Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4ef/388189.fbc63b.pdf
PDF · 164.48 KB
No categories available
1ObdoV/33/2011
Najvyšší súd 1ObdoV/33/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v právnej veci navrhovateľa:
PhDr. V. K., K., Š., právne zastúpenému JUDr. I. K., advokátom so sídlom F., X. B., proti
odporcovi: V. Ú. B., a. s., M., B. a vedľajších účastníkov: M.. F. S. R., Š., B., F. N. M. S. R.,
T., B. a S. K., a. s., C., B., vedľajší účastníci právne zastúpení JUDr. A. B., advokátom so
sídlom J., X. B., o zaplatenie 55 556 214,- eur, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn.: 33Cb/178/1995, na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 07. júna 2011, č. k.: 3Obo/53/2010-385, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 07. júna 2011,č. k.: 3Obo 53/2010-385 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. júla 2005, č. k. 33Cb/178/1995-465 návrh
zamietol a odporcovi trovy odvolacieho konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe navrhovateľ si uplatnil proti odporcovi
náhradu škody vo výške 1 182 493,98 Sk s úrokom z omeškania vo výške 21,04 % p. a. od
20. januára 1992 do zaplatenia. Podaním zo 14. augusta 2000 upravil výšku nároku na
102 926 200,- Sk s 35 % úrokom z omeškania od 01. januára 2001. Súd zmenu návrhu
pripustil.
Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, ţe beţný účet č. X. bol otvorený vo V. Ú. B.
š. p. ú., pobočka B. mesto na meno Ing. P. H. s dodatkom „K. E.G.R“. prostredníctvom tohto
účtu sa mal vykonávať platobný styk konzorcia. Majiteľom účtu bol Ing. P. H., ktorý dňa 12.
decembra 1991 poţiadal o zmenu podpisových vzorov k beţnému účtu na základe jeho
vylúčenia z konzorcia. Predchodca odporcu ţiadosti vyhovel a neporušil ţiadnu svoju
povinnosť. Zmenou podpisových vzorov navrhovateľ stratil dispozície s účtom. Odporca
v konaní vzniesol námietku premlčania.
Súd prvého stupňa z predloţených písomných dokladov a z prednesov účastníkov
zistil, ţe dňa 9. júla 1990 bola prijatá spoločenská zmluva konzorcia – K. E. N. R., ktorého
spoločníkmi boli Ing. P. H., Dr. V. K., Ing. Arch. J. Č., Ing. Arch. V. F., Ing. B. K. a M. H..
Účelom K. bola príprava, propagácia a samotná realizácia filmársko-jachtárskej
medzinárodnej E. spočívajúcej v plavbe cez Atlantik, vrátane zabezpečenia hospodárskych
aktivít zameraných na získanie finančných prostriedkov potrebných na realizáciu plavby. Na
ţiadosť Ing. P. H. a navrhovateľa bol u odporcu zriadený beţný účet č. X. s podpisovým
právom Ing. H. a navrhovateľa. Navrhovateľ poţiadal odporcu o blokáciu účtu, ktorý odporca
zrealizoval, avšak na základe oznámenia Ing. H., ktorý bol majiteľom účtu.
Súd nárok navrhovateľa posudzoval podľa Hospodárskeho zákonníka účinného
od 1. mája 1990.
Navrhovateľ v návrhu uviedol, ţe dňa 01. novembra 1991 poţiadal odporcu o blokáciu
beţného účtu, pretoţe zo strany Ing. H. dochádzalo k nesprávnemu čerpaniu z účtu. Súd zistil,
ţe beţný účet č. X. bol zaloţený s názvom Ing. P. H. – „K. E. G. R.“ s tým, ţe právo
dispozície /okrem majiteľa/ mal aj navrhovateľ.
Odporca dňa 06. decembra 1991 oznámil navrhovateľovi, ţe zablokoval predmetný
účet na jeho ţiadosť, avšak listom z 19. decembra 1991 oznámil odporca navrhovateľovi, ţe
blokáciu účtu neakceptuje a právo s ním nakladať priznáva Ing. P. H., na základe predloţenej
zápisnice zo zasadnutia konzorcia zo dňa 21. novembra 1991.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa vyslovil, ţe konzorcium podľa § 106 za
Hospodárskeho zákonníka nie je právnickou osobou, teda subjektom práv a povinností
a majiteľom účtu bol Ing. P. H.. Taktieţ zo ţiadneho dôkazu nevyplynulo, ţe finančné
prostriedky na uvedenom účte patrili navrhovateľovi.
Súd prvého stupňa uplatnený nárok posudzoval podľa § 145 ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka v spojení s ust. § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka a dospel k záveru, ţe
nárok je premlčaný.
Na základe uvedeného návrh zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. tak, ţe ich odporcovi nepriznal, pretoţe si ţiadne neuplatnil.
Na odvolanie navrhovateľa prejednal vec Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací (§ 10 ods. 2) podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
odvolaniu nie je moţné vyhovieť.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom odvolacieho konania
bolo uplatnené právo navrhovateľa na náhradu škody s príslušenstvom, ktorá mu mala
vzniknúť porušením povinnosti zo strany odporcu. Porušenie povinnosti videl v tom, ţe ním
navrhnutú a realizovanú blokádu beţného účtu X. dňa 19. decembra 1991 zrušil. O tejto
skutočnosti bol navrhovateľ písomne informovaný, čo vyplýva i z podaného návrhu.
Odporca v konaní popieral dôvodnosť ţaloby a namietal premlčanie nároku.
Odvolací súd mal za to, ţe predpokladom nároku na náhradu škody podľa § 145
Hospodárskeho zákonníka je protiprávny úkon, t. j. porušenie záväzku alebo inej právnej
povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením záväzku alebo
inej právnej povinnosti a zavinenie, pričom dôkazné bremeno preukázať príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a porušením povinnosti je na poškodenom. Protiprávnosť sa skúma so
zreteľom na rozpor určitého konania s objektívnym právom, ide teda o porušenie konkrétneho
záväzkového vzťahu alebo inej právnej povinnosti, ktorá je obsahovou zloţkou konkrétneho
záväzkového právneho vzťahu alebo inej právnej povinnosti ustanovenej priamo právnym
predpisom. Vznik škody je ďalším predpokladom nároku, ktorá predstavuje majetkovú ujmu
vyjadriteľnú v peniazoch a v peniazoch nahraditeľnú. Škodou je to, o čo sa majetok
poškodeného zmenšil škodnou udalosťou. Ďalším predpokladom nároku na náhradu škody je
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie.
V prvostupňovom konaní súd vyslovil, ţe beţný účet X. bol vedený na Ing. H.
s tým, ţe navrhovateľ mal k účtu dispozičné právo, teda majiteľom účtu bola iná osoba neţ
navrhovateľ. Z obsahu spisu bolo zistené, ţe tento skutkový záver vyslovený súdom prvého
stupňa je správny.
Odvolací súd poukázal na ust. § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého
je premlčacia lehota práva na náhradu škody dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody sa
premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Toto
ustanovenie kumuluje subjektívnu lehotu /2 ročná/, ktorá začína plynúť pri splnení dvoch
podmienok, a to vedomosť o škode a kto za ňu zodpovedá a objektívnu lehotu /10 ročná od
vzniku škodovej udalosti/, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel.
V predmetnej veci nebolo spochybnené, ţe navrhovateľ mal vedomosť o prípadnej
škode dňa 19. decembra 1991, ako vyplýva i z jeho návrhu, keď uvádza, ţe týmto dňom mu
bolo oznámené, ţe blokáciu beţného účtu odporca zrušil. Navrhovateľ návrh uplatnil na súde
dňa 31. mája 1994 /osobne, ako to vyplýva z prezentačnej pečiatky na prvej strane prvopisu
návrhu/, teda nesporne po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 131b ods. 2
Hospodárskeho zákonníka /lehota uplynula 20. decembra 1993/, ako úspešne namietal
odporca.
Navrhovateľ v konaní namietal, ţe odporca nárok uznal a v odvolaní v súvislosti
s premlčaním poukázal aj na svoje podanie zo dňa 14. augusta 2000 /na l. č. 243/. Vo svojom
stanovisku k vyjadreniu odporcu zo dňa 12. mája 2011 zotrval na svojom stanovisku, ţe
ţaloba bola podaná v lehote. V odvolaní poukázal na to, ţe odporca svoj záväzok podľa § 132
ods. 1 Hospodárskeho zákonníka uznal listom zo 06. decembra 1991.
Odvolací súd poukázal na ust. § 131b ods. 6 Hospodárskeho zákonníka, podľa
ktorého, ak právo povinný uznal, je premlčacia lehota desaťročná a plynie odo dňa uznania,
ak sa však v uznaní uviedla lehota na plnenie, plynie premlčacia lehota odo dňa, keď uplynula
táto lehota.
Odvolací súd po preskúmaní podania odporcu zo 6. decembra 1991 dospel k záveru,
ţe nemá náleţitosti uznania záväzku tak, ako to predpokladá ust. § 132 ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka v nadväznosti na predĺţenie premlčacej lehoty v súvislosti s uznávacím úkonom.
Toto je len oznámením o uskutočnení blokácie účtu X. s doporučením v súvislosti
s predmetným účtom.
V predmetnej veci teda k uznaniu nároku na náhradu škody zo strany odporcu nedošlo.
V konaní nebol prezentovaný ţiadny iný dôkaz, ktorý by napĺňal znaky uznania záväzku tak,
ako to predpokladá ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd zastal názor, ţe súd na základe
zisteného skutkového stavu, vyvodil správny záver, keď návrh zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 tak, ţe ich odporcovi a vedľajším účastníkom nepriznal, pretoţe si ich náhradu neuplatnili.
Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. júna 2011, č. k.:
3Obo/53/2010-385 podal navrhovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe rozhodnutie je
postihnuté vadami podľa ust. § 241 ods. 2 písm. a), b), c) a ust. § 237 písm. f) O. s. p..
Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 238 ods. 1 O. s. p..
Navrhovateľ v dovolaní podrobne rozobral zmeny návrhu, ktoré počas konania na
prvostupňovom a druhostupňovom súde vykonal. Poukázal na to, ţe odvolací súd rozsudkom,
č. k. 3Obo/53/2010-385 zmenil predmet konania a potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 33Cb/178/1995-465 z 29. júla 2005, ktorým súd prvého stupňa zamietol
návrh na náhradu škody z 31. mája 1994 v znení súdom pripustených zmien petitu zo
14. augusta 2000 a 29. októbra 2001. Proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu z 29. júla
2005 podal navrhovateľ dňa 28. septembra 2005 odvolanie. Ţiadal, aby odvolací súd zmenil
zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa a protistranu zaviazal tak, ako to ţiadal
v základnom konaní. Následne cez podateľňu súdu doručil dňa 14. októbra 2010 ďalšiu
aktualizáciu petitu. Dňa 11. júla 2011 bol navrhovateľovi doručený rozsudok odvolacieho
súdu, č. k. 3Obo/53/2010-385, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa, avšak na iný predmet, neţ aký bol 07. júna 2011, aj na súde prvého
stupňa. Pretoţe predmetom namietaného rozhodnutia je náhrada škody vo výške 55 556 214,-
eur, rozsudok odvolacieho súdu je zmeňujúcim vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v odôvodnení rozsudku mlčí o dôvodoch svojho postupu. Keďţe rozsudkom, č. k.
3Obo/53/2010-385, doručeným 11. júla 2011 bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo
veci samej, ide v podstate o nové rozhodnutie, dovolanie proti nemu je prípustné v zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ v tejto časti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 259/2011-10, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Cdo/80/2008 z 19. júna 2008 a R 36/2006.
Navrhovateľ má za to, ţe odvolací súd výrokom svojho rozsudku, ktorým potvrdil
zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, avšak v inom predmete, porušil zákon. Právnym
následkom výroku rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku
rozhodnutia súdu prvého stupňa je ukončenie základného, dvojstupňového súdneho konania.
Pre úplnú absenciu jasného a zrozumiteľného výkladu v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nemoţno zistiť, či k zmene návrhu došlo postupom podľa § 95 O. s. p..
v dôsledku toho, ţe o zmenenom návrhu ďalej nekonal a nerozhodoval súd prvého stupňa,
bola porušené zásada dvojinštančnosti konania. Postupom odvolacieho súdu nebola zmarená
len moţnosť konať o zmenenom návrhu pred súdom prvého stupňa, ale v dôsledku toho tieţ
moţnosť domáhať sa cestou riadneho opravného prostriedku preskúmania záverov súdu
prvého stupňa. V súvislosti s uvedeným, poukázal navrhovateľ na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 452/2010-37.
Navrhovateľ ďalej namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené
a nepreskúmateľné, pretoţe váţne rozpory vyplývajúce zo súbehu zmeneného predmetu
a potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia v odôvodnení rozsudku nijako neriešil. Zároveň
namieta, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nezákonný a prekvapivý, keďţe odvolací súd
nevytýčil verejné ústne pojednávanie, na ktoré by pozýval účastníkov konania a na ktorom by
vykonával dokazovanie; neuskutočnil pojednávanie, na ktorom by dal účastníkom moţnosť
vyjadriť sa k návrhom protistrany; ak rozhodoval o aktualizácii petitu zo 14. októbra 2010,
ako o návrhu na jeho zmenu, potom nerešpektoval zásadu viazanosti obsahom návrhu
účastníka na zmenu petitu, lebo nerozhodoval o celom návrhu; voči účastníkom si nesplnil
svoju doručovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 95 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ má za to, ţe
doručením rozsudku odvolacieho súdu nemohol nadobudnúť právoplatnosť rozsudok súdu
prvého stupňa, pretoţe nie je rozhodnutím v totoţnom predmete. Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky doručený 11. júla 2011 je v časti výroku o predmete veci
nepreskúmateľný pre absenciu akýchkoľvek skutkových i právnych záverov. Je zmätočný,
pričom ním odvolací súd porušil právo navrhovateľa konať pred súdom, jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Navrhovateľ ďalej namieta, ţe namietané rozhodnutie (rovnako aj rozsudok súdu
prvého stupňa) je zmätočné a nepreskúmateľné, teda i nepresvedčivé aj z ďalších dôvodov,
ktoré podrobne v dovolaní rozvádza (faktické a právne závery odvolacieho súdu zaloţené na
vymyslených a prekrútených odvolacích dôvodoch navrhovateľa; nekritické kopírovanie
súhrnných skutkových zistení súdu prvého stupňa; neprihliadanie na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, napriek tomu, ţe navrhovateľ predloţil dostatočné dôkazy o absolútnej
neplatnosti).
Ďalej namieta, ţe súd nijako neskúmal a ani sa nevysporiadal s argumentmi a dôkazmi
vyvracajúcimi hmotnoprávne závery súdu prvého stupňa. Poukázal na rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 303/2003, II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS
372/2008 a IV. ÚS 350/2009, ust. § 157 ods. 2 O. s. p., judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, Georgidas c. Grécko z 29. mája
1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998, Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Podľa názoru navrhovateľa sa odvolací súd zákonom odporujúcim spôsobom
vysporiadal aj s otázkou premlčania pohľadávky a dodáva, ţe súd si nevšímal, ţe „vedomosť
o prípadnej škode“ predstavuje splnenie len jednej z dvoch zákonných podmienok, ktoré
musia byť splnené súčasne, aby mohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota podľa
§ 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka. Z tohto pohľadu namietané rozhodnutie odvolacieho
súdu nezodpovedá poţiadavke, ţe musí byť jasné a musí zodpovedať ucelene na obe
podmienky definované v § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka. Podľa navrhovateľa,
rozhodujúcim dňom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty
bol 30. jún 1999, kedy navrhovateľovi pošta doručila oznam z Obchodného registra
Okresného súdu Bratislava I, č. 1200/1999 z 24. júna 1999. Z tejto verejnej listiny sa
dozvedel, kto za škodu zodpovedal pôvodne a o právnom nástupcovi pôvodného
zodpovedného. Rovnako sa dozvedel aj o tom, kto za škodu zodpovedá od 01. apríla 1992. Je
evidentné, ţe subjektívna dvojročná premlčacia lehota začala plynúť 01. júla 1999, pričom
lehota na uplatnenie práva na náhradu škody vypršala 01. júla 2001.
V odôvodnení rozsudku chýba aj úvaha súdu o tom, ako vplýva na premlčanie
jednotlivých zloţiek uplatnenej škody skutočnosť, ţe Hospodársky zákonník nepoznal
príslušenstvo pohľadávky.
Na základe uvedeného navrhovateľ ţiada dovolací súd, aby zrušil rozsudok
odvolacieho súdu, č. k. 3Obo/53/2010-385 zo 07. júna 2011. Z dôvodu, ţe rozhodnutie súdu
prvého stupňa má tie isté vady, ako rozsudok odvolacieho súdu, ţiada, aby dovolací súd zrušil
aj rozsudok súdu prvého stupňa, č. k. 33Cb/178/1995-465 z 29. júla 2005 a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
K podanému dovolaniu sa vyjadrili vedľajší účastníci na strane odporcu, podľa
ktorých rozhodnutím odvolacieho súdu nebol zmenený rozsudok prvostupňového súdu
a postupom súdu nebola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Navrhovateľom
uvádzané dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia povaţujú za bezpredmetné, účelové
a nezodpovedajúce právnemu ani skutkovému stavu veci a väčšina ním uvádzaný dôvodov
dovolania je hmotnoprávnej povahy a teda nie sú prípustnými dôvodmi dovolania v prípade
dovolania podaného titulom údajného odňatia moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f)
O. s. p.).
K tvrdeniam navrhovateľa o prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 ods. 1 O. s. p.
vedľajší účastníci majú za to, ţe v danom prípade neboli naplnené zákonom vyţadované
podmienky zmeny rozsudku. Všetky okolnosti významné pre rozhodnutie vo veci boli
prvostupňovým i odvolacím súdom posúdené zhodne a na ich základe obidva súdy dospeli
k rovnakému záveru o nedôvodnosti podaného návrhu. Samotné označenie predmetu sporu
nie je v zmysle uvedeného spôsobilé zapríčiniť zmenu rozsudku prvostupňového súdu.
Čo sa týka nesprávneho označenia právnej veci, to vychádzalo z podania navrhovateľa
zo dňa 14. októbra 2010, označená ako „Aktualizácia petitu k 22. októbru 2010“, ktorým
navrhovateľ rozšíril svoj pôvodný návrh a domáhal sa od odporcu zaplatenia „škody
55 556 214,- eur s kapitalizovaným úrokom 35 % p. a. od 22. októbra 2010 do zaplatenia“. Na
základe toho podania bola vec nesprávne označená ako „právna vec o zaplatenie 55 556 214,-
eur“, a to i napriek tomu, ţe odvolací súd na svojom pojednávaní konanom dňa 07. júla 2011
tento návrh navrhovateľa na zmenu a rozšírenie ţalobného petitu v súlade s ust. § 95 ods. 2
O. s. p. nepripustil, odvolací súd teda riadne rozhodol o podanom návrhu navrhovateľa.
Navrhovateľom namietané označenie právnej veci v napadnutom rozhodnutí moţno
povaţovať maximálne za chybu v písaní, v ţiadnom prípade však nie za zmenu rozsudku
prvostupňového súdu, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 1
K navrhovateľovmu tvrdeniu, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred odvolacím
súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) vedľajší účastníci uviedli, ţe navrhovateľom uvádzané dôvody
nespĺňajú náleţitosti v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.. je to z dôvodu, ţe ním uvádzané údajné
procesno-právne námietky nemoţno povaţovať za také vady konania, ktoré by mali za
následok odňatie moţnosti navrhovateľa konať pred súdom a jednak z dôvodu, ţe ďalšie ním
uvádzané námietky sú výlučne hmotnoprávneho charakteru, pričom dovolací dôvod podľa
citovaného ustanovenia striktne vylučuje preskúmavanie vecnej (hmotnoprávnej) stránky
napadnutého rozhodnutia. Rovnako ani ďalšie námietky uvádzané navrhovateľom nemali za
následok odňatie moţnosti navrhovateľa konať pred súdom a napadnuté rozhodnutie spĺňa
všetky náleţitosti rozsudku tak, ako ich vyţaduje § 157 ods. 2 O. s. p..
Vedľajší účastníci na strane odporcu na základe uvedeného vo svojom vyjadrení
ţiadajú Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby v zmysle § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) O. s. p. dovolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietol a priznal vedľajším
účastníkom na strane odporcu náhradu trov dovolacieho konania vrátane trov právneho
zastúpenia, alternatívne, aby v zmysle § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie navrhovateľa zamietol
z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie je vecne správne, nie sú dané dôvody dovolania
a konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou konania, pre ktoré by bolo
potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a aby priznal vedľajším účastníkom na strane odporcu
náhradu trov dovolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia.
K dovolaniu navrhovateľa sa vyjadril aj odporca, ktorý má za to, ţe neexistuje
dovolací dôvod, nakoľko odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, odvolací súd
postupoval procesne správne a nie sú dané ani ďalšie dovolacie dôvody podľa O. s. p..
Odporca tvrdenia navrhovateľa, ţe zmluvu o beţnom účte uzatvoril neexistujúci
subjekt, teda odporca, povaţuje za neopodstatnené. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, ţe by
Oznámenie o otvorení účtu zo dňa 24. júla 1990 podpísala za ţalovaného osoba, ktorá na to
nebola oprávnená, a ani nepredloţil ďalšie dôkazy, o ktoré opiera dôvody neplatnosti zmluvy
o vedení beţného účtu. Odporca ďalej poznamenal, ţe beţný účet bolo moţné v roku 1990
viesť aj podľa Občianskeho zákonníka, teda nielen podľa Hospodárskeho zákonníka ako
nesprávne uvádza v dovolaní navrhovateľ.
Odporca vo svojom vyjadrení poukázal aj na zásadu „pacta sunt servanda“ a má za to,
ţe tu nie je naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o vedení beţného účtu,
nakoľko to nemá ţiadny vplyv na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom. Mala by totiţ
platiť zásada ochrany dobrej viery nadobudnutých práv, a teda vysporiadanie prípadných
sporných nárokov (vydanie bezdôvodného obohatenia) by sa malo uskutočniť medzi
ţalobcom a Ing. H..
Odporca má za to, ţe v tvrdeniach navrhovateľa sú logické rozpory, nakoľko na jednej
strane tvrdí, ţe zmluva o vedení beţného účtu je neplatná, na druhej strane sa navrhovateľ
domáha voči odporcovi náhrady škody. Avšak, ak by mala byť zmluva o vedení beţného účtu
neplatná, nie je zrejmé, ktorú povinnosť mal odporca voči navrhovateľovi porušiť.
Odporca poukázal na to, ţe ţalobca pôsobil v roku 1990 ako podnikateľ, a teda sa
uňho predpokladá určitá miera profesionality a znalosti práva. Keďţe navrhovateľ bol v danej
veci v roku 1990 zainteresovaný, odporca má za to, ţe výkon práv navrhovateľa v rámci tohto
sporu je v rozpore s dobrými mravmi.
Odporca v závere dodáva, ţe tvrdenie navrhovateľa o tom, kto za údajnú škodu
zodpovedá sa dozvedel aţ dňa 30. júna 1999 je absurdné, pretoţe navrhovateľ uţ v roku 1994
podal ţalobu a v roku 1991 sa navrhovateľ obracal písomne na odporcu v tejto veci.
To, ţe odvolací súd nerozhodol podľa predstáv navrhovateľa, prípadne, ţe
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv, nemoţno povaţovať za porušenie práv
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami.
Odporca povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za správne po skutkovej i právnej
stránke, preto navrhuje, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací(§ 10a ods.2 O. s. p.)skôr ako
pristúpil k vecnému prejednaniu dovolania navrhovateľa skúmal,či dovolanie má náleţitosti
vyţadované podľa ust.§ 241 ods.1 O. s. p., či je podané v zákonom stanovenej lehoty na
podanie dovolania a či v danej veci je dovolanie prípustné.
Navrhovateľ podal dovolanie v zákonnej jednomesačnej lehote,pričom jeho dovolanie
má náleţitosti podľa ust.§ 241 ods.1 a 2 O. s. p.
Dovolací súd preto skúmal,či v predmetnej veci je dovolanie prípustné.
Podľa ust.§ 236 ods.1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu,pokiaľ to zákon pripúšťa.
Prípustnosť dovolania konkretizujú ustanovenia §§ 237, 238 a 239 O. s. p.
Ustanovenie § 239 O. s. p. uvádza,kedy je dovolanie prípustné voči uzneseniam
odvolacieho súdu. Vzhľadom nato,ţe dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu,prípustnosť dovolania nie je moţné v predmetnej veci odvodiť podľa ust.§ 239 ods.1,2
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej(§ 238 ods.1 O. s. p.), dovolanie je prípustné aj
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci(§ 238 ods.2 O. s. p.) a dovolanie je prípustné tieţ
proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,ţe dovolanie je
prípustné,pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.3,4 O. s. p.(§ 238 ods.3 O. s. p.).
Navrhovateľ uviedol ako dôvod prípustnosti dovolania § 238 ods.1 O. s. p. t.j. zásadu
diformity - rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvého stupňa.
Dovolací súd má zato, ţe zásada diformity v danej veci nebola naplnená, pretoţe
o rozdielnosť rozsudku ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré sú významné pre rozhodnutie veci,
posúdené oboma súdmi rozdielne a práva a povinnosti stanovené účastníkom konania sú
podľa záverov týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne konštitujú alebo deklarujú práva
a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania, k čomu v predmetnej veci nedošlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe prípustnosť dovolania nie je daná
ani podľa ust.§ 238 ods.1,2 a 3 O. s. p. a preto skúmal, či prípustnosť dovolania nie daná
Podľa ust.§ 237 O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c)účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
V ustanovení § 237 O. s. p. sú taxatívne vymenované vady konania a k tomu, či
rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada
dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale aj z úradnej povinnosti zisťuje jej existenciu
a to bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo nie. Zistenie vady uvedenej v
§ 237 O. s. p. má za následok ,ţe dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Dovolací súd preto postupom podľa § 242 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu a konštatoval, ţe netrpí vadami uvedenými v § 237 písm. a), b), c), d), e)
a g) O. s. p. Tieto vady dovolateľ ani neuvádzal vo svojom dovolaní. Dovolací súd následne
skúmal, či nedošlo k vade konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. .t.j. či sa účastníkovi konania
postupom súdu neodňala moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv ,ktoré by inak účastník
konania mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu
vylúčený.
Pri posudzovaní otázky, či za odňatie moţnosti účastníka konania konať pred súdom
treba povaţovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok jeho
odôvodnenia(§ 157 ods.2 O. s. p.),dovolací súd dospel k záveru, ţe nepreskúmateľnosť
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý súdny proces, ktorý napĺňa znaky odňatia
moţnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý proces
zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl.6 ods.1.
Dovolací súd konštatoval, ţe Krajský súd v Bratislave rozhodol v právnej veci
navrhovateľa: Dr. V. K., K.K., X. Š., proti odporcovi: V. Ú. B., a. s., M. B., o zaplatenie
náhrady škody vo výške 3 416 523,93 eur (102 926 200.-Sk) s prísl. rozsudkom z 29. júla
2005, č. k. 33Cb 178/95-465 tak, ţe ţalobu zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov
konania.
Navrhovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie podaním z 28. septembra 2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní navrhovateľa
rozsudkom 07. júna 2011, č. k. 3Obo 53/2010-385 v právnej veci navrhovateľa: PhDr. V. K.,
K., Š. proti odporcovi: V. Ú. B., a. s., M., B. a vedľajších účastníkov: M.. F. S. R., Š., B., F.
N. M. S. R., T., B. a S. K., a. s., C.,B., o zaplatenie 55 556 214.- eur tak, ţe napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 33Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 potvrdil
a odporcovi a vedľajším účastníkom trovy odvolacieho konania nepriznal.
Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených rozhodnutí t.j. rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu dospel k názoru, ţe odvolací súd rozhodol o inom
predmete konania, neţ aký bol predmetom odvolania navrhovateľa. Prvostupňový súd
rozhodoval o náhrade škody vo výške 3 416 523,93 eur (102 926 200,- Sk,) takto označil
navrhovateľ v odvolaní tieţ predmet sporu, ale odvolací súd rozhodoval o 55 556 214,- eur.
Pod pojem „vec sama“ sa rozumie vec, ktorá je predmetom konania, pre ktorú sa vedie
konanie. V konaní, v ktorom ide rozhodnutie sporu o právo medzi účastníkmi, ktorí stoja proti
sebe, sa za vec samu povaţuje nárok uplatnený ţalobou, o ktorom má byť v príslušnom
konaní vecne rozhodnuté.
Navrhovateľ podaním došlým na odvolací súd 14. októbra 2010(č.l.367) aktualizoval
petit k 22. októbru 2010 tak, ţe ţiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu škodu
55 556 214,- eur s kapitalizovaným úrokom 35 % p. a. od 22. októbra 2010 do zaplatenia.
Zároveň ţiadal zaviazať odporcu na trovy konania.
Odvolací súd dňa 07. júna 2011 bez nariadenia pojednávania vyhlásil a) uznesenie,
ktorým návrh na zmenu ţaloby nepripustil a b)rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa. (čl.384 –zápisnica zo 07. júna 2011). Zo zápisnice taktieţ vyplýva, ţe išlo
o vec navrhovateľa: PhDr. V. K., K.K., Š. proti odporcovi: VÚB, a. s., M., B., o náhradu
škody 3 416 523,93 eur s prísl.
Dovolací súd preto poukazuje na predmet sporu v konaní na súde prvého stupňa
a v konaní vedenom na odvolacom súde pod sp. zn.: 3Obo 53/2010, ktorý nie je totoţný.
Rovnako nepreskúmateľnosť vyvoláva označenie predmetu – výšky škody v zápisnici zo
07. júna 2010 a predmetu sporu uvedenom v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací
súd poukazuje na uznesenie odvolacieho súdu, ktorým návrh na zmenu ţaloby nepripustil.
O tomto návrhu navrhovateľa zo 14. októbra 2010 síce dňa 07. júna 2011 rozhodol odvolací
súd uznesením, ale táto skutočnosť sa neprejavila v odôvodnení jeho rozsudku. S
prihliadnutím na predmet sporu - náhradu škody vo výške 3 416 523,93 eur deklarovanú
v zápisnici zo 07. júna 2011, je nepreskúmateľné prečo odvolací súd rozhodol o náhrade
škody 55 556 214,- eur v písomnom vyhotovení rozsudku.
Ust. § 157 ods.2 O. s. p. podrobne vymedzuje čo má odôvodnenie obsahovať. Jasné
a jednoznačné odôvodnenie meritórneho rozhodnutia alebo rozhodnutie procesnej povahy
tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu(II.ÚS 6/2003). Ustanovenie § 157 ods. 2
O. s. p. treba z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl.46 ods.1 Ústavy SR vykladať
a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na
základe ktorých je zaloţené (II.ÚS 119/2003).
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené dospel k názoru, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn.: 3Obo 178/1995 náleţitosti vyţadované v ust. § 157
ods. 2 O. s. p. nemá a to v základnej otázke predmetu konania, výšky náhrady škody, o ktorej
odvolací súd rozhodoval.
Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania je daná podľa ust. § 237
písm. f) O. s. p. Keďţe dovolací súd zistil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. f) O. s. p. rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil podľa ust. § 243b
ods. 3 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj
o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky jednohlasne.
Poučenie: proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. apríla 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.