Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 210/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2,

, a a práv zaručených

v čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. augusta 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2, čl. 17

ods. 2, a (ďalej len „“) a práv

zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. augusta 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 28. augusta 2018 uznaný vinným zo spáchania

trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší

“) a trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa k

a 2 písm. c) a f) skoršieho . Za to bol odsúdený podľa ,

ods. 1 a skoršieho na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

8 rokov. Podľa skoršieho okresný súd obžalovaného

na výkon trestu odňatia slobody zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 78

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) okresný súd uložil sťažovateľovi ochranný dohľad na 3 roky a podľa

ods. 1 písm. b) mu uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody raz za tri mesiace osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného

súdu v mieste svojho pobytu. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odkázal poškodenú s nárokom

na náhradu škody na civilný proces.

3. Na základe odvolania podaného príslušným prokurátorom krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 4. decembra 2018 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2 Trestného

poriadku zrušil výroky rozsudku okresného súdu, ktorými bol sťažovateľovi uložený trest

odňatia slobody s jeho zaradením na výkon tohto trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny

a uložený ochranný dohľad, a podľa pri nezmenenom

výroku rozsudku okresného súdu o vine (a škode) sťažovateľa odsúdil podľa § 219 ods. 2,

a skoršieho na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 10 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon podľa § 39a ods. 2 písm. c)

skoršieho do III. nápravnovýchovnej skupiny a podľa

krajský súd uložil sťažovateľovi ochranný dohľad na 3 roky

s povinnosťou podľa .

4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd tým, že mu uložil ochranný dohľad

podľa „nového“ , ktorý nebol účinný v čase spáchania skutku, sa dopustil

zásahu do jeho základných práv, keďže „ide o sprísnenie trestu odňatia slobody o ďalšie tri

roky ochranného dohľadu podľa novšieho zákona. Okrem toho, že by... mal strpieť inak

obťažujúcu podmienku, zároveň“ to sťažovateľa „obmedzuje na iných právach ako sú

sloboda pobytu, pohybu a i., keďže pravidelné hlásenia pri dohľade sú viazané na určitý čas

a určité miesto, kde je“ jeho „prítomnosť nutná“. Sťažovateľ jemu uložený ochranný

dohľad jednoznačne považuje za sankciu, ktorá rozhodne nie je pre neho priaznivejšia, aby

sa na danú trestnú vec uplatnil neskorší . Je presvedčený, že ide o neprípustné

retroaktívne sprísnenie sankcie.

5. Uložením ochranného dohľadu sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný, keďže

v tejto trestnej veci boli odsúdené aj ďalšie osoby, ktorým však ochranný dohľad uložený

nebol.

6. Za zásah do základného práva na verejné prerokovanie veci sťažovateľ považuje

to, že v jeho prípade okresný súd vykonával hlavné pojednávanie bez prítomnosti verejnosti.

Tvrdí, že porušenie „tejto ústavnej zásady spravodlivého procesu otvorilo cestu súdu konať

nátlakovo, abúzne a arbitrárne aj v ďalších otázkach čo do spravodlivého procesu“.

7. V ďalšom sťažovateľ opísal zlé zaobchádzanie s jeho osobou pri jeho zadržaní

políciou v súvislosti s touto trestnou vecou 17. mája 2017 s následkom rôznych zranení.

Taktiež tvrdí, že ku skutku sa pred okresným súdom priznal formou vyhlásenia viny

iba pod nátlakom, z donútenia, keďže údajne „dostal... na výber z dvoch možností. Alebo sa

priznám a súd ma potrestá pod dolnú hranicu vo výmere 8 rokov, alebo budem potrestaný

vo výmere 15 rokov odňatia slobody.“.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. -4071 zo 4. 12. 2018

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. -4082 z 28. 8. 2018 ako aj

konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené práva

v ustanoveniach , , , SR a , čl.

6 ods. 1, ods. 3 písm. d), čl. 7 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. -4071 zo 4. 12. 2018 a rozsudok

Okresného súdu Žilina sp. zn. -4082 z 28. 8. 2018 sa rušia.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje vec znovu prejednať v celom rozsahu.“

9. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie mu právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom s odôvodnením nedostatku finančných prostriedkov

vzhľadom na to, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa je

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh požadovaného výroku

rozhodnutia. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej ústavnej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých

práv a iba v súvislosti s tými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ dožaduje v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti.

Tvrdenia o porušení iných práv, inými orgánmi verejnej moci, ktoré sťažovateľ uvádza

v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu (zlé zaobchádzanie políciou pri zadržaní) je podľa

názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr.

, , ).

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané

porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 6 a práv zaručených v , a 3 písm. d), a

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. augusta 2018 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym

retroaktívnym použitím pri ukladaní ochranného dohľadu sťažovateľovi;

jeho diskrimináciou oproti iným osobám odsúdeným v tejto trestnej veci, ktorým ochranný

dohľad nebol uložený; ďalej tým, že v hlavné pojednávanie sa nevykonávalo pred okresným

súdom verejne; a napokon aj donútením k priznaniu sa pred súdom prvého stupňa.

17. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

18. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie.

21. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

23. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:...

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...

24. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

25. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. augusta 2018

26. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho základné

práva predovšetkým tým, že hlavné pojednávanie v jeho trestnej veci vykonal

bez prítomnosti verejnosti, ako aj tým, že v konaní pred okresným súdom bol k priznaniu

donútený pod nátlakom.

27. V je zakotvený princíp subsidiarity („...ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý znamená, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať ústavnou sťažnosťou iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , , ,

, , ). Opačný záver by znamenal popieranie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 a 2

(obdobne , ).

28. Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku

súdu prvého stupňa je odvolanie.

29. Podľa ak tento zákon neustanovuje

inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho

priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je

vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

30. Podľa osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako

aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

31. Podľa v písomne podanom odvolaní treba

uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré

rozsudku predchádzalo.

32. Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie

podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

33. Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo

právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na

ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore

so zákonom.

34. Ako z citovaných ustanovení vyplýva, sťažovateľ mal

k dispozícii proti rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. z 28. augusta 2018, ale

aj proti postupu okresného súdu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, riadny opravný

prostriedok – odvolanie. Vzhľadom na právomoc krajského súdu posúdiť správnosť

a zákonnosť postupu prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia a tým poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho základným právam v prípade zistenia, že došlo k ich porušeniu,

je právomoc ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie (a postup jemu

predchádzajúci) vylúčená. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

35. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že z prílohy ústavnej sťažnosti, a to

napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 2018 vyplýva,

že sťažovateľ po tom, ako 10. septembra 2018 podal proti rozhodnutiu okresného súdu

odvolanie (proti výroku o treste), následne ho 28. novembra 2018 vzal späť. Nevyužil teda

príležitosť domáhať sa adekvátnej nápravy prostredníctvom právneho prostriedku, ktorý mu

zákon () poskytoval na ochranu jemu priznaných základných práv

a takýmto svojím správaním zamedzil odvolaciemu súdu zhojiť prípadný neprípustný zásah

do týchto práv zo strany súdu prvého stupňa.

36. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

37. Vzhľadom na nevyužitie riadneho opravného prostriedku sťažovateľom proti

rozsudku okresného súdu z 28. augusta 2018 sa teda ústavná sťažnosť v tejto časti zároveň

javí aj ako neprípustná, a z tohto dôvodu ju bolo možné podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde v spojení s ustanovením takisto

odmietnuť.

38. Navyše, z ústavnej sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2018 nevyplýva, že by sťažovateľ argumentáciu proti

postupu a rozhodnutiu okresného súdu predostretú ústavnému súdu uplatnil pred odvolacím

súdom čo i len v reakcii na odvolanie prokurátora, ktoré mu bolo zaslané na vyjadrenie

alebo priamo vo svojom prednese na verejnom zasadnutí krajského súdu o opravnom

prostriedku prokurátora.

39. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , ). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného

súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní

o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť

v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol

povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane,

treba podľa názoru ústavného súdu ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu ().

40. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom

nepreukázal (ani netvrdí), že by v priebehu konania pred okresným súdom a krajským

súdom uplatnil argumentáciu, ktorú naopak prezentoval v konaní pred ústavným súdom,

ústavný súd nedisponuje právomocou rozhodnúť o týchto jeho námietkach, čo opäť zakladá

dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018

41. Námietky sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -4071

zo 4. decembra 2018 spočívali v tom, že krajský súd mu, podľa jeho názoru, neprípustne

uložil ochranný dohľad podľa ustanovenia , ktorý nebol

účinným v čase spáchania skutku.

42. Aj v tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd pristúpil k zisťovaniu, či sa

sťažovateľ nemohol nápravy opísaného zásahu do ním označených základných práv

domáhať v konaní pred iným všeobecným súdom.

43. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

44. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1...

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

45. Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

46. Podľa dovolanie možno podať, ak bolo

uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

47. Z uvedených ustanovení upravujúcich dovolanie vyplýva, že

proti rozhodnutiu krajského súdu mal sťažovateľ možnosť podať mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie (samozrejme v rozsahu obmedzenia vyplývajúceho z ustanovenia

, ktoré sa na sťažovateľa vzťahovalo). Z ústavnej sťažnosti

ani z jej príloh nevyplýva (a zisťovanie ústavného súdu to potvrdilo), že by tak urobil, a teda

nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv v konaní pred všeobecným

(dovolacím) súdom, ktorého právomoc konať v takomto prípade predchádza kompetencii

ústavného súdu. Uvedená okolnosť bráni ústavnému súdu o podanej ústavnej sťažnosti

v tejto jej časti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 2018

konať a rozhodnúť.

48. Ústavný súd opätovne pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu − fyzickú aj

právnickú. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť

ochranu základných práv a slobôd na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu (, , ).

49. Ak tak sťažovateľ neurobil, nesplnil požiadavku vyjadrenú v § 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, čo robí z jeho ústavnej sťažnosti v tejto časti sťažnosť neprípustnú

a zároveň takú, ktorú ústavný súd nemá právomoc prerokovať (§ 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), a to sú dôvody pre jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) a d) zákona

o ústavnom súde.

50. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že o tom, či dovolanie je alebo nie je

prípustné a či je alebo nie je v danej trestnej veci naplnený ten-ktorý dovolací dôvod, je

v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť iba najvyšší (dovolací) súd, avšak na základe

argumentácie sťažovateľa tak, ako ju formuloval a predostrel v aktuálnej sťažnosti,

neostávalo ústavnému súdu iné, iba odkázať ho na zmienený postup podľa ustanovení

(pozri napr. ).

51. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo (pozri ).

52. K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom ústavný súd uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú

osobné, majetkové a zárobkové pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nárokov na ochranu ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil

od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov procesnej ekonómie, pretože ani prípadné

odstránenie uvedeného nedostatku by podľa názoru ústavného súdu už nemohlo viesť

k inému rozhodnutiu o tejto ústavnej sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019