Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-157-2012.pdf
PDF · 110.96 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/157/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa Y. P., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, Z.-P., K. G., právne zastúpeného JUDr. Petrom Mihaldom, advokátom so sídlom v Bratislave, Gogoľova č. 18, proti odporkyni Ing. H. U., rod. P., bytom P. XXX/XX, L., právne zastúpená BAJO LEGAL, s.r.o., Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 860 581, o určení neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 23.februára 2012, č.k. 3C/100/2011-121, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania 79,60 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu odporkyne BAJO LEGAL, s.r.o. so sídlom v Bratislave.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi dňa 28.11.2008 a určenia, že uznanie dlhu navrhovateľom do notárskej zápisnice č. N 356/08, Nz 52887/08 zo dňa 28.11.2008 je neplatné. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté tak, že navrhovateľ bol zaviazaný zaplatiť odporkyni sumu 1.836,64 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, k rukám právneho zástupcu odporkyne. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 OZ, § 40 ods. 1 OZ, § 41, § 41a ods. 2 OZ, ďalej ust. § 41, § 53 ods. 1 zák.č. 323/1992 Zb. (Notárskeho poriadku), ďalej ust. § 41 ods. 2 písm. b/, c/ zák.č. 233/1995 Exekučného poriadku ako aj ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p..
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. na danom určení, pretože pred Okresným súdom v Zlíne prebieha exekučné konania, výkonom ktorého bol poverený súdny exekútor v Českej republike na podklade osvedčenia o Európskom exekučnom titule, ktorý predstavuje notárska zápisnica opierajúca sa o zmluvu o pôžičke zo dňa 28.11.2008. Keďže exekučný súd nie je oprávnený v hmotnoprávnej stránke skúmať obsah exekučného titulu, je tu existencia naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby. Súd vyhodnotil výsledky dokazovania a dospel k záveru, že ani jeden z právnych úkonov, neplatnosti ktorých sa navrhovateľ v konaní domáha netrpí žiadnou formálnou ani hmotnoprávnou vadou, ktorá by mohla mať za následok záver súdu vo veci ich neplatnosti. Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o pôžičke, táto z obsahovej i formálnej stránke spĺňa náležitosti § 657 OZ. Je pravdou, že na vznik zmluvy o pôžičke nepostačuje dohoda o jej obsahu, nakoľko ide o tzv. reálnu zmluvu. Na
jej uzatvorení sa vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma. Vychádzajúc z § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj do výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Vyplýva preto, že uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorú zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe trvania. Zmyslom uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky, v prípadnom súdnom spore, pričom dôkazné bremeno sa prenáša na dlžníka. Uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony na platnosť uznania dlhu je potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. V danom prípade došlo k uznaniu dlhu zo strany navrhovateľa ako dlžníka a to do notárskej zápisnice notárky JUDr. Emílie Rosinovej, ktorá túto skutočnosť osvedčila, pričom samotná notárska zápisnica z hľadiska jej formy a obsahu nepochybne spĺňa náležitosti stanovené v § 47 Notárskeho poriadku. Odporca videl neplatnosť zmluvy v tom, že táto zmluva nie je reálnym kontraktom, pretože na jej základe nedošlo v skutočnosti k reálnemu plneniu a ďalej v tom, že táto zmluva bola len simulovaným právnym úkonom zastierajúcim skutočný úkon, v ktorých mala byť zábezpeka podnikateľských aktivít medzi otcom navrhovateľa a manželom odporkyne. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj mimosúdna snaha zmienených subjektov o mimosúdne vyrovnanie sporu a v konečnom dôsledku neplatnosť zmluvy o pôžičke, čo však tvrdil až v rámci záverečných rečí. Rovnako videl neplatnosť zmluvy v rozpore zmluvy s dobrými mravmi s poukazom na úžernícke úroky a zmluvnú pokutu. Neplatnosť uznania dlhu videl v tom, že jednak sa uznanie dlhu neopiera o reálny kontrakt a jednak v tom, že notárska zápisnica bola spísaná v slovenskom jazyku a nebola pretlmočená do jazyka českého, keďže on ako navrhovateľ je občanom Českej republiky a k spísaniu notárskej zápisnice nebol prizvaný tlmočník. Navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal existenciu ním tvrdených okolností, teda neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje jednak z titulu jeho postavenia v procesnom postavení navrhovateľa, z titulu postavenia účastníka, ktorým tieto okolnosti tvrdil ako aj z titulu subjektu, ktorý vykonal jednostranný právny úkon uznania dlhu vo vzťahu k odporkyni. Súd pri svojom rozhodovaní nevychádzal len zo základného právneho úkonu a to zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.11.2008, ktorá bez akejkoľvek pochybnosti obsahuje výslovne prejav vôle navrhovateľa potvrdený vlastnoručným podpisom. Týmto podpisom navrhovateľ okrem iného aj potvrdil aj prevzatie predmetu pôžičky. Súd nemohol ignorovať alebo brať na ľahkú váhu skutočnosť, že tu nie je len tento jeden prejav vôle navrhovateľa, ale je tu ďalší jednoznačný zrozumiteľný prejav vôle v tom smere obsiahnutý v dotknutej notárskej zápisnici, obsahom ktorej je jednostranný výslovný prejav vôle navrhovateľa a to jeho uznávací prejav, existencie dlhu vyplývajúci z dotknutej zmluvy o pôžičke. Navrhovateľ v konaní netvrdil ani neslobodu vôle, ani jeho vykonanie pod nátlakom. Existencia dlhu sa tak jednoznačne preukazuje skutočnosťou a to práve listinou, účelom ktorého inštitútu je skrátiť súdne konanie a vylúčiť, resp. minimalizovať možnosť neúspechu veriteľa v prípadnom súdnom spore. Navrhovateľ preto v tomto prípade dôkazné bremeno neuniesol. Ako tiež vyplynulo z výpovede samotnej notárky JUDr. Emílie Rosinovej, ktorá notársku zápisnicu pripravovala a spisovala, z jej strany boli navrhovateľovi vysvetlené všetky dôsledky vyplývajúce z jednostranného právneho úkonu, teda uznania dlhu a navrhovateľ si bol v celom rozsahu vedomý čo tento jeho jednostranný uznávací prejav znamená a aké môže mať v prípade neplnenia si svojich záväzkov dôsledky. Pri uznávacom prejave tento ani v najmenšom nespochybnil prevzatie predmetu pôžičky, teda aj samotná notárka potvrdila, že vychádza z toho, že peniaze si účastníci zmluvy odovzdali pred podpisom zmluvy a to z dôvodu, že je v rozpore s praxou a aj v záujme jej ochrany ako notárky, aby si účastníci finančné prostriedky viažuce sa na predmet pôžičky odovzdávali priamo pred ňou tak, aby notári neboli zaťahovaní do súdnych sporov. Práve z pohľadu komplexného súboru vyššie uvedených okolností, pretože žiadne iné navrhovateľ v konaní nepreukázal za situácie, že je tu existencia dvoch právnych úkonov, z ktorých je výslovný jednostranný právny úkon samotného navrhovateľa, svedčiaci o tom, že predmet pôžičky prevzal, možno prisvedčiť tvrdeniam odporkyne, že táto žaloba môže byť len snahou povinného vyhnúť sa prebiehajúcemu exekučnému konaniu. Rovnako pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa, v tomto prípade zmluva o pôžičke mala byť len simulovaným právnym úkonom, zo svedeckých výpovedí Jana P. st. a Ing. U. nebolo pochybností o tom, že boli v minulosti dlhoročnými obchodnými partnermi. O aké konkrétne obchodné aktivity sa však malo medzi nimi jednať a aký konkrétny obchodný vzťah mal byť zabezpečený touto zmluvou o pôžičke sa v konaní konkrétne nepreukázalo a toto ani jeden z menovaných svedkov, ani samotný navrhovateľ bližšie neozrejmil, nekonkretizoval a nešpecifikoval. Preto navrhovateľom tvrdená okolnosť, že sa jednalo o simulovaný právny úkon zostalo len v rovine nekonkrétnych a nešpecifikovaných tvrdení. Pokiaľ v rámci záverečného prednesu videl navrhovateľ neplatnosť zmluvy o pôžičke v jej rozpore s dobrými mravmi z hľadiska dohodnutých úžerníckych úrokov a zmluvnej pokuty, ani z tohto pohľadu jeho tvrdenie nie je
možné uzavrieť, že by sa jednalo o právny úkon, ktorý by bol v celom rozsahu neplatný. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že čo do sankčného príslušenstva, t.z. čo do úroku z omeškania, prípadne zmluvnej pokuty sú dohodnuté sankcie neprimerané a mohli by byť hodnotiteľné ako v rozpore s dobrými mravmi. Neplatná by bola len tá časť zmluvy o pôžičke, ktorá sa tohto sankčného príslušenstva dotýka, pretože z hľadiska § 41 OZ z povahy tejto zmluvy jednoznačne vyplýva, že toto sankčné príslušenstvo je bez akejkoľvek pochybnosti oddeliteľné od istiny, teda predmetu plnenia. V priebehu tohto konania však jednak navrhovateľ len čiastočnú neplatnosť čo do úrokov z omeškania nežiadal a rozpornosť sankčného príslušenstva s dobrými mravmi uvádzal až v rámci záverečnej reči a jednak nie je relevantný dôvod túto vyslovovať z dôvodu, že na vyslovení neplatnosti čo do tejto časti nemôže mať navrhovateľ naliehavý právny záujem, pretože toto sankčné príslušenstvo ako úrok z omeškania aj zmluvná pokuta, nie sú predmetom prebiehajúceho exekučného konania, od ktorého naliehavý právny záujem navrhovateľ pokiaľ sa domáha neplatnosti právnych úkonov odvodzuje. Predmetom exekúcie je vymoženie istiny, t.z. 5.000.000,- Kč, pretože čo do úroku z omeškania ako nešpecifikovanej časti exekučného titulu bolo exekučné konanie zamietnuté a v tejto časti exekúcia nariadená nebola. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, táto vôbec nie je predmetom exekučného titulu. Preto na strane navrhovateľa nie je t.č. a nebol ani v čase podania žaloby naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti tejto zmluvy o pôžičke len čo do časti týkajúcej sa sankčného príslušenstva. Pokiaľ ďalej navrhovateľ tvrdil, že aj samotné mimosúdne rokovania ich priebeh obsah a závery svedčia o pravdivosti jeho tvrdení, že išlo o simulovaný právny úkon a pôžička nebola reálnym kontraktom, ale zabezpečovacím prejavom obchodných aktivít otca navrhovateľa, manžela odporkyne dospel súd k záveru, že otec navrhovateľa Ing. P. st. vyvinul maximálne úsilie na urovnaní tohto sporu. Pokiaľ však samotný navrhovateľ túto okolnosť dával do pozornosti v kontexte s danou zmluvou o pôžičke ako aj uznaním dlhu, súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že postúpiť v súlade so zákonom možno len existujúcu pohľadávku, pokiaľ sa o tomto s plnou vážnosťou rokovalo, môže to mať jediný záver, že túto pohľadávku považuje navrhovateľ za reálnu, splatnú a existujúcu, čo svedčí v neprospech jeho tvrdení v tomto konaní. Čo sa týka prípadnej neplatnosti notárskej zápisnice z dôvodu, že táto bola spísaná v slovenskom jazyku, navrhovateľ v konaní nespochybňoval a rovnako z výpovede svedka jeho otca Y. P. st. vyplýva, že obaja pricestovali na Slovensko, pričom navrhovateľ vedel za akým účelom tu cestuje, za akým účelom ide k notárke a teda pokiaľ mal plnú vedomosť o spôsobilosti k právnym úkonom, čo nenamietal a mal pochybnosti, či bude rozumieť podkladom spísaným v slovenskom jazyku, mohol si buď tlmočníka zabezpečiť sám, alebo odmietnuť na notárskom úrade predmetné právne úkony podpísať a tak zmluvu o pôžičke ako aj notársku zápisnicu s tým, že nerozumie jej obsahu, vzhľadom k tomu, že sú napísané v úradnom slovenskom jazyku. Pokiaľ však vyplýva z výpovede notárky JUDr. Rosinovej tento nenamietal ani v čase, keď mu táto vysvetľovala a poučila ho o následkoch jednostranného právneho úkonu uznávacieho prejavu, ktorý je obsahom zápisnice, táto mu vysvetlila a poučila ho o následkoch jednostranného právneho úkonu. V konečnom dôsledku ani samotný navrhovateľ netvrdil, že by túto okolnosť pred notárkou namietal. Pokiaľ by súd pri hodnotení dôkazov nebral do úvahy zo strany dlžníka uznaný dlh napriek tomu, že v konaní relevantným spôsobom nebolo uznanie dlhu vyvrátené, skutočne by tu došlo k narušeniu princípu zabezpečenia pohľadávky aj k jej popieraniu princípu právnej istoty ako aj práva na súdnu ochranu a spravodlivé konanie. Pokiaľ ide o samotnú notársku zápisnicu ako spôsobilý exekučný titul na výkon exekučného konania, súd sa stotožňuje so závermi odporkyne, že nepochybne zákonodarca tým prejavil záujem o posilnenie riešenie sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov. Vzhľadom na tieto okolnosti súd návrh zamietol ako neopodstatnený. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnej odporkyni boli priznané trovy za právne zastúpenie za 7 úkonov právnej pomoci po 57,- v roku 2011 a za 1 úkon právnej pomoci 58,70 eur v roku 2012 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. vrátane režijného paušálu 7x 7,41 eur, 1x 7,63 eur, ďalej vrátane náhrady cestovného a náhradu za stratu času s tým, že k tomuto bolo pripočítaná 20% DPH. Celkovo teda odmena právneho zástupcu odporkyne predstavuje sumu 1.836,64 eur, k náhrade ktorých bol zaviazaný navrhovateľ, ktorý úspech vo veci nemal a to na účet právneho zástupcu odporkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal pritom, že konanie pred súdom prvého stupňa má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. s tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Podanou žalobou sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke a uznania dlhu, pričom poukazoval okrem procesnoprávnych nedostatkov pri podpisovaní danej zmluvy do notárskej zápisnice najmä na
skutočnosť, že týmito právnymi úkonmi sa mal zaistiť iný právny vzťah a to medzi otcom navrhovateľ pánom Y. P. st. a Ing. G. U., teda manželom odporkyne. Navrhovateľ napriek tvrdeniu súdu o tom, že dostatočným spôsobom nešpecifikoval aké konkrétne obchodné aktivity mali byť danou zmluvou kryté tvrdí, že dostatočne presne konkretizoval a špecifikoval právny úkon, ktorý mal byť zastretý predmetnou zmluvou o pôžičke. Poukázal na listinu zo dňa 28.11.2008, ktorá bola predložená súd, kde Y. P. st. aj konkretizoval uplatňované nároky Ing. G. U.. Práve táto listina preukazuje spojitosť a príčinnú súvislosť medzi nárokmi uplatňovanými Ing. G. U. voči Y. P. st.. Súd prvého stupňa sa všetkými týmito dôkazmi nedostatočne vyporiadal a nevyhodnotil ich. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Zmluva o pôžičke mala byť len simulovaným právnym úkonom zastierajúcim právny úkon, predmetom ktorého mala byť garancia podnikateľských aktivít prebiehajúcich medzi Y. P. st. otcom navrhovateľa a Ing. G. U., manželom odporkyne. Poukázal na ust. § 41a ods. 2, §724 OZ, z ktorých vyplýva, že simulovaný právny úkon pri nedostatku potrebnej vôle subjektov je možné mať za neplatný. Z obsahu listiny spísanej navrhovateľom odporkyňou a Ing. G. U. dňa 28.11.2008 jednoznačne vyplýva súvis so spornou zmluvou o pôžičke a to z dôvodov totožnosti osoby dlžníka, t.z. navrhovateľa, totožnosť osoby oprávneného z úkonu, totožnosť sumy uvedenej v oboch úkonoch a totožnosť miesta a času podpísania oboch úkonov. Súd na základe predložených listín dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď neposudzoval tieto listiny vo vzájomnej súvislosti. Opätovne teda poukázal na tú skutočnosť, že predmetná zmluva o pôžičke je simulovanou zmluvou, ktorá je absolútne neplatná podľa § 37 OZ. V zmysle § 657 OZ je zmluva o pôžičke reálnou zmluvou, pričom k jej uzavretiu zákon vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami, právny vzťah z pôžičky nevznikne. Súd sa v rozsudku nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou, či došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. A tiež neodstraňoval rozpory vo výpovediach odporkyne, ktorá uviedla, že peniaze odovzdala na notárskom úrade pred podpisom zmluvy o pôžičke a notárskej zápisnice, pričom svedkyňa notárka JUDr. Emília Rosinová potvrdila, že v jej prítomnosti sa finančné prostriedky nevyplácali. V tomto prípade pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičky uzavretej medzi účastníkmi formou notárskej zápisnice bolo rozhodujúcim zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. V konaní o určení neplatnosti zmluvy je z tohto hľadiska povinnosťou súdu, aby zistil, či došlo alebo nedošlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky, pričom súd prvého stupňa v tomto konaní túto rozhodnú skutočnosť nezistil.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci. Uviedla, že súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré súdu predkladal navrhovateľ s tým, že civilné konanie je ovládané predovšetkým zásadou prejednacou. Zásada materiálnej pravdy v zmysle § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. je charakteristická najmä pre nesporové konanie a jej aplikácia v konaniach sporových je celkom výnimočná najmä, keď je vykonanie navrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Výnimočnosť aplikácie zásady materiálnej pravdy, t.j. vykonanie aj iných dôkazov strany nenavrhnutých však nie je možné vykladať extenzívne, preto jej aplikácia neprichádza do úvahy v príkladoch, keď sa účastník konania z vlastnej viny ocitol v dôkaznej núdzi. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a zároveň na základe vykonaných dôkazov sa žalobcovi nepodarilo preukázať opak, čo bolo nepochybne jeho procesnou povinnosťou, ktorú v predmetnom konaní neuniesol. Navyše je potrebné uviesť, že zo strany žalobcu nemôže byť zamieňané nedostatočné zistenie skutkového stavu s neunesením dôkazného bremena v predmetnom konaní. V žiadnom prípade totiž nemožno konštatovať, že povinnosťou súdu v sporovom civilnom konaní je vyhľadávať dôkazné prostriedky a vykonávať dôkazy až do času, kým nebude dôkazné bremeno zo strany žalobcu unesené.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
Tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v plnom rozsahu stotožňuje, uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 OZ je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony k jeho platnosti je potrebné, aby bolo uznanie dlhu vykonané písomnou formou, aby tu bol vyjadrený prísľub zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka a ani nevzniká nový, ale zakladá sa ním vyvrátiteľná právna domnienka v zmysle § 133 O.s.p., že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo. Uznanie dlhu nie je teda novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník pokiaľ by namietal, že dlh nevznikol, že bol plnený alebo že zanikol, by musel toto preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, ale len ohľadne dlhu v tej výške v akej bol uznaný. Nejde preto len o dôkazný prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku veriteľa v súdnom konaní, ale priamo zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existencii dlhu ku dňu kedy bolo toto uznanie dlhu urobené.
Nakoľko uznanie dlhu je vyvrátiteľnou právnou domnienkou, takúto právnu domnienku existencie dlhu uznaného písomne čo do dôvodu a výšky, možno vyvrátiť len dôkazom, že dlh vôbec nevznikol. Vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že v dobe uznania záväzok trval, nemožno vyvracať len negatívnym tvrdením dlžníka o neexistencii záväzku, čo je prejednávaný prípad.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je preto zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby bol ten právny záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľa. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť v skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovanie je ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázané svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenia stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na podklade vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosť svojich tvrdení no hodnotenie vykonaných dôkazov súdov vyústila do záverov, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Ak účastník nesplní svoju povinnosť z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktoré nevyšla inak v konaní najavo spravidla nebude predmetom dokazovania. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
V prejednávanej veci mal navrhovateľ bremeno tvrdenia, že predmetná zmluva o pôžičke vrátane uznania záväzku do notárskej zápisnice, neboli reálnymi kontraktami, nakoľko sa jednalo o simulované právne úkony, ktoré zakrývali iné obchodné aktivity iných účastníkov konania. Odporkyňa v prejednávanej veci riadne preukázala, že uzatvorila zmluvu o pôžičke s navrhovateľom, že túto pôžičku aj reálne poskytla a že navrhovateľ jej z nej finančné prostriedky nevrátil.
Odporkyňa svoje bremeno uniesla a je to naopak navrhovateľ, ktorý neuniesol dôkazné bremeno v spore o tom, že dlh v takom rozsahu ako bola spísaná zmluva o pôžičke, prípade uznanie dlhu do notárskej zápisnice sú neplatnými právnymi úkonmi z dôvodov, ktoré tvrdil v konaní.
Ani svedeckými výpoveďami, prípadne písomnou listinou, na ktorú poukazoval navrhovateľ v priebehu konania, prípadne v odvolaní nebolo preukázané, že by skutočne k odovzdaniu peňazí nedošlo. Tvrdenie odporkyne len potvrdilo tvrdenie notárky v tom smere, že k reálnemu odovzdaniu peňazí nedošlo priamo pred notárkou, ktorá spisovala uznanie dlhu do notárskej zápisnice, avšak k odovzdaniu peňazí došlo na chodbe notárskeho úradu pred podpisom tejto zápisnice. Preto neobstojí ani námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že dlh v čase spísania notárskej zápisnice neexistoval.
Neobstoja tiež námietky zo strany navrhovateľa v tom smere, že si nebol plne vedomý obsahu tohto právneho úkonu z dôvodu, že je českej národnosti a neovláda slovenský jazyk. Ako uviedla notárka, ktorá bola vypočúvaná pred súdom prvého stupňa, táto mu plne vysvetlila obsah daného právneho úkonu, pričom tento pred notárkou uviedol, že tomuto rozumie, podpísal túto listinu bez nátlaku, z čoho potom možno dovodiť, že si bol plne vedomý toho, akú listinu a s akými dôsledkami ju podpisuje. Nič mu nebránilo tak ako správne uviedol súd prvého stupňa pokiaľ mal za to, že danému právnemu úkonu nerozumie požiadať prípadne o tlmočníka, čo však neurobil.
Pokiaľ teda navrhovateľ podpísal danú listinu, t.z. uznanie dlhu do notárskej zápisnice mal si byť vedomý tej skutočnosti, že prípadné preukázanie opaku z hľadiska unesenia dôkazného bremena je veľmi problematické.
Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, že účastníci boli riadne poučení v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o svojej povinnosti tvrdiť s tým, že všetky dôkazy musia byť predložené alebo označené skôr ako sa vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr súd neprihliada. Žiadne ďalšie dôkazy pred súdom prvého stupňa navrhované a tvrdené neboli, ktoré by prípadne súd prvého stupňa napriek žiadosti navrhovateľa nevykonal. Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal so všetkými okolnosťami daných právnych úkonov, riadne vyhodnotil všetky svedecké výpovede, ako aj písomné dôkazy založené v spise v jednotlivej logickej súvislosti a v konečnom dôsledku správne vo veci uzatvoril, že je to práve navrhovateľ, ktorý neuniesol dôkazné bremeno o tom, že by k reálnemu odovzdaniu peňazí medzi navrhovateľom a odporkyňou skutočne nedošlo.
Faktom je, že podaním doručeným na Krajský súd v Trenčíne dňa 07.11.2012 navrhovateľ doplnil svoje odôvodnenie odvolania, avšak v náväznosti na § 205 ods. 3 O.s.p., odvolateľ môže rozšíriť dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie, čo nie je prejednávaný prípad. Preto sa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací takto doplnenými dôvodmi odvolania a odôvodnení ďalej nezaoberal.
Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľ, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal bol zaviazaný na ich náhradu voči odporkyni za jeden úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu) 58,70 eur, režijný paušál 7,63 eur, 20% DPH 13,27 eur čo činí spolu 79,60 eur (§ 14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .