Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)29f/394406.ac738b.pdf
PDF · 162.54 KB
No categories available
3Cdo/285/2015
Najvyšší súd 3 Cdo 285/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., s.r.o., so sídlom v L.,
IČO: X., zastúpeného A. s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., proti žalovaným 1/ M. G. a 2/ Ing.
K. G., obom bývajúcim v L. a zastúpeným Mgr. Ľ. K., advokátom so sídlom v M., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod
sp. zn. 5 C 55/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 12. augusta
2014 sp. zn. 5 Co 643/2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 12. augusta 2014 sp. zn. 5 Co 643/2013
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 11. októbra 2013 sp. zn. 5 C 55/2013-163
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovaným domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie O., obec L. M., a to
1/ 2-izbového bytu č. X s príslušenstvom na X. poschodí vo vchode č. X bytového domu
súpisného čísla X., postaveného na pozemku parcelného čísla X. a spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach vo výške 6375/210655 patriacich k bytu, 2/
3-izbového bytu č. X s príslušenstvom na X. poschodí vo vchode č. X bytového domu
súpisného čísla X., postaveného na pozemku parcelného čísla X. a spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach vo výške 7357/210655 patriacich k bytu,
3/ 2-izbového bytu č. X s príslušenstvom na X. poschodí vo vchode č. X bytového domu
súpisného čísla X., postaveného na pozemku parcelného čísla X. a spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach vo výške 6395/210655 patriacich k bytu, 4/
3-izbového bytu č. X s príslušenstvom na X. poschodí vo vchode č. X bytového domu
súpisného čísla X., postaveného na pozemku parcelného čísla X. a spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach vo výške 7368/210655 patriacich k bytu
(ďalej len „nehnuteľnosti“). O trovách konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V odôvodní uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal svoje
tvrdenia o neplatnosti kúpnych zmlúv o prevode vlastníctva bytov, na základe ktorých boli
žalovaní 1/, 2/ zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom
z 12. augusta 2014 sp. zn. 5 Co 643/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že
o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. V odôvodnení uviedol, že
podrobne preskúmal všetky odvolacie námietky a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa. V celom rozsahu si osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p) a v podrobnostiach na ne poukázal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že v konaní
došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že odvolací súd
v odôvodnení rozsudku bližšie nevysvetlil, z akých skutkových zistení vychádzal a akými
úvahami sa riadil pri ich právnom posudzovaní, nevyporiadal sa jeho odvolacími námietkami,
z ktorého dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Ďalej vyčítal súdom, že odmietli
vykonať ním navrhnutý dôkaz – výsluch svedka D. S., ktorého výpoveďou by sa potvrdili
skutočnosti v jeho prospech. Navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním
potvrdený prvostupňový rozsudok boli zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Žalovaní 1/, 2/ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnili s rozsudkami prvostupňového
a odvolacieho súdu. Podľa ich názoru nie sú dané dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
žalobcu, lebo nedošlo k ním namietanej procesnej vade. Žiadali dovolanie odmietnuť
a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3. Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
3.1. Žalobca v dovolaní odvolaciemu súdu vytýka, že jeho rozhodnutie je pre
nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná len za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Na právnom
závere, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., spočívajú viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad
sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013, ale tiež 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach
proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,
III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
V uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 ústavný súd konštatoval, že najvyšší
súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou
nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania, lebo nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v § 237 O.s.p.
3.2. Procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. videl dovolateľ aj v tom, že súdy
nevyhoveli všetkým jeho návrhom na vykonanie dôkazov a že vykonané dôkazy nesprávne
hodnotili.
Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže
mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993).
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
Pokiaľ dovolateľ namieta porušenie ustanovení o dokazovaní v súvislosti s postupom
odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd vykonáva (opakuje
alebo dopĺňa) dokazovanie len v prípadoch uvedených v § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., pričom
rozhodnutie o potrebe opakovania či doplnenia dokazovania závisí (pri splnení zákonných
podmienok) výhradne od jeho úvahy.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
3.3. Dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., dospel k záveru, že
i keď tie okolnosti, na ktoré poukázal žalobca, nesvedčia o vade konania v zmysle § 237
O.s.p., predsa len je dôvodné jeho tvrdenie, že k vade takej povahy v konaní pred odvolacím
súdom došlo.
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy (len) ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.).
V ostatných (t.j. v § 214 ods. 1 O.s.p. neuvedených) prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu vyplýva, že odvolací súd
rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s týmto ustanovením.
Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
O tom, či bol zachovaný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený v § 156 ods. 3
O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu. Na č.l. 229 spisu je založený
písomný pokyn predsedu senátu odvolacieho súdu určený súdnej kancelárii, aby na úradnej
tabuli bolo oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 12. augusta 2014 o 10,20 hod.
Tento pokyn bol doručený súdnej kancelárii 5. augusta 2014, ktorá ho realizovala. Na č.l. 230
spisu je založené oznámenie o vyhlásení rozsudku určenom na deň 12. augusta 2014
o 10,20 hod., z ktorého však nevyplýva, kedy bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu, a taktiež
absentuje údaj, kedy bolo toto oznámenie o vyhlásení rozsudku z úradnej tabule zvesené.
V dôsledku uvedeného obsah spisu neumožňuje posúdiť, či bola zachovaná lehota
vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva (má dávať) hodnoverný
obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý
sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
3.4. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci
Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky
o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto
rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu
neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana
už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie
nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných
v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že
k odvolaniu žalobcu (viď č.l. 204 spisu) sa písomne vyjadrili žalovaní 18. novembra 2013
(č.l. 223 spisu), žalobca ale nemal možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne
sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie žalovaných nedoručil.
3.5. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcovi bola
z dôvodov uvedených pod bodmi 3.3 a 3.4. odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie
žalobcu je preto nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júna 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková