Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)I. ÚS 210/2019
PDF · 242.08 KB
No categories available
I. ÚS 210/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2,
čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených
v čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
36 Tk 1/2018 a jeho rozsudkom z 28. augusta 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 97/2018 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2, čl. 17
ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Tk 1/2018 a jeho rozsudkom
z 28. augusta 2018 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 To 97/2018 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 36 Tk 1/2018 z 28. augusta 2018 uznaný vinným zo spáchania
trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší
Trestný zákon“) a trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1
a 2 písm. c) a f) skoršieho Trestného zákona. Za to bol odsúdený podľa § 219 ods. 2, § 40
ods. 1 a § 35 ods. 1 skoršieho Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
8 rokov. Podľa § 39a ods. 2 písm. c) skoršieho Trestného zákona okresný súd obžalovaného
na výkon trestu odňatia slobody zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 78
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) okresný súd uložil sťažovateľovi ochranný dohľad na 3 roky a podľa § 77
ods. 1 písm. b) Trestného zákona mu uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody raz za tri mesiace osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného
súdu v mieste svojho pobytu. Podľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odkázal poškodenú s nárokom
na náhradu škody na civilný proces.
3. Na základe odvolania podaného príslušným prokurátorom krajský súd rozsudkom
sp. zn. 1 To 97/2018 zo 4. decembra 2018 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2 Trestného
poriadku zrušil výroky rozsudku okresného súdu, ktorými bol sťažovateľovi uložený trest
odňatia slobody s jeho zaradením na výkon tohto trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny
a uložený ochranný dohľad, a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku pri nezmenenom
výroku rozsudku okresného súdu o vine (a škode) sťažovateľa odsúdil podľa § 219 ods. 2,
§ 40 ods. 1 a § 35 ods. 1 skoršieho Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 10 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon podľa § 39a ods. 2 písm. c)
skoršieho Trestného zákona do III. nápravnovýchovnej skupiny a podľa § 78 ods. 1
Trestného zákona krajský súd uložil sťažovateľovi ochranný dohľad na 3 roky
s povinnosťou podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd tým, že mu uložil ochranný dohľad
podľa „nového“ Trestného zákona, ktorý nebol účinný v čase spáchania skutku, sa dopustil
zásahu do jeho základných práv, keďže „ide o sprísnenie trestu odňatia slobody o ďalšie tri
roky ochranného dohľadu podľa novšieho zákona. Okrem toho, že by... mal strpieť inak
obťažujúcu podmienku, zároveň“ to sťažovateľa „obmedzuje na iných právach ako sú
sloboda pobytu, pohybu a i., keďže pravidelné hlásenia pri dohľade sú viazané na určitý čas
a určité miesto, kde je“ jeho „prítomnosť nutná“. Sťažovateľ jemu uložený ochranný
dohľad jednoznačne považuje za sankciu, ktorá rozhodne nie je pre neho priaznivejšia, aby
sa na danú trestnú vec uplatnil neskorší Trestný zákon. Je presvedčený, že ide o neprípustné
retroaktívne sprísnenie sankcie.
5. Uložením ochranného dohľadu sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný, keďže
v tejto trestnej veci boli odsúdené aj ďalšie osoby, ktorým však ochranný dohľad uložený
nebol.
6. Za zásah do základného práva na verejné prerokovanie veci sťažovateľ považuje
to, že v jeho prípade okresný súd vykonával hlavné pojednávanie bez prítomnosti verejnosti.
Tvrdí, že porušenie „tejto ústavnej zásady spravodlivého procesu otvorilo cestu súdu konať
nátlakovo, abúzne a arbitrárne aj v ďalších otázkach čo do spravodlivého procesu“.
7. V ďalšom sťažovateľ opísal zlé zaobchádzanie s jeho osobou pri jeho zadržaní
políciou v súvislosti s touto trestnou vecou 17. mája 2017 s následkom rôznych zranení.
Taktiež tvrdí, že ku skutku sa pred okresným súdom priznal formou vyhlásenia viny
iba pod nátlakom, z donútenia, keďže údajne „dostal... na výber z dvoch možností. Alebo sa
priznám a súd ma potrestá pod dolnú hranicu vo výmere 8 rokov, alebo budem potrestaný
vo výmere 15 rokov odňatia slobody.“.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 1 To/97/2018-4071 zo 4. 12. 2018
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 36 Tk/1/2018-4082 z 28. 8. 2018 ako aj
konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené práva
v ustanoveniach čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 3, čl.
6 ods. 1, ods. 3 písm. d), čl. 7 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1 To/97/2018-4071 zo 4. 12. 2018 a rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 36 Tk/1/2018-4082 z 28. 8. 2018 sa rušia.
Okresnému súdu Žilina sa prikazuje vec znovu prejednať v celom rozsahu.“
9. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie mu právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom s odôvodnením nedostatku finančných prostriedkov
vzhľadom na to, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa § 45 zákona o ústavnom súde je
viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh požadovaného výroku
rozhodnutia. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej ústavnej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých
práv a iba v súvislosti s tými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľ dožaduje v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti.
Tvrdenia o porušení iných práv, inými orgánmi verejnej moci, ktoré sťažovateľ uvádza
v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu (zlé zaobchádzanie políciou pri zadržaní) je podľa
názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr.
III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané
porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 6 ústavy a práv zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 14
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Tk 1/2018 a jeho
rozsudkom z 28. augusta 2018 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 97/2018 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym
retroaktívnym použitím Trestného zákona pri ukladaní ochranného dohľadu sťažovateľovi;
jeho diskrimináciou oproti iným osobám odsúdeným v tejto trestnej veci, ktorým ochranný
dohľad nebol uložený; ďalej tým, že v hlavné pojednávanie sa nevykonávalo pred okresným
súdom verejne; a napokon aj donútením k priznaniu sa pred súdom prvého stupňa.
17. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie.
21. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
23. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:...
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...
24. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo
opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký
bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
25. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
36 Tk 1/2018 a jeho rozsudkom z 28. augusta 2018
26. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho základné
práva predovšetkým tým, že hlavné pojednávanie v jeho trestnej veci vykonal
bez prítomnosti verejnosti, ako aj tým, že v konaní pred okresným súdom bol k priznaniu
donútený pod nátlakom.
27. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity („...ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý znamená, že ústavný súd môže konať
o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať ústavnou sťažnosťou iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
28. Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku
súdu prvého stupňa je odvolanie.
29. Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho
priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je
vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
30. Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako
aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo
spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
31. Podľa § 311 ods. 1 Trestného poriadku v písomne podanom odvolaní treba
uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré
rozsudku predchádzalo.
32. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie
podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
33. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,
najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo
právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo
neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na
ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore
so zákonom.
34. Ako z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, sťažovateľ mal
k dispozícii proti rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 36 Tk 1/2018 z 28. augusta 2018, ale
aj proti postupu okresného súdu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, riadny opravný
prostriedok – odvolanie. Vzhľadom na právomoc krajského súdu posúdiť správnosť
a zákonnosť postupu prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia a tým poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho základným právam v prípade zistenia, že došlo k ich porušeniu,
je právomoc ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie (a postup jemu
predchádzajúci) vylúčená. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
35. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že z prílohy ústavnej sťažnosti, a to
napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 97/2018 zo 4. decembra 2018 vyplýva,
že sťažovateľ po tom, ako 10. septembra 2018 podal proti rozhodnutiu okresného súdu
odvolanie (proti výroku o treste), následne ho 28. novembra 2018 vzal späť. Nevyužil teda
príležitosť domáhať sa adekvátnej nápravy prostredníctvom právneho prostriedku, ktorý mu
zákon (Trestný poriadok) poskytoval na ochranu jemu priznaných základných práv
a takýmto svojím správaním zamedzil odvolaciemu súdu zhojiť prípadný neprípustný zásah
do týchto práv zo strany súdu prvého stupňa.
36. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
37. Vzhľadom na nevyužitie riadneho opravného prostriedku sťažovateľom proti
rozsudku okresného súdu z 28. augusta 2018 sa teda ústavná sťažnosť v tejto časti zároveň
javí aj ako neprípustná, a z tohto dôvodu ju bolo možné podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde takisto
odmietnuť.
38. Navyše, z ústavnej sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 1 To 97/2018 zo 4. decembra 2018 nevyplýva, že by sťažovateľ argumentáciu proti
postupu a rozhodnutiu okresného súdu predostretú ústavnému súdu uplatnil pred odvolacím
súdom čo i len v reakcii na odvolanie prokurátora, ktoré mu bolo zaslané na vyjadrenie
alebo priamo vo svojom prednese na verejnom zasadnutí krajského súdu o opravnom
prostriedku prokurátora.
39. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa
ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc
(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného
súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť
v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol
povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane,
treba podľa názoru ústavného súdu ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).
40. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom
nepreukázal (ani netvrdí), že by v priebehu konania pred okresným súdom a krajským
súdom uplatnil argumentáciu, ktorú naopak prezentoval v konaní pred ústavným súdom,
ústavný súd nedisponuje právomocou rozhodnúť o týchto jeho námietkach, čo opäť zakladá
dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 97/2018 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2018
41. Námietky sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 To 97/2018-4071
zo 4. decembra 2018 spočívali v tom, že krajský súd mu, podľa jeho názoru, neprípustne
uložil ochranný dohľad podľa ustanovenia § 78 ods. 1 Trestného zákona, ktorý nebol
účinným v čase spáchania skutku.
42. Aj v tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd pristúpil k zisťovaniu, či sa
sťažovateľ nemohol nápravy opísaného zásahu do ním označených základných práv
domáhať v konaní pred iným všeobecným súdom.
43. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
44. Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1...
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
45. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
46. Podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo
uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
47. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolanie vyplýva, že
proti rozhodnutiu krajského súdu mal sťažovateľ možnosť podať mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie (samozrejme v rozsahu obmedzenia vyplývajúceho z ustanovenia
§ 257 ods. 5 Trestného poriadku, ktoré sa na sťažovateľa vzťahovalo). Z ústavnej sťažnosti
ani z jej príloh nevyplýva (a zisťovanie ústavného súdu to potvrdilo), že by tak urobil, a teda
nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv v konaní pred všeobecným
(dovolacím) súdom, ktorého právomoc konať v takomto prípade predchádza kompetencii
ústavného súdu. Uvedená okolnosť bráni ústavnému súdu o podanej ústavnej sťažnosti
v tejto jej časti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 To 97/2018 zo 4. decembra 2018
konať a rozhodnúť.
48. Ústavný súd opätovne pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu − fyzickú aj
právnickú. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť
ochranu základných práv a slobôd na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza
právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, III. ÚS 250/08, I. ÚS 410/2011).
49. Ak tak sťažovateľ neurobil, nesplnil požiadavku vyjadrenú v § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, čo robí z jeho ústavnej sťažnosti v tejto časti sťažnosť neprípustnú
a zároveň takú, ktorú ústavný súd nemá právomoc prerokovať (§ 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), a to sú dôvody pre jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) a d) zákona
o ústavnom súde.
50. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že o tom, či dovolanie je alebo nie je
prípustné a či je alebo nie je v danej trestnej veci naplnený ten-ktorý dovolací dôvod, je
v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť iba najvyšší (dovolací) súd, avšak na základe
argumentácie sťažovateľa tak, ako ju formuloval a predostrel v aktuálnej sťažnosti,
neostávalo ústavnému súdu iné, iba odkázať ho na zmienený postup podľa ustanovení
Trestného poriadku (pozri napr. III. ÚS 243/2018).
51. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo
do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
52. K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom ústavný súd uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú
osobné, majetkové a zárobkové pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nárokov na ochranu ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil
od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov procesnej ekonómie, pretože ani prípadné
odstránenie uvedeného nedostatku by podľa názoru ústavného súdu už nemohlo viesť
k inému rozhodnutiu o tejto ústavnej sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019