Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 508/2011
PDF · 110.04 KB
No categories available
II. ÚS 508/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
4 Obo 52/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obo 52/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
10. októbra 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 52/2009-350
z 21. júna 2011 bol jednak zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu o určenie
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky voči sťažovateľke ako žalovanej bola
zamietnutá, a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 736,72 €
náhrady trov konania. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil najvyšší súd tak, že pri
určení tarifnej hodnoty ako základu pre určenie výšky trov nevychádzal z nominálnej, ale
ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok, keďže podľa jeho názoru tieto pohľadávky
údajne neboli predmetom konania. Predmetom konania bola určovacia žaloba, na základe
ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa názoru
najvyššieho súdu samotná zmluva nie je peňažným plnením, ale ani vecou či právom,
ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Preto prisúdil náhradu trov právneho
zastúpenia zo základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„tarifa“).
Podľa názoru sťažovateľky výrok rozsudku najvyššieho súdu týkajúci sa náhrady
trov konania je arbitrárny. Navyše rozsudok v tejto časti nie je ani dostatočne zdôvodnený.
Najvyšší súd relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov právneho zastúpenia
sťažovateľky (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet napadnutej zmluvy
o postúpení pohľadávok) za nesprávne, a uviedol iba strohé a formalistické konštatovanie,
podľa ktorého predmetom konania neboli pohľadávky, pričom samotná zmluva nie je
právom, ktorého hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Uvedenú konštrukciu
považuje sťažovateľka za nesprávnu a nespravodlivú, ktorá navyše neprihliada ani na
osobitosti predmetného súdneho konania (žalobca podal aj niekoľko ďalších určovacích
žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne paralyzovať sťažovateľku pri efektívnom a účinnom
vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok). Navyše, na základe návrhu žalobcu bolo
vydané aj predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľke zakázalo nakladať s pohľadávkami.
Preto je aj z tohto dôvodu správne, aby náhrada trov konania reflektovala hodnotu
pohľadávok, ktoré boli predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok.
Podľa sťažovateľky právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s judikatúrou
Ústavného súdu Českej republiky, ale aj s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Takýto
postup je diskriminačný.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a listiny v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
4 Obo 52/2009 s tým, aby bol výrok rozsudku najvyššieho súdu z 21. júna 2011 o náhrade
trov konania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady
trov právneho zastúpenia.
Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 52/2009-350 z 21. júna 2011 vyplýva, že
ním bol jednak zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára
2009 tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá, a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť
sťažovateľke sumu 736,72 € náhrady trov konania. Podľa názoru najvyššieho súdu
sťažovateľka mala v konaní plný úspech, a má preto právo na náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia advokátom. Na rozdiel od vyúčtovania
podaného zástupcom sťažovateľky však najvyšší súd nevychádzal pri určení tarifnej
hodnoty ako základu pre určenie výšky trov zo sumy 1 169 254 201 Sk (38 812 129,09 €),
čo je nominálna hodnota postúpených pohľadávok. Odhliadnuc od toho, že skutočná
hodnota pohľadávok nemusí byť totožná s ich nominálnou hodnotou (v konkurznom konaní
bola ich hodnota určená na cca 750 000 Sk a v takej výške bola stanovená aj odplata, za
ktorú boli pohľadávky postúpené), neboli predmetom konania pohľadávky. Podľa § 9 ods. 1
tarify sa tarifná odmena stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci a práva
a podľa počtu úkonov. Podľa § 10 ods. 2 tarify ak nie je ustanovené inak, považuje sa za
tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna
služba týka, pričom za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Predmetom konania však neboli pohľadávky. Išlo o určovaciu žalobu [§ 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku], na základe ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky. Zmluva samotná nie je ani peňažným plnením, ani vecou, ale ani
právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. To isté platí pre predmet
konania o určenie neplatnosti zmluvy. Základnou sadzbou pre určenie tarifnej odmeny je
tak podľa § 11 ods. 1 tarify jedna trinástina výpočtového základu stanoveného podľa § 1
ods. 3 tarify.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné v danom prípade vychádzať
z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok. Preto v žiadnom prípade
nemožno považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne
neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením
sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, na ktoré sťažovateľka poukazuje,
nemožno považovať za analogické s teraz posudzovanou vecou, pretože v nich šlo spravidla
o určenie existencie vlastníckeho práva.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011