Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 231/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Timcsákom, advokátska kancelária

MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. novembra 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 20. apríla 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti proti neoprávnenému zásahu:

a) (ďalej len „odporca v 1. rade“), eventuálne

Slovenskej lekárskej komory (ďalej len „odporca v 3. rade“) uskutočneného výrokom

„Viem, že mnohí dostávali od ministra trafiky a usadzovali sa v správnych

a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby...“, odvysielaným 22. mája 2007

v Slovenskej televízii v relácii Reportéri v reportáži pod názvom „Trafikanti“ (ďalej len

„výrok 1“),

b) odporcu v 1. rade eventuálne odporcu v 3. rade a spoločnosťou SPOLOČNOSŤ 7

PLUS, s. r. o. (ďalej len „odporca v 2. rade“), uskutočneného výrokom „Za

sa zdravotnícke zariadenia rozdávali ako trafiky. Niektorí opoziční poslanci, ktorí hlasovali

za reformu, dnes v tých správnych radách sedia“, uverejneným 1. júna 2007

v čísle 22 týždenníka Plus 7 dní (ďalej len „výrok 2“).

3. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 6. júna 2011

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol, a v rozsudku ustálil,

že pri výroku 1 ide o kritický názor odporcu v 3. rade, nie odporcu v 1. rade, ktorý bol v tom

čase štatutárnym zástupcom odporcu v 3. rade. Okresný súd preto žalobu v časti smerujúcej

proti odporcovi v 1. rade zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. V časti

smerujúcej proti odporcovi v 3. rade žalobu zamietol, pretože podľa jeho právneho názoru

nešlo o skutkové tvrdenie, ale o hodnotiaci úsudok, ktorý považoval za daných okolností

za primeraný. Pri posudzovaní výroku 2 postupoval okresný súd obdobne a žalobu v časti

smerujúcej proti odporcovi v 1. rade zamietol pre nedostatok jeho pasívnej vecnej

legitimácie, proti odporcovi v 3. rade návrh zamietol, pretože nešlo o skutkové tvrdenie,

ale o hodnotiaci úsudok, kritiku, ktorá bola primeraná, návrh proti odporcovi v 2. rade

ako vydavateľovi tlače, kde bol sporný výrok 2 len uverejnený, okresný súd zamietol

pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd rozsudok

okresného súdu v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil, keďže sa stotožnil

s jeho právnym názorom, že napadnuté výroky mali charakter hodnotiacich úsudkov.

5. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré najvyšší súd

odmietol.

6. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ zastáva názor, že ním podané

dovolanie bolo prípustné a najvyšší súd mu mal vyhovieť z týchto dôvodov:

- sťažovateľ poukázal na rozdiely medzi hodnotiacim úsudkom a skutkovým

tvrdením, pričom presne odôvodnil, prečo je výrok 1 skutkovým tvrdením,

a nie hodnotiacim úsudkom. Súčasne poukázal na konkrétne znaky odôvodňujúce povahu

výroku 2 ako skutkového tvrdenia. Okresný súd podľa sťažovateľa v odôvodnení svojho

rozhodnutia neuviedol dôvody, na základe ktorých napadnuté výroky vyhodnotil

ako hodnotiace úsudky. Odvolací súd svojím rozhodnutím túto nepreskúmateľnosť

neodstránil napriek tomu, že išlo o podstatnú okolnosť pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd na uvedenú námietku sťažovateľa nereagoval;

- v súvislosti s právnym posúdením charakteru výrokov 1 a 2 sťažovateľ v dovolaní

uviedol, že v odvolacom konaní poukázal na uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 19. júna 2012 v obdobnej právnej veci, v ktorom krajský súd totožný výrok 1 jednoznačne

kvalifikoval ako skutkové tvrdenie a konštatoval, že tento výrok sa závažným spôsobom

dotýka cti sťažovateľa. Ústavný súd sťažnosť odporcu v danom konaní – Rozhlasu

a televízie Slovenska, ktorý bol právoplatne zaviazaný odvysielať ospravedlnenie

sťažovateľovi, odmietol ako zjavne neopodstatnenú uznesením sp. zn.

zo 6. augusta 2014. Odlišné posúdenie toho istého výroku krajským súdom v inom konaní

považuje sťažovateľ za odporujúci princípu právnej istoty, teda aj princípom právneho štátu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej

obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.

Preto pokiaľ sa krajský súd vo svojom rozsudku názorovo odchýlil od uznesenia krajského

súdu sp. zn. , mal svoj názorový posun vysvetliť. Za daných okolností bolo

podľa sťažovateľa irelevantné, že týmto uznesením krajského súdu nebola vec ukončená,

ale vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;

- aj v prípade, ak by mali byť výroky 1 a 2 posúdené ako hodnotiace úsudky (s čím

sťažovateľ nesúhlasí), boli neoprávneným zásahom do ochrany osobnosti sťažovateľa.

Aj oprávnená kritika vyžaduje, aby neboli prekročené medze vecnej, konkrétnej

a primeranej kritiky.

7. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že v rozsudku okresného súdu, ako aj

v rozsudku krajského súdu absentujú „relevantné dôvody, na základe ktorých súdy

vyhodnotili napadnuté výroky ako kritiku zodpovedajúcu požiadavkám vecnosti,

konkrétnosti a primeranosti.

Išlo pritom o základné požiadavky kladené na oprávnenosť kritiky a preto posúdenie

týchto okolností malo podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti sťažovateľom

podanej žaloby. Potvrdil to napokon aj Ústavný súd SR keď konštatoval, že podstatnou

okolnosťou, na ktorú odvolací súd v konaniach o ochranu osobnosti musí brať zreteľ,

je tvrdenie účastníka konania, že niektoré informácie o ňom boli napokon nepravdivé,

resp. sa vôbec nepreukázali /viď bod 28 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 10. 6. 2015/.“.

8. Najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o nedostatočnom

odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, pokiaľ ide o naplnenie aspektov vecnosti,

konkrétnosti a primeranosti kritiky zo strany odporcu v 3. rade, ani k nevyhodnoteniu

predložených listinných dôkazov – ospravedlnení odporcu v 1. rade o nepravdivosti oboch

výrokov, čím nezabezpečil nápravu vady nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí.

Uvedený nedostatok odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zakladá porušenie

základných práv sťažovateľa podľa a a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru.

9. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ uviedol:

- nedostatky odôvodnenia uvedené v predchádzajúcej časti sťažnosti zakladajú

porušenie základných práv podľa a a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu;

- opakovane zdôraznil, že ústavný súd v náleze sp. zn. zo 6. augusta

2014 akceptoval posúdenie výroku 1 ako skutkového tvrdenia, teda odlišne ako všeobecné

súdy v tejto veci;

- posúdenie výroku 1 odporcu 2 ako hodnotiaceho úsudku tak nie je iba absolútne

neodôvodnené, ale aj zjavne nesprávne (arbitrárne);

- vo vzťahu k výroku 2 ide o skutkové tvrdenie, pretože jeho pravdivosť je

verifikovateľná. Pred súdom prvého stupňa však jeho pravdivosť preukázaná nebola, preto

platí, že ide o nepravdivé tvrdenie, a teda o neoprávnený zásah do sťažovateľovho práva

na ochranu osobnosti. Posúdenie výroku 2 ako hodnotiaceho úsudku je podľa sťažovateľa

rovnako neodôvodnené a zjavne nesprávne.

10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavného zákona

č. , ústavného

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý

proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo sťažovateľa základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej

cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa SR postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2015, sp. zn.:

a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 11. 2012 v konaní

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2015, sp. zn.:

a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 11. 2012 sp. zn.

sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republike je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej

republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý MST PARTNERS, s. r. o., uvedie.“

11. Krajský súd v podaní sp. zn. Spr. 3257/16 doručenom ústavnému súdu faxom

16. mája 2016 a poštou 20. mája 2016 formuloval svoje stanovisko, keď uviedol, že

„... považujem ústavnú sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú“.

V závere podania krajský súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

12. Najvyšší súd v písomnom stanovisku č. k. -33,

doručenom ústavnému súdu 26. mája 2016 uviedol, že

„... Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť zistení skutkového stavu veci

súdmi nižších stupňov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/

), nie však vadu v zmysle ísm. f/ ..“ čo potvrdilo aj prijaté zjednocujúce

stanovisko v znení: „... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.

13. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. júna 2016

uviedol, že sa „v plnom rozsahu pridržiava svojich písomných vyjadrení v tejto veci a žiada

Ústavný súd Slovenskej republiky aby rozhodol tak, ako to... uviedol vo svojom návrhu

na začatie konania o ústavnej sťažnosti. Súčasne Vám oznamujeme, že sťažovateľ netrvá

na ústnom prerokovaní veci a súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.“.

14. Ústavný súd po posúdení predložených stanovísk dospel k názoru,

že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov

konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného

súdu vyplýva, že základné právo podľa a aj právo podľa

dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý

je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“. (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

21. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

22. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní

o sťažnosti podľa v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,

že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,

X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým

súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

23. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

25. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity

spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité

posúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých

právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaných

rozhodnutí. Súčasne je úlohou ústavného súdu posúdenie, či všeobecné súdy konajúce

v tejto veci zasiahli do základného práva sťažovateľa na zachovanie osobnej cti, dobrej

povesti a ochranu mena podľa .

26. V posudzovanej veci okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že

sťažovateľom napadnuté vyjadrenie – výrok 1 vyslovený odporcom v 1. rade ako

štatutárnym zástupcom odporcu v 3. rade v relácii Reportéri odvysielanej Slovenskou

televíziou 22. mája 2007 má charakter hodnotiaceho úsudku (kritiky) odporcu v 3. rade,

nie odporcu v 1. rade, a preto proti odporcovi v 1. rade žalobu zamietol pre nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie a proti odporcovi v 3. rade žalobu zamietol, pretože dospel

k záveru o primeranosti tejto kritiky. Druhé napadnuté vyjadrenie – výrok 2 odporcu

v 1. rade vyslovený v rozhovore s odporcom v 1. rade pre týždenník Plus 7 dní 1. júna 2007

bolo okresným súdom totožne posúdené ako hodnotiaci úsudok odporcu v 3. rade,

nie odporcu v 1. rade, a preto okresný súd žalobu zamietol proti odporcovi v 1. rade

z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a proti odporcovi v 3. rade žalobu zamietol

po zvážení, že ide o kritiku primeranú, ktorá len slovne konkretizuje časové obdobie,

v ktorom bol sťažovateľ ministrom zdravotníctva. Proti odporcovi v 2. rade ako

vydavateľovi tlače, kde bol napadnutý výrok 2 uverejnený, okresný súd žalobu zamietol

z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pretože dospel k záveru, že nenesie

zodpovednosť za pravdivosť a správnosť skutočností uvádzaných v rozhovore.

27. Krajský súd na základe podaných odvolaní v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu ako vecne správny, keď dospel k záveru, že oba napadnuté výroky

majú charakter hodnotiacich úsudkov, ktoré boli vyslovené v inkriminovanom období, kedy

bola otázka reformy zdravotníctva aktuálnou, a preto tieto zjednodušené kriticky

vyznievajúce vyjadrenia (výroky 1 a 2) je nutné hodnotiť ako primerané, čo sa týka obsahu

a formy, nevybočujúce z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a spoločensky

uznávaného legitímneho účelu. Priznanie práva na ochranu osobnosti v prospech

sťažovateľa by podľa názoru krajského súdu znamenalo neprimerané a neprípustné

obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie. Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade

krajský súd posúdil argumentáciu okresného súdu o nedostatku vecnej legitimácie

za nesprávnu, pretože podľa jeho právneho názoru mala byť žaloba aj proti tomuto

odporcovi zamietnutá pre neodôvodnenosť. V súvislosti so sťažovateľom akcentovaným

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2012, v ktorom bolo totožné

vyjadrenie – výrok 1 vyhodnotený ako skutkové tvrdenie, krajský súd uviedol, že nie je

viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom odvolacieho súdu.

28. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo správne odmietnuté

ako procesne neprípustné bez preskúmania vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel totiž k ustálenému záveru, že v

konaní nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

(ďalej aj „OSP“), aj keď by rozhodnutia súdov nižších

stupňov nezodpovedali požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí, a to vzhľadom

na stanovisko najvyššieho súdu pod č. v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia

treba hodnotiť ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania.

29. Sťažovateľ ako nosné dôvody svojej sťažnosti v súvislosti s rozsudkom krajského

súdu uviedol, že ho považuje za nedostatočne odôvodnený, najmä vo vzťahu

k predchádzajúcemu rozhodnutiu iného senátu krajského súdu, ktorý dospel k odlišnému

právnemu posúdeniu výroku 1 ako skutkového tvrdenia, čo akceptoval aj ústavný súd

v uznesení sp. zn. zo 6. augusta 2014, ktorým odmietol sťažnosť Rozhlasu

a televízie Slovenska (sťažovateľka v danej veci) v relevantnej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

30. Ústavný súd si je vedomý toho, že situácia, keď všeobecný súd vo viacerých

konaniach obdobnú či rovnakú problematiku odlišne právne posúdi, nie je optimálna.

To však bez ďalšieho neznamená, že každá taká odlišnosť je porušením základného práva

v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí.

Pripomíname, že na nápravu tohto nežiaduceho stavu pozná právny poriadok celý rad

právnych prostriedkov i spôsobov na usmernenie judikatúry (napr.

Z. z.). Týmto prostriedkom však zásadne nie je a nemôže byť ústavná sťažnosť. Obyčajná

nejednotnosť judikatúry neznamená ani porušenie dohovoru, okrem vážnych a dlhodobo

rozdielnych rozhodnutí a pri absencii mechanizmu určeného pre riešenie konfliktných

rozhodnutí (porovnaj rozhodnutia Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Nejdet Sahin v. Turecko z 20. 10. 2011), preto ani v tejto veci ústavnému súdu

neprislúchalo zjednocovať judikatúru krajského súdu.

31. Ústavný súd tak nemôže súhlasiť s námietkami sťažovateľa, že v danom konaní

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie obidvoch napadnutých

rozhodnutí – aj keď nebolo vždy konzistentné a vyčerpávajúce – nemožno in globo

považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, lebo je

z nich zreteľné, z akého skutkového stavu príslušné súdy pri rozhodovaní vychádzali, o aké

ustanovenia právnych predpisov sa ich rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné

ustanovenia interpretované.

32. Na základe uvádzaných dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že napadnutými

rozhodnutiami neboli porušené namietané ústavné práva sťažovateľa, preto mu nezostalo,

než jeho sťažnosti podľa a contrario nevyhovieť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2016