Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 533/2026
PDF · 223.69 KB
No categories available
IV. ÚS 533/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného Nechala and partners s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, proti uzneseniam Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/118/2023-638 z 5. februára 2026 a sp. zn. 4C/118/2023 z 27. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 4C/118/2023-638 z 5. februára 2026 a uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 4C/118/2023 z 27. apríla 2026. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť, vrátiť vec na ďalšie konanie okresnému súdu, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur a nárok na náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako jeden z dvoch žalobcov inicioval na okresnom súde konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu č. k. 4C/118/2023-426 z 25. júla 2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/116/2024-565 z 24. júna 2025, ktorým bolo žalobe v celom
rozsahu vyhovené a žalobcom, tzn. aj sťažovateľovi, bol priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného aj druhoinštančného konania v plnom rozsahu.
3. Právny zástupca sťažovateľa predložil okresnému súdu 21. októbra 2025 vyčíslenie trov konania, podľa ktorého si za jeden úkon právnej služby uplatnil tarifnú odmenu vo výške 605,81 eur a zároveň v tomto podaní uviedol dôvody zmeškania lehoty na jeho predloženie, ktoré spočívali v dočasnej indispozícii v dôsledku úmrtia blízkeho rodinného príslušníka. Vo vyúčtovaní uviedol, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, majú hodnotu 92 151,68 eur. Na preukázanie ceny nehnuteľností predložil listinu označenú ako „Odhad trhovej ceny nehnuteľností“ z 21. októbra 2025, vypracovanú realitnou kanceláriou a zároveň špecifikoval v preskúmavanom konaní vykonané právne úkony, za ktoré požadoval priznanie odmeny.
4. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka uložil žalovanému v prvom výroku nahradiť trovy konania žalobcovi v prvom rade vo výške 192,72 eur a v druhom výroku nahradiť trovy konania sťažovateľovi vo výške 1 581,33 eur. Pri určovaní tarifnej odmeny súd postupoval v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), zastávajúc názor, že v prejednávanej veci nebola hodnota veci preukázaná relevantným listinným dôkazom, keďže právny zástupca sťažovateľa síce predložil odhad trhovej ceny nehnuteľností, o ktorých vlastníctvo sa viedol spor, avšak s dátumom vyhotovenia 21. októbra 2025. Vyšší súdny úradník okresného súdu dospel k záveru, že uvedený postup nezodpovedá § 10 ods. 2 vyhlášky, keďže hodnota nehnuteľností bola takto určená v okamihu, keď súd rozhodoval o výške trov právneho zastúpenia, a nie v okamihu začatia poskytovania právnej služby, čo bolo o dva roky skôr, keďže plnomocenstvo bolo udelené 21. septembra 2023 a žaloba bola na okresnom súde podaná 11. decembra 2023. Táto skutočnosť pritom môže znamenať značné rozdiely v cene nehnuteľností a na podporu svojho záveru poukázal na bod 31 nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 600/2022 z 27. apríla 2023.
5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť, v ktorej argumentoval, že okresný súd mal vychádzať pri určení výšky odmeny za jeden úkon právnej služby z hodnoty nehnuteľností a v odhade priloženom k vyčísleniu trov konania nebolo chybou v písaní uvedené, že nehnuteľnosti sú ocenené podľa stavu k druhému polroku 2023, t. j. v čase začatia poskytovania právnych služieb, a taktiež rozporoval nepriznanie odmeny za viaceré úkony.
6. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažnosť aj žalovaný, ktorý namietol, že právny zástupca sťažovateľa pri svojom prvom vyčíslení trov konania určil hodnotu nehnuteľností odhadom na 50 000 eur a nerozumie tomu, z akého dôvodu ho okresný súd v rozpore s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vyzval na vyčíslenie trov konania. Žalovaný rozporoval priznanie odmeny za niektoré právne úkony, ako aj uplatnenú náhradu za stratu času a cestovné náklady s poukazom na právne závery nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 563/2020. Vo vzťahu k určeniu tarifnej sadzby postupoval podľa žalovaného okresný súd správne, pretože určiť hodnotu sporných nehnuteľností dva a pol roka spätne nie je možné.
7. Napadnutým uznesením sudcu okresného súdu bolo uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenené tak, že žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi v prvom rade trovy
konania vo výške 49,50 eur (výrok I.1) a sťažovateľovi nahradiť trovy konania vo výške 1 289,23 eur (výrok I.2).
II. Argumentácia sťažovateľa
8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že okresný súd posúdil otázku základnej sadzby tarifnej odmeny pri výpočte trov právneho zastúpenia arbitrárne a ústavne nesúladne, pretože aplikoval nesprávne ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky, hoci správne mal postupovať podľa peňažne určiteľnej tarifnej hodnoty v § 10 ods. 2. V odôvodnení napadnutých uznesení nie je dostatočne vysvetlené, z akého dôvodu považoval okresný súd ním predložený listinný dôkaz (odhad trhovej ceny nehnuteľností z 21. októbra 2025) za irelevantný, odôvodnenie je v tomto smere formalistické. Sťažovateľ pritom vo svojej sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka uviedol, že dátum uvedený na tejto listine je chybou v písaní, a doložil oficiálne stanovisko zhotoviteľa odhadu. Povinnosťou okresného súdu bolo vysporiadať sa s touto listinou – odhadom a vysvetliť, z akého dôvodu ho považuje za nesprávny. Okresný súd v napadnutých rozhodnutiach neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala jeho záver, že rozdiel dvoch rokov medzi začiatkom konania a jeho právoplatným skončením môže znamenať značné rozdiely v cene nehnuteľností.
9. Okresný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu za viacero úkonov právnych služieb, čím nedodržal svoju zákonnú povinnosť týkajúcu sa práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V značnej miere okresný súd svoj záver odôvodnil odkazom na súdne rozhodnutia, čo nemožno považovať za ozrejmenie myšlienkového procesu pri rozhodovaní. Sťažovateľ mal legitímne očakávanie, že nadobudne uplatnené trovy konania do svojho vlastníctva. Napadnuté rozhodnutia sú tak zaťažené nepreskúmateľnosťou a nezákonnosťou.
10. Okresný súd konal nesústredene a neefektívne, pretože o vyčíslení trov konania rozhodoval v období trvajúcom viac ako 226 dní od právoplatnosti rozhodnutia v merite veci, čo je v rozpore s § 262 ods. 2 CSP.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv nesprávnym vyčíslením trov konania v dôsledku aplikácie nesprávne určenej tarifnej odmeny za úkony právnej služby, ale i nepriznaním odmeny za všetky uplatnené úkony a náhrady, čo okresný súd nedostatočne odôvodnil.
III.1. K porušeniu označených práv uznesením vyššieho súdneho úradníka:
12. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu. Sťažovateľ netvrdí, že by nejakú námietku uplatnenú v ústavnej sťažnosti nemohol uplatniť už v podanej sťažnosti.
13. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vo vzťahu k preskúmavanému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka opodstatňuje prioritné uplatnenie zákonom určenej právomoci sudcu okresného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy). Uvedená skutočnosť znamená, že ústavná sťažnosť je
neprípustná z dôvodu podľa § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), čo je dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.2. K porušeniu označených práv napadnutým uznesením sudcu okresného súdu:
14. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností týkajúcich sa rozhodnutí o trovách konania stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o trovách konania na všeobecných súdoch prislúcha zásadne týmto súdom, preto ich preskúmava iba celkom výnimočne. Rozhodovanie o trovách by mohlo dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich túto časť konania, napríklad interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Na druhej strane je rozhodovanie o náhrade trov konania integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93).
15. Aplikujúc uvedené východiská, sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia sudcu okresného súdu v kontexte sťažnostných námietok spochybňujúcich predovšetkým postup pri určení výšky tarifnej odmeny, ale i procesný postup okresného súdu pri nepriznaní odmeny za úkony právnej služby a náhrady.
16. Okresný súd v bode 14 uznesenia (okrem iného) citoval závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 563/2020 z 25. februára 2021, podľa ktorých špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov (najmä tých, ktoré nevyplývajú zo spisu) je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP. Z ďalšieho citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 665/2023 z 10. apríla 2024 vyplýva, že rozhodovanie o trovách ex offo nezbavuje stranu a jej advokáta povinnosti poskytnúť súdu vyčíslenie trov, osobitne tých, ktoré súd nemôže zistiť z obsahu súdneho spisu. Strana sporu musí iniciatívne vlastnou procesnou aktivitou preukázať napr. úkon porady, hotové výdavky (cestovné, nocľažné) či doklad platiteľa dane z pridanej hodnoty.
17. K námietke týkajúcej sa určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby okresný súd odkázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 43/2025 z 29. mája 2025 zaoberajúci sa špecifikáciou spôsobu vyčíslenia trov konania pri určovacích sporoch v závislosti od toho, či výsledkom konania pre stranu sporu je nadobudnutie vlastníckeho práva alebo nie. Rovnako zdôraznil právny záver vyplývajúci z uznesenia sp. zn. III. ÚS 635/2015 zo 16. decembra 2015, z ktorého vyplýva, že logickým dôsledkom neurčenia hodnoty predmetu sporu, a tým aj hodnoty právnej služby už pri začatí súdneho konania podľa § 10 ods. 2 vyhlášky je to, že hodnotu
predmetu sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto je tarifnú odmenu za jeden úkon právnej služby potrebné vypočítať podľa § 11 ods. 1 uvedenej vyhlášky. V bode 17 odôvodnenia okresný súd konštatoval, že súdny úradník postupoval správne, keď pri určení výšky odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z § 11 ods. 1 vyhlášky, pretože sťažovateľ preukázal trhovú cenu nehnuteľnosti až po meritórnom rozhodnutí. Na okraj poznamenal, že aj súdny poplatok vo veci bol vyrubovaný podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov podľa § 6 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, pretože žalobcovia v podanej žalobe neuviedli hodnotu predmetu sporu.
18. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno logicky vyvodiť, že okresný súd vychádzal pri určení tarifnej hodnoty odmeny z toho, že predmet preskúmavaného konania nebol na začiatku konania v žalobe ohodnotený, teda vymedzený ako peniazmi oceniteľný. Sťažovateľ ani v ústavnej sťažnosti nepredložil žiadnu argumentáciu rozporujúcu posúdenie predmetu preskúmavaného konania súdom a v tejto súvislosti dôvodil iba irelevantným argumentom nezohľadnenia listinného dôkazu predloženého po skončení preskúmavaného konania. Uvedené závery okresného súdu preto podľa ústavného súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné a rozhodnutie za odôvodnené.
19. Vo vzťahu k námietke nepriznania náhrady za jednotlivé úkony právnej služby ústavný súd odkazuje na body 18 a 21 napadnutého uznesenia, v ktorých okresný súd odkázal na jeho bod 14, kde citoval závery nálezov sp. zn. II. ÚS 563/2020 z 25. februára 2021 a sp. zn. III. ÚS 665/2023 z 10. apríla 2024 so záverom, že dotknuté úkony právnej služby nevyplývali zo spisu, a preto odmenu za nich nepriznal. V sumári súd priznal náhradu hotových výdavkov za zaplatený súdny poplatok 49,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1 289,23 eur, ktoré konkrétne špecifikoval, čo sa týka počtu, druhu i výšky priznanej odmeny, spolu s režijným paušálom, ako aj náhradu za stratu času a s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu, ktoré citoval v napadnutom uznesení, špecifikoval opätovne právne úkony, za ktoré odmenu nepriznal, pretože neboli súčasťou spisového materiálu. Z uvedeného je zrejmé, že aj v tejto časti možno napadnuté uznesenie, ktorá prehľadne špecifikuje priznané trovy konania i dôvody nepriznania odmeny za ďalšie úkony právnej služby, označiť za odôvodnené a zároveň ústavne akceptovateľné.
20. Sumarizujúc ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie sudcu okresného súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti rovnako odmietol, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Námietku sťažovateľa poukazujúcu na pomer odkazov na právne závery ústavného súdu a právnych úvah a záverov okresného súdu považuje ústavný súd za irelevantnú, pretože ňou nie sú spochybňované vecné dôvody rozhodnutia.
21. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu nedošlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo vzhľadom na vzájomnú obsahovú prepojenosť (rozhodovanie súdu o otázkach súvisiacich s označenými referenčnými ustanoveniami) dôjsť ani k porušeniu jemu zodpovedajúceho základného práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Libor Duľa
predseda senátu