Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 491/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Alexander Kadela, vo veci

namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2

a 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu

zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2013 doručená sťažnosť Rozhlasu a televízie Slovenska, Mlynská dolina,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na slobodu prejavu zaručeného v , 2 a 4 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10

ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca R. Z. (ďalej len „žalobca“), sa

žalobou podanou 26. júla 2007 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

domáhal proti žalovanému sťažovateľovi ochrany osobnostných práv, do ktorých mal

sťažovateľ zasiahnuť 22. mája 2007 odvysielaním niektorých výrokov v reportáži nazvanej

„Trafikanti“ v rámci relácie Reportéri. Žalobca požadoval odvysielanie ospravedlnenia

za konkrétne výroky a náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd rozsudkom č. k. -68 z 18. októbra 2011 žalobu žalobcu

zamietol s odôvodnením, že odvysielané výroky považoval za hodnotiace úsudky, ktoré sa

týkali hodnotenia činnosti žalobcu ako ministra zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej

len „minister zdravotníctva“), teda osoby verejne činnej, u ktorej sú limity prijateľnej

kritiky širšie.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, na základe

ktorého krajský súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2012 rozsudok okresného

súdu ako vecne nesprávny zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu následne rozsudkom

č. k. -135 z 26. marca 2013 uložil sťažovateľovi povinnosť odvysielať

ospravedlnenie žalobcovi a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobu zamietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd rozsudkom

č. k. -155 zo 7. októbra 2013 však napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svojím rozhodnutím zasiahol do jeho základného

práva na slobodu prejavu, základného práva na súdnu ochranu, ako aj do práva

na spravodlivé súdne konanie.

Podľa slov sťažovateľa «vo veci vedenej pred Porušovateľom nebol výklad

legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie v súlade s SR a Dohovorom...

Z... výrokov malo v zmysle výrokovej časti Rozsudku prvostupňového súdu dôjsť

k zásahu do osobnostných práv Navrhovateľa odvysielaním nepravdivých informácií...

Uplatnením testu proporcionality... v prejednávanej veci... dospejeme k zásadne

odlišným právnym záverom riešenia stretu práva na slobodu prejavu s ochranou

osobnostných práv, s tým, že rezultátom konfliktu je nevyhnutnosť (potreba) poskytnúť

ochranu slobode prejavu...

Skutočnosť, že Navrhovateľ je osoba verejne činná (politik), ktorá sa v súvislosti

s výkonom svojej funkcie nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému

skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie...

Sťažovateľ bol v čase odvysielania relácie verejnoprávnou, národnou, nezávislou,

informačnou, kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytovala službu verejnosti

v oblasti televízneho vysielania...

... odvysielaním reportáže reagoval zo svojej pozície verejnoprávneho masmédia

na aktuálne otázky transformácie zdravotníckych zariadení. Účelom a cieľom reportáže

bolo podať objektívny, nestranný, neskreslený a vyvážený náhľad na dôležitú otázku

verejného záujmu – zdravotníctvo, poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nakladanie

s verejnými zdrojmi...

... úlohou a ani cieľom reportáže nebolo poškodiť obraz Navrhovateľa v očiach

širokej verejnosti... Jedná sa len o poskytnutie vyvážených a pluralitných informácií o dianí

v Slovenskej republike potrebných na slobodné utváranie názorov...

Sťažovateľ je ako verejnoprávna televízia masmédiom, a teda nositeľom slobody

prejavu, preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) čl. 26

SR poskytovaná novinárom a masmédiám pri informovaní o veciach verejného

záujmu...

... obsahom a aj cieľom reportáže bolo predovšetkým informovanie širokej verejnosti

o konzekvenciách reformy zdravotníckych zariadení formou transformácie na neziskové

organizácie... za účelom slobodného utvárania si názorov divákov o zdravotníctve,

poskytovaní zdravotnej starostlivosti a nakladaní s verejnými prostriedkami...

Pokiaľ zo strany niektorých osôb... došlo ku kritike modelu transformácie,

nesledovalo sa ňou ohováranie, znevažovanie, či škandalizácia Navrhovateľa, ale len

kritika systému ako takého, ktorý, podľa ich názoru, umožňoval využívať legislatívne

nedostatky transformačného zákona s dopadmi na oblasť ekonomického a personálneho

substrátu v transformovaných zariadeniach...

Reportáž... bola odvysielaná v investigatívno-publicistickom programe..., teda

v programe na to vhodnom...

... autorom reportáže je Sťažovateľ v pozícii novinára/žurnalistu/masmédia, teda

osoba s privilegovaným postavením z hľadiska zvýšenej ochrany slobody prejavu najmä pri

informovaní verejnosti o veci verejného záujmu...

Prvostupňový súd... posúdil prvý z výrokov [„mnohí dostávali od ministra Z. trafiky

a usadzovali sa v správnych a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby“] ako

skutkové tvrdenie...

Bližšie skutočnosti, ktoré by viedli Porušovateľa alebo Prvostupňový súd

k vysloveniu právneho názoru o tom, že Výrok č. 1 je skutkovým tvrdením, však

v odôvodnení oboch rozhodnutí všeobecných súdov absentujú, čo možno považovať za

prejav arbitrárnosti v rozhodovaní oboch súdnych inštancií...

Právne posúdenie veci Porušovateľom, ako aj jeho právnym názorom zaviazaným

Prvostupňovým súdom, však nemožno považovať za správne. Intenzitou svojej nesprávnosti

sa dostáva do rozporu s namietanými právami garantovanými SR a Dohovorom,

s prihliadnutím na posúdenie výroku D. v intenciách skutkového tvrdenia alebo

hodnotiaceho úsudku.

... nemožno v kontexte celej reportáže bez ďalšieho... v prípade Výroku č. 1

konštatovať, že sa jedná o skutkové tvrdenie a zaťažiť tak Sťažovateľa dôkazným bremenom.

Aj skutkové tvrdenie je totiž chránené právom na slobodu prejavu a striktné bazírovanie

na preukazovaní pravdivosti akýchkoľvek zverejnených informácií by sa stalo

neprekonateľnou prekážkou aktuálnej a celospoločensky mimoriadne citlivej problematiky...

Za zásadnú považuje Sťažovateľ tiež skutočnosť, že Porušovateľ a aj Prvostupňový

súd úplne v odôvodnení svojich rozhodnutí opomenuli uviesť dôvod, pre ktorý nedošlo

k uverejneniu ospravedlnenia D. v printových médiách, ale sústredili sa výlučne

na konštatovanie, že D. mal záujem sa Navrhovateľovi ospravedlniť.

K uverejneniu ospravedlnenia D. nedošlo z dôvodu, že D. vzal predmetné

ospravedlnenia späť...

Výrok č. 1 D. v celkovom kontexte reportáže nevybočoval z medzí prípustnej kritiky,

teda nepredstavoval exces zo Sťažovateľovho práva na slobodu prejavu...

Výkon práva kritiky transformačného systému zdravotníckych zariadení teda

nepredstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv Navrhovateľa. A contrario, právne

posúdenie veci, aké prezentoval Porušovateľ a aj Prvostupňový súd, je v rozpore

so slobodou prejavu a právom verejnosti na informácie garantované v SR

a čl. 10 Dohovoru...

Prvostupňový súd... posúdil druhý z výrokov[„Z. model transformácie je tunelovanie,

tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“] ako hodnotiaci úsudok.

S takýmto právnym posúdením veci sa Sťažovateľ stotožňuje. Zásah do svojich

SR a Dohovorom garantovaných práv však vidí v jeho sankcionovaní za výkon

práva kritiky, ktoré je imanentnou súčasťou práva na slobodu prejavu, ako parciálna oblasť

hodnotiaceho úsudku...

Mimo skutočnosti, že Porušovateľ neposkytol Sťažovateľovi svojim konaním

a rozhodovaním ochranu práva na slobodu prejavu, identifikuje Sťažovateľ svojim

charakterom ústavné nedostatky výsledkov rozhodovacej činnosti Porušovateľa

a Prvostupňového súdu aj v zásahu do práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

... z odôvodnenia Rozsudku prvostupňového súdu... v zásade nevyplýva žiadne

skutočné odôvodnenie samotného rozhodnutia.

Prvostupňový súd sa... žiadnym spôsobom nevysporiadal s odôvodnením základných

otázok, t. j. prečo je Výrok č. 1... skutkovým tvrdením a Výrok č. 2 hodnotiacim úsudkom...

Z obsahu Rozsudku prvostupňového súdu v týchto súvislostiach najmä nie je zrejmé, akými

úvahami sa prvostupňový súd riadil pri hodnotení dôkazov a ako vec (odôvodnene) právne

posúdil...

Porušovateľ... Sťažovateľovi napriek riadne podanému a odôvodnenému odvolaniu

neposkytol ochranu práva na spravodlivý súdny proces. Všeobecný súd tak podľa

Sťažovateľa konal v rozpore s ustanovením SR v spojení s

Dohovoru, ktoré mu ukladajú povinnosť v odôvodnení rozhodnutia podať jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany.

Ďalší z nedostatkov... je identifikovateľný v nedostatku aplikácie ústavne

konformného výkladu všeobecnými súdmi, keď na zistený skutkový stav nepoužili ústavne

súladne interpretovanú právnu normu, a svojim rozhodovaním obmedzili právo Sťažovateľa

na slobodu prejavu akceptáciou zásahu do osobnostných práv Navrhovateľa...

... podľa výrokovej časti Rozsudku prvostupňového súdu mal v reportáži odznieť

výrok, v zmysle ktorého „Z. model transformácie je tunelovanie, tichá privatizácia,

rozkrádanie majetku“, takýto výrok, a to ani čo do časti obsahu... v reportáži Sťažovateľa

nikdy neodznel...

... v reportáži V. uviedla pojem „rozpredávanie majetku“, ktorého explicitnú ani

implicitnú hodnotu nemožno ani v náznakoch porovnávať s obsahom pojmu „rozkrádanie

majetku“.

Sťažovateľ považuje za nesúladné s právom na spravodlivé súdne konanie, pokiaľ sa

má Navrhovateľovi ospravedlniť za výroky, ktoré v jeho reportáži nikdy neodvysielal.

Odvysielanie Porušovateľom „nanúteného ospravedlnenia“ je preto hrubým

a bezprecedentným zásahom nielen do práva na spravodlivý súdny proces, ale aj do práva

na slobodu prejavu...

Je nutné konštatovať, že vzhľadom na kontext prípadu je porušením práva

Sťažovateľa, pokiaľ v Rozsudku porušovateľa v spojení s Rozsudkom prvostupňového súdu

absentuje riadne odôvodnenie rozhodnutia, všeobecné súdy neposkytli ochranu

Sťažovateľovmu právu na slobodu prejavu keď ústavne nekonformne vyložili dotknuté

ustanovenia objektívneho práva a uložili Sťažovateľovi povinnosť ospravedlniť sa

Navrhovateľovi za výroku, ktoré v reportáži Sťažovateľa neodzneli...».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„Základné právo Sťažovateľa na slobodu prejavu podľa , 2 a 4

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa

a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.)

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 10. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

, bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 10. 2013 v konaní vedenom pod

sp. zn. sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania.“

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým

by odložil vykonateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn.

z 26. marca 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra

2013 v časti uloženia povinnosti odvysielať ospravedlnenie navrhovateľovi s odôvodnením,

že „bezodkladným výkonom Rozsudku porušovateľa v spojení s Rozsudkom prvostupňového

súdu, teda odvysielaním ospravedlnenia Navrhovateľovi v znení uvedenom vo výrokovej

časti Rozsudku prvostupňového súdu, bude Sťažovateľovi spôsobená nenapraviteľná ujma.

Tento názor Sťažovateľa vyplýva z charakteru povinnosti, na ktorú je právoplatnými

a vykonateľnými rozhodnutiami všeobecných súdov zaviazaný...

Odklad vykonateľnosti... v časti povinnosti odvysielania reportáže nespôsobuje

rozpor so všeobecným záujmom a Navrhovateľovi ním nemôže vzniknúť väčšia ujma, než

vznikne jeho odvysielaním Sťažovateľovi...

... Odvysielaním ospravedlnenia by Sťažovateľ s ohľadom na nemožnosť návratu

vzniknutého skutkového stavu... poprel všetko to, čoho ochrany sa podaním tejto ústavnej

sťažnosti domáha.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu

zaručeného v , 2 a 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2013.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie ním označených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom predovšetkým

nesprávnym právnym posúdením veci zo strany všeobecných súdov, nesprávnym

vyhodnotením odvysielaných výrokov ako skutkových tvrdení, resp. ako hodnotiacich

úsudkov a neodôvodnením tejto kvalifikácie dotknutých výrokov, ako aj absenciou

„skutočného“ odôvodnenia samotného rozhodnutia a uloženia povinnosti odvysielania

ospravedlnenia za výrok, ktorý v reportáži neodznel. Podľa jeho názoru v danej veci

všeobecné súdy mali uprednostniť ochranu slobody prejavu pred ochranou osobnostných

práv žalobcu, a nie naopak.

Vzhľadom na tieto tvrdenia úloha ústavného súdu spočívala v posúdení, či krajský

súd napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

vo veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom (žalovaným) a žalobcom (ministrom

zdravotníctva), u ktorého sťažovateľom odvysielanými výrokmi malo podľa názoru

všeobecných súdov dôjsť k neprípustnému zásahu do jeho osobnostných práv, najmä

do jeho práva na profesionálnu česť.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch uvedených chránených hodnôt

(sloboda prejavu zaručená a ochrana osobnosti zaručená )

nemožno vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý

jednotlivý prípad. Je to úloha najmä všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho

sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli

k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným

názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len

v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde

k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody

(). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch

chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne

neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod doň zasahovať. Ústavný súd totiž v zmysle svojej

ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie

základného práva (obdobne napr. , , ). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (, ).

Vychádzajúc z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

postupu a rozhodnutia druhostupňového súdu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. zo 7. októbra 2013,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -135 z 26. marca 2013, okrem

iného uviedol:

«Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny

záver a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje ich správnosť ( ).

K odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa

vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom uznesení

z 29. 6. 2012 č. k. -114. V tomto uznesení odvolací súd konštatoval, že si je

vedomý toho, že limity prijateľnej kritiky sú širšie u politických osobností než u súkromných

osôb. Súčasne však odvolací súd uviedol, že v prejednávanej veci boli tieto limity

prekročené. Je pravda, že inkriminované výroky M. D. a V. V. predstavujú ich subjektívne

názory, ale to nič nemení na tom, že pokiaľ mali charakter skutkového tvrdenia, žalovaného

zaťažovala povinnosť preukázať ich pravdivosť, a pokiaľ mali charakter hodnotiacich

úsudkov, žalovaný bol povinný preukázať, že vychádzali z pravdivých premís. V uvedenom

zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, ktoré výroky treba považovať za skutkové

tvrdenia (výrok M. D. „viem, že mnohí dostávali od ministra Z. rafiky a usadzovali sa

v správnych a dozorných radách za nejaké možné iné protislužby“) a ktoré predstavujú

hodnotiace úsudky (výroky M. D. a V. V. „čomu má Z. model slúžiť: tichá privatizácia,

tunelovanie, rozkrádanie majetku“, resp. „Z. model transformácie je tunelovanie, tichá

privatizácia, rozkrádanie majetku“). Žalovaný nepreukázal ani pravdivosť skutkového

tvrdenia M. D. a ani to, že predmetné hodnotiace úsudky vychádzali z pravdivých premís.

Odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že verejne činné osoby sa musia podrobiť

kritike, ktorá môže byť vo verejnom záujme. ESĽP v tejto súvislosti judikoval, že hranice

prípustnosti zásahu do ochrany osobnosti osôb verejného záujmu sú podstatne širšie ako

vo vzťahu k súkromnej osobe, osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome

otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí

prejaviť väčšiu mieru tolerancie (Oberschlick proti Rakúsku ). Treba však vziať do úvahy,

že inkriminované výroky neboli vyslovené v dobrej viere za účelom poskytnutia presných

a spoľahlivých informácií a z tohto hľadiska preto žalovaný ich odvysielaním nepostupoval

v súlade s „povinnosťami a zodpovednosťou“ vyplývajúcich z čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej vyhovujúcej časti

vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa »

Pretože odvolací súd sa v súlade s

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,

a v odôvodnení sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, ústavný súd považoval za potrebné uviesť podstatné dôvody rozsudku

okresného súdu:

«Odvolací súd uznesením zo dňa 29. 6. 2012 č. k -114 rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí vyslovil názor,

že predmetné výroky boli súčasťou televízneho spravodajského vysielania týkajúceho sa

vecí verejných. Podstatou sporu je teda stret slobody prejavu žalovaného ako

prevádzkovateľa televízneho vysielania, s ochranou cti žalobcu, ktorý v inkriminovanom

čase vykonával funkciu ministra zdravotníctva. Išlo teda o osobu tzv. verejného záujmu.

Tieto osoby sú síce pre ich verejnú činnosť, t. j. činnosť, ktorá vyvoláva u verejnosti

pozornosť, posudzované kritickejšie, ani im však nemôže byť odopretá súdna ochrana podľa

§ 11 a nasl. Obč. zákonníka.

Výrok M. D. „viem, že mnohí dostávali od ministra Z. trafiky a usadzovali sa

správnych a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby“ má charakter skutkového

tvrdenia. Bolo teda na žalovanom, aby preukázal jeho pravdivosť (dôkaz pravdy). Treba

tiež vziať do úvahy, že tento výrok podľa názoru odvolacieho súdu nebol v predmetnej

relácii vyslovený v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií

a žalovaný teda nepostupoval v súlade s „povinnosťami a zodpovednosťou“, ktoré pre

novinárov vyplývajú z čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Súčasne je odvolací súd toho názoru, že tento

výrok sa dotýka závažným spôsobom cti žalobcu, pretože navodzuje dojem, ako by žalobca

vo funkcii ministra zdravotníctva umožnil netransparentné obsadzovanie postov

v transformovaných zariadeniach.

Ďalší výrok M. D. „čomu má Z. model slúžiť: tichá privatizácia, tunelovanie,

rozkrádania majetku“ a výrok V. V. v predmetnej televíznej relácii „Z. model transformácie

je tunelovanie, tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“ sú hodnotiacimi úsudkami, ktorých

pravdivosť nemožno priamo overiť. Ide teda o kritiku a to podľa názoru odvolacieho súdu,

kritiku neprípustnú, pretože v konaní nebolo preukázané, že by vychádzala z pravdivých

premís, teda z objektívne overiteľných pravdivých faktov. Okrem toho, nejde o konkrétnu

kritiku, keďže nie je podopretá konkrétnymi faktami, ale iba všeobecnými formuláciami.

Aj týmito výrokmi bol preto vykonaný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.

Aj v prípade týchto výrokov je odvolací súd toho názoru, že ich účelom nebolo poskytnutie

presných a spoľahlivých informácií týkajúcich sa situácie v zdravotníctve televíznym

divákom, ale išlo skôr o cielenú snahu o diskreditáciu žalobcu a jeho činnosti vo funkcii

ministra zdravotníctva a to navyše nepodopretú žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami

a faktami. Treba tiež vziať do úvahy, že sám autor spomenutých výrokov M. D. sa chcel

žalobcovi za ne ospravedlniť v denníku Pravda a v týždenníku Plus 7 dní, ale tieto periodiká

jeho ospravedlnenie neuverejnili. Naviac, M. D. na pojednávaní pred súdom prvého stupňa

dňa 17. 9. 2009 uviedol doslova: „týmto výrokom som nechcel povedať, že nejaká

konkrétna osoba dostala priamo od ministra Z. trafiku, alebo inú výhodu, nakoľko na to

nemám konkrétne dôkazy“. Odvolací súd zdôraznil, že si je vedomý toho, že ako to správne

uviedol súd prvého stupňa - limity prijateľnej kritiky sú širšie u politických osobností dnes

už súkromných osôb. Tieto limity však boli v prejednávanej veci prekročené. Inkriminované

výroky sú totiž spôsobilé ohroziť osobnostné práva žalobcu a to najmä jeho právo

na profesionálnu česť. Odvolací súd nepochybuje o práve žalovaného vo svojich reláciách

kriticky rozobrať veci verejné a v rámci nich aj otázky týkajúce sa zdravotníctva. Nie je však

možné tolerovať, aby namiesto informovania televíznych divákov o (kritickom) stave

zdravotníctva, sa divákom predkladajú ničím nepodložené „úvahy“, ktorých jediným cieľom

je očiernenie žalobcu.

Prvostupňový súd doplnil dokazovanie výsluchom žalovaného, ktorý uviedol, že má

za to, že žalovaný ako verejnoprávna inštitúcia má povinnosť informovať verejnosť

a výroky, ktoré odzneli v relácii boli len hodnotiace úsudky, k nim sa mal možnosť vyjadriť

samotný žalobca a túto nevyužil. Išlo o subjektívne názory autorov týchto vyjadrení a to D.

a V. Z uvedených dôvodov nemôže ani preukázať pravdivosť tvrdení D. a V., ktoré odzneli

v televíznej relácii...

Súd prvého stupňa po vrátení veci žalobe vyhovel v časti v ktorej sa žalobca domáhal

ospravedlnenia za výroky odvysielané v televíznej relácii „Reportéri“ dňa 22. 5. 2007

z dôvodu, že žalovaný nepreukázal pravdivosť skutkového tvrdenia („viem, že mnohí

dostávali od ministra Z. trafiky a usadzovali sa v právnych a dozorných radách, za nejaké

iné možné protislužby“). Žalovaný nepreukázal že hodnotiace úsudky („čomu má Z. model

slúžiť: tichá privatizácia, tunelovanie, rozkrádanie majetku“, „Z. model transformácie je

tunelovanie, tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“) vychádzajú z objektívne overiteľných

pravdivých faktov. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v spore zaťažuje, preto

súd prvého stupňa v časti ospravedlnenia žalobe vyhovel a rozhodol tak ako je to uvedené

vo výroku tohto rozsudku.»

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú

ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu

predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných

podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k

„informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za

neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť

obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno

hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť

č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha

podmienkam a obmedzeniam, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré

nepochybne patrí aj ochrana práv a slobôd iných. Preto v niektorých situáciách musí

sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v a dohovoru

explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré

musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj

„ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného

práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom

najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné osoby pred

neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu

(m. m. , , ). Rovnováha verejného

a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia

každého základného práva a slobody (). Tento právny názor je právne

relevantný aj pre určenie rozsahu, v akom sa priznáva právo prijímať, vyhľadávať

a rozširovať idey a informácie.

V prípadoch tvrdeného porušenia základného práva na slobodu prejavu rozsudkom

všeobecného súdu je preto potrebné skúmať, či zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol

v súlade so zákonom, sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný v demokratickej

spoločnosti.

Dôležitou parciálnou otázkou v sporoch tohto typu (ochrana osobnosti) je vo vzťahu

k inkriminovaným výrokom, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv, aj

nevyhnutnosť dôsledného rozlišovania medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi

úsudkami (názormi).

V prípade skutkových tvrdení musí žalovaný (v tomto prípade sťažovateľ) spravidla

preukázať ich pravdivosť, ak má byť v spore úspešný. Naproti tomu u hodnotiacich úsudkov

nemožno uvažovať o ich pravdivosti či nepravdivosti, a to práve preto, že hodnotiaci

úsudok je vyjadrením subjektívneho názoru, a preto samozrejme nepodlieha ani

dokazovaniu. Môže však byť neprimeraný v prípade absencie akéhokoľvek skutkového

základu (Hrico proti Slovenskej republike z 20. júla 2004, De Haas a Gijsels proti Belgicku

z 24. februára 1997).

Podobne ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi

faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka

pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (napr. Feldek c. Slovenská republika,

rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny

charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu

(Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001).

Ústavný súd, rovnako ako súdy všeobecné, zohľadnil skutočnosť, že žalobca bol

v rozhodnom čase verejne činnou osobou (minister zdravotníctva), preto bol povinný

tolerovať i také zásahy do svojej osobnosti, ktoré tolerovať iné osoby nie sú povinné. Toto

zúženie sféry ochrany osobnosti žalobcu však neznamená, že by bol povinný strpieť

uvádzanie nepravdivých tvrdení na svoju adresu alebo hodnotiacich úsudkov, ktoré nemajú

oporu v pravdivých faktoch alebo z nich logicky nevyplývajú. Ústavný súd tiež uznáva, že

chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce či znepokojujúce, novinárska sloboda

zahŕňa aj určitú mieru zveličovania alebo dokonca provokácie (podobne napr.

, ).

Poukazujúc na citované časti odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že ku skúmaniu a hodnoteniu merita veci, predmetom ktorej

bola ochrana osobnostných práv žalobcu, pristúpil v podstate obdobným spôsobom, ako

ústavný súd (resp. ESĽP) v otázkach namietaných zásahov do základných práv zaručených

v (osobnostné práva) alebo v (sloboda prejavu).

Všeobecné súdy, podobne ako pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd,

posudzovali v danom prípade stret „slobody prejavu“ sťažovateľa s právom na „ochranu cti“

žalobcu. Dospeli pritom k záveru, že mantinely prípustnej kritiky žalobcu boli zo strany

sťažovateľa prekročené. Tento záver bol odôvodnený tým, že odvysielaný výrok, ktorý súdy

považovali za skutkové tvrdenie („viem, že mnohí dostávali od ministra Z. trafiky

a usadzovali sa správnych a dozorných radách, za nejaké iné možné protislužby“), sa

dotýkal závažným spôsobom cti žalobcu, a to z dôvodu, že výrok navodzoval dojem,

„akoby žalobca vo funkcii ministra zdravotníctva umožnil netransparentné obsadzovanie

postov v transformovaných zariadeniach“. Pritom judikatúrou vyžadovaný dôkaz

pravdivosti takéhoto skutkového tvrdenia v konaní predložený nebol. Sám autor tohto

výroku pred okresným súdom uviedol, že konkrétne dôkazy nemá.

Ďalšie dva výroky („čomu má Z. model slúžiť: tichá privatizácia, tunelovanie,

rozkrádania majetku“ a „Z. model transformácie je tunelovanie, tichá privatizácia,

rozkrádanie majetku“) označené ako hodnotiace úsudky súdy oboch stupňov posúdili ako

také, ktorých účelom nebolo poskytnutie presných a spoľahlivých informácií týkajúcich sa

situácie v zdravotníctve, ale išlo skôr o cielenú snahu o diskreditáciu žalobcu a jeho činnosti

vo funkcii ministra zdravotníctva, a to navyše nepodopretú žiadnymi konkrétnymi

skutočnosťami a faktmi.

Vzhľadom na uvedené nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozsudok

krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nie je odôvodnený. Je evidentné, že

konajúce súdy jasne a zrozumiteľne reagovali na právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré mali pre vec podstatný význam a dostatočne

objasnili skutkový a právny základ svojich rozhodnutí. Svoje právne závery pritom opreli

o platnú právnu úpravu a konfrontovali ich s relevantnou rozhodovacou činnosťou ESĽP.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu jednoznačne postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu bolo plne realizované základné právo účastníkov na spravodlivý proces,

a v dôsledku tohto došlo aj k správnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie kvalifikácie jednotlivých

inkriminovaných výrokov ako hodnotiacich úsudkov a skutkového tvrdenia, t. j. prečo prvý

výrok bol považovaný za skutkové tvrdenie a prečo zvyšné dva výroky súdy považovali

za hodnotiace úsudky, ústavný súd konštatuje, že z okolností, ktoré sú čitateľné nielen

z odôvodnení rozhodnutí ako celkov, ale aj zo samotného znenia dotknutých výrokov

vyplýva, prečo ich bolo potrebné hodnotiť práve takto. Ústavný súd pritom nezistil žiadnu

skutočnosť, pre ktorú by toto záverečné hodnotenie mal negovať. Napokon, ak by aj

ústavný súd nesúhlasil s hodnotením jednotlivých výrokov krajským súdom a prijal by

názor sťažovateľa, že tvrdenie „viem, že mnohí dostávali od ministra Z. trafiky a usadzovali

sa v správnych a dozorných radách za nejaké možné iné protislužby“, je hodnotiacim

úsudkom, nič to nemení na závere, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi

nepreukázal ani to, že by toto tvrdenie vychádzalo z pravdivej premisy.

Ústavný súd v závere uvádza, že v posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má

pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované

postavenie, odvysielal reláciu, v ktorej odzneli tvrdenia, ktoré sa neopierali o hodnoverné

skutkové zistenia. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára

dopustiť sa aj určitého zjednodušenia či dokonca nepresnosti až prípustného zveličenia,

avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase

zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. ). Táto zásada však v uvedenom prípade

zo strany sťažovateľa dodržaná nebola.

Za daných okolností možno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu

osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti

žalobcu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26

ods. 1, 2 a 4 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu

prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2013, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie. Vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že výrok V. V. „Z. model transformácie je

tunelovanie, tichá privatizácia, rozkrádanie majetku“ v odvysielanej reportáži neodznel

v tomto znení, t. j. namiesto slova „rozkrádanie“ malo byť použité slovo „rozpredávanie“,

ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ žiadnym spôsobom v sťažnosti nepreukázal

a nevyplýva to ani z predložených príloh, že by túto skutočnosť pred všeobecnými súdmi

namietal. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že už formuloval právny

názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ). Z toho vyplýva, že právomoc

ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej

uplatnením v konaní o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ

mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej

mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto

situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto

námietky odmietnuť podľa z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu (, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami (zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie, uložiť krajskému súdu uhradiť sťažovateľovi trovy konania),

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo. Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti) bolo

právne bezvýznamné rozhodovať o návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014