Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 674/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Lukášom Bútorom, Vojtecha Tvrdého 12, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Žilina sp. zn. z 9. júna 2015, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 24. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 9. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. februára 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2017 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že bola nájomcom špecifikovaného bytu

v bytovom dome vo vlastníctve zaniknutej obchodnej spoločnosti

(ďalej len „pôvodný vlastník“). Sťažovateľka mala právo na odkúpenie

predmetného bytu podľa

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Správca konkurznej podstaty pôvodného vlastníka (ďalej len „správca“)

uzatvoril so sťažovateľkou zmluvu o prevode vlastníckeho práva. Následne správca

uzatvoril zmluvu, ktorou previedol vlastnícke právo na manželov (ďalej len

„prvotný prevod“).

Sťažovateľka sa domáhala určenia neplatnosti prvotného prevodu. Vo veci rozhodol

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. -99 z 5. septembra 2001 tak, že návrhu

sťažovateľky vyhovel. V odvolacom konaní rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -122 z 22. októbra 2002 tak, že rozsudok Okresného súdu Čadca potvrdil.

Z dôvodu, že byt od prvotného prevodu viackrát zmenil vlastníka, sťažovateľka

sa domáhala určenia neplatnosti prevodu vlastníckeho práva, ktorého vklad bol povolený

30. novembra 2006, neplatnosti prevodu vlastníckeho práva, ktorého vklad bol povolený

9. októbra 2001, neplatnosti dražby konanej 16. februára 2011 a tiež určenia, že pôvodný

vlastník bytu bol ku dňu svojho zániku vlastníkom predmetného bytu.

O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom z 9. júna 2015

tak, že ho zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 24. februára 2016 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 27. júna 2017 tak, že dovolanie

odmietol.

Sťažovateľka namieta predovšetkým právny záver okresného súdu a krajského súdu,

podľa ktorého rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca

v konaní o určenie neplatnosti prvotného prevodu nie je právoplatný pre vadu

pri doručovaní rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«OS Žilina a KS v Žiline totiž po trinástich rokoch od vydania rozsudkov OS Čadca

-99 zo dňa 05. 09. 2001 a KS v Žiline -122 zo dňa 22. 10. 2002

bez akéhokoľvek osobitného procesného konania vyhlásili v konaniach

a uvedené rozsudky za neprávoplatné a preto pre ďalšie konanie irelevantné

a nijako nezáväzné. Predmetná neprávoplatnosť rozhodnutí mala byť spôsobená výlučne

z dôvodu pochybenia na strane Krajského súdu v Žiline pri doručovaní druhostupňového

rozsudku . Ten istý krajský súd, ktorý rozhodoval v konaní

následne o cca 13 rokov rozhodoval aj vo veci , pričom v konaní o druhej

žalobe sťažovateľky už zaujal presne opačné právne stanovisko, ako v svojom

spochybnenom prvotnom rozhodnutí . Takýto postup súdu je v hrubom rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho procesu a právnej istoty, nabúrava elementárnu dôveru

sťažovateľky k súdnemu systému ako takému. Bez akéhokoľvek zavinenia či pochybenia

zo strany sťažovateľky, KS Žilina na základe vlastného procesného pochybenia pri

doručovaní rozsudku fakticky „zrušil“ dvojstupňové súdne konanie o určenie neplatnosti

prvotného prevodu, ktoré bolo pre sťažovateľku existenciálne... a v novom konaní túto vec

už ako prejudiciálnu otázku rozhodol úplne opačne, čím v konečnom dôsledku právoplatne

rozhodol o pozbavení sťažovateľky jej práva na jej jediné obydlie. Sme toho názoru,

že uvedený postup súdu je právnej spoločnosti neprijateľný a robí z prebehnutého

a ukončeného dvojstupňového procesu o existenciálnej otázke pre sťažovateľku frašku,

bez akýchkoľvek reálnych dôsledkov pre účastníkov konania.»

Sťažovateľka tiež namieta, že vzhľadom na právny záver o tom, že konanie o určenie

neplatnosti prvotného prevodu nie je právoplatne skončené, konajúce súdy mali postupovať

podľa (ďalej aj „OSP“) a vykonať iné vhodné

opatrenie prípadne napadnuté konania prerušiť, keďže v inom konaní sa riešila otázka, ktorá

môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Podľa sťažovateľky je v právnom štáte

„neprípustné, aby súd pre vlastné pochybenie s doručovaním inak definitívne rozhodnutej

veci de facto vyhlásil celé dvojstupňové konanie za úplne irelevantné bez akýchkoľvek

právnych následkov pre účastníkov tohto konania. O to viac ak sa takýmto postupom

v konečnom dôsledku v inom neskoršom konaní odníma jediné obydlie účastníka týchto

konaní.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd a krajský súd v napadnutých rozsudkoch

ignorovali právne závery Okresného súdu Čadca a krajského súdu v konaní o určenie

neplatnosti prvotného prevodu a o uvedenej otázke rozhodli „úplne opačne“. Sťažovateľka

tiež spochybňuje právny záver konajúcich súdov, podľa ktorého „neprejavila o odkúpenie

bytu kvalifikovaný záujem“. Sťažovateľka argumentuje, že zo zisteného skutkového stavu

takýto záver nevyplýva.

Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy sa nevysporiadali s jej argumentáciou

o vzťahu medzi o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a Sťažovateľka

v tomto smere uvádza:

„Zákon č. 328/91 Zb. v čase prvotného prevodu neobsahoval osobitný postup pri

predaji bytov a bolo potrebné postupovať podľa osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zák.

č. Tu neobstojí ani odvolávka OS Žilina a KS v Žiline na neskoršie ustálenú

doktrínu o originárnosti nadobudnutia vlastníckeho práva predajom v konkurze, ktorá bola

vytvorená až v dobe keď zákon č. 328/91 Zb. už v ustanovení § 70b explicitne uvádzal,

že na speňaženie bytov a nebytových priestorov, ktoré neboli do 1. augusta 2000 prevedené

do vlastníctva nájomcov podľa osobitného predpisu, sa použijú ustanovenia tohto

osobitného predpisu a pri konaniach začatých pred 1. augustom 2000 sa vo veciach

prevodu vlastníctva bytov a nebytových priestorov bude postupovať iba podľa osobitného

predpisu (t. j. ) a teda okolnosti a širšie súvislosti sformulovania

tejto doktríny sú v rozpore s postupom pri prvotnom predaji bytu výlučne podľa

zákona 328/91 Zb.

Tu išlo o flagrantné porušenie zákonného spôsobu/postupu pri speňažení majetku,

(nakoľko predaj sa mal uskutočniť podľa ) v dôsledku ktorého bolo

porušené aj právo na obydlie sťažovateľky. Uvedená doktrína sa teda nemôže paušálne

aplikovať na tento prípad, keď už samotný postup speňažovania majetku je nezákonný.“

Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom konajúcich súdov,

že aj po následných prevodoch zostáva zachované jej nájomné právo, hoci je zrejmé, že toto

nájomné právo nie je spojené s právom na odkúpenie bytu za v zásade symbolickú cenu.

Napadnutým uznesením najvyšší súd „potvrdil celý vyššie namietaný postup

Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline vo všetkých vyššie uvedených vytknutých

bodoch“, čím došlo podľa sťažovateľky k „zavŕšeniu“ porušenia označených základných

práv podľa a práv podľa dohovoru.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

z 9. júna 2015, napadnutým rozsudkom krajského súdu z 24. februára 2016 a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 27. júna 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 60 000 € a úhradu trov konania.

K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza:

„Sťažovateľka bola v dôsledku vyššie uvedených pochybení a rozhodnutí pozbavená

svojho jediného obydlia, dlhodobo vystavená existenciálnemu tlaku, čo malo neblahý vplyv

na jej psychiku a zdravie. V podstate už niekoľko rokov každodenne musí riešiť rôzne súdne

spory ktoré sa odvíjajú od rozhodnutí o vlastníctve bytu a materializujú sa v ďalších

podaných žalobách voči jej osobe zo strany nových vlastníkov. Útrapy sťažovateľky preto

sťažovateľka vyčísluje na hodnotu 60 000 €, čo zodpovedá aspoň hodnote menšieho bytu,

ktorý jej bol postupom súdov fakticky odňatý.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu,

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť

().

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 21 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu z 9. júna 2015

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto

časť jej sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 21 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu z 24. februára 2016

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 24. februára 2016 potvrdil rozsudok

okresného súdu z 9. júna 2015. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, na odvolaciu

argumentáciu sťažovateľky a následne na zdôraznenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku uviedol vlastné právne závery:

«Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ako aj vo vzťahu

k odvolacím dôvodom navrhovateľky krajský súd dodáva, že okresný súd nemohol

vychádzať zo záverov rozsudku Okresného súdu v Čadci z 05. 09. 2001, č. k. -99

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 22. 10. 2002 sp. zn. -121,

v ktorom bola určená neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 02. 12. 1999 medzi kupujúcim

a na strane jednej a predávajúcim

, správcom konkurznej podstaty úpadcu

, v likvidácii, keďže predmetný rozsudok nenadobudol právoplatnosť v zmysle

, podľa ktorého, rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje

účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca č. k. vyplýva, že rozsudok

Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. 10. 2002, sp. zn. -122 bol označenému

účastníkovi na strane odporcu pod por. č. 3 , správcovi

konkurznej podstaty , v likvidácii doručený dňa 07. 01. 2003.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 01. 10. 2002 sp. zn. 27-24 K 26/94 bol zrušený konkurz vyhlásený na majetok

úpadcu v likvidácii a zároveň bol uvedeným uznesením zbavený

funkcie správcu , advokát... Uznesenie konkurzného súdu nadobudlo

právoplatnosť dňa 25. 10. 2002, kedy zanikla aj funkcia správcu konkurznej podstaty

, advokátovi. Z uvedeného následne vyplýva, že rozsudok

krajského súdu z 22. 10. 2002 nemal byť doručovaný, keďže

už účastníkom konania nebol. Následne v zmysle došlo

k výmazu obchodnej spoločnosti s obchodným menom ,

v likvidácii..., z obchodného registra dňom 22. 04. 2003. K výmazu uvedenej spoločnosti

z obchodného registra došlo bez právneho nástupcu. Z uvedeného potom vyplýva,

že doručenie rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. 10. 2002 už v súčasnej dobe nie je

možné. Keďže nedošlo k účinnému doručeniu rozhodnutia súdu všetkým účastníkom

konania, rozsudok okresného súdu, v ktorom bola určená neplatnosť prevodu vlastníckeho

práva k žalovanému bytu, na základe kúpnej zmluvy z 02. 12. 1999, nenadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť a nie je pre účastníkov ani „pre každého“ záväzný.

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, súd v tomto prebiehajúcom konaní

otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému bytu odporcami v rade 1/ a 2/ na

základe uzavretej kúpnej zmluvy so správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorej vklad bol

povolený pod č. V 1195/96 zo dňa 30. 11. 2006, následného prevodu vlastníckeho práva na

základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. V 8101/2001 zo dňa 09. 10. 2001 a

ako aj vykonanej dražby, nemohol posúdiť ako predbežnú otázku v zmysle § 135 ods. 2 O. s.

p. V danom prípade sa totiž jedná o nadobudnutie vlastníckeho práva odporcami v rade 1/

a 2/ od správcu konkurznej podstaty na základe zákona č. 328/91 Zb., ktoré v zmysle § 132

ods. 1 je dôvodné považovať za nadobúdanie vlastníctva na základe

iných skutočností stanovených zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na zaužívanú súdnu prax (viď. napr. rozhodnutie Sou R NS č. 30-C 2762), podľa ktorej

osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania previedol majetok

zapísaný do konkurznej podstaty, stáva sa vlastníkom takého majetku bez zreteľa k tomu,

či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný a následne i speňažený majetok v dobe speňaženia

vlastnícky patril iným osobám.

V prejednávanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že konkurzný súd

opatrením č. k. 27-24 K 26/94-406a zo dňa 27. 10. 1999 udelil správcovi konkurznej

podstaty súhlas na speňaženie bytu a nebytových priestorov, ktoré sú v majetku úpadcu

a správcovi konkurznej podstaty sa ich napriek zverejnenej ponuke nepodarilo predať

doterajším nájomcom, za stanovených podmienok. Následne konkurzný súd opatrením č. k.

27-24 K 26/94-413 zo dňa 23. 11. 1999 udelil správcovi konkurznej podstaty súhlas

na predaj bytu z majetku úpadcu, a to záujemcom uvedeným v úradnom zázname

z komisionálneho otvárania obálok zo dňa 23. 11. 1999 a za cenu stanovenú v úradnom

zázname. Na základe uvedených rozhodnutí konkurzného súdu bol správca konkurznej

podstaty oprávnený ako predávajúci uzavrieť kúpnu zmluvu (dňa 02. 12. 1999), predmetom

ktorého bol prevod vlastníctva k bytu č. 120, v ktorom boli nájomcovia navrhovateľka a jej

bývalý manžel , na odporcov v rade 1/ a 2/. Krajský súd sa preto

stotožňuje so záverom okresného súdu, že v prípade speňažovania majetku v rámci

konkurzného konania prebiehajúceho v zmysle Zákona č. 328/91 Zb., v rámci ktorého došlo

k nadobudnutiu vlastníckeho práva k takémuto majetku odporcami v rade 1/ a 2/, títo

(a ďalší nadobúdatelia) požívajú ochranu nadobudnutého vlastníckeho práva, v dôsledku

čoho už v tomto čase (po skončení konkurzného konania) nie je možné preskúmavať

správnosť postupu konkurzného súdu pri speňažovaní majetku úpadcu. Z uvedených

dôvodov preto krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 1

potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Okresný súd rozsudkom z 9. júna 2015 zamietol návrh sťažovateľky. V odôvodnení

poukázal na vykonané dokazovanie a tiež na skutkové zistenia, ktoré z vykonaných dôkazov

vyplynuli. Následne uviedol tieto právne závery:

«Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že s manželkou

mali možnosť kúpiť si byt, ktorý je predmetom tohto konania a to v rámci konkurzného

konania, od správcu konkurznej podstaty.

Sám správca konkurznej podstaty im takúto možnosť predostrel zaslaním ponuky.

s manželkou požiadali o odkúpenie bytu, vedeli, že musia splniť

aj ďalšiu podmienku a to uhradiť kúpnu cenu bytu riadne a včas.

spolu s manželkou kúpnu cenu bytu s prísl. riadne a včas

neuhradili.

Neuhradením kúpnej ceny bytu riadne a včas nájomcovia bytu nesplnili podmienku

pre nadobudnutie vlastníctva bytu, čím podľa názoru súdu ich nárok na kúpu bytu zanikol.

Z uvedeného dôvodu bol následne byt a iných nájomcov bytov

speňažené formou dražby.

Odpredajom bytov tretím osobám nájomný pomer pôvodným nájomcom zostal

zachovaný, zmenil sa len vlastník bytu.

Následne na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 27-24

K 26/94 zo dňa 01. 10. 2002, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu

sa obchodná spoločnosť s obchodným menom

so sídlom . v zmysle § 68

ods. 4 , z obchodného registra Okresného súdu Žilina dňom

22. 04. 2003 vymazala (bez právneho nástupcu).

.. bola dňom 22. 4. 2003 vymazaná

z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, čo znamená, že prestala právne existovať –

stratila právnu subjektivitu.

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala súdneho výroku, ktorým by súd určil,

že spoločnosť v likvidácii... bola dňa 22. 04. 2003 t. j.

ku dňu svojho zániku a výmazu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina... vlastníkom

bytu číslo 120 na 7. poschodí vchod číslo 5, v dome súpisné číslo 1171... a tento byť patrí

do majetku vymazanej spoločnosti, o ktorom je možné vykonať dodatočnú likvidáciu

v zmysle a) .

Navrhovateľka odkazovala na zákonné ustanovenie § 75a Obch. zák., ktoré

za podmienok uvedených v uvedenom zákonnom ustanovení pripúšťa dodatočnú likvidáciu.

K zákonnému ustanoveniu § 75a Obch. zák. je potrebné dodať, že dodatočnou

likvidáciou spoločnosť .. vymazaná spoločnosť nenadobúda

naspäť pôvodnú právnu subjektivitu.

Rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii je len menovaný likvidátor, ktorý

likvidátor pri likvidácii novo objaveného majetku postupuje v zmysle § 70 a nasl. Obch. zák.

a likviduje novoobjavený majetok spôsobom ustanoveným v Obchodnom zákone.

Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva pre likvidátora dodatočne objaveného

majetku vymazaného subjektu postup v zmysle a zvlášť nie, ak nájomca

bytu svoje právo s vyššie uvedeného zákona už raz nevyužil kvalifikovaným spôsobom.

Pokiaľ by sa navrhovateľka mala uchádzať o kúpu predmetného bytu v zmysle

, neexistuje naliehavý záujem navrhovateľky na určení, že spoločnosť

, „v likvidácii“ ku dňu svojho výmazu z Obchodného registra

bola vlastníkom bytu a že byt patrí do majetku vymazanej spoločnosti, o ktorom je možné

vykonať likvidáciu.

Tak, ako je vyššie uvedené, navrhovateľka v podanom návrhu zo dňa 21. 3. 2011

uvádzala, že konaním odporcov v rade 1/ až 6/ bol navrhovateľke odňatý nárok

na odkúpenie bytu, ktorý jej priznáva

V priebehu dokazovania nijak bližšie nešpecifikovala, akým spôsobom konaním

odporcov v rade 1/ až 6/ bol navrhovateľke odňatý nárok na odkúpenie bytu, ktorý jej

priznáva

Skutočnosti odlišné od preukázaného stavu vykonaným dokazovaním neboli

preukázané.

Navrhovateľka v konaní nepreukázala, odlišné ako preukázané podmienky pre kúpu

uvedeného bytu do vlastníctva bytu nájomcov bytu a to a jeho manželky

a že tieto odlišné podmienky mali za následok porušenie jej práv.

V konaní sa jednoznačne preukázalo, že správca konkurznej podstaty postupoval

v súlade so a rozhodnutiami konkurzného súdu v Banskej Bystrici,

rešpektujúc práva vlastníkov bytov v zmysle

Navrhovateľka a jej manžel neprejavili kvalifikovaný záujem o kúpu predmetného

bytu, byt bol v súlade s rozhodnutím konkurzného súdu v Banskej Bystrici, v súlade

so zákonom o konkurze a vyrovnaní odpredaný inej osobe ako nájomcom bytu.

Vo veci je potrebné uviesť, že súd skúmal nielen to, či navrhovateľka má záujem

na určení neplatnosti právneho úkonu (úkonov), ale či takéto určenie je spôsobilé

objektívne privodiť zmenu v právach navrhovateľky.

Tak, ako je vyššie uvedené, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27-24

K 26/94 zo dňa 1. 10. 2002 bol zrušený konkurz a úpadca bol vymazaný z obchodného

registra (zanikol bez právneho nástupcu).

Prinavrátenie vlastníckeho práva vymazanému - neexistujúcemu subjektu

neprichádza do úvahy.

Pokiaľ vychádzame so zák. ustanovenia /

rozhodnutie súdu sa nemôže prejaviť ani zmenou v evidencii nehnuteľností, zvlášť za vyššie

uvedeného skutkového stavu.

Ďalej je potrebné opätovne poukázať na osobitný charakter Zákona o konkurze

a vyrovnaní.

Tak, ako je prv uvedené, účelom tohto zákona je usporiadanie majetkových práv

úpadcu, a to najmä nútenou likvidáciou majetku úpadcu uspokojiť v určitom pomere

a v určitom poradí pohľadávky veriteľov.

Tento osobitný charakter konkurzného konania sa prejavuje aj v osobitnom postupe

pri predaji majetku úpadcu, odrážajúcom sa v prelomení zásady „nemo plus iuris ad alium

transfere potest, quam ipse habet - nikto nemôže na druhého previesť viac práva, ako sám

má.

Najvyšší súd SR rozhodnutím uverejneným v zbierke súdnych rozhodnutí Ro 48/2003

vyslovil právny názor (a nielen on ale aj napr. Najvyšší súd ČR sp. zn.

a iné názory nielen súdne), že rozhodnutie konkurzného súdu, ktorým boli schválené zásady

a postup predaja majetku úpadcu a ktorým konkurzný súd rovnakým spôsobom udelil súhlas

správcovi podstaty, na predaj majetku z konkurznej podstaty je právoplatné rozhodnutie

súdu, ktorého vecnú správnosť nie je možné preskúmavať v inom konaní (čiže ani v tomto).

Uvedený právny názor korešponduje nielen s ďalšími rozhodnutiami súdov

Slovenskej, či Českej republiky, ale aj s právnymi názormi odbornej verejnosti vôbec.

Okresný súd Žilina si uvedený právny názor osvojil a pri rozhodovaní z neho

vychádzal.

Sledujúc účel konkurzného konania a uvedenú zásadu je potrebné dodať, že účelom

konkurzného konania je konečné a nezvratné vyporiadanie úpadcovho majetku.

Základnou povinnosťou správcu konkurznej podstaty ja vykonať súpis majetku

úpadcu a zaradiť doň všetok majetok, ktorý dôvodne patrí úpadcovi.

Vylúčenie veci z konkurznej podstaty je možné len vylučovacou žalobou.

Pokiaľ vec nie je z podstaty vylúčená, platí nevyvrátiteľná domienka, že vec je

vo vlastníctve úpadcu.

Ak by aj navrhovateľka preukázala naliehavý právny záujem je potrebné dodať,

že osoba, na ktorú bol prevedený majetok z konkurznej podstaty sa stáva vlastníkom

bez ohľadu na to, čo neskôr vyšlo najavo (a to aj vtedy, ak spísaný majetok patril inej

osobe).

Vec je nadobúdaná z konkurznej podstaty bez tiarch.

PREDAJ MAJETKU zaradeného do konkurznej podstaty je možné považovať

za originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva aj v prípade, keby bol v rozpore

s inými zákonmi (a aj so ).

Aj keby navrhovateľka splnila podmienku je treba pri určovaní

prihliadať na to, že prvá zmena vlastníctva z pôvodného vlastníka – úpadcu

.. na manželov Igora a bola vykonaná na základe

a v súlade s ním.

Takýto spôsob nadobúdania vlastníckeho práva je nazývaný tiež ako originárne

nadobudnutie vlastníckeho práva, čím v konkrétnom prípade ide o platný nadobúdací titul

vlastníckeho práva v prospech manželov – odporcov v rade 1/, 2/ Igora a

už v roku 1999.

Keďže sa jednalo o vyššie uvedený spôsob prevodu práva z konkurznej podstaty,

rodina Igora a takto v súlade so zákonom nadobudla predmetný byt

a stali sa riadnymi vlastníkmi bytu.

Na základe uvedeného zaniklo vlastnícke právo dnes už vymazaného subjektu –

pôvodného vlastníka bytu – úpadcu ..

Inak povedané ku dňu výmazu úpadcu .. z

Obchodného registra Okresného súdu Žilina, úpadca ..

nebol už vlastníkom uvedeného bytu.

Okresný súd v Čadci rozsudkom -99 zo dňa 5. 9. 2001 a Krajský súd

v Žiline rozsudkom -129 zo dňa 22. 10. 2002 rozhodoval o neplatnosti

zmluvy v čase, kedy ešte neboli judikované právne názory Najvyššieho súd Slovenskej

republiky, iných súdov, neboli známe ani právne názory odbornej verejnosti.

Rešpektujúc vyššie uvedenú judikatúru týkajúcu sa nadobúdania vlastníckeho práva

v zmysle 1 Zb. Okresný súd Žilina zaujal názor, že manželia – odporcovia

v rade 1/ a 2/ Igor a nadobudli predmetný byt s prísl. v súlade

so zákonom, čím sa stali riadnymi vlastníkmi predmetného bytu, nezávisle na tom, aký

právny názor zaujal Okresný súd v Čadci, či Krajský súd v Žiline.

Pokiaľ následne predmetný byt bol prevádzaný na ďalších vlastníkov bytu –

odporcov v rade 3/ až 6/ kúpnymi zmluvami, či dobrovoľnou dražbou, nemôžeme

s poukazom na závery prezentované navrhovateľkou o porušení jej práv tvrdiť, že uvedené

následné prevody sú z prezentovaného dôvodu navrhovateľkou neplatné.

Súd zastáva názor, že pokiaľ by sa aj v konaní preukázalo, že akýkoľvek ďalší prevod

vlastníctva bytu, ale len s manželov – odporcov v rade 1/ a 2/ Igora a

na ďalších vlastníkov bytu (na odporcov v rade 3/ až 6/) je neplatný z akéhokoľvek iného

právneho dôvodu, na takomto výroku rozsudku súdu nemôže mať navrhovateľka žiaden

naliehavý právny záujem, pretože vlastníkom bytu s prísl. by sa nestal úpadca, z vyššie

uvedených dôvodov.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľky ako celok

zamietol.

Na záver je potrebné ešte dodať, že rozsudkom Okresného súdu Čadca 8 C

216/2000-99 zo dňa 5. 9. 2001 bolo určené, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 2. 12. 1999

medzi predávajúcim (správcom konkurznej podstaty) a

kupujúcimi a , ktorou bol odpredaný

predmetný byt do vlastníctva kupujúcich je neplatná a iné.

Na základe odvolaní účastníkov konania bolo rozsudkom Krajského súdu Žilina

-129 zo dňa 22. 10. 2002 okrem iného rozhodnuté aj tak, že vyššie uvedený

výrok rozsudku Okresného súdu v Čadci v časti neplatnosti zmluvy bol potvrdený.

Vzhľadom na dôvody uvedené v tomto rozhodnutí, doručenie či nedoručenie

rozsudku Krajského súdu Žilina ktorému-koľvek účastníkovi konania a skúmanie následkov

uvedeného sa javí pre konanie o návrhu navrhovateľky za takejto dôkaznej a právnej

situácie ako nepodstatné.»

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa vecou sťažovateľky riadne

zaoberali, že príslušné právne normy interpretovali a aplikovali ústavne konformným

spôsobom, uviedli, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadili a svoje rozhodnutia

tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnili a na všetky pre posúdenie veci

kľúčové argumenty sťažovateľky poskytli podľa názoru ústavného súdu náležitú odpoveď.

Konajúce súdy postupovali ústavne akceptovateľne, ak skúmali, či rozhodnutia v konaní

o určenie neplatnosti prvotného prevodu sú právoplatné a predstavujú vec rozsúdenú

(res iudicata). S prihliadnutím na relevantnú judikatúru konajúce súdy uviedli argumentáciu

týkajúcu sa originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva predajom majetku úpadcu

v konkurze. Konajúce súdy uviedli aj úvahy týkajúce sa nedostatku naliehavého právneho

záujmu sťažovateľky v zmysle na určení, že predmetný byt bol

vo vlastníctve pôvodného vlastníka v čase jeho zániku. Uvedené právne závery krajského

súdu v spojení s okresným súdom ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne

neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné. Uvedené právne závery sú zároveň

dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľky.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného

z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda

spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.

, ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti,

sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky

na predmet sporu. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré

by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky

podľa a dohovoru.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti v napadnutom rozsudku krajského súdu

a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, ktoré by indikovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 21 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu z 27. júna 2017

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania

v súlade s a , sledujúc pritom skutočnosť,

či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolaciu argumentáciu

sťažovateľky a uviedol:

«11. Vychádzajúc z ustanovení , , s prihliadnutím na základné

princípy obsiahnuté v , 2 a , najvyšší súd posudzoval

podmienky prípustnosti dovolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania

dovolania (13. máju 2016), teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „“).

12. Vzhľadom na to, že dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky

uvedené v ustanoveniach a , bolo by dovolanie žalobkyne prípustné

iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, malo niektorú z vád uvedených v

až g/ Takúto vadu konania ale dovolací súd nezistil.

13. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je nedostatočne odôvodnené, dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna

veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“.

14. Uvedené stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené

aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na

daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety, ktorá predstavuje krajnú

výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré

majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký

prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“

(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak

zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku

2003). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu však obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd v posudzovanej

veci postupoval v súlade s , pričom postačujúco reagoval

aj na podstatné odvolacie námietky žalobkyne (viď posledné dve strany rozsudku). Za vadu

konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.

15. Žalobkyňa videla odňatie možnosti konať pred súdom taktiež v tom, že si nemohla

uplatniť a vykonať právo priznané jej rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn.

z 5. septembra 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 22. októbra 2002, nakoľko sa nesprávnym postupom súdu zabránilo

tomu, aby na uvedených rozsudkoch bola riadne vyznačená doložka právoplatnosti

a vykonateľnosti. Táto jej námietka je ale neopodstatnená. V prípade, že ňou poukazuje

na nesprávnosť postupu súdu pri doručovaní rozsudku vo veci Okresného súdu Čadca

sp. zn. , teda v inom konaní, prehliada, že skúmať existenciu vady v zmysle

možno len vo vzťahu k dovolaním napadnutému rozhodnutiu

odvolacieho súdu a konaniu, ktoré mu predchádzalo. Pokiaľ má za to, že k odňatiu možnosti

konať pred súdom došlo tým, že súdy nesprávne vyriešili otázku právoplatnosti vyššie

uvedených rozsudkov, vidí odňatie možnosti pred súdom konať v tom, ako súdy posúdili vec

po právnej stránke. Ustanovenie ale odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným

postupom v konaní) a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho

alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené v rozhodnutí,

sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne

považované za relevantný dovolací dôvod (viď ), ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (o taký prípad v prejednávanej veci nešlo), zároveň

je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania

v zmysle (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. , , , ,

, , a ), lebo ním súd

neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia

a neodníma mu možnosť pred súdom konať.

16. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva

z ustanovení a vady konania podľa v dovolacom konaní

nevyšli najavo, najvyšší súd odmietol dovolanie žalobkyne ako procesné neprípustné (§ 447

písm. c/ ) bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,

sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, ktoré by indikovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018