Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 211/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, a

, zastúpených advokátskou kanceláriou Weis & Partners

s. r. o., Ivanská cesta 30/B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Weis,

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť

a (ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že

sťažovatelia vystupujú v exekučnom konaní v právnom postavení povinných. Na základe

návrhu na vykonanie exekúcie z 24. marca 2015 a právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu (zmenkového platobného rozkazu vydaného 17. decembra 2013

Okresným súdom Bratislava V, pozn.) vydal okresný súd 7. apríla 2015 poverenie

na vykonanie exekúcie. Poverený súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský (ďalej len

„súdny exekútor“) vydal 23. apríla 2015 upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 766/15,

ktorým vyzval sťažovateľov na zaplatenie pohľadávky oprávneného v sume 228 958,71 €

s príslušenstvom. Sťažovatelia proti exekúcii vzniesli námietky, ktoré boli súdnemu

exekútorovi doručené 15. mája 2015.

O podaných námietkach rozhodol okresný súd uznesením vydaným súdnym

úradníkom č. k. -80 z 27. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie vydané

súdnym úradníkom“) tak, že prvým výrokom námietkam vyhovel v časti zaplatenia sumy

11 642,40 €, druhým výrokom námietky zamietol v časti zaplatenia sumy 217 316,31 €.

Tretím výrokom bola exekúcia v časti vymáhanej sumy 122 185,47 € zastavená z dôvodu

uznania jednostranného započítania pohľadávky sťažovateľov.

3. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že proti prvému a tretiemu výroku uznesenia

okresného súdu vydaného súdnym úradníkom podal oprávnený 22. decembra 2015

odvolanie. Zároveň 30. decembra 2015 podali sťažovatelia návrh na čiastočné zastavenie

exekúcie a „Keďže súd nekonal o podanom návrhu... podali dňa 12.12.2016 sťažnosť

predsedovi súdu... v ktorej namietali neodôvodnené prieťahy.“. Prípisom z 10. januára 2017

predseda okresného súdu oznámil sťažovateľom, že uznal sťažnosť za čiastočne

opodstatnenú.

Okresný súd následne uznesením č. k. -172 zo 16. marca 2017

rozhodol vo veci odvolania oprávneného a návrhu sťažovateľov na čiastočné zastavenie

exekúcie tak, že zrušil tretí výrok uznesenia vydaného súdnym úradníkom o zastavení

exekúcie a zamietol návrh na čiastočné zastavenie exekúcie. Toto uznesenie napadli

sťažovatelia 5. apríla 2017 odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 27. marca 2018 tak, že potvrdil

uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2017. Uznesenie krajského súdu bolo doručené

okresnému súdu 27. apríla 2018 „a povinným až dňa 28.05.2018. Voči Uzneseniu krajského

súdu podali povinní dňa 24.07.2018 dovolanie. Súd rozhodol dňa 03.10.2018 o uložení

povinnosti zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, ktorý bol obratom uhradený.

Dňa 16.10.2018 rozhodol súd o pokračovaní v exekúcii v súlade s § 243 Exekučného

poriadku, keďže zmenka nie je zabezpečením spotrebiteľského vzťahu. Účinnosť uvedeného

ustanovenia Exekučného poriadku bola 23.12.2015. Oprávnený návrh doplnil v zákonnej

lehote 30 dní, t.j. 22.01.2016. Od uvedeného dátumu trvalo súdu 998 dní, kým rozhodol

o pokračovaní v exekúcii. Uvedené má vplyv na výšku úrokov z omeškania, ktoré rastú

každým dňom. Chýbajúce rozhodnutie súdu urgoval dokonca aj exekútor.

Dovolanie nebolo do dnešného dňa postúpené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky a v konaní tak vznikajú opäť neodôvodnené prieťahy.

O námietkach a návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie z roku 2015 tak bolo

rozhodnuté až v roku 2018. Máme za to, že ide o neprimeranú dĺžku súdneho konania

spôsobenú zbytočnými prieťahmi v konaní.“.

4. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia požiadali ústavný súd o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, čo odôvodnili tým, že podľa ich názoru je

„... faktorom odôvodňujúcim výšku požadovaného... zadosťučinenia aj skutočnosť, že

k neodôvodneným prieťahom došlo a stále dochádza v exekučnom konaní, ako aj

skutočnosť, že súd už uznal sťažnosti na prieťahy za dôvodné, no napriek tomu

v predmetných veciach nekoná tak, aby k neodôvodneným prieťahom opäť nedochádzalo...

Ďalšie trvanie súdneho sporu znamená ďalší stres a náklady, ktorým možno predísť.“.

5. Na základe tejto argumentácie sťažovatelia navrhli ústavnému súdu, aby nálezom

vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , prikázal

okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenie každému v sume 10 000 € a priznal im náhradu trov konania pred ústavným

súdom.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

11. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať

ako sťažnosť podľa v spojení s a a nasl. zákona

o ústavnom súde a sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom

v zmysle .

12. Z už citovaného vyplýva, že ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posudzuje, či táto je/nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, , , ).

13. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom

vystupujú ako povinní. Sťažovatelia odôvodnili porušenie uvedených práv (i) tým,

že okresný súd rozhodol o ich námietkach proti exekúcii a návrhu na čiastočné zastavenie

exekúcie až v roku 2018, (ii) ako aj celkovou dĺžkou súdneho konania, ktoré trvá takmer

štyri roky, a to aj z dôvodu prieťahov pri predkladaní dovolania podaného sťažovateľmi

dovolaciemu súdu.

14. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

15. Podstatou, účelom a cieľom základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním

veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu

právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (, ).

16. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje

aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr.

, ), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane

súdnej exekúcie podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

, ) a v takéto konania z povinnosti súdov

konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu

ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné

súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo

rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru

(obdobne , , ).

17. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval,

že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (napr. , , ) a že nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(napr. , , , , ). Na kratšie

obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa

vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho

konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v , alebo

).

18. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené

lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,

či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie

automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto

prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku

nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne

nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (, ).

19. K prvej námietke sťažovateľov ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom

konaní bolo o námietkach proti exekúcii a návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie

právoplatne rozhodnuté, a to uznesením okresného súdu zo 16. marca 2017 v spojení

s uznesením krajského súdu z 27. marca 2018. V tomto konaní okresný súd dlhšiu dobu

(od 10. augusta 2016 do 16. marca 2017, pozn.) nevykonal žiadny úkon, čo potvrdil

aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti na prieťahy. Ústavný súd s ohľadom

na predmet konania a dĺžku nečinnosti (8 mesiacov, pozn.) konštatuje, že samotné

rozhodovanie okresného súdu o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu vydanému súdnym

úradníkom nedosahovalo takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva sťažovateľov

podľa a ich práva podľa dohovoru okresným súdom

(podobne napr. , , , ,

, ).

20. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.

, , , ), v zmysle ktorej sa

ochrana základnému právu podľa , ako i právu na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom

len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase

doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto sťažnosti pred ústavným

súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ,

, , , ). Tento právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (Miroslav Mazurek proti Slovenskej

republike, rozhodnutie ESĽP z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05; Obluk proti Slovenskej

republike, rozsudok z ESĽP z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63).

21. Sťažovatelia v rámci argumentácie v ústavnej sťažnosti poukazovali

aj na celkovú dĺžku exekučného konania pred okresným súdom, ktoré trvá takmer štyri

roky.

Podľa prechodného ustanovenia § 243f Exekučného poriadku v znení zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol

v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a ktoré sú vedené

na základe exekučného titulu vydaného na podklade zmenky, oprávnený návrh

na vykonanie exekúcie povinný doplniť do 30 dní od účinnosti novely. Účinnosťou novely

sa teda takéto exekučné konania ex lege odkladali. Ak oprávnený návrh na vykonanie

exekúcie doplnil, bol exekučný súd povinný takto doplnený návrh opätovne preskúmať, či

spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, a v prípade kladného konštatovania

rozhodnúť uznesením o pokračovaní v konaní. V tejto súvislosti sťažovatelia namietali, že

okresný súd „...rozhodol o pokračovaní v exekúcii...“ až „16.10.2018“.

22. Pokiaľ sťažovatelia namietajú prieťahy v napadnutom konaní z dôvodu,

že okresný súd mal o pokračovaní v exekúcii rozhodnúť skôr, ústavný súd konštatuje,

s prihliadnutím na skutočnosť, že v rozhodnom období prebiehalo konanie o návrhu

na čiastočné zastavenie exekúcie a námietkach proti exekúcii a následne bolo podané proti

uzneseniu krajského súdu aj dovolanie, že v uvedenom nie je možné ustáliť prieťah takej

intenzity, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami.

23. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o zbytočných prieťahoch pri predkladaní

dovolania podaného sťažovateľmi 24. júla 2018 ústavný súd zistil, že dovolanie bolo

okresným súdom predložené dovolaciemu súdu 1. apríla 2019. V tomto smere ústavný súd

zastáva stanovisko, že aj keď postup okresného súdu v napadnutom konaní pri postúpení

na rozhodovanie o dovolaní nebol optimálny, v okolnostiach danej veci nejde o zbytočný

prieťah, ktorý by zakladal porušenie základného práva podľa .

24. Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,

zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré

rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu

členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti

odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,

č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21), alebo 28 mesiacov trvajúce

obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie) v rámci

civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP

z 25. 5. 2004, body 192 – 193).

25. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti (26. marca 2019) už bolo v predmetnom

exekučnom konaní meritórne rozhodnuté o námietkach proti exekúcii (27. marca 2018),

ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o námietkach proti exekúcii už nemohlo reálne

dochádzať. Taktiež, ako už bolo poukázané (body 22 a 23 tohto rozhodnutia), nečinnosť

okresného súdu pri rozhodovaní o pokračovaní exekučného konania a pri postúpení

dovolania dovolaciemu súdu nedosiahla takú intenzitu, ktorá by znamenala porušenie

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavná sťažnosť sťažovateľov proti postupu

okresného súdu v čase rozhodovania ústavného súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju

ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

27. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími ich požiadavkami uvedenými v sťažnostnom

petite.

28. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom zrušení jeho

uznesenia zo 16. marca 2017 na základe podaného dovolania) v napadnutom konaní

bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľom nič

nebráni v tom, aby za splnenia všetkých podmienok predložili ústavnému súdu novú

ústavnú sťažnosť, ktorou budú namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019