Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 233/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Karadžičova 10, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska kancelária FELIX

NEUPAUER & PARTNERS, Karadžičova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd výrokom rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o trovách konania sp. zn.

z 30. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Karadžičova 10,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a (ďalej len „“), ako aj

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

o trovách konania sp. zn. z 30. mája 2013 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -350

z 21. júna 2011 bol jednak zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu o určenie

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky proti sťažovateľke ako žalovanej bola

zamietnutá a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 736,72 €

náhrady trov konania. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil najvyšší súd tak, že

pri určení tarifnej hodnoty ako základu na určenie výšky trov nevychádzal z nominálnej, ale

ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok, keďže podľa jeho názoru tieto pohľadávky

údajne neboli predmetom konania. Predmetom konania bola určovacia žaloba, na základe

ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa názoru

najvyššieho súdu samotná zmluva nie je peňažným plnením, ale ani vecou či právom,

ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Preto prisúdil náhradu trov právneho

zastúpenia zo základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„tarifa“). Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal žalobca dovolanie. Najvyšší

súd o podanom dovolaní rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie žalobcu

zamietol a žalobcu zaviazal na úhradu trov konania sťažovateľovi v sume 158,61 €

Podľa názoru sťažovateľky výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúci

sa náhrady trov konania je arbitrárny. Navyše, rozsudok v tejto časti nie je ani dostatočne

zdôvodnený. Najvyšší súd relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov

právneho zastúpenia sťažovateľky (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet

napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok) za nesprávne, a uviedol iba strohé

a formalistické konštatovanie, podľa ktorého predmetom konania neboli pohľadávky,

pričom samotná zmluva nie je právom, ktorého hodnotu by bolo možné vyjadriť

v peniazoch. Uvedenú konštrukciu považuje sťažovateľka za nesprávnu a nespravodlivú,

ktorá navyše neprihliada ani na osobitosti predmetného súdneho konania (žalobca podal aj

niekoľko ďalších určovacích žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne paralyzovať

sťažovateľku pri efektívnom a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok).

Navyše, na základe návrhu žalobcu bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým sa

sťažovateľke zakázalo nakladať s pohľadávkami. Preto je aj z tohto dôvodu správne, aby

náhrada trov konania reflektovala hodnotu pohľadávok, ktoré boli predmetom zmluvy

o postúpení pohľadávok.

Podľa sťažovateľky právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s judikatúrou

Ústavného súdu Českej republiky, ale aj s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Takýto

postup je diskriminačný.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených základných práv podľa a listiny výrokom napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu o trovách konania s tým, že ďalej sťažovateľka žiadala, aby napadnutý

rozsudok bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady

trov právneho zastúpenia.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -350 z 21. júna 2011 vyplýva, že

ním bol jednak zmenený rozsudok krajského súdu č. k. -263 z 12. februára

2009 tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá, a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť

sťažovateľke sumu 736,72 € náhrady trov konania. Podľa názoru najvyššieho súdu

sťažovateľka mala v konaní plný úspech, a má preto právo na náhradu trov konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia advokátom. Na rozdiel od vyúčtovania

podaného zástupcom sťažovateľky však najvyšší súd nevychádzal pri určení tarifnej

hodnoty ako základu na určenie výšky trov zo sumy 1 169 254 201 Sk (38 812 129,09 €), čo

je nominálna hodnota postúpených pohľadávok. Odhliadnuc od toho, že skutočná hodnota

pohľadávok nemusí byť totožná s ich nominálnou hodnotou (v konkurznom konaní bola ich

hodnota určená na približne 750 000 Sk a v takej výške bola stanovená aj odplata, za ktorú

boli pohľadávky postúpené), neboli predmetom konania pohľadávky. Podľa § 9 ods. 1 tarify

sa tarifná odmena stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci a práva a podľa

počtu úkonov. Podľa § 10 ods. 2 tarify ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, pričom za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Predmetom konania však neboli pohľadávky. Išlo o určovaciu žalobu [§ 80 písm. c)

], na základe ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky. Zmluva samotná nie je ani peňažným plnením, ani vecou, ale ani

právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. To isté platí pre predmet

konania o určenie neplatnosti zmluvy. Základnou sadzbou pre určenie tarifnej odmeny je

tak podľa § 11 ods. 1 tarify jedna trinástina výpočtového základu stanoveného podľa § 1

ods. 3 tarify. Obdobne pri určení náhrady trov dovolacieho konania úspešnému žalovanému

(sťažovateľovi) najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem už uvedeného

konštatoval, že „ustanovenia § 9 ods. 1 a 10 ods. 2 cit. vyhlášky však nemožno použiť

na daný prípad, nakoľko predmetom konania nie je zaplatenie samotnej pohľadávky, ale

určovacia žaloba, na základe ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy o postúpení

pohľadávok. Z hľadiska náhrady trov konania, je hodnota takouto zmluvou postúpených

pohľadávok bezvýznamná.“. Najvyšší súd poukázal aj na niektoré konkrétne rozhodnutia

najvyššieho súdu, kde najvyšší súd tiež dospel k záveru, že nie je možné v takýchto

prípadoch vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné v danom prípade vychádzať

z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok. Preto v žiadnom prípade

nemožno považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne

neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením

sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že neuniklo jeho pozornosti to, že sťažovateľka

v analogickej situácii v predchádzajúcom štádiu toho istého konania najvyššiemu súdu

vyčítala rovnaký postup pri vyčíslovaní náhrady trov konania s identickou argumentáciou,

konkrétne sťažnosťou napadla rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júna

2011 v časti jeho výroku o náhrade trov konania, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 3. novembra 2011, pričom konštatoval zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu v iných

veciach, kde najvyšší súd priznal náhradu trov konania podľa tarifnej hodnoty veci alebo

práva pri určovacích žalobách, ktorej sa právna služba týkala, ústavný súd konštatuje, že

existujú aj opačné rozhodnutia najvyššieho súdu, kde najvyšší súd priznal náhradu trov

konania, pričom vychádzal zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci

alebo práva. Ústavný súd okrem už uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú

súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, uvádza demonštratívne ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu (sp. zn. z 29. januára 2008, sp. zn.

zo 4. augusta 2008, sp. zn. zo 14. mája 2009 a sp. zn.

z 24. septembra 2009).

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nie je jeho úlohou zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou

odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. , ,

, ). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014