Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/223/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci žalobcu: O.. L.. M. Z., bytom U. X, U., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/ 2003 Z.z., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. -69 zo dňa 8.11.2013 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a

odôvodnenie:

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. -69 zo dňa 8.11.2013 zamietol návrh žalobcu na náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorý si uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia škody vo výške 17.652,31 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 10.500,- eur z dôvodu, že L.. M. Z. - S., bol účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp.zn. , v ktorej došlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a uplatnil si aj nemajetkovú ujmu. Za nesprávny úradný postup žalobca označil postup súdu, keď po zrušení právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu č.k. -10 zo dňa 8.1.2006 súd previedol vec do oddelenia Cb a bola vedená pod sp.zn. bez toho, aby bol zrušený platobný rozkaz a žalobca to považoval za rozpor s ustanovením § 173 Občianskeho súdneho poriadku. Súd po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v konaní sp.zn. konanie prerušil a nepokračoval v konaní, čím došlo k diskriminačnému konaniu voči žalobcovi a to porušením práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 12 Ústavy SR a čl. 47 ods. 3, ak porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež k vyvolaniu stavu právnej majetkovej neistoty žalobcu po zrušení právoplatného a vykonateľného exekučného titulu č.k. -10 zo dňa 8.1.2004 a jeho zrušením v roku 2006, ďalej k oslabeniu a znehodnoteniu postavenia žalobcu v konkurznom konaní vo veci sp.zn. na Krajskom súde v Bratislave po prihlásení pohľadávky do konkurzu, ďalej k znehodnoteniu žalovanej pohľadávky voči LIVAK PLAST s.r.o., k obštrukciám súdu a zmareniu vymožiteľnosti práva. Za prieťahy v konaní na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp.zn. a následne sp.zn. označil obdobie od roku 2006 do 27.10.2010, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení konania po výmaze dlžníka - obchodnej spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o. z obchodného registra. Výšku škody špecifikoval ako sumu 6,63 eur za krátený súdny poplatok vrátený mu po zastavení konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. a sumu 17.645,68 eur ako znehodnotenie pohľadávky žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. , ktorá nebola zaradená do rozvrhového uznesenia v konkurznom konaní sp.zn. . Nemajetkovú ujmu vyčíslil vo výške 1.500,- eur za každý rok

prieťahu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. , podľa rozsudku ESĽP vo veci Apicelia vs. Taliansko s navýšením o 40 % vzhľadom k tomu, že v danom prípade došlo k viacerým neoprávneným zásahom do jeho práv, t.j. za 5 rokov (obdobie od roku 2006 do 27.10.2010) x 1.500,- eur = 7.500,- eur x 1,40 = 10.500,- eur.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že nie sú splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Bol toho názoru, že k nesprávnemu úradnému postupu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. , nedošlo. Po podaní odporu bola vec správne prevedená do oddelenia Cb. K prieťahom, k nečinnosti súdu, ani porušeniu práv žalobcu však prísť nemohlo z dôvodu, že vyhlásením konkurzu na majetok povinného, v decembri 2004, došlo zo zákona k prerušeniu konania sp.zn. , resp. sp.zn. a súd vo veci konať nemohol. Namietal tiež príčinnú súvislosť medzi žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. a žalobcom označenou škodou, pretože konkurz povinného bol zrušený pre nemajetnosť, žalobca by v konkurznom konaní uspokojený nebol. Namietal tiež výšku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.

Súd na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. , mal za preukázané, že žalobca dňa 2.1.2004 podal návrh na vydanie platobného rozkazu voči žalovanému LIVAK PLAST s.r.o., IČO: 35695790, o zaplatenie 50.000,-Sk s 21 % úrokom z omeškania ročne od 16.3.2000 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy 50.000,- Sk od 16.3.2000 do zaplatenia a trov konania 2.500,- Sk. Okresný súd Bratislava III dňa 8.1.2004, vydal vo veci platobný rozkaz č.k. -10, ktorým uložil žalovanému LIVAK PLAST s.r.o., IČO: 35695790, povinnosť v lehote 15 dní zaplatiť žalobcovi istinu 50.000,-Sk, úroky z omeškania vo výške 21 % ročne od 16.3.2000 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy 50.000,- Sk od 16.3.2000 do zaplatenia a trovy konania 2.500,- Sk, alebo v tej istej lehote podať odpor. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.2.2004. Žalobca návrh na exekučné konanie voči dlžníkovi nepodal, inicioval konkurzné konanie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. -105 zo dňa 7.1.2004, bol na majetok dlžníka LIVAK PLAST s.r.o., IČO: 35695790, vyhlásený konkurz. Žalobca si prihláškou do konkurzu zo dňa 2.2.2002, pohľadávku v sume 50.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 21 % ročne a zmluvnou pokutou vo výške 0,5 % denne a to: od 16.3.2000 do 6.12.2004 zo sumy 50.000,- Sk a trovy konania 2.500,- Sk, prihlásil do konkurzu na majetok LIVAK PLAST s.r.o. Prihlásenú pohľadávku upravil dňa 22.7.2007 tak, že ide o pohľadávku na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Branislava III sp.zn. -10 zo dňa 8.1.2004, nasledovne: 50.000,- Sk istina, 49.594,- Sk úrok z omeškania, 431.750,- Sk zmluvná pokuta, 2.500,- Sk trovy konania, spolu: 533.844,- Sk. Dlžník v konkurznom konaní zistil, že vydaný platobný rozkaz mu nebol riadne doručený, prevzala ho odvolaná konateľka a preto dňa 19.4.2006 podal voči vydanému platobnému rozkazu odpor. Okresný súd Branislava III vec po podaní odporu v súlade so Spravovacím a kancelárskym poriadkom, previedol do oddelenia Cb, sp.zn. . Rozhodnutiu o oneskorene podanom odpore však bránilo ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze č. 328/1991 Zb. platného v rozhodnom období, podľa ktorého sa súdne konania začaté pred vyhlásením konkurzu prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Počas takto, zo zákona prerušeného konania, neplynuli žiadne lehoty a ani nemohli vzniknúť prieťahy v konaní. K nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. , následne sp.zn. preto nedošlo. Škoda vzniknutá žalobcovi nevymožením právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III č.k. -14 zo dňa 8.1.2004 však nie je v príčinnej v súvislosti s konaním Okresného súdu Bratislava III. Prihláškou žalobcu do konkurzu k č.k. -105, zo dňa 2.2.2002 a jej úpravou zo dňa 22.7.2007, mal súd za preukázané, že žalobca si súdom priznanú pohľadávku s príslušenstvom a trovami konania riadne prihlásil do konkurzu na majetok povinného LIVAK PLAST s.r.o. vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp.zn. . Konkurzné konanie na majetok povinného bolo ukončené uznesením č.k. -702 zo dňa 10.8.2009, právoplatným a vykonateľným dňa 16.9.2009, zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu (§ 44 ods. 1 písm. a/, d/ zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb.).

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nie sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., a preto

žalobný návrh zamietol. Súd v konaní nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom na majetkové pomery povinného, LIVAK PLAST s.r.o., pred vyhlásením konkurzu pripojením konkurzného spisu Krajského súdu Bratislava sp.zn. , lustráciou aktívnych súdnych konaní povinného na Okresnom súde Bratislava III, z dôvodu, že bol toho názoru, že je irelevantné aký majetok povinný mal pred začatím konkurzného konania, pretože žalobca sa v tomto konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. a žalobca si pohľadávku na základe platobného rozkazu č.k. -10, právoplatného a vykonateľného dňa 13.2.2004, pred začatím konkurzného konania neuplatnil, uplatnil ju až v konkurznom konaní vednom na Krajskom súde v Bratislave sp.zn. , ktoré bolo skončené zrušením konkurzu pre nedostatok majetku povinného. Z uvedeného konkurzného konania má preto význam pre toto konanie až jeho konečné rozhodnutie, pretože dovtedy Okresný súd Bratislava III vo veci sp.zn. , následne sp.zn. z dôvodu zákonného prerušenia konania, konať nemohol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspešnosti a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a tvrdil, že rozsudok nie je vecne správny, pretože súd konal a rozhodol tendenčne a až príliš formalisticky v rozpore s čl. 1, čl. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v rozpore s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odvolaní žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a tiež namietal, že mu bolo odňaté právo na prístup k súdu a tiež namietal arbitrárnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že rozsudok je nespravodlivý, zmätočný a odôvodnenie rozsudku je arbitrárne a preto žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasil s tým, že súd nevykonal preverenie majetkových pomerov dlžníka, v období od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v čase nesprávneho úradného postupu v okamihu vyznačenia doložky právoplatnosti na platobnom rozkaze a dokazovanie doslovne odignoroval. Poukázal na judikatúru, podľa ktorej pre potreby odškodnenia náhrady škody v právnej príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom, je potrebné súdom skúmať majetkové pomery dlžníka, a to v danom prípade spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o. práve v tomto období a nie až po tom, ako došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka, alebo až po skončení konkurzného konania. Tým, že súd neskúmal majetkové pomery dlžníka v období od 8.1.2004 do 13.2.2004 konanie zaťažil vadou. Ďalšou vadou konanie súd zaťažil tým, že si nesplnil poučovaciu povinnosť voči žalobcovi podľa § 118 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme. V odvolaní poukázal na to, že z obsahu spisu vo veci sp.zn. Okresného súdu Bratislava III vyplýva, že prieťahy, ktoré majú za následok nevydanie rozhodnutia, mali za následok porušenie základného práva žalobcu na konanie bez prieťahov a vznik nemajetkovej ujmy spočívajúce v neprípustnom predĺžení konania a tým aj v predĺžení stavu jeho právnej neistoty. Príčinná súvislosť medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy, bola zrejmá aj zo samotnej povahy prieťahov, a preto nebolo ju potrebné bližšie objasňovať. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. . Súd preto aj v tejto časti týkajúcej sa odškodnenia žalobcu za prieťahy zavinené Okresným súdom Bratislava III zaťažil konanie vadou. Tiež odignoroval posúdenie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý má prednosť pred vnútroštátnym predpisom a ktorým je Slovenská republika viazaná. Tvrdil, že existuje priama príčinná súvislosť medzi prieťahmi a vznikom majetkovej škody, ktorý nedosiahol vydanie požadovaného rozhodnutia v primeranej lehote, čo malo za následok vznik odškodniteľnej majetkovej ujmy v sume 17.652,31 eur. Žalobcom uplatnená pohľadávka v súdnom konaní vedená na Okresnom súde Bratislava III je a bola v čase jej uplatnenia na súde podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu aktívom a teda majetkom žalobcu a teda nesprávny úradný postup súdu zo dňa 13.2.2004 spočívajúci vo vyznačení doložky právoplatnosti na rozhodnutí a následné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote malo za následok vznik odškodniteľnej majetkovej škody a táto okolnosť, ktorá spočívala v nevydaní rozhodnutia, mala dopad na majetkovú sféru žalobcu, čím mu vznikla majetková škoda v sume 17.652,31 eur. Žalobca poukázal na konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že žalobca nie je povinný tvrdiť všetky skutočnosti potrebné pre jeho úspech v konaní, ale postačuje, ak popravde popíše skutkový stav v žalobe podľa § 79 ods. 1 O.s.p. a je následne povinnosťou konajúce súdu, aby v súlade so zásadou „iura novit curia“ vec posúdil, či žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody voči štátu vyhodnotí a posúdi podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a rozhodne o odškodnení, alebo žalobu zamietne. Poukázal zároveň na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. zo dňa 4.6.2008, podľa ktorého, ak súd v priebehu konania dospeje k záveru, že žalobca, resp. žalovaný doposiaľ nesplnili povinnosť tvrdenia, resp. povinnosť

dôkaznú, tak ich poučí, aké tvrdenia majú doplniť a aké dôkazy majú navrhnúť. Ak žalobca ani po poučení v primeranej lehote si nesplní povinnosť tvrdenia, resp. povinnosť dôkaznú, môže to mať za následok zamietnutie žaloby v konečnom rozhodnutí vo veci samej. V danom prípade ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania dňa 8.11.2013, ako aj zo spisu okresný súd si poučovaciu povinnosť nesplnil, a preto žalobca tvrdil, že jeho návrh je dôvodný a teda, že si splnil povinnosť tvrdenia. Žalobca zároveň zdôraznil účel čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V odvolaní žalobca citoval čl. 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa jeho názoru, žalovaný bol povinný do skončenia dokazovania preukázať, že žalobcovi nemajetková ujma nevznikla ale žalovaný si túto povinnosť nesplnil ani do skončenia dokazovania vo veci samej na pojednávaní dňa 8.11.2013, hoci bol povinný. Preto nemajetková ujma vznikla žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom žalovaného. Vzhľadom na arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je tento dostatočne presvedčivý a preto žalobca žiadal rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejedal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu žalobe nevyhovel, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že rozsudok nie je vecne správny, pretože súd konal a rozhodol tendenčne a až príliš formalisticky v rozpore s čl. 1, čl. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v rozpore s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odvolaní žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a tiež namietal, že mu bolo odňaté právo na prístup k súdu a tiež namietal arbitrárnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že rozsudok je nespravodlivý, zmätočný a odôvodnenie rozsudku je arbitrárne a preto žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu ().

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho

práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. ). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 O.s.p. ústavný súd tiež zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s právnymi názormi súdu prvého stupňa, vyjadrenými v jeho rozhodnutí v otázke zodpovednosti za uplatnenú škodu, t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Zákonodarcom upravenú možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

V preskúmavanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia škody vo výške 17.652,31 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 10.500,- eur z dôvodu, že L.. M. Z. - S., bol účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp.zn. , v ktorej došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď po zrušení právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu č.k. 42Rob

3/04-10 zo dňa 8.1.2006 súd previedol vec do oddelenia Cb a bola vedená pod sp.zn. bez toho, aby bol zrušený platobný rozkaz a žalobca to považoval za rozpor s ustanovením § 173 Občianskeho súdneho poriadku. Súd po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v konaní sp.zn. konanie prerušil a nepokračoval v konaní, čím došlo k diskriminačnému konaniu voči žalobcovi, a to porušením práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 12 Ústavy SR a čl. 47 ods. 3, ak porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež k vyvolaniu stavu právnej majetkovej neistoty žalobcu po zrušení právoplatného a vykonateľného exekučného titulu č.k. -10 zo dňa 8.1.2004 a jeho zrušením v roku 2006, ďalej k oslabeniu a znehodnoteniu postavenia žalobcu v konkurznom konaní vo veci sp.zn. na Krajskom súde v Bratislave po prihlásení pohľadávky do konkurzu, ďalej k znehodnoteniu žalovanej pohľadávky voči LIVAK PLAST s.r.o., k obštrukciám súdu a zmareniu vymožiteľnosti práva. Za prieťahy v konaní na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp.zn. a následne sp.zn. označil obdobie od roku 2006 do 27.10.2010, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení konania po výmaze dlžníka - obchodnej spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o. z obchodného registra.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v súlade s platnou právnou úpravou treba pre vznik nároku na náhradu škody preukázať existenciu základných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom ( škodovou udalosťou ) a vznikom škody , d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy („ Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“).

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu , jeho majetok by sa nezmenšil.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu žalobcu, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pretože k nesprávnemu úradnému postupu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. , nedošlo. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému bol podaný odpor a preto po podaní odporu bola vec správne prevedená do oddelenia Cb. Súd postupoval v súlade s ustanovením § 174 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ktorého platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor s vecným odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku. Ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Zároveň nemožno zastávať názor, že došlo k prieťahom a k nečinnosti súdu ako aj k

porušeniu práv, ako nedôvodne tvrdí žalobca. V súvislosti s týmto tvrdením žalobcu je potrebné uviesť, že vyhlásením konkurzu na majetok povinného, v decembri 2004, došlo zo zákona k prerušeniu konania sp.zn. , resp. sp.zn. a súd vo veci konať nemohol. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. a žalobcom označenou škodou, pretože konkurz povinného bol zrušený pre nemajetnosť a v dôsledku toho, by v konkurznom konaní žalobca uspokojený nebol a nemožno zastávať názor, že žalobcovi vznikla škoda procesným postupom Okresného súdu Bratislava III, ktorý v danej veci postupoval v súlade so zákonom a nemožno konštatovať, že jeho postup bol nesprávny.

Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, že nie sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., a preto žalobný návrh zamietol.

Možno sa tiež stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, ktorého správnosť namietal žalobca, že súd v konaní nevykonal dokazovanie navrhnuté navrhovateľom na majetkové pomery povinného LIVAK PLAST s.r.o., pred vyhlásením konkurzu pripojením konkurzného spisu Krajského súdu Bratislava sp.zn. , lustráciou aktívnych súdnych konaní povinného na Okresnom súde Bratislava III, z dôvodu, že je irelevantné, aký majetok povinný mal pred začatím konkurzného konania, pretože navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. , následne sp.zn. a žalobca si pohľadávku na základe platobného rozkazu č.k. -10, právoplatného a vykonateľného dňa 13.2.2004, pred začatím konkurzného konania neuplatnil, uplatnil ju až v konkurznom konaní vednom na Krajskom súde v Bratislave sp.zn. , ktoré bolo skončené zrušením konkurzu pre nedostatok majetku povinného. Z uvedeného konkurzného konania má preto význam pre toto konanie až jeho konečné rozhodnutie, pretože dovtedy Okresný súd Bratislava III vo veci sp.zn. , následne sp.zn. z dôvodu zákonného prerušenia konania, konať nemohol.

Z obsahu odvolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedol, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru navrhovateľa, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania žalobcu nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd.

V danom prípade preto námietka odvolateľa podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná.

Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca svoje tvrdenie o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Bratislava III nepreukázal.

Žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (súd v konaní nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom na majetkové pomery povinného LIVAK PLAST s.r.o., pred vyhlásením konkurzu pripojením konkurzného spisu Krajského súdu Bratislava sp.zn. ), že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. , , , , ).

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. februára 2006).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález -30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , a ).

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti.

Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je.

Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenia odporcu.

Odvolací súd zastáva názor, že doplnenie dokazovania okresným súdom v naznačenom smere, ktoré namietal žalobca v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec podstatný význam a neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne priaznivého rozhodnutia žalobcu v danej veci.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.