Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 160/2020
PDF · 299.23 KB
No categories available
III. ÚS 160/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,
Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Lukáš Labaš, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Košice II
č. k. 29 C 537/2015-324 z 20. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Lukáš Labaš, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C
537/2015.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní
vedenom na okresnom súde, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ako žalovaný v 23. rade.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 537/2015-172 z 23. mája 2018 žalobu zamietol
a žalovaným v 1. až 23. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej
výške.
4. Okresný súd uznesením č. k. 29 C 537/2015-240 z 18. januára 2019 vydaným
vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) prvým
výrokom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť sťažovateľovi ako žalovanému v 23. rade
trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 467,21 eur a druhým
výrokom žalovaným v 1. až 22. rade náhradu trov konania nepriznal. Pri určení výšky trov
konania sťažovateľa vychádzal zo skutočnosti, že predmetom súdneho sporu bolo určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam, ktorých hodnota je nepochybne oceniteľná
a vyjadriteľná v peniazoch, hodnotu predmetných nehnuteľností by však bolo možné zistiť
len s nepomernými ťažkosťami, preto súd pri určení tarifnej sadzby aplikoval § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
5. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť.
6. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol
okresný súd uznesením č. k. 29 C 537/2015-324 z 20. mája 2019 vydaným sudcom (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje: «Pri danom rozhodnutí ide
o extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich civilné sporové konanie, k čomu došlo
na základe nedostatočnej a nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona - svojvoľné rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia.
Okresný súd Košice II v predmetnom prípade rozhodol o náhrade trov konania
v rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou, čím došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, pričom porušenie je v takej extrémnej miere, že má ústavnoprávnu
rovinu.
Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov
konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces
a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým
právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak súd náhradu
nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľovi nepriznal,
odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.
Konajúci súd neuviedol žiadne relevantné právne ani skutkové závery, ktoré by
odôvodnili aplikáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhlášky“) a nepriznanie trov konania
sťažovateľovi v zákonnej výške.
Rozdiel medzi uplatnenými trovami právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, 2
vyhlášky a priznanými podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky je vo výške takmer
5.000,00 EUR, pričom apelujeme na skutočnosť, že samotný spor trval viac ako 20 rokov.
Z citovaných ustanovení ako aj judikatúry možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec,
resp. právo, ktoré je predmetom daného súdneho konania, peniazmi oceniteľné, potom sa
táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia
vlastníckeho práva k takejto veci.
Tarifná hodnota je v tomto prípade určená hodnotou veci, ktorú predstavuje hodnota
majetku - pozemkov, určenie vlastníckeho práva ktorých je predmetom konania.
Hodnota majetku - pozemkov bola objektívne určená na základe stanovísk o trhovej
cene predmetných pozemkov jednotlivých realitných kancelárii.
Uvedené stanoviská realitných kancelárii o trhovej cene však súd bez rozumných
dôvodov neakceptoval, a pri určení tarifnej sadzby, napriek ustálenej judikatúre najvyšších
súdnych autorít, aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z.z, čím nerešpektoval § 10 ods. 1, 2 vyhlášky a § 9 ods. 1 vyhlášky,
ktoré vylučujú použitie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
Ustanovenie § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. hovorí iba o hodnote veci,
o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, avšak nehovorí o konkrétnom spôsobe výpočtu tejto
hodnoty a nestanovuje povinnosť jej určenia znaleckým posudkom ako konštatuje súd. Súd
pritom arbitrárne v predmetných uzneseniach konštatuje, že aplikácia § 10 ods. 1 ods. 2
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pripadá do úvahy len za ocenenia nehnuteľnosti, o ktorú sa vedie
spor, znaleckým posudkom.
Uvedený záver okresného súdu je priamo v rozpore so súdnou praxou
ako aj Civilným sporovým poriadkom a evidentne spočíva v nesprávnych skutkových
aj právnych záveroch.
Zároveň samotná uplatnená výška trov mala predstavovať aj určitú reparáciu
skutočnosti, že samotné konanie trvalo viac ako 20 rokov.
Ak sa teda súd nestotožnil s predloženými stanoviskami realitných kancelárii a takto
určenú cenu považoval iba za orientačnú a neodzrkadľujúcu skutočnú kúpnu cenu, bol súd
povinný postupovať v intenciách cit. § 264 ods. 1 CSP či § 206 CSP a vykonať odhad
hodnoty veci na základe predložených stanovísk realitných kancelárií Sťažovatelia pritom
v rámci vyčíslenia trov konania určili hodnotu veci priemerom cien, ktoré boli uvedené
v oceneniach realitných kancelárií, čo je zrejmým spravodlivým odhadom hodnoty
nehnuteľnosti.
Zo samotného Civilného sporového poriadku vyplýva, že znalecké dokazovanie je
potrebné iba vtedy, ak na posúdenie skutočností sú potrebné vedecké poznatky a zároveň
pre zložitosť postupu nepostačuje odborné vyjadrenie. Prioritne sa má však vychádzať
z odborných vyjadrení, ktoré na účel daného konania predstavujú práve stanoviská
realitných kancelárii.
Hodnotu veci možno určiť rôznymi spôsobmi, pričom jeden zo spôsobov je aj určenie
ceny odhadom (s uvedeným počíta aj ustanovenie § 264 ods. 1 CSP), resp. priemerom cien
obdobných pozemkov v danej oblasti či stanoviskom realitnej kancelárie, prieskumom trhu.
Jednotlivé spôsoby možno považovať za vyjadrenie odborne spôsobilej osoby, ktoré sú
na ocenenie nehnuteľnosti postačujúce. Znalecký posudok nemožno považovať za jediný
spôsob určenia hodnoty nehnuteľnosti.
Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal
so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty...
Okresný súd Košice II si vytvoril vlastné právne závery v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, kedy napriek jednoznačnej právnej úprave a súdnej praxe
núti účastníkov konania pre spracovanie znaleckého posudku na ocenenie veci, ktorá bola
predmetom sporu napriek tomu, že právna úprava znalecký posudok vôbec nevyžaduje.»
8. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé prejednanie veci
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 29 C 537/2015-324 z 20. mája 2019 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Zároveň žiadal priznanie náhrady trov konania.
9. Vec napadla ústavnému súdu 30. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľov spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších
sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec
sťažovateľa prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II
bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu
v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania
pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
19. Podľa § 264 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ak možno hodnotu nárokov alebo hodnotu,
ktorá má byť základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len s nepomernými ťažkosťami
alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho odhadu.
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
20. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesenie okresného
súdu je neodôvodnené, arbitrárne, odkláňa sa od súdnej praxe, súd v predmetnej veci
nesprávne aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky napriek tomu, že predmet konania je
peniazmi oceniteľný, keďže ide o nehnuteľnú vec. Neobstojí záver súdu, že náležite určiť
hodnotu veci by bolo možné len znaleckým posudkom. Súd mal pri určení hodnoty veci
vychádzať z prieskumu trhu.
21. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
22. Ústavný súd uvádza, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ
vytýka primárne nedostatky samotného uznesenia okresného súdu, korešponduje s tou
časťou petitu ústavnej sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha zrušenia uznesenia okresného
súdu. Sťažovateľ síce v petite ústavnej sťažnosti v časti vymedzenia, čím malo dôjsť
k porušeniu označených práv, uviedol len postup okresného súdu, nie aj uznesenie
okresného súdu, avšak ústavný súd v predmetnej veci podrobil prieskumu aj uznesenie
okresného súdu, keďže toto je dovŕšením, výsledkom samotného procesného postupu
okresného súdu, a ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa petitom domáha zrušenia tohto
rozhodnutia.
23. Naproti tomu, pokiaľ sťažovateľ v texte ústavnej sťažnosti uvádza, že došlo
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, k tomuto ústavný súd konštatuje,
že obsahom ústavnej sťažnosti nie sú žiadne tvrdenia, ktorými by sťažovateľ odôvodňoval
porušenie základného práva zakotveného čl. 46 ods. 2 ústavy, pričom predmetný článok
ústavy sťažovateľ ani nepojal do petitu ústavnej sťažnosti v časti vymedzujúcej porušené
práva. Z uvedeného dôvodu ústavný súd poukaz sťažovateľa na čl. 46 ods. 2 ústavy
považoval iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
24. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal, či napadnutým postupom
a uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
26. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.
1997).
27. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je
ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má
vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto
k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,
že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu
aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
28. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov
zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem
by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 248/08).
29. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu
preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti
(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom
svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
30. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
31. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu (body
13 až 18) uviedol:
«V danom prípade súd konštatuje, že vyšší súdny úradník v odôvodnení správne
uviedol, že predmetom tohto súdneho sporu bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľným
veciam bližšie špecifikovaných v žalobnom návrhu žalobcu, pričom ich hodnota je
nepochybne oceniteľná a vyjadriteľná v peniazoch. Pre účely určenia tarifnej odmeny
advokáta podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je potrebné vedieť hodnotu predmetných
nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania právnej služby právnym zástupcom (§ 10 ods. 2
vyhlášky). Rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je totiž hodnota v
okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu poskytnutia právnej
služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby. Tento názor
korešponduje s nálezom Ústavného súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 202/2018.
Na základe uvedeného je zrejmé, že pre účely určenia tarifnej odmeny advokáta podľa § 10
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je potrebné zistiť cenu nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania
právnej služby zástupcom (§ 9 ods. 1 vyhlášky). Len v prípade, ak by nebolo možné hodnotu
nehnuteľných vecí alebo by ju bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami, mohol by
súd pre účely základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzať z § 11
ods. I písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Civilný sporový poriadok, ako správne uviedol
žalovaný v 23. rade vo svojej sťažnosti, pamätá v § 264 na prípady, keď hodnotu nárokov
alebo hodnotu, ktorá má byť základom pre výpočet súdneho poplatku možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Vyššie citované ustanovenie
§ 264 Civilného sporového poriadku ukladá súdu povinnosť v konaní, keď je existencia
nároku zrejmá, avšak jeho výšku nemožno dokazovaním zistiť vôbec alebo len
s nepomernými ťažkosťami, určiť ju na účely trov konania na základe vlastnej úvahy
odhadom. Nemôže ísť o svojvôľu, ale o úvahu, ktorá vyžaduje logické zdôvodnenie, pretože
táto úvaha nahrádza dokazovanie, ktoré je nemožné alebo nepomerne ťažké.
Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aplikácia ust. § 264 Civilného
sporového poriadku prichádza do úvahy za predpokladu, ak hodnotu nárokov (veci) možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec. Hodnotu veci možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami, ak napr. z obsahu spisu nie je zrejmý právne
relevantný podklad, týkajúci sa hodnoty nehnuteľnosti a zisťovanie ich hodnoty len kvôli
rozhodnutiu o nákladoch konania by znamenalo predlžovanie sporu a vynaloženie ďalších
nákladov (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo/2648/2015).
Vyšší súdny úradník správne uviedol, že hodnota nehnuteľností prichádza do úvahy
v prípade, ak je stanovená znaleckým posudkom. Ten však nie je možné použiť
pre preukázanie hodnoty nehnuteľností, t.j. hodnoty sporu nekonečne dlho. Možno
konštatovať, že všeobecná hodnota stanovená v znaleckom posudku je „platná“ v tom
období, v ktorom nedošlo k zmene faktorov, ktoré vplývajú na stanovenie hodnoty
nehnuteľnosti. Keďže faktorov, ktoré vplývajú na všeobecnú hodnotu je veľa, nebude
platnosť všeobecnej hodnoty a tým aj znaleckého posudku dlhá. Táto doba je skôr závislá
od času, ktorý akceptuje inštitúcia (orgán verejnej moci, fyzické a právnické osoby...),
pre ktorej potreby je znalecký posudok vypracovaný (samozrejme pri stave, keď nedošlo
k výrazným zmenám na nehnuteľnosti alebo na trhu s nehnuteľnosťami). Bežne sa tato doba
pohybuje do 1 roka. Z hľadiska výpočtov, ktoré sú potrebné na stanovenie všeobecnej
hodnoty by aj v prípade „zmrazenia“ technického stavu nehnuteľnosti (tzn. nedošlo by
k stavebným zmenám a pod.) a trhu s nehnuteľnosťami (čo je prakticky v dnešnej dobe
nemožné) je najdlhšia doba, počas ktorej by sa výpočet nezmenil doba rovná perióde
aktualizácie koeficientu vývoja cien stavebných prác a materiálov v stavebníctve (vydáva
štatistický úrad Slovenskej republiky), pričom tento sa aktualizuje po kvartáloch
(s 3 mesačným oneskorením) (porovnaj uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
13 C 47/2015-176 z 9. novembra 2017). Súd teda pripúšťa námietku žalovaného v 23. rade.
podľa ktorej znalecký posudok nemožno považovať za jediný spôsob určenia hodnoty
nehnuteľnosti.
Podľa vyjadrenia žalovaného v 23. rade, hodnota majetku - pozemkov bola
objektívne určená na základe stanovísk o trhovej cene predmetných pozemkov jednotlivých
realitných kancelárii. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že žalovaný v 23. rade
prostredníctvom právneho zástupcu doručil podanie (č.l. 227), ktorým reagoval na výzvu
súdu zo dňa 14.11.2018, v zmysle ktorej mal uviesť, na základe čoho vychádzal pri určení
ceny podielu žalovaného v 23. rade k celkovej výmere pozemku vo výške 120 eur/m2.
Žalovaný v 23. rade prostredníctvom právneho zástupcu v tomto podaní uviedol, že
pri určení ceny hodnoty veci vychádzal z odhadu realitnej kancelárie TOBI Reál s.r.o.
založenom na porovnávacej metóde. Súd v tejto súvislosti uvádza, že v realitnej praxi sa
pri stanovení ceny nehnuteľnosti najčastejšie používa komparatívna metóda. Táto metóda je
však založená na princípe porovnania cien nehnuteľností v rovnakom čase, ktoré sú
vzhľadom na svoj charakter, technický stav a umiestnenie porovnateľné.
V nadväznosti na vyššie uvedené súd konštatuje, že vyšší súdny úradník správne
poukázal na skutočnosť, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by v priebehu konania
bolo vykonané znalecké dokazovanie, resp. vyhotovený znalecký posudok na základe
ktorého by bolo možné bez pochybností stanoviť hodnotu nehnuteľností, ktoré boli
predmetom tohto konania o určenie vlastníckeho práva. Navyše je potrebné vedieť hodnotu
predmetných nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania právnej služby právnym
zástupcom. Je teda zrejmé, že súd nemal k dispozícií relevantne určenú hodnotu sporných
nehnuteľností, a teda nemohol podľa nej stanoviť ani sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby, nanajvýš nie podľa odhadovanej ceny jednej realitnej kancelárie. Vo svojej
sťažnosti sa žalovaný v 23. rade odvolával aj na iné ceny nehnuteľnosti v danej lokalite,
pričom k sťažnosti priložil fotokópie inzerátov realitných kancelárií umiestnených na webe.
2 2
Z týchto ponúk vyplýva, že cena za msa v danej lokalite pohybuje od 120 do 275 eur/m.
Tieto však súd považoval za irelevantné, nakoľko ide o ceny stanovené k bližšie
nešpecifikovanému dátumu, pričom nereflektujú charakter, technický stav a umiestnenie
porovnateľné s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom tohto konania.
Hodnotu veci teda možno v danom prípade zistiť len s nepomernými ťažkosťami,
nakoľko z obsahu spisu nie je zrejmý právne relevantný podklad, týkajúci sa hodnoty
nehnuteľnosti. Nepomernými ťažnosťami pri zisťovaní hodnoty veci alebo práva v
peniazoch sa tu má na mysli taký stav. kedy by z dôvodu stanovovania hodnoty veci či práva
došlo k vzniku neprimeraných nákladov. V tomto štádiu konania by bolo neúčelné, aby bol
vypracovaný znalecký posudok za účelom oceňovania nehnuteľnosti, keďže konanie
v predmetnej veci je už právoplatne skončené. Ako už bolo uvedené vyššie, zisťovanie ich
hodnoty len kvôli rozhodnutiu o nákladoch konania by znamenalo predlžovanie sporu
a vynaloženie ďalších nákladov, teda napr. na vyhotovenie znaleckého posudku. Žalovaný
v 23. rade vo svojej sťažnosti síce správne poukázal na to, že znalecký posudok je odhadom
ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu
v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď predávajúci i kupujúci budú konať
s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená
neprimeranou pohnútkou. Súd však konštatuje, že znaleckým posudkom sa objektívnejšie
posudzujú všetky podmienky v čase spracovania posudku a zohľadňujú technický stav, vplyv
trhu, ekonomické vplyvy a iné špecifické faktory, ktoré realitná kancelária, najmä
s ohľadom na povahu nehnuteľností, ktoré boli predmetom tohto konania, nemusí vo svojej
cenotvorbe zohľadniť. V tomto prípade by podľa názoru súdu mohla prísť do úvahy
aplikácia ust. § 264 CSP, avšak súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v 23. rade,
podľa ktorého mal súd, za účelom svojho odhadu, sám urobiť prieskum trhu, resp. zistiť
cenu nehnuteľností alebo požiadať o stanovisko súdom vybrané realitné kancelárie, tak
aby určil hodnotu veci a vedel svoj postup odôvodniť. Súd má za to, že odhad
podľa ust. § 264 CSP možno urobiť len na základe vlastnej úvahy a to z podkladov,
ktoré má k dispozícií v čase rozhodovania, čo je v konečnom dôsledku v súlade s čl. 11
ods. 4 CSP, podľa ktorého súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli
najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti
ustanovené zákonom. Zisťovanie hodnoty nehnuteľností zo strany súdu, ktoré boli
predmetom tohto konania, ku dňu začatia poskytovania právnej služby právnym zástupcom
by v konečnom dôsledku viedli len k zbytočným prieťahom, pričom vlastný odhad ceny
týchto nehnuteľností zo strany súdu bez zohľadnenia ich charakteru, technického stavu,
umiestnenia a bez iných relevantných podkladov by sa v tomto prípade mohol javiť ako
značná svojvôľa. Navyše by šlo o odhad v komplikovanej situácii s prihliadnutím na stav
konania ako aj v ňom uplatňovaný nárok (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. mája 2018 pod sp. zn. IV. ÚS 341/2018-23).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že v tomto prípade bolo
možné za účelom určenia výšky náhrady trov konania vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., nakoľko hodnotu veci je možné zistiť len s nepomernými
ťažkosťami, preto v súlade s cit. zák. ustanoveniami rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto uznesenia a sťažnosť žalovaného v 23. rade proti uzneseniu č.k. 29C/537/2015 - 240
zo dňa 18.1.2019 ako nedôvodnú zamietol (§ 250 ods. 1 CSP).»
32. Ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v uznesení dostatočne zdôvodnil,
prečo považoval hodnotu veci za určiteľnú len s nepomernými ťažkosťami,
prečo neprihliadol na ocenenie nehnuteľností realitnou kanceláriou predložené
sťažovateľom ako ani na cenu iných nehnuteľností uvedených v inzerátoch priložených
k sťažnosti. Tiež vysvetlil, prečo sám nepristúpil k určeniu hodnoty veci odhadom v zmysle
§ 264 CSP a nevyžiadal si eventuálne ďalšie podklady pre určenie hodnoty veci, pričom
na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22 Cdo 2648/2015 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 341/2018.
33. Nemožno konštatovať, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní odklonil
od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 583/2013, na ktoré sťažovateľ poukazoval,
pretože okresný súd vo svojom uznesení nepoprel, že v predmetnom konaní o určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti je predmet konania peniazmi oceniteľný, naopak, vyslovene
uviedol, že hodnota predmetu konania je vyjadriteľná v peniazoch (bod 24 uznesenia
vyššieho súdneho úradníka, bod 13 uznesenia okresného súdu). Okresný súd však dospel
k záveru, že aj keď v danom konkrétnom prípade hodnota nehnuteľností je síce vyjadriteľná
v peniazoch, k určeniu hodnoty by bolo možné dospieť s ohľadom na stav konania,
charakter nehnuteľností len s nepomernými ťažkosťami, čo vyústilo do aplikácie § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky, ktorá upravuje základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby nielen pre situáciu, keď nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch,
ale aj v prípade, ak hodnotu možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Okresný súd
v konečnom dôsledku aplikoval právnu normu, ktorá bola relevantná v danej procesnej
situácii (ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami). Ústavný súd uvádza, že v náleze ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 583/2013 nebola riešená problematika určenia hodnoty veci s nepomernými
ťažkosťami či odhadu hodnoty veci súdom. Za týchto okolností skutočnosť, že okresný súd
sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 583/2013
v uznesení nevysporiadal, nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
34. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia všeobecných súdov,
ktoré v konaniach o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pri rozhodovaní o výške
náhrady trov konania aplikovali § 10 ods. 1 vyhlášky a pri určení hodnoty veci vychádzali
z prieskumu trhu, k tomuto ústavný súd uvádza, že ak všeobecný súd vo viacerých
konaniach obdobnú či rovnakú problematiku odlišne právne posúdi, neznamená to, že každá
taká odlišnosť je porušením základného práva v rovine ústavnoprávnej, a teda by mala viesť
k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí (I. ÚS 231/2016). Okresný súd k predloženému
ohodnoteniu veci realitnou kanceláriou uviedol, že toto nie je postačujúce, ohodnotenie je
založené na komparatívnej metóde, na základe ktorej je odhadovaná cena určovaná len
s poukazom na porovnateľné nehnuteľnosti, k predloženým inzerátom uviedol, že ide
o ceny stanovené k bližšie nešpecifikovanému dátumu, pričom nereflektujú charakter,
technický stav a umiestnenie porovnateľné s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom tohto
konania (predmetom konania sú nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza kúpalisko, pozn.).
Z rozhodnutia okresného súdu tak jasne vyplývajú dôvody, pre ktoré neakceptoval ceny
uvedené realitnými kanceláriami.
35. Uznesenie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým súd
dospel, nemožno označiť za extrémne svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia.
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, uznesením okresného súdu a postupom, ktoré tomuto uzneseniu
predchádzalo, nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv
a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
37. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol s poukazom
na § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie
rozhodnutia okresného súdu, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu