Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 202/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti

DOLIS s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Ivanom

Bojnom, Levárska 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -479 z 29. novembra 2017

za účasti Krajského súdu v Bratislave takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti DOLIS s. r. o. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -479 z 29. novembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -479 z 29. novembra

2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

DOLIS s. r. o. trovy konania v sume 145,58 € (slovom stoštyridsaťpäť eur a päťdesiatosem

centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Ivana Bojnu, Levárska 11, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DOLIS s. r. o., Grösslingová 45,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Ivanom Bojnom,

Levárska 11, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -479 z 29. novembra 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Okresný súd Bratislava IV

(ďalej aj ako „Okresný súd“) v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu (v ďalšom texte aj ako

„žalobca“) proti žalovanému: Generali poisťovňa a. s., so sídlom Lamačská cesta 3/A,

841 04 Bratislava, , o zaplatenie 6 039,46 eur s príslušenstvom, sp. zn.

, dňa 30. 6. 2016 vydal uznesenie, ktorým rozhodol o náhrade trov konania,

a to tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady súdneho

poplatku vo výške 198,95 eura, náhrady trov dôkazu vo výške 197,22 eura a náhrady trov

právneho (ďalej ako

„OSP“) v spojení s . Žalobca vzal v konaní žalobu čiastočne späť po tom,

ako žalovaný uhradil časť žalovanej sumy. Okresný súd to pre účely náhrady trov konania

hodnotil ako neúspech žalobcu a náhradu trov konania preto priznal žalobcovi. V konaní

žalobca pôvodne žaloval sumu 5 699,46 eur z titulu nevyplateného poistného plnenia,

z ktorej Okresný súd v meritórnom rozsudku v konaní nepriznal sumu 59,12 eur,

a sumu 340,- eur, ktorá predstavuje náklady na znalecký posudok (spolu 60 039,46 eur,

z ktorých súd priznal 5 980,34 eur). Výšku tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby

náhrady trov právneho zastúpenia teda Okresný súd určil v zmysle

zo sumy 5 980,34 eur, ktorá predstavuje súdom priznané plnenie, ktoré pozostáva

zo sumy 2 829,17 eur a 2811,17 eur, ktoré žalovaný uhradil po podaní žaloby z titulu

nevyplateného poistného plnenia a sumy 340,- eur, ktorá predstavuje náklady na znalecký

posudok.“

Proti uvedenému uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV podal žalovaný včas

odvolanie v časti rozhodnutia týkajúcej sa náhrady trov konania. Žalovaný v odvolaní

okrem iného uviedol, že podľa neho Okresný súd Bratislava IV nepostupoval správne,

keď pri určovaní výšky tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzal zo sumy

5 980,34 eur. Podľa žalovaného mal súd po zaplatení časti istiny a späťvzatí žaloby,

vychádzať pri úkonoch uskutočnených po späťvzatí žaloby zo sumy zníženej o sumu, o ktorú

bola späťvzatím znížená žalovaná suma. Žalovaný v odvolaní vyjadril názor, podľa ktorého

sa má v prípade čiastočného späťvzatia žaloby po zaplatení žalovaným, suma, z ktorej sa

vychádza pri určovaní výšky tarifnej odmeny pomerne znižovať za úkony uskutočnené po

čiastočnom späťvzatí žaloby.

Krajský súd Bratislava (ďalej ako „Krajský súd“) rozhodol o odvolaní uznesením

zo dňa 29. 11. 2017. sp. zn. (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že zmenil

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV, takým spôsobom, že sumu trov právneho

zastúpenia, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi znížil zo sumy 2699,89 eura na

sumu 1 914,06 eura. Vo svojom rozhodnutí sa stotožnil s názorom žalovaného a svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že „ak v priebehu konania došlo k zmene predmetu sporu, nie je

možné za základ pre určenie výšky tarifnej odmeny za všetky úkony právnej služby,

považovať iba priznané plnenie, no je nevyhnutné v prípade každého úkonu právnej služby

zohľadniť, aká bola hodnota predmetu poskytnutia právnej služby v čase vykonaného

predmetného úkonu právnej služby.“ Krajský súd teda pri stanovovaní výšky tarifnej

odmeny pri úkonoch uskutočnených po späťvzatí žaloby vychádzal z výšky priznanej sumy

zníženej o sumu, ktorá bola vzatá späť. Pri úkonoch, ktoré boli uskutočnené pred

čiastočným späťvzatím žaloby teda Krajský súd vychádzal z priznanej sumy, avšak pri

úkonoch vykonaných po čiastočnom späťvzatí žaloby vychádzal zo sumy pomerne zníženej.

Podľa nášho názoru Krajský súd rozhodol v rozpore zo zákonom (tým, že nepriznal časť

uplatnených trov právneho zastúpenia) a svoje rozhodnutie navyše dostatočne neodôvodnil,

keď v odôvodnení rozhodnutia iba skonštatoval nesprávnosť rozhodnutia Okresného súdu

a správnosť argumentácie žalovaného... V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR

všeobecné súdy nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

musia odpovedať na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ (napr. ). Nevysporiadaním sa s ťažiskovou

právnou argumentáciou žalobcu v odôvodnení napadnutého uznesenia Krajský súd uvedené

nesplnil...

Napadnuté uznesenie podľa nášho názoru nemá oporu v zákone. Pomerné znižovanie

základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta je v rozpore s druhá veta

a vyhlášky č. , podľa ktorých sa pri zastupovaní v občianskom

konaní „za tarifnú hodnotu považuje výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,

ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.“ Výška

základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta sa teda určuje ku dňu začatia poskytovania

právnej služby... Určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta súdom podľa § 142

ods. 3 , t. j. vo výške súdom priznaného plnenia za subsidiárneho použitia

vyhlášky č. , čiže ku dňu začatia poskytovania právnej služby, predstavuje

v súdnej praxi už všeobecne zaužívaný postup (napr. nález , uznesenie

, rozsudok NS SR, sp. zn. , rozsudok KS BA, sp. zn.

). Späťvzatie žaloby v častiach uhradených žalovaným zapríčinil žalovaný

tým, že neplnil riadne (včas a v správnej výške), preto žalobcovi podľa § 146 ods. 2 veta

druhá patrí odmena za právnu službu tak, ako si ju vyčíslil v podaní, a to vzhľadom na

skutočnosť, že súd žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania podľa .

Správnosť takéhoto postupu konštatoval Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn.

3M Obdo 6/2010.»

3. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila presvedčenie, že „Krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého uznesenia rovnako nevysporiadal s doterajšími

rozhodnutiami všeobecných súdov SR a Ústavného súdu SR venujúcimi sa právnemu

posúdeniu rovnakej otázky. Určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta súdom

podľa , t. j. vo výške súdom priznaného plnenia za subsidiárneho použitia

vyhlášky č. , čiže ku dňu začatia poskytovania právnej služby,

predstavuje ustálenú súdnu prax, na čo žalobca poukázal už vo vyjadrení k odvolaniu

zo dňa 18. 06. 2016 (str. 2 vyjadrenia), pričom uviedol aj niekoľko rozhodnutí všeobecných

súdov SR a Ústavného súdu SR, podporujúcich jeho tvrdenie. Žalobca vo vyjadrení taktiež

poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR. sp. zn. , v ktorom sa Najvyšší

súd SR zaoberal otázkou určenia výšky tarifnej odmeny v prípade čiastočného späťvzatia

žaloby po uhradení časti žalovanej sumy žalovaným. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd

SR stanovil, že pomerné znižovanie výšky tarifnej odmeny o sumu, ktorá bola vzatá späť

po zaplatení, nemá oporu v zákone.“. Podľa názoru sťažovateľky „Diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavne neudržateľná (, m. m. , ,

).“.

4. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základne práva sťažovateľa DOLIS s.r.o. podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. -479 z 29. 11. 2017 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -479 z 29. 11. 2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi spoločnosti DOLIS s.r.o. priznáva finančné zadosťučinenie

v sume 1.500 €, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľovi

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi DOLIS s.r.o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 145,58 € (slovom stoštyridsaťpäť eur a päťdesiatosem centov), ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Ivana Bojnu

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Uznesením č. k. -31 z 8. marca 2018 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

6. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval krajský súd na

vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda krajského

súdu prípisom sp. zn. z 11. mája 2018, v ktorom najmä uviedol:

„Pokiaľ ide o spôsob určenia sumy priznanej náhrady trov právneho zastúpenia

podľa vyhl. v prípade, ak v priebehu súdneho konania došlo k zmene

predmetu sporu v dôsledku čiastočných späťvzatí žaloby, v tomto smere i naďalej senát

8Co zotrváva na právnom názore, že nie je možné za základ na určenie sumy tarifnej

odmeny za všetky úkony právnej služby považovať iba priznané plnenie, je ale nevyhnutné

v prípade každého úkonu právnej služby zohľadniť, aká bola hodnota predmetu poskytnutia

právnej služby v čase (dobe) vykonaného predmetného úkonu právnej služby. Opačný

výklad by totiž viedol k absurdným záverom.

Pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že správnosť jeho právneho názoru,

podľa ktorého je i v prípade postupného čiastočného späťvzatia žaloby v priebehu sporu

nevyhnutné vychádzať zo sumy, v akej bolo plnenie uplatnené pôvodne podanou žalobou,

potvrdzujú: Nález ÚS SR vo veci pod č. , uznesenie ÚS SR vo veci

č. a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. ,

ktoré podľa názoru sťažovateľa reprezentujú zaužívaný postup. Ide o tvrdenie zjavne

neopodstatnené.

Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky a aj Krajský súd

v Bratislave totiž v uvedených konaniach vyslovili právne závery výlučne k posúdeniu

otázky, či v daných veciach, vzhľadom na tam ustálený skutkový stav veci, na účel ustálenia

sumy tarifnej odmeny advokáta je alebo nie je možné hodnotu predmetu poskytnutej právnej

služby, teda predmetu sporu v danej veci, vyjadriť v peniazoch; vôbec sa však nevyjadrili

k otázke určenia sumy trov právneho zastúpenia, v ktorom je predmetom sporu vyčíslený

peňažný nárok a v priebehu konania dôjde k čiastočnému späťvzatiu žaloby.

I pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , v uvedenom rozhodnutí dovolací súd nepochybne nevyslovil, že by

pomerné znižovanie sumy tarifnej odmeny o späťvzatú časť žaloby nemalo oporu v zákone,

keď jeho odôvodnenie žiadny obsiahlejší právny rozbor, ani právne závery tvrdené

sťažovateľom neobsahuje.

Z uvedeného dôvodu, keď z vyššie citovaných rozhodnutí žiadne právne závery

relevantné na rozhodnutie o trovách konania v danom odvolacom konaní sp. zn.

nevyplývali, odvolací súd nepovažoval za potrebné osobitne sa nimi

zaoberať.

Navyše, odvolací súd si nie je vedomý, že by v danej otázke, relevantnej na

rozhodnutie o podanom odvolaní bola, tak ako tvrdí sťažovateľ, súdna prax ustálená.

Sťažovateľ preto vo svojej ústavnej sťažnosti nedôvodné namietal, že odvolací súd

zasiahol do jeho práva na spravodlivý proces tým, že rozhodol v rozpore so zaužívanou

súdnou praxou bez toho, aby svoje odlišné právne závery riadne odôvodnil. Preto, ako už

bolo uvedené, podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľa považuje vo veci

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , za nedôvodnú.

S týmto vyjadrením zo dňa 09. 05. 2018 sa v celom rozsahu

stotožňujem.“

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľka v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť

je citovaná v časti I tohto nálezu, namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu,

ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania iniciovaného žalobou sťažovateľky

o zaplatenie peňažnej sumy, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v ods.

1 dohovoru.

9.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľky v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania

je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa , resp. podľa dohovoru môže rozhodnutím,

ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46

ods. 4 a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu,

resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ). Obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska).

11. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich , resp.

dohovorom garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov

konania, je však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý, vychádzajúc

z toho, že problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania

pristupuje iba výnimočne, a to napr. vtedy, keď zistí, že v posudzovanej veci došlo

k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak

zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj

m. m. , , , , ). V súlade

s označenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal aj sťažovateľkou namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

napadnutým uznesením krajského súdu.

12. Sťažovateľka v sťažnosti namieta (podľa nej) nesprávny postup krajského súdu

pri vyčíslení výšky (právoplatne priznaného) nároku na náhradu trov konania.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri vyčíslení trov právneho

zastúpenia sťažovateľky vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny určenej podľa § 10

ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), teda (ako konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia)

z hodnoty predmetu poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonaného predmetného

úkonu právnej služby.

13.1 Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa

tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,

ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

13.2 Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

14. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania

rozhodovanie o žalobe o zaplatenie peňažnej sumy. V priebehu konania sťažovateľka vzala

dôvodne podanú žalobu čiastočne späť pre správanie žalovanej, ktorá vykonala čiastkové

úhrady v prospech sťažovateľky až po začatí konania (po podaní žaloby), čo možno pre

účely rozhodovania o náhrade trov konania hodnotiť ako neúspech žalovanej v tejto časti

a zároveň ako úspech sťažovateľky (žalobkyne). Ústavný súd vo vzťahu k námietke

sťažovateľky poukazuje na § 10 ods. 2 vyhlášky, z ktorého vyplýva, že za tarifnú hodnotu

sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí

poskytovania právnej služby. Teda rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je

hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu

poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej

služby.

15. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

zvolil pri vyčíslení trov právneho zastúpenia, vychádzajúc z hodnoty predmetu poskytnutia

právnej služby v čase (dobe) vykonaného predmetného úkonu právnej služby, nie bežný

spôsob v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, keď v napadnutom uznesení nesprávne

aplikoval právnu normu (§ 10 ods. 2 vyhlášky), v dôsledku čoho došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

III.

16. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

17. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

18. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

19. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu

č. k. -479 z 29. novembra 2017 boli porušené základné právo sťažovateľky

podľa a jej právo podľa dohovoru, rozhodol zároveň podľa

a aj o zrušení označeného

rozhodnutia všeobecného súdu a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po zrušení napadnutého

uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný

opätovne rozhodnúť o trovách konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného

súdu vyjadrenými v tomto náleze ( ).

20. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

21.1 Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania spojených

s jej právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu). Za základ pre určenie

tarifnej odmeny sťažovateľka považovala rozdiel medzi trovami priznanými Okresným

súdom Bratislava IV a zníženými krajským súdom. Sťažovateľka si uplatnila odmenu za

jeden úkon právnej služby vo výške 51,45 € a režijný paušál vo výške 9,21 € spolu s daňou

z pridanej hodnoty. Sťažovateľka si neuplatnila tarifnú odmenu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky,

ktorá je vo veciach zastupovania pred ústavným súdom vo výške jednej šestiny

výpočtového základu za jeden úkon právnej služby, a teda si uplatnila tarifnú odmenu

v nižšej výške, ako jej umožňovala vyhláška. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa § 20

ods. 4 viazaný návrhom sťažovateľky, priznal jej náhradu trov

konania vo výške 145,58 € uplatnenej sťažovateľkou.

21.2 Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

21.3 Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

22.1 Nad rámec tohto nálezu ústavný súd konštatuje, že z hľadiska predmetu sporu

v duchu zásady „ratione valoris“ (v rámci tzv. majetkového cenzusu) ide síce v prípade

sťažovateľky o vec, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako tzv. bagateľnú vec, čo by za

daných okolností vzhľadom už na samotný predmet sporu z hľadiska doterajšej judikatúry

ústavného súdu zakladalo dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokúvaní, keďže účinný od 1. júla 2016 v

vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na

základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, a teda za bežných okolností by

nebol pripustený ani prieskum v rovine ústavného súdnictva, avšak vzhľadom na

jednoznačnú právnu úpravu uvedenú v § 10 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorej „za tarifnú

hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri

začatí poskytovania právnej služby“ (bližšie body 13 a 14 tohto odôvodnenia), iný výklad

nie je možné pripustiť.

22.2 Pri rezignácii, resp. zdržanlivosti ústavného súdu len z dôvodu tzv.

„bagateľnosti“ nevysloviť svoj právny názor v tejto konkrétnej veci by následne vzhľadom

na jej povahu spojenú s budúcim rozhodovaním všeobecných súdov mohlo dôjsť vzhľadom

na rozsah tejto agendy k nežiaducemu a extrémnemu vybočovaniu zo štandardov, ktoré sú

určené pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie

(m. m. , m. m. ). Z uvedených dôvodov ústavný súd vec

najskôr prijal na ďalšie konanie a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

nálezu.

23. Na záver ale ústavný súd považuje za žiaduce konštatovať, že súčasná právna

úprava, ktorá neumožňuje v konaní pred všeobecnými súdmi korigovať nesprávne

(nezákonné) rozhodnutie prvostupňového súdu o výške trov konania, ktoré z povahy veci

podlieha ústavnej ochrane v zmysle , zbytočne zaťažuje ústavný súd

rozhodovaním o veciach, ktoré by inak mali byť z hľadiska jeho ústavného postavenia

a priori z jeho právomoci vylúčené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018