Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 476/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. S., P., zastúpenej obchodnou spoločnosťou B., s. r.

o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. B. J., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17

a jeho rozsudkom z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2013 doručená sťažnosť Ing. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája

2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 23. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“)

zamietol žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov a žalobkyni uložil zaplatiť

sťažovateľke trovy konania v sume 1 836,64 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a navrhovateľovi

uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,60 €

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd „ústavne nekonformne interpretoval a

aplikoval relevantné ustanovenia vyhlášky MS SR č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb na prejednávanú vec. Uvedený

postup má za následok nielen porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces, ale

predstavuje závažný zásah do jej majetkových práv. Rozhodnutie porušovateľa je zároveň

zaťažené vadou nedostatočného odôvodnenia, preto je nepreskúmateľné a zároveň odníma

poskytnutie súdnej ochrany sťažovateľke, čo je ústavne neudržateľné.“. Sťažovateľka

súčasne uvádza, že právo na priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu je

súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, ako aj práva vlastniť majetok. Pritom

poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012, podľa ktorého

možno z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktoré dopadajú na daný prípad, vyvodiť

„záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu,

peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu,

pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy

je predmet právneho sporu, o ktorom sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd ani okresný súd dostatočne nerozlišovali medzi

prípadom, keď skutočne je alebo nie je možné určiť hodnotu súdneho sporu, konanie

o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke však podľa nej „zásadne nepatrí medzi konania, pri

ktorých nemožno určiť ich hodnotu“, keďže rozhodnutie súdov v takejto veci výrazne

„ovplyvňuje majetkovú sféru účastníka“.

Napokon sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

poukazujúc na povinnosť, aby rozhodnutie súdu bolo presvedčivé a aby pri jeho

rozhodovaní nebola prehliadnutá pre účastníka konania priaznivá judikatúra, na ktorú bol

konajúci súd týmto účastníkom výslovne upozornený. Povinnosťou «všeobecného súdu je

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s týmto podstatným argumentom vysporiadať

a účastníkovi, pokiaľ jeho právne názory... nezdieľa, uviesť dôvody svojho rozhodnutia.

Preto rozhodnutie porušovateľa nespočíva len na nesprávnej (resp. žiadnej) interpretácii

a aplikácii ustanovení vyhlášky, ale navyše porušovateľ svoje rozhodnutie v tejto časti

takmer vôbec neodôvodnil, ale obmedzil sa len na konštatovanie, že o náhrade trov konania

rozhodol podľa v spojení s (ktoré navyše pojednávajú len

o zásade úspechu účastníka konania, netýkajú sa však určenia výšky priznaných trov

konania). Porušovateľ neuviedol ani len zmienku o tom, ako sa vysporiadal s kľúčovým

argumentom sťažovateľky vo vzťahu k náhrade trov konania. Takýto postup všeobecného

súdu je však ústavne neudržateľný, pretože predstavuje len „naoko“ poskytnutie súdnej

ochrany, pričom však reálne je ochrana sťažovateľky opomenutá.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods.

1 postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

29. 05. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: vo výroku o náhrade trov

konania, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.05.2013, v konaní vedenom pod

sp. zn.: v časti vo výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Okrem toho

môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného

výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.

Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita

musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v . Právomoc

ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred

všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného

výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a

slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať

rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci

samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o

porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami

sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade

trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo

vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba

výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m.

, ).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom krajského súdu,

že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v jej právnej veci bolo potrebné aplikovať § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky, ako aj s nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku

v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že o náhrade trov odvolacieho konania

„bolo rozhodnuté podľa v spojení s a navrhovateľ, ktorý

v odvolacom konaní úspech nemal bol zaviazaný na ich náhradu voči odporkyni za jeden

úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu) 58,70 eur, režijný paušál 7,63 eur,

20 % DPH 13,27 eur čo činí spolu 79,60 eur (§14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a, § 18 ods. 3

vyhl. č. )“.

Ústavný súd síce uznáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v časti týkajúcej

sa náhrady trov konania stručné, súčasne však pripomína znenie predchádzajúceho odseku

napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd „poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu v náväznosti na § 219 ods. 2

stotožňuje“. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu pritom vyplýva, že pri

rozhodovaní o náhrade trov konania sťažovateľke vychádzal okresný súd z hodnoty úkonu

vypočítaného podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, „podľa ktorého ust. základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak

nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami. V tomto prípade sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti

právneho úkonu, ktorý ako taký nemá sám o sebe hodnotu a je len prejavom vôle zmluvných

strán“, preto okresný súd pri určovaní priznanej odmeny nevychádzal z výšky požičanej

sumy, ktorá mala byť napadnutou zmluvou dojednaná.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(m. m. , ). V danom prípade odôvodnenie napadnutého

rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu dáva odpoveď na to, z ktorých ustanovení

vyhlášky [vrátane § 11 ods. 1 písm. a)] konajúce všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade

trov v danom konaní vychádzali. Súčasne ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľka sa proti rozsudku okresného súdu neodvolala, a to ani v časti týkajúcej sa

trov konania, hoci okresný súd vychádzal z toho istého právneho posúdenia pre výpočet

sadzby za 1 úkon právnej služby, vychádzajúc z povahy predmetu konania, ktorého hodnotu

nemožno vyjadriť v peniazoch, resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Krajský súd teda meritórne skúmal rozsudok okresného súdu predovšetkým z hľadísk

odvolacích námietok navrhovateľa a nie sťažovateľky, ktorá odvolanie proti rozsudku

okresného súdu, čo sa týka výroku o náhrade trov konania, nepodala. Preto takýto napádaný

postup krajského súdu extrémne nevybočuje z pravidiel upravujúcich občianske súdne

konanie, k čomu by mohlo dôjsť predovšetkým na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Pri aplikácii vyhlášky v spojení s má

rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva)

predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j.

s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní.

V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom

rozhodovanie o určení ne(platnosti) právnych úkonov, konkrétne zmluvy o pôžičke

a notárskej zápisnice.

Meritórnym rozhodnutím o zamietnutí žaloby okresný súd v namietanom konaní

rozhodol, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a notárska

zápisnica o uznaní dlhu sú platné, čím zároveň došlo k záväznému potvrdeniu postavenia

sťažovateľky ako veriteľky so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, teda aj s právom

vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom namietaného konania

pred okresným súdom však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. V konečnom dôsledku

má teda meritórne rozhodnutie najvyššieho súdu v okolnostiach daného prípadu iba

nepriamy materiálny dosah na sťažovateľku. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v

danom spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie

veriteľky (sťažovateľky, pozn.) pri samotnom uplatnení pohľadávky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku

vyplýva, že krajský súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov

konania s poukazom na predmet konania, ako aj na obsah odôvodnia rozsudku okresného

súdu, s ktorým sa stotožnil, a tak zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu

konania v konkrétnej prerokúvanej veci. Interpretácia relevantných ustanovení na prípad

dopadajúcich právnych predpisov, teda § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, je podľa názoru

ústavného súdu akceptovateľná a tento názor potvrdzuje aj predchádzajúca rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (m. m. , , ,

, a iné). Preto postup ani napadnutý rozsudok krajského

súdu v posudzovanej veci nevykazuje vo svojich účinkoch znaky porušenia sťažovateľkou

označených práv zaručených a dohovorom.

Vo vzťahu k sťažovateľkou uvádzanej argumentácii o použiteľnosti právnych

záverov formulovaných v náleze ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012

ústavný súd uvádza, že aj keď v prípade, na ktorý sťažovateľka poukazuje, išlo

o prerokovanie určovacieho návrhu, jeho predmetom nebolo určenie neplatnosti právneho

úkonu (ako v sťažovateľkinej veci), ale určenie vlastníckeho práva k veci, ktorú by bolo

možné považovať za predmet sporu oceniteľný v peniazoch. Preto sa nemožno stotožniť

s názorom sťažovateľky, že závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 16. mája 2012 možno v plnom rozsahu aplikovať aj na jej prípad, a to v konečnom

dôsledku aj z dôvodu, že tieto závery predstavujú v doterajšej judikatúre ústavného súdu

v podstate ojedinelý právny názor týkajúci sa rozhodovania o náhrade trov v konaniach

o určovacích návrhoch, ktorý bol vyslovený v rámci ústavného prieskumu rozhodnutí

všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru na jednej strane

a obsahom napadnutého rozsudku na druhej strane. S poukazom na to, že obsahom

sťažovateľkou označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka konania, resp. právo na jeho úspech v konaní (, resp. ),

dospel ústavný súd k záveru, že je na mieste túto časť sťažnosti už pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj

základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade

so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažoval

ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť ani

k porušeniu . Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky

ústavný súd dospel k záveru, že aj zvyšnú časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013