Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., právne zastúpenej advokátom

JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodu

prejavu podľa , 2 a 4 a a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-218 z 22. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009

doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na

slobodu prejavu podľa , 2 a 4 a a 2 dohovoru rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -218 z 22. januára

2009. Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 22.01.2009

porušil

1.1. právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26

ods.1, 2 a 4 SR a , 2 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných

slobôd,

1.2. právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR a právo

na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochranu ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 22.01.2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a pripojeného súdneho spisu Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , proti sťažovateľovi, ktorý je

vydavateľom denníka N., sa domáhala Z. H. (ďalej len „žalobkyňa“) vydania rozsudku,

ktorým súd uloží sťažovateľovi v stanovenej lehote a stanoveným spôsobom uverejniť

v denníku N. ospravedlnenie («Ospravedlnenie pani Z. H. Dňa 29.12.2005 sme uverejnili

článok z názvom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“ s nadtitulkom „Populárnu moderátorku vraj

prichytili pri krádeži v nákupnom centre“, ktorý obsahoval tvrdenia, že pani Z. H. je

kleptomanka, že ju mal prichytiť člen súkromnej bezpečnostnej služby pri krádeži parfumu,

ale vraj sa dohodli, že takže sa ani polícia nevolala. Pani Z. H. mala denníku N. poskytnúť

interviuw. Odporca sa ospravedlňuje za informácie uvedené v predmetnom článku, tieto nie

sú pravdivé. Pani Z. H. denníku N. nikdy neposkytla inteviuw, ktoré by obsahovalo tzv.

citované vyjadrenia. Pani Z. H. sa ospravedlňujeme za uverejnenie článku bez jej

predchádzajúceho súhlasu z dôvodu, že konanie uvedené v danom článku odporuje jej

vnútornému presvedčeniu, čím sme neoprávnene zasiahli do jej občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti.»), zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 500 000 Sk a nahradiť

trovy konania.

Sťažovateľ uverejnil v ním vydávanom denníku N. 29. decembra 2005 v rubrike

Prominenti na s. 20 článok s titulkom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“ a s nadtitulkom „Populárnu

moderátorku vraj prichytili pri krádeži v nákupnom centre“. Článok zaberal takmer celú

stranu č. 20 vydania denníka z 29. decembra 2005, bol doplnený neutrálnou fotografiou

žalobkyne a text článku znel takto:

«B. - Je Z. H. (30) kleptomanka? Alebo sa jej ktosi pokúša ublížiť? Na verejnosť totiž

prenikli informácie o tom, že plavovlasú moderátorku... večerného spravodajstva nedávno

pristihli pri krádeži vo veľkom... nákupnom centre!

„Nikdy v živote som nič neukradla a ani by mi to nenapadlo! Táto informácia sa

objavuje pravidelne a preto som si istá, že tým sledujú niečo proti mne,“ zúri sympatická

blondínka. Náš zdroj však tvrdí opak: „Určite to bola Z. H.! Prichytil ju člen súkromnej

bezpečnostnej služby pri krádeži parfumu, ale vraj sa dohodli, takže sa ani polícia

nevolala.“ Z. je presvedčená, že za touto informáciou stojí niekto, kto ju chce

zdiskreditovať. „Chcú ma zničiť! Nemám predstavu, komu môžem prekážať a rovnako

nechápem, prečo to robia takto zákerne,“ narieka. „Musela by som byť nadrogovaná, alebo

opitá, aby som také niečo spravila. Alebo by som musela byť kleptomanka, čo tiež nie som.“

Z. je rozhodnutá ísť si situáciu vysvetliť priamo do predajne, kde sa incident udial.

V opačnom prípade vraj zváži podanie trestného oznámenia na neznámeho páchateľa. „A

potom bude vojna!“ zastrája sa nahnevaná moderátorka.»

Pod textom článku bolo uvedené: «T. H., Foto anc“. Pri fotografii žalobkyne bola

uverejnená popiska „Moderátorka nevie, kto stojí za ohováraním.»

Žalobkyňa tvrdila, že obsah článku sa nezakladá na pravde, difamujúcim spôsobom

zasahuje do jej cti a dôstojnosti, nikdy neposkytla sťažovateľovi interview, ktoré by

obsahovalo citované vyjadrenia, ktoré jej sťažovateľ pripísal v texte článku, tvrdenia

sťažovateľa sú vymyslené, spájať žalobkyňu s označením „kleptomanka“ nemá v ničom

oporu. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že jej česť a dôstojnosť bola uverejnením tohto

článku znížená v značnej miere, najmä preto, že denník sťažovateľa je denníkom

celoštátnym, najčítanejším, zásah mal preto širokú publicitu. Poukázala i na to, že s autorom

článku sa pred uverejnením článku nestretla, neposkytla mu rozhovor ani telefonicky či

inak, výroky, ktoré sú jej pripisované v článku, nevyslovila. S autorom článku sa stretla

dávno predtým, ako tento článok vyšiel, avšak pri tomto stretnutí išlo o článok do rubriky

denníka sťažovateľa „Moja naj...“. Po publikovaní článku žalobkyni článok ukázal na

pracovisku (v tom čase pracovala ako moderátorka hlavnej spravodajskej relácie televízie...)

šéfredaktor redakcie spravodajstva televízie... R. K. a z jeho správania (ako aj zo správania

iných jej kolegov – napr. D. L., B. O.) vycítila, že článku uverili, nebavili sa s ňou, členovia

manažmentu Televízie... sa následne ju pokúsili preložiť z moderovania večerného

spravodajstva do inej relácie (Črepiny plus), čo žalobkyňa odmietla, a napokon došlo

k dohode o skončení jej pracovného pomeru s Televíziou... Navyše, v januári 2006 mala

žalobkyňa moderovať dva plesy a jeden večierok podľa skoršej dohody s ich organizátormi,

avšak títo od dohody odstúpili s ohľadom na obsah uverejneného článku. Po uverejnení

článku pocítila žalobkyňa zdravotné problémy, diagnostikovali u nej ochorenie – syndróm

chronickej únavy, článok hlboko zasiahol aj jej rodičov a starú matku, ktorí o žalobkyni

zapochybovali, lebo uveria všetkému, čo si v novinách prečítajú.

Sťažovateľ žiadal žalobu zamietnuť. Poukazoval na to, že v tejto veci neboli splnené

podmienky vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne, a to preto,

že zásah jednak nebol neoprávnený a jednak nebol objektívne spôsobilý negatívne

zasiahnuť do osobnosti žalobkyne. Autor článku po získaní informácie o incidente

v nákupnom centre, ktoré už prenikli aj na verejnosť, kontaktoval žalobkyňu, ktorá mu

potvrdila, že o šírení takýchto informácii má vedomosť, na základe rozhovoru s ňou

spracoval text článku, pred uverejnením článku jeho obsah konzultoval so žalobkyňou

s kladným výsledkom, všetky citácie žalobkyne sú autentické a žalobkyňa ich vyslovila.

Navyše žalobkyňa sa domáha ochrany svojej osobnosti s podstatným časovým odstupom od

uverejnenia článku (článok uverejnený 29. decembra 2005, žalobkyňa sa u sťažovateľa po

prvý raz domáhala ochrany svojej osobnosti 19. júla 2006, žaloba podaná 9. augusta 2006) –

ak žalobkyňa po tak dlhý čas nekonala, nemohla prežívať ujmu, tobôž ujmu vážnu. Celkové

vyznenie článku nie je dehonestujúce voči žalobkyni, naopak, sťažovateľ jej vlastne

poskytol priestor na reakciu vo vzťahu k informáciám šíreným na verejnosti. Článok

neobsahuje tvrdenie o tom, že žalobkyňa je kleptoman. Žalobkyňa je osobou verejného

záujmu a musí akceptovať väčšiu mieru kritiky ako iní občania.

Okresný súd po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov T.

H. (autor článku), P. F. (redakčný fotograf), B. O. (kolega žalobkyne z pracoviska) vo veci

rozhodol rozsudkom č. k. -157 zo 7. decembra 2007 tak, že:

- Uložil sťažovateľovi uverejniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v denníku N. na

rovnakom mieste v rubrike PROMINENTI a na rovnakej strane, rovnakým písmom ako

pôvodný článok s názvom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“, ospravedlnenie žalobkyni tohto znenia:

«Ospravedlnenie pani Z. H.

Dňa 29.12.2005 sme uverejnili článok z názvom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“

s nadtitulkom „Populárnu moderátorku vraj prichytili pri krádeži v nákupnom centre“,

ktorý obsahoval tvrdenia, že pani Z. H. je kleptomanka, že ju mal prichytiť člen súkromnej

bezpečnostnej služby pri krádeži parfumu, ale vraj sa dohodli, že takže sa ani polícia

nevolala. Pani Z. H. mala denníku N. poskytnúť interviuw. Odporca sa ospravedlňuje za

informácie uvedené v predmetnom článku, tieto nie sú pravdivé. Pani Z. H. denníku N.

nikdy neposkytla inteviuw, ktoré by obsahovalo tzv. citované vyjadrenia.»

- Zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch sumu 300 000 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

- Zamietol žalobu sťažovateľky o uverejnenie ospravedlnenia v časti „pani Z. H. sa

ospravedlňujeme za uverejnenie článku bez jej predchádzajúceho súhlasu z dôvodu, že

konanie uvedené v danom článku odporuje jej vnútornému presvedčeniu, čím sme

neoprávnene zasiahli do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti“, a v časti o zaplatenie

200 000 Sk.

- Zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania v sume 138 351,50 Sk do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, okresný súd považoval za preukázané, že

sporný článok bol sťažovateľom uverejnený v ním vydávanom denníku tak, ako to uviedla

žalobkyňa. Z potvrdenia klinickej psychologičky PhDr. E. M. zo 4. júna 2007, zistil, že

žalobkyňa bola v ambulantnej starostlivosti od februára 2006 do januára 2007 s ochorením

„reakcia na stres“, resp. únavový syndróm vyvolaný kumuláciou záťažových faktorov

súvisiacich aj s neustálym tlakom novinárov. To, že žalobkyňa mala moderovať v januári

2006 spoločenské akcie, avšak ich organizátori sa po publikovaní článku v denníku

sťažovateľa rozhodli služby žalobkyne nevyužiť, bolo preukázané písomnými potvrdeniami

organizátorov týchto spoločenských podujatí, a to S., s. r. o., B., s. r. o., M., s. r. o.

Z výtlačku denníka N. okresný súd zistil, že v rubrike denníka sťažovateľa „Moja naj...“

bol uverejnený článok venovaný žalobkyni v marci 2005 a jeho autorom bol P. D.

Zo svedeckej výpovede svedka T. H. (autora článku, ktorý bol predmetom konania) okresný

súd zistil, že bol zamestnancom sťažovateľa od októbra 2005 do konca roku 2006, článok

napísal potom, ako bol do denníka sťažovateľa asi mesiac pred uverejnením článku

doručený anonymný mail o tom, že žalobkyňa bola pristihnutá v parfumérii... v nákupnom

stredisku... v B. pri krádeži parfumu. Autor článku zistil, že v danom čase parfuméria...

v tomto nákupnom stredisku nebola, preto navštívil všetky parfumérie v... a v jednej z nich

(ktorej názov si však nepamätal) získal od zamestnanca súkromnej bezpečnostnej služby

(ktorého meno ale uviesť nevedel) informáciu o tom, že tento zamestnanec počul informáciu

od svojho kolegu, ktorý bol priamo pri tejto udalosti (meno kolegu mu tento zdroj uviesť

odmietol). V tejto situácii kontaktoval svedok H. žalobkyňu a dohodol si s ňou stretnutie.

K stretnutiu so žalobkyňou došlo asi tri týždne pred uverejnením článku v pizzerii v P., bol

pri ňom prítomný aj redakčný fotograf P. F. Autor článku viedol so žalobkyňou rozhovor

jednak pre uverejnenie článku v rubrike „Moje naj...“ a jednak o krádeži parfumu. Pred

publikovaním sporného článku svedok H. článok ešte telefonicky žalobkyni prečítal a po

dohodnutých zmenách bol uverejnený. Článok podľa jeho autora nebol postavený na

informácii, že žalobkyňa kradla, ale na tom, že ktosi šíri vo verejnosti takúto informáciu.

Svedok P. F. (redakčný fotograf) potvrdil, že v decembri bol pri stretnutí žalobkyne a autora

článku v pizzerii v P., avšak v dôsledku toho, že žalobkyňa na stretnutie prišla oblečená

športovo, nesúhlasila za týchto okolností s fotografovaním. P. F. potvrdil, že žalobkyňa

a autor článku hovorili pri tomto stretnutí aj o tom, že autor článku má informáciu, že

žalobkyňa kradla v nejakom obchode parfumy, čo žalobkyňa poprela (na iné otázky autora

článku si svedok spomenúť nevedel). Z výpovede svedka B. O. (kolega žalobkyne) okresný

súd zistil, že na článok bol upozornený inými kolegami na pracovisku, noviny s článkom išli

z ruky do ruky, ľudia boli z článku rozčarovaní, pretože správa vyzerala dôveryhodne.

Svedok vzal do úvahy, že článok bol uverejnený v bulvárnom denníku, napriek tomu ho ale

posudzoval tak, že ani takýto denník určitú hranicu neprekročí. Po uverejnení článku bol

vzťah svedka k žalobkyni rezervovaný, fakt, že žalobkyňa kradla, sa mu zdal

odsúdeniahodný. Keď sa svedok dozvedel, že žalobkyňa musí odísť z postu moderátorky

večerných správ, vyčítal jej, že sa dostala do takýchto problémov, na čo žalobkyňa obsah

článku poprela. Šéfredaktor spravodajstva R. K. svedkovi povedal, že žalobkyňa odchádza

z postu moderátorky novín... pre negatívnu medializáciu, ktorou ale nebol iba predmetný

článok, ale i ďalšia negatívna medializácia.

Na základe takto vykonaného dokazovania okresný súd poukázal na to, že krádež

tovaru v obchode je trestným činom alebo priestupkom, teda protiprávnym konaním.

Pri informovaní o takomto konaní sa musí rešpektovať prezumpcia neviny. Hoci článok

neobsahoval jednoznačné tvrdenie o tom, že žalobkyňa kradla tovar v obchodnom dome

(uvádzal o nej, že ju „vraj“ prichytili pri krádeži; či že „na verejnosť prenikli informácie“

o tom, že ju pristihli pri krádeži), tento údaj v ňom obsiahnutý bol – bol zakrytý iba

takýmito alibistickými formuláciami, ktoré nemôžu sťažovateľa zbaviť zodpovednosti za

jeho uverejnenie, keď navyše jeho pravdivosť je zabezpečovaná odkazom na nemenovaný

zdroj. Pri opačnom výklade by bolo možné bez zodpovednosti zverejňovať akékoľvek

klebety. Sloboda tlače nemá nič spoločné s uverejňovaním pochybných a nepravdivých

informácií a prípustná kritika nesleduje hanobenie či šírenie klebiet a škandalizáciu určitej

osoby, a to ani v prípade, ak ide o osobu verejného záujmu. Článok podsúva navyše

čitateľovi informáciu, že žalobkyňa by mohla byť kleptomankou. Sťažovateľ v konaní

nepreukázal, že výroky pripísané žalobkyni v článku skutočne vyslovila (ani výpoveďou

autora článku a fotografa). Článok nebol spracovaný s použitím hodnotiacich úsudkov

(vecnej kritiky), ale skutkovými tvrdeniami, ktoré nemali objektívnu povahu. V súvislosti

s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni okresný súd dospel

k záveru, že vo výške 300 000 Sk zodpovedala okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo,

a závažnosti vzniknutej ujmy, pretože k zásahu došlo v periodickej tlači s celoštátnou

pôsobnosťou, v denníku s najvyšším nákladom, ktorý má široký vplyv na verejnosť,

so značným ohlasom, uverejnenie nepravdivého difamujúceho údaju predstavovalo závažný

zásah do osobnosti žalobkyne, ktorý mal navyše značné nepriaznivé následky vzhľadom na

postavenie žalobkyne ako osoby verejného záujmu v spoločnosti i rodine. Preto by

nepostačujúcim bolo iba zadosťučinenie morálne. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch vzal okresný súd do úvahy, že v prípade žalobkyne išlo o verejný spôsob

zásahu so širokou publicitou trvajúci dlhšiu dobu, sťažovateľ mal vedomosť

o nevieryhodnosti podkladov o údajnej krádeži, napriek tomu škandalizoval žalobkyňu

so zrejmým cieľom zvýšiť odber ním vydávaného periodika. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval

opätovný výsluch svedka H. s odôvodnením, že v jeho výpovedi je rozpor (pokiaľ ide o jeho

tvrdenie, že rozhovor so žalobkyňou robil aj pre rubriku „Moje naj...“), výsluch

neopakoval, pretože nešlo o rozpor vo výpovedi, ale pravdivosť výpovede svedka v tejto

časti bola vyvrátená obsahom iného dôkazu – výtlačku denníka N. č. 10/2005 (z marca

2005).

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 15. februára 2008 odvolanie,

ktorým žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žaloba sa zamieta. Krajský súd

nariadil odvolacie pojednávanie na 22. január 2009 a o podanom odvolaní rozhodol

rozsudkom č. k. -218 z 22. januára 2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k.

-157 zo 7. decembra 2007 ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľa

na náhradu trov odvolacieho konania (617,64 €).

Rozsudok okresného súdu č. k. -157 zo 7. decembra 2007

vo výrokoch, ktorými bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie,

zaplatiť z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni 300 000 Sk a nahradiť

trovy konania v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -218 z 22. januára

2009, nadobudol právoplatnosť 23. marca 2009.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa

a dohovoru tým, že rozsudkom krajského súdu č. k. -218

z 22. januára 2009 bola popretá úloha tlače a jej fungovanie v demokratickej spoločnosti.

Keďže nebolo pochybností o tom, že žalobkyňa bola v čase uverejnenia článku osobou

verejného záujmu (z čoho vychádzali aj súdy) a svojím konaním pútala záujem verejnosti,

mala aj verejnosť právo uverejnené informácie dostať a poznať aj názor žalobkyne na

informácie, ktoré sa o nej a o krádeži šírili na verejnosti. Sťažovateľ v článku netvrdí, že

žalobkyňa sa krádeže dopustila. Ak sa šírila vo verejnosti určitá informácia (podozrenie),

nie je dôvod sa ňou nezaoberať, ak je prezentovaná ako nedokázaná. Ak je raz objektívne

dané, že sa o určitej osobe verejného záujmu vo verejnosti šíri určitá informácia, bez ohľadu

na to, či je pravdivá, alebo nie, verejnosť má právo poznať stanovisko dotknutej osoby.

Chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce či znepokojujúce, novinárska sloboda

zahŕňa aj určitú mieru preháňania alebo dokonca provokácie. Autor článku potom, ako

získal anonymnú informáciu, overoval ju a potom, ako mu bola potvrdená, kontaktoval

žalobkyňu. Nemožno súhlasiť so súdmi, že uverejnené informácie o krádeži boli neoverené.

Navyše, autor článku konzultoval jeho obsah so žalobkyňou pred jej uverejnením. Ak

okresný súd vychádzal z toho, že klebetu nemožno objektívne vyvracať, ide o logicky

rozporné tvrdenie – ak ju nemožno vyvracať, potom nemožno ani dospieť k záveru o jej

nepravdivosti; ak takúto informáciu nemožno hodnotiť z hľadiska pravda/nepravda, potom

nemohol ani sťažovateľ zasiahnuť do osobnosti žalobkyne šírením nepravdivej informácie.

Článok neoznačil žalobkyňu za páchateľku trestného činu (priestupku) a ani za

kleptomanku. Naopak, podstatná časť článku obsahuje vyjadrenia navrhovateľky, ktorá tieto

informácie presvedčivo vyvracia. Použitím slov „vraj“, „údajne“ sťažovateľ zvýrazňoval,

že neprezentuje informáciu ako pravdivú, ale ako domnelú, ktorá sa šíri na verejnosti.

Sťažovateľ sprostredkoval takú informáciu, aká sa šíri (v rovnakej kvalite), avšak práve to

mu okresný súd zazlieval. Polemické vyjadrenia vylučujú neoprávnený zásah do práva na

ochranu osobnosti. Súdy aspekt slobody prejavu opomenuli, s vecou sa vysporiadali iba

formalisticky, keď sa obmedzili len na to, že sťažovateľ nepreukázal pravdivosť informácií

o údajnej krádeži, súdy opomenuli kontext, v ktorom boli informácie verejnosti

sprostredkované. Súdy nesprávne vychádzali z toho, že článok obsahuje tvrdenie o tom, že

žalobkyňa je kleptomanka (ako to vyplýva z výroku – textu ospravedlnenia), hoci takéto

tvrdenie v článku obsiahnuté nie je, napriek tomu uložil sťažovateľovi za takéto tvrdenie

uverejniť ospravedlnenie. Takéto obmedzenie uložené sťažovateľovi nebolo nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti. Hoci v článku bolo obsiahnuté tvrdenie o tom, že žalobkyňu

mal prichytiť pri krádeži parfumu člen súkromnej bezpečnostnej služby, súdy toto

neposudzovali v kontexte celého článku, toto tvrdenie muselo byť uvedené, ak mal byť

žalobkyni daný priestor na to, aby ho vyvrátila. Ak sa má sťažovateľ ospravedlniť za

tvrdenie, podľa ktorého mu žalobkyňa interview poskytla, má sa ospravedlniť za tvrdenie

pravdivé – v konaní i sama žalobkyňa priznala, že sa s autorom článku stretla a interview

poskytla, čo bolo preukázané i výpoveďou svedkov H. a F. Ak ďalej text ospravedlnenia

nešpecifikuje, ktoré informácie sú nepravdivé, takýto výrok rozhodnutia okresného súdu

zvádza k výkladu, že nepravdivými sú aj informácie v článku, ktoré popierajú to, že by

žalobkyňa kradla. Ak sa sťažovateľovi vyčíta, že nepreukázal, že mu výroky, ktoré pripísal

žalobkyni, poskytla žalobkyňa, takáto informácia nie je spôsobilá zasiahnuť do sféry

osobnosti, keď navyše práve tieto výroky žalobkyne vyvracajú údajnú krádež. Právo na

slobodu prejavu bolo porušené i tým, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

(300 000 Sk) je neprimeraná. To je zrejmé aj v porovnaní s maximálnou výškou

odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorým bola spôsobená ujma na zdraví, ktorá v

čase uverejnenia článku bola 345 000 Sk, pričom náhrada nemajetkovej ujmy na cti

žalobkyne nemôže dosahovať výšku náhrady škody spôsobenej násilnými trestnými činmi

(znásilnenie, vražda). Podobne priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy na osobnosti

žalobkyne podstatne prevyšuje výšku náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia

vyplývajúcu z právnych predpisov za ťažké zranenia (napr. enuklácia očnej gule pri

možnosti použitia bežnej protézy u muža – od 18 761 Sk do 37 522 Sk), strata ľavej hornej

končatiny medzi ramenným kĺbom a lakťom (281 415 Sk) atď. Krajský súd sa nezaoberal

primeranosťou priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neskúmal ju

s ohľadom na relevantné kritériá, uviedol iba to, že priznanú výšku považuje za primeranú.

S ohľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch obmedzenie

slobody prejavu uložené sťažovateľovi nespĺňa kritérium nevyhnutnosti v demokratickej

spoločnosti.

Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ najmä tým,

že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu napriek tomu, že okresný súd sa

vysporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania nesprávnym spôsobom, teda výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotil nesprávne, vyhodnotil ich v rozpore s obsahom

vykonaných dôkazov. Odôvodnenie rozsudkov súdov nespĺňa požiadavky naň kladené

(ďalej len „OSP“), pretože z nich nemožno

zistiť, ktoré skutočnosti mali súdy za preukázané a ktoré nie, okresný súd nevyhodnotil

výpoveď navrhovateľky, hoci ňou bol zjavne ovplyvnený a vychádzal z nej, vôbec

nevyhodnotil výpoveď svedka F. a riadne nevyhodnotil ani výpoveď svedka H. Svedkovia

H. a F. zhodne potvrdili, že k stretnutiu s navrhovateľkou došlo a témou rozhovoru bola aj

krádež v parfumérii, citácie žalobkyne v článku vyznievajú vierohodne (prečo by si autor

vymýšľal citácie žalobkyne, ktoré vyznievajú v jej prospech, ak ju chcel škandalizovať). Ak

okresný súd teda dospel k záveru, že existenciu citovaných výrokov žalobkyne nepreukázal

žalovaný, nevzal do úvahy to, že síce pôvodne archivované boli, avšak po uplynutí času boli

vymazané. Sama žalobkyňa podala žalobu až s podstatným časovým odstupom a nemožno

od sťažovateľa žiadať, aby archivoval nahrávky po neobmedzený čas. Ak okresný súd

uveril, že svedok H. sa so žalobkyňou rozprával podstatne skôr, ako pred uverejnením

sporného článku, a to v súvislosti s článkom do rubriky „Moje naj...“, potom sa

nevysporiadal s tým, že autorom článku uverejnenom v tejto rubrike v marci 2005 bol iný

autor, než svedok H.. Sťažovateľ žiadal vypočuť znova svedka H. v súvislosti s tým, že

v jeho výpovedi bol rozpor, a to v tom, že svedok uviedol, že rozhovor so žalobkyňou

viedol pre článok do rubriky „Moje naj...“, pričom už nevysvetlil, že išlo o ďalší článok do

rubriky „Moje naj...“, ktorý však napokon uverejnený nebol. Odvolací súd sa nevysporiadal

ani s rozpormi vo výpovedi žalobkyne, ktorá si vzájomne odporovala, a ani s obsahom

listinných dôkazov. Pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu

niesla dôkazné bremeno žalobkyňa a hoci ho neuniesla, okresný súd jej náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že jej bola

v príčinnej súvislosti s článkom spôsobená osobná ujma spojená so zvlášť citeľným

znížením a sťažením postavenia v spoločnosti, ktorej zmiernenie nemožno dosiahnuť inak.

Žiaden relevantný dôkaz nepreukazuje negatívne následky zásahu v rodinnom a pracovnom

prostredí žalobkyne, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady v peniazoch. Nebolo

preukázané, aký dlhý čas trvala „nekomunikácia“ svedka O. so žalobkyňou, nebolo

preukázané, že dôvodom preradenia žalobkyne na inú pracovnú pozíciu, dôvodom

skončenia pracovného pomeru či dôvodom ochorenia žalobkyne bol iba článok sťažovateľa.

Nebola preukázaná vôbec príčinná súvislosť medzi týmito udalosťami v živote žalobkyne

a článkom sťažovateľa. Ak žalobkyňa argumentovala ukončením spolupráce s obchodnými

spoločnosťami, ide o ujmu majetkovú, ktorá nebola predmetom konania. Ak okresný súd

poukázal na náklad denníka N., tento nekvantifikoval, zo žiadneho dôkazu nebolo

preukázané, že tento denník má najvyšší náklad spomedzi denníkov, navyše relevantnou

veličinou nie je náklad, ale počet predaných výtlačkov. Takisto okresným súdom

konštatovaný značný ohlas zásahu nemá oporu v žiadnom dôkaze. Okresný súd sa

dostatočne nevysporiadal ani s tým, či nie je v danom prípade dostatočné poskytnutie iba

zadosťučinenia morálneho. Nemá oporu v obsahu spisu záver súdov o tom, že išlo o zásah

dlhšie trvajúci, ani o tom, že sťažovateľ mal úmysel zasiahnuť do osobnosti žalobkyne, resp.

ju škandalizoval z nedbanlivosti, keď článok nie je voči žalobkyni kritický. Odvolací súd

všetky tieto argumenty, ktoré sťažovateľ uvádzal v priebehu celého konania, odmietol

zohľadniť a nereagoval na nich. Odvolací súd uvádza bez opory vo vykonaných dôkazoch,

že žalobkyňa preukázala, že zásahom došlo k zníženiu jej vážnosti v spoločnosti v značnej

miere, t. j. musela čeliť nepriaznivým následkom na pracovisku. Žalobkyňa v konaní

nepreukázala, že pracovný pomer s ňou bol rozviazaný v príčinnej súvislosti s článkom

sťažovateľa. Takisto nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným zhoršením

zdravotného stavu žalobkyne a uverejneným článkom, hoci odvolací súd konštatoval opak

a za relevantnú považoval predloženú lekársku správu, hoci z nej potrebná príčinná

súvislosť nevyplýva, keď už z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa bola

predmetom negatívnej mediálizácie vo viacerých prípadoch.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Sťažovateľ tvrdil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -218 z 22. januára

2009 bolo porušené jednak jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jednak jeho základné práva na

slobodu prejavu podľa , 2 a 4 a a 2 dohovoru.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ jednak tým, že

rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že krajský

súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -218 z 22. januára

2009 uviedol najmä, že:

«Predovšetkým nedôvodná bola námietka odporcu, že vec prejednával a rozhodoval

vylúčený sudca. Z obsahu spisového materiálu vychodí, že odporca vzniesol počas konania

námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni, s poukazom na to, že je manželkou

ich zamestnanca, ktorú však nadriadený Krajský súd v Bratislave vyhodnotil ako nedôvodnú

(uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.11.2006 č.k. -38), a teda

JUDr. G. D. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania predmetnej právnej veci. Na

opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne (porovnaj ust.

), nebol preto dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa podľa

./ (o veci nerozhodoval vylúčený sudca).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie vypočutím navrhovateľky, svedkov T.

H., P. F., B. O., oboznámil sa s listinnými dôkazmi - predovšetkým inkriminovaným

článkom, tiež písomnými potvrdeniami spoločností S., s.r.o. B., B., s.r.o. B., M., s.r.o. o tom,

že navrhovateľka mala pre tieto spoločnosti moderovať v mesiaci január 2006 firemné

akcie - ples, večer degustácie a prezentácie výrobkov, firemný večierok, avšak po

publikovaní predmetného článku sa uvedené spoločnosti rozhodli nevyužiť moderátorské

služby navrhovateľky, ďalej potvrdením PhDr. E. M., klinickej psychologičky, ako aj s

vydaním sobotňajšej prílohy denníka N. a to N. č.10/2005, s rubrikou „Moje naj...“

s navrhovateľkou. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď vec po

právnej stránke správne posúdil podľa ust. § 11 a § 13 Obč. zák. Súd prvého stupňa svoje

právne závery náležite odôvodnil, v súlade s ust. , s ktorými dôvodmi sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnuje a na ne poukazuje.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy.

Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudské dôstojnosť sa považujú

za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva

nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo

vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, či už pre

svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej

postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové

tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého

pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv.

hodnotiace úsudky, tj. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov

toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz

pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu

proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do

práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivým skutkovým

tvrdením, ktoré je zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej

osoby. Povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadom zásahu

objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, zaťažuje dotknutú fyzickú osobu

(navrhovateľa).

Neoprávnenosť zásahu do občianskej cti a dôstojnosti je však spravidla vylúčená

v prípade, ak tvrdenia, ktorými malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv, sú pravdivé. Ich

pravdivosť musí preukázať ten, kto do cti a dôstojnosti fyzickej osoby zasiahol, tj. pôvodca

zásahu (odporca). Nie je teda vecou navrhovateľa, ktorý sa domáha ochrany svojej cti

a dôstojnosti, aby preukazoval, že ním napádané tvrdenia sú nepravdivé.

V predmetnej veci sa navrhovateľka domáhala ochrany osobnostných práv proti

zásahu do svojej cti a dôstojnosti; tento zásah mal spočívať v uverejnení článku v denníku

N. dňa 29.12.2005 (ktorého vydavateľom je odporca) s titulkom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“

s nadtitulkom „Populárnu moderátorku vraj prichytili pri krádeži v nákupnom centre!“

V úvodnej časti článku jeho autor T. H. v opytovacej vete uvádza, že Z. H. (30) by mohla

byť kleptomanka. V ďalšom sa v texte článku uvádza, že navrhovateľku mali údajne

prichytiť pri krádeži v... nákupnom centre, s odvolaním sa na nemenovaný zdroj. Článok

obsahuje v priamej reči reakciu navrhovateľky na informácie o údajnej krádeži, v ktorej ich

rozhodne poprela.

Bolo už uvedené, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav

v potrebnom rozsahu. Na opätovný výsluch svedka T. H. (autora článku), ako to navrhoval

odporca, nebol ani podľa názoru odvolacieho súdu dôvod, keď iný - listinný dôkaz, a síce

vydanie N. č.10/2005, vyvrátil svedeckú výpoveď svedka H. o tom, že sa ešte pred

uverejnením predmetného článku stretol s navrhovateľkou, jednak kvôli rubrike „Moje

naj...“ a tiež kvôli šírenej informácii o údajnej krádeži navrhovateľky v parfumérii....

Svedok rovnako vypovedal, že rozhovor s navrhovateľkou v rubrike „Moje naj...“ bol

publikovaný zhruba v rovnakom období ako článok o údajnej krádeži, tiež tvrdil, že

navrhovateľka článok o údajnej krádeži autorizovala (čl.67 spisu). Navrhovateľka tvrdenia

svedka popierala, tvrdila, že sa s T. H. pred publikovaním uvedeného článku o téme článku

nerozpráva, text článku neautorizovala. Ako vyplynulo z listinného dôkazu - vydania N.

č.10/2005, pričom ako autor článku bol uvedený P. D. a nie svedok H. (čl. 88 spisu).

Zvukový záznam rozhovoru svedka H. s navrhovateľkou na služobnom diktafóne, o ktorom

svedok tvrdil, že si ho vyhotovil a ktorý by potvrdil pravdivosť svedkovej výpovede, sa podľa

odpovede odporcu nedochoval (čl.79 spisu). Keďže výpoveď svedka H. vyvrátil iný

(listinný) dôkaz - ako je uvedené vyššie - nebol dôvod na zopakovanie výsluchu tohto

svedka, takže nevznikol dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu ust. § 221

ods.1 písm.h/

Prvostupňový súd sa správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí aj so skutočnosťou,

že navrhovateľka patrí medzi tzv. osoby verejného záujmu, t.j. osoby, ktoré na seba pútajú

pozornosť verejnosti a tým sa ocitajú v zornom poli masovokomunikačných prostriedkov.

Všeobecné osobnostné právo týchto osôb je obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu

zabrániť tomu, aby sa stali predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií

či kritiky, pokiaľ sa tak deje vo verejnom záujme. Osoba, ktorá svojou činnosťou vedome

vystupuje na verejnosti, musí niesť a tolerovať aj dôsledky, ktoré z toho plynú, t.j., že sa

o nej verejne hovorí. Je preto vystavená širšej kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu

merítku, než ostatné osoby. Nesmie však ísť o kritiku, spočívajúcu v škandalizácii takejto

osoby, či úmysel kritizovanú osobu uraziť. Podsúvanie neoverených informácií čitateľskej

verejnosti o údajnej krádeži, ktorej sa vraj mala dopustiť navrhovateľka, malo za následok

škandalizáciu jej osoby a vzhľadom na výrazne difamujúci charakter tejto informácie ňou

odporca neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky: odporca šíril

inkriminovaným článkom o navrhovateľke difamujúce údaje, o ktorých sa - ako tvrdil -

dozvedel len sprostredkovane, v konaní však nepreukázal, že tieto ním šírené difamujúce

informácie sú pravdivé.

Účelom právnych prostriedkov uvedených v ust. § 13 Obč. zák. je dosiahnuť, aby

ujma spôsobená poškodenej osobe bola odstránená a aby jej bola zabezpečená náprava,

ktorá by zmiernila nepriaznivý následok - utrpenú ujmu na osobnostných právach. Odvolací

súd sa stotožňuje so záverom súdu prvostupňového súdu v tom, že morálna satisfakcia,

spočívajúca v uložení povinnosti odporcu ospravedlniť sa navrhovateľke, aby vzhľadom na

závažnosť informácií v publikovanom článku (šírenie neoverených informácii o údajnej

krádeži, ktorej sa mala navrhovateľka dopustiť), okolnosti prípadu (publikovanie

nedostatočne overených informácií), spôsob neoprávneného zásahu (široká publicita

tlačou) nebola postačujúca a ani dostatočne účinná ( ) - v danom prípade

došlo k neoprávnenému zásahu tlačou, ktorá znamená širokú publicitu difamujúcich

informácií o navrhovateľke. Krádež (odhliadnuc od trestnoprávnej roviny) je vo

všeobecnosti vnímaná ako nemorálny, odsúdeniahodný skutok. Spájanie takéhoto skutku

s konkrétnou osobou, hoci len v náznakoch, aj bez jednoznačného tvrdenia, znamená vždy

dehonestáciu uvedenej osoby a chápe sa ako jej silný morálny poklesok. Nepodložené

informácie o údajnej krádeži parfumu v obchodnom centre nepochybne ohrozili vážnosť

navrhovateľky v očiach verejnosti. Navrhovateľka v čase, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu pracovala v súkromnej televízii ako moderátorka spravodajstva, tj. na poste, kde sa

od osoby vyžaduje vysoký stupeň dôveryhodnosti, spoľahlivosti a serióznosti. Skutok,

s ktorým ju inkriminovaný článok dával do spojitosti, spochybnil, či navrhovateľka takéto

požiadavky spĺňa. Ujma bola navrhovateľke spôsobená prostredníctvom hromadného

informačného prostriedku - tlače, ktorá má široký vplyv na verejnosť. Súd prvého stupňa

preto správne považoval za dôvodné aj navrhovateľkou uplatňované právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňažné zadosťučinenie. Navrhovateľka preukázala

v konaní, že uvedeným neoprávneným zásahom odporcu došlo k zníženiu jej vážnosti

v spoločnosti v značnej miere - musela čeliť nepriaznivým následkom na pracovisku, kde

s ňou bol rozviazaný pracovný pomer, stratila vopred dohodnuté pracovné zakázky,

týkajúce sa moderovania firemných akcií. Dôsledky negatívnej publicity, ktorej tlaku bola

vystavená, sa nepriaznivo prejavili na jej zdravotnom stave, čo dokladovala lekárskou

správou.

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je navrhovateľkou uplatňované právo na

priznanie peňažnej satisfakcie založené len na jej subjektívnych pocitoch a dojmoch,

pretože v situácii, v ktorej došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

navrhovateľky, by vzniknutú ujmu objektívne pociťoval ako závažnú každý, kto by sa

nachádzal v postavení navrhovateľky.

Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zákon

nelimituje výšku náhrady ani minimálnou ani maximálnou hranicou, hovorí len o tom, že

peňažné zadosťučinenie má byť primerané. Bolo už uvedené, že peňažná náhrada má

zabezpečiť zmiernenie utrpenej nemajetkovej ujmy, ktorou súd vymedzuje rozsah a mieru

ujmy na osobnostných právach poškodenej osoby, vychádzajúc zo všetkých okolnosti

prípadu, intenzity zásahu, spôsobu, akým bol zásah vykonaný a pod. Berúc do úvahy

zmienené kritériá, odvolací súd považoval priznanú peňažnú satisfakciu vo výške 300 000

Sk za primeranú, tj. rozhodnutie prvostupňového súdu aj v tejto časti vyhodnotil ako

správne.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti potvrdil, ako vecne správny (, ).»

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento reagoval jasne

a zrozumiteľne na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu postačuje pre záver

o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru došlo

i tým, že hoci sa okresný súd vysporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania

nesprávnym spôsobom, krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil. Sťažovateľ najprv poukázal

na to, že okresný súd nevyhodnotil výpoveď navrhovateľky, svedka F. a svedka H., ktorí

zhodne potvrdili, že k stretnutiu s navrhovateľkou došlo a témou rozhovoru bola aj krádež

v parfumérii. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd i krajský súd vzali do úvahy obsah

výpovede žalobkyne primeraným spôsobom. Vo vzťahu k výpovedi svedkov F. a H. je

ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ im pripisuje obsah, ktoré tieto výpovede nemajú,

naopak, krajský súd obsah týchto výpovedí vyhodnotil v kontexte ostatných vykonaných

dôkazov. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že údajne pôvodne archivoval záznam rozhovoru svedka

H. so žalobkyňou, avšak tento záznam vymazal z dôvodu, že žalobkyňa podala žalobu až

s podstatným časovým odstupom (7 mesiacov od uverejnenia článku) a nemožno od

sťažovateľa žiadať, aby archivoval nahrávky po neobmedzený čas, ústavný súd k tomu

poznamenáva jednak to, že zákon nestanovuje spôsob, akým má žalovaný v konaní

o ochranu osobnosti preukázať pravdivosť svojich tvrdení (bolo iba vecou rozhodnutia

sťažovateľa, že postupoval tak, ako postupoval a nahrávku nearchivoval počas potrebného

času), a jednak to, že žalobkyňa nepostupovala v rozpore s právnymi normami, ak žalobu

podala až vtedy, keď ju podala. Pokiaľ ide o rozpory vo výpovedi svedka H., resp. potrebu

opakovania jeho výsluchu, s touto argumentáciou sťažovateľa sa vysporiadali súdy oboch

stupňov dostatočne, presvedčivo a ústavne konformným spôsobom.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na

spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch bola priznaná

žalobkyni, hoci neuniesla dôkazné bremeno, v konaní nepreukázala, že jej bola v príčinnej

súvislosti s článkom spôsobená osobná ujma spojená so zvlášť citeľným znížením

a sťažením postavenia v spoločnosti, nepreukázala negatívne následky zásahu v rodinnom

a pracovnom prostredí, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady v peniazoch, tobôž

vo výške, v ktorej jej bola právoplatne priznaná.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Ústavný súd v rámci kontroly ústavnosti, ktorej bol podrobený označený rozsudok

krajského súdu, vychádzal z právnej úpravy týkajúcej sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl.

) a spôsobe jej aplikácie v konkrétnom prípade. Ustanovenie

ods. 3 nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej

ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť

bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že

mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým

spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu,

a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je

jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe

toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré

ho k vyslovenému záveru viedli ().

Ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu, pokiaľ ide o naplnenie

podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni, ako aj pokiaľ ide

o jej výšku, treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa . Krajský súd totiž v odôvodnení svojho

rozhodnutia jasne konštatoval, z akých dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu aj v tejto

časti, poukázal na zákonné kritéria, ich naplnenie opierajúce sa o vykonané dôkazy

okresným súdom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Z uvedených podstatných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom

krajského súdu malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na slobodu prejavu podľa

, 2 a 4 a a 2 dohovoru a to tým, že krajský súd pri výklade

a aplikácii dotknutých ustanovení právneho poriadku nevzal dostatočne do úvahy existenciu

základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným, spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je sloboda prejavu

jedným z neodmysliteľných základov demokratickej spoločnosti a jednou zo základných

podmienok pre jej chod a sebauplatnenie jednotlivca. Neaplikuje sa len na myšlienky alebo

informácie, ktoré sú prijímané kladne a považované za neurážlivé a nekonfliktné, ale

rovnako aj na tie, ktoré urážajú, pohoršujú alebo znepokojujú. Také sú potreby pluralizmu,

tolerancie a liberalizmu, bez ktorých niet demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené

kráľovstvo, 1976, Jersild v. Dánsko, 1994).

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha

podmienkam a obmedzeniam, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré

nepochybne patrí aj ochrana práv a slobôd iných.

Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch tvrdeného porušenia základného práva na

slobodu prejavu podľa a dohovoru rozsudkom všeobecného

súdu je potrebné skúmať, či zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol ustanovený zákonom,

sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

V tomto prípade je nepochybné, že krajský súd rozsudkom č. k. -218

z 22. januára 2009 slobodu prejavu sťažovateľa obmedzil, že sa tak stalo na základe zákona

a zásah sledoval legitímny cieľ vyjadrený v a dohovoru.

Ani sťažovateľ v podanej sťažnosti nespochybňuje to, že zásah do slobody prejavu

uložením povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa a zaplatiť žalobkyni náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch bol krajským súdom vykonaný na základe zákona

a sledoval legitímny cieľ – ochranu práv a slobôd žalobkyne, tvrdí však, že v demokratickej

spoločnosti nebol nevyhnutý.

Ostáva teda posúdiť, či vydanie rozsudku krajského súdu č. k. -218

z 22. januára 2009 bolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia

nepochybného legitímneho cieľa ochrany práv a slobôd žalobcu.

K porušeniu základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu malo dôjsť tým, že

krajský súd rozsudkom č. k. -218 z 22. januára 2009, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie

žalobkyni a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk, poprel

úlohu tlače a jej fungovanie v demokratickej spoločnosti.

Sťažovateľ, ako aj krajský súd vychádzajú zo skutočnosti, že žalobkyňa v konaní

bola v rozhodnom čase osobou verejného záujmu. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bola

nepochybne povinná tolerovať i také zásahy do svojej osobnosti, ktoré tolerovať iné osoby

nie sú povinné. Toto zúženie sféry ochrany osobnosti žalobkyne však neznamená, že

žalobkyňa by bola povinná strpieť uvádzanie nepravdivých tvrdení na svoju adresu alebo

hodnotiacich úsudkov, ktoré nemajú oporu v pravdivých faktoch alebo z nich logicky

nevyplývajú. Niet sporu ani o tom, že chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce

či znepokojujúce, novinárska sloboda zahŕňa aj určitú mieru preháňania alebo dokonca

provokácie.

Povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni uložil súd sťažovateľovi za tieto údaje

uverejnené v článku: „Je Z. H. kleptomanka?“, „Prichytil ju člen súkromnej bezpečnostnej

služby pri krádeži parfumu, ale vraj sa dohodli, takže sa ani polícia nevolala.“

Sťažovateľ argumentuje najprv tým, že krajský súd nevzal dostatočne do úvahy, že

verejnosť mala právo na uverejnené informácie a poznať aj názor žalobkyne na informácie,

ktoré sa o nej a o krádeži šírili vo verejnosti, sťažovateľ iba prezentoval informáciu, ktorá sa

vo verejnosti už šírila, netvrdil, že žalobkyňa sa krádeže dopustila, neoznačil žalobkyňu za

páchateľku trestného činu (priestupku) a ani za kleptomanku. Naopak, podstatná časť

článku obsahuje vyjadrenia navrhovateľky, ktorá tieto informácie presvedčivo vyvracia. Ak

chcel sťažovateľ umožniť žalobkyni sa k týmto informáciám vyjadriť, musel ich najprv

uviesť. Použitím slov „vraj“, „údajne“, sťažovateľ zvýrazňoval, že neprezentuje

informáciu ako pravdivú, ale ako domnelú, ktorá sa šíri medzi verejnosťou.

S ohľadom na tieto tvrdenia sťažovateľa, sa ústavný súd najprv zaoberal otázkou, či

z obsahu spisu okresného súdu je preukázané, že o krádeži, ktorej sa údajne mala žalobkyňa

dopustiť, prebiehala v čase uverejnenia článku verejná diskusia a či teda sťažovateľ do

takejto verejnej diskusie svojím článkom mohol prispieť. Hoci sťažovateľ v priebehu

konania pred okresným súdom na šírenie informácii tohto druhu vo verejnosti poukazoval,

toto svoje tvrdenie nepreukázal. Aj svedok H. vypovedal iba o tom, že informáciu získal

z anonymného mailu doručeného do redakcie. Ani z obsahu článku nevyplýva, že by sa

takáto informácia stala predmetom prebiehajúcej verejnej diskusie (je v ňom uvedené iba to,

že na verejnosť „prenikli informácie“). Pokiaľ je v článku uvedené ako citát žalobkyne, že

takéto informácie sa o nej objavujú pravidelne, z vykonaného dokazovania správne súdy

nepovažovali za preukázané, že tento výrok žalobkyňa aj skutočne predniesla. Ostatne, ani

sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu neuviedol žiadne podrobnosti

o tvrdenej prebiehajúcej verejnej diskusii o krádeži, ktorej sa mala dopustiť žalobkyňa.

Aj v prípade, ak by sa na verejnosti vyskytla informácia o krádeži, ktorej sa mala dopustiť

žalobkyňa, to ešte neznamená, že o téme prebieha verejná diskusia. Nie je úlohou tlače

mechanicky rozširovať každú informáciu, ktorú novinár získa. Ústavný súd preto považuje

článok sťažovateľa za otvorenie verejnej diskusie o údajnej krádeži žalobkyne, a nie za

príspevok do prebiehajúcej verejnej diskusie. Za tejto situácie nemožno prisvedčiť

argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej účelom článku bolo umožniť žalobkyni

v prebiehajúcej diskusii sa k veci vyjadriť a že uverejnené informácie iba kopírujú údaje,

o ktorých verejnosť diskutuje.

Správne krajský súd dospel i k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by výroky

pripísané v článku žalobkyni, žalobkyňa aj skutočne predniesla. Ak sťažovateľ zastáva

názor, podľa ktorého nemožno od neho žiadať, aby sa ospravedlnil za uverejnenie výrokov,

ktoré pripísal žalobkyni, pretože ich obsah nie je spôsobilý zasiahnuť do sféry osobnosti

(vyvracajú údajnú krádež), nemožno s týmto názorom súhlasiť. Sloboda prejavu novinára

nezahŕňa i právo novinára uverejniť interview s osobou, ktoré je fiktívne, bez ohľadu na to,

či pripisuje takejto osobe pre ňu priaznivé alebo nepriaznivé odpovede.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že povinnosti, ktoré mu uložil krajský súd, nebolo

nevyhnutné mu v demokratickej spoločnosti uložiť, a to aj s ohľadom na výšku priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (300 000 Sk), pretože výška priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch (300 000 Sk) je neprimeraná v porovnaní s maximálnou

výškou odškodnenia obetí násilných trestných činov (345 000 Sk) a náhrad sťaženia

spoločenského uplatnenia vyplývajúcu z právnych predpisov za ťažké zranenia. Ústavný

súd nepovažuje priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni za neprimeranú

požiadavke nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti, a to ani s ohľadom na argumentáciu

sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primeraným spôsobom odôvodnil

priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj s poukazom na dôvody uvedené

okresným súdom zohľadniac osobitosti prípadu a s tým spojenú konkrétnu intenzitu zásahu

a jeho následky. Nemožno (tak ako to robí sťažovateľ) iba mechanicky porovnávať výšku

odškodnenia poskytovanú štátom obetiam trestných činov či náhradu sťaženia

spoločenského uplatnenia pri náhrade škody na zdraví za jednotlivé položky, o ktorých

primeranosti možno diskutovať. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

v jednotlivých prípadoch by nemala vybočovať najmä z praxe všeobecných súdov v iných

konaniach o ochranu osobnosti. V prípade sťažovateľa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch žalobkyni nie je mimoriadne vysoká ani v kontexte iných rozhodnutí súdov

v konaní o ochranu osobnosti.

Vyhodnocujúc uvedené závery z hľadiska proporcionality zásahu ústavný súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že uverejnenie sporných údajov bolo zjavne využité

v záujme vyvolať senzáciu. Hoci je zrejmé, že žalobkyňa bola osobou verejného záujmu,

ani táto skutočnosť neospravedlňuje sťažovateľa, ak zasiahne do jej osobnosti nepravdivými

a riadne neoverenými tvrdeniami, či neopodstatnenými hodnotiacimi úsudkami.

Pre posúdenie proporcionality zásahu do slobody prejavu treba za významné posudzovať

i to, uložením akej povinnosti bola sloboda prejavu obmedzená. Ako je zrejmé v tomto

prípade, napadnutým rozsudkom všeobecného súdu nedošlo k uloženiu neprimeranej či

neobvykle vysokej povinnosti na peňažné plnenie.

S ohľadom na všetky uvedené významné dôvody dospel preto ústavný súd k záveru,

že krajský súd rozsudkom č. k. -218 z 22. januára 2009 zasiahol do slobody

prejavu sťažovateľa spôsobom, ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu

práv a slobôd iných, v tomto prípade žalobkyne. Preto k porušeniu základného práva

sťažovateľa na slobodu prejavu podľa a dohovoru nedošlo.

Ústavný súd nezistil ani to, že by aplikované ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka boli vyložené krajským súdom v rozpore s ich účelom a zmyslom, a to ani

v kontexte základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označených práv sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010