Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 246/2015
PDF · 428.45 KB
No categories available
II. ÚS 246/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátska
kancelária, Jelačičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 15/2013
zo 16. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014. Dátum odovzdania
sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.
Zo sťažnosti, ako aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013
zo 16. decembra 2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je advokátom, sa ako žalobca domáhal
voči (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 1 379,87 € s prísl. ako odmeny
za právnu pomoc, ktorú jej poskytol.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k.
39 C 165/2009 258 z 18. marca 2011 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi
551,08 €, konanie o zaplatenie časti istiny vo výške 387,24 € bolo zastavené a vo zvyšku
bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 262/2011 z 9. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra
2014 (ktorý bol sťažovateľovi doručený 22. januára 2015) bolo zamietnuté mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uvedeným rozsudkom
okresného súdu a krajského súdu.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene žalovanej podal návrh na
nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne aj žalobu a jej doplnenie.
Práve týmito úkonmi poskytol žalovanej ako advokát právnu pomoc. Rovnako bola
nesporná aj skutočnosť, že medzi nimi nedošlo nikdy k dohode o spôsobe a výške zmluvnej
odmeny a že preto prichádzala do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena. Spornou zostala
otázka, či sa bude na odmenu advokáta aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„tarifa“), teda v závislosti od výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, alebo
je aplikácia tohto ustanovenia vylúčená, pretože nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotu
2
práva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa odmena advokáta určí podľa ustanovenia
§ 11 ods. 1 tarify ako 1/13 výpočtového základu.
Pred prvým pojednávaním vzal sťažovateľ žalobu späť v sume 387,24 €, a preto
v tejto časti bolo konanie zastavené. Okresný súd dospel k záveru, že pri začatí
poskytovania právnej služby išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľný
v peniazoch, hoci konkrétna výška požadovaného plnenia určená nebola. Sťažovateľ totiž
ako advokát zastupoval žalovanú ako jednu z niekoľko desiatok žalobcov v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006, v rámci ktorého sa uplatňoval nárok na zľavu
z ceny vo výške, ktorú sťažovateľ ako právny zástupca žalovanej pri podaní žaloby
nešpecifikoval. Podľa názoru okresného súdu pri začatí poskytovania právnej služby
zo strany sťažovateľa žalovanej išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľný
v peniazoch, avšak konkrétna výška požadovaného plnenia nebola určená. Okresný súd
preto dospel k záveru, že odmenu sťažovateľa za poskytnuté právne služby je potrebné určiť
v zmysle § 11 ods. 1 tarify (teda nie v zmysle § 10 ods. 1 tarify, ako sa toho domáhal
sťažovateľ). Za výpočtový základ pre stanovenie odmeny bolo potrebné považovať sumu
16 381 Sk, ktorá bola priemernou mesačnou mzdou za prvý polrok predchádzajúceho
kalendárneho roka. Preto odmena za jeden úkon právnej služby bola 1 260 Sk ako 1/13
výpočtového základu pre rok 2006. Zároveň podľa § 13 ods. 3 tarify bolo potrebné odmenu
znížiť o 20 % na sumu 1 008 Sk, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch a viac
osôb. K uvedenej sume patril tiež režijný paušál 164 Sk. Priznaná bola odmena za tri úkony
právnej služby, ako aj tri režijné paušály.
Podľa názoru krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, výška
peňažného plnenia alebo cena práva alebo veci, ktorých sa poskytovaná právna služba týka,
musí byť určená a definovaná od začiatku poskytovania právnej služby. Ak by sa pripustila
úvaha o možnosti takého postupu, že z pôvodne neurčenej hodnoty sporu sa neskorším
postupom právneho zástupcu stane presne určená hodnota sporu s dopadom na spôsob
určenia odmeny za poskytnuté služby, potom by s takýmto postupom musel súhlasiť klient,
ktorého právny zástupca v spore zastupuje. Klientovi totiž nie je možné odňať právo vyjadriť
sa, či súhlasí s poskytovaním právnych služieb, ktoré môže advokát určovať v zmysle tarify.
Na základe podnetu sťažovateľa bolo podané mimoriadne dovolanie, ktoré však
najvyšší súd zamietol. Považoval totiž rozsudky všeobecných súdov za správne. Sťažovateľ
nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa spôsobu určenia tarifnej odmeny
advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru, že všeobecné súdy
nesprávne vyložili ustanovenie § 11 ods. 1 tarify. V danej veci bol aj pri začatí poskytovania
právnych služieb predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy
možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Skutočnosť, že v čase udelenia splnomocnenia
sťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určená výška požadovanej zľavy z ceny
diela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch, resp.
zistiť s nepomernými ťažkosťami. Práve naopak, doplnením žaloby, a to upravením jej
petitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárok žalovanej (v danom spore vystupujúcej ako
žalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnota sporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena diela
bola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, použije sa
ako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu. V danom spore však bolo
uplatňované právo vždy vyjadriteľné peniazmi a podaním z 29. júna 2006 bol nárok
percentuálne kvantifikovaný, na základe čoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sa
v konaní ďalej uplatňovala a naďalej aj uplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnoty
uplatňovaného práva v peniazoch, čo vylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 tarify. S poukazom na
tieto skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že správne požadoval aplikovať na výpočet
tarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 tarify.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na rozhodnutia iných krajských súdov vo veciach,
v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalším žalobcom v tom
istom konaní, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčíne
sp. zn. 4 Co 287/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 134/2008, Krajský súd
v Prešove sp. zn. 2 Co 50/2010). Opiera sa ďalej o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014, ktorým na základe mimoriadneho dovolania sa 4
dospelo k záveru zhodnému s právnym názorom sťažovateľa. Aj v tomto prípade išlo
o uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednému zo žalobcov, ktorého zastupoval v konaní
vedenom okresným súdom v rámci žaloby o priznanie zľavy z ceny.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:
2M Cdo 15/2013 porušil základné právo (...) na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. decembra 2014 vydaný
v konaní vedenom pod sp. zn.: 2M Cdo 15/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť –
advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 296,44 €(...) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Stanislava Irsáka(...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014
vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.
39 C 165/2009 258 z 18. marca 2011 a krajského súdu sp. zn. 5 Co 262/2011 z 9. apríla
2013. Podľa názoru najvyššieho súdu základom pre vyriešenie sporu je posúdenie predmetu
právnej služby poskytnutej sťažovateľom ako advokátom. Žalovaná v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny diela
v zmysle § 560 Obchodného zákonníka. Išlo teda o nárok zo zodpovednosti za vady
v dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej má
charakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnom
vyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify pre určenie
tarifnej hodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatia
poskytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, ale
taktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmete
právnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy). Toto
pravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohla
nastať následne po začatí poskytovania právnej služby pri zmene hodnoty predmetu
poskytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku veci
a pod.). Pokiaľ by súd aplikoval na danú vec taký výklad ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, aký
sa presadzuje v mimoriadnom dovolaní, potom by pri posúdení konkrétneho znenia
žalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie je oceniteľný v peniazoch
(pôvodný žalobný petit skoncipovaný sťažovateľom znel na povinnosť poskytnúť zľavu
z ceny diela). Preto nemožno úvahu uvedenú v mimoriadnom dovolaní považovať za
správnu, čomu nasvedčuje aj ustanovenie § 18 ods. 4 tarify (účinné od 1. septembra 2009),
podľa ktorého je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať
klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte
pred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslom zákonodarcu v tomto smere
bolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby sa tak odmena za poskytovanie
právnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatím
poskytovania právnej služby oznámil potenciálnemu klientovi hodnotu svojich služieb,
najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svoje právne služby odmenu v závislosti
od výšky peňažného plnenia od počiatku ich poskytovania (v bežnej praxi nejde
o štandardný postup), a s ohľadom na tak vysoké sumy, ako v tomto prípade, aby klient ako
spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne informovane sa rozhodnúť, či
advokátove služby využije alebo nie. Treba tiež poukázať na to, že v posudzovanom prípade
nejde o nemožnosť či nepomerné ťažkosti pri určení výšky požadovanej zľavy. Samotný
sťažovateľ ako osoba znalá práva si musel byť vedomý, že žalobný petit tak, ako ho
formuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že tak
ako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavu
o jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch, pričom k jeho skutočnému
vyčísleniu reálne nedošlo počas trvania právneho zastúpenia. Tento záver vyplýva
z formulácie žalobného petitu (povinnosť poskytnutia zľavy z ceny diela stanovenej
znaleckým posudkom), ktorá dokazuje skutočný úmysel sťažovateľa požadovať za
poskytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažného plnenia, ale z neurčitého 6
základu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzal z vyúčtovania svojich doterajších
právnych služieb podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Pokiaľ teda nebola hodnota predmetu
sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatí súdneho konania, resp. v dobe
začatia poskytovania právnej služby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 tarify,
je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to, že hodnotu predmetu poskytovanej
právnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo potrebné vypočítať odmenu
podľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Iný záver by mal za následok
neakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokáta za vykonané úkony
právnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 vyplýva,
že ním bol na základe mimoriadneho dovolania zrušený rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 16 Cob 149/2011 270 z 28. augusta 2012 a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Aj v tejto veci bol žalobcom sťažovateľ, ktorý sa domáhal od žalovanej spoločnosti
KVETA, s. r. o., zaplatenia sumy 624,06 € s prísl. ako trov právneho zastúpenia, ktoré
poskytol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 o zaplatenie zľavy
z ceny diela. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava ustanovenia § 11 ods. 1 tarify sa
uplatní len v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Táto podmienka však v danom prípade
nebola splnená. Hodnota veci (v danom prípade uplatnenie zľavy z ceny diela) je
vyjadriteľná len matematicky (v peniazoch, v percentách, v pomere k cene a pod.) a taktiež
nie je splnená druhá podmienka, teda zistenie hodnoty veci s nepomernými ťažkosťami,
pretože cena diela (jednotlivých bytových jednotiek pre konkrétnych kupujúcich), ktorá je
podkladom pre matematické určenie výšky zľavy z ceny diela, bola známa žalovanému ako
kupujúcemu v čase udelenia plnej moci sťažovateľovi. Preto treba súhlasiť s názorom
vysloveným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého v konaní bolo nepochybné, že jeho
predmetom bolo uplatnenie zľavy z ceny diela, teda plnenie oceniteľné peniazmi, a už pri
začatí poskytovania právnej služby bolo ustálené a v splnomocnení aj deklarované, čoho sa
sťažovateľov klient mienil domáhať. Úmyslom zákonodarcu nebolo, aby hodnota predmetu
sporu bola presne vyčíslená v čase začatia poskytovania právnej služby, ale určenie
časového momentu, ku ktorému sa výška peňažného plnenia, cena veci alebo práva bude
určovať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
8
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciu
ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov,
ako aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná
a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že
sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie označených
práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že nemôžu byť pochybnosti
o tom, že v zastupovanej veci žalovaná ako sťažovateľova klientka uplatňovala v zásade
taký nárok, ktorého hodnota bola vyjadriteľná v peniazoch, a to bez nepomerných ťažkostí.
Preto pri doslovnom výklade ustanovenia § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 tarify možno
sťažovateľov právny názor považovať za správny. Zároveň za nespornú skutočnosť treba
považovať aj to, že sťažovateľ pri zastupovaní žalovanej v rámci ním skoncipovanej žaloby
(v ktorej ako žalobcovia vystupovali aj ďalšie subjekty tak isto zastúpené sťažovateľom ako
advokátom) uplatnený nárok na zľavu z ceny pri podaní žaloby nešpecifikoval (či už
peňažným vyjadrením, alebo percentuálnym pomerom či zlomkom).
Za daného stavu treba závery najvyššieho súdu považovať za správne. Prihliadol totiž
nielen na doslovné znenie dotknutých ustanovení tarify, ale aj na konkrétne okolnosti
prípadu.
K dosiaľ uvedenému treba dodať, že (ako na to správne poukazuje najvyšší súd)
žalobný petit v znení, ako ho sťažovateľ (ktorého bolo treba považovať ako advokáta za
kvalifikovaného právneho zástupcu) sformuloval, nespĺňal požiadavky materiálnej
vykonateľnosti. Iným slovami, z profesionálneho hľadiska žalobný petit nespĺňal všetky
zákonné požiadavky, čo otvára otázku kvality právnych služieb, ktoré sťažovateľ ako
advokát žalovanej poskytol. Znamená to, že i keby sa malo aplikovať na vec ustanovenie
§ 10 ods. 2 tarify (ako to požaduje sťažovateľ), sotva by prichádzala do úvahy plná tarifná
odmena, a to vzhľadom na zrejmú nekvalitu poskytovaných právnych služieb.
Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnou
skutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013
z 22. októbra 2014 sa zaujal právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa,
pričom ide o trovy právneho zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnom
konaní domáhal zľavy z ceny. O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadne
pochybnosti, no napriek tomu rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázku
diametrálne odlišne.
10
V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1
ústavy za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzované
z právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právo
posudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senát
najvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil iný senát
najvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorom
iného senátu súhlasiť.
Podľa názoru ústavného súdu z podrobného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014 dostatočne jasne a zrozumiteľne vyplýva,
prečo nepovažoval právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 za akceptovateľný.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015