Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 635/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. marca

2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená podaním

doručeným 22. decembra 2014, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. júna 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 13. júna 2011“) a rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu z 28. júna 2012“) najvyšší súd napadnutým rozsudkom mimoriadne dovolanie

zamietol a sťažovateľa zaviazal žalovanej uhradiť trovy dovolacieho konania v sume

70,90 €.

V veci vedenej pod sp. zn. sa sťažovateľ voči žalovanej domáhal

na okresnom súde zaplatenia odmeny za právnu pomoc, ktorú jej poskytol v (inom)

občianskom súdnom konaní v sume 1 213,90 € (neskôr sťažovateľ pred prvým

pojednávaním žalobu v časti o zaplatenie sumy 287,13 € vzal späť, preto okresný súd

konanie v tejto časti zastavil). Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene

žalovanej podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne

žalobu a jej doplnenie a vykonaním týchto úkonov poskytol žalovanej právnu pomoc

advokáta. Rovnako spornou medzi účastníkmi konania nebola ani skutočnosť, že medzi

nimi nikdy nedošlo k dohode o spôsobe ani výške zmluvnej odmeny advokáta za poskytnuté

právne služby. Keďže v posudzovanom prípade nebola odmena sťažovateľa za poskytnutie

právnych služieb v intenciách § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) dohodnutá, prichádzala

do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena advokáta, ktorá sa riadi § 9 až § 14 vyhlášky.

Spornou medzi účastníkmi konania tak zostala otázka, či sa v danom prípade bude

na odmenu advokáta aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky, t. j. v závislosti od výšky peňažného

plnenia, ktorého sa právna služba týka, alebo je aplikácia uvedeného ustanovenia vylúčená,

pretože nie je možné vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa

odmena advokáta určí podľa zásad § 11 ods. 1 vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu.

2

Okresný súd v zamietajúcom rozsudku z 13. júna 2011 dospel k záveru, že pri začatí

poskytovania právnej služby išlo o nárok, ktorý v čase podania návrhu bol oceniteľný

v peniazoch, konkrétna výška požadovaného plnenia však určená nebola, medzi účastníkmi

nedošlo k uzavretiu dohody o určení spôsobu výpočtu a výšky odmeny advokáta, a preto

z tohto dôvodu bol okresný súd toho názoru, že odmenu advokáta za poskytnuté právne

služby treba určiť v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky.

Rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012 bol odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu z 13. júna 2011 v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdený.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľ výšku zľavy z ceny diela

a ani cenu diela nešpecifikoval, pričom hodnota sporu sa mala podľa návrhu na začatie

konania určovať v konaní až znaleckým dokazovaním, je teda zrejmé, že pri podaní návrhu

na začatie konania nebolo možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. Keďže

tarifná hodnota veci rozhodujúca pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle

§ 10 vyhlášky sa v čase úkonov právnej služby nedala zistiť, podľa názoru odvolacieho

súdu sťažovateľovi vznikol nárok na odmenu vo výške 1/13 výpočtového základu v zmysle

§ 11 ods.1 vyhlášky. Uvedený záver podľa odvolacieho súdu potvrdzuje aj skutočnosť,

že samotný sťažovateľ túto sumu explicitne nevyjadril v žalobnom petite a odvolával sa

na nedostatočnú súčinnosť žalovanej. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 13. júna 2011 vo vzťahu k nepriznaniu odmeny

za návrh na vykonanie poznámky a za doplnenie návrhu, na ktoré v tejto časti odkázal.

Námietku sťažovateľa o nedostatočnej súčinnosti zo strany žalovanej považoval odvolací

súd za nepreukázanú. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa

teoretickej možnosti žalovanej dozvedieť sa o nároku žalobcu v deň podania návrhu

na súde, pretože za kvalifikovanú žiadosť žalobcu ako veriteľa v zmysle § 563 Občianskeho

zákonníka voči žalovanej považoval doručenie žalobného návrhu žalobkyni. Krajský súd sa

tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania podľa § 142

ods. 2 .

Generálny prokurátor vyhovel podnetu sťažovateľa a mimoriadnym dovolaním

napadol rozsudok okresného súdu z 13. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu

3

z 28. júna 2012 okrem výroku, ktorým bolo konanie zastavené a ktorým sa sťažovateľovi

vrátil súdny poplatok. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté. Najvyšší súd v ňom okrem iného uviedol,

že sťažovateľ a ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavu

o hodnote poskytovanej právnej služby, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch,

pričom k jeho skutočnému vyčísleniu reálne nedošlo v čase trvania právneho zastúpenia.

Pokiaľ teda nebola hodnota predmetu sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri

začatí súdneho konania, resp. v dobe začatia poskytovania právnej služby, tak ako to má

na mysli § 10 ods. 2 vyhlášky, je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné dospieť len

k jedinému logickému záveru, a to že hodnotu predmetu poskytovania právnej služby nie je

možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo podľa názoru najvyššieho súdu potrebné odmenu

počítať podľa tarifnej sadzby podľa § 11 ods. 1 vyhlášky.

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa spôsobu určenia

tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru,

že všeobecné súdy nesprávne vyložili § 11 ods. 1 vyhlášky. V danej veci bol podľa jeho

názoru aj pri začatí poskytovania právnych služieb predmet sporu vždy oceniteľný

a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Skutočnosť,

že v čase udelenia splnomocnenia sťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určená

výška požadovanej zľavy z ceny diela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolo

možné vyjadriť v peniazoch, resp. zistiť s nepomernými ťažkosťami. Práve naopak,

doplnením žaloby, a to upravením jej petitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárok

žalovanej (v danom spore vystupujúcej ako žalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnota

sporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena diela bola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu veci

alebo práva vyjadriť v peniazoch, použije sa ako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13

výpočtového základu. V danom spore však bolo uplatňované právo vždy vyjadriteľné

peniazmi a podaním z 29. júna 2006 bol nárok percentuálne kvantifikovaný, na základe

čoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sa v konaní ďalej uplatňovala a naďalej aj

uplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnoty uplatňovaného práva v peniazoch, čo

vylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 vyhlášky. S poukazom na tieto skutočnosti je sťažovateľ toho

názoru, že správne požadoval aplikovať na výpočet tarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1

a 2 vyhlášky.

4

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje aj na rozhodnutia iných krajských súdov

vo veciach, v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalším

žalobcom, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčíne

sp. zn. , Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. , Krajský súd

v Prešove sp. zn. ). V doplnení sťažnosti z 15. decembra 2014 sa opiera ďalej

o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2014, ktorým

na základe mimoriadneho dovolania sa dospelo k záveru zhodnému s právnym názorom

sťažovateľa. Aj v tomto prípade išlo o uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednému

zo žalobcov, ktorého zastupoval v konaní vedenom okresným súdom v rámci žaloby

o priznanie zľavy z ceny.

Sťažovateľ je toho názoru, že „závery dovolacieho súdu bez náležitého vyhodnotenia

nereflektujú jeho argumentáciu, podľa ktorej v danej veci je a aj pri začatí poskytovania

právnych služieb bol predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy

možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí, pričom právne posúdenie otázky, že hodnotu

predmetu poskytovania právnej služby v prerokovávanej veci nie je možné vyjadriť

v peniazoch a preto je potrebné odmenu vypočítať podľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11

ods. 1 vyhlášky vychádza zo striktne formálneho výkladu tohto ustanovenia. V dôsledku

uvedených skutočností postup a rozsudok dovolacieho súdu porušili požiadavku

spravodlivosti a materiálnej ochrany práv sťažovateľa, sú neodôvodnené a arbitrárne,

vyúsťujúce do porušenia práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil základné právo podľa

Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

5

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2014 vydaný

v konaní vedenom pod sp. zn.: zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť

trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 €... na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Pavla Čičmanca – advokáta...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

6

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciu § 10

ods. 2 vyhlášky a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov, ako aj iné

rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.

Podľa názoru najvyššieho súdu základom na vyriešenie sporu je posúdenie predmetu

právnej služby poskytnutej sťažovateľom ako advokátom. Žalovaná v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny diela

v zmysle . Išlo teda o nárok zo zodpovednosti za vady

v dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej má

charakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnom

vyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky pre určenie tarifnej

hodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatia

7

poskytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, ale

taktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmete

právnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy). Toto

pravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohla

nastať následne po začatí poskytovania právnej služby pri zmene hodnoty predmetu

poskytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku veci

a pod.). Pokiaľ by súd podľa názoru najvyššieho súdu aplikoval na danú vec taký výklad

§ 10 ods. 2 vyhlášky, aký sa presadzuje v mimoriadnom dovolaní, potom by pri posúdení

konkrétneho znenia žalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie je

oceniteľný v peniazoch (pôvodný žalobný petit skoncipovaný sťažovateľom znel

na povinnosť poskytnúť zľavu z ceny diela). Preto nemožno úvahu uvedenú v

mimoriadnom dovolaní považovať za správnu, čomu nasvedčuje aj § 18 ods. 4 vyhlášky

(účinné od 1. septembra 2009), podľa ktorého je advokát povinný v priebehu poskytovania

právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny

za úkon právnej služby ešte pred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslom

zákonodarcu v tomto smere bolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby sa

tak odmena za poskytovanie právnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchu

advokáta, aby ešte pred začatím poskytovania právnej služby oznámil potenciálnemu

klientovi hodnotu svojich služieb, najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svoje

právne služby odmenu v závislosti od výšky peňažného plnenia od počiatku ich

poskytovania (v bežnej praxi nejde o štandardný postup), a s ohľadom na také vysoké sumy

ako v tomto prípade, aby klient ako spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne

informovane sa rozhodnúť, či advokátove služby využije alebo nie. Treba tiež poukázať

na to, že v posudzovanom prípade nejde o nemožnosť či nepomerné ťažkosti pri určení

výšky požadovanej zľavy. Samotný sťažovateľ ako osoba znalá práva si musel byť vedomý,

že žalobný petit, tak ako ho formuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že tak ako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovania

právnej služby nemali predstavu o jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné

v peniazoch, pričom k jeho skutočnému vyčísleniu reálne nedošlo počas trvania právneho

zastúpenia. Tento záver vyplýva z formulácie žalobného petitu (povinnosť poskytnutia

zľavy z ceny diela stanovenej znaleckým posudkom), ktorá dokazuje skutočný úmysel

sťažovateľa požadovať za poskytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažného

8

plnenia, ale z neurčitého základu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzal

z vyúčtovania svojich doterajších právnych služieb podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Pokiaľ teda

nebola hodnota predmetu sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatí

súdneho konania, resp. v dobe začatia poskytovania právnej služby, tak ako to má na mysli

§ 10 ods. 2 vyhlášky, je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to že hodnotu

predmetu poskytovanej právnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo

potrebné vypočítať odmenu podľa tarifnej sadzby § 11 ods. 1 vyhlášky. Iný záver by mal

za následok neakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokáta

za vykonané úkony právnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná

a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie

označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že nemôžu byť pochybnosti

o tom, že v zastupovanej veci žalovaná ako sťažovateľova klientka uplatňovala v zásade

taký nárok, ktorého hodnota bola vyjadriteľná v peniazoch, a to bez nepomerných ťažkostí.

Preto pri doslovnom výklade § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 vyhlášky možno sťažovateľov právny

názor považovať za správny. Zároveň za nespornú skutočnosť treba považovať aj to,

že sťažovateľ pri zastupovaní žalovanej v rámci ním skoncipovanej žaloby (v ktorej ako

žalobcovia vystupovali aj ďalšie subjekty takisto zastúpené sťažovateľom ako advokátom)

uplatnený nárok na zľavu z ceny pri podaní žaloby nešpecifikoval (či už peňažným

vyjadrením alebo percentuálnym pomerom či zlomkom).

Za daného stavu treba závery najvyššieho súdu považovať za správne. Prihliadol totiž

nielen na doslovné znenie dotknutých ustanovení vyhlášky, ale aj na konkrétne okolnosti

prípadu.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že (ako na to správne poukazuje najvyšší súd)

žalobný petit v znení, ako ho sťažovateľ (ktorého bolo treba považovať ako advokáta

9

za kvalifikovaného právneho zástupcu) sformuloval, nespĺňal požiadavky materiálnej

vykonateľnosti. Iným slovami, z profesionálneho hľadiska žalobný petit nespĺňal všetky

zákonné požiadavky, čo otvára otázku kvality právnych služieb, ktoré sťažovateľ ako

advokát žalovanej poskytol. Znamená to, že i keby sa mal aplikovať na vec § 10 ods. 2

vyhlášky (ako to požaduje sťažovateľ), sotva by prichádzala do úvahy plná tarifná odmena,

a to vzhľadom na zrejmú nekvalitu poskytovaných právnych služieb.

Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnou

skutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013

z 22. októbra 2014 (prijatom neskôr ako napadnutý rozsudok najvyššieho súdu) sa zaujal

právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa, pričom ide o trovy právneho

zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnom konaní domáhal zľavy z ceny.

O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadne pochybnosti, no napriek tomu

rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázku diametrálne odlišne.

V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1

za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzované

z právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právo

posudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senát

najvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý pred tým vyslovil iný senát

najvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorom

iného senátu súhlasiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho poslaním zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. ,

, ), ktorý je na túto úlohu zmocnený

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len

„zákon o súdoch“ [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)],

resp. jeho plénum a kolégiá, keď mu je okrem iných priznaná aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

10

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Inými slovami, ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (m. m. , , , ), ako

aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že obdobná vec sťažovateľa bola uznesením

ústavného súdu sp. zn. zo 16. apríla 2015 odmietnutá z tých istých

dôvodov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015

11