Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 233/2014
PDF · 149.42 KB
No categories available
III. ÚS 233/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Karadžičova 10, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska kancelária FELIX
NEUPAUER & PARTNERS, Karadžičova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd výrokom rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o trovách konania sp. zn. 1 ObdoV 43/2011
z 30. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Karadžičova 10,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
o trovách konania sp. zn. 1 ObdoV 43/2011 z 30. mája 2013 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 52/2009-350
z 21. júna 2011 bol jednak zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára 2009 tak, že žaloba žalobcu o určenie
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky proti sťažovateľke ako žalovanej bola
zamietnutá a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 736,72 €
náhrady trov konania. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil najvyšší súd tak, že
pri určení tarifnej hodnoty ako základu na určenie výšky trov nevychádzal z nominálnej, ale
ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok, keďže podľa jeho názoru tieto pohľadávky
údajne neboli predmetom konania. Predmetom konania bola určovacia žaloba, na základe
ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa názoru
najvyššieho súdu samotná zmluva nie je peňažným plnením, ale ani vecou či právom,
ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Preto prisúdil náhradu trov právneho
zastúpenia zo základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„tarifa“). Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal žalobca dovolanie. Najvyšší
súd o podanom dovolaní rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie žalobcu
zamietol a žalobcu zaviazal na úhradu trov konania sťažovateľovi v sume 158,61 €
Podľa názoru sťažovateľky výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúci
sa náhrady trov konania je arbitrárny. Navyše, rozsudok v tejto časti nie je ani dostatočne
zdôvodnený. Najvyšší súd relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov
právneho zastúpenia sťažovateľky (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet
napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok) za nesprávne, a uviedol iba strohé
a formalistické konštatovanie, podľa ktorého predmetom konania neboli pohľadávky,
pričom samotná zmluva nie je právom, ktorého hodnotu by bolo možné vyjadriť
v peniazoch. Uvedenú konštrukciu považuje sťažovateľka za nesprávnu a nespravodlivú,
ktorá navyše neprihliada ani na osobitosti predmetného súdneho konania (žalobca podal aj
niekoľko ďalších určovacích žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne paralyzovať
sťažovateľku pri efektívnom a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok).
Navyše, na základe návrhu žalobcu bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým sa
sťažovateľke zakázalo nakladať s pohľadávkami. Preto je aj z tohto dôvodu správne, aby
náhrada trov konania reflektovala hodnotu pohľadávok, ktoré boli predmetom zmluvy
o postúpení pohľadávok.
Podľa sťažovateľky právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s judikatúrou
Ústavného súdu Českej republiky, ale aj s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Takýto
postup je diskriminačný.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených základných práv podľa ústavy a listiny výrokom napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu o trovách konania s tým, že ďalej sťažovateľka žiadala, aby napadnutý
rozsudok bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady
trov právneho zastúpenia.
Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 52/2009-350 z 21. júna 2011 vyplýva, že
ním bol jednak zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 Cbi 111/05-263 z 12. februára
2009 tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá, a okrem toho bol žalobca zaviazaný zaplatiť
sťažovateľke sumu 736,72 € náhrady trov konania. Podľa názoru najvyššieho súdu
sťažovateľka mala v konaní plný úspech, a má preto právo na náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia advokátom. Na rozdiel od vyúčtovania
podaného zástupcom sťažovateľky však najvyšší súd nevychádzal pri určení tarifnej
hodnoty ako základu na určenie výšky trov zo sumy 1 169 254 201 Sk (38 812 129,09 €), čo
je nominálna hodnota postúpených pohľadávok. Odhliadnuc od toho, že skutočná hodnota
pohľadávok nemusí byť totožná s ich nominálnou hodnotou (v konkurznom konaní bola ich
hodnota určená na približne 750 000 Sk a v takej výške bola stanovená aj odplata, za ktorú
boli pohľadávky postúpené), neboli predmetom konania pohľadávky. Podľa § 9 ods. 1 tarify
sa tarifná odmena stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci a práva a podľa
počtu úkonov. Podľa § 10 ods. 2 tarify ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, pričom za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Predmetom konania však neboli pohľadávky. Išlo o určovaciu žalobu [§ 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku], na základe ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky. Zmluva samotná nie je ani peňažným plnením, ani vecou, ale ani
právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. To isté platí pre predmet
konania o určenie neplatnosti zmluvy. Základnou sadzbou pre určenie tarifnej odmeny je
tak podľa § 11 ods. 1 tarify jedna trinástina výpočtového základu stanoveného podľa § 1
ods. 3 tarify. Obdobne pri určení náhrady trov dovolacieho konania úspešnému žalovanému
(sťažovateľovi) najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem už uvedeného
konštatoval, že „ustanovenia § 9 ods. 1 a 10 ods. 2 cit. vyhlášky však nemožno použiť
na daný prípad, nakoľko predmetom konania nie je zaplatenie samotnej pohľadávky, ale
určovacia žaloba, na základe ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok. Z hľadiska náhrady trov konania, je hodnota takouto zmluvou postúpených
pohľadávok bezvýznamná.“. Najvyšší súd poukázal aj na niektoré konkrétne rozhodnutia
najvyššieho súdu, kde najvyšší súd tiež dospel k záveru, že nie je možné v takýchto
prípadoch vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné v danom prípade vychádzať
z nominálnej, ale ani skutočnej hodnoty postúpených pohľadávok. Preto v žiadnom prípade
nemožno považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne
neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením
sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že neuniklo jeho pozornosti to, že sťažovateľka
v analogickej situácii v predchádzajúcom štádiu toho istého konania najvyššiemu súdu
vyčítala rovnaký postup pri vyčíslovaní náhrady trov konania s identickou argumentáciou,
konkrétne sťažnosťou napadla rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 52/2009 z 21. júna
2011 v časti jeho výroku o náhrade trov konania, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením
sp. zn. II. ÚS 508/2011 z 3. novembra 2011, pričom konštatoval zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti sťažovateľky.
Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu v iných
veciach, kde najvyšší súd priznal náhradu trov konania podľa tarifnej hodnoty veci alebo
práva pri určovacích žalobách, ktorej sa právna služba týkala, ústavný súd konštatuje, že
existujú aj opačné rozhodnutia najvyššieho súdu, kde najvyšší súd priznal náhradu trov
konania, pričom vychádzal zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci
alebo práva. Ústavný súd okrem už uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú
súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, uvádza demonštratívne ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 8/2008 z 29. januára 2008, sp. zn. 5 Cdo 134/2008
zo 4. augusta 2008, sp. zn. 2 Cdo 78/2009 zo 14. mája 2009 a sp. zn. 3 Cdo 65/2009
z 24. septembra 2009).
Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nie je jeho úlohou zjednocovať
rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou
odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07,
I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až
§ 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2014