Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 156/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti JANNOCK CONSULTANTS LTD., Akara Bldg. 24 De castro Street,

Wickhams Cay 1, Road Town, Tortola, Britské panenské ostrovy, BVI: 1652701, právne

zastúpenej ius aegis s. r. o., advokátska kancelária, Ferienčikova 7, Bratislava,

IČO 36 857 203, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Radoslav Zigo, vo veci

namietaného porušenia , , základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -492 zo 17. augusta 2018 a uznesením Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -529 z 22. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti JANNOCK CONSULTANTS LTD.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti JANNOCK CONSULTANTS

LTD., Akara Bldg. 24 De castro Street, Wickhams Cay 1, Road Town, Tortola, Britské

panenské ostrovy, BVI: 1652701 (ďalej len ,,sťažovateľ“), právne zastúpenej ius aegis

s. r. o., advokátska kancelária, Ferienčikova 7, Bratislava, IČO 36 857 203, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Radoslav Zigo, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa , , , (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dodatkový protokol“) uznesením

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -492

zo 17. augusta 2018 a uznesením okresného súdu č. k. -529 z 22. novembra

2018.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a obsahu pripojeného spisu okresného súdu

sp. zn. vyplýva, že obchodná spoločnosť

, ako žalobca sa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

žalobou domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 31. januára 2014 medzi

obchodnou spoločnosťou (vystupujúcou v súdnom

konaní ako žalovaný v 1. rade) a sťažovateľom (vystupujúcim v konaní ako žalovaný

v 2. rade), predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území

Karlova Ves.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -375 z 27. septembra 2016 žalobu

zamietol, žalovanému v 1. rade a sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. Žalobu zamietol s poukazom na nepreukázanie naliehavého právneho

záujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy. O trovách konania

rozhodol podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

4. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie.

5. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -468 z 15. februára 2018

rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému v 1. rade a sťažovateľovi priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi vo výške 100 %.

6. Okresný súd uznesením č. k. -492 zo 17. augusta 2018

prostredníctvom vyššej súdnej úradníčky (ďalej len „uznesenie vyššej súdnej úradníčky“)

rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov konania

v sume 680,14 € a sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 483 €.

7. Sťažovateľ proti výroku uznesenia vyššej súdnej úradníčky o výške jemu

priznaných trov konania podal sťažnosť, dôvodiac, že predmetom sporu je určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je odplatný prevod nehnuteľností, ktorých

hodnotu je možné jednoznačne oceniť peniazmi, preto súdny úradník postupoval v rozpore

so zákonom a rozhodovacou praxou, keď ustálil, že ide o predmet konania, ktorý nie je

oceniteľný v peniazoch, v zmysle čoho pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia

na vec nesprávne aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Vzhľadom

na uvedené mu patrí náhrada trov v sume 69 347,50 € s poukazom na § 10 ods. 1 vyhlášky.

8. Okresný súd uznesením č. k. -529 z 22. novembra 2018 (ďalej len

„uznesenie sudcu“) sťažnosť sťažovateľa zamietol a zároveň žalobcovi voči sťažovateľovi

priznal nárok na náhradu trov sťažnostného konania vo výške 100 %.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:

« ... s poukazom na ust. je zrejmé, že aj napriek tomu, že žaloba

je samotným Žalobcom nazvaná ako „žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy“, avšak

zákon, resp. neumožňuje domáhať sa na súde určenia neplatnosti právneho úkonu –

kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností a Porušovateľ žalobu neodmietol ako neprípustnú

(podľa ust. ), keďže určenie nevyplýva z osobitného predpisu),

predmetom konania je určenie vlastníckeho práva podľa ust. , a nie

určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy podľa ust. , nakoľko určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy je len predbežnou otázkou vo vzťahu k výslednému určeniu

vlastníckeho práva.

Porušovateľ tak nesprávne určil aj účel Konania, keď uviedol, že, „Účelom právnej

služby v danom prípade nie je dosiahnutie určenia vlastníckeho práva k veci, ale len

určenie, že takýto právny úkon je neplatný.“, keď Žalobca od počiatku, t.j. už v Žalobe

(článok VI.) uvádzal, že jeho právny záujem na požadovanom určení je daný predovšetkým

navrátením vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam predávajúcemu. Ako

vyplýva z Odvolania Žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV o zamietnutí

žaloby zo dňa 19.12.2016, Žalobca odôvodňoval svoj záujem na požadovanom určení tým,

že „... len v prípade takéhoto určenia môžu byť Nehnuteľnosti riadne vrátené do vlastníctva

Žalovaného 1/...“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetom Konania bolo určenie

vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam.

Porušovateľ v Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. -375

zo dňa 27.09.2016 Žalobu neodmietol pre nemožnosť určenia právnej skutočnosti, keďže to

nevplýva z osobitného predpisu (podľa ust. ), ale Žalobu zamietol okrem

iného z dôvodu, že Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení

práva podľa ust. , nakoľko len v prípade určenia práva podľa ust.

písm. c) je nutné preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Je

teda zrejmé, že Predmetom konania nebolo určenie právnej skutočnosti – neplatnosti

Kúpnej zmluvy, ale určenie vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam podľa ust. § 137 písm. c)

.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmet Konania je oceniteľný a hodnota

Nehnuteľností, o ktorých vlastníctvo sa vedie spor je oceniteľná a ocenená na 4.600.000,-

EUR (kúpna cena), tarifnú sadzbu podľa ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky predstavuje suma

4.600.000,- € a v zmysle ust. § 10 ods. 1 Vyhlášky tak hodnota jedného úkonu právnej

služby predstavuje sumu 9.622,93 €, pričom Sťažovateľ má voči neúspešnému Žalobcovi

právo na náhradu trov konania za 6 nasledovných úkonov právnej služby v celkovej výške

69.347,50 €.

Porušovateľ nesprávne určil aj výšku náhrady trov konania, keď Sťažovateľovi

priznal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa ust. § 11 ods.

1 písm. a) Vyhlášky s odôvodnením, že „nie je možné hodnotu (cenu) predmetu sporu

vyjadriť v peniazoch, pretože súd v tomto konaní posudzuje len ne/platnosť predmetného

právneho úkonu (či právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi)“.

Sťažovateľ namieta porušenie zásady predvídateľnosti postupu súdu a zmätočnosť

a arbitrárnosť v prípade oboch napádaných rozhodnutí Porušovateľa...

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6. dohovorom a práva na súdnu ochranu (kontradiktórnosť konania),

keď z ods. 4 Uznesenia o zamietnutí sťažnosti Sťažovateľa vyplýva, že Žalobca doručil súdu

Vyjadrenie zo dňa 25.09.2018 (ďalej len „Vyjadrenie Žalobcu zo dňa 25.09.2018“), avšak

Porušovateľ Vyjadrenie Žalobcu zo dňa 25.09.2018 Sťažovateľovi nedoručil. Sťažovateľ sa

tak sa o existencii Vyjadrenia Žalobcu zo dňa 25.09.2018 dozvedel až z odôvodnenia

Uznesenia o zamietnutí sťažnosti Sťažovateľa. Sťažovateľ nemal možnosť nie len dozvedieť

sa o Vyjadrení Žalobcu zo dňa 25.09.2018 ale ani na neho reagovať.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vo veci samej

takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa a ,

základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo Sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi

podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo Sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č.k.

-492 zo dňa 17.08.2018 a Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k.

-529 zo dňa 22.11.2018 porušené bolo.“

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. -492 zo dňa

17.08.2018 vo výroku II. o náhrade trov konania a Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV

č. k. -529 zo dňa 22.11.2018 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava

IV na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

Sťažovateľovi v sume 415,51 EUR na účet jeho právneho zástupcu vedený v ,

a.s., IBAN: , a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

10. Vec napadla ústavnému súdu 30. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je

na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka

(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

17. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

23. V zmysle proti uzneseniu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

24. V zmysle o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

25. Podľa strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi

a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu označených práv uznesením vyššej súdnej úradníčky

26. Ako už bolo uvedené v bode 6 odôvodnenia tohto uznesenia, okresný súd

uznesením vyššej súdnej úradníčky rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému

v 1. rade náhradu trov konania v sume 680,14 € (prvý výrok uznesenia) a sťažovateľovi

náhradu trov konania v sume 483 € (druhý výrok uznesenia).

27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (m. m. , , , ). Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať

postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (m. m. , ).

28. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

29. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje vysloviť porušenie ním

označených práv uznesením vyššej súdnej úradníčky ako celkom. Pokiaľ ide o prvý výrok

uznesenia vyššej súdnej úradníčky, k tomuto ústavný súd konštatuje, že predmetným

výrokom bolo rozhodnuté o právach a povinnostiach subjektov odlišných od sťažovateľa,

prvý výrok sa sťažovateľa nijako nedotýka a nevyznieva v jeho neprospech. Z uvedeného

dôvodu, vychádzajúc z , sťažovateľ nemal možnosť podať proti nemu sťažnosť

podľa ako účinný prostriedok nápravy tak, ako to má na mysli

. Dôvod na konštatovanie nedostatku právomoci ústavného súdu

na prerokovanie ústavnej sťažnosti v tejto časti preto nie je daný. Avšak vzhľadom

na skutočnosť, že prvý výrok uznesenia vyššej súdnej úradníčky sa nijako nedotýka práv

a povinností sťažovateľa, čím je vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným

porušením práv a prvým výrokom uznesenia vyššej súdnej úradníčky, ústavný súd ústavnú

sťažnosť v časti porušenia označených práv prvým výrokom uznesenia vyššej súdnej

úradníčky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2 písm. e)

.

30. Ústavný súd vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie označených práv druhým výrokom uznesenia vyššej súdnej úradníčky, uvádza, že

sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania druhého výroku uznesenia vyššej súdnej

úradníčky využitím prostriedku nápravy, a to sťažnosti podľa , ktorú sťažovateľ

napokon proti druhému výroku uznesenia vyššej súdnej úradníčky o výške jemu priznaných

trov konania pred podaním ústavnej sťažnosti aj účinne využil a o tejto jeho sťažnosti bolo

rozhodnuté napadnutým uznesením sudcu. Preto právomoc sudcu okresného súdu

na preskúmanie napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky v časti namietaného

porušenia označených práv druhým výrokom uznesenia vyššej súdnej úradníčky vylučuje

právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného,

bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením sudcu okresného súdu

31. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že cieľom žaloby bolo

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom ide o predmet oceniteľný peniazmi,

preto súd nemal pri výpočte náhrady trov konania aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,

ale mal vychádzať z § 10 ods. 1 vyhlášky, teda z hodnoty nehnuteľností. V zmysle

ustanovení žalobný návrh znejúci na určenie právnej

skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za vadný. Súd

napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby

zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje, a to bolo v tomto prípade určenie vlastníckeho práva

k veci podľa . Tiež namietal, že o vyjadrení žalobcu k jeho sťažnosti

proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia sudcu, súd

mu toto podanie nedoručil pred rozhodnutím o sťažnosti a sťažovateľ sa tak s predmetným

podaním ani nemohol oboznámiť, vyjadriť sa k nemu.

32. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

33. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.

1997).

34. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,

je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania

má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa

k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj

do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

35. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných

súdov zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania (m. m.

).

36. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom

svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

37. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

38. Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

39. Okresný súd v uznesení vyššej súdnej úradníčky v relevantnej časti odôvodnenia

uviedol:

„Schválené znenie Vyhlášky, oproti úprave vo vyhláške č.

ustupuje od prihliadania k hodnote veci, práva alebo plnenia, ktoré sú predmetom

preskúmavaného právneho úkonu alebo vzťahu a smeruje k ustanoveniu fixnej sumy

pre všetky prípady takýchto žalôb. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd

Slovenskej republiky vo veciach náhrady trov v prípadoch určovacích žalôb viackrát

rozhodli (5M , , , , ,

, ), že náhrada trov konania v časti odmeny advokáta

za zastupovanie vo veci sa v režime vyhlášky č. určuje podľa ,

a teda platí, že hodnotu takejto veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Predmetom konania je totiž preskúmavanie zákonnosti právneho úkonu a nie rozhodovanie

o konkrétnom práve alebo povinnosti, ktoré z neho vyplývajú (uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 29. 7. 2010, sp. zn. ).

Žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy je určovacou žalobou podľa ust. § 137

písm. c) a z hľadiska náhrady trov konania je hodnota takto zmluvou prevedených

nehnuteľnosti, bezvýznamná. Zmluva samotná, ktorá je predmetom konania o určenie jej

neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo

možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp napokon platí aj pre určenie poplatkovej

povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa súdny

poplatok vyberie podľa písmena b/ tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno predmet

konania oceniť peniazmi.

V danom prípade je súd preto vzhľadom na vyššie uvedené toho názoru, že v konaní,

ktorého predmetom je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nie je možné hodnotu (cenu)

predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, pretože súd v tomto konaní posudzuje len ne/platnosť

predmetného právneho úkonu (či právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi),

t.j. platnosť resp. neplatnosť konkrétnej listiny a teda v konaní sa má (a môže) iba odstrániť

existujúca právna neistota v otázke platnosti konkrétneho právneho úkonu; podanou

žalobou sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je

vyjadriteľná v peniazoch. Predmetom konania nie je samotný vlastnícky vzťah k

nehnuteľnostiam. Ůčelom právnej služby v danom prípade nie je dosiahnutie určenia

vlastníckeho práva k veci, ale len určenie, že takýto právny úkon je neplatný. Preto je

potrebné pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s

§ 11 ods. 1 Vyhlášky, keďže v danej veci išlo o predmet konania, ktorý nie je oceniteľný v

peniazoch.“

40. Okresný súd v odôvodnení uznesenia sudcu poukázal na rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp zn. ,

sp. zn. , sp. zn. . Tiež uviedol: «V súdnej praxi sa v minulosti

vyskytovali nejednotné názory, či v prípade určovacích žalôb, určenie, či tu právny vzťah je

alebo nie je, ide o spor s oceniteľným alebo neoceniteľným predmetom konania. Sporné boli

najmä prípady vo veciach určenia vlastníckeho práva a v sporoch o vydanie vecí.

S účinnosťou od 1. júla 2013 novelou advokátskej tarify vyhl. č. v

sa k pôvodnému zneniu „ak nie je ustanovené inak považuje sa za tarifnú hodnotu výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka určená

pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky,

hodnota záväzku pripojili slová „a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor

alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ Ak by bolo úmyslom zákonodarcu,

aby aj vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov pri určovaní

základnej sadzby tarifnej odmeny sa malo vychádzať z hodnoty veci alebo práva tvoriacich

predmet právneho úkonu, urobil by to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti

novelou vykonanou vyhl. č. , kde by k slovám, „a hodnota veci, o ktorej

vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu“ doplnil vetu

„hodnota veci alebo práva tvoriacej predmet právneho úkonu“.

Predmetom konania sp. zn. bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

a nie určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom napádanej kúpnej zmluvy,

pričom v prípade, že by bolo predmetom konania určenie vlastníckeho práva, bolo by

namieste, aby základom pre určenie tarifnej odmeny bola hodnota veci, ku ktorej sa má

vlastnícke právo určiť. Tunajší súd má za to, že konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

je konanie, v ktorom nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju

možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Jedná sa o predmet konania, ktorý je

objektívne neoceniteľný peniazmi. Vzhľadom na uvedené je tak základom pre výpočet

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu, vychádzajúc aj z

vyššie uvedených rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky.»

41. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m.

, ).

42. Niet pochýb o tom, že petit žaloby bol formulovaný na vyslovenie neplatnosti

zmluvy, nie na určenie vlastníckeho práva k veci. Okresný súd v uznesení sudcu poukázal

na judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu, ktorá podporuje jeho právny záver,

že v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný

peniazmi, preto tarifnú hodnotu veci, základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta v takomto

konaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

43. Ústavný súd uvádza, že skoršími rozhodnutiami sp. zn. ,

, vyhodnotil ústavné sťažnosti, ktorými bola všeobecným

súdom vytýkaná nesprávna aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v prípade konaní

o určenie neplatnosti zmluvy, ako zjavne neopodstatnené a odmietol ich, keď konštatoval

ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov.

44. Ústavný súd v uznesení sp. zn. uviedol: «Ústavný súd konštatuje,

že v danej veci krajský súd rozhodol o trovách prvostupňového konania v súlade s § 142

ods. 1 , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný

úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V danom prípade bol predmet sporu

determinovaný žalobou o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Pri rozhodovaní o náhrade

trov konania účastníkov okresný súd aj krajský súd vychádzali z § 11 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna

trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť

v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Keďže v danom

prípade šlo o neplatnosť kúpnej zmluvy, obidva súdy dospeli k záveru, že nejde o žalobu

o peňažné plnenie, a preto predmet sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že predmet konania nemožno

zamieňať s predmetom kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa sťažovateľka domáhala, hoci

hodnota predmetu takéhoto právneho úkonu (kúpnej zmluvy) je peňažne vyjadriteľná

(obdobne ). Ak teda krajský súd v danom prípade rozhodol o náhrade trov

konania účastníkov aplikujúc § 11 ods. 1 vyhlášky, rozhodol ústavne konformným

a nespochybniteľným spôsobom...»

45. Napadnuté uznesenie sudcu (v spojení s uznesením vyššej súdnej úradníčky),

ktoré je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, obsahuje vyčerpávajúce a logické odôvodnenie

rozhodnutia, poukazuje tiež na judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu podporujúcu

jeho právny záver, podľa ktorého je pri konaní o určenie neplatnosti zmluvy predmet

konania peniazmi neoceniteľný, a preto je na mieste aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

46. Ak všeobecný súd vo viacerých konaniach obdobnú či rovnakú problematiku

odlišne právne posúdi, neznamená to, že každá taká odlišnosť je porušením základného

práva v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí

(). Preto skutočnosť, že ústavný súd nálezom sp. zn.

nekonštatoval porušenie práv uznesením všeobecného súdu, ktoré vychádzalo zo záveru,

že v prípade konania o určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností je predmet

konania peniazmi oceniteľný, a tak je potrebné na vec uplatniť § 10 vyhlášky, sama osebe

nie je dôvodom na vyhovenie ústavnej sťažnosti v predmetnej veci.

47. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver okresného súdu o spôsobe

určenia tarifnej hodnoty veci ako základu pre výpočet odmeny právneho zástupcu za jeden

úkon právnej služby za jeden z možných prístupov k interpretácii a aplikácii relevantnej

právnej úpravy a za ústavne udržateľný (m. m. ). V okolnostiach

posudzovanej veci preto nemožno považovať napadnuté uznesenie sudcu za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne. Zo záverov okresného súdu nevyplýva ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia.

48. Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie sudcu je odôvodnené zákonným spôsobom

(v súlade s ) a v žiadnom prípade nemôže byť posudzované ako ústavne

nekonformné, svojvoľné či arbitrárne a z týchto dôvodov zasahujúce do označených

sťažovateľových práv.

49. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať

právne závery všeobecných súdov, v záujme presvedčivosti tohto uznesenia a reagujúc

na námietky sťažovateľa obsiahnuté v ústavnej sťažnosti ústavný súd podčiarkuje,

že v konaní pred okresným súdom sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej

zmluvy (predmetom ktorej boli nehnuteľnosti) z pozície spoločníka obchodnej spoločnosti,

ktorá v danej zmluve figurovala ako predávajúci (teda žalobca netvrdil, že mu prináleží,

resp. niekedy prináležalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam), možno preto konštatovať,

že rozhodnutie súdu o jeho žalobe nemohlo mať a ani nemalo bezprostredný vplyv na jeho

majetkovú sféru, keďže účelom žaloby nebolo vyriešenie otázky jeho vlastníckeho práva

k prevádzaným nehnuteľnostiam, ale skutočne iba posúdenie platnosti právneho úkonu.

V konečnom dôsledku má teda rozhodnutie vo veci v okolnostiach daného prípadu iba

nepriamy materiálny dosah na sťažovateľa (m. m. ). Aj z tohto dôvodu

záver okresného súdu, podľa ktorého v konaní o určenie neplatnosti zmluvy predmet

konania nie je peniazmi oceniteľný, možno považovať za ústavne udržateľný.

50. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že žaloba v predmetnom konaní nie je žalobou

podľa , ale podľa účelu, ktorý sa ňou sleduje, je žalobou o určenie

vlastníckeho práva podľa , tu je potrebné uviesť, že predmetné sporové

konanie bolo začaté v roku 2014, teda ešte za účinnosti Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov, z ustanovení ktorého nevyplývalo žiadne

obmedzenie vo vzťahu k možnosti domáhať sa žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu,

zmluvy, preto aj prípustnosť žaloby je potrebné posudzovať v intenciách tohto právneho

predpisu účinného v čase začatia konania s poukazom na .

51. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd pochybil, keď mu

pred rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky nedoručil vyjadrenie

žalobcu k sťažnosti, ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

52. Ustanovenia a nasledujúce o sťažnosti

explicitne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti

alebo iné, ďalšie podanie protistrane, ani povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k takýmto

podaniam. Absencia výslovnej právnej úpravy týkajúcej sa potreby vytvorenia priestoru

sporovým stranám na oboznámenie sa s podaniami protistrany a možnosti vyjadriť sa však

automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje.

53. Ústavný súd vo svojom skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn.

dospel k záveru, že princíp kontradiktórnosti nachádza uplatnenie aj v konaní o sťažnosti

podľa a nasledujúcich , pričom pristúpil k vysloveniu

porušenia práv, ku ktorému došlo tým spôsobom, že všeobecný súd sťažnosť proti

uzneseniu súdneho úradníka nedoručil na vyjadrenie protistrane.

54. Na už uvedených záveroch ústavný súd zotrváva. Vzhľadom na skutočnosť, že

sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka je potrebné doručiť protistrane na vyjadrenie,

možno logicky predpokladať, že takéto oprávnenie vyjadriť sa protistrana aj reálne využije.

Ústavný súd konštatuje, že v záujme naplnenia princípu kontradiktórnosti, opierajúc sa aj

o , je aj prípadné vyjadrenie k sťažnosti potrebné doručiť sťažovateľovi.

55. Pokiaľ však ide o dôsledky opomenutia súdu doručiť vyjadrenie k sťažnosti

sťažovateľovi z ústavnoprávneho hľadiska, tu ústavný súd poukazuje na to, že takéto

pochybenie v postupe súdu nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie dosahujúce

ústavnoprávny rozmer, ale je potrebné vyhodnotiť ho s ohľadom na všetky okolnosti

konkrétneho prípadu.

56. Pri tomto závere ústavný súd vychádza z povahy sťažnosti ako prostriedku

procesnej obrany proti uzneseniam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom.

Sťažnosť je v koncipovaná ako prostriedok nápravy, ktorým

sa nepochybne okrem iného sleduje aj naplnenie zásady efektívnosti, hospodárnosti,

rýchlosti konania (o sťažnosti rozhoduje sudca toho istého súdu, sťažnosť nemá devolutívny

účinok, je možné ňou napadnúť len vymedzenú úzku skupinu rozhodnutí, u ktorých

zákonodarca nevzhliadol potrebu umožniť ich preskúmanie vyššou inštanciou). Tento záver

podporuje i dôvodová správa k . Sťažnosť nepredstavuje

opravný prostriedok (aj keď medzi sťažnosťou a opravnými prostriedkami možno badať

určité spoločné črty), akým je odvolanie či dovolanie (ktorými je možné napadnúť

rozhodnutia vo veci samej). Preto je namieste pre účely vyslovenia porušenia práv

ústavným súdom vyžadovať pri sťažnostnom konaní podľa

vyššiu mieru intenzity pochybení, nedostatkov spočívajúcich v konaní či opomenutí

porušovateľa.

57. Ústavný súd konštatuje, že okolnosti predmetnej veci, zohľadňujúc obsah

podania sťažovateľa z 25. septembra 2017, ktorým si vyčíslil trovy konania a v ktorom

poukazoval na nemožnosť aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, odôvodnenie uznesenia

vyššej súdnej úradníčky, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti proti uzneseniu

vyššej súdnej úradníčky, obsah vyjadrenia žalobcu k sťažnosti (ktoré pozostávalo primárne

z poukazu na judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu) a napokon aj argumentáciu

sťažovateľa v ústavnej sťažnosti týkajúcej sa problematiky určenia tarifnej hodnoty veci,

neindikujú, že by doručenie vyjadrenia žalobcu sťažovateľovi mohlo mať zásadnejší vplyv

na rozhodnutie sudcu. Sťažovateľ už pred rozhodnutím vyššej súdnej úradníčky vymedzil

otázku, ktorá bola predmetom posúdenia súdu pri rozhodovaní o výške náhrady trov

konania (určenie tarifnej hodnoty veci, určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta),

sťažovateľ v sťažnosti neuviedol okolnosti predstavujúce novoty ( ), ktoré by si

nevyhnutne vyžadovali vytvorenie priestoru pre konfrontáciu argumentov medzi sporovými

stranami, v sťažnosti poukazoval na judikatúru podporujúcu jeho stanovisko, na čo žalobca

vo svojom vyjadrení k sťažnosti reagoval zosumarizovaním judikatúry svedčiacej

v prospech záverov vyslovených v uznesení vyššej súdnej úradníčky.

58. V konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka podľa ustanovení

nejde o rozhodovanie vo veci samej (teda o predmete

hmotnoprávneho sporu) a v dôsledku toho intenzita pochybenia okresného súdu, ktorý

sťažovateľovi nedoručil vyjadrenie žalobcu, nedosahuje ústavno-právne relevantnú úroveň.

Ústavný súd si je vedomý vlastnej judikatúry, záverov vyslovených v náleze sp. zn.

, konanie vo veci sp. zn. sa však týkalo závažnejšieho

porušenia spočívajúceho v nedoručení samotnej sťažnosti protistrane sporu, čo determinuje

vyššiu intenzitu zásahu, pretože protistrana by de facto ani nemala informáciu o tom, že

sťažnosť bola podaná a že konanie o nej prebieha, a v dôsledku toho by nemala žiadnu

možnosť sa k nej vecne vyjadriť. Vo veci, ktorá je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, obe

sporové strany mali vedomosť o prebiehajúcom sťažnostnom konaní a obom stranám sa

vytvoril priestor na zaujatie postoja k vecnej stránke ‒určeniu tarifnej hodnoty veci,

základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta pre účely výpočtu výšky náhrady trov konania

(sťažovateľovi v sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky a protistrane

vo vyjadrení k sťažnosti).

59. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, takto neumožňujú

prijať záver o porušení základného práva podľa , práva podľa

dohovoru, preto v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť postupom podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

60. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné

prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku

absencie porušenia základného práva zaručeného podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a jeho práva podľa dodatkového protokolu,

a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

61. K namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie porušenia bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu

alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. , ,

, ). Keďže nedošlo k vysloveniu porušenia čl. 20 ods. 1,

, nie je daný základ ani pre vyslovenie porušenia ,

a v tejto časti je preto ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju odmietol

podľa .

62. Ústavnú sťažnosť v tej časti, ktorou sťažovateľ žiada vysloviť porušenie

základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ústavný súd považuje taktiež

za zjavne neopodstatnenú. Je vylúčené, aby napadnutým uznesením sudcu mohlo dôjsť

k porušeniu tohto jeho základného práva, a to z dôvodu nedostatku ústavno-právne

relevantnej príčinnej súvislosti. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosť doručenú ústavnému súdu

neodôvodnil takými skutočnosťami, ktoré by svedčili možnosti porušenia tohto jeho

základného práva. Súčasťou základného práva (strany sporu v civilnom sporovom konaní)

na právnu pomoc pred štátnymi orgánmi (súdom) nie je právo strany sporu konania

na priznanie náhrady trov konania pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia voči

protistrane.

63. Pokiaľ ide o namietané porušenie , k tomuto ústavný súd uvádza,

že vo svojej judikatúre už viackrát vylovil, že má charakter všeobecného

ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní , ústavných zákonov a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv a je

vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných . Ústavný súd preto

nepovažuje za potrebné vyslovovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí skutočnosť, že

spolu s porušením niektorého základného práva došlo aj k porušeniu niektorého z ústavných

princípov – v posudzovanej veci princípu vyvoditeľného z (m. m.

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru), práva vlastniť majetok ( ), práva na ochranu majetku

(čl. 1 ods. 1 dohovoru), práva na právnu pomoc v konaní (čl. 37 ods. 2 listiny) napadnutým

uznesením sudcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú, konštatuje, že v takom prípade

nemohlo dôjsť ani k porušeniu ústavného princípu vyplývajúceho z .

64. Z už uvedených dôvodov preto aj v časti namietaného porušenia čl. 37 ods. 2

listiny, ústavnému súdu neostávalo iné, než ústavnú sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

65. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

napadnutých rozhodnutí, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu