Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 274/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou , , vo veci

namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 154c ods. 1

, a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. júla 2017, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a 3 v spojení s c ods. 1 ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. februára 2016 a vo veci

namietaného porušenia a 3 v spojení s c ods. 1 Slovenskej

republiky, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

17. októbra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 3

v spojení s c ods. 1 (ďalej len „“),

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. júla 2017, vo veci

namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 154c ods. 1

, dohovoru a dodatkového protokolu postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. februára

2016 a vo veci namietaného porušenia a 3 v spojení s c ods. 1 ,

a dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. novembra 2013 (spolu ďalej len „napadnuté postupy a rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému

súdu domáhal od Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „odporca“) náhrady škody v sume 17 652,31 € a náhrady nemajetkovej ujmy

v sume 10 500 € spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. . Podľa sťažovateľa nesprávny úradný postup

mal spočívať v tom, že „po zrušení právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu

č. k. -10 zo dňa 8.1.2006, súd vec v roku 2006 previedol, do oddelenia

sp. zn. bez zrušenia platobného rozkazu, čo bolo v rozpore s ,

a tiež v tom, že súd po vyhlásení konkurzu na odporcu v konaní sp. zn.

konanie prerušil a nepokračoval v ňom“, v dôsledku čoho došlo k diskriminačnému

konaniu proti sťažovateľovi a k prieťahom v konaní, k oslabeniu postavenia sťažovateľa

v konkurznom konaní, k znehodnoteniu pohľadávky sťažovateľa voči

a k zmareniu vymožiteľnosti práva v rámci exekúcie. O návrhu sťažovateľa rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“), ktorým návrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2016 potvrdil rozsudok okresného súdu

ako vecne správny. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. júla 2017 odmietol

podľa (ďalej len „“) ako procesne

neprípustné.

3. Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, ústavne nekonformné,

nedostatočne odôvodnené, ktorých vydaniu predchádzali závažné procesné pochybenia

konajúcich súdov. V odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:

«... porušovateľ v 3. rade doručil sťažovateľovi vadné predvolanie a vadné poučenie

sťažovateľa na pojednávanie dňa 8.11.2013... t.j. na nesprávnom tlačive, na ktorom okresný

súd... svojvoľne... rozhodol rozsudkom..., keďže sťažovateľa RIADNE NEPOUČIL v časti

konania o uplatnenej nemajetkovej ujmy... ergo... postupom porušovateľa v 3. rade bol

porušený princíp právnej istoty a bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie...,

s čím sa dôsledne v arbitrárne a ústavne nekonformne odôvodnených rozhodnutiach

nevysporiadali porušovatelia v 1. a v 2. rade , hoc sťažovateľ túto skutočnosť namietal.

... Sťažovateľ poukazuje na obsah protokolácie v Zápisnici o pojednávaní

na Okresnom súde Bratislava I dňa 08.11.2013 (príloha č. 11) + doplnenie odôvodnenia

žalobného návrhu zo dňa 08.11.2013 (príloha č. 12), s ktorým sa okresný súd dôsledne

nevysporiadal ani v arbitrárnom odôvodnení rozsudku č.k. -69 zo dňa

08.11.2013, nedal odpoveď na argumenty sťažovateľa a ním predložené nové dôkazy

na podporu jeho tvrdení...

Sťažovateľ na str. 4 Zápisnice upozornil súd na skutočnosť, že nie je advokátom,

preto mu neprislúcha právne posúdenie veci, či sa jedná o škodu nesprávnym úradným

postupom alebo nezákonným rozhodnutím, teda vzhľadom na okolnosti prípadu to musí

vyriešiť súd...

Porušovateľ v 3. rade NEVYZVAL žalovanú, aby sa v primeranej lehote vyjadrila

k doplneniu odôvodnenia žalobného návrhu sťažovateľom z 08.11.2013..., toto podanie

porušovateľ v 3. rade procesne čisto a ústavne konformne nedoručil žalovanej, čo bolo

zistené nahliadnutím do spisu sťažovateľom dňa 25.09.2017 a s týmto vyjadrením (ak by sa

vyjadrila) neoboznámil sťažovateľa...

Vzhľadom na okolnosti prípadu sa porušovateľ v 1. rade... dôsledne nevysporiadal

s tým, že doručením návrhu na vydanie platobného rozkazu Okresnému súdu Bratislava III,

v čase kedy dlžník mal majetok - čo sťažovateľ preukázal , sťažovateľ legitímne očakával

vydanie... právoplatného a vykonateľného rozsudku v konaní vedenom č. k.

a následne pod č. k. a že teda tak zákonne získa nespochybniteľné

rozhodnutie súdu, ktoré by mohlo byť spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie, k čomu

vinou nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III... preukázateľne

nedošlo...

Teda za daného skutkového stavu veci veriteľovi (sťažovateľovi) nepochybne ušiel

majetkový prínos v hodnote pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní č. k.

vedenom na Okresnom súde Bratislava III...

... majetková škoda... vznikla tým, že sťažovateľovi nebola poskytnutá súdna ochrana

v „primeranej lehote“ a jeho právo sa tak v pravom slova zmysle nestalo vymáhateľným.

... Sťažovateľ... legitímne očakával, že o uplatnených nárokoch Okresný súd

Bratislava III rozhodne bez prieťahov a v primeranej lehote, že dosiahne meritórneho

rozhodnutia vo veci samej, k čomu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Bratislava III... nedošlo, keďže Okresný súd Bratislava III aj po prevedení konania

do „Cb“ síce toto konanie viedol pod č.k. ), avšak vinou flagrantnej

nečinnosti a obštrukcií vydávaním rozhodnutí o prerušení konania a to už v čase platnosti

Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda zjavných prieťahov zavinených Okresným

súdom Bratislava III sťažovateľ nedosiahol vydanie požadovaného a legitímne očakávaného

rozsudku...

Dňa 25.09.2017 sťažovateľ zistil, že porušovateľ v 2. rade (Krajský súd v Bratislave

v odvolacom konaní vedenom pod č. k. ) neposkytol riadne a primerane

a včas ochranu procesných práv sťažovateľovi, o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku ho v primeranej lehote NEUPOVEDOMIL ani elektronicky na sťažovateľom

uvádzaný mail: , hoc o tomto elektronickom spojení na doručovanie

písomností mal vedomosť z obsahu spisu č. k. vedeného na Okresnom súde

Bratislava I , ktorý mu bol predložený spoločne s odvolaním sťažovateľa...

... takýto postup Krajského súdu v Bratislave odporoval ustanoveniu § 214 ods. 3

... postupom Krajského súdu v Bratislave v súvislosti s verejným vyhlásením

rozsudku dňa 17.02.2016 došlo aj k porušeniu práva rovnosti podľa

Slovenskej republiky, keďže... sťažovateľ nemal rovnakú príležitosť... na realizáciu mu

priznaných procesných práv a ,

v porovnaní so žalovanou... v danej kompenzačnej veci.

... postupom odvolacieho súdu... bola sťažovateľovi odňatá možnosť pred súdom

konať, čo malo za následok porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru , keďže ak by sťažovateľ bol upovedomený elektronicky... riadne a včas

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku... , tak by sa ho zúčastnil osobne .

... Preto žiada tejto sťažnosti vyhovieť v celom rozsahu a priznať, vzhľadom

na okolnosti prípadu, prežité utrpenie a psychické strádanie zo svojvoľnosti konania

a nespravodlivého rozhodovania porušovateľov 1-3 odškodnenie v sume 10 000,- Eur.

... Keďže k sťažovateľom tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom

pred 1. júlom 2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom.

... Porušovatelia v 1-3 rade sa dôsledne nevysporiadali s tým, že zodpovednosť štátu

zakladajú nielen rozhodnutia meritórne, ale aj rozhodnutia procesnej povahy...

Z uvedeného, že zodpovednosť vzniká i z rozhodnutia procesnej povahy je zrejmé,

že na vznik zodpovednosti štátu sa nevyžaduje meritórne právoplatné skončenie veci..., ale

len splnenie zákonom stanovených predpokladov zodpovednosti štátu, s čím sa

porušovatelia v 1-3 rade dôsledne v dôsledku ich formalistického a tendenčného postupu

nevysporiadali , vec nesprávne právne posúdili , nepresvedčivo a nekonzistentne v súlade

s požiadavkami kladenými na riadne a presvedčivé odôvodnenie podľa rozhodovacej praxe

ESĽP v nimi vydaných rozhodnutiach neodôvodnili.

... Ak v preskúmavanom prípade... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací... si nesplnil ex offo svoju povinnosť , či v konaní mu predchádzajúcom postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu a najmä krajského súdu nedošlo k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa §-u 237 písm. f/ , čo sťažovateľ

v dovolaní aj namietal a minimálne napadnutý rozsudok krajského súdu... nezrušil

v dôsledku porušenia ust. §-u 214 ods. 3 .., tak závažne procesnoprávne

a hmotnoprávne pochybil, sťažovateľovi odňal možnosť riadne konať pred dovolacím

súdom, teda flagrantne porušil jeho právo na „FAIR TRIAL“...

Porušovatelia v 1-3 rade sa dôsledne nevysporiadali s tým, že otázku nezákonnosti

súdy nemôžu riešiť ako predbežnú, keďže tú už vyriešil orgán určený platnými právnymi

predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať nielen súd, ktorému bola vec vrátená

na ďalšie konanie, ale i súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody.

... Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené -

prevedené do „Cb“ , vzniká poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto

rozhodnutím spôsobená, t.j. vzniká mu právo na plnenie.

... krajský súd v danom prípade nesprávne a svojvoľne vyložil príslušné ustanovenia

v otázkach týkajúcich sa existencie príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím na jednej strane a vzniknutou

škodou na strane druhej.

Tým... došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu obsiahnutých v čl. 46 ods. 1

a dohovoru v spojení s a a

dodatkového protokolu.

... v preskúmavanom prípade bola... (v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho

súdu SR a Ústavného súdu SR ) preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu ako

aj existencia nezákonného rozhodnutia. Úlohou súdov bolo preto skúmať ďalšie podmienky

zodpovednosti štátu za škodu, a to či škoda sťažovateľovi vznikla a ak áno, či je daná

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, neprejednaním a nerozhodnutím

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a nerozhodnutím veci bez zbytočných

prieťahov a vzniknutou škodou. Uvedenými podmienkami sa súdy

po tom, čo došli k záveru, že rozhodnutie nie je nezákonné, že nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu ani za účinnosti a ani za účinnosti zák.

č. nezaoberali.»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a 3 v spojení s c ods. 1 a právo podľa ,

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním odmietajúceho uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 26.07.2017 porušené

boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

26.07.2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a 3 v spojení s c ods. 1 a právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave a vydaním potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. zo dňa 17.02.2016 porušené boli.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 17.02.2016

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3

v spojení s c ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I a vydaním rozsudku Okresného súdu Bratislava I

č. k. -69 z 08.11.2013 porušené boli.

6. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -69 z 08.11.2013 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa a právo na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom pod č. k. na Okresnom súde Bratislava

I porušené boli.

8. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur,

ktoré je mu povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky , Krajský súd v Bratislave a Okresný

súd Bratislava I vyplatiť spoločne a nerozdielne do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

9. priznáva náhradu trov konania v sume 303, 08 Eur...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a 3 v spojení s c ods. 1 , , a dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu,

krajského súdu a okresného súdu, ktorými okresný súd návrh sťažovateľa zamietol, krajský

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu odmietol. Tvrdenie o porušení čl. 47 ods. 3

, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považoval

v zmysle svojej judikatúry len za súčasť argumentácie sťažovateľa (obdobne ,

). Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym posúdením veci

a námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v dôsledku čoho sú tieto

nezákonné a svojvoľné. Sťažovateľ súčasne namieta procesný postup krajského súdu,

ktorým sťažovateľovi znemožnil realizáciu jeho procesných práv, keď ho neupovedomil

elektronicky o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia, čím porušil ustanovenie

(ďalej len „OSP“).

K namietanému porušeniu a

napadnutými postupmi a rozhodnutiami

8. V súvislosti s namietaným porušením a napadnutými

postupmi a rozhodnutiami ústavný súd zdôrazňuje, že ustanovenia označených článkov

majú charakter všeobecných ústavných princípov, a preto nemôžu plniť poslanie

priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení

základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave (m. m. ,

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. novembra 2013

9. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu,

keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť

porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský

súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

Sťažnosť bola preto v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 154c

ods. 1 , a dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a rozsudkom okresného súdu odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa (,

).

10. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. ,

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. ).

Lehota na podanie sťažnosti podľa začala v okolnostiach danej veci

plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“

okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Napadnuté konanie

okresného súdu bolo právoplatne skončené v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. februára 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. mája 2016.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 17. októbra 2017, teda

už po uplynutí lehoty ustanovenej v , bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. februára 2016

11. Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľa o nesprávnych právnych záveroch, na ktorých je založený

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj námietka jeho nedostatočného odôvodnenia.

Námietku nesprávneho procesného postupu krajského súdu, ktorým mu mala byť odňatá

možnosť konať pred súdom a ktorý je zároveň dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f)

, sťažovateľ mal možnosť uplatniť v dovolacom konaní, preto na jej posúdenie ústavný

nemá právomoc.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

13. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

14. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru

však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom

odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho

súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

15. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok a argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1

ako vecne správny, keď sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozhodnutia, na ktoré podľa § 219 ods.

2 poukázal, a ďalej uviedol:

«V preskúmavanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a zaplatenie

nemajetkovej ujmy, podľa , a ktorým sa domáhal od žalovaného

zaplatenia škody vo výške 17.652,31 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 10.500,- eur

z dôvodu, že , bol účastníkom súdneho konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp. zn. , v ktorej došlo k

nesprávnemu úradnému postupu, keď po zrušení právoplatného a vykonateľného

platobného rozkazu č. k. -10 zo dňa 8.1.2006 súd previedol vec do oddelenia Cb

a bola vedená pod sp. zn. bez toho, aby bol zrušený platobný rozkaz a žalobca

to považoval za rozpor s ustanovením . Súd po

vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v konaní sp. zn. konanie prerušil

a nepokračoval v konaní, čím došlo k diskriminačnému konaniu voči žalobcovi..., ak

porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR a tiež k vyvolaniu stavu právnej majetkovej neistoty žalobcu po zrušení právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu č. k. -10 zo dňa 8.1.2004 a jeho zrušením

v roku 2006, ďalej k oslabeniu a znehodnoteniu postavenia žalobcu v konkurznom konaní

vo veci sp. zn. na Krajskom súde v Bratislave po prihlásení pohľadávky

do konkurzu, ďalej k znehodnoteniu žalovanej pohľadávky voči .,

k obštrukciám súdu a zmareniu vymožiteľnosti práva. Za prieťahy v konaní na Okresnom

súde Bratislava III vo veci sp. zn. a následne sp. zn. označil

obdobie od roku 2006 do 27.10.2010, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení

konania po výmaze dlžníka - obchodnej spoločnosti . z obchodného

registra.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v súlade s platnou právnou úpravou treba pre vznik

nároku na náhradu škody preukázať existenciu základných predpokladov vzniku tejto

zodpovednosti.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon

resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi

protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade

subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný

subjekt vznik škody zavinil alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je

Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa

ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného)

nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí

preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu

(tzv. zodpovednosť za výsledok)...

Podľa právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe,

je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku

poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec

uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie

do predošlého stavu nie je možné alebo účelné.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je

vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak

je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,

či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa

len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo

priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Teda postupom, ktorý

by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že nie sú splnené

zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu žalobcu, v zmysle

Z. z., pretože k nesprávnemu úradnému postupu v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava III sp. zn. , následne sp. zn. , nedošlo. Vo veci bol

vydaný platobný rozkaz, proti ktorému bol podaný odpor a preto po podaní odporu bola vec

správne prevedená do oddelenia Cb. Súd postupoval v súlade s ustanovením § 174 ods. 1

a 2 , podľa ktorého platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor s vecným

odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku. Ak čo len jeden z odporcov podá včas

odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd

nariadi pojednávanie. Zároveň nemožno zastávať názor, že došlo k prieťahom a k

nečinnosti súdu ako aj k porušeniu práv, ako nedôvodne tvrdí žalobca. V súvislosti s týmto

tvrdením žalobcu je potrebné uviesť, že vyhlásením konkurzu na majetok povinného, v

decembri 2004, došlo zo zákona k prerušeniu konania sp. zn. , resp. sp. zn.

a súd vo veci konať nemohol. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že

v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným

nesprávnym úradným postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III

sp. zn. , následne sp. zn. a žalobcom označenou škodou,

pretože konkurz povinného bol zrušený pre nemajetnosť a v dôsledku toho, by v konkurznom

konaní žalobca uspokojený nebol a nemožno zastávať názor, že žalobcovi vznikla škoda

procesným postupom Okresného súdu Bratislava III, ktorý v danej veci postupoval v súlade

so zákonom a nemožno konštatovať, že jeho postup bol nesprávny.

Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, že nie sú splnené všetky tri vyššie

uvedené podmienky na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9

, a preto žalobný návrh zamietol.

Možno sa tiež stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, ktorého správnosť namietal

žalobca, že súd v konaní nevykonal dokazovanie navrhnuté navrhovateľom na majetkové

pomery povinného , pred vyhlásením konkurzu pripojením konkurzného

spisu Krajského súdu Bratislava sp. zn. , lustráciou aktívnych súdnych konaní

povinného na Okresnom súde Bratislava III, z dôvodu, že je irelevantné, aký majetok

povinný mal pred začatím konkurzného konania, pretože navrhovateľ sa v tomto konaní

domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa z titulu

nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III

sp. zn. , následne sp. zn. a žalobca si pohľadávku na základe

platobného rozkazu č. k. -10, právoplatného a vykonateľného dňa 13.2.2004,

pred začatím konkurzného konania neuplatnil, uplatnil ju až v konkurznom konaní vednom

na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. , ktoré bolo skončené zrušením konkurzu

pre nedostatok majetku povinného. Z uvedeného konkurzného konania má preto význam pre

toto konanie až jeho konečné rozhodnutie, pretože dovtedy Okresný súd Bratislava III

vo veci sp. zn. , následne sp. zn. z dôvodu zákonného

prerušenia konania, konať nemohol.

... Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci

prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jeho námietka spočíva a aký právny zaver

súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa

názoru navrhovateľa, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného

dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania

žalobcu nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd.

... Z ustanovenia vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd

môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,

t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké

následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že

súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe

dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda

tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia

a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť

skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže

splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena

tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak

v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú

podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať

pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom

ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich

skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh

skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca svoje tvrdenie

o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Bratislava III nepreukázal.

Žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa ,

že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (súd v konaní nevykonal dokazovanie

navrhnuté žalobcom na majetkové pomery povinného , pred vyhlásením

konkurzu pripojením konkurzného spisu Krajského súdu Bratislava sp. zn. ),

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205

ods. 2 písm. a/ , v spojení s

... Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba

uviesť, že z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním

je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(viď ), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. , , , ,

, a ).

... Z ustanovenia totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,

ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení

dôkazov (napr. , , ). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho

konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti

odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia a rovnako

požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť

tvrdeniu odvolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním

navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenia

odporcu.

Odvolací súd zastáva názor, že doplnenie dokazovania okresným súdom

v naznačenom smere, ktoré namietal žalobca v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec

podstatný význam a neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne

priaznivého rozhodnutia žalobcu v danej veci.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa potvrdil.»

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

17. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci

konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. S prihliadnutím na citovanú časť

napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že jeho závery považuje za ústavne

udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Z napadnutého

rozsudku totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo vyčerpávajúcu

a presvedčivú odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval, keď sa stotožnil so záverom

súdu prvého stupňa, že sťažovateľ v konaní nepreukázal existenciu zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), čo bolo dôvodom na zamietnutie jeho návrhu. Ústavný súd v súvislosti

so sťažovateľom prezentovaným názorom konštatuje, že výklad príslušných ustanovení

uvedený v napadnutom rozsudku nemožno považovať

ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený.

18. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 v časti namietaného porušenia základného práva podľa

a 3 v spojení s c ods. 1 a práva podľa dohovoru

postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. júla 2017

20. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ). Prvoradou

úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. ,

, , ).

21. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ním

odmietol dovolanie sťažovateľa podľa , keďže dovolanie nesmerovalo

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, zároveň nezistil

vadu konania podľa a ani iné vady konania v dovolacom konaní

nevyšli najavo. Najvyšší súd svoj právny záver o procesnej neprípustnosti dovolania

sťažovateľa odôvodnil takto:

«... Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015

bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “.

... Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu

v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá

časť jeho vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu

(ako primárny predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval

odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu - pozn.

najvyššieho súdu) k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v

odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s

potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd

v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení

rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie.

... Špecificky k odvolacím a následne i dovolacím námietkam žalobcu v

prejednávanej veci sa pritom žiada uviesť predovšetkým to, že dovolateľovi nejde prisvedčiť

v tom, že by sa nižšie súdy argumentačne nevysporiadali s otázkou existencie majetku

dlžníčky v čase začatia konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu postupu (vzatému za

základ žaloby o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci). V ich odpovedi na

otázku, ktorý čas tu bol právne významný, treba vidieť aj odpoveď na súvisiacu otázku

opačnú (ktorý čas právne významným nie je); najmä ale za objektívne presvedčivý

(navzdory inému názoru dovolateľa) aj zodpovedajúci hľadisku argumentačnej logiky bolo

treba považovať záver o nemožnosti usudzovania na existenciu nepretrhnutej príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym postupom, v ktorom sa videla tzv. škodná udalosť a vznikom

škody, ktorej náhrady sa domáhal žalobca. Ak by totiž nesprávnym postupom malo byť

zrušenie platobného rozkazu, prisudzujúceho žalobcovi voči jeho dlžníčke pohľadávku,

rozhodne nie zanedbateľný čas (viac než dva roky) potom, čo bol platobný rozkaz opatrený

doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti, pokračovanie v konaní o žalobe žalobcu voči

jeho dlžníčke a skončenie takéhoto konania bez vydania rozhodnutia vo veci samej, v

žiadnom prípade nemohlo byť ponechaným bez povšimnutia neprikročenie žalobcom k

exekučnému vymáhaniu prisúdenej pohľadávky v čase, v ktorom na to disponoval

spôsobilým podkladom (platobným rozkazom opatreným príslušnými doložkami, o ktorých

správnosti nebol ešte dôvod pochybovať) a v ktorom zároveň behu exekučného konania

nebránilo vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníčky (ku ktorému prišlo až bezmála rok po

vydaní platobného rozkazu). Práve také opomenutie totiž vytvorilo priestor pre až neskoršie

spochybnenie správnosti doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti na platobnom rozkaze (až

v roku 2006) - ku ktorému prišlo až po vyhlásení konkurzu a takto aj v čase, v ktorom už

možnosť uspokojenia žalobcu z majetku dlžníčky bola podstatne menej pravdepodobnou než

možnosť, že sa tak naopak nestane. Označenie (dovolaním aj odvolaním) za nesprávny

úradný postup už opatrenia platobného rozkazu doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti...

bolo potom z pohľadu snahy dovolateľa presvedčiť o potrebe zisťovania majetkových

pomerov dlžníčky už v čase predchádzajúcom konkurznému konaniu vedenému na majetok

takejto osoby celkom kontraproduktívnym, nakoľko pri disponovaní žalobcom len

platobným rozkazom bez akejkoľvek doložky by o judikovaní jeho pohľadávky spôsobom

umožňujúcim či už exekúciu alebo aj prihlásenie pohľadávky v konkurze bez rizika jej

jednoduchého popretia nemohla byť reč vôbec. Ani argumentácia o rozhodnosti už času

začatia konania žalobcu proti jeho dlžníčke (pre zisťovanie majetkových pomerov dlžníčky)

nebola v skutočnosti ničím iným, než pokusom tvrdiť, že začatie tzv. sporového konania a

vydanie v ňom rozhodnutia vyhovujúceho žalobe je prakticky to isté (čo by ale dovedené ad

absurdum znamenalo, že každá žaloba doručená súdu je dôvodnou a súdy sú tu iba na to,

aby takúto skutočnosť potvrdili). Námietka nevysporiadaním sa (odvolacieho súdu) s

otázkou prihlásenia pohľadávky priznanej žalobcovi platobným rozkazom v konkurze bola

potom v zjavnom rozpore s obsahom spisu, keď už súd prvej inštancie mal prihlásenie

pohľadávky v konkurze za preukázané, toto však pre existenciu už skoršej možnosti

pohľadávku vymôcť už nepovažoval za významné a odvolací súd stotožnením sa s

argumentáciou prvoinštančného súdu ako celkom stotožnil prijal za svoj aj tento názor.

Napokon k námietke údajnými prieťahmi v konaní Okresného súdu Bratislava III platí, že

Krajský súd v Bratislave síce konštatoval nesprávnosť uznesenia o prerušení konania z

dôvodu existencie návrhu správcu konkurznej podstaty žalobcovej dlžníčky na pokračovanie

v konaní, takéto rozhodnutie však nebolo vydané v konaní tvoriacom základ nárokov

žalobcu z prejednávanej veci (rozumej v konaní Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. , skôr vedenom pod sp. zn. ), ale v konaní inom

(v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. tu por. uznesenie Krajského

súdu v Bratislave z 11. decembra 2007 sp. zn. na č. 1. 145 a 146 spisu)

a práve to bol dôvod, pre ktorý naň ani nevznikla potreba v prejednávanej veci špecificky

reagovať.

... Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu

je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom

(o aký prípad tu ale nešlo). Ak potom len odôvodnene uplatnená námietka

nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu predstavuje obraznú vstupnú bránu

k zaoberaniu sa dovolacím súdom tým, či rovnakou vadou netrpí aj rozhodnutie súdu prvej

inštancie, snaha žalobcu docieliť zrušenie rozhodnutí oboch nižších súdov bola bez nádeje

na úspech.

... Pokiaľ dovolateľ namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania

v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , ,

a ). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto

nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v , ale má nanajvýš „len“

charakter tzv. inej vady konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia

vo veci ( ).

... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto

súv. por. , resp. i dnešnú úpravu z ustanovení § a )

a nie účastníkov konania (strán sporu). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal

všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového

stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

ods. 1 písm. f/ , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom

konať (tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).

... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle

nezakladá (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

... Aj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,

v ustanovení neuvedenej vade (tu por. napr. uznesenie najvyššieho

súdu v jeho veci sp. zn. ).

... Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/

(súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania,

čo ale nie je tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , , , ,

, , či ). Z uvedeného plynie,

že na dovolacie dôvody v zmysle a (i keby bol prípadne

namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemohol v tomto konaní

prihliadať.»

22. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné

so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého

procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné

a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho

neprípustnosti. S poukazom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie napadnutého

uznesenia ústavný súd konštatuje, že spôsob aplikácie ustanovenia

najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov pre

zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľa ako neprípustné

a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa označeného

článku .

23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho právo

na spravodlivý proces tým, že neprihliadol na procesný postup krajského súdu, ktorý

sťažovateľa neupovedomil elektronicky o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia,

čím sťažovateľovi znemožnil realizáciu jeho procesných práv, ústavný súd konštatuje,

že z obsahu dovolania sťažovateľa, ktoré je prílohou sťažnosti, nevyplýva, že by sťažovateľ

uvedenú námietku uplatnil v dovolacom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na princíp subsidiarity v zmysle a

limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva,

že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných

práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní

a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd

nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (,

, ). Čo sa týka uvedenej námietky, neobstojí tvrdenie

sťažovateľa, že o ním tvrdenom nesprávnom postupe krajského súdu sa dozvedel

25. septembra 2017 z nahliadnutia do spisu okresného súdu. Je nepochybné, že sťažovateľ

sa o namietanom postupe krajského súdu, ku ktorému došlo v súvislosti s verejným

vyhlásením rozhodnutia, mohol dozvedieť zo samotného napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý bol verejne vyhlásený 17. februára 2016 a sťažovateľovi doručený 6. mája 2016,

keď nadobudol aj právoplatnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu

zo základných zásad súkromného práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý

stráži svoje práva. Pretože sťažovateľ uplatnil námietku porušenia ustanovenia § 214 ods. 3

krajským súdom až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol efektívne uplatniť

v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

24. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

a 3 v spojení s c ods. 1 , resp. a dohovoru

postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

25. Ústavný súd v závere pripomína, že jeho úlohou je ochraňovať ústavnosť

(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou

ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu

zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď

určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť,

a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania

nezaloží, tak ako to je v danom prípade (m. m. ).

26. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa a 3 ani právo podľa

dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu

priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a označeným článkom.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018