Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 203/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. októbra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2011 doručená

sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 27. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa „v rámci

svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov“.

Sťažovateľka zmluvou o úvere uzavretou 2. októbra 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla V.

V. (ďalej len „dlžníčka“) úver vo výške 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola

dlžníčka povinná uhrádzať v 9-mesačných splátkach. Dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe

idúcich splátok a nereagovala ani na opakované výzvy na úhradu úveru. V dôsledku toho

sťažovateľka iniciovala rozhodcovské konanie „pred rozhodcovským súdom zriadeným

zriaďovateľom S. a. s. B. v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi

sťažovateľom a dlžníkom“.

3. Rozsudkom S. spoločnosti S. a. s., B., sp. zn. SR 06231/08 z 8. júla 2008, „ktorý

mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 27. júla 2008 a vykonávateľnosť 31. júla 2008“ (ďalej

len „rozsudok rozhodcovského súdu“), bola dlžníčka zaviazaná zaplatiť oprávnenej

sťažovateľke „sumu vo výške 952,89 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne

zo sumy 607,44 € od 2. apríla 2008 do poplatenia a nahradiť trovy konania...“.

Sťažovateľka uvádza, že „tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu“.

4. Sťažovateľka podala 16. septembra 2008 návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi [„bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica, (alebo návrh) oprávneného

na výkon exekúcie“], ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Brezno (ďalej

len „okresný súd“) 5. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

5. Okresný súd «z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či

predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť

vykonávacieho konania uznesením zo dňa 22. júna 2010, sp. zn. -15 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil». Sťažovateľka podala proti uzneseniu

okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2010 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu z 22. júna

2010 „ako vecne a právne správne“.

6. Podľa názoru sťažovateľky boli postupom a rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu porušené „jej základné práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru...

a v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli

okresným a krajským súdom porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z čl. 1

Dodatkového protokolu...“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru... bolo porušené uznesením Krajského súdu..., sp. zn. 12 CoE

376/2010-28 zo dňa 27. 10. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. -28 zo dňa 27. 10. 2010

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie

v peniazoch vo výške 2575,54 Eur (77590,72)...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 235,26 EUR s DPH...“

II.

8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

(ďalej len „“) o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2010 boli porušené jej v sťažnosti

označené práva (bod 1).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

II.A

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Krajský súd v odôvodnení svojho namietaného rozhodnutia v podstatnom

uviedol: „Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a ju

zastavil. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol nepreskúmateľný, pretože exekučný

súd nemohol preveriť, či nepriznáva plnenie, ktoré je právom nedovolené, objektívne

nemožné alebo v rozpore s dobrými mravmi.

Proti uzneseniu súdu podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že uzatvorenú zmluvu

s povinným nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zo zákona ani z iných

právnych predpisov nemožno odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si zmluvné

strany môžu dohodnúť. Poukázal na to, že pri nebankových subjektoch nemožno obvyklú

výšku úrokov odvodzovať od výšky úrokov požadovaných bankami. Rozhodcovský rozsudok,

ktorý je exekučným titulom, bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní

o udelení poverenia súdnemu exekútorovi...“ Krajský súd následne po konštatovaní, že

„preskúmal vec podľa , postupom podľa bez

nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v zmysle ako

vecne správne potvrdil v celom rozsahu“ a po citovaní ustanovení „§ 58 ods. 1... § 57 ods.

1 písm. g) Exekučného poriadku,... , o rozhodcovskom

konaní...“, svoje skutkové a právne závery uzatvoril takto: «Podľa Exekučného poriadku je

zrejmé, že exekučný súd v každom štádiu exekučného konania skúma, či exekučný titul je

materiálne vykonateľný v tom zmysle, že oprávnený a povinný sú osobami uvedenými

v exekučnom titule, prípadne či na nich prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu

a tiež či sú splnené podmienky podľa , za ktorých súd môže konať. Z

uvedených ustanovení o rozhodcovskom konaní však vyplýva, že súlad

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym

predpokladom na vykonanie exekúcie, preto exekučný súd je povinný prihliadnuť, či sú dané

dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK.

V predloženej veci okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v prospech

oprávneného P., s. r. o., proti povinnému. O vykonanie exekúcie žiadal exekútor na

podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok S., spoločnosti S., a. s., so sídlom B., sp. zn.

SR 06231/08 zo dňa 08. 07. 2008, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 28. 07. 2008

a vykonateľnosť 31. 07. 2008. Z daného rozhodnutia vyplýva, že povinný ako žalovaný bol

zaviazaný zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 952,89 EUR spolu s úrokom

z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 607,44 EUR od 02. 04. 2008 do zaplatenia

a nahradiť trovy konania žalobcovi v sume 230,06 EUR do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok vyhovel nárokom

oprávneného, ktoré si uplatnil z titulu uzatvorenej Zmluvy o úvere č. 6042557 zo dňa 02. 10.

2007. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným založený zmluvou rozhodcovský súd

posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle ustanovenia (ďalej len

„OBZ“).

Právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinnou exekučný súd

neakceptoval, nakoľko v predmetnej veci sa vymáha exekučné plnenie, ktoré vyplýva zo

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ktorý je

podstatnou náležitosťou zmluvy) nevyplýva z exekučného titulu. Nebolo tak možné zistiť

výšku poskytnutého úveru, a celkové náklady spotrebiteľa, ktoré sú spojené so

spotrebiteľským úverom. Ak rozhodcovský súd priznal v zmluve dojednaný úrok z omeškania

025 % denne t. j. 91,25 % ročne, teda vo výške, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje zákonný

úrok z omeškania, potom nesprávne aplikoval ustanovenie

v spojení s ustanovením nar. vlády č. Súd žiadosť súdneho exekútora

zamietol, pretože ak exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s § 4

ods. 3 o spotrebiteľských úveroch a nedovolené plnenie nemožno

oddeliť od plnenia vymáhaného podľa práva, potom exekučný titul je nevykonateľný v

celom rozsahu.

Krajský sud dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a ju zastavil. Bolo povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný

titul aj s ohľadom na ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK. Krajský súd vzal do úvahy jednak

povahu exekučného konania, ktoré predstavuje postup súdu, súdneho exekútora

a účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva, ktorého zmysel určuje aj

rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia

a návrhu, ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z tohto pohľadu

konajúci súd má možnosť oboznámiť sa s priebehom základného konania len v obmedzenom

rozsahu na podklade exekučného titulu. Možno v tomto ohľade súhlasiť s názorom

odvolateľa, že exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu

zameriava na skúmanie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu, ako sú

dovolenosť a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. K argumentácii však dodáva,

že formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo

nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, materiálna právoplatnosť však je

flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Z tejto úvahy vychádzal krajský

súd, keď účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku na účel § 45 ZoRK,

vylúčil vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd bol oprávnený v danom prípade pri

postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom,

akoby nebol materiálne právoplatný a mohol ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených

v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej správnosti. Z tohto dôvodu krajský súd

považoval postup exekučného súdu za opodstatnený a nestotožnil sa s dôvodmi odvolania.

Názor okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil bol správny,

pretože podľa exekučného titulu nemožno oddeliť plnenie nedovolené od ostatného

vymáhaného plnenia. Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva bližšia identifikácia

spotrebiteľského úveru, čo z istiny je úver, čo poplatok za jeho poskytnutie, nemožno zistiť

z akých položiek pozostáva istina. Uvedená skutočnosť nepochybne má za následok

nevykonateľnosť exekučného titulu, pretože neprichádza do úvahy čiastočné zastavenie

exekučného konania, vzhľadom na ochranu spotrebiteľa, ktorá má prednosť. V tomto

ohľade nebolo rozhodujúce, že okresný súd vyhovel žiadosti exekútora o vydanie poverenia,

pretože exekučný súd skúma súlad exekučného titulu so zákonom v každom štádiu

exekučného konania.

S uvedeným názorom sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Exekučný titul je

v danom rozsahu nevykonateľný, pokiaľ súd nemal možnosť preveriť postup rozhodcu

a rozhodcovský spis a v exekučnom titule nemožno oddeliť plnenie nedovolené, od ostatných

nárokov, ktoré boli uplatnené podľa práva.

Z týchto dôvodov nadriadený súd považoval napadnuté uznesenie za vecne správne

a potvrdil ho podľa »

13. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by

bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania.

14. Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ .

15. Ústavný súd opätovne v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť účastníkov pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (, ).

16. Súčasťou obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

17. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej

konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky a napadnutým uznesením krajského súdu

z hľadiska možného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že

uznesenie krajského súdu je ústavne konformné a odôvodnené. Na rozdiel od sťažovateľky

totiž ústavný súd zastáva názor, že krajský súd zreteľne a dôkladne reagoval na námietky

sťažovateľky vyplývajúce z jej odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu.

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (ako aj základného práva na súdnu

ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

20. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré

je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru

a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

21. Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením

exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe

zmluvy o úvere, pretože zmluva o úvere napadnutými uzneseniami nebola vôbec dotknutá

a jej posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci

relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaný bol len exekučný titul –

rozhodcovský nález z hľadiska jeho platnosti. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením

potvrdil uznesenie príslušného okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného

z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušných súdoch

podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej

peňažnej sumy v zmysle úverových zmlúv.

22. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká

príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sťažnosť v tejto jej časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

podľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

23. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011