Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 160/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , právne zastúpeného

advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,

Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Lukáš Labaš, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Košice II

č. k. -324 z 20. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného advokátskou

kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Lukáš Labaš, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C

537/2015.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní

vedenom na okresnom súde, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ako žalovaný v 23. rade.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -172 z 23. mája 2018 žalobu zamietol

a žalovaným v 1. až 23. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej

výške.

4. Okresný súd uznesením č. k. -240 z 18. januára 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) prvým

výrokom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť sťažovateľovi ako žalovanému v 23. rade

trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 467,21 eur a druhým

výrokom žalovaným v 1. až 22. rade náhradu trov konania nepriznal. Pri určení výšky trov

konania sťažovateľa vychádzal zo skutočnosti, že predmetom súdneho sporu bolo určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam, ktorých hodnota je nepochybne oceniteľná

a vyjadriteľná v peniazoch, hodnotu predmetných nehnuteľností by však bolo možné zistiť

len s nepomernými ťažkosťami, preto súd pri určení tarifnej sadzby aplikoval § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

5. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť.

6. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol

okresný súd uznesením č. k. -324 z 20. mája 2019 vydaným sudcom (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje: «Pri danom rozhodnutí ide

o extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich civilné sporové konanie, k čomu došlo

na základe nedostatočnej a nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona - svojvoľné rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia.

Okresný súd Košice II v predmetnom prípade rozhodol o náhrade trov konania

v rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou, čím došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, pričom porušenie je v takej extrémnej miere, že má ústavnoprávnu

rovinu.

Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov

konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces

a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým

právom podľa a dodatkového protokolu. Ak súd náhradu

nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľovi nepriznal,

odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.

Konajúci súd neuviedol žiadne relevantné právne ani skutkové závery, ktoré by

odôvodnili aplikáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhlášky“) a nepriznanie trov konania

sťažovateľovi v zákonnej výške.

Rozdiel medzi uplatnenými trovami právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, 2

vyhlášky a priznanými podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky je vo výške takmer

5.000,00 EUR, pričom apelujeme na skutočnosť, že samotný spor trval viac ako 20 rokov.

Z citovaných ustanovení ako aj judikatúry možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec,

resp. právo, ktoré je predmetom daného súdneho konania, peniazmi oceniteľné, potom sa

táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia

vlastníckeho práva k takejto veci.

Tarifná hodnota je v tomto prípade určená hodnotou veci, ktorú predstavuje hodnota

majetku - pozemkov, určenie vlastníckeho práva ktorých je predmetom konania.

Hodnota majetku - pozemkov bola objektívne určená na základe stanovísk o trhovej

cene predmetných pozemkov jednotlivých realitných kancelárii.

Uvedené stanoviská realitných kancelárii o trhovej cene však súd bez rozumných

dôvodov neakceptoval, a pri určení tarifnej sadzby, napriek ustálenej judikatúre najvyšších

súdnych autorít, aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR

č. 655/2004 Z.z, čím nerešpektoval § 10 ods. 1, 2 vyhlášky a § 9 ods. 1 vyhlášky,

ktoré vylučujú použitie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

Ustanovenie , vyhlášky č. hovorí iba o hodnote veci,

o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, avšak nehovorí o konkrétnom spôsobe výpočtu tejto

hodnoty a nestanovuje povinnosť jej určenia znaleckým posudkom ako konštatuje súd. Súd

pritom arbitrárne v predmetných uzneseniach konštatuje, že aplikácia § 10 ods. 1 ods. 2

vyhlášky č. pripadá do úvahy len za ocenenia nehnuteľnosti, o ktorú sa vedie

spor, znaleckým posudkom.

Uvedený záver okresného súdu je priamo v rozpore so súdnou praxou

ako aj a evidentne spočíva v nesprávnych skutkových

aj právnych záveroch.

Zároveň samotná uplatnená výška trov mala predstavovať aj určitú reparáciu

skutočnosti, že samotné konanie trvalo viac ako 20 rokov.

Ak sa teda súd nestotožnil s predloženými stanoviskami realitných kancelárii a takto

určenú cenu považoval iba za orientačnú a neodzrkadľujúcu skutočnú kúpnu cenu, bol súd

povinný postupovať v intenciách cit. či a vykonať odhad

hodnoty veci na základe predložených stanovísk realitných kancelárií Sťažovatelia pritom

v rámci vyčíslenia trov konania určili hodnotu veci priemerom cien, ktoré boli uvedené

v oceneniach realitných kancelárií, čo je zrejmým spravodlivým odhadom hodnoty

nehnuteľnosti.

Zo samotného vyplýva, že znalecké dokazovanie je

potrebné iba vtedy, ak na posúdenie skutočností sú potrebné vedecké poznatky a zároveň

pre zložitosť postupu nepostačuje odborné vyjadrenie. Prioritne sa má však vychádzať

z odborných vyjadrení, ktoré na účel daného konania predstavujú práve stanoviská

realitných kancelárii.

Hodnotu veci možno určiť rôznymi spôsobmi, pričom jeden zo spôsobov je aj určenie

ceny odhadom (s uvedeným počíta aj ustanovenie ), resp. priemerom cien

obdobných pozemkov v danej oblasti či stanoviskom realitnej kancelárie, prieskumom trhu.

Jednotlivé spôsoby možno považovať za vyjadrenie odborne spôsobilej osoby, ktoré sú

na ocenenie nehnuteľnosti postačujúce. Znalecký posudok nemožno považovať za jediný

spôsob určenia hodnoty nehnuteľnosti.

Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal

so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty...

Okresný súd Košice II si vytvoril vlastné právne závery v rozpore s ustanoveniami

, kedy napriek jednoznačnej právnej úprave a súdnej praxe

núti účastníkov konania pre spracovanie znaleckého posudku na ocenenie veci, ktorá bola

predmetom sporu napriek tomu, že právna úprava znalecký posudok vôbec nevyžaduje.»

8. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa a základného práva na spravodlivé prejednanie veci

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -324 z 20. mája 2019 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Zároveň žiadal priznanie náhrady trov konania.

9. Vec napadla ústavnému súdu 30. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania

vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom

pridelené, vec sťažovateľov spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť

prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších

sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec

sťažovateľa prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II

bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu

v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania

pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

19. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ak možno hodnotu nárokov alebo hodnotu,

ktorá má byť základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len s nepomernými ťažkosťami

alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho odhadu.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

20. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesenie okresného

súdu je neodôvodnené, arbitrárne, odkláňa sa od súdnej praxe, súd v predmetnej veci

nesprávne aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky napriek tomu, že predmet konania je

peniazmi oceniteľný, keďže ide o nehnuteľnú vec. Neobstojí záver súdu, že náležite určiť

hodnotu veci by bolo možné len znaleckým posudkom. Súd mal pri určení hodnoty veci

vychádzať z prieskumu trhu.

21. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

22. Ústavný súd uvádza, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ

vytýka primárne nedostatky samotného uznesenia okresného súdu, korešponduje s tou

časťou petitu ústavnej sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha zrušenia uznesenia okresného

súdu. Sťažovateľ síce v petite ústavnej sťažnosti v časti vymedzenia, čím malo dôjsť

k porušeniu označených práv, uviedol len postup okresného súdu, nie aj uznesenie

okresného súdu, avšak ústavný súd v predmetnej veci podrobil prieskumu aj uznesenie

okresného súdu, keďže toto je dovŕšením, výsledkom samotného procesného postupu

okresného súdu, a ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa petitom domáha zrušenia tohto

rozhodnutia.

23. Naproti tomu, pokiaľ sťažovateľ v texte ústavnej sťažnosti uvádza, že došlo

k porušeniu základného práva podľa , k tomuto ústavný súd konštatuje,

že obsahom ústavnej sťažnosti nie sú žiadne tvrdenia, ktorými by sťažovateľ odôvodňoval

porušenie základného práva zakotveného , pričom predmetný článok

sťažovateľ ani nepojal do petitu ústavnej sťažnosti v časti vymedzujúcej porušené

práva. Z uvedeného dôvodu ústavný súd poukaz sťažovateľa na

považoval iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

24. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal, či napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

25. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

26. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.

1997).

27. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je

ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto

k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu

aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

28. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov

zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania

(m. m. ).

29. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu

preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom

svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

30. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

31. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu (body

13 až 18) uviedol:

«V danom prípade súd konštatuje, že vyšší súdny úradník v odôvodnení správne

uviedol, že predmetom tohto súdneho sporu bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľným

veciam bližšie špecifikovaných v žalobnom návrhu žalobcu, pričom ich hodnota je

nepochybne oceniteľná a vyjadriteľná v peniazoch. Pre účely určenia tarifnej odmeny

advokáta podľa vyhlášky č. je potrebné vedieť hodnotu predmetných

nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania právnej služby právnym zástupcom (§ 10 ods. 2

vyhlášky). Rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je totiž hodnota v

okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu poskytnutia právnej

služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby. Tento názor

korešponduje s nálezom Ústavného súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. .

Na základe uvedeného je zrejmé, že pre účely určenia tarifnej odmeny advokáta podľa § 10

vyhlášky č. je potrebné zistiť cenu nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania

právnej služby zástupcom (§ 9 ods. 1 vyhlášky). Len v prípade, ak by nebolo možné hodnotu

nehnuteľných vecí alebo by ju bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami, mohol by

súd pre účely základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzať z § 11

ods. I písm. a) vyhlášky č. . , ako správne uviedol

žalovaný v 23. rade vo svojej sťažnosti, pamätá v § 264 na prípady, keď hodnotu nárokov

alebo hodnotu, ktorá má byť základom pre výpočet súdneho poplatku možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Vyššie citované ustanovenie

ukladá súdu povinnosť v konaní, keď je existencia

nároku zrejmá, avšak jeho výšku nemožno dokazovaním zistiť vôbec alebo len

s nepomernými ťažkosťami, určiť ju na účely trov konania na základe vlastnej úvahy

odhadom. Nemôže ísť o svojvôľu, ale o úvahu, ktorá vyžaduje logické zdôvodnenie, pretože

táto úvaha nahrádza dokazovanie, ktoré je nemožné alebo nepomerne ťažké.

Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aplikácia ust. § 264 Civilného

sporového poriadku prichádza do úvahy za predpokladu, ak hodnotu nárokov (veci) možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec. Hodnotu veci možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami, ak napr. z obsahu spisu nie je zrejmý právne

relevantný podklad, týkajúci sa hodnoty nehnuteľnosti a zisťovanie ich hodnoty len kvôli

rozhodnutiu o nákladoch konania by znamenalo predlžovanie sporu a vynaloženie ďalších

nákladov (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ).

Vyšší súdny úradník správne uviedol, že hodnota nehnuteľností prichádza do úvahy

v prípade, ak je stanovená znaleckým posudkom. Ten však nie je možné použiť

pre preukázanie hodnoty nehnuteľností, t.j. hodnoty sporu nekonečne dlho. Možno

konštatovať, že všeobecná hodnota stanovená v znaleckom posudku je „platná“ v tom

období, v ktorom nedošlo k zmene faktorov, ktoré vplývajú na stanovenie hodnoty

nehnuteľnosti. Keďže faktorov, ktoré vplývajú na všeobecnú hodnotu je veľa, nebude

platnosť všeobecnej hodnoty a tým aj znaleckého posudku dlhá. Táto doba je skôr závislá

od času, ktorý akceptuje inštitúcia (orgán verejnej moci, fyzické a právnické osoby...),

pre ktorej potreby je znalecký posudok vypracovaný (samozrejme pri stave, keď nedošlo

k výrazným zmenám na nehnuteľnosti alebo na trhu s nehnuteľnosťami). Bežne sa tato doba

pohybuje do 1 roka. Z hľadiska výpočtov, ktoré sú potrebné na stanovenie všeobecnej

hodnoty by aj v prípade „zmrazenia“ technického stavu nehnuteľnosti (tzn. nedošlo by

k stavebným zmenám a pod.) a trhu s nehnuteľnosťami (čo je prakticky v dnešnej dobe

nemožné) je najdlhšia doba, počas ktorej by sa výpočet nezmenil doba rovná perióde

aktualizácie koeficientu vývoja cien stavebných prác a materiálov v stavebníctve (vydáva

štatistický úrad Slovenskej republiky), pričom tento sa aktualizuje po kvartáloch

(s 3 mesačným oneskorením) (porovnaj uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.

-176 z 9. novembra 2017). Súd teda pripúšťa námietku žalovaného v 23. rade.

podľa ktorej znalecký posudok nemožno považovať za jediný spôsob určenia hodnoty

nehnuteľnosti.

Podľa vyjadrenia žalovaného v 23. rade, hodnota majetku - pozemkov bola

objektívne určená na základe stanovísk o trhovej cene predmetných pozemkov jednotlivých

realitných kancelárii. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že žalovaný v 23. rade

prostredníctvom právneho zástupcu doručil podanie (č.l. 227), ktorým reagoval na výzvu

súdu zo dňa 14.11.2018, v zmysle ktorej mal uviesť, na základe čoho vychádzal pri určení

ceny podielu žalovaného v 23. rade k celkovej výmere pozemku vo výške 120 eur/m2.

Žalovaný v 23. rade prostredníctvom právneho zástupcu v tomto podaní uviedol, že

pri určení ceny hodnoty veci vychádzal z odhadu realitnej kancelárie TOBI Reál s.r.o.

založenom na porovnávacej metóde. Súd v tejto súvislosti uvádza, že v realitnej praxi sa

pri stanovení ceny nehnuteľnosti najčastejšie používa komparatívna metóda. Táto metóda je

však založená na princípe porovnania cien nehnuteľností v rovnakom čase, ktoré sú

vzhľadom na svoj charakter, technický stav a umiestnenie porovnateľné.

V nadväznosti na vyššie uvedené súd konštatuje, že vyšší súdny úradník správne

poukázal na skutočnosť, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by v priebehu konania

bolo vykonané znalecké dokazovanie, resp. vyhotovený znalecký posudok na základe

ktorého by bolo možné bez pochybností stanoviť hodnotu nehnuteľností, ktoré boli

predmetom tohto konania o určenie vlastníckeho práva. Navyše je potrebné vedieť hodnotu

predmetných nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania právnej služby právnym

zástupcom. Je teda zrejmé, že súd nemal k dispozícií relevantne určenú hodnotu sporných

nehnuteľností, a teda nemohol podľa nej stanoviť ani sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby, nanajvýš nie podľa odhadovanej ceny jednej realitnej kancelárie. Vo svojej

sťažnosti sa žalovaný v 23. rade odvolával aj na iné ceny nehnuteľnosti v danej lokalite,

pričom k sťažnosti priložil fotokópie inzerátov realitných kancelárií umiestnených na webe.

2 2

Z týchto ponúk vyplýva, že cena za msa v danej lokalite pohybuje od 120 do 275 eur/m.

Tieto však súd považoval za irelevantné, nakoľko ide o ceny stanovené k bližšie

nešpecifikovanému dátumu, pričom nereflektujú charakter, technický stav a umiestnenie

porovnateľné s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom tohto konania.

Hodnotu veci teda možno v danom prípade zistiť len s nepomernými ťažkosťami,

nakoľko z obsahu spisu nie je zrejmý právne relevantný podklad, týkajúci sa hodnoty

nehnuteľnosti. Nepomernými ťažnosťami pri zisťovaní hodnoty veci alebo práva v

peniazoch sa tu má na mysli taký stav. kedy by z dôvodu stanovovania hodnoty veci či práva

došlo k vzniku neprimeraných nákladov. V tomto štádiu konania by bolo neúčelné, aby bol

vypracovaný znalecký posudok za účelom oceňovania nehnuteľnosti, keďže konanie

v predmetnej veci je už právoplatne skončené. Ako už bolo uvedené vyššie, zisťovanie ich

hodnoty len kvôli rozhodnutiu o nákladoch konania by znamenalo predlžovanie sporu

a vynaloženie ďalších nákladov, teda napr. na vyhotovenie znaleckého posudku. Žalovaný

v 23. rade vo svojej sťažnosti síce správne poukázal na to, že znalecký posudok je odhadom

ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu

v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď predávajúci i kupujúci budú konať

s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená

neprimeranou pohnútkou. Súd však konštatuje, že znaleckým posudkom sa objektívnejšie

posudzujú všetky podmienky v čase spracovania posudku a zohľadňujú technický stav, vplyv

trhu, ekonomické vplyvy a iné špecifické faktory, ktoré realitná kancelária, najmä

s ohľadom na povahu nehnuteľností, ktoré boli predmetom tohto konania, nemusí vo svojej

cenotvorbe zohľadniť. V tomto prípade by podľa názoru súdu mohla prísť do úvahy

aplikácia ust. , avšak súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v 23. rade,

podľa ktorého mal súd, za účelom svojho odhadu, sám urobiť prieskum trhu, resp. zistiť

cenu nehnuteľností alebo požiadať o stanovisko súdom vybrané realitné kancelárie, tak

aby určil hodnotu veci a vedel svoj postup odôvodniť. Súd má za to, že odhad

podľa ust. možno urobiť len na základe vlastnej úvahy a to z podkladov,

ktoré má k dispozícií v čase rozhodovania, čo je v konečnom dôsledku v súlade s čl. 11

ods. 4 , podľa ktorého súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli

najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti

ustanovené zákonom. Zisťovanie hodnoty nehnuteľností zo strany súdu, ktoré boli

predmetom tohto konania, ku dňu začatia poskytovania právnej služby právnym zástupcom

by v konečnom dôsledku viedli len k zbytočným prieťahom, pričom vlastný odhad ceny

týchto nehnuteľností zo strany súdu bez zohľadnenia ich charakteru, technického stavu,

umiestnenia a bez iných relevantných podkladov by sa v tomto prípade mohol javiť ako

značná svojvôľa. Navyše by šlo o odhad v komplikovanej situácii s prihliadnutím na stav

konania ako aj v ňom uplatňovaný nárok (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 31. mája 2018 pod sp. zn. -23).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že v tomto prípade bolo

možné za účelom určenia výšky náhrady trov konania vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky č. , nakoľko hodnotu veci je možné zistiť len s nepomernými

ťažkosťami, preto v súlade s cit. zák. ustanoveniami rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

tohto uznesenia a sťažnosť žalovaného v 23. rade proti uzneseniu č.k. - 240

zo dňa 18.1.2019 ako nedôvodnú zamietol ( ).»

32. Ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v uznesení dostatočne zdôvodnil,

prečo považoval hodnotu veci za určiteľnú len s nepomernými ťažkosťami,

prečo neprihliadol na ocenenie nehnuteľností realitnou kanceláriou predložené

sťažovateľom ako ani na cenu iných nehnuteľností uvedených v inzerátoch priložených

k sťažnosti. Tiež vysvetlil, prečo sám nepristúpil k určeniu hodnoty veci odhadom v zmysle

a nevyžiadal si eventuálne ďalšie podklady pre určenie hodnoty veci, pričom

na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. a uznesenie ústavného súdu sp. zn. .

33. Nemožno konštatovať, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní odklonil

od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , na ktoré sťažovateľ poukazoval,

pretože okresný súd vo svojom uznesení nepoprel, že v predmetnom konaní o určenie

vlastníctva k nehnuteľnosti je predmet konania peniazmi oceniteľný, naopak, vyslovene

uviedol, že hodnota predmetu konania je vyjadriteľná v peniazoch (bod 24 uznesenia

vyššieho súdneho úradníka, bod 13 uznesenia okresného súdu). Okresný súd však dospel

k záveru, že aj keď v danom konkrétnom prípade hodnota nehnuteľností je síce vyjadriteľná

v peniazoch, k určeniu hodnoty by bolo možné dospieť s ohľadom na stav konania,

charakter nehnuteľností len s nepomernými ťažkosťami, čo vyústilo do aplikácie § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky, ktorá upravuje základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby nielen pre situáciu, keď nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch,

ale aj v prípade, ak hodnotu možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Okresný súd

v konečnom dôsledku aplikoval právnu normu, ktorá bola relevantná v danej procesnej

situácii (ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami). Ústavný súd uvádza, že v náleze ústavného súdu

sp. zn. nebola riešená problematika určenia hodnoty veci s nepomernými

ťažkosťami či odhadu hodnoty veci súdom. Za týchto okolností skutočnosť, že okresný súd

sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nálezu ústavného súdu sp. zn.

v uznesení nevysporiadal, nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

34. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia všeobecných súdov,

ktoré v konaniach o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pri rozhodovaní o výške

náhrady trov konania aplikovali § 10 ods. 1 vyhlášky a pri určení hodnoty veci vychádzali

z prieskumu trhu, k tomuto ústavný súd uvádza, že ak všeobecný súd vo viacerých

konaniach obdobnú či rovnakú problematiku odlišne právne posúdi, neznamená to, že každá

taká odlišnosť je porušením základného práva v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť

k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí (). Okresný súd k predloženému

ohodnoteniu veci realitnou kanceláriou uviedol, že toto nie je postačujúce, ohodnotenie je

založené na komparatívnej metóde, na základe ktorej je odhadovaná cena určovaná len

s poukazom na porovnateľné nehnuteľnosti, k predloženým inzerátom uviedol, že ide

o ceny stanovené k bližšie nešpecifikovanému dátumu, pričom nereflektujú charakter,

technický stav a umiestnenie porovnateľné s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom tohto

konania (predmetom konania sú nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza kúpalisko, pozn.).

Z rozhodnutia okresného súdu tak jasne vyplývajú dôvody, pre ktoré neakceptoval ceny

uvedené realitnými kanceláriami.

35. Uznesenie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým súd

dospel, nemožno označiť za extrémne svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia.

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, uznesením okresného súdu a postupom, ktoré tomuto uzneseniu

predchádzalo, nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv

a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

37. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol s poukazom

na ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

rozhodnutia okresného súdu, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu