

Hospodárskeho zákonníka je protiprávny úkon, t. j. porušenie záväzku alebo inej právnej

povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením záväzku alebo

inej právnej povinnosti a zavinenie, pričom dôkazné bremeno preukázať príčinnú súvislosť

medzi vznikom škody a porušením povinnosti je na poškodenom. Protiprávnosť sa skúma so

zreteľom na rozpor určitého konania s objektívnym právom, ide teda o porušenie konkrétneho

záväzkového vzťahu alebo inej právnej povinnosti, ktorá je obsahovou zloţkou konkrétneho

záväzkového právneho vzťahu alebo inej právnej povinnosti ustanovenej priamo právnym

predpisom. Vznik škody je ďalším predpokladom nároku, ktorá predstavuje majetkovú ujmu

vyjadriteľnú v peniazoch a v peniazoch nahraditeľnú. Škodou je to, o čo sa majetok

poškodeného zmenšil škodnou udalosťou. Ďalším predpokladom nároku na náhradu škody je

príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie.

4

V prvostupňovom konaní súd vyslovil, ţe beţný účet X. bol vedený na Ing. H.

s tým, ţe navrhovateľ mal k účtu dispozičné právo, teda majiteľom účtu bola iná osoba neţ

navrhovateľ. Z obsahu spisu bolo zistené, ţe tento skutkový záver vyslovený súdom prvého

stupňa je správny.

Odvolací súd poukázal na ust. § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého

je premlčacia lehota práva na náhradu škody dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa

poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody sa

premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Toto

ustanovenie kumuluje subjektívnu lehotu /2 ročná/, ktorá začína plynúť pri splnení dvoch

podmienok, a to vedomosť o škode a kto za ňu zodpovedá a objektívnu lehotu /10 ročná od

vzniku škodovej udalosti/, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel.

V predmetnej veci nebolo spochybnené, ţe navrhovateľ mal vedomosť o prípadnej

škode dňa 19. decembra 1991, ako vyplýva i z jeho návrhu, keď uvádza, ţe týmto dňom mu

bolo oznámené, ţe blokáciu beţného účtu odporca zrušil. Navrhovateľ návrh uplatnil na súde

dňa 31. mája 1994 /osobne, ako to vyplýva z prezentačnej pečiatky na prvej strane prvopisu

návrhu/, teda nesporne po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 131b ods. 2

Hospodárskeho zákonníka /lehota uplynula 20. decembra 1993/, ako úspešne namietal

odporca.

Navrhovateľ v konaní namietal, ţe odporca nárok uznal a v odvolaní v súvislosti

s premlčaním poukázal aj na svoje podanie zo dňa 14. augusta 2000 /na l. č. 243/. Vo svojom

stanovisku k vyjadreniu odporcu zo dňa 12. mája 2011 zotrval na svojom stanovisku, ţe

ţaloba bola podaná v lehote. V odvolaní poukázal na to, ţe odporca svoj záväzok podľa § 132

ods. 1 Hospodárskeho zákonníka uznal listom zo 06. decembra 1991.

Odvolací súd poukázal na ust. § 131b ods. 6 Hospodárskeho zákonníka, podľa

ktorého, ak právo povinný uznal, je premlčacia lehota desaťročná a plynie odo dňa uznania,

ak sa však v uznaní uviedla lehota na plnenie, plynie premlčacia lehota odo dňa, keď uplynula

táto lehota.

Odvolací súd po preskúmaní podania odporcu zo 6. decembra 1991 dospel k záveru,

ţe nemá náleţitosti uznania záväzku tak, ako to predpokladá ust. § 132 ods. 1 Hospodárskeho

zákonníka v nadväznosti na predĺţenie premlčacej lehoty v súvislosti s uznávacím úkonom.

5

Toto je len oznámením o uskutočnení blokácie účtu X. s doporučením v súvislosti

s predmetným účtom.

V predmetnej veci teda k uznaniu nároku na náhradu škody zo strany odporcu nedošlo.

V konaní nebol prezentovaný ţiadny iný dôkaz, ktorý by napĺňal znaky uznania záväzku tak,

ako to predpokladá ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd zastal názor, ţe súd na základe

zisteného skutkového stavu, vyvodil správny záver, keď návrh zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 tak, ţe ich odporcovi a vedľajším účastníkom nepriznal, pretoţe si ich náhradu neuplatnili.

Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. júna 2011, č. k.:

-385 podal navrhovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe rozhodnutie je

postihnuté vadami podľa ust. , , a ust. .

Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. .

Navrhovateľ v dovolaní podrobne rozobral zmeny návrhu, ktoré počas konania na

prvostupňovom a druhostupňovom súde vykonal. Poukázal na to, ţe odvolací súd rozsudkom,

č. k. -385 zmenil predmet konania a potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -465 z 29. júla 2005, ktorým súd prvého stupňa zamietol

návrh na náhradu škody z 31. mája 1994 v znení súdom pripustených zmien petitu zo

14. augusta 2000 a 29. októbra 2001. Proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu z 29. júla

2005 podal navrhovateľ dňa 28. septembra 2005 odvolanie. Ţiadal, aby odvolací súd zmenil

zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa a protistranu zaviazal tak, ako to ţiadal

v základnom konaní. Následne cez podateľňu súdu doručil dňa 14. októbra 2010 ďalšiu

aktualizáciu petitu. Dňa 11. júla 2011 bol navrhovateľovi doručený rozsudok odvolacieho

súdu, č. k. -385, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, avšak na iný predmet, neţ aký bol 07. júna 2011, aj na súde prvého

stupňa. Pretoţe predmetom namietaného rozhodnutia je náhrada škody vo výške 55 556 214,-

eur, rozsudok odvolacieho súdu je zmeňujúcim vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v odôvodnení rozsudku mlčí o dôvodoch svojho postupu. Keďţe rozsudkom, č. k.

6

-385, doručeným 11. júla 2011 bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo

veci samej, ide v podstate o nové rozhodnutie, dovolanie proti nemu je prípustné v zmysle

. Navrhovateľ v tejto časti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -10, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. z 19. júna 2008 a R 36/2006.

Navrhovateľ má za to, ţe odvolací súd výrokom svojho rozsudku, ktorým potvrdil

zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, avšak v inom predmete, porušil zákon. Právnym

následkom výroku rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku

rozhodnutia súdu prvého stupňa je ukončenie základného, dvojstupňového súdneho konania.

Pre úplnú absenciu jasného a zrozumiteľného výkladu v rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nemoţno zistiť, či k zmene návrhu došlo postupom podľa .

v dôsledku toho, ţe o zmenenom návrhu ďalej nekonal a nerozhodoval súd prvého stupňa,

bola porušené zásada dvojinštančnosti konania. Postupom odvolacieho súdu nebola zmarená

len moţnosť konať o zmenenom návrhu pred súdom prvého stupňa, ale v dôsledku toho tieţ

moţnosť domáhať sa cestou riadneho opravného prostriedku preskúmania záverov súdu

prvého stupňa. V súvislosti s uvedeným, poukázal navrhovateľ na rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky, č. k. -37.

Navrhovateľ ďalej namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené

a nepreskúmateľné, pretoţe váţne rozpory vyplývajúce zo súbehu zmeneného predmetu

a potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia v odôvodnení rozsudku nijako neriešil. Zároveň

namieta, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nezákonný a prekvapivý, keďţe odvolací súd

nevytýčil verejné ústne pojednávanie, na ktoré by pozýval účastníkov konania a na ktorom by

vykonával dokazovanie; neuskutočnil pojednávanie, na ktorom by dal účastníkom moţnosť

vyjadriť sa k návrhom protistrany; ak rozhodoval o aktualizácii petitu zo 14. októbra 2010,

ako o návrhu na jeho zmenu, potom nerešpektoval zásadu viazanosti obsahom návrhu

účastníka na zmenu petitu, lebo nerozhodoval o celom návrhu; voči účastníkom si nesplnil

svoju doručovaciu povinnosť vyplývajúcu z . Navrhovateľ má za to, ţe

doručením rozsudku odvolacieho súdu nemohol nadobudnúť právoplatnosť rozsudok súdu

prvého stupňa, pretoţe nie je rozhodnutím v totoţnom predmete. Rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky doručený 11. júla 2011 je v časti výroku o predmete veci

nepreskúmateľný pre absenciu akýchkoľvek skutkových i právnych záverov. Je zmätočný,

pričom ním odvolací súd porušil právo navrhovateľa konať pred súdom, jeho právo na

7

spravodlivé súdne konanie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Navrhovateľ ďalej namieta, ţe namietané rozhodnutie (rovnako aj rozsudok súdu

prvého stupňa) je zmätočné a nepreskúmateľné, teda i nepresvedčivé aj z ďalších dôvodov,

ktoré podrobne v dovolaní rozvádza (faktické a právne závery odvolacieho súdu zaloţené na

vymyslených a prekrútených odvolacích dôvodoch navrhovateľa; nekritické kopírovanie

súhrnných skutkových zistení súdu prvého stupňa; neprihliadanie na absolútnu neplatnosť

právneho úkonu, napriek tomu, ţe navrhovateľ predloţil dostatočné dôkazy o absolútnej

neplatnosti).

Ďalej namieta, ţe súd nijako neskúmal a ani sa nevysporiadal s argumentmi a dôkazmi

vyvracajúcimi hmotnoprávne závery súdu prvého stupňa. Poukázal na rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , IV. ÚS

372/2008 a , ust. , judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, Georgidas c. Grécko z 29. mája

1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998, Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa názoru navrhovateľa sa odvolací súd zákonom odporujúcim spôsobom

vysporiadal aj s otázkou premlčania pohľadávky a dodáva, ţe súd si nevšímal, ţe „vedomosť

o prípadnej škode“ predstavuje splnenie len jednej z dvoch zákonných podmienok, ktoré

musia byť splnené súčasne, aby mohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota podľa

§ 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka. Z tohto pohľadu namietané rozhodnutie odvolacieho

súdu nezodpovedá poţiadavke, ţe musí byť jasné a musí zodpovedať ucelene na obe

podmienky definované v § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka. Podľa navrhovateľa,

rozhodujúcim dňom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty

bol 30. jún 1999, kedy navrhovateľovi pošta doručila oznam z Obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I, č. 1200/1999 z 24. júna 1999. Z tejto verejnej listiny sa

dozvedel, kto za škodu zodpovedal pôvodne a o právnom nástupcovi pôvodného

zodpovedného. Rovnako sa dozvedel aj o tom, kto za škodu zodpovedá od 01. apríla 1992. Je

evidentné, ţe subjektívna dvojročná premlčacia lehota začala plynúť 01. júla 1999, pričom

lehota na uplatnenie práva na náhradu škody vypršala 01. júla 2001.

8

V odôvodnení rozsudku chýba aj úvaha súdu o tom, ako vplýva na premlčanie

jednotlivých zloţiek uplatnenej škody skutočnosť, ţe Hospodársky zákonník nepoznal

príslušenstvo pohľadávky.

Na základe uvedeného navrhovateľ ţiada dovolací súd, aby zrušil rozsudok

odvolacieho súdu, č. k. -385 zo 07. júna 2011. Z dôvodu, ţe rozhodnutie súdu

prvého stupňa má tie isté vady, ako rozsudok odvolacieho súdu, ţiada, aby dovolací súd zrušil

aj rozsudok súdu prvého stupňa, č. k. -465 z 29. júla 2005 a vrátil vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

K podanému dovolaniu sa vyjadrili vedľajší účastníci na strane odporcu, podľa

ktorých rozhodnutím odvolacieho súdu nebol zmenený rozsudok prvostupňového súdu

a postupom súdu nebola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Navrhovateľom

uvádzané dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia povaţujú za bezpredmetné, účelové

a nezodpovedajúce právnemu ani skutkovému stavu veci a väčšina ním uvádzaný dôvodov

dovolania je hmotnoprávnej povahy a teda nie sú prípustnými dôvodmi dovolania v prípade

dovolania podaného titulom údajného odňatia moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f)

).

K tvrdeniam navrhovateľa o prípustnosti dovolania podľa ust.

vedľajší účastníci majú za to, ţe v danom prípade neboli naplnené zákonom vyţadované

podmienky zmeny rozsudku. Všetky okolnosti významné pre rozhodnutie vo veci boli

prvostupňovým i odvolacím súdom posúdené zhodne a na ich základe obidva súdy dospeli

k rovnakému záveru o nedôvodnosti podaného návrhu. Samotné označenie predmetu sporu

nie je v zmysle uvedeného spôsobilé zapríčiniť zmenu rozsudku prvostupňového súdu.

Čo sa týka nesprávneho označenia právnej veci, to vychádzalo z podania navrhovateľa

zo dňa 14. októbra 2010, označená ako „Aktualizácia petitu k 22. októbru 2010“, ktorým

navrhovateľ rozšíril svoj pôvodný návrh a domáhal sa od odporcu zaplatenia „škody

55 556 214,- eur s kapitalizovaným úrokom 35 % p. a. od 22. októbra 2010 do zaplatenia“. Na

základe toho podania bola vec nesprávne označená ako „právna vec o zaplatenie 55 556 214,-

eur“, a to i napriek tomu, ţe odvolací súd na svojom pojednávaní konanom dňa 07. júla 2011

tento návrh navrhovateľa na zmenu a rozšírenie ţalobného petitu v súlade s ust. § 95 ods. 2

nepripustil, odvolací súd teda riadne rozhodol o podanom návrhu navrhovateľa.

Navrhovateľom namietané označenie právnej veci v napadnutom rozhodnutí moţno

9

povaţovať maximálne za chybu v písaní, v ţiadnom prípade však nie za zmenu rozsudku

prvostupňového súdu, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 1

.

K navrhovateľovmu tvrdeniu, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred odvolacím

súdom ( ) vedľajší účastníci uviedli, ţe navrhovateľom uvádzané dôvody

nespĺňajú náleţitosti v zmysle . je to z dôvodu, ţe ním uvádzané údajné

procesno-právne námietky nemoţno povaţovať za také vady konania, ktoré by mali za

následok odňatie moţnosti navrhovateľa konať pred súdom a jednak z dôvodu, ţe ďalšie ním

uvádzané námietky sú výlučne hmotnoprávneho charakteru, pričom dovolací dôvod podľa

citovaného ustanovenia striktne vylučuje preskúmavanie vecnej (hmotnoprávnej) stránky

napadnutého rozhodnutia. Rovnako ani ďalšie námietky uvádzané navrhovateľom nemali za

následok odňatie moţnosti navrhovateľa konať pred súdom a napadnuté rozhodnutie spĺňa

všetky náleţitosti rozsudku tak, ako ich vyţaduje .

Vedľajší účastníci na strane odporcu na základe uvedeného vo svojom vyjadrení

ţiadajú Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby v zmysle § 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c) dovolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietol a priznal vedľajším

účastníkom na strane odporcu náhradu trov dovolacieho konania vrátane trov právneho

zastúpenia, alternatívne, aby v zmysle dovolanie navrhovateľa zamietol

z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie je vecne správne, nie sú dané dôvody dovolania

a konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou konania, pre ktoré by bolo

potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a aby priznal vedľajším účastníkom na strane odporcu

náhradu trov dovolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia.

K dovolaniu navrhovateľa sa vyjadril aj odporca, ktorý má za to, ţe neexistuje

dovolací dôvod, nakoľko odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, odvolací súd

postupoval procesne správne a nie sú dané ani ďalšie dovolacie dôvody podľa .

Odporca tvrdenia navrhovateľa, ţe zmluvu o beţnom účte uzatvoril neexistujúci

subjekt, teda odporca, povaţuje za neopodstatnené. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, ţe by

Oznámenie o otvorení účtu zo dňa 24. júla 1990 podpísala za ţalovaného osoba, ktorá na to

nebola oprávnená, a ani nepredloţil ďalšie dôkazy, o ktoré opiera dôvody neplatnosti zmluvy

o vedení beţného účtu. Odporca ďalej poznamenal, ţe beţný účet bolo moţné v roku 1990

10

viesť aj podľa , teda nielen podľa Hospodárskeho zákonníka ako

nesprávne uvádza v dovolaní navrhovateľ.

Odporca vo svojom vyjadrení poukázal aj na zásadu „pacta sunt servanda“ a má za to,

ţe tu nie je naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o vedení beţného účtu,

nakoľko to nemá ţiadny vplyv na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom. Mala by totiţ

platiť zásada ochrany dobrej viery nadobudnutých práv, a teda vysporiadanie prípadných

sporných nárokov (vydanie bezdôvodného obohatenia) by sa malo uskutočniť medzi

ţalobcom a Ing. H..

Odporca má za to, ţe v tvrdeniach navrhovateľa sú logické rozpory, nakoľko na jednej

strane tvrdí, ţe zmluva o vedení beţného účtu je neplatná, na druhej strane sa navrhovateľ

domáha voči odporcovi náhrady škody. Avšak, ak by mala byť zmluva o vedení beţného účtu

neplatná, nie je zrejmé, ktorú povinnosť mal odporca voči navrhovateľovi porušiť.

Odporca poukázal na to, ţe ţalobca pôsobil v roku 1990 ako podnikateľ, a teda sa

uňho predpokladá určitá miera profesionality a znalosti práva. Keďţe navrhovateľ bol v danej

veci v roku 1990 zainteresovaný, odporca má za to, ţe výkon práv navrhovateľa v rámci tohto

sporu je v rozpore s dobrými mravmi.

Odporca v závere dodáva, ţe tvrdenie navrhovateľa o tom, kto za údajnú škodu

zodpovedá sa dozvedel aţ dňa 30. júna 1999 je absurdné, pretoţe navrhovateľ uţ v roku 1994

podal ţalobu a v roku 1991 sa navrhovateľ obracal písomne na odporcu v tejto veci.

To, ţe odvolací súd nerozhodol podľa predstáv navrhovateľa, prípadne, ţe

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv, nemoţno povaţovať za porušenie práv

garantovaných a medzinárodnými zmluvami.

Odporca povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za správne po skutkovej i právnej

stránke, preto navrhuje, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací( )skôr ako

pristúpil k vecnému prejednaniu dovolania navrhovateľa skúmal,či dovolanie má náleţitosti

vyţadované podľa ust. , či je podané v zákonom stanovenej lehoty na

podanie dovolania a či v danej veci je dovolanie prípustné.

11

Navrhovateľ podal dovolanie v zákonnej jednomesačnej lehote,pričom jeho dovolanie

má náleţitosti podľa ust. a

Dovolací súd preto skúmal,či v predmetnej veci je dovolanie prípustné.

Podľa ust. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu,pokiaľ to zákon pripúšťa.

Prípustnosť dovolania konkretizujú ustanovenia §, 238 a 239

Ustanovenie uvádza,kedy je dovolanie prípustné voči uzneseniam

odvolacieho súdu. Vzhľadom nato,ţe dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu,prípustnosť dovolania nie je moţné v predmetnej veci odvodiť podľa ust.§ 239 ods.1,2

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej( ), dovolanie je prípustné aj

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci( ) a dovolanie je prípustné tieţ

proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,ţe dovolanie je

prípustné,pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa , ( ).

Navrhovateľ uviedol ako dôvod prípustnosti dovolania t.j. zásadu

diformity - rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvého stupňa.

Dovolací súd má zato, ţe zásada diformity v danej veci nebola naplnená, pretoţe

o rozdielnosť rozsudku ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré sú významné pre rozhodnutie veci,

posúdené oboma súdmi rozdielne a práva a povinnosti stanovené účastníkom konania sú

podľa záverov týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne konštitujú alebo deklarujú práva

a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania, k čomu v predmetnej veci nedošlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe prípustnosť dovolania nie je daná

ani podľa ust., a a preto skúmal, či prípustnosť dovolania nie daná

podľa ust.

12

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c)účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V ustanovení sú taxatívne vymenované vady konania a k tomu, či

rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád uvedených v prihliada

dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale aj z úradnej povinnosti zisťuje jej existenciu

a to bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo nie. Zistenie vady uvedenej v

má za následok ,ţe dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Dovolací súd preto postupom podľa preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu a konštatoval, ţe netrpí vadami uvedenými v § 237 písm. a), b), c), d), e)

a g) Tieto vady dovolateľ ani neuvádzal vo svojom dovolaní. Dovolací súd následne

skúmal, či nedošlo k vade konania podľa .t.j. či sa účastníkovi konania

postupom súdu neodňala moţnosť konať pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv ,ktoré by inak účastník

konania mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu

vylúčený.

Pri posudzovaní otázky, či za odňatie moţnosti účastníka konania konať pred súdom

treba povaţovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok jeho

odôvodnenia( ),dovolací súd dospel k záveru, ţe nepreskúmateľnosť

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý súdny proces, ktorý napĺňa znaky odňatia

moţnosti konať pred súdom podľa ust. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami

13

účastníka. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý proces

zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl.6 ods.1.

Dovolací súd konštatoval, ţe Krajský súd v Bratislave rozhodol v právnej veci

navrhovateľa: Dr. V. K., K.K., X. Š., proti odporcovi: V. Ú. B., a. s., M. B., o zaplatenie

náhrady škody vo výške 3 416 523,93 eur (102 926 200.-Sk) s prísl. rozsudkom z 29. júla

2005, č. k. -465 tak, ţe ţalobu zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov

konania.

Navrhovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie podaním z 28. septembra 2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní navrhovateľa

rozsudkom 07. júna 2011, č. k. -385 v právnej veci navrhovateľa: PhDr. V. K.,

K., Š. proti odporcovi: V. Ú. B., a. s., M., B. a vedľajších účastníkov: M.. F. S. R., Š., B., F.

N. M. S. R., T., B. a S. K., a. s., C.,B., o zaplatenie 55 556 214.- eur tak, ţe napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: -465 z 29. júla 2005 potvrdil

a odporcovi a vedľajším účastníkom trovy odvolacieho konania nepriznal.

Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených rozhodnutí t.j. rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu dospel k názoru, ţe odvolací súd rozhodol o inom

predmete konania, neţ aký bol predmetom odvolania navrhovateľa. Prvostupňový súd

rozhodoval o náhrade škody vo výške 3 416 523,93 eur (102 926 200,- Sk,) takto označil

navrhovateľ v odvolaní tieţ predmet sporu, ale odvolací súd rozhodoval o 55 556 214,- eur.

Pod pojem „vec sama“ sa rozumie vec, ktorá je predmetom konania, pre ktorú sa vedie

konanie. V konaní, v ktorom ide rozhodnutie sporu o právo medzi účastníkmi, ktorí stoja proti

sebe, sa za vec samu povaţuje nárok uplatnený ţalobou, o ktorom má byť v príslušnom

konaní vecne rozhodnuté.

Navrhovateľ podaním došlým na odvolací súd 14. októbra 2010(č.l.367) aktualizoval

petit k 22. októbru 2010 tak, ţe ţiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu škodu

55 556 214,- eur s kapitalizovaným úrokom 35 % p. a. od 22. októbra 2010 do zaplatenia.

Zároveň ţiadal zaviazať odporcu na trovy konania.

Odvolací súd dňa 07. júna 2011 bez nariadenia pojednávania vyhlásil a) uznesenie,

ktorým návrh na zmenu ţaloby nepripustil a b)rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa. (čl.384 –zápisnica zo 07. júna 2011). Zo zápisnice taktieţ vyplýva, ţe išlo

14

o vec navrhovateľa: PhDr. V. K., K.K., Š. proti odporcovi: VÚB, a. s., M., B., o náhradu

škody 3 416 523,93 eur s prísl.

Dovolací súd preto poukazuje na predmet sporu v konaní na súde prvého stupňa

a v konaní vedenom na odvolacom súde pod sp. zn.: , ktorý nie je totoţný.

Rovnako nepreskúmateľnosť vyvoláva označenie predmetu – výšky škody v zápisnici zo

07. júna 2010 a predmetu sporu uvedenom v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací

súd poukazuje na uznesenie odvolacieho súdu, ktorým návrh na zmenu ţaloby nepripustil.

O tomto návrhu navrhovateľa zo 14. októbra 2010 síce dňa 07. júna 2011 rozhodol odvolací

súd uznesením, ale táto skutočnosť sa neprejavila v odôvodnení jeho rozsudku. S

prihliadnutím na predmet sporu - náhradu škody vo výške 3 416 523,93 eur deklarovanú

v zápisnici zo 07. júna 2011, je nepreskúmateľné prečo odvolací súd rozhodol o náhrade

škody 55 556 214,- eur v písomnom vyhotovení rozsudku.

Ust. podrobne vymedzuje čo má odôvodnenie obsahovať. Jasné

a jednoznačné odôvodnenie meritórneho rozhodnutia alebo rozhodnutie procesnej povahy

tvorí súčasť základného práva na súdnu ). Ustanovenie § 157 ods. 2

treba z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle SR vykladať

a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na

základe ktorých je zaloţené ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené dospel k názoru, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn.: náleţitosti vyţadované v ust. § 157

ods. 2 nemá a to v základnej otázke predmetu konania, výšky náhrady škody, o ktorej

odvolací súd rozhodoval.

Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania je daná podľa ust. § 237

písm. f) Keďţe dovolací súd zistil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou

uvedenou v ust. rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil podľa ust.

ods. 3 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj

o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( ).

K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky jednohlasne.

15

Poučenie: proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 25. apríla 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.