Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 259/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2011

doručená sťažnosť J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. októbra 2010

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, ktorý pôsobí ako živnostník

vo sfére sprostredkovania nákupu, predaja a prenájmu nehnuteľností, vystupoval

v procesnom postavení žalovaného v 1. rade v konaní pred Okresným súdom Košice II

(ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. . Predmetom konania bolo

vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom č. k. -67

z 20. októbra 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť J. G., K. (ďalej len „žalobca

v 2. rade“), sumu 3 319,39 € s úrokom z omeškania vo výške 7 % z dlžnej sumy

od 23. februára 2008 do zaplatenia, žalobu vo vzťahu medzi žalobkyňou v 1. rade a

žalovanými v 1. až 3. rade, ako aj vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovanými v 2. a

3. rade zamietol a konanie čiastočne aj zastavil. Zároveň okresný súd predmetným

rozsudkom vyhlásil, že o trovách účastníkov rozhodne samostatným uznesením.

Skutkovo a právne založil okresný súd rozsudok na závere o neplatnosti

nepomenovanej zmluvy uzavretej medzi žalobcom v 2. rade a sťažovateľom, na základe

ktorej zaplatil žalobca v 2. rade sťažovateľovi sumu 3 319,39 € ako zálohu na kúpu

nehnuteľnosti. Neplatnosť nepomenovanej zmluvy okresný súd odvodil z dôvodu absencie

vážnosti, keďže „nedošlo k zhode vôle a prejavu účastníkov zmluvy, tento nesmeroval

naozaj k uskutočneniu právneho úkonu, pretože žalobca sa nechcel zaviazať uzavrieť

do budúcna kúpnu zmluvu a žalovaný v 1. rade nechcel zaviazať k tejto povinnosti žalobcu

v 2. rade. Tento právny úkon je aj neurčitý a to z dôvodu neurčitosti zmluvnej strany, a to

kupujúceho v budúcej kúpnej zmluve. Právna nemožnosť plnenie žalobcom v 2. rade

spočívala v nevynútiteľnosti uzavretia budúcej kúpnej zmluvy vlastníkom nehnuteľnosti.

Z potvrdenia o zložení zálohy nie je možné vyvodiť, že došlo k uzavretiu

sprostredkovateľskej zmluvy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 1. rade. ... Ako

zložiteľ zálohy je uvedený žalobca v 2. rade, ale žalobkyňa v 1. rade nesplnomocnila

žalobcu v 2. rade k uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy. ... Prepadnutie zloženej zálohy

na kúpnu zmluvu v prípade neuzavretia budúcej zmluvy je možné vyhodnotiť len ako

sankciu, to znamená zmluvnú pokutu za nedodržanie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu.“.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom

tvrdil, že „oprávnenie ponúknuť predmetné nehnuteľnosti na predaj žalobkyni v 1. rade

získal titulom zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 23.1.2006, uzavretej medzi ním a

žalovanými v 2. a 3. rade, kde sa zaviazal k sprostredkovaniu príležitosti pre žalovaných v

2. a 3. rade uzatvoriť s treťou osobou zmluvy o predaji domu a parciel... Skutočnosť, že

žalovaný v 1., rade nielen obstaral príležitosť pre žalovaných v 2. a 3. rade uzavrieť kúpnu

zmluvu, ale vykonal i ďalšie činnosti potrebné k samotnej realizácii kúpy, poukazuje na fakt,

že žalovaný v 1. rade konal s úmyslom splniť svoj záväzok k spokojnosti všetkých

zúčastnených... Žalovaný v 1. rade vystupoval po celý čas ako sprostredkovateľ príležitosti

kúpy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade. Keďže žalovaný v 1. rade

splnil svoj záväzok a sprostredkoval uzavretie zmluvy vznikol mu nárok na dojednanú

odmenu za sprostredkovanie. Žalovaný v 1. rade teda síce prevzal sumu 3 319,39 € ako

zálohu na kúpnu cenu nehnuteľnosti pre žalovaných v 2. a 3. rade ako predávajúcich,

zároveň mu však vznikla voči žalovaným v 2. a 3. rade pohľadávka z titulu odmeny

v rovnakej výške. Žalovanému v 1. rade teda patrí uvedená suma titulom odmeny a žalovaní

túto odmenu uhradili práve a jedine zo zálohy na kúpnu cenu poskytnutú žalobkyňou

v 1. rade.“.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

111 z 15. apríla 2010 na základe odvolania sťažovateľa potvrdil napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené, zmenil

prvostupňový rozsudok vo výroku o úroku z omeškania tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť

žalobcovi v 2. rade úrok z omeškania vo výške 7 % ročne od 15. apríla 2008, a návrh

na priznanie úroku z omeškania od 23. februára 2008 do 14. apríla 2008 zamietol. O trovách

odvolacieho konania krajský súd nerozhodol, pretože „súd prvého stupňa rozhodol, že

o trovách rozhodne samostatným uznesením“.

V merite veci sa krajský súd stotožnil s okresným súdom, pričom hodnotil ako

„nepochybné, že žalovaný v 1. rade v konaní vystupoval ako sprostredkovateľ uzavretia

kúpnopredajnej zmluvy o predaji nehnuteľnosti v B. medzi žalobkyňou v 1. rade

a žalovanými v 2. a 3. rade. Súd prvého stupňa konštatoval na pojednávaní, že sa oboznámil

so zmluvou uzavretou medzi žalovanými v 2. a 3. rade a žalovaným v 1. rade o zmluve

o sprostredkovaní. Je nepochybné, že zmluvný vzťah vznikol medzi týmito účastníkmi.

Pokiaľ ide o vyplatenie odmeny za sprostredkovateľskú činnosť, sa nemohol žalovaný

v 1. rade voči žalobcom domáhať odmeny..., pretože s nimi nemal uzavretú zmluvu

o odmene. Žalovaný v 2. a 3. rade zase zálohu na uzavretie kúpnej zmluvy od žalovaného

v 1. rade neprevzali, čo bolo nepochybne potvrdené v priebehu konania.“.

Zmenu prvostupňového rozsudku o dobe, za ktorú patrí žalobcovi v 2. rade úrok

z omeškania, odôvodnil krajský súd tak, že sťažovateľ „sa dostal do omeškania až

doručením žaloby, k čomu došlo 15.4.2008 a až od tohto dňa sa dostal do omeškania

s vrátením bezdôvodného obohatenia...“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie založené na dôvodoch

„podľa , podľa , písm. f) v spojení s , ods. 2, písm. b)

(vada konania s následkom odňatia možnosti účastníka konať pred súdom) a podľa § 241,

ods. 2, písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci)“. Vo vzťahu k rozsahu dovolania

sťažovateľ uviedol, že „rozsah dovolania je daný vo vzťahu k povinnostiam, ktoré

žalovanému v 1. rade uložil súd vo výroku rozsudku, nakoľko tento výrok ako aj konanie je

postihnuté vadou, ktorá má za následok odňatie procesných práv účastníka konať pred

súdom, zabraňuje mu v prístupe k súdnej ochrane a tiež vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci“.

Na úrovni konkrétnych dôvodov dovolania sťažovateľ v prvom rade namietal postoj

okresného súdu i krajského súdu k rozhodovaniu o trovách konania. Oba súdy podľa jeho

názoru nepostupovali správne, čoho dôsledkom je, že ak bude o trovách rozhodnuté

samostatným uznesením, nebude možné podať proti takémuto uzneseniu dovolanie, keďže

to vylučuje ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Vo zvyšnej časti svojho dovolania sa sťažovateľ na rozsiahlom priestore venoval

odôvodneniu námietok smerujúcich proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v merite veci, teda

išlo o námietky atakujúce výlučne potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu. Podľa

sťažovateľa nemožno právny vzťah medzi žalobcom v 2. rade a sťažovateľom kvalifikovať

ako nepomenovanú zmluvu (má ísť o príkaznú zmluvu o obstaraní veci), záver oboch súdov

o nedostatku vážnosti vôle je v rozpore s vykonaným dokazovaním, nemožnosť plnenia

v posudzovanom prípade taktiež nebola daná, pretože sťažovateľ preukázal splnenie

všetkých povinností vedúcich k uzavretiu kúpnej zmluvy, a teda nemohlo dôjsť

k bezdôvodnému obohateniu na strane sťažovateľa.

K problému judikovaného úroku z omeškania sťažovateľ v dovolaní neuviedol

žiadne námietky.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 27. októbra 2010 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľa odmietol. Rozsah dovolania najvyšší súd ustálil tak,

že proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho rozsudku krajského súdu „dovolanie podané

nebolo“. Prípustnosť dovolania podľa najvyšší súd preto vylúčil a následne

skúmal existenciu niektorého z dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v .

Osobitne sa v tejto súvislosti zameral na odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237

písm. f) , keďže túto vadu sťažovateľ v dovolaní tvrdil. Vo vzťahu k rozhodovaniu

o trovách konania najvyšší súd poukázal na ustanovenie , podľa ktorého ak súd

nerozhodol v rozsudku o trovách konania, môže účastník do pätnástich dní od doručenia

rozsudku navrhnúť jeho doplnenie, ako aj na ustanovenie , ktoré nevylučuje

právo účastníka konania podať odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu o trovách

konania.

Ďalšie sťažovateľom tvrdené dôvody [ a ] najvyšší súd

neskúmal, pretože tieto nezakladajú procesnú prípustnosť dovolania, ale ako spôsobilé

dovolacie dôvody ich možno využiť len v prípade dovolania, ktoré je procesne prípustné.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje rozsah dovolania, ktoré

smerovalo aj proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu. Podľa jeho názoru

„z gramatického výkladu formulácie rozsahu dovolania zo dňa 19. 06. 2010 vyplýva, že

predmetným dovolaním je napadnutá každá časť výroku, ukladajúca sťažovateľovi

akúkoľvek právnu povinnosť“. Preto stanovisko najvyššieho súdu, že zmeňujúci výrok

odvolacieho rozsudku nebol napadnutý dovolaním, je „zjavne nedôvodné, svojvoľné,

nenachádza oporu v zákone a v priamom následku odoprelo sťažovateľovi právo na súdnu

ochranu“. Záver najvyššieho súdu o rozsahu dovolania podľa sťažovateľa vôbec nie je

odôvodnený, hoci „v konkrétnej právnej veci bol... takýto právny záver rozhodujúcim

argumentom dovolacieho súdu na odmietnutie dovolania“. Najvyšší súd „riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V príčinnej súvislosti s týmto

svojvoľným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo podľa sťažovateľa

porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 1

Slovenskej republiky... a bolo porušené tiež jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, „aby tejto sťažnosti vyhovel a vyslovil, že

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 10. 2010 sp. zn.

boli porušené označené základné práva sťažovateľa a aby toto rozhodnutie

zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Zásadná sťažnostná námietka spočíva v tvrdení odopretia súdnej ochrany zo strany

najvyššieho súdu, pretože procesne odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa ním

vecne zaoberal, hoci podľa názoru sťažovateľa na takýto postup nebol dôvod, lebo

dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je podľa

procesne prípustné.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie podľa tretej hlavy štvrtej časti je

mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým dovolací súd zasahuje do už právoplatne

nastoleného stavu právnej istoty. Preto dôvody, pre ktoré možno dovolanie podať, musia

spočívať v závažných vadách právoplatne ukončeného konania odôvodňujúcich narušenie

právnej istoty účastníkov konania. Tieto vady zakotvené v zakladajú procesnú

prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Okrem toho však

dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu procesne

pripúšťa aj z iných dôvodov spočívajúcich buď v hmotno-právnej povahe rozhodnutia,

prípadne spočívajúcich na špecifických procesno-právnych dôvodoch. K takým

rozhodnutiam patrí aj rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený prvostupňový

rozsudok vo veci samej.

Požiadavka na procesnú prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu vyplýva z faktu, že z hľadiska jeho materiálneho významu pre dotknutého

účastníka je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo svojej podstate novým rozhodnutím.

Odvolací súd ním sám (bez vrátenia veci prvostupňovému súdu s formuláciou záväzného

právneho názoru) a nanovo (odlišne v porovnaní s rozsudkom prvostupňovým) upravuje

právne pomery účastníkov konania, ktorí sa takto materiálnoprávne dostávajú do pozície

účastníkov konania porovnateľnej s pozíciou účastníkov konania po vydaní prvostupňového

rozsudku. Rozdiel však spočíva v tom, že doručením zmeňujúceho rozsudku odvolacieho

súdu účastníkom konania nadobúda tento rozsudok právoplatnosť, a nemožno ho teda

napadnúť ďalším riadnym opravným prostriedkom. Preto zákonodarca umožnil zmeňujúci

rozsudok odvolacieho súdu napadnúť dovolaním nielen z dôvodov podľa , ale aj

z dôvodov uvedených v a .

Formulovanému výkladu procesnej prípustnosti dovolania podľa

celkom logicky zodpovedá aj právny názor najvyššieho súdu citovaný v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade, ak odvolací súd v časti potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa a v časti ho zmenil, dovolanie z dôvodu nie

je prípustné, ak smeruje proti tej časti, v ktorej došlo k potvrdeniu výroku rozsudku súdu

prvého stupňa (rozsudok najvyššieho súdu z 24. marca 1999 v konaní sp. zn. ,

uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 106/2000).

Základným skutkovým rozporom medzi sťažovateľom a najvyšším súdom je

problém ustálenia rozsahu sťažovateľovho dovolania. Sťažovateľ predložením dovolania

ako prílohy jeho sťažnosti preukázal, že „rozsah dovolania je daný vo vzťahu

k povinnostiam, ktoré žalovanému v 1. rade uložil súd vo výroku rozsudku“. Najvyšší súd

bol toho názoru, že proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu „dovolanie podané

nebolo“.

Ústavný súd je toho názoru, že kým sťažovateľ po formálnej stránke podal dovolanie

aj proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu, materiálne hľadisko nesvedčí

v prospech sťažovateľovej argumentácie. Je nesporné, že formálne sťažovateľ vymedzil

rozsah dovolania tak, ako to už bolo citované, avšak v odôvodnení dovolania neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré by mal byť podľa jeho názoru výrok rozsudku krajského súdu

o úroku z omeškania dovolacím súdom zmenený alebo zrušený. Nepredniesol žiadne

skutkové ani právne námietky proti spornému výroku odvolacieho rozsudku. Celý obsah

odôvodnenia dovolania sa viaže výlučne na problém postupu okresného súdu a krajského

súdu pri rozhodovaní o trovách konania, na nesprávne právne posúdenie pri rozhodovaní

o merite veci (teda o otázke, či sa sťažovateľ bezdôvodne obohatil) a na nezrozumiteľnosť

rozsudku krajského súdu (išlo tu o problém niektorých formálnych nedostatkov

v zamietavom výroku rozsudku okresného súdu). Žiadna z rozsiahlo odôvodnených

námietok však nesmeruje proti záverom krajského súdu o judikovanom úroku z omeškania.

Ak za popísaných okolností najvyšší súd uzavrel, že proti výroku rozsudku krajského

súdu, ktorým bolo zmenený výrok rozsudku okresného súdu o príslušenstve pohľadávky

žalobcu v 2. rade, dovolanie podané nebolo, možno tento postoj hodnotiť ako rešpektovanie

materiálneho hľadiska pri posudzovaní rozsahu podaného dovolania. Materiálne hľadisko

pritom korešponduje aj požiadavkám plynúcim z a medzinárodnými dohovormi

garantovaných základných a iných práv.

Navyše, berúc do úvahy akcesorický vzťah nároku na úrok z omeškania k nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia, v prospech záverov najvyššieho súdu svedčí aj

skutočnosť, že ak by na podklade odôvodnenia sťažovateľovho dovolania preskúmal

najvyšší súd aj zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu, znamenalo by to vzhľadom

na charakter dovolacích námietok súčasne aj zaujatie vecného stanoviska k potvrdzujúcemu

výroku napadnutého odvolacieho rozsudku. Takýto výsledok bezpochyby nie je zámerom

ustanovenia ani citovanej ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.

Ďalšia rovina materiálneho hľadiska je zas stelesnená v úvahách o prípadnom

výsledku dovolacieho konania v prípade, ak by najvyšší súd pristúpil k vecnému

preskúmaniu zmeňujúceho výroku rozsudku krajského súdu. Je evidentné, že vzhľadom na

úplnú absenciu odôvodnenia dovolania vo vzťahu k predmetnému výroku by dovolanie

sťažovateľa muselo byť meritórne zamietnuté. Dôvody sú obligatórnou obsahovou

náležitosťou podaného dovolania podľa . Preto ani naznačené úvahy

nesvedčia v konaní ústavného súdu o predloženej sťažnosti v prospech ustálenia rozsahu

podaného dovolania tak, ako to požaduje sťažovateľ.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by

mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

V posudzovanom prípade ústavný súd dospel k záveru, že názor najvyššieho súdu

na rozsah sťažovateľovho dovolania nie je arbitrárny, keďže samotný sťažovateľ

charakterom odôvodnenia svojho dovolania umožnil najvyššiemu súdu ustáliť rozsah

dovolania len na potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu. Aj dovolacie konanie je

v prevažnej miere ovládané dispozičnou zásadou, ktorá prenáša zodpovednosť za úspech

dovolateľa predovšetkým naňho samého. Preto, ak sa celé odôvodnenie sťažovateľovho

dovolania sústredilo na vyvrátenie argumentácie okresného súdu a krajského súdu

pri rozhodovaní o tom, či došlo v zistených skutkových okolnostiach k bezdôvodnému

obohateniu sťažovateľa na úkor žalobcu v 2. rade, potom nedosahuje ústavnú relevanciu

záver najvyššieho súdu, že dovolanie nebolo podané proti zmeňujúcemu výroku rozsudku

krajského súdu o úroku z omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia.

Druhá sťažnostná námietka sťažovateľa sa týkala nedostatočnosti odôvodnenia

odmietavého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Podľa sťažovateľa najvyšší

súd nevysvetlil, prečo z rozsahu podaného dovolania vyňal zmeňujúci výrok rozsudku

krajského súdu.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu je síce odôvodnenie ustálenia rozsahu sťažovateľovho

dovolania najvyšším súdom pomerne úsporné, dostatočne však objasňuje záver najvyššieho

súdu o spornej otázke. Najvyšší súd sa neuspokojil s konštatovaním, že proti zmeňujúcemu

výroku rozsudku krajského súdu dovolanie podané nebolo, ale pri skúmaní prípadnej

prípustnosti dovolania podľa poukázal na už spomenutú súvisiacu judikatúru,

ktorá rieši prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v prípade, ak tento

vo vzťahu k rozsudku prvostupňovému obsahuje tak potvrdzujúci, ako aj zmeňujúci výrok

(strana 3 uznesenia najvyššieho súdu). Z popísanej konštrukcie odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu vyplýva záver najvyššieho súdu o rozsahu podaného dovolania

síce len implicitne, nedostatok explicitného zdôvodnenia však v posudzovanom prípade

podľa názoru ústavného súdu nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by zakladal právomoc

ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu alebo práva

na spravodlivé súdne konanie. Odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu teda možno

vytknúť nedostatok, jeho miera je však ústavne irelevantná. Ústavný súd tak aj druhú

námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

Keďže v posudzovanom prípade vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil

relevantnú príčinnú súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, dospel k záveru, že pri prípadnom meritórnom prerokovaní

sťažnosti by bola vylúčená akákoľvek možnosť konštatovať porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011