Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 211/2019
PDF · 207.87 KB
No categories available
II. ÚS 211/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, a
, zastúpených advokátskou kanceláriou Weis & Partners
s. r. o., Ivanská cesta 30/B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Weis,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Er 587/2015
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť
a (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 53 Er 587/2015 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že
sťažovatelia vystupujú v exekučnom konaní v právnom postavení povinných. Na základe
návrhu na vykonanie exekúcie z 24. marca 2015 a právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu (zmenkového platobného rozkazu vydaného 17. decembra 2013
Okresným súdom Bratislava V, pozn.) vydal okresný súd 7. apríla 2015 poverenie
na vykonanie exekúcie. Poverený súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský (ďalej len
„súdny exekútor“) vydal 23. apríla 2015 upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 766/15,
ktorým vyzval sťažovateľov na zaplatenie pohľadávky oprávneného v sume 228 958,71 €
s príslušenstvom. Sťažovatelia proti exekúcii vzniesli námietky, ktoré boli súdnemu
exekútorovi doručené 15. mája 2015.
O podaných námietkach rozhodol okresný súd uznesením vydaným súdnym
úradníkom č. k. 53 Er 587/2015-80 z 27. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie vydané
súdnym úradníkom“) tak, že prvým výrokom námietkam vyhovel v časti zaplatenia sumy
11 642,40 €, druhým výrokom námietky zamietol v časti zaplatenia sumy 217 316,31 €.
Tretím výrokom bola exekúcia v časti vymáhanej sumy 122 185,47 € zastavená z dôvodu
uznania jednostranného započítania pohľadávky sťažovateľov.
3. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že proti prvému a tretiemu výroku uznesenia
okresného súdu vydaného súdnym úradníkom podal oprávnený 22. decembra 2015
odvolanie. Zároveň 30. decembra 2015 podali sťažovatelia návrh na čiastočné zastavenie
exekúcie a „Keďže súd nekonal o podanom návrhu... podali dňa 12.12.2016 sťažnosť
predsedovi súdu... v ktorej namietali neodôvodnené prieťahy.“. Prípisom z 10. januára 2017
predseda okresného súdu oznámil sťažovateľom, že uznal sťažnosť za čiastočne
opodstatnenú.
Okresný súd následne uznesením č. k. 53 Er 587/2015-172 zo 16. marca 2017
rozhodol vo veci odvolania oprávneného a návrhu sťažovateľov na čiastočné zastavenie
exekúcie tak, že zrušil tretí výrok uznesenia vydaného súdnym úradníkom o zastavení
exekúcie a zamietol návrh na čiastočné zastavenie exekúcie. Toto uznesenie napadli
sťažovatelia 5. apríla 2017 odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 CoE 89/2017 z 27. marca 2018 tak, že potvrdil
uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2017. Uznesenie krajského súdu bolo doručené
okresnému súdu 27. apríla 2018 „a povinným až dňa 28.05.2018. Voči Uzneseniu krajského
súdu podali povinní dňa 24.07.2018 dovolanie. Súd rozhodol dňa 03.10.2018 o uložení
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, ktorý bol obratom uhradený.
Dňa 16.10.2018 rozhodol súd o pokračovaní v exekúcii v súlade s § 243 Exekučného
poriadku, keďže zmenka nie je zabezpečením spotrebiteľského vzťahu. Účinnosť uvedeného
ustanovenia Exekučného poriadku bola 23.12.2015. Oprávnený návrh doplnil v zákonnej
lehote 30 dní, t.j. 22.01.2016. Od uvedeného dátumu trvalo súdu 998 dní, kým rozhodol
o pokračovaní v exekúcii. Uvedené má vplyv na výšku úrokov z omeškania, ktoré rastú
každým dňom. Chýbajúce rozhodnutie súdu urgoval dokonca aj exekútor.
Dovolanie nebolo do dnešného dňa postúpené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky a v konaní tak vznikajú opäť neodôvodnené prieťahy.
O námietkach a návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie z roku 2015 tak bolo
rozhodnuté až v roku 2018. Máme za to, že ide o neprimeranú dĺžku súdneho konania
spôsobenú zbytočnými prieťahmi v konaní.“.
4. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia požiadali ústavný súd o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, čo odôvodnili tým, že podľa ich názoru je
„... faktorom odôvodňujúcim výšku požadovaného... zadosťučinenia aj skutočnosť, že
k neodôvodneným prieťahom došlo a stále dochádza v exekučnom konaní, ako aj
skutočnosť, že súd už uznal sťažnosti na prieťahy za dôvodné, no napriek tomu
v predmetných veciach nekoná tak, aby k neodôvodneným prieťahom opäť nedochádzalo...
Ďalšie trvanie súdneho sporu znamená ďalší stres a náklady, ktorým možno predísť.“.
5. Na základe tejto argumentácie sťažovatelia navrhli ústavnému súdu, aby nálezom
vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 53 Er 587/2015, prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie každému v sume 10 000 € a priznal im náhradu trov konania pred ústavným
súdom.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
11. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať
ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122 a nasl. zákona
o ústavnom súde a sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom
v zmysle § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
12. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posudzuje, či táto je/nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 101/03,
III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012, III. ÚS 288/2016).
13. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 53 Er 587/2015, v ktorom
vystupujú ako povinní. Sťažovatelia odôvodnili porušenie uvedených práv (i) tým,
že okresný súd rozhodol o ich námietkach proti exekúcii a návrhu na čiastočné zastavenie
exekúcie až v roku 2018, (ii) ako aj celkovou dĺžkou súdneho konania, ktoré trvá takmer
štyri roky, a to aj z dôvodu prieťahov pri predkladaní dovolania podaného sťažovateľmi
dovolaciemu súdu.
14. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, IV. ÚS 105/07, I. ÚS 280/08, II. ÚS 186/2010).
15. Podstatou, účelom a cieľom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (I. ÚS 167/03, IV. ÚS 221/04).
16. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje
aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr.
III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane
súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04) a ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov
konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu
ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné
súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo
rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru
(obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 125/07, IV. ÚS 56/2019).
17. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval,
že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06) a že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 149/02, III. ÚS 92/03, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09, II. ÚS 118/2014). Na kratšie
obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa
vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho
konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v I. ÚS 19/00, I. ÚS 57/01 alebo
18. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené
lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,
či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie
automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).
19. K prvej námietke sťažovateľov ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom
konaní bolo o námietkach proti exekúcii a návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie
právoplatne rozhodnuté, a to uznesením okresného súdu zo 16. marca 2017 v spojení
s uznesením krajského súdu z 27. marca 2018. V tomto konaní okresný súd dlhšiu dobu
(od 10. augusta 2016 do 16. marca 2017, pozn.) nevykonal žiadny úkon, čo potvrdil
aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti na prieťahy. Ústavný súd s ohľadom
na predmet konania a dĺžku nečinnosti (8 mesiacov, pozn.) konštatuje, že samotné
rozhodovanie okresného súdu o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu vydanému súdnym
úradníkom nedosahovalo takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom
(podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 91/2012, III. ÚS 54/2013,
III. ÚS 28/2015, III. ÚS 383/2015).
20. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.
IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, II. ÚS 518/2014), v zmysle ktorej sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i právu na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom
len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase
doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto sťažnosti pred ústavným
súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 55/02,
I. ÚS 6/03, IV. ÚS 223/2010, IV. ÚS 149/2018, II. ÚS 464/2018). Tento právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie ESĽP z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05; Obluk proti Slovenskej
republike, rozsudok z ESĽP z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63).
21. Sťažovatelia v rámci argumentácie v ústavnej sťažnosti poukazovali
aj na celkovú dĺžku exekučného konania pred okresným súdom, ktoré trvá takmer štyri
roky.
Podľa prechodného ustanovenia § 243f Exekučného poriadku v znení zákona
č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol
v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a ktoré sú vedené
na základe exekučného titulu vydaného na podklade zmenky, oprávnený návrh
na vykonanie exekúcie povinný doplniť do 30 dní od účinnosti novely. Účinnosťou novely
sa teda takéto exekučné konania ex lege odkladali. Ak oprávnený návrh na vykonanie
exekúcie doplnil, bol exekučný súd povinný takto doplnený návrh opätovne preskúmať, či
spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, a v prípade kladného konštatovania
rozhodnúť uznesením o pokračovaní v konaní. V tejto súvislosti sťažovatelia namietali, že
okresný súd „...rozhodol o pokračovaní v exekúcii...“ až „16.10.2018“.
22. Pokiaľ sťažovatelia namietajú prieťahy v napadnutom konaní z dôvodu,
že okresný súd mal o pokračovaní v exekúcii rozhodnúť skôr, ústavný súd konštatuje,
s prihliadnutím na skutočnosť, že v rozhodnom období prebiehalo konanie o návrhu
na čiastočné zastavenie exekúcie a námietkach proti exekúcii a následne bolo podané proti
uzneseniu krajského súdu aj dovolanie, že v uvedenom nie je možné ustáliť prieťah takej
intenzity, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami.
23. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o zbytočných prieťahoch pri predkladaní
dovolania podaného sťažovateľmi 24. júla 2018 ústavný súd zistil, že dovolanie bolo
okresným súdom predložené dovolaciemu súdu 1. apríla 2019. V tomto smere ústavný súd
zastáva stanovisko, že aj keď postup okresného súdu v napadnutom konaní pri postúpení
na rozhodovanie o dovolaní nebol optimálny, v okolnostiach danej veci nejde o zbytočný
prieťah, ktorý by zakladal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
24. Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,
zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré
rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu
členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti
odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,
č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21), alebo 28 mesiacov trvajúce
obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie) v rámci
civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP
z 25. 5. 2004, body 192 – 193).
25. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti (26. marca 2019) už bolo v predmetnom
exekučnom konaní meritórne rozhodnuté o námietkach proti exekúcii (27. marca 2018),
ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o námietkach proti exekúcii už nemohlo reálne
dochádzať. Taktiež, ako už bolo poukázané (body 22 a 23 tohto rozhodnutia), nečinnosť
okresného súdu pri rozhodovaní o pokračovaní exekučného konania a pri postúpení
dovolania dovolaciemu súdu nedosiahla takú intenzitu, ktorá by znamenala porušenie
základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavná sťažnosť sťažovateľov proti postupu
okresného súdu v čase rozhodovania ústavného súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju
ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
27. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími ich požiadavkami uvedenými v sťažnostnom
petite.
28. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom zrušení jeho
uznesenia zo 16. marca 2017 na základe podaného dovolania) v napadnutom konaní
bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľom nič
nebráni v tom, aby za splnenia všetkých podmienok predložili ústavnému súdu novú
ústavnú sťažnosť, ktorou budú namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019