Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 584/2020
PDF · 425.97 KB
No categories available
IV. ÚS 584/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 79 Er 770/2012 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
o jeho ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci
vedenej pod sp. zn. 79 Er 770/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce
členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje
v napadnutom exekučnom konaní v procesnom postavení povinného. Predmetom
napadnutého konania je vymoženie sumy 2 123,31 € s príslušenstvom a trov právneho
zastúpenia exekúcie. Exekučným titulom je rozsudok okresného súdu č. k. 19 Cb 121/2008-
119 z 25. marca 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 7 Cob 64/2011-138 (ďalej len „exekučný titul“). Sťažovateľ upozorňuje na
nečinnosť exekučného súdu, nedodržiavanie zákonných povinností a postupov, súdne
prieťahy, korupciu. K priebehu konania uvádza, že 1. októbra 2012 bola okresnému súdu
doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Pavla Halása o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Poverenie bolo vydané 4. októbra 2012. V tejto súvislosti sťažovateľ rozsiahlo
argumentuje o tom, že okresný súd pochybil, ak vydal poverenie súdnemu exekútorovi,
pretože podkladom na vykonanie exekúcie bol podľa neho nezákonný rozsudok, ktorým bol
oprávnenému priznaný neprimeraný úrok vo výške 29,99 % ročne, čo je podľa názoru
sťažovateľa v rozpore s platným právom, a preto si okresný súd už viac ako 6 rokov nesplnil
svoju zákonnú povinnosť preskúmať súlad návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom a zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čím poškodil sťažovateľa
a nezabezpečil rýchlu a účinnú ochranu jeho práv.
4. Okresnému súdu sťažovateľ vyčíta, že nerozhodol o podnete súdneho exekútora
na pripustenie zmeny účastníka na strane oprávneného doručenom 2. marca 2017 do 60 dní
od doručenia, ako aj o návrhu na zmenu exekútora doručenom 27. marca 2017 do 30 dní
od doručenia, ale až uznesením z 12. novembra 2018 po viac ako 18 mesiacoch. Okresný
súd navyše zaslal uznesenie z uvedeného dňa novej súdnej exekútorke JUDr. Dagmar
Kováčovej až 8. januára 2019. Napokon nerozhodol o podnete sťažovateľa na zastavenie
exekúcie doručenom okresnému súdu 22. mája 2018, doplnenom 15. novembra 2018.
Sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy 27. decembra 2018,
ktorý sa mu v odpovedi z 8. marca 2019 ospravedlnil za zdržanie spôsobené vysokým
nápadom a personálnym poddimenzovaním súdu s vyjadrením, že 7. marca 2019 bolo
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ vyjadril nesúhlas
s odôvodnením tohto rozhodnutia. Upozornil na viaceré porušenia zákonov zo strany
pôvodného súdneho exekútora, ktoré ho viedli aj k podaniu trestného oznámenia.
5. Okresný súd sa podľa sťažovateľa preto dopustil zbytočných prieťahov pri zmene
oprávneného, pri zmene súdneho exekútora, pri zaslaní uznesenia z 12. novembra 2018
novej súdnej exekútorke a nekonaním o návrhu na zastavenie exekúcie, čím neodstránil
čo najskôr stav právnej neistoty, porušoval označené práva sťažovateľa, napomáhal
oprávnenému a pôvodnému súdnemu exekútorovi.
6. Sťažovateľ preto žiada ústavný súd o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 30 000 € podľa čl. 46 ods. 3 ústavy pre protizákonný rozsudok
okresného súdu, protizákonné vydanie poverenia na vymáhanie exekúcie, protizákonné
uznesenie okresného súdu zo 7. marca 2019 a pre nečinnosť okresného súdu.
7. V doplnení doručenom 18. decembra 2019 sťažovateľ žiadal o zabezpečenie
právnika, stručne opísal svoje majetkové pomery a uviedol, že krajský súd ignoruje zákon
o povinnosti rozhodnúť o námietkach proti exekúcii a proti trovám exekúcie v lehote 60 dní
od doručenia. Svoju sťažnosť doplnil aj 24. marca 2020 o žiadosť o ustanovenie právneho
zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom. Zároveň uviedol, že okresný súd mu
spôsobil ujmu na jeho povesti a osobnosti vyše 8-ročným zápisom v registri exekúcií,
protizákonným núteným výkonom exekúcie mu spôsobil obmedzenie jeho života, ďalej
psychické týranie, stres, frustráciu z porušenia zákonov. Sformuloval návrh výroku nálezu,
ktorým žiadal vysloviť, že jeho základné práva (uvedené v bode 1) boli v napadnutom
konaní okresným súdom porušené. Okresný súd má zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 000 €
za súdne prieťahy pri rozhodovaní o zmene oprávneného, zmene exekútora a zastavení
exekúcie a nemajetkovú ujmu vo výške 18 000 € z dôvodu popísaného poškodenia povesti
a osobnosti a obmedzenia života. Spolu s tým aj náhradu trov konania.
8. Posledným doplnením doručeným 11. júna 2020 upriamil sťažovateľ pozornosť
na potrebu zohľadnenia postavenia spotrebiteľa a na úlohu súdu v takomto druhu konania.
Žiadal vysloviť aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Poukázal na neprimeranú dĺžku konania, ktorá bola účelová a tendenčná v snahe získať
finančné prostriedky s poukazom na úrok 29,99 %, ktorý mal sťažovateľ platiť od roku
2011, na vyvolanie v ňom stavu právnej neistoty a na neúmerné finančné zaťaženie ako
spotrebiteľa protizákonným postupom súdu. Doplnil, že požadovaná výška primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 18 000 € je primeraná vzhľadom na platy sudcov, ktoré
dostávali počas viac ako 8 rokov nezákonnej exekúcie za vedomé porušenie práv
sťažovateľa. Priložil potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch
a plnomocenstvo pre advokáta, ktorého ustanoví ústavný súd.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9.3 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9.4 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9.5 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10.2 Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže
ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.
Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie
konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2
písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
10.3 Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
11. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach opakovane vyslovil,
že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03,
III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie
podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04)
a ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov
nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo
na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku
alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6
dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 125/07, IV. ÚS 56/2019, II. ÚS 211/2019).
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
13. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom súdu, ústavný súd
ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
15. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.
Uvedený názor vychádza z toho, že ústavná sťažnosť plní významnú preventívnu funkciu
ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
17. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (IV. ÚS 343/04,
III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014) judikoval, že zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti
namietajúcej porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
uvažovať o zbytočných prieťahoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K výsledkom prípravy konania a k podmienkam konania
18. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať ako
ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
zákona o ústavnom súde. Na predbežnom prerokovaní zistil, že ústavná sťažnosť obsahuje
všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu
na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti
(§ 123 zákona o ústavnom súde; nie však bezvýnimočne, ako je uvedené ďalej), je podaná
oprávnenou osobou – účastníkom exekučného konania (§ 122 zákona o ústavnom súde), nie
je neprípustná (§ 55 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd sa zaoberal aj otázkou
dodržania lehoty podľa § 124 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na svoju ustálenú
rozhodovaciu prax v obdobných veciach odpoveď na splnenie tejto podmienky ústavný súd
spojil s odpoveďou na otázku opodstatnenosti ústavnej sťažnosti uvedenú ďalej. Napokon
ústavný súd skúmal, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
19. Podaná žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pre ústavný súd
znamená povinnosť skúmať, či sú v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde
kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové
pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
20. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne
neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia
zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná
sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený
jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom vyhovieť (I. ÚS 60/2019), a preto sa splnením tejto podmienky
zaoberá ústavný súd v nasledujúcej časti.
III.2 K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu
21. Sťažovateľ svoje námietky smeruje proti správnosti a zákonnosti postupu
okresného súdu spočívajúceho vo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a v zamietnutí
jeho návrhu na zastavenie exekúcie, hoci ich neformuluje úplne jednoznačne, nepremietol
ich jednoznačne do svojich záverečných požiadaviek a nepodporil ich dostatočnou
argumentáciou.
22. Napriek tomu ústavný súd preferoval materiálny prieskum návrhu
pred bezpodmienečným trvaním na všetkých zákonných náležitostiach a u sťažovateľa
nezastúpeného právnym zástupcom nepristúpil k odmietnutiu podania len pre nesplnenie
náležitostí podľa zákona o ústavnom súde. Navyše za určitých okolností môžu prevážiť
hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný súd rozhodne o podanom
návrhu aj bez odstraňovania jeho nedostatkov. Je to tak v prípade, keď ústavný súd dospeje
k záveru, že ani prípadné doplnenie návrhu by za žiadnych okolností nebolo spôsobilé
privodiť navrhovateľovi úspech pri jeho predbežnom prerokovaní.
23. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
24. Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
25. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
26. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 7. marca 2019 o zamietnutí návrhu
na zastavenie exekúcie ústavný súd uvádza, že akékoľvek námietky sťažovateľa smerujúce
proti nemu, resp. proti postupu ktorý jeho vydaniu bezprostredne predchádzal, mali byť
formulované v odvolaní proti nemu. Práve v tomto odvolaní mohol a mal namietať
a odôvodniť konkrétne porušenia svojich práv. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd
svoju právomoc rozhodnúť o jeho odvolaní uplatnil uznesením z 29. októbra 2019.
Výsledkom bolo potvrdenie uznesenia okresného súdu zo 7. marca 2019. Právomoc
krajského súdu v danom prípade preto vylučuje právomoc ústavného súdu.
27. V napadnutom konaní nemohol sťažovateľ proti postupu okresného súdu
spočívajúcemu vo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi namietať, keďže sa mu ako
povinnému poverenie podľa Exekučného poriadku nedoručuje. Navyše skutočnosť,
že okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, ešte nemožno považovať za ústavne
relevantný zásah do podstaty základného práva na spravodlivý proces (II. ÚS 448/2020).
Ak sa sťažovateľ nestotožnil s postupom súdu, ktorý poverenie vydal, mal iné právne
prostriedky, ktorými sa mohol brániť (námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie
exekúcie). Mal k dispozícii opravný prostriedok (odvolanie) proti následným rozhodnutiam
súdu. Všetky tieto procesné inštitúty sťažovateľ napokon aj využil a bolo o nich rozhodnuté.
Až vydané rozhodnutia okresného súdu o týchto jeho návrhoch mohol sťažovateľ
po vyčerpaní dostupných prostriedkov napadnúť ústavnou sťažnosťou a namietať porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto nie je spojitosť
medzi namietanou nezákonnosťou vydania poverenia a možnosťou porušenia práva
sťažovateľa na súdnu ochranu ako povinného v exekučnom konaní, čo nutne vedie k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti uvedenej námietky.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
postupom okresného súdu, odmietol podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci a pre zjavnú neopodstatnenosť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
29. Porušenie označených práv spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že okresný
súd bol nečinný pri rozhodovaní o zmene účastníka na strane oprávneného, o návrhu
na zmenu exekútora a o podnete sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
30. Ústavný súd konštatuje, že špecifikom exekučného konania
(napr. II. ÚS 349/2017, IV. ÚS 60/2018) je to, že exekučné konanie je spravidla „v rukách“
súdneho exekútora a exekučný súd v rámci exekučného konania koná a rozhoduje
len na základe procesných návrhov účastníkov exekučného konania, resp. súdneho
exekútora, preto namietať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možno na ústavnom súde vo vzťahu k exekučnému
súdu len vtedy, ak tento má reálne o čom rozhodovať.
31. Okresný súd v exekučnom konaní ako tzv. exekučný súd dohliada na exekučné
konanie a v niektorých momentoch exekučného konania je ako jediný v tomto konaní
oprávnený rozhodovať. Exekučný súd má v niektorých prípadoch vzhľadom na obsah
návrhov Exekučným poriadkom ustanovenú lehotu na svoje rozhodnutie. Rozhodnutím
o tom-ktorom návrhu účastníka exekučného konania sa jeho úloha v exekučnom konaní
v zásade končí. Dĺžku trvania exekučného konania, ktoré začína doručením návrhu
na vykonanie exekúcie exekútorovi a pokračuje niektorým zo spôsobov vykonávania
exekúcie ustanovených vo štvrtej časti Exekučného poriadku, exekučný súd spravidla nemá
ako ovplyvniť okrem situácie, keď rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania
(m. m. III. ÚS 161/2013).
32. Exekučné konania predstavujú bežnú agendu okresných súdov v zásade
nevykazujúcu skutkovú ani právnu zložitosť a inak to nie je ani v posudzovanej veci. Pokiaľ
ide o význam predmetu konania pre sťažovateľa, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť
zasluhujúcu si bližšiu pozornosť. Zo strany sťažovateľa nebolo s výnimkou aktívneho
bránenia sa zaznamenané prispenie k doterajšej dĺžke konania. V súčinnosti s okresným
súdom zistil ústavný súd tento priebeh konania (čiastočne potvrdený aj sťažovateľom v jeho
ústavnej sťažnosti) na okresnom súde:
- 1. októbra 2012 – prijatá žiadosť o udelenie poverenia;
- 4. októbra 2012 – vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Súdnemu exekútorovi
doručené 12. októbra 2012;
- 2. marca 2017 – doručený podnet exekútora na zmenu účastníka – oprávneného;
- 27. marca 2017 – doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora;
- 22. mája 2018 – doručený podnet povinného – sťažovateľa na zastavenie exekúcie;
- 12. novembra 2018 – uznesenie o pripustení vstupu nového oprávneného
do konania a o vyhovení návrhu na zmenu súdneho exekútora, právoplatné 24. januára
2019;
- 15. novembra 2018 – doplnenie podnetu sťažovateľa na zastavenie exekúcie;
- 8. februára 2019 – doplnenie podnetu sťažovateľa na zastavenie exekúcie;
- 7. marca 2019 – uznesenie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie,
doručené sťažovateľovi 19. marca 2019;
- 2. apríla 2019 – odvolanie sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu;
- 7. mája 2019 – spis predložený krajskému súdu;
- 10. mája 2019 – späťvzatie časti návrhu sťažovateľa na výrok rozhodnutia
o odvolaní;
- 24. júna 2019 – námietka sťažovateľa proti exekúcii, námietka proti trovám
exekúcie a námietka proti súdnemu exekútorovi;
- 22. novembra 2019 – vrátený spis z krajského súdu spolu s rozhodnutím
z 29. októbra 2019 o potvrdení uznesenia; uznesenie právoplatné 18. decembra 2019;
- 23. januára 2020 – Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) odstúpené dovolanie sťažovateľa z 26. decembra 2019 na ďalší procesný postup;
- 17. apríla 2020 – doručená žiadosť sťažovateľa o pridelenie advokáta;
- 25. mája 2020 – doplnenie sťažovateľa k dovolaniu;
- 27. júla 2020 – doplnenie sťažovateľa k dovolaniu;
- 27. augusta 2020 – uznesenie o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii aj
proti trovám exekúcie; právoplatné 28. septembra 2020.
33. O zmene účastníka na strane oprávneného a o zmene súdneho exekútora bolo
rozhodnuté uznesením okresného súdu z 12. novembra 2018, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 24. januára 2019. Tým bola právna istota v tejto časti nastolená a úloha
okresného súdu sa v tejto časti skončila ešte pred doručením ústavnej sťažnosti sťažovateľa.
34. Pri namietanej nečinnosti okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie ústavný súd upriamuje pozornosť na časové súvislosti. Návrh bol
podaný v máji 2018 a prvýkrát doplnený v novembri 2018. Sťažovateľ podal sťažnosť
na nečinnosť predsedovi súdu a vo februári 2019 ešte raz doplnil návrh na zastavenie
exekúcie. K rozhodnutiu okresného súdu došlo uznesením zo 7. marca 2019, teda po vyše
deviatich mesiacoch od podania prvého návrhu. Toto obdobie možno označiť
za neprimerane dlhé na rozhodnutie. Ide však o ojedinelú nečinnosť súdu, ktorá ešte
nezakladá porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06), pretože nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 149/02, III. ÚS 92/03, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09, II. ÚS 118/2014).
35. Určitý podiel na urýchlení konania mala nepochybne aj sťažnosť predsedovi
súdu, pretože jeho konečná odpoveď sp. zn. Spr 22171/2018 z 8. marca 2019 prišla
sťažovateľovi v marci 2019, keď bolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie. Sťažovateľ po podaní odvolania a predložení spisu okresným súdom krajskému
súdu podal ústavnú sťažnosť. Obdobie, keď sa vec nachádzala na krajskom súde, nemožno
pričítať na zodpovednosť okresnému súdu, keďže nemohol ovplyvniť dĺžku trvania konania
na krajskom súde.
36. Ústavný súd tak konštatuje, že z hľadiska požiadavky odstránenia stavu právnej
neistoty okresný súd v prevažujúcej miere splnil svoju úlohu v napadnutom konaní vydaním
rozhodnutia na podnet sťažovateľa na zastavenie exekúcie a predložením spisového
materiálu nadriadenému súdu s podaným odvolaním. Sťažovateľ, ktorý sa domáha ochrany
svojich označených práv vo vzťahu k napadnutému konaniu okresného súdu, sa so svojou
ústavnou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tento prostriedok nápravy
vo vzťahu k namietanému konaniu okresného súdu nebol v plnom rozsahu spôsobilý splniť
svoj preventívny účel, keďže hlavný účel sledovaný podaním ústavnej sťažnosti už dosiahol
prostredníctvom iného zákonného postupu a zásah okresného súdu už netrval. K nastoleniu
úplnej právnej istoty v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie došlo približne šesť
mesiacov po podaní ústavnej sťažnosti v spojení s uznesením krajského súdu z 29. októbra
2019, teda celkovo rozhodovanie trvalo 18 mesiacov na dvoch stupňoch súdnej sústavy.
37. Ani po následnom vrátení spisu z krajského súdu v súvislosti s doručovaním
rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nespozoroval zbytočné prieťahy okresného súdu
v napadnutom konaní. Navyše došlo k podaniu dovolania a jeho viacnásobnému doplneniu
sťažovateľom, čo si vyžiada predloženie spisu najvyššiemu súdu. Sťažovateľ touto ústavnou
sťažnosťou nenamietal nečinnosť v súvislosti s námietkami proti exekúcii, proti trovám
exekúcie a proti súdnemu exekútorovi podanými v čase, keď sa vec nachádzala na krajskom
súde. Ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu sťažovateľa (§ 45 zákona
o ústavnom súde), a preto sa nezaoberal touto časťou konania, keďže sťažovateľ ju
jednoznačne neobsiahol do predmetu svojej ústavnej sťažnosti, hoci ju dopĺňal aj po podaní
námietok proti exekúcii. Toto obdobie bolo predmetom rozhodovania ústavného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 448/2020 na základe osobitnej ústavnej sťažnosti
sťažovateľa, ktorá bola odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, hoci boli zistené
ústavnoprávne nevýznamné prieťahy v konaní.
38. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nenamietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom súdneho exekútora v napadnutom konaní, ústavný súd predmetnú fázu exekúcie
neposudzoval.
39. Ústavný súd uznáva, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol
vo veci úplne bez nečinnosti, keďže okresnému súdu trvalo rozhodovanie o návrhu
na zastavenie exekúcie viac ako 8 mesiacov. Avšak túto dobu nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska vyhodnotiť ako takú, ktorá by dovoľovala prijať záver o porušení základného
práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
40. Ústavný súd, vychádzajúc z opísaných okolností, pri súčasnom zistení, že došlo
k nastoleniu právnej istoty vo vzťahu k návrhom na zmenu účastníka na strane oprávneného
a zmenu súdneho exekútora (z podstatnej časti aj pri návrhu na zastavenie exekúcie),
pri celkovej dĺžke rozhodovania o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie konštatuje,
že postup okresného súdu nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa.
Jeho ústavnú sťažnosť preto aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011,
III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
III.4 K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
41. Ústavný súd, spravujúc sa úvahami podľa bodov 19 a 20, posúdením obsahu
návrhu, zistil, že na prerokovanie časti ústavnej sťažnosti nemá právomoc a že je sčasti
zjavne neopodstatnená. Zistenie o nedostatku právomoci (III.2) a o zjavnej
neopodstatnenosti (III.2, III.3) ústavnej sťažnosti nutne vedie k záveru, že v danom prípade
ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.
III. ÚS 265/2014, I. ÚS 210/2019). Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov
ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu napriek nezdokladovaným osobným, majetkovým
a zárobkovým pomerom ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia). Výzva na
preukázanie majetkových pomerov by bola po zistení zrejme bezúspešného uplatňovania si
nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.
42. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu