Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/35/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P.so sídlom v B.IČO:

X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., so sídlom v B., proti povinnej A. K., bývajúcej

v R., o vymoženie 597,49 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn. , takto

rozhodol:

1. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn.

z a s t a v u j e,

2. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,

3. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn.

o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Topoľčany uznesením z 12. júla 2012 č.k. -39 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov]. Tiež vyslovil, že o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným

uznesením. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica spísaná 21. augusta 2005

pod sp.zn. N 3866/2005, NZ 38580/2005 notárom JUDr. O. Ď. nie je vykonateľný exekučný

titul a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne neplatný (§ 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho

zákonníka). Pri jej spísaní a pri prejavoch vôle v nej urobených

za povinnú konal totiž advokát Mgr. T. K., záujmy ktorého boli v rozpore

so záujmami povinnej, preto nebol oprávnený konať za ňu ako jej zástupca.

2

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. decembra 2012 sp.zn.

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1

potvrdil a návrh oprávnenej na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a Zmluvy o fungovaní Európskej únie podaný v odvolacom konaní zamietol.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil s odôvodnením, že notárska zápisnica,

na podklade ktorej sa oprávnená domáha nároku voči povinnej osobe, nie je spôsobilým

exekučným titulom, keďže odporuje zákonu, konkrétne § 22 ods. 2, § 23 a § 39 Občianskeho

zákonníka. Uviedol, splnomocnenie Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu nie je platné, je uvedené v predtlači zmluvy o úvere, a tak povinná nemala

možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdala

svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho

záväzku. Nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi

vyplývajú, a následne posúdiť, či splnomocnenec konal v mene splnomocniteľa v medziach

oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi, alebo či

splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe

takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpeného. Mal za to, že ak v čase

uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tom čase

nemohla povinná realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, ani nemohla splnomocniť inú

osobu na uznanie dlhu. V čase spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu už musí

právny záväzok existovať. Konštatoval, že notárska zápisnica nespĺňa požiadavky uvedené

v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Aby bola notárska zápisnica so súhlasom

k vykonateľnosti spôsobilým exekučným titulom, mala byť spísaná povinnou a oprávnenou

a v žiadnom prípade nemohla byť spísaná zástupcom povinnej Mgr. T. K., nakoľko notársku

zápisnicu, ako exekučný titul možno spísať iba s povinnou osobou, prípadne osobou, ktorej

povinná osoba udelila na tento prípad špeciálne plnomocenstvo, ktoré ju osobitne

splnomocňuje na podpísanie notárskej zápisnice. Podpis na takomto plnomocenstve musí byť

notárom osvedčený. Právny záväzok a ďalšie zákonom požadované náležitosti musia byť

v notárskej zápisnici špecifikované najmä z hľadiska obsahu. Výslovný súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou a exekúciou je podstatnou náležitosťou notárskej zápisnice. Ide

o jednostranný a neodvolateľný úkon povinnej osoby. Keďže v notárskej zápisnici absentuje

táto podstatná náležitosť, nedá sa podľa názoru odvolacieho súdu považovať za spôsobilý

exekučný titul, preto je exekúcia neprípustná a musí byť zastavená. Odvolací súd

3

v odôvodnení svojho rozhodnutia na margo zamietnutia návrhu na prerušenie konania

poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie

nemožno prerušiť s výnimkou, ak osobitný zákon neustanovuje inak a uviedol, že

v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu

úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko všetky otázky, ktoré oprávnená vo svojom

návrhu uvádza, sú už konštantnou judikatúrou vyriešené, z čoho vyplýva, že nie je záujem na

tom, aby sa odpovedalo na otázky už zodpovedané (doktrína acte éclaire – konanie objasnené

alebo konanie už rozsúdené) a že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné

v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potreba

obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ (doktrína acte clairé – konanie jasné

alebo zrozumiteľné).

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn.

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,

v ktorom navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej

právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou

ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní

o prejudiciálnej otázke (m.m. ). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), keď súd

nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie a Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Proti tomu istému uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn.

podala oprávnená aj dovolanie odôvodňované tým, že súdy: 1. rozhodli

„nad rámec zverenej právomoci“ ( v spojení s

), lebo nesprávne interpretovali Exekučného poriadku a a

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola

právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

3. oprávnenej odňali možnosť konať ( v spojení s

), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,

nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali

jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej

republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní

o prejudiciálnej otázke ()“, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), nesprávne zistili

skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, o ochrane spotrebiteľa a tiež Smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto

dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky nasledujúceho

znenia: „1/ Je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon

spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene

uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstvom,

a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade

s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?“.

1. Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnia

ktorých môže o konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako

aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník

žiada) nemožno mať pochybnosti o tom že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla

uznesenie Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn. , je odvolaním

v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

6

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn. zastavil bez toho, aby

preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn.

podala včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný

jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté preto,

lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. T. K.) a zastúpeného (povinnej) viedol

súdy v zmysle a k záveru, že zástupca nebol

oprávnený súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a že táto zápisnica nie je preto

vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä

v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, resp. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej

veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

3. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 21. decembra 2012 sp.zn. smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

9

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka

10

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je

zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im

v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho –

obsahového – hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej o námietku

nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

11

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade notárskej zápisnice z 21. augusta 2005 sp.zn. N 3866/2005,

NZ 38580/2005 spísanej notárom JUDr. O. Ď. (č.l. 4 a 5 spisu), požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Topoľčany následne poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie z 28. decembra 2005

č. 5406 004495*).

12

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (viď bližšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Oprávnená tvrdí, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým, že súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je

vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

14

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, na ktoré poukazovala oprávnená vo svojom dovolaní.

účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak

rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko o zastavení exekúcie rozhodol uznesením z 12. júla 2012,

t.j. ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s ustanovením , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia

pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (

ods. 1 písm. b/ a c/ ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť

pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho

súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť

pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaže na správnosť

15

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní

na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento

postup neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiž

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou

súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už bolo uvedené, že exekučný súd je v priebehu

celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska

právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup

pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď a tiež ). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že

samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom

procesnej povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

16

za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný

skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnou náležitosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (majúci procesnú

povahu) je najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento

prejav vôle povinnej osoby robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá

na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu (k rovnakým záverom dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. ). Až týmto súhlasným prejavom vôle

povinnej osoby sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku

tohto právneho úkonu povinnej osoby, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne

účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto

je osobne prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený

konať v mene zastúpeného. Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice

za povinnú osobu napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej

osoby.

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému ( ).

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného ( ).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

17

Z hľadiska skutkového stavu nebolo v danej veci sporné, že oprávnená a povinná

uzavreli 16. marca 2005 úverovú zmluvu spísanú na predtlači, ktorú používala oprávnená

a ktorú predložila na podpis povinnej. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc udelená

povinnou Mgr. T. K. za tým účelom, aby tento advokát preukazoval oprávnenie konať za

povinnú ako jej splnomocnený zástupca pri ďalších právnych úkonoch povinnej (vrátane

uznania dlhu a udelenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku). Tento postup oprávnenej a Mgr. T. K. bol v zásade identický

s ich postupom v iných veciach, na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v

rozhodnutiach sp.zn. , ,

, , , , ,

, , odmietajúcich sťažnosti oprávnenej ako zjavne

bezdôvodné. Aj v tomto prípade bola „slobodná voľba“ povinnej pri „výbere“ advokáta

zastupujúceho jej záujmy vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka (povinnú)

pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj pri spísaní notárskej

zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku) v skutočnosti „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol v predtlači

úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis.

Právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý

formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou

zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. Úkon takto urobený nie je v priamom rozpore

so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä cieľom zákon obchádza. Dovolací súd za konanie

in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí

rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.)

tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého

sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.

Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.

Za daného stavu dovolací súd súhlasí s názorom súdov nižších stupňov, že záujmy

zástupcu (Mgr. T. K.) boli v rozpore so záujmami zastúpenej (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ), v dôsledku čoho advokát Mgr. T. K.

nebol oprávnený udeliť za povinnú súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak Mgr. T.

K. napriek tomu v notárskej zápisnici udelil za povinnú „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba

18

podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

19

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka tiež namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn.

, sp.zn. a sp.zn. ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, a ), nevyšli najavo ani iné

21

procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala

návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová