Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 246/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátska

kancelária, Jelačičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2014. Dátum odovzdania

sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti, ako aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je advokátom, sa ako žalobca domáhal

voči (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 1 379,87 € s prísl. ako odmeny

za právnu pomoc, ktorú jej poskytol.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k.

258 z 18. marca 2011 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi

551,08 €, konanie o zaplatenie časti istiny vo výške 387,24 € bolo zastavené a vo zvyšku

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra

2014 (ktorý bol sťažovateľovi doručený 22. januára 2015) bolo zamietnuté mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uvedeným rozsudkom

okresného súdu a krajského súdu.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene žalovanej podal návrh na

nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne aj žalobu a jej doplnenie.

Práve týmito úkonmi poskytol žalovanej ako advokát právnu pomoc. Rovnako bola

nesporná aj skutočnosť, že medzi nimi nedošlo nikdy k dohode o spôsobe a výške zmluvnej

odmeny a že preto prichádzala do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena. Spornou zostala

otázka, či sa bude na odmenu advokáta aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„tarifa“), teda v závislosti od výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, alebo

je aplikácia tohto ustanovenia vylúčená, pretože nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotu

2

práva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa odmena advokáta určí podľa ustanovenia

§ 11 ods. 1 tarify ako 1/13 výpočtového základu.

Pred prvým pojednávaním vzal sťažovateľ žalobu späť v sume 387,24 €, a preto

v tejto časti bolo konanie zastavené. Okresný súd dospel k záveru, že pri začatí

poskytovania právnej služby išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľný

v peniazoch, hoci konkrétna výška požadovaného plnenia určená nebola. Sťažovateľ totiž

ako advokát zastupoval žalovanú ako jednu z niekoľko desiatok žalobcov v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého sa uplatňoval nárok na zľavu

z ceny vo výške, ktorú sťažovateľ ako právny zástupca žalovanej pri podaní žaloby

nešpecifikoval. Podľa názoru okresného súdu pri začatí poskytovania právnej služby

zo strany sťažovateľa žalovanej išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľný

v peniazoch, avšak konkrétna výška požadovaného plnenia nebola určená. Okresný súd

preto dospel k záveru, že odmenu sťažovateľa za poskytnuté právne služby je potrebné určiť

v zmysle § 11 ods. 1 tarify (teda nie v zmysle § 10 ods. 1 tarify, ako sa toho domáhal

sťažovateľ). Za výpočtový základ pre stanovenie odmeny bolo potrebné považovať sumu

16 381 Sk, ktorá bola priemernou mesačnou mzdou za prvý polrok predchádzajúceho

kalendárneho roka. Preto odmena za jeden úkon právnej služby bola 1 260 Sk ako 1/13

výpočtového základu pre rok 2006. Zároveň podľa § 13 ods. 3 tarify bolo potrebné odmenu

znížiť o 20 % na sumu 1 008 Sk, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch a viac

osôb. K uvedenej sume patril tiež režijný paušál 164 Sk. Priznaná bola odmena za tri úkony

právnej služby, ako aj tri režijné paušály.

Podľa názoru krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, výška

peňažného plnenia alebo cena práva alebo veci, ktorých sa poskytovaná právna služba týka,

musí byť určená a definovaná od začiatku poskytovania právnej služby. Ak by sa pripustila

úvaha o možnosti takého postupu, že z pôvodne neurčenej hodnoty sporu sa neskorším

postupom právneho zástupcu stane presne určená hodnota sporu s dopadom na spôsob

určenia odmeny za poskytnuté služby, potom by s takýmto postupom musel súhlasiť klient,

ktorého právny zástupca v spore zastupuje. Klientovi totiž nie je možné odňať právo vyjadriť

sa, či súhlasí s poskytovaním právnych služieb, ktoré môže advokát určovať v zmysle tarify.

Na základe podnetu sťažovateľa bolo podané mimoriadne dovolanie, ktoré však

najvyšší súd zamietol. Považoval totiž rozsudky všeobecných súdov za správne. Sťažovateľ

nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa spôsobu určenia tarifnej odmeny

advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru, že všeobecné súdy

nesprávne vyložili ustanovenie § 11 ods. 1 tarify. V danej veci bol aj pri začatí poskytovania

právnych služieb predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy

možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Skutočnosť, že v čase udelenia splnomocnenia

sťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určená výška požadovanej zľavy z ceny

diela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch, resp.

zistiť s nepomernými ťažkosťami. Práve naopak, doplnením žaloby, a to upravením jej

petitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárok žalovanej (v danom spore vystupujúcej ako

žalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnota sporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena diela

bola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, použije sa

ako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu. V danom spore však bolo

uplatňované právo vždy vyjadriteľné peniazmi a podaním z 29. júna 2006 bol nárok

percentuálne kvantifikovaný, na základe čoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sa

v konaní ďalej uplatňovala a naďalej aj uplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnoty

uplatňovaného práva v peniazoch, čo vylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 tarify. S poukazom na

tieto skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že správne požadoval aplikovať na výpočet

tarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 tarify.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na rozhodnutia iných krajských súdov vo veciach,

v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalším žalobcom v tom

istom konaní, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčíne

sp. zn. , Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. , Krajský súd

v Prešove sp. zn. ). Opiera sa ďalej o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014, ktorým na základe mimoriadneho dovolania sa 4

dospelo k záveru zhodnému s právnym názorom sťažovateľa. Aj v tomto prípade išlo

o uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednému zo žalobcov, ktorého zastupoval v konaní

vedenom okresným súdom v rámci žaloby o priznanie zľavy z ceny.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil základné právo (...) na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. decembra 2014 vydaný

v konaní vedenom pod sp. zn.: zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť –

advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 296,44 €(...) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Stanislava Irsáka(...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2014

vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.

258 z 18. marca 2011 a krajského súdu sp. zn. z 9. apríla

2013. Podľa názoru najvyššieho súdu základom pre vyriešenie sporu je posúdenie predmetu

právnej služby poskytnutej sťažovateľom ako advokátom. Žalovaná v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny diela

v zmysle . Išlo teda o nárok zo zodpovednosti za vady

v dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej má

charakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnom

vyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify pre určenie

tarifnej hodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatia

poskytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, ale

taktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmete

právnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy). Toto

pravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohla

nastať následne po začatí poskytovania právnej služby pri zmene hodnoty predmetu

poskytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku veci

a pod.). Pokiaľ by súd aplikoval na danú vec taký výklad ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, aký

sa presadzuje v mimoriadnom dovolaní, potom by pri posúdení konkrétneho znenia

žalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie je oceniteľný v peniazoch

(pôvodný žalobný petit skoncipovaný sťažovateľom znel na povinnosť poskytnúť zľavu

z ceny diela). Preto nemožno úvahu uvedenú v mimoriadnom dovolaní považovať za

správnu, čomu nasvedčuje aj ustanovenie § 18 ods. 4 tarify (účinné od 1. septembra 2009),

podľa ktorého je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať

klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte

pred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslom zákonodarcu v tomto smere

bolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby sa tak odmena za poskytovanie

právnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatím

poskytovania právnej služby oznámil potenciálnemu klientovi hodnotu svojich služieb,

najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svoje právne služby odmenu v závislosti

od výšky peňažného plnenia od počiatku ich poskytovania (v bežnej praxi nejde

o štandardný postup), a s ohľadom na tak vysoké sumy, ako v tomto prípade, aby klient ako

spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne informovane sa rozhodnúť, či

advokátove služby využije alebo nie. Treba tiež poukázať na to, že v posudzovanom prípade

nejde o nemožnosť či nepomerné ťažkosti pri určení výšky požadovanej zľavy. Samotný

sťažovateľ ako osoba znalá práva si musel byť vedomý, že žalobný petit tak, ako ho

formuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že tak

ako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavu

o jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch, pričom k jeho skutočnému

vyčísleniu reálne nedošlo počas trvania právneho zastúpenia. Tento záver vyplýva

z formulácie žalobného petitu (povinnosť poskytnutia zľavy z ceny diela stanovenej

znaleckým posudkom), ktorá dokazuje skutočný úmysel sťažovateľa požadovať za

poskytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažného plnenia, ale z neurčitého 6

základu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzal z vyúčtovania svojich doterajších

právnych služieb podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Pokiaľ teda nebola hodnota predmetu

sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatí súdneho konania, resp. v dobe

začatia poskytovania právnej služby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 tarify,

je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to, že hodnotu predmetu poskytovanej

právnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo potrebné vypočítať odmenu

podľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Iný záver by mal za následok

neakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokáta za vykonané úkony

právnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2014 vyplýva,

že ním bol na základe mimoriadneho dovolania zrušený rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne č. k. 270 z 28. augusta 2012 a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Aj v tejto veci bol žalobcom sťažovateľ, ktorý sa domáhal od žalovanej spoločnosti

KVETA, s. r. o., zaplatenia sumy 624,06 € s prísl. ako trov právneho zastúpenia, ktoré

poskytol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie zľavy

z ceny diela. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava ustanovenia § 11 ods. 1 tarify sa

uplatní len v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo

ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Táto podmienka však v danom prípade

nebola splnená. Hodnota veci (v danom prípade uplatnenie zľavy z ceny diela) je

vyjadriteľná len matematicky (v peniazoch, v percentách, v pomere k cene a pod.) a taktiež

nie je splnená druhá podmienka, teda zistenie hodnoty veci s nepomernými ťažkosťami,

pretože cena diela (jednotlivých bytových jednotiek pre konkrétnych kupujúcich), ktorá je

podkladom pre matematické určenie výšky zľavy z ceny diela, bola známa žalovanému ako

kupujúcemu v čase udelenia plnej moci sťažovateľovi. Preto treba súhlasiť s názorom

vysloveným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého v konaní bolo nepochybné, že jeho

predmetom bolo uplatnenie zľavy z ceny diela, teda plnenie oceniteľné peniazmi, a už pri

začatí poskytovania právnej služby bolo ustálené a v splnomocnení aj deklarované, čoho sa

sťažovateľov klient mienil domáhať. Úmyslom zákonodarcu nebolo, aby hodnota predmetu

sporu bola presne vyčíslená v čase začatia poskytovania právnej služby, ale určenie

časového momentu, ku ktorému sa výška peňažného plnenia, cena veci alebo práva bude

určovať.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

8

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Sťažovateľ je presvedčený, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciu

ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov,

ako aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná

a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že

sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie označených

práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že nemôžu byť pochybnosti

o tom, že v zastupovanej veci žalovaná ako sťažovateľova klientka uplatňovala v zásade

taký nárok, ktorého hodnota bola vyjadriteľná v peniazoch, a to bez nepomerných ťažkostí.

Preto pri doslovnom výklade ustanovenia § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 tarify možno

sťažovateľov právny názor považovať za správny. Zároveň za nespornú skutočnosť treba

považovať aj to, že sťažovateľ pri zastupovaní žalovanej v rámci ním skoncipovanej žaloby

(v ktorej ako žalobcovia vystupovali aj ďalšie subjekty tak isto zastúpené sťažovateľom ako

advokátom) uplatnený nárok na zľavu z ceny pri podaní žaloby nešpecifikoval (či už

peňažným vyjadrením, alebo percentuálnym pomerom či zlomkom).

Za daného stavu treba závery najvyššieho súdu považovať za správne. Prihliadol totiž

nielen na doslovné znenie dotknutých ustanovení tarify, ale aj na konkrétne okolnosti

prípadu.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že (ako na to správne poukazuje najvyšší súd)

žalobný petit v znení, ako ho sťažovateľ (ktorého bolo treba považovať ako advokáta za

kvalifikovaného právneho zástupcu) sformuloval, nespĺňal požiadavky materiálnej

vykonateľnosti. Iným slovami, z profesionálneho hľadiska žalobný petit nespĺňal všetky

zákonné požiadavky, čo otvára otázku kvality právnych služieb, ktoré sťažovateľ ako

advokát žalovanej poskytol. Znamená to, že i keby sa malo aplikovať na vec ustanovenie

§ 10 ods. 2 tarify (ako to požaduje sťažovateľ), sotva by prichádzala do úvahy plná tarifná

odmena, a to vzhľadom na zrejmú nekvalitu poskytovaných právnych služieb.

Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnou

skutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013

z 22. októbra 2014 sa zaujal právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa,

pričom ide o trovy právneho zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnom

konaní domáhal zľavy z ceny. O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadne

pochybnosti, no napriek tomu rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázku

diametrálne odlišne.

10

V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1

za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzované

z právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právo

posudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senát

najvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil iný senát

najvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorom

iného senátu súhlasiť.

Podľa názoru ústavného súdu z podrobného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2014 dostatočne jasne a zrozumiteľne vyplýva,

prečo nepovažoval právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 za akceptovateľný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015